Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/258/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217209894 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1217209894.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: L. Q., nar. X.XX.XXXX, X. X, X., zastúpeného BANÍK & Partners s.r.o., Košická 46, Bratislava, IČO: 51 329 972, proti žalovaným: 1/ C.S. CARGO Slovakia a.s., Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 892 404, zastúpenému LEGAL ART, s. r. o., Námestie SNP 19, Bratislava, IČO: 36 289 302, 2/ Generali Poisťovňa, a. s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, zastúpenému MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava, IČO: 36 861 545, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 13C/31/2017-263, zo dňa 9.4.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 18.5.2017 domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 33.000 eur na tom skutkovom základe, že 18.5.2014 došlo ku zrážke osobného motorového vozidla vedeného vodičom Y. Q. s linkovým autobusom, následkom čoho žalobca utrpel ťažké poškodenie zdravia. Vodič Y. Q. bol právoplatným rozsudkom súdu uznaný za vinného zo spáchania prečinu všeobecného ohrozenia, pričom prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu bol žalovaný 1/, ktorý zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobca podotkol, že v čase dopravnej nehody bol pôvodca zásahu zamestnancom žalovaného 1/, pričom k nehode došlo počas jazdy vykonávanej v rámci plnenia jeho pracovných povinností, a preto v zmysle § 853 v spojení s § 420 ods. 2 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, je žalovaný 1/ nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Žalovaný 2/ bol poistiteľom žalovaného 1/ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. Žalobca v žalobe ďalej zdôraznil, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora ES sp. zn. C-22/2012, zo dňa 24.10.2013, patrí aj nemajetková ujma medzi škody, ktoré musia byť hradené z povinného zmluvného poistenia. Žalobca tvrdil, že pred nehodou bol zdravým 22 ročným mužom, bol poslucháčom denného vysokoškolského štúdia (hoci v čase nehody mal toto prerušené, hodlal v ňom ďalej pokračovať), viedol riadny rodinný, spoločenský a kultúrny život, od 12 rokov hrával aktívne basketbal (7 rokov na profesionálnej úrovni za mesto X.), netrpel žiadnym zdravotným postihnutím; pri nehode utrpel devastačné poranenie ľavej dolnej končatiny s nutnosťou jej akútnej amputácie, pričom jeho stav je trvalý a zlepšenie je vylúčené. Ako ľavák prišiel o svoju dominantnú končatinu, učí sa znovu chodiť za pomoci podpornej palice alebo barly, trpí fantómovými bolesťami, depresívnym syndrómom, pocitom menejcennosti, nevie sa sústrediť, je senzitívny na zmeny počasia, skoncoval so športom a záľubami. Úraz výrazne obmedzil jeho pracovný potenciál a schopnosť nadviazať dlhodobý vzťah. Žalobca dodal, že poberá invalidný dôchodok a invalidita trvá majoritne v príčinnej súvislosti s úrazom; je držiteľom preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím, miera funkčnej poruchy bola stanovená na 50 %. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie na úvod poznamenal, že žalobca v priebehu súdneho konania predkladal ďalšie skutkové a právne argumenty, zdôrazňujúce, že následkom dopravnej nehody bol nepochybne zásah do jeho telesnej a psychickej integrity, a jeho práva na zdravie a súkromie, pričom došlo aj k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. 3. Súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu za nesporné, že 18.5.2014 došlo k dopravnej nehode, kedy sa vodič kamiónovej súpravy Y. Q. zrazil s oproti idúcim linkovým autobusom, pričom pri tejto dopravnej nehode spôsobenej vodičom Y. Q. došlo k poškodeniu zdravia žalobcu, ktorý utrpel pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy, tržnú zmliaždenú ranu v spánkovej oblasti, pomliaždenie mäkkých tkanív ľavého stehna v oblasti pravého predkolenia a najmä devastačné poranenie ľavej nohy v oblasti členka s poškodením tepien, vykĺbením členku, hodnotené ako neúplná amputácia v oblasti členka. Ustálil, že žalobca z titulu náhrady za bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej ako „SSU“) a iných vynaložených nákladov súvisiacich s poškodením zdravia, obdržal od žalovaného 2/ celkovo sumu 65.709,81 eura, počítanú súčtom platieb zo dňa 2.12.2014 vo výške 7.531,81 eura za bolestné, zo dňa 17.4.2014 vo výške 22.268 eura za SSU, zo dňa 2.2.2016 vo výške 11.174 eura za SSU, a zo dňa 9.8.2016 vo výške 24.736 eura za SSU (na základe dohody o urovnaní). Považoval za potrebné pripomenúť, že na základe dohody o náhrade za SSU uzavretej medzi žalovaným 2/ a žalobcom dňa 21.7.2016 (predmetom ktorej bolo určenie výšky náhrady za SSU, ktorú si žalobca uplatnil s odkazom na posudok R.. I. R. zo dňa 16.2.2015 a R.. T. Y. zo dňa 24.9.2015), si strany dohody dojednali zvýšenie náhrady za SSU v súlade s § 6 ods. 1 v nadväznosti na § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o 45 % zo sumy 40.095 eur. 4. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že pre účely ustálenia bodového hodnotenia následkov v podobe škody na zdraví žalobcu boli vypracované viaceré znalecké a lekárske posudky. 4.1. Ozrejmil, že v znaleckom posudku č. 16/2014, vypracovanom R.. I. R. dňa 2.9.2014, znalec obodoval bolestné pre žalobcu počtom bodov 1350; znalec zároveň skonštatoval, že pre účely stanovenia bodového hodnotenia SSU vychádzal z obodovaných diagnóz - plošné jazvy po operáciách a ranách (50 bodov), strata ľavej dolnej končatiny v predkolení so zachovaným kolenom (650 bodov), pričom sadzbu pri tejto diagnóze zdvojnásobil pre obmedzenie poškodeného uplatniť sa po úraze v spoločnosti. 4.2. Súd prvej inštancie podotkol, že v lekárskom posudku o SSU vypracovanom psychiatrom R.. T. Y., bola diagnóza žalobcu obodovaná ako vážna mozgová alebo duševná porucha vzniknutá po otrasných zážitkoch počtom bodov 1040, a počet bodov bol následne zdvojnásobený, t.j. navýšený na 2080 bodov; v rámci odôvodnenia svojho bodového hodnotenia znalec uviedol, že žalobca utrpel polytraumu s následnými psychickými poruchami, ktorých následkom je neschopnosť sa zamestnať a riadne sa začleniť do spoločnosti, žiť spoločenským životom, rovnaký problém je i v partnerskom živote, kde prišiel o priateľku a nemôže nadviazať dlhodobo nový vzťah pre hendikep; rovnako sa nemôže uplatniť v športe, kde v minulosti bol aktívnym reprezentantom klubu. 4.3. Súd prvej inštancie pripomenul, že v znaleckom posudku R.. Ľ. S., znalkyne z odvetia psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) č. 9/2016, zo dňa 26.1.2016, je uvedené, že u žalobcu sa vyvinula posttraumatická stresová porucha v príčinnej súvislosti s nehodou zo dňa 18.5.2014, pričom psychický stav pacienta je sumáciou ťažkostí, ktorými trpel pred nehodou, a ktoré sa u neho rozvinuli v príčinnej súvislosti s ňou; znalkyňa považovala za nesprávne porovnávať stav poškodeného pri hodnotení SSU, ktorý bolo možné očakávať pri priaznivom priebehu jeho predchádzajúcich ťažkostí, nie je totiž isté, že by u poškodeného skutočne k takémuto priaznivému priebehu došlo. 4.4. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť aj na lekársku správu zo dňa 27.10.2015, vyhotovenú posudkovou lekárkou sociálneho poistenia MUDr. Alenou Taškou, podľa ktorej bol žalobca prvýkrát vyšetrený v psychiatrickej ambulancii pre akútny psychotický stav s príznakmi schizofrénie dňa 19.2.2013, kedy situácia nastala bezprostredne po požití psychoaktívnych látok; následne bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení v Trnave, pričom od posledného posúdenia 21.2.2014 sa psychický stav žalobcu zhoršil po tragickej nehode autobusu, ktorej bol účastníkom, a pri ktorej utrpel úrazovú semiamputáciu v oblasti členka ľavej dolnej končatiny. 5. Súd prvej inštancie poznamenal, že z výstrižku z novín (č.l. 26) obsahujúcom článok s nadpisom „. P. L. Y.Y. na K.. K. zistil, že medzi uvádzanými hráčmi X. basketbalového tímu figuruje aj žalobca. Z povolenia zo dňa XX.X.XXXX, vydaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave, Fakultou aplikovaných jazykov, ustálil, že žalobca mal prerušené štúdium od 23.9.2013 do 31.8.2014. Z vysvedčenia žalobcu z druhého ročníka strednej odbornej školy, ako aj maturitného vysvedčenia vyplynulo, že žalobca bol žiakom s priemernými výsledkami. 6. Súd prvej inštancie zrekapituloval výsluch žalobcu, ktorý uviedol, že pred nehodou mal kamarátsky vzťah so ženou, po nehode s ním prestala komunikovať. Žalobca vypovedal, že nesúhlasí so závermi znalkyne R.. Ľ. S., pretože nebola pri vyhotovení posudku objektívna, keď mu povedala, že ľudia vedia žiť plnohodnotne aj s väčším hendikepom ako má. Žalobca vo svojej výpovedi zdôraznil, že mu nerobí dobre vysvetľovať niekomu svoje vnútro a emócie; pred nehodou mal množstvo kamarátov, čo sa po nehode zmenilo, možno aj z dôvodu, že on sám sa začal správať inak; kamaráti najskôr vyjadrovali ľútosť nad jeho stavom, neskôr však tento prehliadali; s kamarátmi sa prestal stretávať; nemôže hrať basketbal; musel znížiť nároky na priateľku. Z výsluchu žalobcu ďalej súd prvej inštancie zistil, že po nehode to najskôr vyzeralo tak, že ho všetci berú, ale potom videl a vnímal falošnosť, keď mu neposkytli pomoc s výnimkou najbližších a rodiny, preto mal skrat a z Facebook-u si vymazal 350 priateľov; veľa kamarátov ho prišlo pozrieť do nemocnice, avšak boli aj takí, ktorí povedali, že neprídu, lebo by im prišlo zle; veľa ľudom je jedno, že má protézu, robia si z neho srandu, že praská a vydáva nepríjemné zvuky. Žalobca vypovedal, že po nehode s ním kamaráti nepočítajú, najmä keď ide o akcie ako stanovačky, festivaly, sám má problém ísť na podobné podujatie, bojí sa, že sa mu niečo stane; voľný čas trávi tak, že si zájde na kofolu alebo pivo, číta na internete, v lete si ide zahádzať na kôš, behať nemôže; už 4 roky nebol na kúpalisku, ide si zaplávať na miesta, kde nie je veľa ľudí; pravidelne navštevuje psychiatra, berie Atarax, t.j. lieky na skľudnenie a proti depresii; po nehode je menej zdatný a aktívny, je utiahnutejší, na návrhy nejakej spoločenskej akcie povie viac nie ako áno; okrem práce v chránenej dielni po nehode nikde inde nepracoval, nakoľko v Skalici je menej pracovných príležitostí a jeho pokusy neboli úspešné; od augusta 2017 býva vo vlastnom byte, pred tým býval s matkou. 7. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť aj na výsluch svedkyne R. Q., ktorá je matkou žalobcu. Podotkol, že svedkyňa potvrdila, že v čase nehody mal žalobca prerušené štúdium na vysokej škole kvôli problémom, ktoré vtedy riešil; po nehode už svoje štúdium neobnovil, nakoľko sa jednalo o ťažký obor, ktorý bolo možné študovať len v rámci denného štúdia, čo bolo spojené s jeho pobytom na internáte, avšak on už teraz potrebuje svoje súkromie. Vypovedala, že v súčasnej dobe sa žalobca len vo veľmi malej miere venuje športovým aktivitám, málo sa zúčastňuje kultúrnych podujatí; pred nehodou mával priateľky, teraz je to horšie najmä v otázke zoznamovania, keď dievčatá zistia akým hendikepom trpí, tak dochádza k zániku kontaktov a stávajú sa z nich len priatelia. Uviedla, že niektorí ľudia žalobcu ľutujú, ale najmä u detí sa vyskytujú aj kruté reakcie; asi dva roky po nehode boli so žalobcom pri mori, mal problém ísť do vody, vždy si musel dať dole protézu, pri vstupe do mora mu museli pomáhať, čo vzbudilo ľútostivé reakcie okolia; reakcia detí keď žalobca vstúpil do bazéna bola aj taká, že vyšli z neho von. Skonštatovala, že žalobca potrebuje pomoc pri vykonávaní hygieny, v sprche a pri vani musí byť špeciálna stolička. Vo výpovedi podčiarkla, že po nehode absentuje u žalobcu zdravé sebavedomie, avšak stále má plány do budúcnosti, chce študovať a vie po anglicky. 8. Na ozrejmenie teoreticko-právnej stránky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv poškodenej osoby, súd prvej inštancie uviedol, že slovenský právny poriadok odškodňuje škodu na zdraví vo forme náhrady bolestného a náhrady za SSU, zároveň však nevylučuje možnosť vzniku nárokov z titulu ochrany osobnosti a to v prípade, že poškodením na zdraví došlo aj k zásahu do osobnostnej sféry poškodeného. Objasnil, že právne prostriedky ochrany osobnostných práv vymenúva § 13 Občianskeho zákonníka, ktorý reflektuje charakter zásahu do osobnostnej sféry poškodeného, kedy dochádza k negatívnemu zásahu do imateriálnych vnútorných stránok ľudskej osobnosti, medzi ktoré nepochybne patrí i ľudská dôstojnosť, česť, súkromie a telesná integrita. S poukazom na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal výlučne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zdôraznil, že priznanie finančnej satisfakcie je možné len vtedy, ak je v značnej miere znížená dôstojnosť, či vážnosť osoby v spoločnosti a priznanie morálnej satisfakcie nie je postačujúce. 9. Súd prvej inštancie podčiarkol, že pri rozhodovaní prihliadal aj na charakter civilného kontradiktórneho konania spočívajúci v tom, že je na sporovej strane, aby súdu predkladala rozhodujúce skutkové tvrdenia, ich pravdivosť osvedčovala predkladaním relevantných dôkazov, bez toho, aby súd akýmkoľvek spôsobom do tohto jej procesného postupu zasahoval. Podotkol, že strany sporu poukazovali v konaní na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR, ktoré si vzájomne obsahovo odporovali a zastávali odlišný právny názor v skutkovo obdobných sporových veciach. Ozrejmil, že judikatúra súdov SR je sama vo vývoji, reflektuje v sebe nielen časové ale aj vývojové faktory, mení sa a prispôsobuje novým poznatkom, skutočnostiam, ako aj meniacej sa právnej úprave. Vyslovil názor, že judikatúru treba vykladať, aplikovať a používať vždy s prihliadnutím na všetky osobitosti a okolnosti toho ktorého prípadu, a zvažovať možnosť jej aplikácie, prípadne túto vyslovene odmietnuť, ak by to bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorá stojí nepochybne v hierarchii právnych zásad vyššie ako zásada zachovania potreby jednoty pri rozhodovaní v skutkovo obdobných veciach. 10. Pokiaľ sa jedná o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/, súd prvej inštancie mal za ustálené, že konaním žalovaného 1/ (prostredníctvom jeho zamestnanca) došlo k dopravnej nehode, pri ktorej utrpel žalobca vážne zranenia, ktoré mu zanechali následky na fyzickom a psychickom zdraví. Na uvedenom základe uzavrel, že žalovaný 1/ nesie zodpovednosť za vzniknutú škodu ako prevádzkovateľ motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s otázkou existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, t.j. poisťovne, poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-22/2012, zo dňa 24.10.2013, ale aj následnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR v rozhodnutiach vydaných pod sp. zn. I. ÚS 474/2016, zo dňa 17.8.2016, č. k. III.ÚS 666/2016-36, zo dňa 11.10.2019, č. k. II. ÚS 610/2017-11, zo dňa 10.10.2017, a uviedol, že je potrebné prihliadnuť hlavne na účel povinného zmluvného poistenia, kedy toto má nepochybne slúžiť na elimináciu následkov spôsobených osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla; ak teda v prípade dopravnej nehody vznikne škoda v podobe zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorá sa dokonca primárne prejavila v zdravotných následkoch, či už fyzických alebo psychických, je nepochybné, že aj táto utrpená ujma musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Súd prvej inštancie skonštatoval, že ak by žalobca v spore osvedčil a preukázal relevantný zásah do jeho osobnostných práv spôsobený dopravnou nehodou zavinenou žalovaným l/, tak žalovaný 2/ by bol nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. V tejto súvislosti dodal, že obrana žalovaného 1/ v tom zmysle, že žalobca ako poškodený mal priamy nárok na plnenie práve voči žalovanému 2/ ako poisťovni, a teda sa mal domáhať priznania nároku len voči nemu, však nemá oporu v ustálenej judikatúre ani v právnej úprave; skutočnosť, že mal žalovaný 1/ uzavretú poistnú zmluvu ho totiž z povinnosti plniť nezbavuje, iba umožňuje poškodenému domáhať sa plnenia od oboch subjektov, prípadne podľa svojho uváženia voči ktorémukoľvek z nich samostatne, nakoľko tituly na plnenie existujú súčasne. 11. Súd prvej inštancie zhrnul, že v teoreticko-právnej rovine bolo podstatou tohto sporu vyhodnotenie možnosti poškodeného subjektu domáhať sa tak náhrady škody na zdraví v podobe náhrady bolestného a SSU, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu zásahu do práva na ochranu osobnosti, na základe jedného a toho istého skutku škodcu. Mal za nepochybné, že žalobca sa v tomto prípade domáhal nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že dopravnou nehodou zavinenou žalovaným 1/ došlo k zásahu do jeho osobnostných práv a to cti, dôstojnosti, súkromia a telesnej integrity, pričom všetky uvádzané imanentné zložky osobnosti boli podľa tvrdení žalobcu zasiahnuté vo viacerých rovinách, a samotný zásah sa prejavil v telesnom, psychickom, spoločenskom, pracovnom i rodinnom živote žalobcu. Súd prvej inštancie pripomenul, že žalobca svoj nárok reálne odôvodňoval tým, že pred nehodou viedol riadny rodinný, spoločenský, kultúrny život, hrával aktívne basketbal, netrpel žiadnym zdravotným postihnutím; po nehode sa znovu učil chodiť, trpí fantómovými bolesťami, depresívnym syndrómom, nevie sa sústrediť, nemôže športovať, obmedzil sa jeho pracovný potenciál i schopnosť nadviazať dlhodobý vzťah, je invalidný dôchodca a držiteľ preukazu ZŤP. Podčiarkol, že všetky tieto skutočnosti, ktoré mali tvoriť skutkové vymedzenie dôvodnosti uplatňovaného nároku, však už boli zohľadnené, reflektované a plne odškodnené v rámci plnenia náhrady za SSU; z vykonaného dokazovania totiž ustálil, že pri určení výšky náhrady za SSU sa vychádzalo z viacerých znaleckých posudkov, kde znalci prihliadli nielen na fyzické následky (a konštatovali obmedzenie možnosti uplatniť sa po úraze v spoločnosti, pričom z tohto dôvodu navýšil R.. I. R. bodové hodnotenie na dvojnásobok), ale aj na následky psychické (v rámci ktorých bolo vzaté do úvahy, že sa žalobca nie je schopný riadne začleniť do spoločnosti, zamestnať sa, žiť spoločenským životom, boli konštatované problémy s nadväzovaním vzťahov - R.. T. Y.). Dodal, že aj R.. Ľ. S. zohľadnila trvanie fantómových bolestí, zníženie schopnosti uplatniť sa v partnerskom, pracovnom i spoločenskom živote, skonštatovala zníženie možnosti športových aktivít. 12. Súd prvej inštancie považoval za potrebné zdôrazniť, že nespochybňuje záver Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 7 Cdo 65/2013, v zmysle ktorého nie je vylúčené, že ten istý skutkový dej môže zakladať tak nárok na náhradu za SSU, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do osobnostných práv, avšak zároveň podčiarkol, že v tomto spore žalobca neuviedol žiadne iné skutkové okolnosti (v podobe následkov spôsobených nehodou), ako tie, ktoré už boli nahrádzané iným právnym inštitútom, t.j. neuniesol bremeno tvrdenia. Dodal, že nemožno priznať duplicitné plnenie za rovnaký následok. V tejto súvislosti ďalej objasnil, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR treba vykladať tak, že pri forme odškodnenia za SSU toto v sebe zahŕňa odškodnenie za zásah do zdravia poškodeného, kedy sa odškodňuje v prvom rade jeho zmarená možnosť vedenia plnohodnotného spoločenského, rodinného, kultúrneho i pracovného života; a naproti tomu zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy je poskytnúť plnenie za ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry, plnenie má zabezpečiť satisfakciu za zásah do základných osobnostných práv poškodeného. Podotkol, že žalobca sa v konaní obmedzil len na tvrdenie, že došlo k zásahu do jeho cti, dôstojnosti, súkromia, a telesnej integrity; akým spôsobom však došlo k zásahu do týchto osobnostných zložiek zostalo z jeho vyjadrení nezistiteľné. Súd prvej inštancie pripomenul, že v civilnom kontradiktórnom konaní je vždy povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutočnosti na osvedčenie danosti uplatňovaného nároku, a ak teda žalobca nekonkretizoval ako došlo k zásahu do jeho cti a dôstojnosti, ako sa v tejto oblasti zásah prejavil, neuniesol bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie ďalej s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 426/2014-31, skonštatoval, že právo na náhradu škody z titulu úhrady za SSU a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení, hoci aj v dvoch samostatných konaniach pred príslušným súdom. 13. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že v spore bolo nutné prihliadnuť aj na okolnosti predchádzajúce nehode, kedy mal žalobca zjavne problémy s drogami, ktoré spôsobili jeho takmer rok trvajúce liečenie a opakovanú hospitalizáciu; v tomto období došlo k prerušeniu jeho školských, spoločenských i športových aktivít, a v konaní nebolo preukázané, že výsledkom jeho liečby by nutne bolo zlepšenie týchto okolností. Na uvedenom základe sa aj výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy javí ako minimálne neprimeraná a nadnesená, nakoľko treba vychádzať zo stavu, ktorý existoval v čase nehody a teda v čase zásahu. Ďalej mal za nepochybné, že nemajetková ujma sa poskytuje len v prípade, že došlo k zásahu do osobnostnej sféry v závažnej miere, čo sa však žalobcovi v konaní preukázať (a vlastne ani tvrdiť) nepodarilo. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, súd prvej inštancie uviedol, že je potrebné vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby; túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Dodal, že iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej osobe výnimočne a subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že v celom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru o závažnom zásahu do dôstojnosti, či cti žalobcu; žalobca totiž s výnimkou tvrdenia, že ho niektorí ľudia ľutujú, niektorí si robia srandu, že má problém vchádzať do mora, že sa nechodí kúpať na verejné kúpaliská, neuviedol iné následky, reakcie okolia, či skutky ľudí, ktoré by zasahovali do jeho osobnostných práv, znevažovali ho, alebo by akokoľvek vyslovene negatívne hodnotili jeho osobu. 14. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcom uvádzané následky boli plne a primerane zohľadnené v rámci náhrady za SSU, a vzhľadom na to, že neuviedol ani neopísal iné okolnosti, ktoré mali alebo by objektívne mohli mať za následok zásah do jeho osobnostnej sféry, napokon dospel k záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, a preto s poukazom na článok 19 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 444, § 427 ods. 1, ods. 2, § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 písm. a), a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a žalovaným, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 15. Na záver súd prvej inštancie zdôvodnil, že výsluch R.. T. Y., ktorý v spore navrhoval vykonať žalobca za účelom objasnenia aké konkrétne následky a prejavy možno zahrnúť pod bodované diagnózy nevykonal z dôvodu, že tento dôkaz bol navrhnutý až na pojednávaní 13.12.2017, pričom nebol navrhnutý ani v žalobcových predchádzajúcich písomných vyjadreniach ani na pojednávaní konanom 23.10.2017, kde súd prvej inštancie predniesol svoje predbežné právne posúdenie veci a zdôraznil neunesenie bremena tvrdenia zo strany žalobcu. Na uvedenom základe vychádzajúc zo zásady sudcovskej koncentrácie konania, právny zástupca žalobcu vykonanie tohto dôkazu neuplatnil včas, nakoľko ho mohol navrhnúť bez akýchkoľvek problémov už skôr. Ďalej poznamenal, že právny zástupca žalobcu namietal, že nebol súdom poučený o zásade koncentrácie, avšak podľa § 160 ods. 3 C.s.p. súd poučovaciu povinnosť nemá, ak je strana v konaní zastúpená advokátom. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že nepristúpil ani k vykonaniu dôkazu - výsluchu R.. Ľ. S., ktorého vykonanie navrhol žalovaný 2/, pretože účelom výsluchu bolo oponovať žalobcovi, ktorý spochybnil závery znalkyne R.. Ľ. S., prijaté v jej posudku, čo vyhodnotil ako nadbytočné, keďže z tohto znaleckého posudku vychádzal len okrajovo a jeho obsah vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia nemá zásadný vplyv na posúdenie dôvodnosti uplatňovaného nároku. 16. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že súd prvej inštancie pochybil tým, že vylúčil samostatné uplatnenie osobnostného nároku, a to vzhľadom na priznaný nárok za SSU. Argumentoval, že z koncepcie právnej úpravy, ktorá dôsledne rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a náhrady škody vyplýva, že oba nároky sú samostatné a vzájomne nezávislé. Domnieval sa, že právo na ochranu osobnosti poskytuje primárne ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby, a právo na náhradu za SSU prevažne pri zásahoch do fyzickej integrity jednotlivca. Pripomenul, že psychické následky úrazu odškodnil žalovaný 2/ titulom SSU v rozsahu 1040 bodov za položku č. 255 (t.j. vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií), a to na základe hodnotenia posudzujúceho psychiatra; a pokiaľ súd subsumoval všetky následky neoprávneného zásahu do jeho psychicko-morálnej sféry života pod uvedenú položku, je na mieste otázka, aké duševné poruchy, a v akom stupni intenzity sa do hodnotenia SSU premietli, a najmä aké tieto vyvolávajú následky a obmedzenia v rôznych sférach jeho života. Mal za preukázané, že on bude do budúcna konfrontovaný s rôznymi životnými udalosťami, akými sú napr. voľba budúceho povolania, životného partnera, výchova detí, nepredvídateľné reakcie okolia a pod., kde sa zakaždým naplno prejaví pocit zhoršenej kvality života, menejcennosti, straty sebavedomia, strachu či nervozity. Na uvedenom základe uzavrel, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak nevyhodnotil súčasnú naplnenosť predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv. 17. Žalobca poukázal na skutočnosť, že strany sporu v konaní argumentovali konkrétnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, pričom poukázal medzi inými na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnej skutkovej a právnej veci, a žalovaný 1/ zase na rozhodnutie Ústavného súdu SR. Poznamenal, že ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Mal za to, že ním označený rozsudok Najvyššieho súdu, ktorý bol uverejnený v Zbierke pod publikačným č. R 1/2015, teda nepochybne je rozhodnutím osobitného významu, ktorého zmyslom je nastoliť stav právnej istoty v rozhodovacej praxi súdov prostredníctvom jednotného výkladu a používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov; naproti tomu uznesenie Ústavného súdu SR, ktorého právnu vetu citoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nemožno označiť za ustálený právny názor, pričom sám Ústavný súd SR v tejto súvislosti konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Dodal, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci nastala situácia, ktorá si vyžaduje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, bolo jeho zákonnou povinnosťou dôvody tohto postupu dôkladne a presvedčivo vysvetliť, avšak napadnuté rozhodnutie tieto náležitosti neobsahuje, a preto je vecne nepreskúmateľné, pričom uvedený nedostatok je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. 18. Žalobca v odvolaní namietal aj nevykonanie ním navrhovaného výsluchu svedka - R.. T. Y., pretože mal za to, že tento dôkaz bol v spore rozhodujúci; výlučne posudzujúci psychiater, u ktorého je ambulantne liečený totiž vie kvalifikovane ozrejmiť obsah hodnotenia položkou č. 255. Bol názoru, že tento dôkaz mal potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu. Na záver žalobca podotkol, že žalovaného 1/ pri úkonoch právnej služby spočívajúcich v účasti na pojednávaniach zastupoval odborný zamestnanec jeho právneho zástupcu v rozpore s § 65 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. a dodal, že absencia legitímneho zastúpenia strany sporu na pojednávaniach (dňa 23.10.2017, 13.12.2017, 19.2.2018 a 9.4.2018) má za následok nielen neexistenciu práva na náhradu trov za tieto úkony, ale uvedené zároveň mohlo vyústiť aj do vydania kontumačného rozsudku podľa § 274 C.s.p. 19. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zotrval na vyjadreniach prezentovaných pred súdom prvej inštancie a mal za to, že argumentácia žalobcu uvedená v odvolaní je absolútne zavádzajúca a vytrhnutá z kontextu. Nestotožnil sa s tvrdením, že súd prvej inštancie generálne vylúčil samostatné uplatnenie osobnostného nároku vzhľadom na priznaný nárok za SSU a podčiarkol, že súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že žalobca netvrdil iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako tie, ktoré už boli uvedené vo vypracovaných znaleckých posudkoch, t.j. tie, na podklade ktorých mu bolo priznané poistné plnenie v celkovej výške 65.709,81 eura. Súhlasil s tvrdením, že nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sú samostatné nároky, avšak zdôraznil, že nie je možné si oba tieto nároky uplatňovať na základe totožných skutkových tvrdení, ako tomu bolo v prejednávanom spore. 20. Žalovaný 1/ považoval za potrebné zhrnúť, že žalovaný 2/ poskytol žalobcovi celkovo poistné plnenie vo výške 65,709,81 eura a to titulom náhrady za bolestné (s poukazom na § 444 Občianskeho zákonníka), náhrady za účelne vynaložené náklady na liečenie (s poukazom na § 449 Občianskeho zákonníka), náhrady za SSU (s poukazom na § 444 Občianskeho zákonníka), a z titulu náhrady iných preukázateľne vynaložených poplatkov (vypracovanie posudkov a pod.). Pripomenul, že na základe Dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia z 5.8.2016 došlo k zvýšeniu náhrady za SSU o 45 % v súlade s § 5 ods. 5 zákona o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Na uvedenom základe zastával názor, že nie je možné, aby sa osoba dotknutá na zdraví snažila cestou ochrany osobnosti nahradzovať alebo navyšovať náhradu za bolestné a SSU, a takýto svoj nárok opierala o tie isté skutkové tvrdenia. Dodal, že v tomto spore je navyše potrebné zohľadniť aj nepriaznivý psychický stav žalobcu existujúci už pred predmetnou udalosťou, jeho problémy s alkoholom, drogami, vzťahmi a štúdiom. 21. Žalovaný 1/ upriamil pozornosť na lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný R.. T. Y., v ktorom sa uvádza, že pacient utrpel polytraumu s následnými psychickými poruchami, ktorých následkom je neschopnosť zamestnať sa a riadne sa začleniť do spoločnosti, žiť spoločenským životom, rovnaký problém je i v partnerskom živote, kde prišiel o partnerku a nemôže nadviazať dlhodobo nový vzťah pre hendikep; rovnako sa nemôže uplatniť v športe, kde v minulosti bol aktívnym reprezentantom klubu, kde bol registrovaný. Žalovaný 1/ sa domnieval, že z uvedeného vyplýva, že predmetný lekársky posudok pokrýva tak osobnú (partnerskú) rovinu, rovinu spoločenskú, ako aj pracovnú a iné roviny (záujmy, šport), pričom na podklade tohto znaleckého posudku a ostatných znaleckých posudkov bolo žalobcovi priznané poistné plnenie 65.709,81 eura. 22. Žalovaný 1/ nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd nie je kompetentný vyhodnotiť, či bol uvedený zásah do osobnostných práv žalobcu zahrnutý v hodnotenej položke a odškodnený inštitútom SSU, a naopak mal za to, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, je práve v právomoci súdu. V súvislosti s námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní, že nebol pri niektorých úkonoch v spore riadne zastúpený uviedol, že bol zastúpený Mgr. Luciou Budinskou, ktorá bola zamestnaná v spoločnosti LEGAL ART, s. r. o. na pozícii advokátsky koncipient, pričom zdôraznil, že výslovne splnomocnil Mgr. Luciu Budinskú konať v jeho mene a zastupovať ho na nariadenom pojednávaní. 23. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Domnieval sa, že žalobca je len nespokojný s výrokom napadnutého rozsudku, a prostredníctvom odvolania odôvodneného nezmyselnými a protirečivými argumentmi sa snaží dosiahnuť pre seba priaznivé rozhodnutie. Zastával názor, že žalobca v prejednávanom spore nepredniesol žiadne relevantné tvrdenie, ktoré by zakladalo nárok na priznanie nemajetkovej ujmy; práve naopak, opakovane v konaní poukazoval na skutočnosti, že je invalidný dôchodca a osoba zdravotne ťažko postihnutá, že tento stav je trvalý, je aktuálne zamestnaný v chránenej dielni, pričom táto práca ho nenapĺňa a možnosť jeho sebarealizácie je prakticky nulová, t.j. poukazoval na tvrdenia, ktoré vzhľadom na podstatu a charakter boli odškodnené sumou spolu vo výške 65.709,81 eura ako náhrada za SSU. V tejto súvislosti ďalej považoval za potrebné zdôrazniť, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Vyjadril presvedčenie, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania závažnej ujmy odôvodňujúcej priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobcom prezentované porovnanie spôsobu života pred dopravnou nehodou a po dopravnej nehode odôvodňujú nárok na priznanie náhrady za SSU, ale nie nárok na priznanie nemajetkovej ujmy. 24. Žalovaný 2/ nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom spochybnil závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 7 Cdo/65/2013, v zmysle ktorého nie je vylúčené, aby ten istý skutkový dej zakladal tak nárok na náhradu za SSU, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do osobnostných práv. Bol názoru, že súd prvej inštancie správne posúdil všetky okolnosti a podmienky tohto konkrétneho prípadu, pričom primerane, logicky a zrozumiteľne vysvetlil aké skutočnosti ho viedli k zamietnutiu žaloby, t.j. že žalobca v tomto spore neuviedol žiadne iné skutkové okolnosti (v podobe následkov spôsobených nehodou), ako tie, ktoré už boli nahradené iným právnym inštitútom. Skonštatoval, že s prihliadnutím na článok 3 základných princípov C.s.p. je do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017, zo dňa 31.11.2017). 25. Žalovaný 2/ oponoval tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal ním navrhovaný dôkaz. Argumentoval, že súd jednoznačne pochybí len vtedy, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení dôkazného bremena; avšak v prejednávanom spore sa nejedná o tento prípad, pretože ak by sa žalobca domnieval, že predmetný výsluch svedka R.. T. Y. je kľúčovým dôkazom, navrhol by jeho výsluch skôr. Dodal, že vzhľadom na skutočnosť, že sa súd prvej inštancie oboznámil s lekárskym posudkom vypracovaným R.. T. Y., a vzhľadom na existenciu ďalších posudkov popisujúcich psychicky a fyzický stav žalobcu po dopravnej nehode, nebolo potrebné realizovať výsluch uvedeného znalca a nemožno preto označiť uvedený dôkaz za rozhodujúci. 26. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 13.11.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 27. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so všetkými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil. 28. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa preto javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C.s.p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobcom prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie. 29. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe, neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobcu spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 30. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 7 Cdo 65/2013, zo dňa 28.5.2014, zverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1, ročník 2015, ozrejmil, že Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Mnohorakosti prejavov jednotlivých stránok a zložiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá aj široké spektrum možných zásahov do jednotlivých z týchto stránok a zložiek osobnosti. Právo na ochranu zdravia ako také nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších stránok a zložiek ochrany jej osobnosti (čo je výslovne naostatok uvedené aj v zákonnom výpočte v § 11 Občianskeho zákonníka), pretože má bezprostredný dopad na kvalitu jej života. 31. Ďalej v citovanom rozhodnutí najvyšší súd vysvetlil, že nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (§ 16 Občianskeho zákonníka) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (§ 444 Občianskeho zákonníka). 32. Súčasne najvyšší súd konštatoval, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 Občianskeho zákonníka) je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). 33. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie spor rozhodol v interpretačných a aplikačných medziach vyššie uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu, t.j. rešpektujúc princíp právnej istoty vyjadrený v Čl. 2 ods. 2 C.s.p., spočívajúci na legitímnom očakávaní každého, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, keďže postupoval v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu ako súdnej autority. Podstata právneho posúdenia súdu prvej inštancie, ktorá vyústila v neúspech žalobcu v spore, totiž nespočívala v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ako to nesprávne namietal žalobca v odvolaní, ale ako súd prvej inštancie (konkrétne v odseku 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku) výslovne konštatoval z dôvodu, že hoci najvyšší súd v citovanom rozhodnutí nevylučuje, že ten istý skutkový dej môže zakladať nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do osobnostných práv, avšak je potrebné si súčasne uvedomiť, že ak žalobca neuviedol žiadne iné skutkové okolnosti (v podobe následkov spôsobených nehodou), ako tých, ktoré už boli nahrádzané iným právnym inštitútom, neuniesol bremeno tvrdenia; súd totiž nemôže priznať duplicitné plnenie za rovnaký následok. 34. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.000 eur na tom skutkovom základe, že dňa 18.5.2014 pri dopravnej nehode, ktorú zavinil vodič protiidúceho nákladného vozidla Y. Q., utrpel poranenia, ktorých následky majú pre neho doživotne nepriaznivé a nezvratné dôsledky na jeho životné úkony, uspokojovanie životných a celospoločenských potrieb, čím došlo k zásahu do jeho práva na zdravie a telesnú integritu garantovanú § 11 Občianskeho zákonníka. 35. Lekárskym posudkom o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 24.9.2015 vypracovaným psychiatrom R.. T. Y., bolo stanovené hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu pod položkou č. 255 (vážne mozgové alebo duševné poruchy vzniknuté po otrasných zážitkoch) v počte bodov 1040, ktoré bolo navýšené o 1040 bodov (§ 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z.), t.j. spolu 2080 bodov, s odôvodnením, že pacient utrpel polytraumu s následnými psychickými poruchami, ktorých následkom je neschopnosť zamestnať sa a riadne sa začleniť do spoločnosti, žiť spoločenským životom, rovnaký problém je i v partnerskom živote, kde prišiel o priateľku a nemôže nadviazať dlhodobo nový vzťah pre handicap; rovnako sa nemôže uplatniť v športe, kde v minulosti bol aktívnym reprezentantom klubu, kde bol registrovaný. 36. Na základe dohody o náhrade za SSU uzavretej dňa 21.7.2016 medzi žalobcom a žalovaným 2/ si strany dojednali zvýšenie náhrady za SSU v súlade s § 6 ods. 1 v nadväznosti na § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o 45 % zo sumy 40.095 eur, t.j. sumu 18.043 eur, pričom podkladom dohody bol znalecký posudok č. 6/2015 zo dňa 16,2,2015 vypracovaný R.. I. R., Y.. a lekársky posudok R.. T. Y. zo dňa 24.9.2015. 37. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva a napokon medzi stranami nebolo sporným, že žalobca iba titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (a iných vynaložených nákladov súvisiacich s poškodením zdravia) prijal od žalovaného 2/ plnenie dňa 17.4.2014 v sume 22.268 eur, dňa 2.2.2016 v sume 11.174 eur a dňa 9.8.2016 v sume 24.736 eur, t.j. titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo žalobcovi plnené spolu 58.178 eur. 38. Pokiaľ teda súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnej úvahe o nemožnosti duplicitnej náhrady založenej na tom istom skutkovom základe, postupoval plne v súlade so skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel na základe stranami navrhnutých dôkazov, pričom nebolo možné sa stotožniť s námietkou žalobcu v odvolaní spočívajúcou v otázke, že ak súd prvej inštancie subsumoval všetky následky neoprávneného zásahu do jeho psychicko-morálnej sféry života pod uvedenú položku č. 255 podľa lekárskeho posudku R.. Y.S., tak je na mieste otázka, aké duševné poruchy, v akom stupni intenzity so do hodnotenia SSU premietli a najmä, aké tieto vyvolávajú následky a obmedzenia v rôznych sférach jeho života; súd prvej inštancie je totiž viazaný skutkovým opisom (žalobnými tvrdeniami) zdôvodňujúcim uplatnený nárok, preto ak sa žalobca v skutkovom opise v žalobe obmedzil výlučne na formulovanie (uplatnenie) iba tých obmedzení (sťažení), ktoré podľa zdôvodnenia posudkového lekára R.. Y. už boli žalovaným 2/ nahradené plnením z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v rámci náhrady SSU v celkovej sume 58.178 eur, tak znáša na jeho ujmu zamietajúce meritórne rozhodnutie v spore z dôvodu, že nepreukázal hmotnoprávny nárok uplatnený žalobou. 39. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v žalobe, prednese žaloby na prvom pojednávaní 23.10.2017, ale ani po vyslovení predbežného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie o.i. spočívajúcom v nemožnosti duplicitného odškodnenia následkov poškodenia zdravia žalobcu prostredníctvom inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré boli výslovne už predmetom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, žalobca nenavrhol vykonať výsluch svedka R.. Y. (navrhol iba vypočutie matky a brata žalobcu) a neučinil tak ani v procesnej lehote 30 dní od termínu prvého pojednávania, hoci tento návrh bol plne v jeho procesnej dispozícii, ale jeho vykonanie navrhol až na pojednávaní dňa 13.12.2017 napriek tomu, že žalovaní 1/ a 2/ už vo vyjadreniach k žalobe účinne popreli (v súlade s procesnými povinnosťami podľa § 167 C.s.p.) uplatnený nárok z dôvodu, že už bol plne nahradený poistným plnením žalovaného 2/, preto v súlade so sudcovskou koncentráciou konania v zmysle § 153 C.s.p. tento dôkaz v konaní súd prvej inštancie nevykonal, pričom v prípade zastúpenia strany advokátom konajúci súd nemal podľa § 160 ods. 3 písm. b) C.s.p. poučovaciu povinnosť voči žalobcovi. 40. Odvolací súd považuje v prejednávanej veci po právnej stránke za zásadný aj ten záver súdu prvej inštancie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a to, že žalobca v spore nepreukázal existenciu zásahu do osobnostných práv v značnej miere nevyhnutnej pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom toto posúdenie súdu prvej inštancie v odvolaní žalobca ani nenamietal; odvolací súd sa stotožňuje so správnymi úvahami súdu prvej inštancie založenými na skutkových zisteniach z vykonaného dokazovania o tom, že žalobca mal pred dopravnou nehodou problémy s drogami, ktoré spôsobili takmer rok trvajúce liečenie a jeho opakovanú hospitalizáciu, keď v tomto období došlo k prerušeniu jeho školských, spoločenských a športových aktivít s tým, že v konaní nebolo vôbec preukázané, že výsledkom liečby by nutne bolo zlepšenie týchto okolností; zo znaleckého posudku č. 9/2016 zo dňa 26.1.2016 vypracovaným R.. Ľ. S. totiž jednoznačne vyplynulo, že psychický stav žalobcu pred nehodou nebol priaznivý, nakoľko v čase nehody bol už po dvoch psychiatrických hospitalizáciách pre psychotické poruchy, ktoré boli rozvinuté pravdepodobne v súvislosti s pravidelným konzumom kanabinoidov (bol na nej závislý) a z dôvodu psychiatrických porúch (F23.0 - akútna a prechodná psychotická porucha bez príznakov schizofrénie, F12.5 - toxická psychóza zapríčinená kanabinoidmi) bol dokonca uznaný za invalidného (pokles pracovného výkonu bol hodnotený na 75 %), pričom v ambulantnej liečbe medzi hospitalizáciami (8 mesiacov) a ani po nich žalobca nespolupracoval a naďalej kanabinoidy užíval. 41. Na uvedenom základe preto žalobca v spore neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazu o značnom zásahu do jeho osobnostných práv (práva na zdravie, súkromie a rodinný život), pričom náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu v sume 58.178 eur adekvátne vyvažuje mieru ujmy na poškodených hodnotách ľudskej osobnosti žalobcu a to s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu a tým účinne zmierňuje nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. 42. Na dôvažok sa žiada odvolaciemu súdu podotknúť, že zásah do práva na ochranu cti a dôstojnosti, avšak uplatnený žalobcom až pri prednese na prvom pojednávaní bez procesne relevantnej zmeny žaloby v súlade s § 140 ods. 1 C.s.p., sa v posudzovanej veci javí z povahy veci za nedôvodný najmä z objektívneho hľadiska, keďže bez ďalšieho česť a dôstojnosť človeka len samotným poškodením zdravia nemôže byť dotknutá, vychádzajúc pritom z úvahy o rovnocennosti v dôstojnosti a právach každej ľudskej bytosti bez ohľadu na jej zdravotné postihnutie, a teda, že nevhodne ľútostivé, posmešné, či iné odsudzujúce reakcie spoločenského okolia voči žalobcovi pre jeho fyzické následky z dopravnej nehody, nemôžu dopadať na ťarchu žalovaných, avšak môžu vyvolávať občianskoprávnu zodpovednosť subjektov konajúcich v rozpore s morálnymi štandardami všeobecne platnými v spoločnosti, pokiaľ takéto konanie dosahuje intenzity objektívne spôsobilej zásahu do osobnostných práv žalobcu. 43. Nedôvodnou bola námietka žalobcu v odvolaní, že žalovaný 1/ nebol riadne zastúpený a preto absencia legitímneho zastúpenia strany na pojednávaniach dňa 23.10.2017, 13.12.2017, 19.2.2018 a 9.4.2018 má za následok nielen neexistenciu práva na náhradu trov konania, ale uvedené mohlo vyústiť aj do vydania kontumačného rozsudku; ako z obsahu spisu vyplýva (č.l. 68), žalovaný 1/ na zastupovanie v spore splnomocnil dňa 11.8.2017 advokátsku kanceláriu LEGAL ART, s. r. o., Námestie SNP 19, Bratislava, IČO: 36 289 302, ktorá súčasne so súhlasom klienta udelila plnomocenstvo v rovnakom rozsahu aj na advokátsku koncipientku Mgr. Luciu Budinskú, ktorá sa uvedených pojednávaní osobne zúčastnila, a teda v súlade s § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z splnomocneného advokáta zastupoval advokátsky koncipient. 44. Napokon nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie v jeho odôvodnení podrobne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil, pričom správne aplikoval aj právne závery vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu; súd prvej inštancie jasne, výstižne a vyčerpávajúco vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). 45. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).