Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/206/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217216320 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1217216320.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: X/ R.. Z. Z., I.. XX.XX.XXXX, Z. O. XX, Z., T. M., X/ W. Z., I.. XX.XX.XXXX, Z. O. XX, XXX XX Z., T. M., oboch zastúpených advokátom: JUDr. Samuel Baránik, so sídlom Podjavorinskej 7, Bratislava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítková 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20.06.2019, č.k. 58C/45/2017 - 230, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia proti žalovanému domáhajú ochrany osobnosti vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do ich osobnostných práv v dôsledku úmrtia W. Z., manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcu 2/, počas poskytovania zdravotnej starostlivosti v zdravotníkom zariadení žalovaného. Žalovanému ani intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že W. Z. narodený dňa 05.02.1964, zomrel dňa 30.09.2016. Z lekárskej správy psychiatrického konzília žalovaného zo dňa 28.09.2016 o 22:07 hod. zistil, že psychiater MUDr. Peter Molčan mu určil diagnózu ako recidivujúca depresívna porucha, terajšia ťažká epizóda bez psychotických príznakov. Lekár odporučil doplniť interné vyšetrenie a pokiaľ by bola pre intoxikáciu nutná hospitalizácia na JIS Internej kliniky, odporučil zvýšený dohľad vzhľadom k tomu, že sa nedá vylúčiť pretrvávanie suicidálnych ideácií plus kontrola psychiatrom po ukončení th programu, p.p. kedykoľvek pri zhoršení stavu (následne je nutná hospitalizácia na psychiatrickom oddelení na Antolskej). Súčasne uviedol, že pokiaľ by nebola nutná somatická liečba, pacient má byť prevezený z CPO na Psychiatrické oddelenie na Antolskej, cestou sanitky RZP. Z lekárskej správy žalovaného zo dňa 29.09.2016 o 12:58 hod. zistil, že MUDr. Jozef Radzo doporučil po stabilizácii a kompenzácii somatického stavu, preklad na psychiatrické oddelenie Antolská za účelom terapeutickým. Do prekladu kontinuálny dohľad. Poukázal na to, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II. ČVS: ORP-2532/RV-B2-2016 zo dňa 30.09.2016, bolo začaté trestné stíhanie za nedbanlivostný prečin usmrtenia W..Z.Š.. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II. ČVS: ORP-2532/RV-B2-2016 zo dňa 05.02.2017, bolo trestné stíhanie zastavené, lebo je nepochybné, že sa nestal skutok, pri ktorý sa vedie trestné stíhanie. V rámci vyšetrovania, bola o.i. v pozícii svedka vypočutá E. B. (M. B. Y. na V.-N.), F. J. (M. B. Y.Ž. na V.-N.), Š. K. (E. F. na V.- N.), W.. Š.G. M. (Y. na V.-N.) F. W.. F. N. (Y. na V.-N.). Z ich výpovedí, ktoré opísal v odôvodnení napadnutého rozsudku, mal preukázaný podrobný priebeh udalostí ktoré úmrtiu W..Z. predchádzalo. Vypočuté službukonajúce sestry a asistentka opísali udalosti predchádzajúce vyskočeniu W.. Z. z balkóna a priebeh hospitalizácie W..Z., avšak naviac aj z pohľadu službukonajúcich lekárov oddelenia JIS, opísali podrobne aj W.. Š. M. F. W.. F. N.T.. Odvolací súd považuje za nadbytočné opätovne jednotlivé podrobnosti zistených skutočností opisovať, keď s právne významnými skutočnosťami sa podrobne zaoberal súd prvej inštancie aj v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v rámci ustálenia skutkového stavu veci poukázal aj na to, že na základe podnetu žalobcu 1/ Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len "úrad") vydal dňa 19.05.2017 protokol č. 1418/2016 o vykonanom dohľade u žalovaného, z ktorého vyplýva, že zdravotná starostlivosť bola W..Z. poskytnutá správne, v adekvátnom rozsahu a v súlade s platnými medicínskymi odporúčaniami. Počas jej poskytovania nedošlo k pochybeniu zo strany lekárov vplyvom nedbanlivosti alebo nedostatočnej odbornej spôsobilosti. Diagnostický a liečebný proces bol v plnom rozsahu lege artis. Manažment akútne intoxikovaného pacienta bol počas hospitalizácie správny. Práve akútna intoxikácia ohrozuje pacienta bezprostredne na živote, nie samotné riziko opakovania suicidálneho pokusu. Psychiater správne nenaordinoval žiadne psychofarmaká, nakoľko v stave doznievajúcej akútnej intoxikácie liekmi by začatie liečby psychofarmakami zo skupiny antidepresí, antipsychotík či anxiolytík bolo vysoko rizikové zo somatického hľadiska, napr. pre riziko vzniku srdcovej arytmie a iné vážne nežiaduce účinky s potenciálnym ohrozením života. Úrad k zabezpečeniu priestorov uviedol, že tieto boli realizované adekvátne, t.j. dvere na balkón boli zamknuté a kľúč od nich bol uložený vo vedľajšej miestnosti u sestričiek. Okno bolo uzatvorené kľučkou a bolo zaseknuté. Nebolo možné ho používať ani pri vetraní miestnosti, lebo bežnou silou dospelého muža sa nedalo otvoriť. Psychiater pri zhodnotení stavu odporúčal sledovanie pacienta a neodporúčal pobyt na uzavretom oddelení, teda na oddelení s uzamknutými dverami a zamrežovanými oknami. Aj počas zvýšeného dohľadu a pri adekvátnom počte zdravotníckych pracovníkov nie je možná úplná prevencia realizácie samovražedného konania u pacienta, ktorý toto konanie plánuje a je rozhodnutý ho vykonať. Dokonca aj na uzavretom psychiatrickom oddelení bezpečnostné opatrenia síce znížia niekoľkonásobne riziko, ale úplne nezabránia možnosti vykonať suicidálny pokus. Z odpovedi na otázky lekárka W. O. uviedla, že vzhľadom na fyzický stav pacienta sa nepredpokladala jeho pohybová aktivita. V prípade W.. Z. išlo veľmi pravdepodobne o raptus, raptózne konanie, náhly stav nepokoja depresívneho človeka rozhodnutého ukončiť život suicídiom, pri ktorom aj napriek poklesu životnej sily, energie a aktivity dôjde k rýchlemu, paticky motivovanému konaniu, pri ktorom sa na krátko koncentruje reziduálna sila, energia patologická aktivita človeka. Personál pracoviska vykonal všetky opatrenia na zabránenie tohto konania. V prípade W.. Z. sa počas hospitalizácie realizoval štandardný ošetrovateľský postup. Posúdenie stavu zdravia a deficitov v potrebách vrátane určenia sesterských diagnóz bolo správne. Intenzívne sa monitorovali fyziologické funkcie, bolesť, tráviace problémy, stav vedomia. Vhodne sa intervenovalo v oblasti bezpečia pacienta. Zvýšený dozor a opakovaná kontrola aktivity pacienta bola kontinuálne zabezpečená. Z obsahu zápisnice o obhliadke miesta činu z trestného konania zistil, že v miestnosť označená ako metabolická jednotka je rozdelená na dve časti: ľavá časť s posteľami, kde sa nachádzajú dve postele, prvá hneď od dverí, stredná časť je prázdna a tretia posteľ hneď pod oknami. Pravá časť je oddelená s presklenou stenou a dverami, kde sa nachádza personál oddelenia. Okenná časť sa skladá z dvoch okien s hliníkovým rámom z ľavej strany, vedľa seba a 2 ks dverí s hliníkovým rámom. Druhé okno je otvorené smerom do vnútra krídlom do pravej strany. Okná sa nachádzajú vo výške 87 cm od podlahy miestnosti a balkóna. Balkónové dvere sú otvorené, v zámku sa nachádza kľúč - dvere zámok a kľúč sú nepoškodené. Na otvorenom balkónovom okne v oblasti uzamykania sú stopy - čerstvé ryhy. Ďalšie čerstvé ryhy sa nachádzajú aj na ráme okna v oblasti uzamykania. Uvedené dokumentujú i fotografie. Poukázal tiež na to, že žalobcovia v konaní predložili znalecký psychiatrický posudok vypracovaný MUDr. Bronislavom Kobedom, znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, vymenovaný rozhodnutím Krajského súdu v Prahe zo dňa 14.10.1996, č.j. Spr 4042/96, predmetom ktorého bolo posúdenie postupu žalovaného pri liečbe akútne samovražedného pacienta W..Z. trpiaceho ťažkou depresívnou epizódou a prognózy vývoja zdravotného stavu pacienta trpiaceho depresívnou poruchou. Z uvedeného posudku vyplynulo, že u takého pacienta, ktorý spĺňa podmienky vysokého rizika opakovania samovraždy (akým bol aj prípad W..Z.), je indikované dodržiavanie nasledujúceho liečebného postupu (lege artis): 1.) hospitalizácia na uzatvorenom psychiatrickom oddelení, a to i nedobrovoľná (tu mohlo byť ovplyvnené nutnosťou predchádzajúceho riešenia somatického stavu), 2.) zamedzenie možnosti realizácie samovraždy, kde patrí bezpečné zaistenie okien a dverí, elektrických rozvodov, topných telies, toaliet a sociálnych zariadení, 3.) odstránenie z okolia pacienta všetko, čo by mohol použiť k realizácii samovraždy - ostré predmety, zbrane, opasky, povrazy, toxické látky, dohľad v kúpeľni (kde môže hroziť utopenie), 4.) intenzívna liečba pacienta. Znalec ďalej uviedol, že v takýchto prípadoch pacientov so sklonmi k samovražde je potrebné týchto intenzívne liečiť podávaním antidepresív, či sedatívnych antipsychotík. V prípade W..Z. mohli byť výber a použitie psychofarmatík ovplyvnené stavom po intoxikácii farmatikami, použitím krízovej intervencie pobytom na internom oddelení. Je veľmi pravdepodobné, že po odznení sedatívneho účinku farmatík, ktorými sa predtým W..Z.Í. intoxikoval a vynechaní skôr ordinovaných tlmivých a skľudňujúcich psychofarmatík (vrátane antidepresív), došlo jednak k nárastu úzkosti a emočného napätia, ako súčasti doloženej ťažkej depresívnej epizódy s pretrvávajúcimi akútnymi samovražednými tendenciami a tiež k nárastu energie potrebnej k tomu, aby W.. Z. umožnila realizáciu samovraždy skokom z výšky. Posudok obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku v zmysle ustanovenia § 127a zákona č. 99/1963 o.s.ř. 3. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci spor po právnej stránke posúdil podľa ust. § 2 ods. 1, 3, 10, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (účinného v čase hospitalizácie W.. Z.), ako aj § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1, 2, § 421a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že v konaní nebolo sporným, že odo dňa 28.09.2016 do 30.09.2016 bol u žalovaného na 8. poschodí internej kliniky na oddelení jednotky intenzívnej starostlivosti hospitalizovaný W.. Z. po tom, čo v domácom prostredí požil väčšie množstvo liekov v kombinácii s alkoholom za účelom spáchania samovraždy. Sporným nebolo ani to, že dňa 30.09.2016 v skorých ranných hodinách W.. Z. spáchal samovraždu tak, že otvoril okno na balkón a z tohto následne po prekonaní prekážky zábradlia vyskočil. Sporným ostala zodpovednosť za úmrtie W.. Z. zo strany žalovaného, jednotlivé nároky žalobcov a ich výška. Ako prejudiciálnu bolo v konaní potrebné vyriešiť otázku, či postup žalovaného v čase hospitalizácie W.. Z. u žalovaného (odo dňa 28.09.2016 do dňa 30.09.2016) bol v súlade so zákonom a teda či žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupoval v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy, nakoľko nedodržanie týchto pravidiel je protiprávnym konaním. Každá konkrétna situácia sa pritom posudzuje individuálne, pričom všetko je potrebné posudzovať "ex ante", t.j. na základe poznatkov, ktoré mal lekár či zdravotnícky personál k dispozícii v dobe svojho rozhodnutia, resp. v dobe vykonávania zdravotníckeho úkonu. Na to, aby bol postup žalovaného považovaný za lege artis, je potrebné aby lekár či zdravotnícky personál naplnil tri prvky takéhoto postupu: 1. zdravotná starostlivosť musí byť poskytovaná podľa pravidiel vedy a v súlade s uznávanými medicínskymi postupmi, 2. poskytnutá zdravotná starostlivosť musí rešpektovať individualitu pacienta, 3. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je potrebné brať ohľad na konkrétne podmienky daného prípadu a objektívne možnosti, ktoré lekár či zdravotnícky personál v danú chvíľu má. Zdravotná starostlivosť nie je poskytnutá správne (non lege artis), ak sa nevykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy, čo týmto prípadom rozhodne nie je. Okrem postupu non lege artis, ktorý bude mať vplyv na vznik zodpovednosti a zodpovednostných následkov zdravotníckeho zariadenia, je ďalším dôležitým bodom i pochybenie v lekárskom umení, teda vitium artis. Takýmto pochybením rozumieme napríklad jednorazové zlyhanie zručnosti inak zručného chirurga. Obsah pojmu vitium artis napĺňa aj omyl či chyba v inej ako operačnej činnosti. Patrí sem napríklad ospravedlniteľný omyl pri zložitej diagnostickej úvahe. Lekár/zdravotnícke zariadenie sa tu však zodpovednosti konaním vitium artis nezbavuje, pričom postup vitium artis nemá vplyv ani na rozsah občianskoprávnej zodpovednosti. Ako príklad vitium artis možno uviesť chyby operačnej techniky a taktiky (chyby pri chirurgickej liečbe), čo týmto prípadom rozhodne nie je. Poukázal na to, že zdravotný stav W..Z.N. si vyžadoval určitú odbornú reakciu a zvýšenú opatrnosť zo strany žalovaného, ktorá sa v danom prípade prejavila zvýšenou pozornosťou a bdelosťou z jeho strany, keď zabezpečil umiestnenie W..Z. na jednotku intenzívnej starostlivosti, ktorá svojou povahou a charakterom najviac vyhovovala aktuálnemu zdravotnému stavu tohto pacienta (akútna intoxikácia) vzhľadom k zabezpečeniu jeho zvýšenej kontroly a nepretržitého dohľadu neustálym monitoringom. To, že sa jednotka intenzívnej starostlivosti nachádza na 8.poschodí budovy žalovaného, v izbe v ktorej boli preukázateľne uzamknuté balkónové dvere na kľúč (ktorý nebol voľne dostupný) s oknami, ktoré sa roky neotvárali resp. nepoužívali na účel ktorému mali slúžiť (vetralo sa balkónovými dverami, čo vyplynulo z výpovedí zdravotného personálu), neznamená zanedbanie, resp. porušenie, povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi so suicidálnymi sklonmi. O skutočnosti, že sa okná v minulosti nikdy predtým neotvárali, nepoužívali k účelu na ktorý mali slúžiť a to už z akéhokoľvek dôvodu, svedčí aj fotodokumentácia a obhliadka nemocničnej izby jednotky intenzívnej starostlivosti, z ktorých vyplynulo, že na danom okne v oblasti uzamykania sú stopy - čerstvé ryhy a ďalšie čerstvé ryhy sa nachádzajú aj na ráme okna v oblasti uzamykania, čo svedčí o neotváraní okien a o tom, že okná sa dali otvoriť len z vyvinutím dostatočne veľkej sily. Uvedenému prisvedčil i znalec, ktorý uvádza, že "je veľmi pravdepodobné, že po odznení sedatívneho účinku farmatík, došlo k nárastu energie potrebnej k tomu, aby W..Z. umožnila realizáciu samovraždy skokom z výšky" a to i prekonaním prekážky (na tomto mieste podotkol, že žalovaný pred zadaním vypracovania znaleckého posudku znalcovi do Českej republiky zo strany žalobcov nenamietal a preto na námietku žalovaného vznesenú v písomnom podaní doručenom súdu dňa 17.05.2019 neprihliadol). Pokiaľ žalobca 1/ tvrdil, že poľahky dané okno otvoril a teda nešlo o konskú silu, ktorú mal W.. Z. pri otváraní okna vyvinúť, túto skutočnosť nevzal na zreteľ z dôvodu, že k ľahšiemu otvoreniu okna mohlo pravdepodobne dôjsť až sekundárne po tom čo, už toto bolo uvoľnené. Ak v ďalšom žalobcovia namietali, že žalovaný nezabezpečil pre takého pacienta so suicidálnymi sklonmi osobitné lôžko napríklad s popruhmi proti neželanému pohybu pacienta, čím porušil povinnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, s týmto tvrdením sa stotožniť nemožno vzhľadom k tomu, že v prvom rade išlo o somatickú záchranu ľudského organizmu pri zlyhávaní životne dôležitých orgánov po akútnej intoxikácii liekov v kombinácii s alkoholom, pričom ako lekárska správa MUDr. Petra Molčana, tak ani lekárska správa MUDr. Jozefa Radza uvedenú povinnosť žalovanému nestanovovala (zabezpečiť popruhy) a v druhom rade jednotka intenzívnej starostlivosti takú možnosť zabezpečiť na lôžko popruhy v danom čase nemala. Práve naopak, obaja lekári odporučili stabilizáciu somatického stavu zvýšeným dohľadom (na jednotke intenzívnej starostlivosti) a následnú hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení. K takému záveru dospel aj znalec MUDr. Bronislav Kobeda, ktorý uviedol, že (ne)hospitalizácia na uzatvorenom psychiatrickom oddelení mohla byť ovplyvnená nutnosťou predchádzajúceho riešenia somatického stavu. Z uvedeného dôvodu preto žalovaný nemohol W..Z. podávať ani (žiadne) lieky proti depresiám. Z výpovede zdravotných sestier a zdravotníckej asistentky vyplynulo, že tieto sa o W..Z. zaujímali nielen počas toho keď si tento odpájal elektródy z tela, ale aj počas výkonu iných prác pri ostatných dvoch pacientoch. Konštatoval preto, že nebolo v možnostiach žalovaného zabrániť W..Z. vo vykonaní daného úkonu (úmysel náhle a okamžite ukončiť svoj život), keď tu nebola reálna obava (podľa výpovede personálu bol W..Z.Š. kľudný a podľa výpovede X.. W. O. sa nepredpokladala pohybová aktivita W..Z.) a to najmä v danom čase keď sa v prítomnosti W..Z. nachádzal personál žalovaného (dve zdravotné sestry a jedna zdravotnícka asistentka). Nestotožnil sa s tvrdením žalobcov, že personál nemal postaviť W..Z. k oknu, lebo by sa nič nestalo, nakoľko takéto tvrdenie je bez príčinnej súvislosti k úmyselnému konaniu W..Z., keď nemožno vylúčiť, že by W.. Z. nedokonal svoj úmysel iným spôsobom. Z výpovedí personálu ďalej vyplynulo, že tento reagoval na vzniknutú situáciu spôsobom vyžadovaným danou situáciou tak, že sa snažil zabrániť dokonaniu úmyslu W..Z. ukončiť svoj život do takej miery, že zdravotnícka asistentka (Š. K.) vyvinula adekvátne úsilie na zabránenie W..Z. dokonať svoj úmysel tým, že ho držala za ruku (prehnutá cez zábradlie) čím samu seba ohrozila na živote. Keďže žalovaný je špecializovaným pracoviskom na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, je spravodlivé od neho očakávať, ako uviedli žalobcovia, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bude postupovať s maximálnou odbornosťou. Avšak nešťastná zhoda okolností nezapríčinená nesprávnym postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného, nemôže byť pričítaná na vrub žalovaného a už vôbec nie v domnelej situácii, že v domácej starostlivosti by pacient ešte žil nadväzujúc práve na počiatočnú príčinu, na základe ktorej bol W..Z. hospitalizovaný u žalovaného. Nemôže ostať bez povšimnutia, že práve v domácom prostredí sa W..Z.N. pokúsil o samovraždu a preto tvrdenie žalobcov, že v domácom prostredí by W..Z. ešte žil, vyznieva čisto hypoteticky a z pohľadu nimi uplatneného nároku pred súdom nespôsobilé privodiť pre žalobcov priaznivý výsledok sporu. Na základe uvedeného, vychádzajúc z predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, so zreteľom na to, že porušenie právnej povinnosti predstavuje objektívny nesúlad medzi tým ako malo byť podľa práva postupované a tým ako v skutočnosti postupované bolo, z vykonaného dokazovania nevyvodil príčinnú súvislosť medzi postupom žalovaného a vznikom škody, nakoľko žalovaný neporušil ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného, ktorá by mohla zakladať nárok žalobcov (za splnenia ďalších podmienok). Postup žalovaného vyhodnotil ako postup lege artis, nakoľko zdravotná starostlivosť bola poskytovaná podľa pravidiel lekárskej vedy a v súlade s uznávanými medicínskymi postupmi, tak, že žalovaný poskytol W..Z. správnu liečbu somatického stavu pri akútnej intoxikácii liekmi v kombinácii s alkoholom, umiestnením na jednotku intenzívnej starostlivosti, nakoľko táto bola z pohľadu zdravotného stavu pre W..Z. najvhodnejšia, pretože akútna intoxikácia ohrozuje pacienta bezprostredne na živote, nie samotné riziko opakovania suicidálneho pokusu. Žalovaný zabezpečil oddelenie i personál tak, aby bola W..Z. poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť v rámci kontinuálneho dohľadu, avšak aj počas zvýšeného dohľadu a pri adekvátnom počte zdravotníckych pracovníkov nie je možná úplná prevencia realizácie samovražedného konania pacienta a to už na akomkoľvek oddelení nemocnice. Dokonca aj na uzavretom psychiatrickom oddelení bezpečnostné opatrenia síce znížia niekoľkonásobne riziko, ale úplne nezabránia možnosti vykonať suicidálny pokus. Poskytnutá zdravotná starostlivosť rešpektovala aj individualitu pacienta tým, že tento bol pod neustálym monitorovacím systémom a dohľadom personálu žalovaného a tým, že bol umiestnený práve na oddelenie jednotky intenzívnej starostlivosti, pričom je zrejmé, že žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vzal ohľad na konkrétne podmienky daného prípadu a objektívne možnosti, ktoré v danú chvíľu mal. Pokiaľ lekárska veda umožňuje v nejakom prípade postupovať rozličnými spôsobmi, ktorýkoľvek z týchto postupov bude postupom lege artis, t.j. ak žalovaný umiestnil W..Z. na jednotku intenzívnej starostlivosti ako najbezpečnejšie oddelenie pre tohto, poskytoval mu adekvátnu liečbu pri akútnej intoxikácii organizmu, W.. Z. bol monitorovaný s personálnym dohľadom, žalovaný zamkol balkónové dvere na kľúč (uložený v sesterni) a o oknách bol presvedčený, že neplnia účel, na ktorý sú určené, tieto skutočnosti zbavujú žalovaného zodpovednosti za porušenie povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Navyše je potrebné zdôrazniť, že pri zaobchádzaní s osobami so suicidálnymi sklonmi je nemožné poskytnúť návod na to, ako správne postupovať. Každý prípad je iný a čo by jednému pomohlo, inému by uškodilo. Neexistuje preto univerzálny postup. Je však pochopiteľné, že žalobcovia pociťujú bezbrannosť, hnev, smútok, či samotu, nakoľko ide o vznik stavu nepredvídateľného a zasahujúceho do života žalobcov, čo má nepochybne za následok vytrpené emočné bolesti žalobcov, ktorých príčinu však nemožno pričítať na ťarchu žalovaného z dôvodov uvedených vyššie. Na základe týchto skutočností zhrnul, že v prípade úmrtia W..Z. išlo o bezpríčinnú nepoznanú udalosť, nezavinenú žalovaným pri plnení povinností poskytovania zdravotnej starostlivosti, ku ktorému záveru dospel aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Nakoľko žalovaný neporušil povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti W..Z., a nebol preto naplnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, nemal dôvod nárokmi žalobcov sa zaoberať z hľadiska iných okolností, a to ani v odôvodnení svojho rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im v tomto konaní žiadne trovy konania preukázateľne nevznikli ani si žiadne trovy konania na súde voči žalobcom neuplatnili. 4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, ktorí žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnili tým, že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Porušenie ich práva na spravodlivý proces vidia v tom, že podanou žalobou sa domáhajú priznania ochrany ich osobnostných práv, avšak v rozsudku súd prvej inštancie skúma splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, uvádza, že nevyvodil príčinnú súvislosť medzi postupom žalovaného a vznikom škody a tiež to, že nakoľko žalovaný neporušil povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti W.. Z.N., nebol naplnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, a preto sa ďalej nárokmi žalobcov nemal dôvod zaoberať. Zdôraznil, že žalobca je dominus litis, čo sa v sporovom konaní prejavuje plnou dispozíciou so žalobou, ale aj tak, že žalobca určuje, čo je predmetom konania - aké subjektívne právo bolo ohrozené či porušené a bez toho, aby došlo k zmene žaloby, súd nemôže rozhodovať o inom subjektívnom práve žalobcu, než sa žalobca domáha. Pokiaľ podali žalobu o ochranu osobnosti s určovacím petitom a petitom o relutárnej satisfakcii, súd nemôže rozhodovať o podmienkach o náhrade škody, pretože sa náhrady škody voči žalovanému nedomáhajú. Súd si teda neuzrejmil predmet konania, čím zaťažil konanie vadou zmätočnosti. Tejto vade konania by sa dalo vyhnúť, ak by súd prvej inštancie dodržal ustanovenie § 181 ods. 2 C.s.p. a oznámil stranám svoje predbežné právne posúdenie veci. Súd však toto ustanovenie nenaplnil, predbežné právne posúdenie veci stranám v priebehu konania neoznámil, preto sa nemali možnosť dozvedieť, že súd koná o ich žalobe ako o žalobe na náhradu škody. Z totožných dôvodov, keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nereagoval na to, čo je predmetom konania, jeho rozsudok je aj v základných otázkach predmetu konania nepreskúmateľný, nakoľko neobsahuje vo vzťahu k ich nárokom plynúcim z práva na ochranu osobnosti vysvetlenie ani tých základných, elementárnych dôvodov pre priznanie či nepriznanie týchto subjektívnych práv. Inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vidia žalobcovia v tom, že dôkazy listinami vykonával súd na pojednávaní konanom dňa 21.5.2019 tak, že (podľa zápisnice) súd oboznámil listiny založené v súdnom spise. Ďalej konštatoval, že strany podľa § 204 C.s.p. netrvali na prečítaní alebo oznámení obsahu týchto listín. Takto mal byť podľa zápisnice oboznámený aj obsah CD nosiča, čo sa nestalo a ani nemalo ako stať, pretože obsah CD nosiča nie je listinou. Vytkli tiež prvoinštančnému súdu, že napriek tomu, že navrhli aj vykonanie dôkazu vyžiadaním spisu k tejto veci z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. 2929/2017/102 a v prípade nutnosti vykonať dôkaz výsluchom kontrolu vykonávajúcich pracovníkov úradu, súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal. Niektoré dôkazné návrhy vzali späť vzhľadom na to, že ich dôkazný obsah bol pokrytý vyšetrovacím spisom, ktorého kópiu súd zaobstaral. Návrh na obstaranie spisu z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a naň nadväzujúcich výsluchov však nevzali späť. Prednes ich právneho zástupcu v tejto súvislosti nie je zachytený správne, keď právny zástupca vymenoval, ktoré dôkazy nežiada vykonať a uviedol že nové návrhy na vykonanie dokazovania nemá, nepovedal však (ako je chybne uvedené v zápisnici), že upúšťa od všetkých dôkazných návrhov, ktoré doposiaľ neboli súdom vykonané. Namietal tiež správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie o tom, že otvárateľné okno pri posteli W.. Z. sa nedalo nikdy otvoriť, že o neotvárateľnosti okna svedčia čerstvé ryhy na ráme okna, že okná sa dali otvoriť len s vyvinutím dostatočne veľkej sily, ako i záver, že jednotka intenzívnej starostlivosti možnosť zabezpečiť na lôžko popruhy v danom čase nemala, keď tieto závery nezodpovedajú vykonaným dôkazom, sú nepodložené a nesprávne. Napokon, pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, to podľa žalobcov spočíva najmä v tom, že súd žalobu o ochranu osobnosti posúdil ako nárok na náhradu škody. Predpoklady pre vznik zodpovednosti za zásah do práv na ochranu osobnosti nie je možné stotožňovať s podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu, aj keď majú niekoľko spoločných znakov. Rozdiely sú však najmä v tom, že pri ochrane osobnosti je zodpovednosť posudzovaná na objektívom princípe (tzv. zodpovednosť za výsledok), kdežto pri všeobecnej zodpovednosti za škodu sa skúma zavinenie. Podstatný rozdiel medzi zodpovednosťou za ujmu a zodpovednosťou za škodu, spočíva v tom, že v rámci posúdenia občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej za ujmu na osobnostných právach žalobcov sa u pracovníkov žalovanej nemusí skúmať zavinenie, ale postačí zistenie napr. podstatných systémových nedostatkov, ktoré viedli k zásahu do osobnostných práv žalobcov. Poukázali tiež na to, že súd v časti správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti W.. Z. prehliada podstatnú okolnosť, že W.. Z. mal pri hospitalizácii u žalovanej súbežne dva odlišné chorobné stavy: 1. stav po intoxikácii liekmi, 2. stav hlbokej depresie po neúspešnom pokuse o samovraždu so zistenou snahou samovraždu dokonať. Každý z týchto dvoch stavov môže existovať samostatne, pri pacientovi W.. Z. v čase jeho hospitalizácie oba tieto stavy existovali súčasne a oba predstavovali pre neho ohrozenie života (riziko úmrtia po intoxikácii a súčasne riziko úmrtia pri novom pokuse o samovraždu). Žalovaný poskytol W.. Z. kvalitnú zdravotnú starostlivosť pri riešení prvého chorobného stavu, avšak úplne zlyhal pri riešení druhého chorobného stavu. Za nesprávne právne posúdenie označili aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že nebolo možné zabezpečiť W.. Z. proti suicidálnej recidíve jeho fixáciou, pretože to psychiatri W.. W. F. W.. L. nestanovili a žalovaná takú možnosť nemala. W.. W. F. W.. L. v čase konzília boli zamestnanci žalovaného a nič žalovanému nebránilo v tom, aby možnosti dokonania samovraždy pacienta eliminoval na minimum, hoci aj veľmi jednoduchými a rýchlymi technickými úkonmi (údržbár nemocnice odmontuje kľučku z otvárateľného okna, alebo toto zaskrutkuje, alebo v rámci metabolickej jednotky umiestnia takéhoto pacienta do izby bez okien, alebo k oknu s mrežami a pod.). Súd tak nesprávne uzatvára, že nebolo v možnostiach žalovaného zabrániť W.. Z. vo vykonaní daného úkonu. S poukazom na uvedené žiadali odvolaniu vyhovieť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V celom rozsahu sa stotožnil s právnym a skutkovým posúdením veci súdom prvej inštancie a odvolanie žalobcov považuje za účelové a právne a skutkové závery žalobcov za nesprávne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd reagoval na to čo bolo predmetom konania a teda ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy. Nesúhlasí však s tvrdením žalobcov, že predpoklady pre vznik zodpovednosti za zásah do práv na ochranu osobnosti nie je možné stotožňovať s podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu. Za neopodstatnenú označili aj odvolaciu námietku žalobcov, že obsah CD nosiča nie je listinou a preto má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V zápisnici z pojednávania zo dňa 21.05.2019 je totiž uvedené, že CD nosič tvorí prílohu listiny založenej do súdneho spisu - zápisnice z ohliadky a na predmetnom pojednávaní žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu potvrdili, že obsah listiny - opis zápisnice z ohliadky spolu s prílohami na CD nosiči sú im dobre známe a ich obsah poznajú a preto netrvajú na ich prečítaní alebo oznámení obsahu. Napokon, za nedôvodnú považujú aj námietku žalobcov ohľadom nevyžiadania spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, keď od vykonania tohto dôkazu upustili a jeho nevykonanie namietajú až v odvolaní. 6. Žalobcovia v reakcii na vyjadrenie žalovaného k ich odvolaniu zotrvali na všetkých odvolacích dôvodoch, ktoré uplatnili a podanému odvolaniu žiadali vyhovieť, vychádzajúc z presvedčenia, že bolo podané dôvodne, pričom tvrdenia žalovaného a jeho argumentáciu označili za nedôvodné. 7. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je (vo výroku) vecne správny. 8. V prvom rade považuje odvolací súd za dôležité poukázať na to, že súd prvej inštancie na základe správne a dostatočne vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav veci, keď skutkové závery, ktoré boli pre posúdenie opodstatnenosti podanej žaloby rozhodujúce, majú náležitú oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom prijaté závery sú výsledkom správneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov z hľadiska ich obsahu, významu pre rozhodnutie, a to vo vzťahu k vykonaným dôkazom jednotlivo, avšak aj v ich vzájomnej súvislosti. Pokiaľ ide o závery, ktoré súd prvej inštancie z dôkazov vyvodil, nemožno v tomto smere súdu prvej inštancie vytknúť rozpor hodnotenia s ich obsahom, avšak ani s princípmi základnej logiky, či iné vady dokazovania alebo hodnotenia dôkazov, ktoré by umožňovali dospieť k záveru, že skutkový stav významný pre rozhodnutie súd prvej inštancie ustálil nesprávne. 9. V nadväznosti na uvedené potom podľa odvolacieho súdu nie sú z hľadiska správnosti rozhodnutia vo veci samej dôvodné ani námietky žalobcov, ktorí súdu prvej inštancie v odvolaní vytýkajú nedostatočne vykonané dokazovanie a vyvodenie nesprávnych skutkových záverov z vykonaných dôkazov. Pokiaľ ide o nevykonané dokazovanie vyžiadaním spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou SR (zrejme malo ísť o oboznámenie obsahu spisu) a v prípade nutnosti výsluchu kontrolu vykonávajúcich pracovníkov úradu, v tomto smere, a to bez ohľadu na to, či žalobcovia na tomto dôkaznom návrhu zotrvali, podľa odvolacieho súdu z vykonaných dôkazov vyplynuli natoľko detailné, presné a úplné skutkové závery ohľadne priebehu udalostí predchádzajúcich úmrtiu pána W. Z., ktoré môžu mať relevanciu pre posúdenie zákonnosti postupu žalovaného a o ktorých správnosti nemá ani odvolací súd žiadne pochybnosti, že vykonanie takéhoto dokazovania treba za daného stavu považovať za nadbytočné. Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu nepochybil, keď predmetné dokazovanie v spore nevykonal. Pokiaľ ide o skutkové závery týkajúce sa otvárateľnosti okna v miestnosti, v ktorej bol pán W. Z. hospitalizovaný, v tomto smere považuje aj odvolací súd za rozhodujúce skutočnosti zistené z výsluchov službukonajúcich sestier a lekárov oddelenia JIS, ktoré, v spojitosti s ostatnými dôkazmi, plne odôvodňujú záver, že okno, cez ktoré sa pánovi W. Z. napokon podarilo preniknúť na balkón, bolo zabezpečené dostatočne pred otvorením. Za tohto stavu sú potom bez významu hypotetické úvahy žalobcov spochybňujúcich uvedený záver súdu a s tým spojené ich námietky týkajúce sa ustálenia skutkového stavu. Naviac, správne aj súd prvej inštancie v tomto smere nevychádzal z jednotlivých čiastkových zistení izolovane, ale vykonanie primeraných opatrení zo strany žalovaného hodnotil v ich vzájomnej súvislosti, pričom správne poukázal aj na to, že dokonca ani na uzavretom psychiatrickom oddelení bezpečnostné opatrenia, hoci sa zníži niekoľkonásobne riziko, nie je objektívne možné úplne zabrániť možnosti vykonať suicidálny pokus. Neopodstatnene žalobcovia v súvislosti s vykonaním dokazovania namietajú i to, že súd prvej inštancie konanie zaťažil inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď do zápisnice z pojednávania konaného dňa 21.05.2019 uviedol, že mal byť oboznámený aj obsah CD nosiča, hoci obsah CD nosiča nie je listinou. Pochopiteľne, obsah CD nosiča nie je listinou, pričom súd prvej inštancie v tomto smere nie celkom dôsledne formuloval aj obsah zápisnice o pojednávaní. To však nič nemení na tom, že s obsahom súborov uložených na danom médiu (opis zápisnice z ohliadky spolu s prílohami) boli strany, teda i žalobcovia, náležite oboznámení, a ani žalobcovia túto skutočnosť nenamietajú. Konanie preto podľa odvolacieho súdu nie je zaťažené vadou, ktorá (by) mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 10. Na základe správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť. V tomto smere sa prvoinštančný súd správne v prvom rade sústredil na posúdenie otázky, či žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pánovi W. Z. postupoval v súlade s právom (lege artis), pričom aj odvolací súd za správny považuje jeho záver, že postup žalovaného ako protiprávny hodnotiť nemožno. Správne súd prvej inštancie v tomto smere primárne odkázal na právnu úpravu zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v znení účinnom v danom čase, ktorá je pre posúdenie postupu lege artis určujúca. Dôsledne v tomto smere prvoinštančný súd na základe dokazovaním ustáleného skutkového stavu vyhodnotil všetky kritériá pre posúdenie postupu žalovaného (poskytnutie zdravotnej starostlivosti podľa pravidiel vedy a v súlade s uznávanými medicínskymi postupmi, pri rešpektovaní individuality pacienta, s tým že je potrebné brať ohľad aj na konkrétne podmienky daného prípadu a objektívne možnosti, ktoré lekár či zdravotnícky personál v danú chvíľu má) a správne vychádzal z toho, že ani pri jednom z kritérií nemožno dospieť k záveru o porušení povinností žalovaného. V podrobnostiach v tomto smere možno odkázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v rámci ktorého súd prvej inštancie podrobne jednotlivé kritériá zhrnul a náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré porušenie povinností žalovaného nezistil, a to ani pokiaľ ide o vykonanie primeraných opatrení s cieľom zaistiť bezpečnosť pacienta, pričom v tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že k totožnému záveru vo vzťahu postupu žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis dospel i Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou SR, ktorý daný prípad preveroval na podnet žalobcov a pochybenie nebolo zistené ani orgánmi činnými v trestnom konaní. S hodnotením súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a vzhľadom na jeho správnosť a úplnosť nepovažuje za potrebné ho na tomto mieste opakovať. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobcovia v odvolaní namietajú, že súd prvej inštancie prehliada, že W.. Z. mal pri hospitalizácii u žalovanej súbežne dva odlišné chorobné stavy, a to stav po intoxikácii liekmi a stav hlbokej depresie po neúspešnom pokuse o samovraždu so zistenou snahou samovraždu dokonať, pričom v čase jeho hospitalizácie oba tieto stavy existovali súčasne, oba predstavovali pre neho ohrozenie života, avšak žalovaný poskytol W.. Z. kvalitnú zdravotnú starostlivosť pri riešení prvého chorobného stavu, no úplne zlyhal pri riešení druhého chorobného stavu, odvolací súd ich argumentáciu nepovažuje za dôvodnú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že súd prvej inštancie pri hodnotení postupu žalovaného mal na zreteli obe uvedené riziká a v rámci komplexného hodnotenia postupu žalovaného riadne vyhodnotil všetky aspekty súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, keď ani vo vzťahu k zabezpečeniu dostupných prostriedkov smerujúcich k zamedzeniu dokonania samovražednej snahy tohto pacienta, pochybenie nezistil. 11. Pokiaľ ide o námietky žalobcov, ktorí vytýkajú súdu prvej inštancie, že sa v spore nezaoberal predmetom konania, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že posudzoval nároky uplatnené žalobou ako nároky na náhradu škody a nie ako nároky z ochrany osobnosti, čo má za následok nesprávne právne posúdenie veci, porušenie práva na spravodlivý proces, ako aj zmätočné a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že hoci sú tieto námietky čiastočne opodstatnené, nič to nemení na tom, že kľúčový záver o nesplnení predpokladov pre vyhovenie podanej žalobe, je vecne správny. 12. Vo všeobecnosti možno bez ďalšieho súhlasiť so žalobcami v tom, že náhradu škody podľa ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka treba dôsledne odlišovať od náhrady nemajetkovej ujmy ako nároku z porušenia osobnostných práv, keďže ide o dva samostatné právne inštitúty. Zároveň treba uznať, že na základe obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku by sa mohlo na prvý pohľad javiť, že súd prvej inštancie v spore posudzoval iný nárok, než žalobcovia uplatnili, keď zdanlivo skúmal celkom odlišné predpoklady jeho vzniku. V skutočnosti to tak však podľa názoru odvolacieho súdu nie je. 13. Predpokladom vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je neoprávnený (teda protiprávny) zásah do týchto práv, spôsobilosť tohto zásahu vyvolať následky v oblasti chránených záujmov, resp. existencia konkrétnych následkov zásahu a tiež existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho následkami. Predpokladom vzniku nároku na náhradu škody je protiprávne konanie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi týmto konaním a vznikom škody. Z tohto porovnania je zrejmé, že hoci predpoklady vzniku nárokov z porušenia osobnostných práv a nároku na náhradu škody sú rozdielne, totožným znakom, ktorý v oboch prípadoch musí byť naplnený pre vznik zodpovednosti, je protiprávne konanie subjektu, ktorému vzniká zodpovednosť za následky zásahu. Práve na existenciu tohto nevyhnutného predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za zásah do práv žalobcov sa sústredil aj súd prvej inštancie, keď skúmal v prvom rade konanie žalovaného s hľadiska súladu so zákonom, pričom sa správne po zistení, že tento znak (predpoklad) naplnený nie je, už žiadnymi ďalšími okolnosťami danej veci nezaoberal. Podľa názoru odvolacieho súdu preto pokiaľ aj odôvodnenie napadnutého rozsudku neznesie tie najprísnejšie kritériá z hľadiska terminologickej presnosti, úplnosti a priliehavosti, nemožno dospieť k záveru, že by súd prvej inštancie posudzoval v konaní sporné otázky, ktoré nemajú pre posúdenie opodstatnenosti podanej žaloby žiaden význam, resp. nemožno dospieť k záveru, že by v konaní prvoinštančný súd nevyhodnotil rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie vecnej opodstatnenosti podanej žaloby. Dôvodnosť žaloby totiž v danom prípade závisí iba od posúdenia postupu žalovaného ako postupu lege artis. Nakoľko sa odvolací súd stotožnil so záverom, že žalobca v danom prípade lege artis postupoval, teda z jeho strany absentuje akékoľvek protiprávne konanie, je nesporné, že predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobcov v danom prípade neboli splnené; a za tohto stavu je nerozhodné, aké nároky z porušenia osobnostných práv žalobcovia v spore uplatnili, keď protiprávnosť zásahu je podmienkou nielen pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, avšak aj pre priznanie morálnej satisfakcie, pre ktorú inak (okrem protiprávnosti zásahu) postačuje samotná spôsobilosť určitého konania zasiahnuť do osobnostných práv. Zároveň však v tejto súvislosti celkom neobstojí ani výhrada žalobcov, že súd prvej inštancie nimi uplatnené nároky posúdil iba ako náhradu škody a nie ako nároky zo zodpovednosti za zásah do osobnostných práv. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že súd prvej inštancie v spore mal na zreteli a aplikoval aj ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (body 35. a 36. odôvodnenia). Zároveň v bode 39. odôvodnenia vyjadril pochopenie pre pocity bezbrannosti, hnevu, smútku, či samoty žalobcov, nakoľko ide o vznik stavu nepredvídateľného a zasahujúceho do ich života, čo má nepochybne za následok ich vytrpené emočné bolesti, ktorých príčinu však podľa neho nemožno pričítať na ťarchu žalovaného, teda vyslovil právne závery, ktoré z hľadiska náhrady škody nemajú žiadnu relevanciu, avšak sú významné z hľadiska nárokov zo zodpovednosti za zásah do osobnostných práv (z logiky veci vyplýva, že ak by uplatnené nároky posudzoval iba ako náhradu škody, nemal by žiaden rozumný dôvod tieto závery v odôvodnení rozsudku vysloviť). S poukazom na uvedené sa odvolací súd, s prihliadnutím na všetky okolnosti preskúmavanej veci, nestotožnil s argumentáciou žalobcov, že súd prvej inštancie si neuzrejmil predmet konania, nezaoberal sa podanou žalobou z hľadiska skutočností významných pre posúdenie jej vecnej opodstatnenosti a posudzoval ju iba ako uplatnený nárok na náhradu škody, ktorý však v konaní neuplatnili. Opätovne odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že hoci odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno bez ďalšieho ako celok považovať za celkom správne a dôsledné vo vzťahu ku všetkým okolnostiam, ktoré sú spravidla významné v spore o ochranu osobnosti v prípade zásahu vyvolaného smrťou blízkej osoby, je nesporné, že vo vzťahu k otázke posúdenia (v tomto spore) kľúčovej otázky postupu žalovaného lege artis treba toto odôvodnenie z hľadiska skutkových i právnych záverov považovať za jasné, výstižné, zrozumiteľné, logicky správne a dostatočne preskúmateľné do tej miery, aby sa mohli strany sporu (i odvolací súd) riadne oboznámiť s dôvodmi, pre ktoré bola žaloba zamietnutá a mohli riadne reagovať na skutkové zistenia a právne závery súdu v odvolaní; čo nepochybne žalobcovia aj využili, keď v odvolaní namietajú aj vecnú správnosť skutkových a právnych záverov prvoinštančného súdu. Na základe uvedeného sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil a svojím postupom porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie. 14. S poukazom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne posúdil splnenie kľúčového predpokladu pre vznik zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobcov, keď dospel k záveru, že na strane žalovaného absentuje protiprávnosť jeho konania (postupu), ktorý by mohol takúto zodpovednosť založiť. Nakoľko žalobcovia ani v odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé správnosť tohto záveru zvrátiť, a neboli tak naplnené dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, avšak ani na jeho zrušenie podľa § 389 ods. 1 C.s.p., odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 389 ods. 1 C.s.p. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak v odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ako aj intervenientovi na jeho strane, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).