Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/97/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118010297 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1118010297.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Magdalény Blažovej a sudcov JUDr. Petra Šamka a JUDr. Michala Valenta, v trestnej veci obžalovaného O. G., pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku samosudcu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3T/24/2018 z 09.05.2019, na verejnom zasadnutí konanom 08. januára 2020, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného O. G., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom samosudcu Okresného súdu Bratislava I z 09.05.2019, sp. zn. 3T/24/2018 bol obžalovaný O. G. uznaný za vinného z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkom základe, že dňa 15.03.2017 v čase od 10:08 hodiny do 10:15 hodiny počas telefonického rozhovoru z presne nezisteného miesta, z mobilného telefónneho čísla XXXX XXX XXX, na služobné telefónne číslo +XXX XXXX XXXXX Odboru kontroly a sťažností KR PZ v Bratislave, s Mgr. O. N. tejto na adresu poškodeného O. G. a poškodeného F. G. z dôvodu, že títo voči obvinenému vykonali ako príslušníci PZ v minulosti služobný zákrok, mimo iné povedal, že on „bude veci riešiť ináč, po svojom, že si na nich počká a bude to riešiť z očí do očí, pôjdu do piče, do hrobu a zmláti ich oceľovou tyčou“, pričom toto jeho konanie bolo spôsobilé vzbudiť v poškodených obavu z realizácie jeho tvrdení. Za uvedený prečin bol prvostupňovým súdom odsúdený podľa § 324 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov. Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil. Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona súd určil obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov. Proti rozsudku samosudcu okresného súdu podal odvolanie riadne a včas obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. V odôvodnení uviedol, že sa necíti byť vinným zo skutku, ktorý mu je kladený za vinu. V tejto súvislosti zdôraznil, že trestné konanie voči jeho osobe je založené výlučne na subjektívnych tvrdeniach svedkyne Mgr. O. N. a z jej popisu udalostí. Takáto výpoveď nemôže byť podkladom na ustálenie skutočností, ktoré môžu zakladať obžalobu z tak závažného trestného činu. Tieto skutočnosti podporuje aj fakt, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 15.08.2017 bolo dozorujúcim prokurátorom dňa 17.08.2019 zrušené ako neopodstatnené a predčasné s tým, že proti nemu nebolo získaných dostatočné množstvo dôkazov a zo spisového materiálu nie je možné vyvodiť záver, že skutok spáchal obžalovaný. Následne bol dňa 25.09.2017 vypočutý v procesnom postavení svedka, pričom tento výsluch bol proti jeho vôli zaznamenaný na zvukovom nosiči. Dňa 13.12.2017 bola vykonaná rekognícia jeho osoby práve zo vzoriek hlasovej nahrávky z výsluchu v procesnom postavení svedka. Dňa 22.12.2017 došlo k opätovnému vzneseniu obvinenia voči jeho osobe, pričom v odôvodnení tohto uznesenia sa poverený príslušník PZ odvolával na dôkaz zadokumentovaný v zápisnici o rekognícii osoby z hlasovej nahrávky, pričom svedkyňa Mgr. O. N. v predmetnej rekognícii opoznala zvukové nahrávky patriace jeho osobe. Vzhľadom na závery prípravného konania má za to, že jeho výpoveď v procesnom postavení svedka dňa 25.09.2017 ako a j následná rekognícia jeho osoby zo vzoriek hlasovej nahrávky nemôžu v konaní slúžiť ako dôkaz. Takáto výpoveď by nemala byť ani obsahom vyšetrovacieho spisu, čo sa však v tomto prípade nestalo. Vzhľadom na tieto skutočnosti zastáva názor, že konanie voči jeho osobe je založené na nepravdivej výpovedi svedkyne Mgr. O. N., ktorej dôveryhodnosť aj vzhľadom na v minulosti opakované podávané sťažnosti na postup polície spochybňuje a nevie si jej konanie vysvetliť. V ďalšom namietal, že v konaní nebola za účelom odstránenia rozporov medzi jeho výpoveďou a výpoveďou svedkyne N. vykonaná nikdy konfrontácia. Záverom uviedol, že pri dvoch rovnocenných verziách v priebehu skutkového deja je preto v zmysle zásady „in dubio pro reo“ nevyhnutné sa prikloniť k verzii, ktorá je pre neho priaznivejšia. S poukazom na doterajšie vykonanie dokazovania je potrebné opakovane uviesť, že v trestnom konaní nemôže byť zvýhodnená iba jedna procesná strana a vyhodnotiť dôkazy iba v jej neprospech na základe nejakého stupňa pravdepodobnosti a predpokladov. Vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie je zrejmé, že proti jeho osobe nebolo získaných dostatočné množstvo dôkazov a zo spisového materiálu nie je možné vyvodiť záver, že skutok skutočne spáchal tak, ako je uvedené v obžalobe. Navrhol preto, aby napadnutý rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave zrušený a aby bol v jeho trestnej veci vynesený oslobodzujúci rozsudok. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch odvolania a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť, keďže nebolo preukázané, že skutok sa stal tak ako sa mu kladie za vinu. Prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava na verejnom zasadnutí uviedla, že navrhuje odvolanie obžalovaného O. G. ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný O. G. na verejnom zasadnutí uviedol v konečnom návrhu, že sa pridržiava prednesu svojho obhajcu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného O. G. nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku. Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Tr. por., i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Trestný poriadok teda ustanovuje, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého procesu. Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia (voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b/ T.r zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku, týkajúce sa výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje. Pokiaľ obhajoba v odvolaní poukázala na to, že okresný súd uznal obžalovaného za vinného zo spáchania skutku len „na základe výpovede svedkyne O.. O. N., pričom táto výpoveď je vyvrátená tvrdeniami obžalovaného a nepodporuje ju žiadny ďalší priamy, či nepriamy dôkaz, tak je potrebné uviesť, že obhajoba nemá pravdu. Obžalovaného z trestnej činnosti usvedčuje len jediný priamy svedok a to „korunný“ svedok - Mgr. O. N., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že bol to práve obžalovaný, ktorý jej v telefonickom rozhovore uviedol, že nesúhlasí s tým, ako uzavrela jeho sťažnosť a následne dodal, že keď to nevyriešila ona, tak to vyrieši on sám po svojom, pričom doslova povedal, že obidvoch policajtov si počká, dobije ich, pôjdu do piče, do hrobu a potom budú mať dôkaz. Následne telefonoval opätovne, pričom kričal a zopakoval vyhrážky uvedené v prvom telefonáte a dodal ešte, že ich zmláti oceľovou tyčou. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní potvrdil, že to bol on, kto v inkriminovaný čas volal svedkyni O.. N.. Okrem toho z výpovede svedkyne Mgr. O. N. je zrejmá aj skutočnosť, že obžalovaný sa sám predstavil svojim menom a tohto podľa hlasu aj opoznala, pretože už v minulosti jej volal v súvislosti so sťažnosťou na postup policajtov, ktorú prešetrovala. Takýto dôkaz hoci aj keby bol osamotený by nemohol postačovať na preukázanie viny páchateľa. Ak by sa pripustil opak, znamenalo by to, že v prípadoch, kde okrem protichodných výpovedí jediného svedka a obžalovaného by sa vždy musela aplikovať zásada in dubio pro reo, a teda obžalovaný by musel byť vždy oslobodený spod obžaloby. Krajský súd nezastáva názor obhajoby a považuje ho za neudržateľný. Súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti, a to každý jednotlivo, ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení výpovede svedka súd skúma, či je logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu a „škodiť obžalovanému“. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe, nepreukázala, že by svedkyňa Mgr. O. N. vypovedala nepravdu o podstatných okolnostiach a nezistila ani relevantný motív svedka na krivé obvinenie obžalovaného. V odvolaní uvádzané argumenty, že súd prvého stupňa vychádzal len z výpovede Mgr. O. N. považuje súd za nedôvodné. Treba poukázať v tejto súvislosti na to, že výpoveď svedkyne O.. O. N. bola nepriamo potvrdená výpoveďou svedkyne O.. I. Y., ktorá v rámci svojho výsluchu v prípravnom konaní uviedla, že svedkyňa N. musela obžalovaného upozorniť, aby ju nechal dohovoriť a aby jej neskákal do reči, pričom následne bolo na nej vidno, že je z obsahu telefonátu prekvapená. Po ukončení telefonátu jej zopakovala slová obžalovaného, ktorý jej uviedol, že si na policajtov počká, že ich železnou tyčou zbije alebo dobije. Povedala jej toho viacej, ale konkrétne toto si zapamätala. Slová obžalovaného svedkyňa N. evidentne brala vážne, nakoľko o obsahu telefonátu ihneď spísala úradný záznam a informovala o ňom nadriadeného. Svedkyňa Y. tiež potvrdila, že obžalovaný sa už počas rozhovoru s ňou prejavoval vyšším tónom hlasu, bol vytočený a podráždený. Vyššie uvedené skutočnosti sú potvrdzované aj samotným úradným záznamom zo dňa 15.03.2017, ktorý síce nemôže slúžiť ako dôkaz pokiaľ ide o skutočnosti tvoriace jeho obsah, avšak nepochybne má význam s ohľadom na dátum jeho spísania a meno osoby, ktorá ho vyhotovila). V súvislosti s menovanými svedkyňami a skutočnosťami vyplývajúcimi z ich výpovede je potrebné uviesť, že nie je zrejmé, na základe čoho a z akého dôvodu by si obe svedkyne úmyselne vymysleli obsah predmetného telefonického rozhovoru s obžalovaným a aby sa tak vystavovali aj riziku prípadného stíhania pre trestný čin krivého obvinenia. Ani samotné sťažovanie sa na postup O.. N. nedáva žiaden podklad pre čo i len domnienku, že by si menovaná príslušníčka Policajného zboru obsah telefonického rozhovoru s obžalovaným vymyslela. V danom prípade nemá žiaden logický základ ani obhajobná snaha obžalovaného spochybniť menované svedkyne s poukazom na to, že príslušníci Policajného zboru nikdy nebudú vypovedať proti svojim kolegom, nakoľko v danom prípade menované svedkyne nevypovedali vo vzťahu k svojím kolegom (aby vypovedali v ich prospech, aby ich kryli a pod.), ale primárne vo vzťahu k obžalovanému a jeho konaniu. Ani samotný obsah predmetného telefonického rozhovoru nedáva žiaden podklad pre úvahu, že by svedkyňa N. a svedkyňa Y. vypovedali v rozpore so skutočnosťou a že by použili, resp. že by si vymysleli práve takú formuláciu slov verbálneho prejavu obžalovaného O. G., aká je uvedené v podanej obžalobe. Pokiaľ ide o odvolacie námietky týkajúce sa získania hlasovej vzorky práve zo vzoriek hlasovej nahrávky z výsluchu v procesnom postavení svedka, s touto okolnosťou sa vysporiadal okresný súd vo svojom rozsudku, s ktorou argumentáciou sa krajský súd stotožňuje a z uvedeného dôvodu aj správne okresný súd odmietol vykonať prokurátorom navrhnutý dôkaz prečítaním zápisnice o rekognícii osoby z hlasovej nahrávky, pretože takýto dôkaz bol získaný nezákonne. Rovnako správne postupoval okresný súd, keď odmietol návrh obžalovaného na vykonanie dôkazu jeho výsluchom k okolnostiam vzťahujúcim sa k jeho výsluchu v procesnom postavení svedka. Krajský súd preto uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh skutkového deja ustálil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy a v neposlednom rade aj priťažujúce okolnosti, aj odvolací súd vychádzal zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa. Pri rozhodovaní o druhu a výmery trestu súd dbal na riadne naplnenie účelu trestu (§ 34 ods. 1 Tr. zák.), pričom prihliadal na zákonom určené podmienky (§ 34 ods. 4 Tr. zák). Súd v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadal na pomer a mieru závažnosti prípadných poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Na strane obžalovaného súd nezistil existenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti ani priťažujúcej okolnosti, a preto ukladal obžalovanému trest v rámci základnej trestnej sadzby, kedy bolo možné ukladať obžalovanému trest až na tri roky. Uložený trest odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 8 mesiacov zodpovedá aj podľa názoru odvolacieho súdu povahe a závažnosti skutku a možno dôvodne očakávať, že takýto druh trestu povedenie k naplneniu všetkých do úvahy prichádzajúcich funkcií trestu. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.