Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/87/2019 z 26. 5. 2020

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/87/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216213684
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1216213684.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: L. X. , narodená dňa
X.X.XXXX, trvale bytom W., X. č. XX, proti žalovaným v I. rade: CASPER UNION s.r.o., IČO: 248 30 801,
Česká republika, Praha, Olivova č. 948/6 (právny nástupca žalovaného v I. rade CASPER Consumer
Finance a.s., IČO: 251 03 768, Česká republika, Praha 5, Stodůlky, Šafránkova č. 1238/1, v II. rade:
Intrum Justitia Debt Finance AG, IČO: CHE-100.023.266, Švajčiarsko, CH-6300 Zug, Industriestrasse č.
13C, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Bratislava, Mýtna č. 48, o zaplatenie sumy 4.713,39
€ s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 15.
marca 2017, č.k. 67 Csp 32/2016-117, v spojení s opravným uznesením zo dňa 7. marca 2019, č.k. 67
Csp 32/2016-250, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave p o k r a č u j e v konaní so spoločnosťou CASPER UNION s.r.o., IČO: 248 30
801, Česká republika, Praha, Olivova č. 948/6, ako právnym nástupcom žalovaného v I. rade CASPER
Consumer Finance a.s., IČO: 251 03 768, Česká republika, Praha 5, Stodůlky, Šafránkova č. 1238/1.

II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 15. marca 2017, č.k. 67 Csp 32/2016-117,
v spojení s opravným uznesením zo dňa 7. marca 2019, č.k. 67 Csp 32/2016-250,
- vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,
- vo výrokoch II., III. ktorým priznal žalovanému v I. rade proti žalobkyni náhradu trov konania v celom
rozsahu a ktorým priznal žalovanému v II. rade proti žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu,
m e n í tak, že žalovaným v I., II. rade, každému, p r i z n á v a nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovaným v I., II. rade, každému, p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 15.3.2017, č.k. 67 Csp 32/2016-117, v spojení s opravným
uznesením zo dňa 7. marca 2019, č.k. 67 Csp 32/2016-250 (opravené záhlavie rozsudku v časti
označenia pôvodne žalovaného v I. rade), I. žalobu zamietol; II. žalovanému v I. priznal proti žalobkyni
náhradu trov konania v celom rozsahu; III. žalovanému v II. priznal proti žalobkyni náhradu trov konania
v celom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 22.8.2016, ktorou sa žalobkyňa domáhala
voči žalovanému v I. rade zaplatenia sumy 4.713,39 € s príslušenstvom. Žalobu dôvodila tým, že ako
spotrebiteľka uzatvorila so žalovaným dňa 7.7.2008 úverovú zmluvu, ktorá bola žalovaným vopred
predpripravená, ona s ňou nemohla nič robiť, akýmkoľvek spôsobom ju pripomienkovať alebo dopĺňať.
Úverová zmluva ako aj kúpna zmluva predpripravené žalovaným "formálne" uvádzajú, že sa riadia
Obchodným zákonníkom, no z pohľadu ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, úverová



zmluva ako aj kúpna zmluva zakladajú spotrebiteľský (súkromnoprávny/občianskoprávny) vzťah a nikdy
nezakladajú obchodnoprávny vzťah a riadia sa Občianskym zákonníkom. Doteraz zaplatila žalovanému
všetkých 72 splátok (72 x 4.833,- Sk = 347.9769,- Sk, v ktorej je zahrnutý úver vo výške 173.579,-
Sk, úroky 14,60 %, mesačné splátky poplatku žalovaného jednostranne účtovaného za spracovanie
úverovej zmluvy (72 x 749,28 Sk) a mesačné splátky havarijného poistenia (72 x 450,02 Sk). Vzhľadom
na právne vady úverovej zmluvy však mala podľa zákona uhradiť žalovanému cez 72 splátok iba istinu
úveru v sume 173.579,- Sk a havarijné poistenie za 72 mesačných splátok spolu vo výške 32 401,44
Sk. Zvyšná časť uhradených platieb z jej strany žalovanému vo výške 4.713,39 € t.j. suma 141.495,56
Sk predstavuje de iure bezdôvodné obohatenie žalovaného na jej úkor spočívajúce v zaplatení úroku a
poplatku za vypracovanie úverovej dokumentácie, nakoľko úverová zmluva bola uzavretá v rozpore s
ustanoveniami § 4 ods. 3, v spojení § 3 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2000 Z.z. (pravdepodobne 258/2001
Z.z., poznámka odvolacieho súdu) o spotrebiteľských úveroch, takže sa považuje za bezúročnú a bez
poplatkov. Úverová zmluva v rozpore s ustanovením § 4 ods. 3 v spojení z § 3 ods. 2 písm. i/ zákona č.
258/2000 Z.z., neobsahuje vyčíslenie a uvedenie všetkých 72 mesačných splátok po dobu 6 rokov, ani
detailné členenie každej jednej mesačnej splátky v členení na istinu, úrok a poplatok, či inú platenú sumu
(havarijné poistenie), splátkový kalendár obsahujúci všetkých 72 splátok. Zároveň má za to, že RPMN
nebola vypočítaná správne, pretože do výpočtu RPMN neboli zahrnuté mesačné náklady na poplatky
za vypracovanie úverovej dokumentácie (72 x 749,28 Sk), suma mesačných poplatkov za havarijné
poistenie (72 x 450,02 Sk) a preto platí, že RPMN je v zmluve uvedená nesprávne, pričom nesprávne
je uvedená aj priemerná hodnota RPMN. Podaním doručeným súdu dňa 6.9.2016 žalobkyňa navrhla,
aby súd do konania pripustil ďalšiu stranu sporu na strane žalovaného, spoločnosť Intrum Justitia Debt
Finance AG, IČO: CHE-100.023.266, Švajčiarsko a požiadala, aby súd zaviazal žalovaných v I., II. rade
spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 4.713,39 € spolu s príslušenstvom. Uznesením zo dňa
5.10.2016, č.k. 67 Csp 32/2016-33, rozhodol o pripustení žalovaného v II. rade do konania, o zmene
žaloby v zmysle § 141 C.s.p nerozhodoval, keďže k zmene žaloby došlo predtým, ako bola žaloba
žalovaným doručená.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami strán sporu,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový
stav veci. Dňa 7.7.2008 bola medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným v I. rade ako veriteľom
uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 173.579,- Sk
(5.761,76 €) na kúpu motorového vozidla Citroën C3 1.4i Pack, s výškou mesačnej splátky celkom
4.833,- Sk (160,43 €), s počtom mesačných splátok 72, splatných počnúc dňom 7.8.2008, poplatkom za
spracovanie úveru splatného v mesačných splátkach 749,28 Sk (24,87 €), výškou splátky havarijného
poistenia 450,02 Sk (14,94 €), úrokovou sadzbou úveru 14,60 %, RPMN 24,60 % a priemernou
hodnotou RPMN 17,78 %.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 2 ods.
1 písm. a/, b/, c/ bod 5, d/ bod 5, e/, § 4 ods. 2, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 559
ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka, a dôvodil premlčaním nároku žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že zmluva, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý
úver, má bezpochyby charakter zmluvy spotrebiteľskej podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
zákona č. 258/2001 Z.z. Na základe uzatvorenej úverovej zmluvy žalovaný v I. rade poskytol žalobkyni
úver vo výške 173.579,- Sk (5.761,76 €), ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť a zaplatiť žalovanému v
I. rade poplatok za spracovanie úveru splatný v mesačných splátkach vo výške 749,28 Sk (24,87 €)
a havarijné poistenie v mesačných splátkach vo výške 450,02 Sk (14,94 €). Celková výška mesačnej
splátky činila 4.833,- Sk (160,43 €). Zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2
ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., z dôvodu ktorého musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre
takého zmluvy podľa § 4 ods. 2 uvedeného zákona. Pri preskúmaní jednotlivých obsahových náležitostí
zmluvy zistil, že zmluva v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. g/ neobsahuje konečnú splatnosť
spotrebiteľského úveru, v rozpore s § 4 ods. 2 písm. i/ neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, v zmluve je uvedená iba výška poplatku za spracovanie úveru a havarijného
poistenia, ale zo zmluvy nie je zrejmé, aká je výška úroku, ktorý je zahrnutý v mesačnej splátke úveru.
Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie
povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a zároveň nebolo možné, aby si veriteľ
voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo; zároveň je týmto zabezpečená aj súdna



kontrola veriteľa pri uplatnení si jeho nárokov na súde. Z obsahu úverovej zmluvy síce vyplýva, že
nedeliteľnú súčasť úverovej zmluvy tvorí splátkový kalendár, v ktorom je obsiahnutá výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorý sa veriteľ zaviazal doručiť klientovi po čerpaní
úveru, avšak žalovaní v I., II. rade nielenže nepreukázali, ale ani netvrdili, že tento splátkový kalendár
bol žalobkyni skutočne doručený. Spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni sa preto považuje podľa §
4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol, že zmluva obsahuje údaj o RPMN, ktorý nebol vypočítaný správne,
pretože do výpočtu RPMN neboli zahrnuté náklady na havarijné poistenie, aj napriek tomu, že podľa
§ 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z.z., poplatkom za poistenie, ktorý je potrebné zahrnúť do
celkových nákladov spotrebiteľa sa rozumie aj poplatok za poistenie, ktorý je určený veriteľom ako
podmienka poskytnutia úveru, keď zároveň v zmysle § 2 písm. e/ tohto zákona, na účely tohto zákona
sa poplatkom rozumie akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s
poskytovaním úveru. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že v prípade ak je predmetom kúpy
motorové vozidlo, kde financovaná čiastka presahuje sumu 150.000,- Sk (žalobkyni bol poskytnutý úver
173.579,- Sk), havarijné poistenie bolo zo strany veriteľa požadované, teda bolo podmienkou poskytnutia
spotrebiteľského úveru a tak musel byť tento údaj zahrnutý do výpočtu RPMN. Ak sa tak nestalo a údaj
o výške RPMN uvedený v zmluve nezodpovedá správnemu výpočtu, potom na účely § 4 ods. 3 zákona
treba mať za to, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 2 písm. j/, keď zároveň neobsahuje ani správny
údaj o výške celkových nákladov spotrebiteľa, do ktorých žalovaný v I. rade nezahrnul údaj o výške
zaplateného poplatku za havarijné poistenie. Pre úplnosť dodal, že tvrdenie žalobkyne, že do výpočtu
RPMN neboli zahrnuté ani mesačné náklady na poplatky za vypracovanie úverovej dokumentácie (72
x 749,28 Sk) nebolo v konaní preukázané a v prípade, ak by náklady na havarijné poistenie nemali byť
zahrnuté do výpočtu RPMN, výška RPMN bola vypočítaná správne. Žalovaný v I. rade vzniesol námietku
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu postúpenia pohľadávky na žalovaného v II. rade a
žalovaní v I., II. rade vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku. Žalovaný v I. rade oznámením
zo dňa 4.11.2011 oznámil žalobkyni postúpenie pohľadávky zo zmluvy č. XXXXXXXXX uzatvorenej so
žalobkyňou dňa 7.7.2008 na žalovaného v II. rade, ktoré oznámenie bolo žalovanej (pravdepodobne
žalobkyni, poznámka odvolacieho súdu) doručené dňa 15.11.2011. V zmysle § 526 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený dožadovať
sa preukázania zmluvy o postúpení. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak pôvodný veriteľ oznámi
svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou,
na základe ktorej má dlžník plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku, je
oznámenie jeho pôvodného veriteľa, samozrejme za predpokladu, že oznámenie spĺňa náležitosti
právneho úkonu, teda je určité a zrozumiteľné a bolo urobené vážne a slobodne. Platí to bez ohľadu
na to, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či vôbec vznikla. Dlžník sa v takomto prípade
nemôže dovolávať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie, mohol by tak
urobiť iba vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 210/2001). Nakoľko žalobkyni bolo postúpenie
pohľadávky zo zmluvy č. XXXXXXXXX, zo dňa 7.7.2008, pôvodným veriteľom riadne oznámené,
žalobkyni neprináleží domáhať sa v tomto konaní od žalovaného v I. alebo II. rade preukázania
zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože aj prípadná neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nemá
žiaden vplyv na povinnosť dlžníka plniť novému veriteľovi. Dodal, že od účastníkov zmluvy o postúpení
pohľadávky nemožno požadovať, aby v zmluve v rámci identifikácie postupovanej pohľadávky túto
pohľadávku i právne kvalifikovali, pretože povinnosť právneho hodnotenia veci ako z procesného, tak ani
z hmotného práva, účastníkovi nevyplýva. Z pohľadu platnosti cesie pohľadávky je preto úplne právne
bezvýznamné, či účastníci v zmluve túto právnu kvalifikáciu uskutočnili a s akým výsledkom (t.j. či ide
o právnu kvalifikáciu správnu); právna kvalifikácia je vecou súdu. Z uzavretej zmluvy žalobkyni vznikol
záväzok riadne a včas plniť svoj dlh z úverovej zmluvy. Pokiaľ je zmluva v zmysle § 4 ods. 3 zákona č.
258/2001 Z.z. bezúročná a bez poplatkov, potom je bezúročná a bez poplatkov od počiatku, t.j. žalobkyňa
sa nesprávne domnieva, že spolu so splátkami splácala aj úrok, prípadne poplatok za spracovanie úveru
a nie je jej zrejmé, v akej výške bola aká suma započítaná na úrok a aká suma bola započítaná na
poplatky. Zároveň dal do pozornosti skutočnosť, že je mu z jeho činnosti známe, že v inom súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. (sp.zn. 67C 34/2017) sa žalobkyňa domáha určenia,
že zmluva je bezúročná a bez poplatkov s tým, že presne označila, zaplatením ktorej splátky jej dlh
bude považovaný za splatený a od ktorej splátky nie je povinná a nemieni ďalej veriteľovi úver splácať
a preto jej tvrdenie vyhodnotil ako účelové. V dôsledku toho, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov,
žalobkyňa na svoj záväzok, ktorý jej vyplýval z uzavretej zmluvy zaplatila viac ako mala, keď platby,
ktoré realizovala či už žalovanému v I. rade alebo žalovanému v II. rade sa mohli započítavať jedine



na istinu, potom nemôže mať pochybnosť o tom, akú sumu zaplatila nad rámec poskytnutého úveru,
pričom počnúc dňom 15.11.2011 jej bolo zrejmé, že akékoľvek platby na poskytnutý úver je povinná
ďalej splácať žalovanému v II. rade. I keď má žalobkyňa postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany,
nemôže jej byť ľahostajné kedy a v akých sumách svoj dlh splácala, pretože jej bezpochyby nemohlo byť
ľahostajné, akú sumu bola povinná v tom-ktorom období na svoj dlh uhradiť a tak musela bezpochyby
vedieť kedy a komu zo žalovaných akú sumu uhradila, keď naviac v prípade, ak sa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia, dôkazné bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno preukázania tvrdených
skutočností spočíva na nej; žalobkyňa je teda povinná nielen tvrdiť, že na strane žalovaných v I., II. rade
došlo k bezdôvodnému obohateniu, ale výšku bezdôvodného obohatenia aj preukázať. Z predloženého
prehľadu platieb zistil, že žalobkyňa istinu poskytnutého úveru (bez úrokov a bez poplatkov) vo výške
5.761,76 € (173.579,- Sk) uhradila dňa 12.4.2011, ku ktorému dňu uhradila žalovanému v I. rade sumu
5.770,41 €, t.j. dňa 12.4.2011 uhradila celú dlžnú čiastku, ktorú bola povinná zaplatiť podľa zmluvy. Suma
8,65 € zaplatená v tento deň nad výšku uhradenej istiny a každá ďalšia zaplatená čiastka predstavovali
plnenie na dlh, ktorý splnením zanikol, teda plnenie prijaté žalovaným v I. rade od 12.4.2011 (nad
rámec splatenej istiny) do 15.11.2011 a žalovaným v II. rade od 15.11.2011 do 16.6.2014, predstavuje
plnenie na strane žalovaných v I., II. rade prijaté bez právneho dôvodu. Z uvedeného potom jednoznačne
vyplýva, že námietka o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v II. rade nie je dôvodná. K
vznesenej námietke premlčania poukázal na to, že pri bezdôvodnom obohatení plynú dve premlčacie
doby, subjektívna, ktorá je dvojročná a objektívna, ktorá je trojročná. Subjektívna premlčacia doba
plynie odo dňa kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil, objektívna premlčacia doba plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Pri postupnom pokračovacom získavaní majetkového prospechu (hodnôt) sa z hľadiska premlčania
považujú za samostatné nároky na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia nároky, ktoré vznikli
zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď sa jedná o rovnaké subjekty
a rovnaké skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia. Na uplatnenie každého takéhoto práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia začínajú plynúť objektívne aj subjektívne premlčacie doby zvlášť.
V prípade žalovaného v I. rade objektívne premlčacie doby začali plynúť okamihom, kedy prijal na
svoj účet platby postupne poukázané žalobkyňou od 12.4.2011 do 15.11.2011. K premlčaciu práva na
vrátenie týchto platieb preto dochádzalo postupne, k premlčaniu poslednej úhrady v sume 160,- €,
ktorú žalobkyňa zaplatila dňa 14.11.2011 došlo dňa 15.11.2014. Žaloba voči žalovanému v I. rade bola
súdu doručená dňa 22.8.2016, po uplynutí všeobecnej trojročnej objektívnej premlčacej doby. V prípade
žalovaného v II. rade, ktorý prijímal platby od 15.11.2011 do 16.6.2014, plynula rovnako pre každú platbu
objektívna trojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia a pretože všetky platby
žalobkyne zaplatené žalovanému v I. rade v období od 15.11.2011 do 5.9.2013 (žaloba voči žalovanému
v II. rade bola súdu doručená dňa 6.9.2016), sú premlčané v trojročnej objektívnej premlčacej dobe,
právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia za uvedené obdobie je taktiež premlčané.
Pokiaľ ide o platby žalobkyňou uhradené žalovanému v II. rade počnúc dňom 6.9.2013, ide o platby,
ktoré zasahujú do plynutia trojročnej objektívnej doby a aj do plynutia dvojročnej subjektívnej doby. Pri
kombinácii objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí, že právo sa premlčí uplynutím subjektívne
určenej doby, najneskôr však uplynutím objektívne určenej doby, teda právo sa premlčí uplynutím tej
doby, ktorá skončí skôr. Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ je v tomto prípade síce zachovaná trojročná
objektívna premlčacia doba, právo žalobkyne je premlčané z dôvodu uplynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby. Pre posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Možno prisvedčiť žalobkyni, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná)
vedomosť oprávneného o vzniku bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného a nepostačuje, že
sa žalobkyňa mala možnosť potrebné skutočnosti dozvedieť skôr. Je ale treba vychádzať z toho, že
o bezdôvodnom obohatení sa oprávnený dozvie ihneď ako zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno
vznik bezdôvodného obohatenia vyvodiť. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa o vzniku
bezdôvodného obohatenia dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného. S názorom právneho zástupcu žalobkyne, že žalobkyňa sa o
vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedela až dňa 4.7.2016, kedy jej povedal, že zmluva je bez
úrokov a bez poplatkov, nakoľko má právne vady, avšak ktorému vyjadreniu žalobkyňa nerozumela a
poriadne nerozumie ani teraz, len chápe vyjadrenie advokáta, že má právo na vrátenie peňazí, nemožno
súhlasiť, pretože k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných v I., II. rade došlo tým,
že žalobkyňa splácala úver na základe uzatvorenej zmluvy, ktorá bola od počiatku bezúročná a bez



poplatkov a minimálne (ak nie skôr) po zaplatení poslednej splátky, t.j. dňa 16.6.2014 žalobkyňa vedela
komu plnenie poskytla a mala k dispozícii všetky údaje, ktoré jej umožňovali podať žalobu na súd,
pričom je nerozhodné, že v súlade s týmito podkladmi nekonala. Preto je názor žalobkyne, že sa o
týchto skutočnostiach dozvedela až dňa 4.7.2016 nesprávny, je založený na vedomosti žalobkyne o
právnej kvalifikácii nároku ako o bezdôvodnom obohatení, ktorá okolnosť však pri skúmaní začatia
plynutia premlčacej doby je bez právneho významu (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 30 Cdo 2758/2006, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 22/2013).
Ak mala žalobkyňa najneskôr dňa 16.6.2014 k dispozícii údaje, ktoré jej umožňovali podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, počnúc dňom 17.6.2014 jej začala plynúť subjektívna
premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 17.6.2016. Žaloba proti žalovanému v II. rade bola súdu doručená
dňa 6.9.2016, t.j. po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Aj keď ochrana spotrebiteľa je
zo strany súdu vo vzťahu k veriteľom mimoriadne prísna, uplatňuje sa v nej množstvo výnimiek zo
základných princípov práva, nemôže byť bezhraničná a spotrebiteľ sa nemôže spoliehať iba na ochranu,
ktorú mu poskytne súd. Osveta v oblasti spotrebiteľských práv je dostatočná, pretože existuje množstvo
informácií, ktoré spotrebiteľ môže získať nielen prostredníctvom internetu, ale aj prostredníctvom
spolkov a združení zameraných na ochranu spotrebiteľa. Preto je aj v záujme spotrebiteľa, aby si svoje
práva, ktorých sa chce domáhať chránil a sám sa o ne zaujímal. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne,
že vo veci sa má aplikovať desaťročná premlčacia doba, pretože v konaní nebolo preukázané,
že žalovaní v I., II. rade sa úmyselne bezdôvodne obohatili, keď na preukázanie úmyslu konajúcej
osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia iba všeobecné tvrdenia o tom, že žalovaní v I., II. rade
majú z viacerých súdnych konaní vedomosť, že súdy posudzovali zmluvné ustanovenia rovnakých či
obdobných zmlúv za bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný v I. rade uzavrel so žalobkyňou zmluvu o
úvere, podľa ktorej jej poskytol finančné prostriedky, ktoré sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných
mesačných splátkach. Úmyslom žalovaného v I. rade nebolo získať bezdôvodné obohatenie, ale pri
vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti získať zisk za poskytnuté finančné prostriedky v podobe
dohodnutého úroku a poplatkov. Uvedená skutočnosť (odhliadnuc od skutočnosti, že spotrebiteľské
právo od uzavretia zmluvy /od roku 2008/ prešlo mnohými legislatívnymi zmenami a zmenami prešla
aj rozhodovacia prax súdov, ktorá však doposiaľ v mnohých otázkach nie je jednotná), nepreukazuje
úmysel žalovaného v I. rade, ani úmysel žalovaného v II. rade bezdôvodné obohatenie získať, resp.
sa obohacovať na úkor úverových dlžníkov. Pri bezdôvodnom obohatení úmysel či už priamy alebo
nepriamy musí existovať v čase získania bezdôvodného obohatenia; nestačí teda, aby povinný získal
bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Záverom prvoinštančný súd
k argumentácii žalobkyne o tom, že námietka premlčania vznesená žalovanými v I., II. rade je v
rozpore s dobrými mravmi dodal, že dôvodne vznesenú námietku premlčania nie je možné považovať
za rozpornú s dobrými mravmi, nakoľko uplatnenie premlčania predstavuje výkon práva, ktorý vylučuje
protiprávnosť, z dôvodu ktorého rovnaký stav nemôže byť zároveň stavom právnym i právu sa priečiacim.
Je treba vychádzať zo zásady, podľa ktorej správanie, ktoré smeruje k zákonom predpokladanému
výsledku, je potrebné považovať za dovolené aj vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom
vznik majetkovej, prípadne i nemajetkovej ujmy na strane druhého účastníka právneho vzťahu. V
nadväznosti na predchádzajúce závery, nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou, keďže by neprivodili
iné rozhodnutie vo veci. Záverom uviedol, že pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo
dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová, na ktorý poukazoval
žalovaný v II. rade, v plnom rozsahu sa stotožnil s vyjadrením žalobkyne.
3.2. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 C.s.p. a úspešným žalovaným v I.,
II. rade proti žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/, f/ g/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Nestotožnila sa s právnym posúdením otázky plynutia premlčacej doby a jej dĺžky súdom prvej inštancie.
Poukázala na ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie Najvyššieho súdu



Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 67/2011, a na skutočnosť, že nie je rozhodujúca a podstatná okolnosť,
kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený dozvie o skutkových
okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva, o vzniku bezdôvodného obohatenia
a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil, pričom ide o kumulatívne podmienky, ktoré nesprávne
prvoinštančný súd posúdil pre začiatok plynutia premlčacej doby. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávok,
ktorá bola uzavretá medzi žalovaným v I. rade ako postupcom a žalovaným v II. rade ako postupníkom,
došlo k prevodu všetkých práv a povinnosti z úverovej zmluvy uzavretej medzi ňou a žalovaným v I. rade.
Zmluva o postúpení pohľadávky je dvojstranným právnym úkonom a medzi jej obligatórne náležitosti,
okrem označenia účastníkov, patrí aj identifikácia postupovanej pohľadávky, ktorá musí obsahovať
označenie dlžníka postupcu, opis pohľadávky čo do jej výšky a skutočností, na ktorých sa zakladá.
Postupovaná pohľadávka teda musí byť dostatočne identifikovaná tak, aby nebola zameniteľná s inou
pohľadávkou, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom aká pohľadávka, kedy a
ako bola postúpená. Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok však nie je jasné, aké pohľadávky
boli postúpené, pretože tieto boli označené iba variabilným symbolom, pričom ani nie je zrejmé či
zmluva obsahovala prílohy, v ktorých by postúpenie pohľadávky bolo bližšie špecifikované. V tejto
súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 20.6.2007, sp.zn. 32 Odo
1433/2006, zo dňa 20.12.2000, sp.zn. 32 Cdo 2306/98 a zo dňa 18.5.2010, sp.zn. 32 Cdo 1972/2009.
Zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi žalovanými v I., II. rade je iba všeobecnou zmluvou o
postúpení pohľadávok bez splnenia požiadavky bližšej špecifikácie, keď podľa zásady platiacej v našom
práve, nikto nesmie na iného previesť viac práv než má sám a preto vzhľadom na zjavnú absenciu
obligatórnych zákonných náležitostí úverovej zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. j/, k/ v spojení s § 4 ods.
3 zákona č. 258/2001 Z.z. , je predmetná úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov. Prihliadnuc k
tejto skutočnosti, nemohlo prísť nikdy platne na základe zmluvy o postúpení, k platnému prevodu úrokov
a poplatkov na žalovaného v II. rade. Navyše úverová zmluva obsahuje len sumu mesačnej anuitnej
splátky vo výške 4.833,- Sk bez rozlíšenia aká suma pripadá na istinu a aká na úroky a poplatky. Ani zo
zmluvy o postúpení pohľadávok nevyplýva aká časť pohľadávky, t.j. aká konkrétna výška istiny, výška
úrokov a poplatkov bola postúpená zo žalovaného v I. rade na žalovaného v II. rade a tak nemohla
vedieť, aká konkrétna výška pohľadávky s rozlíšením na istinu, úroky a poplatky bola postúpená, resp.
aká konkrétna suma bola ku dňu postúpenia pohľadávky sumárne evidovaná ako uhradená postupcovi,
t.j. žalovanému v I. rade a akú sumu dlžila následne postupníkovi, t.j. žalovanému v II. rade, keďže táto
skutočnosť nie je uvedená v zmluve o postúpení pohľadávok, ani v žiadnej jej prílohe. Vytkla súdu prvej
inštancie, že vôbec neskúmal a ani v rozhodnutí nevyhodnotil, že nakoľko sa úverová zmluva považuje
za bezúročnú a bez poplatkov, nemohol tak žalovaný v I. rade nikdy platne postúpiť na žalovaného v II.
rade zmluvou o postúpení pohľadávok úroky a poplatky podľa úverovej zmluvy a že zmluva o postúpení
pohľadávok neobsahuje vyčíslenie výšky jej dlhu, ani v sumárnom uvedení a členení na dlžnú istinu,
úroky a poplatky. Preto nikdy ani nemohla vedieť, kto sa na jej úkor obohatil a v akej konkrétnej čiastke.
Namietla, že by sa na daný právny vzťah mala aplikovať trojročná premlčacia doba, keď sa mala uplatniť
až desaťročná objektívna premlčacia doba Poukázala na vzájomný vzťah medzi žalovaným v II. rade
a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o. a na to, že si navzájom postupujú jednotlivé pohľadávky.
Zdôraznila, že vo svojom vyjadrení označenom ako replika III. zo dňa 12.3.2017 uviedla, že z viacerých
súdnych konaní vedených s tretími osobami, súdy zhodne potvrdili, že jednotlivé spotrebiteľské zmluvy
preukazateľne neobsahujú obligatórne zákonné náležitosti podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom
jedným z dôvodov bola aj nesprávne určená výška RPMN, ako aj, že v zmluve nebola rozlíšená splátka
istiny, úrokov a iných poplatkov, teda vady, ktoré namieta aj ona v tomto konaní. Dala do pozornosti aj
rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie
zo dňa 3.12.2015, č. SK/XXXX/XX/XXXX, ktorý ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 30.6.2015, č. P/XXXX/XX/XXXX, ktorým bola spoločnosti Intrum
Justitia Slovakia, s.r.o. uložená pokuta vo výške 2.500,- € pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c/, §
7 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z.z. Z uvedeného vyplýva aspoň nepriamy úmysel
získania bezdôvodného obohatenia zo strany oboch žalovaných, ktorí si museli byť jednoznačne vedomí
skutočnosti, že súdy posudzujú zmluvné ustanovenia rovnakých alebo obdobných zmlúv o spotrebnom
úvere aká je predmetom tohto konania tak, že jasne určili, že tieto sú bez úrokov a bez poplatkov a
tak svojim konaním môžu získať bezdôvodné obohatenie. Prvoinštančný súd mal preto skúmať tento
nepriamy úmysel a vykonať dôkazy ňou navrhnuté na podporu týchto tvrdení, a to lustráciu súdnych
rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej reubliky či a ak áno, ktorý súd a kedy vyhlásil neprijateľné
obchodné podmienky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý je obdobný s jej zmluvou a obrátiť
sa na príslušné správne orgány Slovenskej republiky na úseku ochrany spotrebiteľa a vyžiadať si,



či za obdobie od 7.7.2008 do 16.6.2014 kontrolovali alebo posudzovali zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktoré sú podobné s jej úverovou zmluvou, ak áno, s akým výsledkom, právnym záverom a
prípadnými právnymi sankciami, prípadne si uvedené vyžiadfať priamo od žalovaných v I., II. rade. Ak
by si bol súd prvej inštancie vyžiadal uvedené dôkazy, bolo by možné posúdiť z jeho strany nepriamy
úmysel oboch žalovaných na bezdôvodnom obohatení. Má za to, že prvoinštančný súd nedostatočne
zistil skutkový stav veci a jeho postupom bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, keďže jej
bola odňatá možnosť dokázať v konaní nepriamy úmysel oboch žalovaných, pričom nevykonanie ňou
nevrhnutých dôkazov jej súd prvej inštancie nepovolil a ani jedinou vetou to neuviedol a neodôvodnil
v napadnutom rozsudku. Ďalej konštatovala, že žalovaní v I., II. rade vznesenú námietku premlčania
bližšie nešpecifikovali, ani neodôvodnili, dokonca neuviedli ani dátum kedy malo dôjsť k premlčaniu,
pričom nie je postačujúce takéto všeobecné vyjadrenie o vznesení námietky premlčania, nakoľko musí
byť urobené určite a zrozumiteľne. Rozhodne sa nedá hovoriť o dovolaní sa premlčania, ak dlžník uvedie,
že sa premlčania dovoláva z opatrnosti ako to urobil žalovaný v I. rade. Vzhľadom k tomu, že žalovaní v
I., II. rade riadne, určito a zrozumiteľne neuviedli kedy a akým spôsobom malo prísť k premlčaniu, nebol
prvoinštančný súd povinný ex offo skúmať námietku premlčania, pretože nebola uplatnená v prospech
spotrebiteľa. Ďalej vytkla súdu prvej inštancie, že vôbec nevykonal riadne a včas ňou navrhované
dôkazy, čím jej odňal ako spotrebiteľovi právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď
predložila a navrhla návrhy na vykonanie dokazovania vo vzťahu k preukázaniu nepriameho úmyslu
žalovaných v I., II. rade na bezdôvodnom obohatení, t.j. na objektívnom posúdení či možno alebo
nemožno u žalovaných v I., II. rade hovoriť o objektívnej desaťročnej premlčacej dobe. Nevykonanie ňou
navrhovaných dôkazov je porušením a odňatím je práva na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Ďalej žalobkyňa vo
svojom odvolaní poukázala na vadu arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, pretože
sa po skutkovej, vecnej, ani právnej stránke veci, nevysporiadal s jej námietkami, ktoré namietala v
replike III zo dňa 12.3.2017 a na pojednávaní konanom dňa 15.3.2017. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku iba uviedol, že nevykonal dôkazy navrhované právnym zástupcom žalobkyne,
nakoľko tieto by neprivodili iné rozhodnutie vo veci, s čím nesúhlasí s poukazom na skutočnosť, že
ak by prvoinštančný súd vykonal ňou navrhované dôkazy, bolo by možné preukázať aspoň nepriamy
úmysel žalovaných v I., II. rade a aplikovať tak desaťročnú premlčaciu dobu. Súd prvej inštancie sa
nevysporiadal ani s tým, že predmetná úverová zmluva hovorí o aplikácii Obchodného zákonníka,
a tak by prichádzala do úvahy aj štvorročná premlčacia doba s poukazom na § 54 Občianskeho
zákonníka, ktorá by pre ňu ako spotrebiteľa bola oveľa priaznivejšia. K tejto skutočnosti sa však súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nijako nevyjadril, čím považuje napadnutý rozsudok aj z
tohto dôvodu za nepreskúmateľný, zmätočný a arbitrárny. Dodala, že prvoinštančný súd sa vôbec v
napadnutom rozsudku nezaoberal jej námietkou, ktorú vzniesla na pojednávaní konanom dňa 15.3.2017
týkajúcu sa posúdenia platnosti generálnej zmluvy o postúpení pohľadávok, z dôvodu ktorého žiadala
odvolací súd o prehratie zvukového záznamu z tohto pojednávania. V doplnení odvolania vytkla súdu
prvej inštancie, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal tým, že navrhla, aby
boli vyhlásené za neprijateľné podmienky ustanovenia, podľa ktorých zmluva a Všeobecné obchodné
podmienky ustanovujú, že sa riadia a spravujú Obchodným zákonníkom. Navrhla a namietla, aby sa
odvolací súd zaoberal tým, že podľa nej poplatok za spracovanie úveru splatný v mesačných splátkach
po 749,28 Sk podľa zmluvy predstavuje de iure neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom na viaceré
rozhodnutia slovenských súdov a nemeckú názorovú líniu vyjadrenú v rozhodnutí Vrchného krajinského
súdu v Karlsruhe zo dňa 3.5.2010, sp.zn. AZ 17 U 192/2010. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť, eventuálne napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný v I. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne,
že nie je rozhodujúca a podstatná okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel
alebo mohol dozvedieť, že na jej úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko rozhodujúci
je subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o skutkových okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre
uplatnenie tohto práva, a to vzniku bezdôvodného obohatenia a subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil,
pričom ide o kumulatívne podmienky. Nesúhlasil ani s argumentáciou žalobkyne, ktorú uvádzala už v
konaní, že až pri stretnutí s právnym zástupcom sa dozvedela, že v konaní riešená zmluva o postúpení
pohľadávok je bezúročná a bez poplatkov, že má právne vady, ktorých zmysel nechápe a chápe
iba vyjadrenie advokáta, že má nárok na vrátenie peňazí a v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým
rozsudkom vo všetkých jeho výrokoch. Poukázal na to, že aplikácia subjektívnej premlčacej doby na
vydanie bezdôvodného obohatenia je naprosto legitímna, nakoľko žalobkyni boli všetky skutočnosti



potrebné k identifikácii subjektu povinného k vydaniu bezdôvodného obohatenia známe. Nie je jeho
chybou, že žalobkyňa s týmito informáciami počas plynutia premlčacej doby nenaložila tak, aby o vydanie
bezdôvodného obohatenia počas jej plynutia požiadala. Tvrdenie právneho zástupcu (žalobkyňa bola
v konaní pred súdom prvej inštancie zastúpená právnym zástupcom, poznámka odvolacieho súdu)
o neznalosti žalobkyne a nemožnosti posúdiť skutočnosť voči komu je treba bezdôvodné obohatenie
žiadať, neobstojí, nakoľko tak ako už uviedol, nie je dôvodné. Navyše v odvolacom konaní žalobkyňa
odvolala plnú moc svojmu právnemu zástupcovi a rozhodla sa obhajovať sama. Žalobkyňa nemôže
byť až tak právne neznalá ako sa ju pokúsil vykresliť jej právny zástupca, nakoľko právny laik by veľmi
ťažko vypracoval odvolanie na 14 strán textu A4, ak vypovedanie plnej moci zo strany žalobkyne svojmu
právnemu zástupcovi nebolo iba účelové vzhľadom na uplatnenie koncentrácie konania a možnosti
predloženia nových dôkazov, nechce ale predbiehať. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach s tým,
že sa s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie stotožňuje vo všetkých jeho výrokoch.

6. Žalovaný v II. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie sa dostatočne
vysporiadal s právnou i skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
zisteniam. Stotožnil sa s napadnutým rozhodnutím, ktoré považuje za vecne správne, keď prvoinštančný
súd správne právne posúdil nárok žalobkyne titulom vydania bezdôvodného obohatenia ako premlčaný.
Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; žiadal
trovy odvolacieho konania.

7. Žalobkyňa sa k vyjadreniam žalovaných v I., II. rade k jej odvolaniu nevyjadrila.

8. V odvolacom konaní nastala podstatná právna skutočnosť, a síce spoločnosť CASPER Consumer
Finance a.s., IČO: 251 03 768, Praha 5, Stodůlky, Šafránkova č. 1238/1, zanikla dňa 1.12.2017 v
dôsledku fúzie zlúčením so spoločnosťou CASPER UNION s.r.o., IČO: 248 30 801, Česká republika,
Praha, Olivova č. 948/6, ako spoločnosťou nástupníckou, na ktorú prešiel všetok jej majetok (č.l. 243
spisu), ktorá elektronickým podaním zo dňa 7.5.2020 (č.l. 258 spisu) navrhla pokračovať v konaní s ním
ako právnym nástupcom pôvodne označeného žalovaného v I. rade.

9. Postupom podľa ustanovenia § 64 veta prvá, § 378 ods. 1 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok), podľa ktorého ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne
skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom, odvolací súd rozhodol tak, že
v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalovaného v I. rade označeného vo výroku tohto rozsudku.
Keďže teda pôvodný žalovaný v I. rade zanikol s právnym nástupcom, nemožno postupovať podľa
ustanovenia § 378 ods. l, § 64 veta druhá C.s.p. (a konanie zastaviť).

10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. mája 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu a právny zástupca žalovaného v II. rade, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods.
1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods.
2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku.
Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

12. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380



ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a
na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o premlčaní nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že
žalobkyňa ako dlžník uzavrela s právnym predchodcom žalovaného v I. rade ako veriteľom dňa 7.7.2008
úverovú zmluvu, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 173.579,- Sk (5.761,76 €)
na kúpu motorového vozidla zn. Citroen C3 1.4i Pack, pričom sa zaviazala zaplatiť poskytnutý úver v
72 mesačných splátkach po 4.833,- Sk (160,43 €) s tým, že dátum prvej splátky je mesiac po prevzatí
predmetu kúpy do vlastníctva, s poplatkom za spracovanie úveru splatného v mesačných splátkach vo
výške 749,28 Sk (24,87 €), havarijným poistením splatným v mesačnej splátke vo výške 450,02 Sk
(14,94 €), ročnou úrokovou sadzbou vo výške 14,60 %, RPMN vo výške 24,60 % a priemernou hodnotou
RPMN vo výške 17,78% (č.l. 4 spisu). Podľa rozpisu plnení na úver (č.l. 74 spisu) žalobkyňa prvú splátku
zaplatila dňa 4.8.2008 a poslednú splátku dňa 16.6.2014.
14. Prvoinštančný súd správne konštatoval, že v prípade žalovaného v I. rade objektívne premlčacie
doby začali plynúť okamihom kedy prijal na svoj účet platby postupne poukázané žalobkyňou od
12.4.2011 až do 15.11.2011, takže k premlčaniu práva na vrátenie týchto platieb dochádzalo postupne;
k premlčaniu poslednej úhrady v sume 160,- €, ktorú zaplatila žalobkyňa dňa 14.11.2011 došlo ku dňu
15.11.2014, ale žalobu voči nemu podala na súd až dňa 22.8.2016, t.j. po uplynutí všeobecnej premlčacej
doby. V prípade žalovaného v II. rade, ktorý prijímal platby od žalobkyne v období od 15.11.2011
do 16.6.2014, plynula rovnako pre každú platbu objektívna trojročná doba na vydanie bezdôvodného
obohatenia, pričom všetky platby žalobkyne, ktoré mu zaplatila v období od 15.11.2011 do 5.9.2013 sú
premlčané v trojročnej premlčacej dobe, keď žaloba voči žalovanému v II. rade bola doručená súdu
dňa 6.9.2016. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne uvedenou v jej odvolaní, že
ani jeden zo žalovaných riadne, určito a zrozumiteľne neuviedli súdu kedy a akým spôsobom malo
dôjsť k premlčaniu, pretože žalovaný v II. rade vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 7.3.2017 (č.l. 72
spisu) vzniesol námietku premlčania celého žalobkyňou uplatneného nároku o zaplatenie žalovanej
sumy, pričom zdôraznil, že žalobkyňa v žalobe nešpecifikovala kedy plnila úver, ale z jeho predloženého
prehľadu vyplýva, že posledné plnenie zo strany žalobkyne na úver bolo dňa 16.6.2014, avšak svoj
nárok voči nemu si uplatnila na súde dňa 6.9.2016, t.j. po uplynutí dvojročnej premlčacej dobe.
Žalovaný v I. rade na pojednávaní konanom dňa 15.3.2017 (č.l. 108 spisu) uviedol, že sa stotožňuje
s vyjadrením žalovaného v II. rade a z opatrnosti vzniesol námietku premlčania. Odvolací súd má za
to, že námietka premlčania bola zo strany oboch žalovaných vznesená dôvodne. Dôvodnosť námietky
premlčania skúma súd vo vzťahu k žalobnému tvrdeniu; nie je významné ako strany kvalifikovali nárok
po právnej stránke a z akých právnych dôvodov bola námietka premlčania vznesená (Rc 13/2005).
Nebolo možné súhlasiť ani s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v jej odvolaní, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil otázky plynutia premlčacej doby a jej dĺžky. Prvoinštančný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia (body 30. a 31.) vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil prečo považuje nárok
žalobkyne za premlčaný, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a dodáva,
že oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil,
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy
sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 67/2011). Súd prvej
inštancie správne konštatoval, že po zaplatení poslednej splátky dňa 16.6.2014 mala žalobkyňa všetky
údaje k dispozícii, ktoré jej umožňovali podať žalobu na súd a jej tvrdenie, že až dňa 4.7.2016 sa od
svojho právneho zástupca dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia vyhodnotil ako nesprávne,
z dôvodu ktorého odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalobkyne o tom, že prvoinštančný súd
nesprávny vyhodnotil začiatok plynutia premlčacej doby za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd
dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, a to „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva
patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,
aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje
práva majetkové, osobné, satisfakčné a podobne (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky



sp.zn. 5 Sžf 65/2011). Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobkyne v odvolaní, že sa mala
aplikovať na danú vec štvorročná premlčacia doba, pretože súd prvej inštancie správne vyhodnotil
predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú (sama žalobkyňa žiadala o zaplatenie žalovanej sumy ako
spotrebiteľ) a ak sa žalobkyňa domáhala zaplatenia žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia,
vzťahuje sa naň premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka (dvoj, troj, prípadne desaťročná
premlčacia doba) a nie podľa Obchodného zákonníka (štvorročná premlčacia doba).

15. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobkyne, že nie je zrejmé aké pohľadávky
boli postúpené, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 28.) náležite
vysvetlil, že v danom prípade došlo k platnému postúpenie pohľadávky, s ktorým odôvodnením sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Právny predchodca žalovaného v I. rade riadne oznámil
žalobkyni, že došlo k postúpeniu pohľadávky z úverovej zmluvy, ktoré oznámenie aj žalobkyňa
dňa 15.11.2011 osobne prevzala (č.l. 53 spisu). Odvolací súd dodáva, že oznámením o postúpení
pohľadávky, adresovaným dlžníkovi, postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie a tiež
berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky
splní dlžník dlh tretej osobe s účinkami aj pre postupcu. Postupca musí svoju oznamovaciu povinnosť
splniť „bez zbytočného odkladu“. Až v takomto prípade sa stáva postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi
účinné, čo znamená, že od tohto okamihu je dlžník povinný svoj záväzok splniť novému veriteľovi.
Oznámenie o postúpení pohľadávky je jednostranným právnym úkonom adresovaným dlžníkovi, pre
ktorý nie sú predpísané žiadne osobitné náležitosti, ale ktorý musí vyhovovať všeobecným požiadavkám
kladeným pre platný právny úkon. Uvedené podmienky boli splnené, keď postupca vyhotovil oznámenie
o postúpení pohľadávky dňa 4.11.2011, v ktorom uviedol, že s účinnosťou ku dňu 1.11.2011 na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok došlo k postúpeniu pohľadávky žalobkyne. Rovnako bola pohľadávka
žalobkyne dostatočne identifikovaná, a to uvedením právnej skutočnosti, na ktorej je založená (úverová
zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 7.7.2008), na základe čoho možno dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá
pohľadávka mala byť postúpená (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

16. Nebolo možné súhlasiť s ďalšou odvolacou námietkou žalobkyne o tom, že sa mala aplikovať na danú
vec desaťročná premlčacia doba. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod
32.) riadne vysporiadal aj s tým prečo nie je možné v danej veci aplikovať desaťročnú premlčaciu dobu,
s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a na doplnenie poukazuje na rozhodnutie Krajského
súdu Trnava zo dňa 25.2.2020, sp.zn. 9 Co 220/2019, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že: „V prípade
premlčania práva pri bezdôvodnom obohatení je v ustanovení § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia
doba je dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo z
neúmyselného konania (nedbanlivosti) alebo desaťročná, ak bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené
úmyselne. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým subjektívna premlčacia doba plynie odo dňa,
kedy sa oprávnený dozvie o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného
obohatenia a to, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, pri objektívnej premlčacej dobe je pre začiatok
jej plynutia rozhodujúci deň, kedy skutočne (fakticky) došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Obe
premlčacie doby sú nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí priebeh jednej
z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej
premlčacej doby však platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť
neskôr ako lehota s objektívne stanoveným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. Občiansky
zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, a preto sa pri skúmaní tejto otázky vychádza
tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah zodpovedného subjektu
k vlastnému úkonu a k výsledku tohto konania je založené jednak na prvku poznania spočívajúceho vo
vedomí a predvídaní určitého následku, jednak na prvku vôle spočívajúci v tom, že subjekt prejavuje
svoju vôľu tým, že niečo chce, ale aj tým, že je s niečím uzrozumený. Podľa stupňa vôľovej zložky sa
rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel (dolus directus) pri bezdôvodnom obohatení
podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel,
že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho chcel získať. O nepriamy úmysel
(dolus indirectus, resp. eventualis) pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide
vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním môže získať
bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený.“ Ďalej
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo238/2017, v ktorom
najvyšší súd okrem iného konštatoval, že občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní
tejto otázky vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách,



a to vedomostnej a vôľovej zložke. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj
vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. Definícia úmyselného zavinenia je
obsiahnutá v ustanovení § 15 Trestného zákona. Priamym úmyslom (dolus directus) sa v zmysle §
15 písmeno a/ Trestného zákona rozumie to, keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v (trestnom)
zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom. Vedomostná zložka však nie je v
tomto ustanovení riešená výslovne (ako pri nepriamom úmysle). Uvedené ustanovenie ale predpokladá,
že ak chcel páchateľ porušiť alebo ohroziť chránený záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať
protiprávne. Iná situácia však nastáva pri nepriamom úmysle (dolus indirectus). V tomto prípade páchateľ
vie (vedomostná zložka), že svojím konaním ohrozí záujem chránený trestným zákonom avšak pre
prípad, že sa tak stane, je s tým uzrozumený (vôľová zložka). Z toho vyplýva, že páchateľ priamo
nechce záujem ohroziť alebo porušiť, ale je uzrozumený s tým, že sa tak môže stať. Z civilnoprávneho
hľadiska pri bezdôvodnom obohatení nie je možné pri zavinení hovoriť o páchateľovi a o porušení alebo
ohrození záujmov chránených Trestným zákonom. Analogicky sa tu však jedná o úmyselné získanie
neoprávneného majetkového prospechu. Samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna
prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho
zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). V predmetnom prípade je nutné dôsledne
skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného
pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania proti právneho úkonu, resp.
získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť,
kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho
zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať trojročnú alebo desaťročnú
premlčaciu lehotu. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo
k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania
úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná
objektívna lehota.

17. Odvolací súd nemal dôvod odchýliť sa od uvedeného právneho názoru, keď úmysel, či už
priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa, pričom musí existovať
už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu
záveru, že predmetnú úverovú zmluvu treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov pre absenciu jej
obligatórnych náležitostí (§ 4 ods. 1 písm. g/, i/, j/ zákona č. 258/2001 Z.z.) a že žalovaní v I., II. rade
prijali plnenia zo strany žalobkyne bez právneho dôvodu, avšak z dôvodu premlčania nemohol žalobkyni
priznať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je
zodpovednosťou objektívnou. Žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaní v
I., II. rade mali úmysel bezdôvodne sa obohacovať vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu z predmetnej
zmluvy o úvere a že by tento úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia, iba
všeobecne poukazovala na konanie žalovaných v I., II. rade, ktoré podľa nej malo vykazovať znaky
nepriameho úmyslu (žalovaní v I., II. rade si museli byť vedomí, že súdy posudzujú zmluvné ustanovenia
rovnakých alebo obdobných ich zmlúv bez úrokov a bez poplatkov). Odvolací súd ešte dodáva, že
pre účely ochrany spotrebiteľov sa vytvoril systém únijných a vnútroštátnych noriem, ktorých účelom je
zabezpečenie teoretickej aj praktickej rovnováhy v spotrebiteľských vzťahoch. Je ale nutné si uvedomiť,
že účelom ochrany spotrebiteľa za žiadnych okolností nie je poskytovanie neprimeranej ochrany, ktorá by
negovala samotné princípy existencie záväzkovoprávneho vzťahu ako vzťahu, z ktorého vyplývajú práva
a povinnosti obom zmluvným stranám. Zároveň nemožno právnu úpravu ochrany spotrebiteľa vykladať
tak, že by spotrebiteľ stratil akúkoľvek zodpovednosť za svoje konanie. Aj spotrebiteľ ako osoba plne
disponujúca právnou spôsobilosťou musí v prípade uzavretia spotrebiteľskej zmluvy rešpektovať zásadu
pacta sunt servanda a musí niesť plnú zodpovednosť nielen za svoje neuvážené ekonomické konanie,
ale aj zavinenú neznalosť a neochotu zistiť si podmienky zmluvy a následky, ktoré pre neho z nej plynú.
Poskytovanie absolútnej a bezbrehej ochrany spotrebiteľovi by znamenalo popretie zásady zmluvnej
voľnosti vyjadrenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, z dôvodu ktorého v každom konkrétnom
spotrebiteľskom spore treba aplikovať princíp proporcionality a hľadať vyváženosť a spravodlivosť. V
tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky JUDr. Milana Ľalíka v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 547/2012.

18. Odvolaciu námietku žalobkyne týkajúcu sa nevykonania ňou navrhnutých dôkazov (dopyt na
Národnú banku Slovenska, Slovenskú obchodnú inšpekciu), odvolací súd taktiež považoval za
nedôvodnú a stotožnil sa s bodom 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej



inštancie správne konštatoval, že navrhované dôkazy žalobkyňou by neprivodili iné rozhodnutie súdu
(žaloba zamietnutá z dôvodu premlčania nároku žalobkyne). Odvolací súd poukazuje na to, že povaha
spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa ako objektívne a prirodzene slabšej strany právneho
aj procesnoprávneho vzťahu vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania typickej pre všeobecné
sporové konania. Z tohto dôvodu môže spotrebiteľ predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej; ak je spotrebiteľ
zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 C.s.p. (osobitné ustanovenie o dokazovaní) sa nepoužije.
Odvolací súd poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok (v súčasnosti Civilný sporový poriadok) ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p. súd
rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán
sporu na vykonanie dokazovania, ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie
všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou sporovej strane odňatie možnosti
konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom
prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady
voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18. apríla 2012, sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd nemá povinnosť všetky navrhnuté
dôkazy vykonať a nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu
odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 C.s.p., je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Taktiež aj Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom náleze zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/08 konštatoval, že dokazovanie v občianskom
súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie
a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)dôkazov vykoná. Uvedené
predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie
skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom,
ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý
účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne
krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama
osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv
na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo
možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného
dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním
navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v
konaní. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal žalobkyňou navrhované dôkazy, pretože
ich vykonanie by nebolo hospodárne vzhľadom na zamietnutie žaloby z dôvodu premlčania jej nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom si splnil aj svoju povinnosť a nevykonanie dôkazov zdôvodnil
v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 34.). Odvolací súd z rovnakého dôvodu neprihliadol na
dôkazy priložené žalobkyňou k jej odvolaniu, pričom sa rovnako ako žalovaný v I. rade vo vyjadrení
k odvolaniu žalobkyne domnieva, či odvolanie plnej moci právnemu zástupcovi (zastupoval žalobkyňu
od podania žaloby do rozhodnutia súdu prvej inštancie) nebolo len účelovým krokom vzhľadom k
neuplatneniu koncentrácie konania a možnosti predloženia nových dôkazov.

19. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku



upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu
k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá
by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

20. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

21. K tvrdeniu žalobkyne v odvolaní, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., pretože z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobkyňa domáhala, ako sa vyjadrili žalovaní v I., II. rade,
aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, jasne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, aj ako vec právne
posúdil a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný.
Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na základe uvedeného na zvyšné odvolacie námietky žalobkyne
týkajúce sa toho, že súd prvej inštancie riadne neskúmal všetky náležitostí predmetnej zmluvy o úvere,
odvolací súd už nereagoval vzhľadom k tomu, že žaloba bola zamietnutá pre premlčanie nároku
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.

22. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. ktorým priznal
žalovaným v I., II. rade proti žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu podľa § 388 C.s.p. tak,
že žalovaným v I., II. rade, každému, priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
100 %, pretože súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania
ustanovenia § 255 a § 262 ods. 2 C.s.p., ale nesprávne priznal žalovaným v I., II. rade náhradu trov
konania, namiesto priznania nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd dodáva, že rozhodovanie o
náhrade trov konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania,
o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie
súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným
uznesením po právoplatnosti skončenia veci.

23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).



24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v I., II. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,
priznáva, každému, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle§ 262 ods. 2
C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).



(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).