Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/218/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216216360 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1216216360.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Ľuboša Sádovského v právnej veci žalobcu: X.. W. I., R.. XX.XX.XXXX, D. Š. X, D., zast. Mgr. Romanom Tomanom, PhD., advokátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zast. Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody 8.483,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 7. júna 2017, č.k. 13C/166/2016-124, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 8.483,61 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.483,61 eur od 14.10.2016 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou, podanou na súd dňa 14.10.2016, žiadal odškodnenie za jeho trestné stíhanie, ktoré skončilo jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby, a to vo výške 483,61 eur titulom náhrady trov obhajoby v trestnom konaní, vo výške 5.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za trestné stíhanie na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 02.06.2008, a vo výške 3.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za zbytočné prieťahy v trestnom konaní v dobe od 02.06.2008 do 02.08.2012. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný vzniesol vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, ktorú podrobne odôvodnil. Žalobca nepovažoval námietku premlčania za dôvodnú a poskytol svoju argumentáciu na podporu tvrdenia, že nárok na súde uplatnil včas. 3. Dokazovaním vykonaným listinnými dôkazmi a pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2T 96/2012 ustálil, že príslušný orgán činný v trestnom konaní uznesením ČVS: ORP-118/ OEK-B2-2004 zo dňa 02.06.2008 vzniesol žalobcovi obvinenie pre trestný čin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku spolupáchateľstvom podľa ust. § 9 ods. 2, § 255 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Toto uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 03.11.2009, žalobca podal dňa 09.11.2009 proti nemu sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II uznesením č.k. 1Pv 852/04-69 zo dňa 10.02.2010 zamietol. Z obsahu spisu ďalej zistil, že v prípravnom konaní došlo k výsluchom obvinených, poškodeného, znaleckému dokazovaniu. Obžaloba bola na príslušný súd podaná dňa 02.08.2012. Na hlavnom pojednávaní dňa 11.06.2013 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol žalobca (v procesnom postavení obžalovaného) oslobodený spod vznesenej obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Na pojednávaní bol prítomný tak žalobca ako aj jeho obhajca, ktorý sa vzdal práva podať odvolanie. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že prokurátor podal odvolanie. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo doručené obžalovanému (žalobcovi) dňa 30.08.2013 a jeho obhajcovi dňa 12.07.2013. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2013, nakoľko podaním zo dňa 28.08.2013 zobral okresný prokurátor odvolanie voči oslobodzujúcemu rozsudku späť. Súd zobral uznesením sp. zn. 2T 96/2012 zo dňa 02.09.2013 v zmysle ust. § 311 ods. 4 Trestného poriadku späťvzatie prokurátora zo dňa 28.08.2013 na vedomie. V odôvodnení tohto uznesenia bolo konštatované, že námestník okresného prokurátora vzal odvolanie späť dňa 28.08.2013. Uznesenie bolo obhajcovi žalobcu doručené dňa 17.09.2013 a žalobcovi dňa 26.09.2013. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom na príslušný štátny orgán dňa 19.09.2016. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a ust. § 183 ods. 1, § 201 a § 312 ods. 2 a 4 Trestného poriadku, keď sa primárne zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania. Dospel k záveru, že námietka premlčania je dôvodná a žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom je premlčaný. 5. Vysvetlil, že ustálená judikatúra je v posudzovaní otázky splnenia predpokladu v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., kedy náhradu škody je možné uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené, jednotná. Ak bola škoda spôsobená uznesením o vznesení obvinenia, má oslobodzujúci rozsudok rovnaké účinky ako prípadné zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Vyhodnotil, že táto zákonná podmienka bola naplnená, keď rozsudok súdu, ktorým oslobodil žalobcu spod obžaloby, predstavuje v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zrušujúce rozhodnutie uznesenia o vznesení obvinenia. Uviedol, že vo vzťahu k nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 19 vyslovene uvádza, že posudzovanie a ustálenie momentu začatia plynutia premlčacej doby je viazané na okamih doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia. Mal za nesporné, že táto právna norma má kogentný charakter, k jej výkladu nemožno pristúpiť extenzívne, keď je nutné naopak aplikovať nielen jazykový, ale aj logický a systematický výklad tak, aby súd čo možno najvernejšie aplikoval úmysel zákonodarcu. V tejto súvislosti zdôraznil, že premlčanie predstavuje inštitút, ktorého účelom je do istej miery ochrana povinného subjektu, od ktorého nemožno spravodlivo požadovať plnenie voči dlžníkovi bez časového obmedzenia, nakoľko by to spôsobilo stav jeho skutkovej neistoty. Preto súd, v prípade riadne vznesenej námietky premlčania, a po uplynutí premlčacej doby, nemôže priznať uplatnený nárok, ktorý sa stáva nevymáhateľným. Vyjadril názor, že zákon č. 514/2003 Z.z. dáva poškodenému dostatočne dlhú dobu na to, aby si náhradu škody voči štátu uplatnil, pričom ho dokonca chráni aj v podobe spočívania jej plynutia v prípade uplatnenia si nároku na predbežné prerokovanie. 6. Poukázal na rozpor medzi argumentáciou žalobcu, ktorý tvrdil, že k začatiu plynutia premlčacej doby došlo až doručením uznesenia, ktorým zobral súd na vedomie späťvzatie odvolania, teda dňa 17.09.2013, a názorom žalovaného, že k začatiu plynutia premlčacej doby došlo najneskôr dňom nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, teda dňa 28.08.2013. Pri posudzovaní tejto otázky vychádzal súd prvej inštancie zo znenia ust. § 19 ods. 1, veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z., v ktorom samotný zákon jednoznačne uvádza, že premlčacia lehota začína plynúť okamihom doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým sa nezákonné rozhodnutie zrušilo. Aplikujúc túto právnu normu na posudzovanú vec, vyhodnotil, že k doručeniu resp. oznámeniu oslobodzujúceho rozsudku poškodenému došlo už v deň jeho vyhlásenia, teda dňa 11.06.2013, kde na hlavnom pojednávaní bol prítomný tak žalobca ako aj jeho obhajca. Vychádzajúc z gramatického výkladu tohto ustanovenia považoval za zrejmé, že zákonodarca, ktorý určite v celom právnom predpise rozlišoval medzi pojmom doručenie a právoplatnosť, stanovil ako moment začatia plynutia premlčacej doby okamih doručenia rozhodnutia. Samotné písomné vyhotovenie rozsudku bolo obhajcovi žalobcu doručené dňa 12.07.2013 a žalobcovi dňa 30.08.2013. Uviedol, že hoci je pravdou, že už na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku podal prokurátor odvolanie, následne došlo k jeho späťvzatiu dňa 28.08.2013, o čom bol žalobca prostredníctvom svojho obhajcu upovedomený dňa 17.09.2013, kedy mu bolo doručené uznesenie súdu o vzatí späťvzatia na vedomie. Vychádzajúc z ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že vzatie odvolania späť má za následok nadobudnutie právoplatnosti rozsudku, preto v tomto prípade oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2013, o čom mal žalobca vedomosť, pretože jeho obhajca obdržal uznesenie, v ktorom bol presne špecifikovaný dátum späťvzatia odvolania zo strany prokuratúry. Uviedol, že ak by aj vychádzal zo skutočnosti, že o nadobudnutí právoplatnosti rozsudku sa žalobca dozvedel až doručením uznesenia dňa 17.09.2013, predstavuje práve nadobudnutie právoplatnosti moment, ktorý skutkovo, časovo a hlavne nezmeniteľne definovalo postavenie žalobcu ako osoby oslobodenej spod obžaloby, ktorá sa pre skúmaný skutok nedopustila spáchania trestného činu. 7. Vyhodnotil, že nadobudnutie právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku je pre účely posúdenia veci momentom, kedy sú naplnené všetky predpoklady na úspešné uplatňovanie si nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2013 Z.z.. Zdôraznil, že zákon v tomto prípade neviaže začatie plynutia premlčacej doby na konkrétnu a definitívnu vedomosť poškodeného o škode, ale na moment doručenia zrušujúceho rozhodnutia, v tomto prípade oslobodzujúceho rozsudku. Vyjadril názor, že i keď tento prípad (kedy bolo voči oslobodzujúcemu rozsudku podané odvolanie, ktoré bolo následne vzaté späť) predstavuje špecifickú situáciu, za žiadnych okolností nemožno odvodzovať plynutie premlčacej doby od doručenia uznesenia deklaratórneho charakteru, ktorého doručenie naviac nemá žiadny vplyv na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku. 8. V súvislosti s argumentáciou žalobcu uviedol, že predĺženie momentu začatia plynutia premlčacej doby tak, ako to uviedol žalobca, by negovalo úmysel zákonodarcu (ktorý tento neviazal na právoplatnosť, ale len na doručenie rozhodnutia), a zároveň predlžovanie začatia plynutia premlčacej doby až do doby po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia (najmä keď o nadobudnutí právoplatnosti žalobca vedomosť mal) by predstavovalo vybočenie z kogentného ustanovenia § 19 ods. 1, veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z.. Na základe tohto právneho posúdenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňa 28.08.2013 (dátum nadobudnutia právoplatnosti rozsudku) a uplynula najneskôr dňom 30.08.2013 (ide o pisársku chybu, správne má byť rok 2016 - pozn. odvolacieho súdu). Preto už samotná žiadosť o predbežné prerokovanie, doručená príslušnému orgánu dňa 19.09.2016, bola podaná po uplynutí premlčacej doby, rovnako aj žaloba, ktorá bola na súd podaná dňa 17.10.2016. 9. V prípade uplatňovaného nároku na náhradu škody z titulu nezákonného postupu v podobe prieťahov v konaní, dospel k záveru, že aj tento nárok je premlčaný. Vyjadril názor, že v tomto prípade, keď zákon ešte nepredpokladal ako podmienku konštatáciu prieťahov príslušným orgánom (vylúčil aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z. v znení novely zák. č. 412/2012 Z.z.), je nutné vychádzať z ust. § 19 ods. 1 veta prvá, kedy začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na vedomosť poškodeného o škode. Nakoľko žalobca špecifikoval vznik prieťahov v konaní na obdobie od 02.06.2008 do 02.08.2012, najneskôr deň nasledujúci teda 03.08.2012 mal vedomosť jednak o samotnom nesprávnom úradnom postupe, ale musel mať vedomosť aj o následkoch, ktoré mu boli týmto spôsobené. Preto pri začatí plynutia premlčacej doby dňa 03.08.2012, došlo k premlčaniu uplatňovaného nároku najneskôr 02.08.2015. Uviedol, že ak by aj súhlasil s argumentáciou žalobcu, že premlčacia doba aj v tomto prípade začína plynúť od okamihu, kedy bola vec definitívne skončená, premlčacia doba rovnako uplynula, a to najneskôr dňa 30.08.2016. 10. Žalobu z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby a žalovaným vznesenej námietky premlčania v celom rozsahu zamietol. Záverom uviedol, že vzhľadom na právny názor, ktorý prijal, nepristúpil k výsluchom žalobcu a navrhovaných svedkov, keďže ich považoval za nehospodárne. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, aj keď bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si trovy konania neuplatnil a v konaní mu žiadne ani nevznikli. 11. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie veci. Vo vzťahu k jeho nároku na náhradu škody v sume 483,61 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur titulom nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia), ktorý je podľa súdu premlčaný, citoval ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a uviedol, že ohľadne právoplatnosti rozhodnutí nemožno opomenúť rozdiely medzi príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a Civilného sporového poriadku. Mal za to, že hypoteticky, bez doručenia uznesenia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2T 96/2012 zo dňa 02.09.2013 o späťvzatí odvolania prokurátora, by bol stále stíhaný ako obžalovaný, neprávoplatne oslobodený spod obžaloby, aspoň z jeho pohľadu ako vtedy obžalovaného, a to aj teraz v čase podania tohto odvolania. Pýtal sa, kedy sa dozvedel, že ho právoplatne oslobodili spod obžaloby. Uviedol, že iný výklad príslušných právnych predpisov by bol v rozpore so zásadou rovnosti a princípom právnej istoty, nakoľko argumentáciou súdu, že plynutie premlčacej lehoty začalo právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku (momentom, kedy došlo súdu späťvzatie odvolania), by mu bola ako žalobcovi bez relevantného dôvodu skracovaná premlčacia lehota. 12. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s názorom žalobcu, ktorý prezentoval už aj v konaní pred súdom prvej inštancie, že o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, sa dozvedel až dňa 17.09.2013, kedy bolo jeho obhajcovi doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2T 96/2012 zo dňa 02.09.2013 o späťvzatí odvolania prokurátora, a že bez doručenia uznesenia tohto uznesenia by bol stále stíhaný ako obžalovaný, neprávoplatne oslobodený spod obžaloby. Mal za to, že deň doručenia uznesenia, ktorým súd zobral na vedomie späťvzatie odvolania prokurátora, nie je možné stotožniť s dňom, s ktorým ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. spája začiatok plynutia premlčacej doby. V danom prípade sa za zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia v zmysle judikatúry na účely náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. považuje právoplatný oslobodzujúci rozsudok. V posudzovanej veci nadobudol rozsudok, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby právoplatnosť dňa 28.08.2013 s poukazom na ust. § 312 ods. 4 v spojení s § 183 ods. 1 písm. b) Tr. por., preto od uvedeného dňa plynula premlčacia lehota na uplatnenie nároku, ktorá uplynula dňa 30.08.2016. Ak žalobca žalobu podal dňa 14.10.2016, podal ju po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. 13. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 15. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, ktorý ani nebol medzi stranami sporný, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa od žalovaného domáhal náhrady škody v sume 483,61 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 8.000 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení mu obvinenia (vo výške 5.000 eur) a v dôsledku nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v prieťahoch v trestnom konaní (vo výške 3.000 eur), pre premlčanie uplatnených nárokov zamietol. 17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska posúdenia, či žalobca uplatnil svoj nárok na súde včas, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o premlčaní všetkých uplatnených nárokov, a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Na námietku premlčania vznesenú žalovaným sa podrobne sa zaoberal argumentáciou oboch strán, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V skutkových zisteniach neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, keď naviac skutkové zistenia súdu prvej inštancie strany sporu v konaní ani nenamietali a ním ustálený, vyššie uvedený skutkový stav nebol sporný. Zistený skutkový stav následne súd prvej inštancie správne právne posúdil, keď aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, akými právnymi úvahami sa pri právnom posúdení veci spravoval. 18. Dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní nárokov žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (483,61 eur a 5.000 eur), spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia v trestnom konaní, keď správne dôvodil, že všetky predpoklady na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2013 Z.z. boli naplnené momentom právoplatnosti rozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Správne ustálil, že v posudzovanej veci nadobudol predmetný oslobodzujúci rozsudok právoplatnosť dňa 28.08.2013, a že týmto dňom začala žalobcovi plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr dňa 30.08.2016. Z uvedeného potom správne vyvodil, že ak žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie príslušnému štátnemu orgánu dňa 19.09.2016 a žalobu na súd dňa 14.10.2016, urobil tak po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Rovnako správny je aj právny záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 3.000 eur, spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v zbytočných prieťahoch v trestnom konaní v období od 02.06.2008 do 02.08.2012, vychádzajúci z premisy, že žalobca musel mať už nasledujúci deň 03.08.2012 vedomosť jednak o samotnom nesprávnom úradnom postupe, ako aj o následkoch, ktoré mu ním boli spôsobené (ust. § 19 ods. 1 veta prvá zák. č. 514/2003 Z.z.). Ak potom vyhodnotil, že premlčacia doba začala žalobcovi plynúť dňa 03.08.2012, a že k premlčaniu tohto nároku došlo najneskôr dňa 02.08.2015 (03.08.2015 - poznámka odvolacieho súdu), vec posúdil po právnej stránke správne. Ak potom prihliadajúc na žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania všetky žalobcom uplatnené nároky zamietol, rozhodol správne. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol vo svojej argumentácii presvedčivý a všetky jeho argumenty podporujú príslušný záver o premlčaní žalobcom uplatnených nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 19. Z odvolania žalobcu odvolací súd zistil, že žalobca vo vzťahu k jeho nároku na náhradu škody v sume 483,61 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur titulom nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) s poukazom na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. len nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní ním uplatneného nároku, keď uviedol hypotézu, že bez doručenia uznesenia trestného súdu zo dňa 02.09.2013 o späťvzatí odvolania prokurátora na vedomie, by bol stále stíhaný ako obžalovaný a neprávoplatne oslobodený spod obžaloby. Tiež sa v odvolaní pýtal, kedy sa dozvedel, že ho právoplatne oslobodili spod obžaloby. Tvrdil, že ak by plynutie premlčacej lehoty začalo právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku, bola by mu bez relevantného dôvodu skracovaná premlčacia lehota. Odvolací súd vyhodnotil, že tieto odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie o premlčaní žalobou uplatnených nárokov, keď sú naviac len zopakovaním argumentácie žalobcu, s ktorou sa vysporiadal už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. 20. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno súdnu vymáhateľnosť nároku odvrátiť námietkou. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Takáto situácia nastala aj v prejednávanej veci, keď si žalobca uplatnil svoje nároky voči žalovanému žalobou na súde oneskorene, po uplynutí premlčacej doby, pričom žalovaný vzniesol námietku premlčania. Ak žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím na súde až po uplynutí trojročnej premlčacej doby od právoplatnosti rozsudku, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, jeho právo sa premlčalo (je namieste konštatovať, že konal v rozpore so zásadou, že práva patria iba bdelým), a súd nemohol jeho žalobe v tejto časti vyhovieť. Z rovnakého dôvodu nemohol vyhovieť žalobe žalobcu v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom, pretože ak si žalobca tento nárok uplatnil na súde až po uplynutí trojročnej premlčacej doby od momentu, kedy sa o svojej nemajetkovej ujme dozvedel, jeho právo sa premlčalo (keďže žalobca v súvislosti so zamietnutím tohto jeho nároku neuviedol v odvolaní žiadne námietky ani argumenty, odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozsudku naň poukazuje a nepovažuje za potrebné správne závery v ňom vyslovené opakovať). Súd prvej inštancie potom rozhodol správne, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol bez potreby vykonávania ďalších dôkazov, ktoré by boli v danej situácii bezvýznamné. 21. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Judikatúra dospela k záveru, že ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 183/2009). Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia má oslobodzujúci rozsudok rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto rozhodnutia. Oslobodzujúci rozsudok odôvodňuje záver, že žalobca nespáchal trestný čin, čím vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení mu obvinenia. Právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky uznesenia o vznesení obvinenia a jeho zrušenie sa preto zároveň stáva bezpredmetným (nadbytočným). Odvolací súd uvádza, že tieto právne závery sú viacnásobne judikované rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít a v rozhodovacej praxi súdov ustálené. 22. V posudzovanej veci je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi pre trestný čin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku spolupáchateľstvom sp. zn. ORP-118/OEK- B2-2004 zo dňa 02.06.2008 sa stalo v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 2T 96/2012-1027 zo dňa 11.06.2013, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nezákonným rozhodnutím. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2013 a týmto dňom začala žalobcovi plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 30.08.2016. Žalobca doručil žalobu na súd až dňa 14.10.2016, teda oneskorene, po uplynutí tejto premlčacej doby. Možno potom uzavrieť, že súd prvej inštancie správne ustálil, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom vydania nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia je premlčaný a keďže sa žalovaný premlčania dovolal, nebolo možné žalobcovi premlčané právo priznať. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že premlčacia doba podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 plynie odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, pričom v posudzovanej veci sa v zmysle ustálenej judikatúry za zrušenie právoplatného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) považuje právoplatný oslobodzujúci rozsudok. V tejto súvislosti je potom úplne nepodstatné, kedy sa žalobca dozvedel o právoplatnosti rozsudku, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, pretože začiatok plynutia premlčacej lehoty sa viaže na moment nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku a nie na moment, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že rozsudok je právoplatný. Predpoklady na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2013 Z.z. boli preto naplnené momentom právoplatnosti rozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby (dňa 28.08.2013), o čom mal preukázateľne žalobca vedomosť dňa 17.09.2013, a teda mal aj vedomosť o tom, dokedy si má uplatniť nárok na súde tak, aby bol uplatnený včas. Práve žalobca musí sledovať plynutie premlčacích lehôt tak, aby svoje právo v stanovenej lehote vykonal, alebo uplatnil proti žalovanému žalobou na súde, a to v zmysle zásady, že právo patrí bdelým. Keďže si žalobca v posudzovanej veci uplatnil žalobou na súde už premlčané nároky, nemohlo byť vzhľadom na dôvodné vznesenie námietky žalovaným, jeho žalobe vyhovené. 23. Argumentáciou žalobcu v odvolaní, že hypoteticky by bol bez doručenia uznesenia trestného súdu zo dňa 02.09.2013 o späťvzatí odvolania prokurátora na vedomie stále stíhaný ako obžalovaný a neprávoplatne oslobodený spod obžaloby, nepovažoval odvolací súd za potrebné sa zaoberať, pretože v konaní bolo predsa preukázané, že žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby dňom 28.08.2013. 24. Odvolací súd vyhodnotil z vyššie uvedených dôvodov odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé privodiť požadované zrušenie rozhodnutia. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).