Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/288/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214225333 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1214225333.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: V. N. V. D. E., K..E.., B.: XX XXX XXX, Z.. XX. K. X/A, R., proti žalovanej: G. R., N. U. X, R., zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Bušovou, Tobrucká 6, Bratislava, O. Q. X.XXX,XX Y., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.02.2018, č.k. 7C/168/2015-346, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 596 eur a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalobcovi nepriznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 596 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 47,16 % (výrok III.). 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.02.2013, v znení zmien zo dňa 11.11.2013 a 13.10.2014 (o ktorých nerozhodoval v zmysle § 172 ods. 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, nakoľko boli vykonané pred vydaním platobného rozkazu) domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.255,70 eura ako odplaty za vedenie účtu majiteľa cenných papierov v zmysle § 99 a § 105 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z.z.“), ktorý vedie pre žalovanú; cena služby pritom vyplývala z cenníka žalobcu schváleného v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovanú sumu tvoril nedoplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2008 a 2009 v sume á 829,85 eura, za rok 2010 v sume 200 eur a za roky 2011 a 2012 v sume á 198 eur, na ktorých úhradu žalobca žalovanú vyzval faktúrami a tieto žalovaná neuhradila. Žalobca dôvodil, že právny vzťah medzi ním a žalovanou vznikol dňa 25.04.1993 v zmysle § 56 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, tým, že bývalé Stredisko cenných papierov (ďalej len „SCP“) zriadilo pre žalovanú účet majiteľa č. XXXXXXXXXXXX v súlade s ustanovením § 58 citovaného zákona z dôvodu, že sa stala majiteľom zaknihovaných cenných papierov na základe privatizácie. Na zriadenie takéhoto účtu sa pritom nevyžadovala osobitná žiadosť, ani uzavretie zmluvy. Žalobca, nadväzujúc na činnosť SCP, následne pre žalovanú viedol v období rokov 2008 až 2012 účet majiteľa č. XXXXXXXXXXXX v zmysle § 99 a § 105 zákona č. 566/2001 Z.z., keď ich zmluvný vzťah vznikol priamo zo zákona. Žalobca poskytoval túto službu za cenu stanovenú cenníkom platným v čase vystavenia faktúry, ktorý vznikol postupom schváleným Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), a to v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. a jeho prevádzkovým poriadkom, ktorý v zmysle § 103 citovaného zákona podlieha schváleniu NBS; cenník žalobcu zároveň schválila dozorná rada. Pokiaľ išlo o vedenie samotného účtu, ku ktorého zmene v číselnom označení došlo v dôsledku splnenia povinnosti zakotvenej v zákone č. 209/2007 Z.z., žalobca uviedol, že bol oprávnený účet zriadený podľa doterajších predpisov zriadiť aj bez žiadosti majiteľa a cenné papiere z účtu presunúť na účet zriadený podľa § 105 zákona č. 566/2001 Z.z. 3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že v konaní nebolo sporné, že SCP zriadilo pre žalovanú účet majiteľa cenných papierov, vedených na jej meno, ktorý následne v rokoch 2008 až 2012 viedol pre žalovanú žalobca na základe evidencie zaknihovaných cenných papierov. Žalobca podľa článku 16, bod 16.1. prevádzkového poriadku poskytoval túto službu za cenu stanovenú cenníkom. Podľa cenníka žalobcu, účinného od 10.01.2008, cena za vedenie účtu majiteľa zriadeného podľa § 105 alebo § 164a zákona č. 566/2001 Z.z. pri objeme cenných papierov na účte majiteľa v menovitej hodnote od 10.000.001,- Sk a viac, predstavovala sumu 25.000,- Sk vrátane DPH a od 15.12.2008 pri objeme cenných papierov v menovitej hodnote od 331.939,01 eura a viac sumu 829,85 eura vrátane DPH. Podľa cenníka žalobcu účinného od 01.01.2010 cena za vedenie toho istého účtu majiteľa cenných papierov zodpovedala hodnote 0,055 % z objemu cenných papierov na účte majiteľa, minimálne 10 eur a maximálne 200 eur vrátane DPH za kalendárny rok, s účinnosťou od 08.06.2011 táto cena zodpovedala hodnote 0,045 % z objemu cenných papierov na účte majiteľa, minimálne 8 eur a maximálne 165 eur bez DPH za kalendárny rok; uvedená cena ostala nezmenená i podľa cenníka žalobcu účinného od 01.10.2012. 4. Konajúci súd ďalej zistil, že žalobca faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 28.09.2009 a faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 15.02.2010, vyúčtoval žalovanej za službu CD - 55 Vedenie účtu majiteľa sumu á 829,85 eura. Následne faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 28.02.2011 jej vyúčtoval za totožnú službu sumu 200 eur a faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 28.02.2012 a faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 28.02.2013, jej vyúčtoval sumu á 198 eur. Podľa prílohy k posledným dvom faktúram predstavoval objem cenných papierov na účte žalovanej menovitú hodnotu 531.268,69 eura. 5. Posudzujúc nárok žalobcu podľa ustanovení § 58 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, § 9 ods. 3, § 99 ods. 8, § 103 ods. 3, 6, § 105 ods. 5, § 161, § 164 ods. 3, § 164a ods. 4, 5 zákona č. 566/2001 Z.z., § 4, § 261 ods. 6 písm. c), § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1, 3, 4, § 100 ods. 1, § 101, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 1 ods. 3 zákona č. 18/1996 Zb. o cenách vyhodnotil súd prvej inštancie žalobu žalobcu za čiastočne dôvodnú. 6. Vzhľadom na námietku premlčania uplatnenej pohľadávky žalobcu za obdobie rokov 2008 a 2009 vznesenú zo strany žalovanej, skúmal súd prvej inštancie jej opodstatnenosť vo väzbe na charakter právneho vzťahu strán sporu. Vychádzajúc z ustanovenia § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. mal za to, že medzi stranami sporu nejde o právny vzťah medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a centrálnym depozitárom a ani o právny vzťah medzi členom a majiteľom takého účtu; nebol preto dôvod extenzívne vykladať predmetné ustanovenie tak, že sa vzťahuje aj na právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou, najmä, ak žalovaná mala postavenie spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že právny vzťah strán sporu sa týkal cenných papierov, ešte neznamenal, že muselo ísť výlučne len o vzťah obchodnoprávny. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanou síce vznikol zo zákona, avšak bolo zrejmé, že žalobca poskytoval žalovanej služby v súlade s predmetom jeho podnikateľskej činnosti a naopak žalovaná v tomto záväzkovom vzťahu nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ žalobca poukazoval na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. c) Obchodného zákonníka, jeho úprave podliehali odplatné zmluvy týkajúce sa cenných papierov; taká zmluva upravená v druhej časti zákona č. 566/2001 Z.z. však medzi stranami sporu uzavretá nebola. Účet žalovanej zriadený podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papierov totiž v zmysle § 164a ods. 5 zákona č. 566/201 Z.z. zanikol a žalobca ďalej postupoval podľa § 164a citovaného zákona a v súčasnosti vedie pre žalovanú účet, na ktorý dopadá právna úprava zákona č. 566/2001 Z.z. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. 7. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti podotkol, že i keby sa na záväzkový vzťah strán sporu mali aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, musel zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Hoci predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01.05.2014 a právne predpisy, ktorých je súčasťou, nemajú prechodné ustanovenia, i podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014, platí, že ho treba vzťahovať i na právne vzťahy založené pred týmto dňom. 8. Vychádzajúc zo záveru, že právny vzťah strán sporu sa spravuje ustanoveniami Občianskeho, a nie Obchodného zákonníka, konajúci súd posudzoval vznesenú námietku premlčania žalovanej podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o premlčanie pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. XXXXXXXXXX, splatnej dňa 28.02.2009, súd prvej inštancie konštatoval, že trojročná premlčacia doba uplynula dňom 01.03.2012 a pri pohľadávke vyplývajúcej z faktúry č. XXXXXXXXXX, splatnej dňa 15.02.2010, uplynula dňom 16.02.2013. Pokiaľ sa žalobca obrátil žalobou voči žalovanej na súd dňa 25.02.2013, resp. dňa 11.11.2013 (pri zmene žaloby), svoje právo uplatnil až po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovanou malo za následok zánik súdnej vymáhateľnosti uplatneného nároku žalobcu, dôsledkom čoho konajúci súd nemohol premlčané právo žalobcovi priznať, a preto žalobu v časti týkajúcej sa poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za roky 2008 a 2009 zamietol. 9. Pokiaľ išlo o zvyšnú časť žaloby žalobcu (ohľadne poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za roky 2010 až 2012), konajúci súd túto vyhodnotil za dôvodnú, keď sa nestotožnil s procesnou obranou žalovanej. Mal za to, že v súlade s § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch zriadilo SCP účet každému, kto sa stal majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov, t.j. bez osobitnej žiadosti žalovanej. Následne, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. viedol a stále vedie účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov centrálny depozitár, t.j. žalobca; žalobca teda vedie účet majiteľa cenných papierov pre žalovanú v súlade so zákonom, bez potreby jej žiadosti a bez uzatvorenia zmluvy. V zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. žalobca vykonáva činnosti uvedené v povolení na jeho vznik a činnosť, vrátane vedenia účtu majiteľov cenných papierov, za odplatu, a preto i vedenie účtu majiteľa cenných papierov zriadeného podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo a naďalej nie je bezodplatné. Samotný zákon č. 566/2001 Z.z. nestanovil spôsob určenia výšky tejto odplaty, pričom žalobca za obdobie rokov 2010 až 2012 (za ktoré odplata nebola premlčaná) fakturoval žalovanej cenu vypočítanú podľa cenníka, ktorý v zmysle zákona nepodliehal schvaľovacej povinnosti NBS, pričom za kalendárny rok 2010 predstavoval sumu 200 eur, a za roky 2011 a 2012 sumu á 198 eur ročne. Pokiaľ žalovaná namietala, že cena za poskytovanú službu bola určená jednostranne žalobcom, súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na charakter záväzkového vzťah strán sporu a jeho vznik priamo zo zákona, nebolo možné predpokladať dohodu strán sporu o tejto otázke. V tejto súvislosti dodal, že vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebol oprávnený preskúmať cenu tejto služby, nakoľko išlo o cenu predmetu plnenia; nepovažoval ju ani za rozpornú so zákonom alebo dobrými mravmi. Vzhľadom na objem cenných papierov vedených na účte žalovanej, ktorých menovitá hodnota predstavovala hodnotu 531.268,69 eura, sa konajúcemu súdu výška fakturovanej ceny (200 eur, resp. 198 eur ročne) nejavila byť neprimeraná, resp. spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. 10. Konajúci súd nepovažoval za rozhodnú námietku žalovanej týkajúcu sa nedoručenia jednotlivých faktúr, resp. nepredloženia dôkazu o ich doručení zo strany žalobcu. Žalobca si totiž v konaní popri istine neuplatňoval i nárok na úroky z omeškania. Zároveň, s poukazom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka konštatoval, že dlžník je povinný splniť dlh prvý deň potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal; pri nepreukázaní inej výzvy na plnenie, za takú výzvu považoval žalobu, ktorá bola spolu s jej zmenami a faktúrami žalobcu doručená žalovanej, pričom táto ich neuhradila. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a nárok na ich náhradu pomerne rozdelil tak, že žalovanej, ktorá bola v spore úspešná v rozsahu 73,58 % (v tomto rozsahu bol neúspešný žalobca) priznal proti žalobcovi, ktorý mal úspech v rozsahu 26,42 % (v tomto rozsahu bola neúspešná žalovaná), nárok na náhradu trov konania v rozsahu 47,16 % (73,58 % - 26,42 %). 12. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) C.s.p. a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a žalobu žalobcu i v tejto časti zamietnuť. S poukazom na žalobcove podania vo veci samej a ich prílohy zdôraznila, že už v prvoinštančnom konaní poukázala na to, že žalobca nepreukázal doručenie faktúr, vystavených na meno G. D., s adresou pobytu N. U. X, R.. Pritom vo výpise z účtu so všetkými právami spojenými s cennými papiermi k spätnému dátumu, ako i v doklade Výstup zo systému, uvádzal ako adresu jej pobytu Q. XX, R.. Žalovaná mala za to, že pokiaľ žalobca preukazoval svoj nárok faktúrami vystavenými dňa 31.12.2008, 31.12.2009, 31.12.2010, 31.12.2011 a dňa 31.12.2012, bol povinný tieto zaslať na správnu adresu a doručenie faktúr aj riadne preukázať. Uvedená povinnosť žalobcu súvisela s tým, že v konaní si uplatňoval nárok na zaplatenie poplatku za vedenie účtu ako poplatok za službu, s uvedením lehoty, do uplynutia ktorej mala cenu tejto služby uhradiť. Pokiaľ teda mala zaplatiť platbu za poskytnutú službu do určitej lehoty, ktorá bola stanovená vo faktúre, táto jej musela byť nevyhnutne doručená. Žalovaná súdu prvej inštancie vytkla, že nevykonal ňou navrhovaný dôkaz spočívajúci v tom, aby žalobca preukázal či, kedy a na akú adresu zasielal jednotlivé faktúry preukazujúce jeho nárok. V tejto súvislosti nepovažovala za presvedčivý odkaz konajúceho súdu na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka. 13. Pokiaľ išlo o samotný nárok, žalovaná nespochybnila, že podľa § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch zriadilo SCP majiteľom cenných papierov účet, avšak tento zriadilo a viedlo bezodplatne, a teda majiteľ účtu nemal voči SCP žiadne finančné povinnosti. Rovnako žalovaná nespochybnila, že v zmysle § 164a ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. bol žalobca oprávnený zriadiť majiteľovi účtu zriadeného podľa doterajších predpisov nový účet podľa § 105 citovaného zákona, avšak nestotožnila sa s názorom, že za vedenie tohto účtu mala hradiť žalobcovi poplatok v ním stanovenej výške, bez úpravy ich vzájomného vzťahu dvojstrannou zmluvou, v ktorej by boli dohodnuté práva a povinnosti oboch účastníkov zmluvného vzťahu. Žalovaná mala za to, že po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. mal žalobca majiteľom cenných papierov, dovtedy vedených SCP, oznámiť, že zo zákona bude naďalej viesť ich účty a účtovať im bližšie neurčený poplatok. Súčasne ich mal vyzvať na podanie žiadosti o uzavretie zmluvy a v prípade, že by adresát ostal nečinný a takú žiadosť nepodal, bol žalobca oprávnený domáhať sa nahradenia prejavu vôle uzavrieť zmluvu s majiteľom účtu na súde. Pokiaľ žalobca tento postup nedodržal, neprináležal mu podľa mienky žalovanej nárok na úhradu ním určeného poplatku za vedenie účtu. Naviac, jeho výšku stanovil žalobca bez toho, aby dal majiteľovi účtu možnosť vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas, resp. bez možnosti požiadať oprávnený orgán o preverenie správnosti výšky poplatku z hľadiska súladu s dobrými mravmi. Zákon č. 566/2001 Z.z. totiž upravuje vzťahy medzi žalobcom a členom, t.j. majiteľom cenného papiera, pričom členom sa majiteľ cenného papiera stáva na základe žiadosti o členstvo; ďalšie podmienky, za ktorých žalobca poskytuje členovi služby spadajú pod úpravu na základe dvojstrannej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a členom. 14. Žalovaná nesúhlasila s odôvodnením rozhodnutia konajúceho súdu v časti týkajúcej sa výšky poplatku, v ktorom tento s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval, že ide o cenu predmetu plnenia a túto nemôže skúmať. Zároveň podotkla, že výškou poplatku za vedeniu účtu za roky 2008 a 2009 sa konajúci súd vôbec nezaoberal z dôvodu premlčania nároku žalobcu a pokiaľ išlo o poplatky za roky 2010 až 2012 ich výšku považoval za primeranú, súladnú s dobrými mravmi. Žalovaná pritom v priebehu konania namietala neprimeranosť výšky poplatku za vedenie účtu v období rokov 2008 až 2012 práve porovnaním ceny služby za jednotlivé kalendárne roky a žiadala, aby žalobca vysvetlil dôvodnosť tohto rozdielu v sume poplatkov. Žalobca, na pokyn konajúceho súdu vyjadriť sa k sume poplatku za roky 2010 až 2012, podaním zo dňa 10.11.2017 oznámil, že podľa cenníka platného v kalendárnom roku 2010 bola výška poplatku určená ako 0,055 % z objemu cenných papierov, minimálne 10 eur a maximálne 200 eur, z čoho však nebolo možné posúdiť, či táto hodnota zodpovedala dobrým mravom. Naviac, žalobca sa nevyjadril k výške ceny poplatku za roky 2008 a 2009, ku ktorej povinnosti ho napokon súd prvej inštancie ani nezaviazal. Súd prvej inštancie sa následne pri skúmaní výšky poplatku obmedzil na konštatovanie, že cenník žalobcu nepodlieha schváleniu zo strany NBS. Žalovaná v tomto smere nepoprela, že podľa článku 16, bod 16.2 prevádzkového poriadku schvaľuje cenník žalobcu jeho dozorná rada, kým prevádzkový poriadok a jeho zmeny podliehajú schváleniu NBS; nebolo jej však zrejmé, akým spôsobom žalobca dospel k výške poplatku za rok 2008 a 2009 v sume á 829,85 eura, ktorá je 25 - násobne vyššia ako výška poplatku za rok 2017. Z uvedeného dôvodu považoval za potrebné zistiť, ktoré skutkové okolnosti zohľadnilo predstavenstvo žalobcu a dozorná rada pri ustálení výšky poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za ten ktorý kalendárny rok. 15. Záverom žalovaná nespochybnila povinnosť každého, vrátane seba, platiť úhrady za poskytnuté služby, ktoré by však mali podliehať určitým princípom. Vzhľadom na to, že účet majiteľa cenných papierov jej zriadilo SCP podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a tento následne spravoval žalobca podľa zákona č. 566/2001 Z.z., považovala za prirodzené, že sa s ňou mal žalobca na výške poplatku za vedenie účtu dohodnúť, resp. jej minimálne oznámiť jeho výšku spôsobom obvyklým, t.j. doručením dokladu o vyúčtovaní služby (faktúry). V konaní o zaplatenie poplatku sa však dozvedela, že žalobca jej vlastne faktúry ani nemusel doručiť a vzhľadom na absenciu dohody o čase plnenia si ako dlžník mala splniť svoju povinnosť potom, čo ju žalobca vyzval na plnenie formou žaloby. Keď potom v priebehu súdneho konania namietala cenu poplatku, ktorú stanovil samotný žalobca v súlade so svojim prevádzkovým poriadkom, zistila, že správnosť jeho výšky konajúci súd nebol oprávnený preskúmať. Zároveň zistila, že pokiaľ naďalej využíva služby žalobcu bez poskytnutia protiplnenia, a to aspoň v najnižšej sume poplatku 33,91 eura za rok 2016, koná v rozpore s dobrými mravmi a žalobcovi spôsobuje škodu. Pritom, pokiaľ by vykonala úhradu poplatku za vedenie účtu za rok 2016, mohol by žalobca v spore o zaplatenie poplatkov za roky 2008 až 2012 považovať jej námietky za reálne späťvzaté práve z dôvodu ňou uskutočneného plnenia. 16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že faktúry vystavené na meno žalovanej jej riadne nedoručil pred podaním žaloby z dôvodu, že nenahlásila zmenu priezviska a adresy; svoju povinnosť si však splnil ich doručením spolu so žalobou. Vzhľadom na to, že si v konaní popri istine neuplatňoval i nárok na zaplatenie úrokov z omeškania mal za to, že termín doručenia faktúry nemal vplyv na oprávnenosť jeho nároku na zaplatenie istiny. Pokiaľ išlo o odlišnosť adries žalovanej uvedených vo výpise z účtu a vo faktúre, táto bola spôsobená tým, že vo výpise z účtu vychádzal z adresy žalovanej evidovanej v systéme, kým pri adrese na faktúre zohľadnil aktuálnu adresu žalovanej. 17. Žalobca v ďalšom zrekapituloval, že vzťah medzi ním a žalovanou ako majiteľom účtu z kupónovej privatizácie vznikol priamo na základe zákona č. 600/1992 Zb., nie na základe zmluvy. V dôsledku prijatia zákona č. 566/2001 Z.z. a transformácie SCP tento vzťah pokračoval, pričom on sám len nadviazal na činnosť SCP. Žalobca poukázal na ustanovenie § 164a ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z., v zmysle ktorého sa účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov považuje za evidenciu podľa § 99 ods. 3 citovaného zákona a túto vykonáva za odplatu. Citovaným ustanovením sa teda pôvodne bezplatne vedené účty majiteľov cenných papierov transformovali na účty vedené podľa zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré je oprávnený viesť za odplatu (§ 99 ods. 8 citovaného zákona). Odplatu za vykonávanie činnosti je pritom oprávnený stanoviť prevádzkovým poriadkom, resp. na základe splnomocňovacieho ustanovenia v osobitnom dokumente, pričom táto je stanovená cenníkom, schvaľovaným dozornou radou. Ako uviedol v konaní na súde prvej inštancie, výšku poplatku stanovil na základe objektívne známych kritérií, a to v závislosti od objemu cenných papierov evidovaných na účte majiteľa v rozhodnom období. Žalobca pri stanovení výšky poplatkov postupoval v súlade s § 103 zákona č. 566/2001 Z.z. a pod dohľadom NBS, ktorú ako orgán dohľadu pozýval i na zasadnutia predstavenstva a dozornej rady. I napriek tomu, že cena služby nebola určená dohodou strán sporu, považoval ju za záväznú a určenú zákonom predpokladaným spôsobom, a preto táto nemohla byť v rozpore s dobrými mravmi. Dodal, že na trhu cenných papierov nevystupuje ako monopolný poskytovateľ služby, keď i ostatné subjekty na trhu poskytujú službu vedenia účtu odplatne. Majiteľ účtu sa potom môže slobodne rozhodnúť, kde budú jeho cenné papiere vedené a môže účty presúvať, čo umožňuje ukončiť právny vzťah v súvislosti s vedením účtu majiteľa a využitie služieb u iného poskytovateľa. Zdôraznil, že ako obchodná spoločnosť má právo zvoliť si svoju vlastnú cenovú politiku, zohľadniac pritom očakávané náklady a zisk. Cenu poskytovanej služby pritom nestanovil diskriminačne, ale pre všetkých klientov podľa rovnakých kritérií. 18. Záverom zdôraznil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď ignoroval ustanovenie § 58 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý jednoznačne definuje vzťah medzi ním a žalovanou ako obchodnoprávny. Následne tvrdiac, že neexistuje ustanovenie zákona, ktoré by tento vzťah definovalo ako obchodnoprávny, súd prvej inštancie konštatoval, že ide o občianskoprávny vzťah a žalobu v časti zamietol z dôvodu premlčania, v ktorej časti žalobca považoval závery konajúceho súdu za právne neobhájiteľné. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2018, sp. zn. 8Co/18/2017, ako i na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2017, sp. zn. 12C/2/2016. 19. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 27.06.2018 uviedla, že zmenu adresy trvalého pobytu oznámila žalobcovi listom zo dňa 02.03.2012, ktorého prevzatie žalobca potvrdil prezenčnou pečiatkou. Pokiaľ išlo o zmenu priezviska, o tejto sa žalobca dozvedel v priebehu konania z jej podania zo dňa 02.12.2016. Vzhľadom na to, že žalobca ako dodávateľ služby uvádzal na faktúre i dátum jej splatnosti, bol povinný zaslať jej, ako odberateľovi služby, predmetné faktúry. Žalobca však v konaní splnenie tejto povinnosti nepreukázal. V ďalšom žalovaná zotrvala na tom, že pokiaľ SCP vykonávalo evidenciu cenných papierov bezodplatne, pri zmene charakteru tejto činnosti na činnosť odplatnú, museli byť práva a povinnosti oboch strán, vrátane výšky odplaty, obojstranne dohodnuté. Žalobca túto skutočnosť v konaní nepreukázal, pričom nepreukázal ani povolenie na vznik a činnosť centrálneho depozitára. Žalovaná nikdy neprejavila záujem o služby poskytované žalobcom, pričom tieto ani nevyužívala, preto mala za to, že bolo jeho povinnosťou zdôvodniť rozličnú výšku poplatku v stanovenom období. 20. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej v podaní zo dňa 22.08.2018, ako i zo dňa 13.01.2020 konštatoval, že oznámenie zmeny adresy žalovanej listom zo dňa 02.03.2012 nemohlo mať vplyv na správnosť adresy uvedenej na faktúrach vystavených dňa 31.12.2008, 31.12.2009, 31.12.2010, 31.12.2011 a dňa 31.12.2012, ktoré z tohto dôvodu potom nemohol ani zaslať na aktuálnu adresu žalovanej; naviac, zmenu osobných údajov žalovaná neurobila spôsobom vyžadovaným prevádzkovým poriadkom. 21. Žalovaná v písomnom podaní zo dňa 15.05.2019 doplnila, že hoci žalobcovi oznámila zmenu adresy trvalého pobytu podaním zo dňa 02.03.2012, žalobca túto novú adresu uvádzal na faktúrach vystavených pred označeným dátumom, a teda bezpochyby o nej mal vedomosť. Zotrvala na tom, že v konaní nepreukázal, že faktúry, ktoré boli predmetom konania, jej v písomnej forme riadne doručil pred podaním žaloby na súd. Pritom, pokiaľ išlo o faktúru za vedenie účtu za obdobie kalendárneho roka 2018, túto jej doručoval listom so službou doporučene, do vlastných rúk. 22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.01.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 23. Podľa § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. činnosti uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára vykonáva centrálny depozitár za odplatu, ak tento zákon neustanovuje inak. 24. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. prevádzkový poriadok upravuje postup a spôsob pri vykonávaní činností podľa § 99 ods. 3 a 4 a obsahuje zoznam poskytovaných služieb, ktoré má centrálny depozitár uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára. 25. Podľa § 103 ods. 3, ods. 4 veta prvá zákona č. 566/2001 Z.z. predstavenstvo centrálneho depozitára je povinné predložiť Národnej banke Slovenska na schválenie návrh prevádzkového poriadku a jeho zmien. Prevádzkový poriadok a jeho zmeny nadobúdajú účinnosť najskôr dňom schválenia Národnou bankou Slovenska. 26. Podľa § 103 ods. 6 zákona č. 566/2001 Z.z. prevádzkový poriadok je záväzný pre centrálneho depozitára, členov, obchodníka s cennými papiermi, ktorý vedie evidenciu podľa § 71h ods. 2, obchodníka s cennými papiermi, ktorému centrálny depozitár zriadil držiteľský účet podľa § 105a, právnické osoby a fyzické osoby, ktorým centrálny depozitár zriadil účty majiteľov podľa § 105 a 164, emitentov, ktorých cenné papiere sú evidované v centrálnom depozitári, emitentov, ktorým vedie centrálny depozitár zoznam akcionárov, burzu cenných papierov, právnické osoby a fyzické osoby podávajúce príkaz na registráciu vzniku, zmeny a zániku záložného práva, právnické osoby a fyzické osoby požadujúce vyznačenie záložného práva na listinnom cennom papieri a pre právnické osoby a fyzické osoby požadujúce výpis z registra záložných práv. 27. Podľa § 164 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov sa pokladá za evidenciu podľa § 99 ods. 3. Účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov vedie centrálny depozitár. 28. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 29. I keď predmetom odvolacieho prieskumu, vzhľadom na odvolaním vymedzený rozsah a odvolacie dôvody, nebola správnosť právneho záveru konajúceho súdu ohľadne charakteru právneho vzťahu strán sporu, odvolací súd udáva, že sa stotožnil s právnym názorom konajúceho súdu, že na neho dopadajú ustanovenia Občianskeho, a nie Obchodného zákonníka. Napokon, uvedené vyplýva i z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.11.2017, sp. zn. II. ÚS 677/2017, v ktorom tento akceptoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku vo veci sp. zn. 1Obdo 42/2015. Najvyšší súd Slovenskej republiky využil priestor obiter dictum v uznesení o odmietnutí dovolania podaného z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom a uviedol, že v týchto veciach sa jedná o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu, vzniknutý ex lege, a teda nie o záväzok zo vzťahu uvedenom v § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. Keďže ustanovenie § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. presne určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú Obchodnému zákonníku, nie je prípustné analogické použitie takéhoto odkazu na vzťahy, ktoré podmienky určené zákonom nespĺňajú. Pokiaľ neexistuje v osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na právny predpis (ako je to v § 105 zákona č. 566/2001 Z.z.), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, teda výlučne Občiansky zákonník, pokiaľ nejde o relatívny obchod. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež uviedol, že z povahy záväzku, ktorý nespĺňa podmienky relatívneho, ani absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ustanovenia § 261 ods. 1 až 3, resp. § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, keďže nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona, ako aj z povahy žalovanej strany ako subjektu bez podnikateľského charakteru vyplýva, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Pokiaľ neexistuje v osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na právny predpis (ako je to v ustanovení § 105 zákona č. 566/2001 Z.z.), je potrebné subsidiárne na neho aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, teda výlučne Občiansky zákonník. Vzhľadom na tieto skutočnosti následne i Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že nepochybne ide o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Možno teda súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že na právny vzťah strán sporu dopadá právna úprava Občianskeho zákonníka. 30. Odvolací súd sa stotožnil i s názorom konajúceho súdu, podľa ktorého pokiaľ žalobca viedol pre žalovanú účet majiteľa cenných papierov v špecifikovanom období rokov 2008 až 2012, bol oprávnený stanoviť si za túto činnosť odplatu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že žalobca vykonáva (l) činnosti spočívajúce v evidencii zaknihovaných cenných papierov v registroch a v evidencii majiteľov zaknihovaných cenných papierov, ako i evidenciu údajov o cenných papieroch na klientskych účtoch v rozsahu stanovenom zákonom, t.j. činnosti podľa § 99 ods. 3 písm. a) a b) zákona č. 566/2001 Z.z. a za túto mu patrila v zmysle § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. odplata, a to bez ohľadu na predchádzajúcu právnu úpravu, podľa ktorej viedlo účty majiteľov cenných papierov SCP bezodplatne. Ako odvolací súd uviedol vyššie, žalobca viedol a vedie účet majiteľa cenných papierov pre žalovanú v súlade so zákonom, a preto nebolo potrebné, aby strany sporu na tento účel uzavreli osobitnú zmluvu. Žalobca potom bol oprávnený žiadať od žalovanej odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov (poplatok). 31. Pokiaľ išlo o výšku tohto poplatku, ktorú žalovaná považovala za rozpornú s dobrými mravmi, nakoľko ju žalobca stanovil jednostranne, v jednotlivých rokoch podliehala zmenám a tieto žalobca nedokázal vysvetliť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti záverov konajúceho súdu udáva, že žalobca v konaní predložil prevádzkový poriadok upravujúci postup a spôsob pri vykonávaní jeho jednotlivých činností, vrátane vedenia účtu majiteľa cenného papiera; tento pritom podlieha(l) schváleniu zo strany NBS (§ 103 ods. 3 a 4 zákona č. 566/2001 Z.z.). Prevádzkový poriadok v článku 16 stanovil, že žalobca poskytuje svoje služby za cenu stanovenú cenníkom, ak zákon neustanoví inak, a tento (cenník) odobruje dozorná rada. Žalobca bol teda na základe zmocňovacieho splnomocnenia v prevádzkovom poriadku oprávnený stanoviť odplatu za poskytované služby, ktorej výška bola vyjadrená v cenníku. Žalobca ozrejmil spôsob výpočtu výšky poplatku za vedenie účtu majiteľa cenného papiera v kalendárnom roku 2010, 2011 a 2012, za ktoré obdobie žalovaná žiadala túto preukázať (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 11.10.2017 na č.l. 302-303). Táto bola stanovená v závislosti od objemu cenných papierov ako súčin menovitej hodnoty cenných papierov a počtu cenných papierov; išlo pritom nepochybne o objektívne stanovené kritéria, vychádzajúce z údajov v evidencii žalobcu, ktoré aplikoval vo vzťahu ku ktorémukoľvek majiteľovi cenných papierov. Cenník, na základe ktorého žalobca stanovil výšku poplatkov, bol prístupný k nahliadnutiu v jeho sídle a žalobca ho zverejňoval i na jeho webovej stránke (www.cdcp.sk <http://www.cdcp.sk>.); žalobca preto nebol povinný výšku poplatku žalovanej osobitne oznamovať, príp. žiadať o jej súhlas s ňou. 32. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že žalobca pri stanovení ceny poskytovanej služby vedenia účtu majiteľa cenných papierov postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami, resp. podľa prevádzkového poriadku schváleného NBS ako orgánom dohľadu nad jeho činnosťou. Postup vyhotovenia cenníka, ktorý bol súčasťou prevádzkového poriadku, žalobca z dôvodu transparentnosti sprístupnil i verejnosti. Žalobcom takto určený poplatok, resp. jeho výška potom nemohla byť predmetom dohody so žalovanou, pričom táto nepodliehala ani súdnej kontrole, ako správne uviedol súd prvej inštancie. Všeobecné súdy vykonávajú kontrolu spotrebiteľských zmluvných podmienok uvedených v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s výnimkou tých, týkajúcich sa ceny predmetu plnenia. Cenu služby poskytovanej žalovanej, t.j. výšku poplatku, možno pritom považovať za cenu predmetu plnenia v právnom vzťahu strán sporu, pričom táto bola stanovená dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne a nebola rozporná s dobrými mravmi. Námietku žalovanej o rozpornosti a neprimeranosti výšky poplatku za vedenie účtu majiteľa cenného papiera preto vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. 33. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd i námietku žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie pochybil pokiaľ nevykonal ňou navrhovaný dôkaz a nezaviazal žalobcu na preukázanie doručenia faktúr, ktorými odôvodňoval uplatňovaný nárok za obdobie rokov 2008 až 2012. 34. I keď konanie o veci začalo podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v jeho priebehu nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý prehĺbil kontradiktórnu stránku civilného konania, s dôrazom na procesnú diligenciu strán sporu, a tak obmedzil dôkaznú iniciatívu súdu a túto presunul takmer bezvýhradne na strany sporu. Konajúci súd potom mohol vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, za súčasného ponechania oprávnenia na rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pokiaľ žalovaná v konaní žiadala, aby súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na preukázanie doručenia faktúr, ktorými jej v jednotlivých rokoch 2008 až 2012 účtoval poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov, bolo na žalobcovi ako na nositeľovi dôkazného bremena (a nie na konajúcom súde), aby tvrdenia uvedené v rámci procesnej obrany žalovanej vyvrátil. V tejto fáze dokazovania preto nemožno konajúcemu súdu nič vytknúť. Zároveň, vychádzajúc z rozsahu žalobcom uplatneného nároku, ktorým bola výlučne cena služby za vedenie účtu, bez jej príslušenstva, bolo bez právneho významu preukazovať, či žalobca pred podaním žaloby doručil jednotlivo vystavené faktúry na adresu bydliska, resp. trvalého pobytu žalovanej. Tieto faktúry, ktoré predstavujú zároveň výzvy na plnenie, totiž žalovaná preukázateľne prevzala najneskôr spolu so žalobou. Podľa ustálenej súdnej praxe sa pritom za písomnú výzvu na plnenie považuje aj žaloba podaná proti dlžníkovi (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2012, sp. zn. 3Obo/14/2011, 3Obo/43/2012). Uvedené vyplýva napokon i z ustanovenia § 124 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého je hmotnoprávny úkon strany voči súdu účinný okamihom doručenia a voči ostatným subjektom od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli. 35. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého zaväzujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 596 eur, vrátane výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil. 36. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).