Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/26/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238050 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213238050.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ V. R., I.. XX. XX. XXXX, Z. N. U.. Č.. XX, L. M., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., Šumavská ul. č. 3, Bratislava, IČO: 36 856 592, X/ W.. G. R., I.. XX. XX. XXXX, Z. N. U.. Č.. XX, L. M., zastúpená: Mgr. Peter Arendacký, advokát, Železničiarska ul. č. 13, Bratislava, IČO: 50 876 686, proti žalovaným: 1/ GARANTIA a. s., Šulekova ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 874 392, zastúpený: JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Štúrova ul. č. 13, Nitra, IČO: 47 249 650, 2/ Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy č. 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, o neplatnosť právnych úkonov, vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09. septembra 2019, č. k. 17C/294/2013 - 408, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému 1/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. Žalovanému 2/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu v časti o zaplatenie 9.806,07 eur s príslušenstvom (výrok I.), zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy v spotrebiteľskej zmluve č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 a v spotrebiteľskej zmluve č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004 (výrok II.), zamietol žalobu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur (výrok III.), zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (výrok IV.), zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004 (výrok V.), žalovanému 1/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok VI.) a žalovanému 2/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok VII.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv, § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2, 3 a 5, § 4 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, § 8 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv a § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávok a vecne nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaných subjektov v spore, z dôvodu ktorého žalobu pre uvedený nedostatok v celom rozsahu zamietol. Poukázal na skutočnosť, že žiadosťou zo dňa 20. 09. 2004 požiadal žalobca 1/ Všeobecnú úverovú banku, a.s. (žalovaný 2/ pozn. odvolacieho súdu) o poskytnutie spotrebného úveru vo výške 270.000,- Sk, minimálne vo výške 250.000,- Sk, s lehotou splatnosti 5 rokov, pričom ako spolužiadateľka o poskytnutie spotrebiteľského úveru bola na žiadosti uvedená R. G. (Ž. X/, pozn. odvolacieho súdu) s tým, že žiadosť bola podpísaná oboma žalobcami. Uviedol, že žalobca 1/ uzavrel dňa 08. 10. 2004 so Všeobecnou úverovou bankou, a.s. zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru číslo 33047006168169, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 223.000,- Sk (7.369,46 eur), s dohodnutou lehotou splatnosti 60 mesiacov, dohodnutou pevnou výškou úrokovej sadzby 10,90 % p. a. s tým, že žalobca 1/ sa ako dlžník zaviazal splácať poskytnutý úver v mesačných splátkach po 5.113,78,- Sk (169,74 eur) v celkovom počte splátok 59, keď dátumom prvej splátky bol deň 15. 11. 2004 a dňom poslednej splátky mal byť deň 11. 10. 2009, ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená vo výške 7,23 %, celkové náklady dlžníka - budúca hodnota spotrebného úveru bola 316.086,80,- Sk (10.492,15 eur), z čoho istina predstavovala 7.369,46 eur a úroky spolu s poplatkami 93.086,80,- Sk (3.089,91 eur), a poplatky, ktoré boli platné ku dňu uzavretia zmluvy, boli dohodnuté nasledovne: - poplatok za poskytnutie úveru 4.460,- Sk (148,04 eur), poplatok za prvú upomienku 300,- Sk (9,96 eur), poplatok za každú ďalšiu upomienku 500,- Sk (16,60 eur) a poplatok za vedenie úverového účtu mesačne 80,- Sk (2,65 eur), pričom úver bol zabezpečený podpísanou vlastnou blankozmenkou spolu s dohodou o vyplňovacom práve k blankozmenke. Poukázal na skutočnosť, že žalobca 1/ požiadal Všeobecnú úverovú banku, a.s. listom zo dňa 01. 12. 2004 o navýšenie spotrebného úveru a dňa 01. 12. 2004 bola uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebného úveru číslo 1538887, na základe ktorej bol žalobcovi 1/ poskytnutý úver vo výške 300.000,- Sk (9.958,17 eur) s lehotou splatnosti 61 mesiacov s tým, že úver bude splácaný v mesačných splátkach po 6.578,01,- Sk (218,34 eur) tak, že prvá splátka bude splatná dňa 25. 01. 2005 a posledná splátka dňa 25. 12. 2009, ročná percentuálna miera nákladov bola dohodnutá vo výške 5,80 %, celkové náklady dlžníka - budúca hodnota spotrebného úveru bola 399.480,60,- Sk (13.260,32 eur), z čoho istina predstavovala 9.958,17 eur a úroky spolu s poplatkami 99.480,60,- Sk (3.302,15 eur), keď poplatky, ktoré boli platné ku dňu uzavretia zmluvy, boli dohodnuté nasledovne: bez poplatku za poskytnutie úveru, poplatok za prvú upomienku 300,- Sk (9,96 eur), poplatok za každú ďalšiu upomienku 500,- Sk (16,60 eur), poplatok za vedenie úverového účtu mesačne 80,- Sk (2,65 eur) a poplatok za zmenu zmluvných podmienok 1.000,- Sk (33,19 eur), pričom zmluvu o spotrebnom úvere podpísal žalobca 1/ ako dlžník a žalobkyňa 2/ ako jeho manželka. Poukázal na to, že dňa 12. 09. 2008 uzavrela Všeobecná úverová banka, a.s. ako postupca a spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T. ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávky s tým, že z obsahu prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky mal preukázané, že predmetom postúpenia bol aj spotrebný úver uzavretý so žalobcami. Uviedol, že splnomocnením zo dňa 21. 01. 2010 (správne splnomocnením zo dňa 07. 11. 2008, pozn. odvolacieho súdu) spoločnosť X. Y. M. T. M. F. M., F.. M.. (žalovaného 1/, pozn. odvolacieho súdu) na všetky právne úkony a konania v mene a na účet splnomocniteľa súvisiace so správou a vymáhaním všetkých pohľadávok voči tretím osobám - dlžníkom, ktoré boli postúpené zo spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. ako postupcu na splnomocniteľa ako postupníka, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008, pričom splnomocnenec bol oprávnený najmä, avšak nielen výlučne rokovať s dlžníkmi, uzatvárať dohody o splátkových kalendároch, preberať doručované písomnosti, preberať plnenia, respektíve takéto plnenia odmietať, rokovať o uzavretí a uzatvárať zmiery a mimosúdne urovnania. Uviedol, že výzvou zo dňa 28. 04. 2009 požiadala spoločnosť X. Y. E. Ž. X/ (E. Š. B.. N.. K. X, L. M.) o vykonanie zrážok zo mzdy vo výške 169,75 eur mesačne, a to na základe dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej podľa § 551 Občianskeho zákonníka, ktorá bola uzavretá za účelom zabezpečenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru číslo 33047006168169, pričom pohľadávka mala ku dňu 28. 04. 2009 predstavovať sumu 6.954,25 eur. Poukázal na to, že podľa potvrdenia zamestnávateľa žalobkyne 2/ (E. Š. B.. N.. K.K. X, L. M.) zo dňa 17. 02. 2014 vykonal zamestnávateľ za obdobie od roku 2009 do januára 2014 zrážky zo mzdy spolu v sume 9.230,23 eur, a to v roku 2009 v sume 982,47 eur, v roku 2010 v sume 1.917,79 eur, v roku 2011 v sume 2.024,38 eur, v roku 2012 v sume 2.037 eur, v roku 2013 v sume 2.037 eur a za mesiac január 2014 v sume 169,75 eur s tým, že žalovaný 1/ listom zo dňa 21. 03. 2013 oznámil žalobcovi 1/, že ku dňu 21. 03. 2013 eviduje nedoplatok na pohľadávkach a záväzkoch číslo 145341121 vo výške 14.151,66 eur, keď táto pohľadávka je úročená zmluvným sankčným úrokom vo výške 16,30 % p. a., a nedoplatok na pohľadávkach a záväzkoch číslo 119038321 vo výške 1.997,69 eur s tým, že táto pohľadávka je úročená zmluvným sankčným úrokom vo výške 15,90 % p. a. Uviedol, že UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. na jeho dopyt oznámila, že v roku 2009 bola majiteľom účtu č. 1371851052/1111 (na ktorý boli poukazované zrážky zo mzdy žalobkyne 2/) M. X. Y. M. M. na Z. B. ostrovoch s tým, že tento účet mal od roku 2009 do roku 2014 len jedného disponenta, a to V. G.. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ boli výzvou zo dňa 05. 03. 2007 vyzvaní - v lehote viac ako 90 dní pred postúpením pohľadávky - na zaplatenie dlžnej sumy zo zmluvy uzavretej dňa 08. 10. 2004 a výzvou zo dňa 29. 05. 2007 boli vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy zo zmluvy uzavretej dňa 01. 12. 2004 s tým, že na pojednávaní dňa 13. 05. 2019 žalovaný 1/ predložil neotvorené obálky adresované žalobcovi 1/ (na F. V.. B. X, Z.) a žalobkyni 2/ na jej poslednú známu adresu (W. XX, L. M.), ktoré sa vrátili s poznámkou „adresát neznámy“ a ktorých obsahom bolo oznámenie žalovaného 2/ o postúpení pohľadávky na postupníka X. Y. a výzva spoločnosti X. Y. zo dňa 25. 09. 2008 na úhradu dlžnej čiastky 243.179,12,- Sk. K právnemu posúdeniu veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že predmetné zmluvy boli uzavreté so Všeobecnou úverovou bankou, a.s., ktorá zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 postúpila pohľadávky z týchto zmlúv na spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T. s tým, že sa nepotvrdilo tvrdenie žalobcov, že finančné prostriedky z titulu zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ boli poukazované na účet žalovaného 1/ vedený v banke U. Z. H. L. F. M., F..M.., Č.. Ú.. XXXXXXXXXX/XXXX, pretože táto banka na jeho dopyt uviedla, že v roku 2009 bola majiteľom uvedeného účtu spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T.. S poukazom na znenie ust. § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému, pričom s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené, súd prvej inštancie uviedol, že postúpením pohľadávky sa namiesto pôvodného veriteľa (postupcu) dlžníkovým veriteľom a osobou oprávnenou z práv spojených s postúpenou pohľadávkou stáva postupník s tým, že právami spojenými s pohľadávkou sú najmä práva vyplývajúce zo zabezpečenia záväzkov (ust. § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka) ako práva akcesorické, teda sledujúce pohľadávku, ktorú zabezpečujú, a to aj v prípade zmeny veriteľa postúpením pohľadávky. Uviedol, že samotné postúpenie pohľadávky nespočíva len v jednoduchom prevode pohľadávky, spôsobujúceho zámenu v osobe oprávneného, ale práve v zmene záväzku, pri ktorej postupník ako nový veriteľ nadobúda spolu s postúpenou pohľadávkou aj legitimáciu na jej uplatnenie a vymoženie cestou súdu, zároveň sa však stáva subjektom, voči ktorému možno uplatniť všetky námietky s pohľadávkou súvisiace, teda aj námietku neplatnosti právnych úkonov (vrátane právnych úkonov, ktoré pohľadávku zabezpečujú). Poukázal na skutočnosť, že postupník (ktorý nastupuje na miesto postupcu) je oprávnený oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami, preto zákon (ust. § 528 Občianskeho zákonníka) postupcovi ukladá povinnosť odovzdať postupníkovi všetky doklady a informácie týkajúce sa postúpenej pohľadávky; rovnako mu ukladá povinnosť vyrozumieť osobu, ktorá poskytla zabezpečenie záväzku, o postúpení pohľadávky, pričom súhlas tejto osoby s postúpením pohľadávky nie je potrebný. Poukázal na skutočnosť, že zo splnomocnenia zo dňa 07. 11. 2008 je zrejmé, že spoločnosť X. Y. splnomocnila žalovaného 1/ na právne úkony súvisiace so správou a vymáhaním všetkých pohľadávok voči tretím osobám - dlžníkom, ktoré boli postúpené zo spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. ako postupcu na splnomocniteľa ako postupníka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 s tým, že z obsahu tohto splnomocnenia zároveň vyplýva, že splnomocnenec koná v mene a na účet splnomocniteľa, z dôvodu ktorého dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný 1/ nie je pasívne legitimovaným v konaní, keďže bol iba splnomocnenom veriteľa, resp. mandatárom podľa ust. § 566 Obchodného zákonníka, ktorý nemôže byť vo veci pasívne legitimovaný, pretože konal za mandanta v jeho mene a na jeho účet, a teda nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (podľa ust. § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zriadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za uvedené odplatu). Uviedol, že žalobcovia v prejednávanej veci najskôr označili ako žalovaného spoločnosť F. M., F.. M.. s tým, že neskôr bol na ich návrh do konania pripustený ako žalovaný 2/ pôvodný veriteľ - spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., ktorý však zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 19. 09. 2008 postúpil pohľadávky zo sporných zmlúv na spoločnosť X. Y., nakoľko však žalobcovia v podaní zo dňa 04. 11. 2016 označenom ako „návrh na zmenu účastníka konania“ uviedli, že dňa 08. 11. 2013 doručili súdu návrh, v ktorom za žalovaného 1/ v omyle označili spoločnosť F. M., F.. M.., bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalobcovia si boli vedomí toho, že žalovaný 1/ nebol ich veriteľom, avšak nedopatrením ho uviedli ako žalovaného. Skonštatoval, že Všeobecná úverová banka, a.s. postúpením pohľadávky na postupníka stratila svoju pasívnu legitimáciu, keďže postúpením pohľadávky sa namiesto nej stal veriteľom žalobcov postupník (M. X. Y.) a s postúpenou pohľadávkou na neho prešli aj všetky námietky s pohľadávkou súvisiace, teda aj námietka neplatnosti právnych úkonov (vrátane právnych úkonov, ktoré pohľadávku zabezpečujú). Poukázal na to, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní s tým, že účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu a nakoľko žalobcovia označili ako žalovaných subjekty, ktoré neboli pasívne vecne legitimované, súd prvej inštancie žalobný návrh pre uvedený nedostatok v celom rozsahu zamietol. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a vecne tým, že žalovaní 1/ a 2/ boli v konaní úspešní, preto im priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu. 2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti (výroky I. až III. napadnutého rozsudku) a v časti o nároku na náhradu trov konania (výroky VI. a VII. napadnutého rozsudku) podal žalobca 1/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (ust. § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v konaní. Argumentoval, že z napadnutého rozsudku vyplynula nová skutočnosť, že jediným disponentom na Ú. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX O. O. Z. U. Z. H. L. F. M.T., F..M.., na ktorý zamestnávateľ poukázal finančné prostriedky zo mzdy žalobkyne 2/ vo výške 9.806,07 eur, bola V. G., ktorá s nimi ako žalobcami nebola v žiadnom vzťahu a o ktorej nebolo známe, na základe akého oprávnenia s touto finančnou čiastkou disponovala, a zároveň namietol, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa touto otázkou, najmä ak majiteľom účtu bola schránková spoločnosť so sídlom na Z. B. T.. Vytkol súdu prvej inštancie, že mu uznesením zo dňa 07. augusta 2018, č. k. 17C/294/2013 - 245 znemožnil realizáciu procesných práv, ktoré mu priznáva Civilný sporový poriadok za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to tým, že nepripustil, aby do konania vstúpili ako žalovaný 3/ spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T. a ako žalovaný 4/ spoločnosť M. Y. W. Y.. M. M. na H., N. M. M. B. I. M.I. X. Y.. N. M. M. Y. W. Y. uviedol, že z predloženej výzvy na úhradu dlhu jasne vyplýva, že táto spoločnosť im oznámila, že sa stala právnym nástupcom spoločnosti X. Y., pričom mala opäť záujem o výkon zrážok zo mzdy. Namietol tvrdenie prvoinštančného súdu, že mal vedomosť o postúpení pohľadávky na spoločnosť X. Y. ešte pred podaním žaloby na súd, a poukázal na to, že zmluvu o postúpení pohľadávok žalovaný 1/ doručil prvoinštančnému súdu až vo februári 2015 (t. j. dva roky po podaní žaloby) a oznámenie o postúpení pohľadávky žalovaný 1/ predložil prvoinštančnému súdu až na pojednávaní dňa 13. 05. 2019 (t. j. šesť rokov po podaní žaloby), kedy prvoinštančný súd otvoril na pojednávaní obálky s týmito listinami (t. j. oznámenie o postúpení pohľadávky a výzvu na úhradu dlžnej čiastky). Uviedol, že žalovaný 1/ doručoval uvedené listiny na adresy, na ktorých v čase doručovania nemali trvalé ani prechodné bydlisko (žalobcovi 1/ na adresu V.. B. X, Z. F. Ž.F. X/ na F. W. XX, L. M.), a to napriek tomu, že z úverovej zmluvy (na základe ktorej sa vykonávali zrážky zo mzdy) jednoznačne vyplýva, že trvalé bydlisko mal na F. N. XX, L. M., okrem toho bol v čase doručovania v konkurze a žalovaný 1/ mal tieto listiny doručovať správcovi konkurznej podstaty, navyše listom zo dňa 12. 07. 2007 označeným ako „OZNÁMENIE ADRESY“ oznámili žalovanému 2/ adresu ich trvalého bydliska „. XX, L. M.. Namietol, že žalovaný 2/ ako banka nesplnil žiadne podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, keď vyhlásil predčasnú splatnosť úveru napriek tomu, že si možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka v zmluve nedojednali (žalovaný 2/ ako veriteľ a žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci), právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky žalovaný 2/ v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka nedodržal, keďže boli v omeškaní so splácaním viac ako 3 mesiace (90 dní), a teda nebola splnená zákonná podmienka, že toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, žalovaný 2/ im nedoručil žiadnu výzvu na úhradu omeškaných splátok, ani oznámenie o predčasnom zosplatnení úveru, ani výzvu pred postúpením pohľadávky a ani oznámenie o postúpení pohľadávky, pričom mu ich adresy boli známe, a takisto ani žalovaný 1/ im nedoručil oznámenie o postúpení pohľadávky. Poukázal na to, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 09. 2008 zo žalovaného 2/ na spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T. je v zmysle ust. § 53 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv v spojení s ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, pretože jej prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, keď žalovaný 2/ postúpil pohľadávku na spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T. bez súhlasu spotrebiteľa, pričom žalovaný 2/ ako banka nemohol postúpiť tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Uviedol, že správanie žalovaného 2/ ako banky nespĺňalo požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska, z dôvodu ktorého bol postup žalovaného 2/ v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v oblasti jeho činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti). Namietol, že žalovaný 2/ postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď za výkon práv v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj to, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky (ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Poukázal na to, že slovenskými súdmi už bolo judikované, že postúpenie pohľadávky na neznámy zahraničný subjekt (v tomto prípade na subjekt v Karibiku) výrazne sťažuje pozíciu spotrebiteľa a môže ho odradiť od efektívnej ochrany svojich práv, pretože spotrebiteľ by v prípade úspešného výsledku súdneho konania len ťažko uplatňoval svoje práva na náhradu trov konania, prípadne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo právo na primerané finančné zadosťučinenie (napr. rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 12. júla 2010, č. k. 17C/56/2010 - 54, rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 28. septembra 2010, č. k. 19Cb/164/2008 - 139, rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 04. februára 2011, č. k. 10C/141/2010 - 102, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 16. mája 2012, sp. zn. 11Co/81/2011, rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 10. mája 2012, č. k. 10C/130/2012 - 76). Uviedol, že postúpenie pohľadávky na skrachovaný subjekt (obdobne aj na subjekt v Karibiku či na Cypre) je zároveň nekalou obchodnou praktikou (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. júla 2011, sp. zn. 6Co/l/2011) s tým, že v predmetnej veci je objektívne už na prvý pohľad zrejmé, že postúpenie pohľadávky na subjekt na Britských Panenských ostrovoch znamená aj pre nadpriemerne práva znalý subjekt minimálne sťaženie garancií, a preto sú zmluvy o postúpení predmetných pohľadávok v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné právne úkony a žalovaný 2/ zostáva i naďalej ich veriteľom, ktorí si tak voči nemu dôvodne uplatnili nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 1/ žalobca 1/ v podanom odvolaní uviedol, že v zmysle čl. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu je obchodníkom „akákoľvek fyzická alebo právnickú osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce do rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, a ktokoľvek, kto koná v mene alebo v zastúpení obchodníka“, že podľa čl. 3 ods. 1 uvedenej smernice sa táto smernica uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie a že v zmysle ust. § 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa na účely tohto zákona predávajúcim rozumie „osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet“. Poukázal na to, že žalovaný 1/ preukázateľne konal v mene obchodníka, a teda v zmysle citovanej smernice aj takýto obchodník zodpovedá za svoju činnosť, ktorou pomáha porušovať práva spotrebiteľov inému obchodníkovi, a za ktorého sa iný obchodník skrýva. Uviedol, že pojmy veriteľ, predávajúci, dodávateľ a podnikateľ je potrebné vnímať ako synonymá, zodpovedajúce úniovým pojmom obchodník, resp. predajca, používaným smernicou o nekalých obchodných praktikách a smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v prejednávanej veci je predmetom konania ich nárok opierajúci sa jednak o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. o náhradu škody, jednak o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a preto je vecná legitimácia žalovaných v konaní daná. 3. Žalobkyňa 2/, ktorej bolo odvolanie žalobcu 1/ doručené dňa 20. 12. 2019, sa k nemu nevyjadrila. 4. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu 1/ uviedol, že súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a napadnutý rozsudok je vo všetkých jeho výrokoch vecne správny, a navrhol rozsudok v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako aj s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie (body 27., 28. a 29. napadnutého rozsudku) a namietol, že odvolanie žalobcu 1/ neobsahuje žiadne také skutočnosti, resp. dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku alebo jeho zmenu. Uviedol, že žalobca 1/ aj v podanom odvolaní ignoroval rozhodujúce skutočnosti, na ktoré poukazoval v priebehu celého konania, že nikdy nebol účastníkom príslušných úverových (spotrebiteľských) zmlúv ani v nich obsiahnutých dohôd o zrážkach zo mzdy, nikdy nenadobudol pohľadávky z týchto zmlúv vyplývajúce a ani nikdy tieto pohľadávky nevymáhal pre seba a tieto ani neboli poukazované v prospech jeho bankového účtu, a preto sa žalobcovia nemôžu voči nemu úspešne domáhať neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy v spotrebiteľskej zmluve č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 a v spotrebiteľskej zmluve č. 1538887 zo dňa 01. 12. 2004. Zdôraznil, že nikdy nebol majiteľom Z. Ú. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX O. O. Z. U. Z. H. L. F. M., F..M.., na ktorý zamestnávateľ poukázal finančné prostriedky zo mzdy žalobkyne 2/, a ani nikdy pre seba neprijímal plnenia určené na uspokojenie vyššie uvedených pohľadávok. Namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, a to vo vzťahu ku všetkým návrhom, resp. nárokom uplatneným žalobcami v konaní, a poukázal tiež na absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení neplatnosti tej - ktorej dohody o zrážkach zo mzdy. Uviedol, že v konaní nebol preukázaný vznik nároku žalobcov na zaplatenie sumy 9.806,07 eur, či už titulom vydania bezdôvodného obohatenia alebo titulom náhrady škody, a to voči nemu ani voči žalovanému 2/ s tým, že žalobcovia v konaní nepreukázali základné zodpovednostné predpoklady nároku na náhradu škody, keď dôkazy na preukázanie vzniku nároku na náhradu škody sú odlišné od dôkazov, ktoré sa vyžadujú pri preukázaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom žalobcovia takéto dôkazy netvrdili ani neoznačili. Uviedol, že ak mala škoda vzniknúť samotným postúpením pohľadávok, tak mu nie je zrejmé, k akému porušeniu povinností z jeho strany alebo zo strany žalovaného 2/ malo dôjsť. Namietol absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 1/, pretože pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 08. 10. 2014 č. 3307006168169 bola po postúpení zo žalovaného 2/ postupne uspokojovaná až po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov ako manželov, a to výlučne z majetku žalobkyne 2/ (zrážky zo mzdy žalobkyne 2/), t. j. predmetná pohľadávka nebola uspokojovaná z majetku žalobcu 1/, a preto v tejto súvislosti ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu 1/, resp. k vzniku škody na jeho majetku. Uviedol, že v konaní nebol preukázaný ani nárok žalobcov na zaplatenie finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď tvrdenia žalobcov ohľadom vzniku, existencie a dôvodnosti tohto nároku boli nepreukázané, zavádzajúce, právne neudržateľné a dôvodnosť tohto nároku nemožno bez ďalšieho vyvodiť ani zo smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2005/29/ES. Poukázal na to, že nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa môže vzniknúť len v prípade úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej predmetným zákonom alebo osobitným predpisom, avšak v danom prípade nemožno hovoriť o úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti už len z toho dôvodu, že žaloba smeruje voči subjektom, ktoré nie sú pasívne legitimované, a navyše aj v prípade úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti je každý spotrebiteľ povinný uvedený nárok a jeho vznik riadne zdôvodniť a najmä preukázať, pričom žalobcovia v prejednávanom prípade požadovali bez akejkoľvek bližšej špecifikácie a vnútorného rozdelenia zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v rovnakej výške od oboch žalovaných (ako solidárnych dlžníkov), a to napriek tomu, že žalovaný 1/ nemôže niesť a ani nenesie zodpovednosť napríklad za (prípadnú) neplatnosť postúpenia pohľadávok, resp. skutočnosť, že ten-ktorý úver je postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti a pod. Uviedol, že si nie je vedomý žiadneho porušenia povinností vyplývajúcich mu zo zákona a poprel tvrdenia žalobcov o tom, že sa mal údajne vyhrážať alebo telefonátmi a osobnými návštevami atakovať žalobcu 1/ nad rámec prípustný zákonom s tým, že toto tvrdenie nebolo ani preukázané, rovnako ako tvrdenia žalobcov o psychickom napätí súvisiacom so stavom neistoty a obavy ako zabezpečiť fungovanie rodiny a pod. Poukázal na skutočnosť, že práve žalobcovia ako dlžníci z (nesplácaných) pohľadávok zapríčinili situáciu, v ktorej bol veriteľ nútený domáhať sa uspokojenia svojich nárokov zákonom prípustnými a povolenými prostriedkami, a to predložením dohody o zrážkach zo mzdy zamestnávateľovi žalobkyne 2/, prípadne vyzývaním na úhradu záväzkov a pod. Zdôraznil, že v prejednávanom prípade aj s ohľadom na predmet sporu je rozhodujúce, že jediným majiteľom uvedeného účtu bola spoločnosť X. Y., pričom bez akéhokoľvek právneho významu je skutočnosť, že disponentom predmetného účtu Z. V. G., prípadne akákoľvek iná osoba s tým, že z vykonaného dokazovania je nad všetku pochybnosť zrejmé, že žalobcovia vedeli o postúpení pohľadávky na spoločnosť X. Y., t. j. žalobcovia mali vedomosť aj o tom, kto je oprávneným veriteľom pohľadávky, keď uvedené vyplýva nielen z výzvy na výkon zrážok zo mzdy adresovanej zamestnávateľovi žalobkyne 2/, ale túto skutočnosť potvrdila aj zástupkyňa žalobcov na pojednávaní dňa 25. 09. 2014 a postúpenie pohľadávky potvrdil aj právny E. Ž.F. X/ V.. F. K. v liste vyhotovenom už dňa 26. 06. 2009, ktorý žalobcovia priložili ako prílohu podania zo dňa 11. 09. 2014 označeného ako „Návrh na pripustenie ďalšieho účastníka konania“. Uviedol, že z vykonaných dôkazov a z jednotlivých podaní žalobcov je zrejmé, že mali nielen počas konania, ale aj pred jeho začatím vedomosť o tom, že dotknuté pohľadávky evidované voči žalobcom boli postúpené na M. X. Y., čo pripustili aj vo svojom podaní zo dňa 04. 11. 2016, v ktorom výslovne uviedli, že za žalovaného 1/ omylom označili spoločnosť F. M., F..M.., E. čoho vyplýva, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný 2/ postupoval pri postúpení pohľadávok, ako aj pri zosplatnení toho-ktorého úveru v súlade s príslušnými právnymi predpismi. 5. Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 1/ k jeho odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 17. 01. 2020, nevyjadril. 6. Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 1/ k odvolaniu žalobcu 1/ doručené dňa 21. 01. 2020, sa k nemu nevyjadrila. 7. Žalovaný 2/, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného 1/ k odvolaniu žalobcu 1/ doručené dňa 17. 01. 2020, sa k nemu nevyjadril. 8. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu 1/ uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a žiadal žalobcu 1/ zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom v celom jeho rozsahu stotožňuje a považuje ho za správny, pretože prvoinštančný súd riadne a úplne zistil skutkový stav a zároveň naň správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov s tým, že zotrváva na všetkých svojich predchádzajúcich podaniach a prednesoch, v ktorých sa podrobne vyjadril ku všetkým skutočnostiam a argumentom žalobcov, a na tieto vo svojom vyjadrení odkázal. Poukázal na skutočnosť, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonné nároky kladené naň ust. § 220 ods. 2 C. s. p., písomné vyhotovenie rozsudku je ako celok zreteľné, jasné a porozumiteľné, ako aj prehľadne štruktúrované, pričom obsahuje opis prednesov a vyjadrení žalobcov i žalovaných spolu s nevyhnutnou a rozsahom prijateľnou citáciou príslušných právnych predpisov, ktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú a ktoré boli vzaté do úvahy pri rozhodovaní súdu vo veci samej, obsahuje tiež skutočne vyčerpávajúce informácie o vykonanom dokazovaní, čím dáva jasné, matériu vyčerpávajúce a argumentačne podložené odpovede na nosné, zásadné a základné otázky prejednávanej veci. Uviedol, že informácie o tom, kto bol majiteľom a disponentom bankového účtu, na ktorý boli poukazované zrážky zo mzdy žalobkyne 2/, sú pre toto konanie úplne irelevantné s tým, že pokiaľ mali byť žalobcovia v konaní s podanou žalobou úspešní, musela im patriť aktívna vecná legitimácia a zároveň žalovaným pasívna vecná legitimácia, ktoré si ako subjektívne právo a povinnosť navzájom zodpovedajú. Poukázal na to, že nedostatok vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu žaloby s tým, že v prejednávanom prípade žaloba smeruje proti osobám, ktoré nie sú nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, t. j. žalovaný 1/, rovnako ako ani žalovaný 2/ nemajú pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní. Uviedol, že žalobca 1/ sa vo svojom odvolaní snaží len za „každú cenu“ nájsť v odôvodnení rozsudku údajné nedostatky, ktoré by mali za následok jeho revíziu či zrušenie v odvolacom konaní, pričom rozsudok takými nedostatkami a už vôbec nie takej intenzity určite netrpí. 9. Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 2/ k jeho odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 17. 01. 2020, nevyjadril. 10. Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 2/ k odvolaniu žalobcu 1/ dňa 21. 01. 2020, sa k nemu nevyjadrila. 11. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k uvedenému vyjadreniu žalovaného 2/ (ktoré bolo zároveň vyjadrením k odvolaniu žalobkyne 2/) uviedol, že sa s obsahom tohto podania stotožňuje a ďalšie vyjadrenie k nemu považuje za nadbytočné. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti (výrok I. až III. napadnutého rozsudku) a v časti o nároku na náhradu trov konania (výrok VI. a VII. napadnutého rozsudku) podala v zákonnej lehote odvolanie aj žalobkyňa 2/, ktoré bolo čo do svojho rozsahu, odvolacích dôvodov a odvolacieho návrhu, ako aj svojím obsahom identické s odvolaním žalobcu 1/ (bod 2. tohto rozsudku), keď nad rámec odvolania žalobcu 1/ žiadala, aby odvolací súd predtým, ako vo veci rozhodne, nariadil ústne pojednávanie a zabezpečil predvolanie V. G., a následne aby napadnutý rozsudok zrušil. 13. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 2/ uviedol, že súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a napadnutý rozsudok je vo všetkých jeho výrokoch vecne správny, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov potvrdil ako vecne správny a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania, pričom vo zvyšku bolo jeho vyjadrenie svojím obsahom identické s jeho vyjadrením k odvolaniu žalobcu 1/ (bod 4. tohto rozsudku). 14. Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalobkyne 2/, ktoré mu bolo doručené dňa 18. 02. 2020, nevyjadril. 15. Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 1/ k jej odvolaniu doručené dňa 16. 02. 2020, sa k nemu nevyjadrila. 16. Žalovaný 2/, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného 1/ doručené dňa 17. 02. 2020, sa k nemu nevyjadril. 17. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 2/ uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom v celom jeho rozsahu stotožňuje a považuje ho za správny, pretože prvoinštančný súd riadne a úplne zistil skutkový stav a zároveň naň správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu 1/ na náhradu trov odvolacieho konania. Zotrval na všetkých svojich predchádzajúcich podaniach a prednesoch, v ktorých sa podrobne vyjadril ku všetkým skutočnostiam a argumentom žalobcov. Poukázal na to, že žalobkyňa 2/ vo svojom odvolaní zopakovala dôvody uvedené v odvolaní žalobcu 1/, nepriniesla žiadne nové tvrdenia ani dôkazy s tým, že text jej odvolania je takmer totožný s textom odvolania žalobcu 1/. Uviedol, že nakoľko sa k argumentom žalobkyne 2/ podrobne vyjadril vo svojich predchádzajúcich podaniach, odkázal na svoje predchádzajúce podania a prednesy, najmä na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu 1/. 18. Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 2/ k odvolaniu žalobkyne 2/, ktoré mu bolo doručené dňa 18. 02. 2020, nevyjadril. 19. Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 2/ k jej odvolaniu doručené dňa 16. 02. 2020, sa k nemu nevyjadrila. 20. Žalovaný 1/, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného 2/ k odvolaniu žalobkyne 2/ doručené dňa 21. 02. 2020, sa k nemu nevyjadril. 21. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 22. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 C. s. p. (účinného od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 23. Odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. § 220 ods. 2 C. s. p.). 24. K odvolacej námietke žalobcov 1/ a 2/, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci najmä v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou a medzinárodnými dohovormi zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Jeho obsahom je predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na nestranný a nezávislý súd, právo na zákonného sudcu, právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo na zachovanie rovnosti strán v konaní a na kontradiktórnosť konania, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia (zákaz prekvapivých rozhodnutí) a právo na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Aj keď porušenie ktoréhokoľvek čiastkového procesného práva strany sporu postupom súdu, resp. porušenie ktoréhokoľvek ustanovenia Civilného procesného poriadku zo strany súdu predstavuje pochybenie súdu, nie každé takéto pochybenie je zároveň porušením práva strany sporu na spravodlivý proces. O porušenie práva na spravodlivý proces, a teda o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne procesné pochybenie súdu a porušenie procesných práv strany sporu preto musí byť hodnotené v kontexte celého súdneho konania, teda s ohľadom na následky nesprávneho procesného postupu, vplyv na ďalšie pochybenia súdu či možnosť strany sporu namietať či zvrátiť tento nesprávny procesný postup súdu. Pri posudzovaní, či bolo porušené právo sporovej strany na spravodlivý proces, je teda potrebné zohľadniť aj možnosť sporovej strany korigovať nesprávny procesný postup súdu v kontexte ďalšieho priebehu súdneho konania. 25. K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/, ktorí vo svojich odvolaniach namietali, že súd prvej inštancie im uznesením zo dňa 07. augusta 2018, č. k. 17C/294/2013 - 245 znemožnil realizáciu procesných práv priznaných im Civilným sporovým poriadkom za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov tým, že nepripustil, aby do konania vstúpili ako žalovaný 3/ spoločnosť X. Y. a ako Ž. X/ M. M. Y. W. Y., N. M. M. B. I.M. M. X. Y., odvolací súd uvádza, že aj keď proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania v zmysle ust. § 79 C. s. p. nie je prípustné odvolanie (ust. § 357 C. s. p. a contrario), podľa ust. § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, sa odvolací súd najskôr zaoberal tým, či sa súd prvej inštancie zamietnutím návrhu na pristúpenie spoločností X. Y. F. M. Y. W. Y. do konania na strane žalovaných dopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnil žalobcom uskutočňovať im patriace procesné práva v miere porušujúcej ich právo na spravodlivý proces, a ak áno, či táto procesná vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, nakoľko v takom prípade by bol na mieste postup podľa ust. § 389 ods. 2 C. s. p., teda zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a zároveň zrušenie právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 07. augusta 2018, č. k. 17C/294/2013 -245, ktorým prvoinštančný súd nepripustil, aby do konania na strane žalovaných pristúpili spoločnosti X. Y. F. M. Y. W. Y.. 26. Inštitút pristúpenia do konania v zmysle ust. § 79 C. s. p. je možný iba v sporovom konaní a jeho účelom je odstránenie počiatočného nedostatku vecnej legitimácie. Okruh sporových strán by sa v priebehu konania mal meniť iba v nevyhnutnej miere, preto je vstup ďalšej sporovej strany do konania viazaný na schválenie súdom, ktorý pri svojom rozhodovaní bude vychádzať z hľadísk hospodárnosti konania (porovnaj čl. 17 C. s. p.). Ak súd dospeje k záveru, že je hospodárnejšie vstup ďalšej sporovej strany umožniť, uznesením tento vstup pripustí, v opačnom prípade rovnako uznesením tento návrh zamietne. V oboch prípadoch nie je odvolanie proti uzneseniu prípustné (ust. § 357 C. s. p. a contrario). 27. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pripustenie pristúpenia nových subjektov do konania na strane žalovaných (spoločností X. Y. F. M. Y. W. Y.) by v danej procesnej situácii bolo v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ návrh na pristúpenie nových subjektov do konania podali až po vyše troch rokoch od podania žaloby a až po tom, ako odvolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok vo veci zo dňa 05. mája 2015, č. k. 17C/294/2013 - 150, a to výlučne z procesných dôvodov (z dôvodu, že súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu žalobcov na zmenu žaloby), pričom je nutné uviesť, že žalobcovia návrh na pristúpenie nových subjektov do konania na strane žalovaných podali v čase, keď už súd prvej inštancie ustálil predmet konania (rozhodol o návrhu žalobcov na zmenu žaloby), teda splnil to, čo mu uložil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 25. augusta 2016, č. k. 10Co/334/2015 - 184. Je nutné zdôrazniť, že nakoľko súd prvej inštancie vo veci vykonal kompletné stranami navrhované dokazovanie a strany sporu v tomto štádiu konania ani nemali nové návrhy na vykonanie dôkazov, prvoinštančnému súdu nič nebránilo vo veci nariadiť pojednávanie, na ktorom by skončil dokazovanie a rozhodol vo veci samej, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu by bolo neúčelné a nehospodárne, ak by súd prvej inštancie v tejto fáze konania pripustil pristúpenie nových subjektov do konania na strane žalovaných, ktorým by ako novým subjektom musel doručiť žalobu a vyjadrenia sporových strán, vyzvať ich na vyjadrenie k nim a ďalej postupovať v konaní v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku, čím by došlo k neúmernému predĺženiu konania a zaťažovaniu strán sporu (najmä žalovaných 1/ a 2/). 28. Odvolací súd sa stotožnil aj s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobcovia 1/ a 2/ neosvedčili jednoznačný vzťah spoločnosti M. Y. W. Y. M. B. O.ecou, ako i so záverom, že nimi navrhovaný žalobný návrh (žalobný petit) bol neurčitý a zmätočný, keďže z neho nevyplývalo, čoho sa mienili domáhať proti žalovanému 1/ (po pripustení pristúpenia nových subjektov do konania na strane žalovaných). 29. Odvolací súd nad rámec uvedeného poukazuje na skutočnosť, že o postúpení pohľadávok z predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere zo žalovaného 2/ na spoločnosť X. Y. mali žalobcovia vedomosť už pred podaním žaloby (bez ohľadu na to, či v konaní bolo preukázané oznámenie dlžníkom o postúpení pohľadávok v zmysle ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď k žalobe priložili výzvy na výkon zrážok zo mzdy/iných príjmov zo dňa 14. 07. 2009 a zo dňa 19. 08. 2010, adresované ich zamestnávateľom, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný 2/ postúpil predmetné pohľadávky na spoločnosť X. Y., ktorá poverila správou a vymáhaním týchto pohľadávok žalovaného 1/, pričom aj vo svojom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 12. 09. 2014 (návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania) žalobcovia výslovne uviedli, že „VÚB, a.s. postúpila pohľadávku na zahraničný subjekt O. N. X. Y., v ktorého mene koná žalovaný F. M., za účelom sťaženého uplatňovania práv žalobcov...“, pričom k tomuto podaniu priložili list ich právneho zástupcu (V.. F. K.) zo dňa 26. 06. 2009, adresovaný žalovanému 2/ a označený ako „Postúpenie pohľadávky zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru pre V. R., L. M. F. W.. W.. G. R., v ktorom je rovnako uvedené, že žalovaný 2/ postúpil predmetnú pohľadávku spoločnosti X. Y. M. M.X. na B. T. a že „vymáhačská firma“ F. M., F..M.. údajne vymáha dlhy pre X. Y., z čoho je tiež zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ mali vedomosť o postúpení pohľadávok na spoločnosť X. Y., ale napriek tomu sa rozhodli uplatniť svoje práva žalobou voči žalovanému 1/ (a následne aj voči žalovanému 2/), a až keď súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zamietol žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/, navrhli pristúpenie ďalších subjektov do konania na strane žalovaných. 30. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď návrh žalobcov na pristúpenie nových subjektov do konania na strane žalovaných uznesením zo dňa 07. augusta 2018, č. k. 17C/294/2013 - 245 zamietol, pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, a preto v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces, pričom len na okraj odvolací súd uvádza, že žalobcom 1/ a 2/ nič nebránilo, aby sa voči spoločnostiam X. Y. F. M. Y. W. Y. domáhali svojich nárokov v samostatnom konaní na základe novej žaloby (ktorú mohli podať aj v ten istý deň). 31. K odvolacím námietkam žalobcov 1/ a 2/, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.), považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalobcovia k týmto odvolacím dôvodom v podaných odvolaniach nič bližšie neuviedli (neuviedli žiadnu inú vadu konania, resp. ďalší prostriedok procesného útoku, ktorý nebol uplatnený), preto sa nimi nebolo možné v odvolacom konaní zaoberať, a nakoľko ak odvolateľ iba formálne odcituje odvolací dôvod bez toho, aby ho konkretizoval v súvislosti s napádaným rozhodnutím, a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie odvolacieho dôvodu spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada a v zmysle ust. § 373 ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, avšak odvolací súd v posudzovanej veci existenciu týchto odvolacích dôvodov ani nezistil. 32. Pokiaľ mali žalobcovia pod inou vadou konania na mysli, že súd prvej inštancie ich na pojednávaní dňa 09. 09. 2019 neinformoval o výsledku dopytu na Z. U. Z. H. L. F. M., F..M.., Ž. V. X. na Ú. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorý zamestnávateľ poukázal finančné prostriedky zo mzdy žalobkyne 2/ vo výške 9.806,07 eur, bola osoba V. G., odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť bola pre rozhodnutie vo veci bez právneho významu a nemala žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. V prejednávanej veci bolo totiž s ohľadom na predmet sporu rozhodujúce, že jediným majiteľom uvedeného bankového účtu bola spoločnosť X. Y., a teda, že sporné zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ sa dostali do majetkovej sféry tejto spoločnosti (a nie žalovaného 1/), a preto aj bolo nadbytočné vykonať vo veci výsluch osoby V. G. v pozícii svedka, ako to vo svojom odvolaní navrhovala žalobkyňa 2/ (pravdepodobne ako ďalší prostriedok procesného útoku, ktorý nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.). 33. K odvolacej námietke žalobcov 1/ a 2/, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že nesprávne skutkové zistenia sú také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C. s. p. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. a okolnosti namietané žalobcami v nimi podaných odvolaniach vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok takú úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou prvoinštančného súdu prezentovanou v napadnutom rozhodnutí. 34. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické, presvedčivé a zrozumiteľné. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobcov), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami. 35. K odvolacej námietke žalobcov, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 36. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel k správnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/ v spore, čo je vždy dôvod na zamietnutie žaloby. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, a to bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011). 37. V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný 2/ (Všeobecná úverová banka, a.s.) ako veriteľ uzatvoril so žalobcami 1/ a 2/ ako spotrebiteľmi dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere: zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (tiež č. 33047006168169, ref. číslo pohľadávky: 119038321), uzavretú so žalobcom 1/ ako dlžníkom a žalobkyňou 2/ ako spoludlžníkom, a zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004 (tiež č. 81027006168169, ref. číslo pohľadávky: 145341121), uzavretú so žalobcom 1/ ako dlžníkom, s ktorej uzatvorením žalobkyňa 2/ ako manželka dlžníka svojím podpisom vyslovila súhlas v zmysle ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka (žalobkyňa 2/ teda nebola zmluvnou stranou). 38. Žalovaný 2/ zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 postúpil svoje pohľadávky voči žalobcom 1/ a 2/ z uvedených zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru na spoločnosť X. Y., M. M. XX B. L., B.. T.. Z. XXXX B. XXX, L. G., G., Z. B. T., E. O. L. T. E. Z. B. T. B. Č.. XXXXXX. B. E. G.H. E. O. O. W. F. na Ú. M. X. Y. Ž. X/ (Q. F.. M.., B. F. M., F.. M..), a to na základe splnomocnenia zo dňa 07. 11. 2008. Žalovaný 1/ v mene spoločnosti X. Y. predložil zamestnávateľovi žalobkyne 2/ zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (tiež č. 33047006168169, ref. číslo pohľadávky: 119038321), súčasťou ktorej bola dohoda o zrážkach zo mzdy, na základe čoho v období od mája 2009 do mája 2014 vymohol od žalobkyne 2/ prostredníctvom zrážok zo mzdy sumu 9.806,07 eur, ktorá teda v celom rozsahu zodpovedá pohľadávke voči žalobcom 1/ a 2/ zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (tiež č. 33047006168169, ref. číslo pohľadávky: 119038321), pričom tieto zrážky zo mzdy boli zamestnávateľom žalobkyne 2/ poukazované na bankový účet vedený v banke U. Z. H. L. F. M., F..M.., Č.. Ú.. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorého majiteľom bola M. X. Y., pričom vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že na žalobcu 1/ bol uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. augusta 2007, č. k. 2K/15/2007 - 79 vyhlásený konkurz, ktorý bol zrušený uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. februára 2010, č. k. 2K/15/2007 - 232. 39. Postúpenie pohľadávky zmluvou v zmysle ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka predstavuje typickú dobrovoľnú cesiu, ktorá je prejavom autonómie slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku postúpenia dochádza k prevodu pohľadávky z jej pôvodného majiteľa ako postupcu na nového nadobúdateľa ako postupníka. Postúpením pohľadávky dochádza v rámci záväzkového vzťahu k tzv. singulárnej sukcesii, ktorá má hmotnoprávne účinky. Právnym nástupcom (sukcesorom) pôvodného veriteľa sa v rozsahu postúpeného práva na plnenie stáva postupník. Ide o dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, ktorého súhlas sa na postúpenie pohľadávky nevyžaduje a ktorý nemusí byť o postúpení vôbec informovaný. Práva a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu nie sú v zásade postúpením pohľadávky nijako dotknuté (princíp identity pohľadávky). Postupník nadobúda predmet postúpenia v takom stave, v akom sa nachádza v čase postúpenia, pričom obsah dlžníkovho záväzku v dôsledku cesie nemení a nemení sa ani zabezpečenie tohto záväzku. Občiansky zákonník obsahuje právnu konštrukciu, na základe ktorej prechádza s postúpenou pohľadávkou na postupníka ex lege aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ide o akcesorické práva, ktoré sú spojené s pohľadávkou ako hlavným záväzkom, a ktoré vznikli a trvajú v súvislosti s existenciou pohľadávky a jej obsahom. Typicky s postúpenou pohľadávkou prechádzajú práva zo zabezpečenia pohľadávky, napr. aj práva vyplývajúce z dohody o zrážkach zo mzdy v zmysle ust. § 551 Občianskeho zákonníka. Zákon osobitne chráni postavenie dlžníka, keď neumožňuje postúpenie pohľadávky, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil (ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a zachováva dlžníkovi aj vo vzťahu k postupníkovi všetky námietky proti pohľadávke, ktoré mohol uplatniť v čase postúpenia (ust. § 529 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Dlžník môže voči postupníkovi namietať všetko, čo vylučuje alebo obmedzuje jeho povinnosť splniť pohľadávku, teda to, že pohľadávka vôbec nevznikla, jej výška uvedená v zmluve o postúpení nezodpovedá jeho povinnosti, povinnosť zanikla, pohľadávka nie je splatná a pod. Z pohľadu jeho námietok to má ten dôsledok, akoby k postúpeniu pohľadávky vôbec nedošlo. Dlžník - spotrebiteľ má tiež právo domáhať sa proti postupníkovi na súde určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 a 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, resp. v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2019 sp. zn. 2 Cdo 125/2018, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 72/2019). 40. Predmetom postúpenia môže byť akákoľvek pohľadávka v zmysle práva na plnenie voči dlžníkovi, pokiaľ jej postúpenie nevylučuje Občiansky zákonník alebo iný právny predpis alebo dohoda s dlžníkom (ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre určité druhy pohľadávok osobitné právne predpisy ustanovujú špecifické kritériá a obmedzenia vo vzťahu k možnosti a podmienkam ich zmluvného postúpenia tretej osobe. Dané normy majú prednosť pred Občianskym zákonníkom, ktorý sa subsidiárne aplikuje iba na tie právne otázky, ktoré osobitné predpisy individuálne neupravujú. Individuálny režim týchto pohľadávok je odôvodnený osobitným záujmom na modifikácii, resp. odklone od všeobecnej právnej úpravy, ktorý je spravidla determinovaný špecifickým (privilegovaným) postavením niektorého z účastníkov veriteľsko- dlžníckeho záväzkového vzťahu. Jedným z takýchto právnych predpisov je zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorý vo svojom ust. § 17 upravuje obmedzenia pri prechode a prevode (postúpení) pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V čase postúpenia predmetných pohľadávok voči žalobcom 1/ a 2/ (t. j. ku dňu 12. 09. 2008) však bol účinný zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom ust. § 4 ods. 5 umožňoval postúpenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez obmedzenia, keď len odkazoval na všeobecnú úpravu postúpenia obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Osobitným právnym predpisom upravujúcim postúpenie pohľadávok v prípade, že veriteľom je banka, je aj zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý vo svojom ust. § 92 ods. 8 (resp. v ust. § 92 ods. 7 v znení účinnom do 31. 12. 2008) upravuje podmienky, za ktorých môže banka postúpiť peňažnú pohľadávku voči svojmu klientovi na inú osobu, a to aj osobu, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto ustanovenie neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež ochranu práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky bankou. Podmienky podľa uvedeného zákonného ustanovenia, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie tejto zákonnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. apríla 2018 sp. zn. 1 Cdo 147/2017, zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 60/2018). 41. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalovaný 2/ ako banka splnil všetky podmienky, ktoré naňho v čase postúpenia predmetných pohľadávok na spoločnosť X. Y. (ku dňu 12. 09. 2008) kládli príslušné právne predpisy, a zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, je to dostatočne určitý a zrozumiteľný právny úkon a bola urobená v zákonom predpísanej písomnej forme. 42. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 2/ výzvami zo dňa 05. 03. 2007 vyzval žalobcov 1/ a 2/ na predčasné splatenie zostatku úveru zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 08. 10. 2004 č. 33047006168169, pričom žalobca 1/ si túto výzvu prevzal dňa 17. 03. 2007, zatiaľ čo žalobkyňa 2/ túto výzvu neprevzala v odbernej lehote a výzva bola preto vrátená žalovanému dňa 30. 03. 2007 (žalovaný 2/ doručoval túto výzvu na poslednú jemu známu adresu pobytu žalobkyne 2/) s tým, že výzvou zo dňa 29. 05. 2007 žalovaný 2/ vyzval žalobcu 1/ na predčasné splatenie zostatku úveru zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 01. 12. 2004 Č.. XXXXXXXXXXXXXX (Č. Ú. Ú.: XXXXXXXXX), pričom žalobca 1/ si túto výzvu prevzal dňa 12. 06. 2007, keď v oboch prípadoch žalovaný 2/ postupoval v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené; toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 43. K námietke žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že si možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka v zmluvách nedojednali, odvolací súd uvádza, že žalovaný 2/ odvodzoval svoje právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo svojich Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru (uvedené vyplýva z výziev na predčasné splatenie zostatku úveru), a nakoľko žalobcovia v konaní Všeobecné obchodné podmienky žalovaného 2/ nepredložili, nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, či bolo právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti zmluvne dohodnuté alebo nie, pričom to však boli práve žalobcovia, ktorí existenciu tejto skutočnosti tvrdili a ktorí z tejto skutočnosti vyvodzovali pre seba priaznivé právne dôsledky, a preto bolo ich povinnosťou tieto Všeobecné obchodné podmienky v konaní predložiť alebo navrhnúť zabezpečenie tohto listinného dôkazu súdom (pokiaľ by nimi nedisponovali), nakoľko však žalobcovia tak neurobili a vykonanie tohto listinného dôkazu nenavrhli, neuniesli ohľadom tohto svojho tvrdenia dôkazné bremeno a odvolací súd preto nemôže na toto ich tvrdenie prihliadať (k dôkaznému bremenu porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júna 2010, sp. zn. 5 Obo 52/2010). 44. K námietke žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že žalovaný 2/ toto svoje právo nepoužil do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, odvolací súd uvádza, že žalobcovia nezaplatili žiadnu zo splátok v tomto období, t. j. ani najbližšiu nasledujúcu splátku, preto nedošlo k zániku práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, resp. došlo k obnoveniu tohto práva a k ich argumentácii, že ich žalovaný 2/ vopred neupozornil na uplatnenie tohto práva a nevyzval na úhradu omeškaných splátok v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť až dňa 01. 11. 2008 (vtedy išlo o ust. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka), žalovaného 2/ teda v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebných úverov (v roku 2007) nezaväzovalo, a preto aj žalovaný 2/ splnil všetky zákonné podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31. 12. 2008: (1) žalovaný 2/ pred postúpením pohľadávok písomne vyzval žalobcov na zaplatenie svojich peňažných záväzkov (predčasne splatných zostatkov úverov), (2) žalobcovia boli v omeškaní so splnením týchto svojich peňažných záväzkov nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní po doručení výziev (v skutočnosti boli v omeškaní viac ako rok), (3) žalobcovia tieto svoje omeškané peňažné záväzky pred postúpením pohľadávok ani sčasti neuhradili. 45. Žalobcovia v podanom odvolaní ďalej namietali, že oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 25. 09. 2008 im boli doručované na nesprávne (neaktuálne) adresy ich pobytu (W. U.. Č.. XX/XX, L. M., V.. B. Č.. X, Z.), keďže žalovanému 2/ listom zo dňa 12. 07. 2007 oznámili svoju novú adresu bydliska (N. U.. Č.. XX, L. M.), pričom je nutné uviesť, že účinky postúpenia pohľadávky nastávajú uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom s tým, že súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky sa nevyžaduje a eventuálne neoznámenie postúpenia pohľadávky dlžníkovi nemá žiaden vplyv na platnosť zmluvy o postúpení (a ani na povinnosť dlžníka splniť svoj dlh). Navyše, z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia mali o postúpení pohľadávok vedomosť ešte pred podaním žaloby, pričom postúpenie pohľadávok im bolo preukázané najneskôr v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a nakoľko pre napadnutý rozsudok bol rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (ust. § 217 ods. 1 C. s. p.), ani táto odvolacia námietka žalobcov nemohla obstáť. 46. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 09. 2008 uzatvorená medzi žalovaným 2/ a spoločnosťou X. Y., nemôže byť ani posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle ust. § 53 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže táto zmluva nebola uzavretá medzi žalovaným 2/ ako veriteľom a žalobcami ako spotrebiteľmi, nejde teda o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá by mohla obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, pričom žalovaný 2/ ani neodvodzoval svoje právo na postúpenie pohľadávok zo zmluvných podmienok predmetných zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru, ale k postúpeniu pohľadávok ho oprávňoval priamo zákon, a to konkrétne ust. § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust. § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31. 12. 2008, a preto samé o sebe (bez ďalšieho) neobstoja ani ďalšie námietky žalobcov, že postúpenie pohľadávok a výkon zrážok zo mzdy žalobkyne 2/ (na základe dohody o zrážkach zo mzdy) boli v rozpore s dobrými mravmi, resp. boli nekalou obchodnou praktikou v zmysle ust. § 7 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 47. Odvolací súd uvádza, že zo samotnej Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 3) totiž vyplýva, že každý (vrátane žalovaného 2/) môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, a preto žiaden právny predpis neobmedzoval žalovaného 2/ pri postúpení pohľadávok tým spôsobom, že by mu zakazoval postúpiť pohľadávky na zahraničný subjekt, sídliaci napr. na Z. B. T. s tým, že žiaden právny predpis ani nevylučoval (v čase uzavretia predmetných zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru), aby bola pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zabezpečená dohodou o zrážkach zo mzdy, nakoľko až s účinnosťou od 01. 05. 2014 bolo zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy obmedzené v ust. § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z čoho vyplýva, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy tak v čase uzatvorenia uvedených zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru predstavoval legálnu formu zabezpečenia záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv, a preto Dohody o zrážkach zo mzdy, obsiahnuté v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 a v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004, sú z tohto hľadiska platnými právnymi úkonmi, ktoré obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle ust. § 551 Občianskeho zákonníka a ktoré boli urobené v zákonom predpísanej písomnej forme. 48. K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/, že žalovaní 1/ a 2/ postupovali v rozpore s dobrými mravmi a dopustili sa nekalej obchodnej praktiky, keď postupovali v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti odvolací súd uvádza, že bolo ich povinnosťou v konaní tvrdiť a preukázať existenciu konkrétnych skutočností odôvodňujúcich prijatie tohto záveru a existenciu konkrétnych pochybení na strane žalovaných 1/ a 2/ (porušenia konkrétnych zmluvných alebo zákonných povinností zo strany žalovaných 1/ a 2/), avšak nielenže žiadnu konkrétnu okolnosť žalobcovia netvrdili (a teda ani nepreukázali), nakoľko sa obmedzili iba na všeobecné tvrdenia o sťažení pozície spotrebiteľa, o zhoršení vymožiteľnosti pohľadávky spotrebiteľa a o možnom odradení spotrebiteľa od bránenia svojich práv, keď ani netvrdili a nepreukázali existenciu konkrétnej ujmy na ich právach alebo právom chránených záujmoch, spôsobenej samotným postúpením pohľadávky na zahraničný subjekt, a preto nebolo na mieste aplikovať korektív dobrých mravov, ktorý sa uplatní len vo výnimočných situáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov alebo uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť druhého účastníka (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. 49. Odvolací súd preto uvádza, že v prejednávanej veci uvedené preukázané nebolo, pričom odvolací súd ani nezistil, že by žalovaní 1/ a 2/ postupovali v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, a teda, že by sa dopustili žalobcami tvrdenej nekalej obchodnej praktiky v zmysle ust. § 7 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď práve naopak, podľa názoru odvolacieho súdu netreba zabúdať na skutočnosť, že postúpenie pohľadávok žalovaným 2/ a vymáhanie týchto pohľadávok prostredníctvom zrážok zo mzdy žalobkyne 2/ bolo v prvom rade dôsledkom toho, že žalobcovia nesplnili dobrovoľne svoj splatný dlh voči žalovanému 2/, a to po dlhú dobu a napriek opakovaným výzvam. 50. Z uvedených dôvodov je preto možné uzavrieť, že dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný 2/ postúpil predmetné pohľadávky voči žalobcom 1/ a 2/ na spoločnosť X. Y., Ž. X/ B. O. G. B. N. F. W. M.I. X. Y., teda konal v jej mene a na jej účet, pričom zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ boli poukazované priamo na bankový účet spoločnosti X. Y., teda sa dostali priamo do jej majetkovej sféry, žalovaní 1/ a 2/ neporušili žiadnu svoju zmluvnú alebo zákonnú povinnosť, dôsledkom čoho by bola absolútna neplatnosť predmetných právnych úkonov (na ktorú súdy prihliadajú z úradnej povinnosti), resp. vznik povinnosti nahradiť škodu žalobcom a napokon, že žalovaní 1/ a 2/ neboli veriteľmi žalobcov (v čase podania žaloby a ani v čase vyhlásenia prvoinštančného rozsudku), neuplatnili výkon zrážok zo mzdy žalobkyne 2/ na základe dohody o zrážkach zo mzdy a tieto zrážky zo mzdy sa ani nedostali do ich majetkovej sféry, preto je záver súdu prvej inštancie o nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie v spore správny a nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ boli v spore neúspešní, nevznikol im ani nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 eur v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 51. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že žalobcovi 1/ nesvedčí vo vzťahu k nároku na zaplatenie 9.806,07 eur s príslušenstvom ani aktívna vecná legitimácia, nakoľko vyhlásením konkurzu na jeho majetok dňa 27. 08. 2007 (uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. augusta 2007, č. k. 2K/15/2007 - 79) došlo v zmysle ust. § 53 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii zo zákona k zániku bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov ako manželov, keď na tom nič nemení ani skutočnosť, že uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. februára 2010, č. k. 2K/15/2007 - 232 bol tento konkurz zrušený, keďže podľa ust. § 151 Občianskeho zákonníka platí, že ak za trvania manželstva bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniklo, môže sa obnoviť len rozhodnutím súdu vydaným na návrh jedného z manželov, pričom uvedené v konaní preukázané nebolo, keďže zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ boli vykonávané v období od mája 2009 do mája 2014, teda po zániku bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov a pohľadávka zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 tak bola uspokojovaná výlučne z majetku žalobkyne 2/, a nie z majetku žalobcu 1/. 52. Odvolací súd okrem toho konštatuje, že žalobcovia v spore nepreukázali ani naliehavý právny záujem na určení, že dohody o zrážkach zo mzdy v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 a v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004 sú neplatné, keď je nutné uviesť, že žaloba bola podaná za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, podmienky procesnej prípustnosti žaloby v jej určovacej časti bolo preto potrebné posudzovať (v súlade s ust. § 470 ods. 2 vety prvej C. s. p.) podľa Občianskeho súdneho poriadku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. decembra 2018, sp. zn. 6 Cdo 30/2018). 53. Podľa ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Spotrebiteľ sa síce v zmysle ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, avšak dohoda o zrážkach zo mzdy v zmysle ust. § 551 Občianskeho zákonníka je svojou povahou samostatná zmluva (odlišná od zmluvy o spotrebiteľskom úvere), aj keď je obsiahnutá v tej istej listine a aj keď slúži na zabezpečenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z dôvodu ktorého bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné preukázať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy, pričom z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že pohľadávka zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 bola uspokojená zrážkami zo mzdy v období od mája 2009 do mája 2014, preto už v súčasnosti (resp. v čase vyhlásenia prvoinštančného rozsudku) nemôže existovať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. 54. Odvolací súd vo vzťahu k druhej zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004, ktorej účastníkom na strane dlžníka bol len žalobca 1/, poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia v konaní netvrdili a ani nepreukázali, že by veriteľ v čase podania žaloby, resp. kedykoľvek po jej podaní pristúpil alebo chcel pristúpiť k výkonu zrážok zo mzdy, a preto ani v tejto časti tak žalobcovia nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. 55. Odvolací súd teda dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ bola v celom rozsahu nedôvodná, pričom v podaných odvolaniach neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre nich priaznivé rozhodnutie vo veci a nakoľko odvolací súd ani nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). 56. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.). 57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).