Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/186/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310209965 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1310209965.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobkyne: Ľ.G. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. Y. Č.W. X, zastúpenej JUDr. Milotou Ferenčíkovou, PhD., advokátkou, so sídlom Malý Čepčín 5, adresa na doručovanie: T. Y.E. XXX/X, Y., proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom, so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 12.327,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. októbra 2017, č.k. 15C/101/2010-180, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny a uloženia povinnosti žalovanému pravidelne mesačne platiť žalobkyni sumu 141,70 Eur počnúc dňom 15.07.2017, vždy k 15-temu dňu toho-ktorého mesiaca až do dožitia žalobkyne, p o t v r d z u j e . V časti úrokov z omeškania napadnutý rozsudok m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni: 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 16.04.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.05.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.06.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.07.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.08.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.09.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.10.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.11.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.12.2010 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.01.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.02.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.03.2011 do 15.05.2013, 9,25% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 13.04.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.04.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.05.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.06.2011 do 15.05.2013, 9,50% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 13.07.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.07.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.08.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.09.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.10.2011 do 15.05.2013, 9,25% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 09.11.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.11.2011 do 15.05.2013, 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 14.12.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.12.2011 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.01.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.02.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.03.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.04.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.05.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.06.2012 do 15.05.2013, 8,75% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 16.07.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.08.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.09.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.10.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.11.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.12.2012 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.01.2013 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.02.2013 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.03.2013 do 15.05.2013, zo sumy 141,70 Eur od 16.04.2013 do 15.05.2013, 8,15% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 14.07.2014 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.07.2014 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.08.2014 do zaplatenia, 8,05% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 16.09.2014 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.03.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.05.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.02.2016 do zaplatenia, 8,00% ročný úrok z omeškania zo sumy 141,70 Eur od 16.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.07.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 141,70 Eur od 16.06.2017 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu z a m i e t a. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 12.327,90 eur spolu s úrokom z omeškania bližšie špecifikovanom vo výroku rozsudku a pravidelne mesačne platiť sumu 141,70 eur počnúc dňom 15.07.2017, vždy k 15. dňu toho-ktorého mesiaca až do dožitia žalobcovi. Žalobkyni priznal náhradu trov konania 100 %. Vychádzal zo zistenia, že strany sporu dňa 20.01.1995 uzatvorili Zmluvu o poskytovaní plnenia z "Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s." (ďalej len "Zmluva" a "PDF SLSP"), v ktorej sa žalovaný zaviazal vyplácať žalobkyni ako príjemcovi doživotne sumu 4.269 Sk (141,70 Eur) mesačne, vždy k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia žalobkyne, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začala žalobkyňa poberať starobný alebo plný invalidný dôchodok, pričom vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca (žalobkyňa) dožil. Dňa 26.10.2009 žalovaný uplatnil voči žalobkyni v zmysle § 582 Občianskeho zákonníka výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku mala skončiť ku dňu 31.03.2010. Počnúc mesiacom apríl 2010 prestal žalovaný žalobkyni vyplácať plnenie v zmysle zmluvy. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 39, § 575 ods. 1, § 578, § 582 ods. 1, § 842 Občianskeho zákonníka, § 1. § 2 ods. 1, 2, 5, 9, 10, § 27 ods. 1 vety prvej, § 27 ods. 5, § 116, § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "Zákon o bankách"). Predmetnú zmluvu uzavretú medzi stranami posúdil ako zmluvu o dôchodku podľa ustanovení § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú právna úprava kogentne umožňuje uzavrieť vždy len na dobu určitú, keď stanovuje, že zmluva o dôchodku sa uzatvára buď "na doživotie" alebo "inak určenú dobu neurčitého trvania". Táto doba určitá nie je ohraničená konkrétnym termínom (dátumom), ale konkrétnou, určitou skutočnosťou, tzn. ide o určitú dobu neurčitého trvania a práve táto neurčitosť trvania doby, je charakteristickým znakom uvedeného zmluvného typu. Je na účastníkoch zmluvy o dôchodku, či si zvolia túto dobu buď na doživotie, kedy je doba trvania určitá a ohraničená smrťou prijímateľa alebo iným spôsobom ohraničenú určitú dobu neurčitého trvania, napr. doba štúdia a pod. Za dodržania podstatných náležitostí sa predmetnou zmluvou žalovaný zaviazal vyplácať žalobkyni doživotne (určitá doba neurčitého trvania), mesačný dôchodok vo výške 4.269 Sk/141,70 Eur. Výpoveď žalovaného zo dňa 26.10.2009, na základe ktorej malo dôjsť k skončeniu zmluvy k 31.03.2010, posúdil preto ako absolútne neplatnú (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvu uzatvorenú na dobu určitú (i keď neurčitého trvania) nemožno vypovedať, na základe čoho konštatoval, že žalovaný bol povinný naďalej vyplácať žalobkyni mesačný dôchodok podľa predmetnej zmluvy. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalovaného, že zmluva zanikla pre nemožnosť plnenia, pretože sa plnenie stalo nemožným v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách a poukázal na to, že predmetom predmetného zmluvného vzťahu nebola obchodná banková činnosť ako taká, ale podpora zabezpečovania životnej úrovne bývalých pracovníkov žalovaného za účelom ocenenia kvality ich práce, ako aj podpora stabilizácie pracovníkov v súlade so štatútom. Z toho vyplýva, že nejde o podnikateľskú činnosť žalovaného tak, ako ju má na mysli Zákon o bankách a žalovaný do dňa podania výpovede nepovažoval plnenie z jeho strany poskytované žalobcovi za nemožné. Žalovaným vznesenú námietku premlčania posúdil ako neopodstatnenú s odôvodnením, že jednotlivé mesačné plnenia boli na súde uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. Výška nároku žalobkyne nebola sporná, a preto ho priznal žalobkyni v uplatnenej výške. Žalovaný sa dostal s peňažným plnením vyplatením mesačného dôchodku podľa zmluvy do omeškania, a preto priznal žalobkyni zákonné úroky z omeškania z priznaných súm za jednotlivé mesiace od 05/2010 do 07/2017, a to vždy odo dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti, ktorým bol termín určený pre výplatu plnenia vždy do 15. dňa každého mesiaca až do zaplatenia. Poukázal na to, že výška úrokov z omeškania je o 8 bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, a to podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s § 10c prechodných ustanovení nariadenia vlády k úprave účinnej od 01.02.2013, podľa ktorého, ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.01.2013 aj za dobu omeškania po 31.01.2013. Uviedol, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 13.05.2009 do 13.04.2011 vo výške 1 %, p. a., tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 9% p. a., v období od 13.04.2011 do 13.07.2011 vo výške 1,25 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 9,25 % p. a., v období od 13.07.2011 do 09.11.2011 vo výške 1,5 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 9,5 % p. a., v období od 09.11.2011 do 14.12.2011 vo výške 1,25 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 9,25 % p. a., v období od 14.12.2011 do 11.07.2012 vo výške 1 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 9 % p. a., v období od 11.07.2012 do 07.05.2013 vo výške 0,75 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 8,75 % p. a., v období od 08.05.2013 do 12.11.2013 vo výške 0,50 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 8,50 % p. a., v období od 13.11.2013 do 10.06.2014 bola vo výške 0,25 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 8,25 % p. a., v období od 11.06.2014 do 09.09.2014 vo výške 0,15 %, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 8,15 % p. a., v období od 10.09.2014 do 09.12.2015 vo výške 0,05 %, tzn. výška úrokov z omeškania je 8,05 % p. a., v období od 09.12. 2015 do 16.03.2016 vo výške 0,05%, tzn. výška úrokov z omeškania v tomto období bola 8,05 % p. a., a od 16.03.2016 vo výške 0,00 %, tzn. výška úrokov v tomto období je 8,00 % p. a. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu, a to zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, pričom mal aplikovať ust. § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, neaplikoval na vec ani ust. § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež nesprávne vyložil znenie ust. § 842 Obč. zákonníka. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku premlčania a priznané úroky z omeškania nezodpovedajú právnej úprave nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2013. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne nesprávne, a že takéto rozhodnutie predstavuje nebezpečný precedens a návod na obchádzanie bankových regulatívov stanovených Zákonom o bankách, pretože dáva návod, ako obísť zákonný zákaz uzatvárania a plnenia zmlúv, z ktorých banka nemá protiplnenie. Tvrdil, že predmetné rozhodnutie taktiež neprispieva ku právnej istote bezpečného fungovania bankového systému v Slovenskej republike, ktoré má garantovať zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, tak ako jeho cieľ výslovne definuje ust. § 1 tohto zákona. Mal za to, že také rozhodnutie dáva nebezpečný možný návod manažmentom iných bánk na to, ako obísť Zákon o bankách ako normu verejného práva, a ako z banky vybrať peňažné prostriedky neporušiac pritom Zákon o bankách. Poukázal na to, že súd prvej inštancie tak činí svojím odôvodnením ohľadom systematického zaradenia ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, z ktorého podľa jeho názoru súd nedôvodne usudzuje, že sa tento zákaz vzťahuje len na vzťahy vzniknuté pri podnikaní banky. Uviedol, že súd prvej inštancie však nevzal do úvahy, že ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, nemá také obmedzenie a že ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sa pri aplikácii ust. § 119 ods. 3 zoberie len na zistenie druhov plnení, ktoré banka ďalej nesmie plniť. Z uvedeného je zrejmé, že zákonné bankové činnosti banky nie sú banke zakázané, a zakázané sú práve plnenia, ktoré sa týmto bežným činnostiam vymykajú. Uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tak, že na vec neaplikoval ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré zakazuje banke všetky činnosti (plnenia), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom. Toto zákonné ustanovenie nepozná žiadne výnimky pri aplikácii, to znamená, že sa neobmedzuje napríklad len na právne vzťahy banky vzniknuté pri výkone bankových činností. Tvrdil, že právny vzťah medzi ním a žalobkyňou je pritom vzťahom banky a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah žalobkyne k nemu. Uviedol, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že účelom zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách je regulácia a kontrola bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Tvrdil, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách sa na vec použije, pretože je to dané znením ust. § 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Tento právny predpis verejného práva súd nesprávne vyložil a následne na vec neaplikoval. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. s jeho podnikaním ako banky so sídlom na území Slovenskej republiky (teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 Zákona o bankách), je podľa neho preukázaná v konaní vykonaným listinným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorý bol účinný od 01.07.1993, v ktorého článku I. sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne (SŠTSP) slúži, okrem iného, na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP, pričom podpora stabilizácie pracovníkov banky je vzťahom nepochybne súvisiacim s organizáciou, riadením a čiastočne jeho podnikaním ako banky. Uviedol, že ustanovenie § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, veta za bodkočiarkou priamo zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v takej činnosti (poskytovanie plnenia bez protiplnenia), keď nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Zákon o bankách pritom zakazuje banke uzatváranie takých zmlúv, ako je zmluva bez protiplnenia (typicky zmluva o dôchodku), a preto je taká činnosť, konkrétne poskytovanie plnenia bez protiplnenia, ktorého sa žalobkyňa domáha podanou žalobou, v rozpore so Zákonom o bankách a zakázaná priamo ust. § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Ďalej uviedol, že súčasťou platných právnych predpisov je aj hmotno-právne ustanovenie § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach skôr uzatvorených zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená v § 116 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách) a ani ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sa neobmedzuje len na bankové činnosti banky. Tvrdil, že na vec sa tak vzťahujú ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a následne sa na vec aplikuje ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že súd prvej inštancie tiež nesprávne vyložil znenie ust. § 842 Občianskeho zákonníka tak, že je možné uzavrieť zmluvu o dôchodku na dobu určitú, čo je však znením tohto ustanovenia priamo vylúčené. Uviedol, že právny vzťah založený zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka je zasiahnutý Zákonom o bankách z dôvodu, že predmetom tohto právneho vzťahu nie je banková činnosť banky (ako sú tieto upravené v ust. § 2 ods. 5 Zákona o bankách), ale sa jedná o banke zakázanú činnosť, ktorej vykonávanie je v rozpore so Zákonom o bankách (§ 119 ods. 3 v spojení s § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Tvrdil, že v rozpore so zákonom je taká činnosť banky, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t. j. predovšetkým bez protihodnoty (v zmysle § 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách). Mal za to, že takého plnenia sa žalobkyňa podanou žalobou od neho domáhala. Uviedol, že Zákon o bankách sa na vec vzťahuje z dôvodu, že ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Toto ustanovenie sa neobmedzuje len na bankové činnosti, pretože bankové činnosti sú v súlade so Zákonom o bankách, zákon naopak zakazuje banke vykonávať iné činnosti než v súlade so Zákonom o bankách, to znamená všetky činnosti banky, ktoré sa dostali do rozporu s týmto zákonom. Konštatoval, že takto konkrétne sú v rozpore s týmto zákonom vykonávané aj plnenia, ku ktorým sa banka nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Ďalej uviedol, že pri aplikovaní týchto ustanovení záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči žalobkyni zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle ust. § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s poukázaním na ust. § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách; a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Konštatoval, že je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenia, ani plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu, zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Tvrdil, že súčasťou platných právnych predpisov je aj hmotnoprávne ustanovenie § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky. Uviedol, že Zákon o bankách zakazuje banke uzatváranie takých zmlúv, ako je zmluva bez protiplnenia (typicky zmluva o dôchodku), a preto je taká činnosť, konkrétne poskytovanie plnenia bez protiplnenia, ktorého sa žalobkyňa domáha podanou žalobou, v rozpore so Zákonom o bankách a zakázaná priamo ust. § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Tvrdil, že súd prvej inštancie neaplikoval zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, právnu normu verejného práva, v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona vyjadreným v § 1 tohto zákona, pretože právne závery súdu prvej inštancie nielenže neprispievajú k ochrane bezpečného fungovania bankového systému, ale naopak dávajú návod na to, ako právne obísť zákonný zákaz, daný bankám ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, resp. ako obísť zákaz uzatvárania zmlúv za nápadne nevýhodných podmienok, obsiahnutý v ustanovení § 27 ods. 8 Zákona o bankách. Uviedol, že riziko pre bezpečné fungovanie bankového systému môže predstavovať právny názor súdu prvej inštancie, ktorý vedie k presvedčeniu a vytvoreniu precedensu, že zo strany bánk na území Slovenskej republiky môže dochádzať ku uzatváraniu napríklad jednostranne banku zaväzujúcich zmlúv o dôchodku (s inými osobami než sú klienti banky), teoreticky v akejkoľvek výške peňažného záväzku, a tým k použitiu vkladov klientov, na výplatu týchto záväzkov. Konštatoval, že súd prvej inštancie sa zjavne nezaoberal takýmto možným právnym dopadom svojho rozhodnutia. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i vznesenú námietku premlčania, keď úrok z omeškania z mesačných plnení splatný v období od 15.05.2013 do 15.06.2014 bol na súde uplatnený až podaním žalobkyne zo dňa 12.07.2017, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby a pretože na pojednávaní dňa 27.10.2017 vzniesol námietku premlčania, mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť minimálne v rozsahu celého úroku z omeškania z mesačných plnení splatných v období od 15.05.2013 do 15.06.2014. S poukazom na § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2013 namietal, že priznané úroky z omeškania nezodpovedajú právnej úprave podľa uvedeného nariadenia vlády a spôsob, akým žalobkyňa úroky z omeškania uplatnila, je neštandardný, pomerne chaotický a nezodpovedajúci uvedenej právnej úprave, keď vždy žiadala úroky z omeškania v mesačných obdobiach, pričom pripočítavala jednotlivé nabehnuté mesačné dávky k celkovej sume skôr splatných dávok a z tohto súčtu žiadala úrok z omeškania vždy podľa aktuálnej výšky. V dôsledku toho napr. pri mesačnom plnení splatnom dňa 15.04.2010 žalobkyňa neoprávnene uplatňuje od 13.04.2011 úrok z omeškania v sadzbe 9,25 % a od 16.05.2014 dokonca v sadzbe 9,50 %, i keď jej nárok (v prípade dôvodnosti žaloby v časti istiny) by mohol byť len v sadzbe 9 %. Obdobne to platí i pri ostatných mesačných plneniach. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedla, že plnenie zo zmluvy z Podporného dôchodkového fondu možno subsumovať pod sociálny program banky, do ktorého boli poukazované aj finančné prostriedky zo sociálneho fondu, preto aplikovať ustanovenia Zákona o bankách v tomto prípade nie je možné; v opačnom prípade by banka nemohla mať žiadny sociálny program pre svojich zamestnancov, keby platil výklad ustanovení Zákona o bankách tak, ako ho vysvetľuje žalovaný. Predmetná zmluva bola medzi stranami uzatvorená na jej žiadosť ako dlhoročnej zamestnankyne o poskytnutie plnenia z Podporného fondu SLSP a. s.; zmluva o poskytovaní plnenia z "Podporného dôchodkového fondu o dôchodku" Slovenskej sporiteľne a. s. je druh záväzkovej zmluvy, jej obsah je záväzný pre obidve zmluvné strany a nie je možné ju jednostranne meniť, ani vypovedať. Svojím obsahom napĺňa znaky zmluvy o dôchodku a obsahuje podrobnú úpravu práv a povinností zmluvných strán. Vzhľadom na to, že predmetná zmluva je uzavretá na dobu určitú, ňou založený vzťah nemôže byť ukončený výpoveďou. Stotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie o neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku z 26.10.2009 pre rozpor so zákonom. Touto výpoveďou nebola zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne a. s. ukončená a žalovaný nepreukázal ani iný dôvod ukončenia predmetnej zmluvy, a keďže je platná a účinná, zmluvné strany si musia podľa nej poskytovať plnenia vrátane žalovaného dôchodku pravidelne mesačne v dohodnutej mesačnej výške 141,70 Eur. Podľa jej názoru by bolo v rozpore s platnými právnymi predpismi, aby mohla byť zmluva o dôchodku vypovedateľná, pretože tým by nenapĺňala základné atribúty a účel, za ktorým bola uzavretá. Ďalej namietala, že protiplnenie v zmysle ustanovenia zákona o bankách možno vyžadovať vždy len pri podnikateľskej činnosti banky, nie v rámci sociálneho programu a pracovnoprávnych vzťahov. Zmluvou o dôchodku sa nemožno zaviazať k protiplneniu, odporuje to ustanoveniam zákona, pretože práve z dôvodu nízkych miezd a dôsledkom toho nízkych dôchodkov v 90 - tych rokov pristúpil žalovaný ako bývalý zamestnávateľ k rozhodnutiu, že zmieri platové "krivdy" a nezrovnalosti bývalých pracovníkov, ktorí vytvorili základ na ďalší expanzívny rozvoj banky a poskytovaním pravidelného mesačného doživotného plnenia zlepší ich kvalitu života na starobnom dôchodku, pretože ich dôchodok je podstatne nižší oproti pracovníkom banky, ktorí odchádzali do dôchodku v roku 2000. Uviedla, že bývalí zamestnanci poskytli "plnenie" tým, že sa snažili vytvoriť pre banku základy, na ktorých teraz môže budovať, vytvorili jej širokú a stálu klientelu, vďaka ktorej môže banka expandovať a hospodársky sa rozvíjať. Správne podľa jej názoru súd prvej inštancie posúdil právnu stránku veci. K námietke premlčania uviedla, že úroky z omeškania sú napočítané postupne mesačne a žalovaný neuviedol, v čom vidí chaotický spôsob uplatnenia úrokov z omeškania z istiny, a ak by sa nedostal žalovaný do omeškania od roku 2010, nevznikla by uvedená situácia. Pri omeškaní záväzkových vzťahov, ktoré vznikli pred 01.02.2013 sa výška riadi podľa predpisov účinných k 31.01.2013 aj za dobu omeškania po 31.01.2013. Rozhodnou skutočnosťou pre určenie právnej úpravy je deň vzniku záväzkového vzťahu bez ohľadu na to, či omeškanie nastalo pred alebo po účinnosti nariadenia vlády č. 20/2013 Z. z. Na základe vznesenej námietky premlčania a uplatnenej výške úrokov z omeškania konkrétne za obdobie od 13.04.2011 je uplatnený úrok z omeškania vo výške 9,25 % z dôvodu, že základná úroková sadzba bola 1,25 % a zvyšuje sa o 8 percentuálnych bodov, preto uplatnenú výšku úrokovej sadzby za uvedené obdobie omeškania považuje za dôvodnú vo výške 9,25 % p. a. v súlade s nariadením vlády č.87/1995 Z. z. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné v časti priznania žalobkyni žalovanej istiny a pravidelného mesačného plnenia v sume 141,70 Eur počnúc dňom 15.07.2017, avšak čiastočne je dôvodné odvolanie žalovaného v časti priznaných úrokov z omeškania. 5. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne na zaplatenie žalovanej pohľadávky, ako aj na opodstatnenosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery o neplatnosti výpovede zmluvy o poskytovaní plnenia z "Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s. a z toho vyplývajúcej povinnosti žalovaného poskytnúť žalobkyni plnenie zo zmluvy o dôchodku; ktorá nezanikla ani v dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia žalovaného; keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom o bankách č. 183/2001 Z. z., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe v časti priznanej istiny a pravidelného mesačného plnenia aj dostatočne odôvodnil. 6. V preskúmavanej veci je predmetom konania žalobkyňou uplatňovaný nárok na plnenie zo zmluvy o dôchodku po tom, ako túto zmluvu žalovaný s účinnosťou ku dňu 31.03.2010 jednostranne ukončil výpoveďou. Pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku tak bolo rozhodujúce posúdenie, či zmluva o dôchodku uzatvorená medzi stranami, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal vyplácať žalobkyni doživotne dôchodok, je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú alebo na dobu neurčitú, vyriešenie ktorej otázky bolo potom určujúce pre posúdenie platnosti výpovede žalovaného. 7. Otázka, či zmluva o dôchodku, uzatvorená na doživotie, je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú a či ju je možné; ako zmluvu dojednanú na dobu neurčitú; jednostranne vypovedať, bola v súdnej praxi vyriešená uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Ncdo 9/2011, ktorý zohľadnil aj právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v jeho viacerých rozhodnutiach, v ktorých tento konštatoval, že zmluvu o dôchodku, ktorý sa má vyplácať doživotne, nemožno vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď dojednanie zmluvy o dôchodku "na dožitie" nepochybne treba považovať, z hľadiska povahy tohto dojednania, za dojednanie zmluvy na "dobu určitú". Rovnaký záver vyslovil aj Najvyšší súd SR aj vo svojom uznesení sp. zn. 5Ncdo/49/2012 zo dňa 29.04.2014. 8. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie založenom na právnom závere o neplatnosti výpovede žalovaného zo zmluvy o dôchodku, je v súlade s doterajšou konštantnou rozhodovacou činnosťou a ustálenou súdnou praxou. 9. S námietkou žalovaného, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zákonníka vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách; podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote; sa súd prvej inštancie vysporiadal správne tak, že túto nepovažoval za dôvodnú, keď zohľadnil, že predmetom zmluvného vzťahu so žalovaným nebola obchodná banková činnosť ako taká, a teda zmluvu neuzatváral žalovaný so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone podnikateľskej činnosti, nejedná sa preto o vzťah banky a klienta a rovnako je bezpredmetné, že zmluva bola uzatvorená po skončení pracovného pomeru. 10. Uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 01.01.2002 v ust. § 27 ods. 5 (a až od 01.01.2007 v ustanovení § 27 ods. 8) Zákona o bankách, pričom žalovaný naďalej plnil zo zmluvy o dôchodku aj po 01.01.2002, a to až do jej vypovedania ku dňu 31.03.2010. 11. Rovnako považoval aj odvolací súd za potrebné zohľadniť to, že uvedené ustanovenie je zakomponované v Zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti Zákona o bankách 1.1.2002 nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by žalovanému bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V tejto súvislosti odvolací súd v súlade so závermi súdu prvej inštancie, zdôrazňuje, že pri posudzovaní zmluvy o dôchodku z hľadiska § 27 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné osobitne zohľadniť, že v danom prípade vystupoval žalovaný ako (bývalý) zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu (bývalému) zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú zamestnanci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie zamestnancov; zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, zmluvu so žalobkyňou teda žalovaný neuzatváral ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom. 12. Odvolací súd tak zhodne s názorom súdu prvej inštancie nepovažoval zmluvu o dôchodku uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok v tom, že by sa ňou žalovaný zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. V danom prípade išlo o zmluvu, ktorej možnosť uzatvorenia ako jeden zo zmluvných typov, vyplýva priamo zo zákona a predstavuje legitímny právny prostriedok na to, aby zamestnávateľ "odmenil" svojich dlhoročných zamestnancov odchádzajúcich do starobného a invalidného dôchodku za ich dlhoročnú vernosť a kvalitu ich práce, vo forme peňažného plnenia slúžiaceho na podporu zabezpečenia ich životnej úrovne, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity; ide o "ocenenie" zamestnancov, ktorí sa tak svojou dlhodobou prácou spolupodieľali na vytváraní hodnôt žalovaného; výška plnenia žalovaného je aj preto odstupňovaná v závislosti od dĺžky nepretržitého trvania pracovného pomeru. S poukazom na uvedené možno vyvodiť záver, že nejde o hospodársky neodôvodnené plnenie alebo také, ktoré by zjavne nezodpovedalo poskytovanej protihodnote; v opačnom prípade každé (bezodplatné) plnenie žalovaného bez súčasného protiplnenia (ako napr. darovanie) by bolo, ako zakázaná činnosť, v rozpore so Zákonom o bankách; takýto záver však výkladom ust. § 27 ods. 8 v spojení s § 119 ods. 3 Zákona o bankách nemožno vyvodiť. 13. Uvedené právne úvahy nie sú v rozpore ani s účelom a zmyslom Zákona o bankách deklarovanom v § 1, nakoľko z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že tento sa vzťahuje, ako norma verejného práva, len na niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením a podnikaním a so zánikom bánk, a priamo nerieši interné vzťahy banky s ich bývalými zamestnancami, spadajúce do oblasti sociálnej starostlivosti zamestnancov, resp. bývalých zamestnancov. Ani z obsahu štatútu prijatého, okrem iného, aj za účelom podpory stabilizácie zamestnancov banky, nemožno vyvodiť, že by tento predstavoval nástroj organizácie či riadenia banky, a že by tak vzťahy založené týmto štatútom mali bez ďalšieho spadať pod režim zákona o bankách. 14. Nakoľko prijatá právna úprava v Zákone o bankách sa nedotkla zmeny tvorby fondu (čl. II, bod 3 štatútu) alebo potreby zmeny štatútu (čl. V, bod 2) tak, že by tvorba fondu z použiteľného (čistého) zisku predstavovala takú činnosť banky, v ktorej žalovaný nemôže ďalej pokračovať pre jej rozpor so zákonom, nemožno vyvodiť záver o zániku záväzku žalovaného poskytovať žalobkyni plnenie zo zmluvy o dôchodku v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zákonníka. 15. Nesprávne však súdu prvej inštancie posúdil ako neopodstatnenú námietku premlčania vznesenú žalovaným na pojednávaní dňa 27.10.2017, na ktorom súd pripustil zmenu žaloby v zmysle písomného podania žalobkyne zo dňa 12.07.2017, v súvislosti s ktorým žalovaný namietal uplynutie všeobecnej trojročnej premlčacej doby od vzniku práva do doručenia zmenenej žaloby súdu. V písomnom podaní zo dňa 12.07.2017 žalobkyňa uviedla, že rozširuje uplatnený nárok o príslušenstvo tvoriace úrok z omeškania za obdobie od 15.07.2014 do 15.07.2017, avšak žiadala týmto podaním priznať aj úroky z omeškania za obdobie od 16.05.2013 do 15.07.2014, ktoré ku dňu doručenia tohto podania žalobkyne súdu neboli uplatnené, pretože návrhom na zmenu žaloby doručeným súdu dňa 26.03.2012 si uplatnila zaplatenie istiny 3.400,80 eur s úrokmi z omeškania za obdobie od 16.04.2010 z jednotlivých súm postupne mesačne do 15.03.2012 a zo sumy 3.400,80 eur od 16.03.2012 do zaplatenia, ktorú zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením na pojednávaní dňa 20.03.2013 a zmenou petitu žaloby zo dňa 16.04.2013, ktorú súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa 17.04.2013 rozšírila uplatnený nárok za obdobie od 16.04.2012 postupne mesačne z jednotlivých súm do 15.04.2013 a zo sumy 5.242,90 eur od 16.04.2013 do zaplatenia. Z uvedeného je zrejmé, že úroky z omeškania za obdobie od 16.05.2013 do 15.07.2014 si uplatnila až rozšírením žaloby doručeným súdu dňa 14.07.2017. Právo na úrok z omeškania vzniká každým dňom omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zákonníka, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Dôvodne preto žalovaný namieta premlčanie úrokov z omeškanie za obdobie, za ktoré žalobkyňa rozšírila žalobu podaním zo dňa 12.07.2014, a to v časti do doručenia zmenenej žaloby súdu, t. j. 14.07.2014, pretože všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie úrokov z omeškania za predchádzajúce obdobie, t. j. do 13.07.2014, uplynula najneskôr dňa 13.07.2017, t. j. pred doručením zmenenej žaloby súdu a týmto podaním si teda uplatnila úroky z omeškania za obdobie od 16.05.2013 do 14.07.2014 po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným nemožno preto žalobkyni priznať právo na zaplatenie úrokov z omeškania za uvedené obdobie. 16. Odvolací súd ďalej zistil, že žalobkyňa si nárok na úroky z omeškania za omeškanie s plnením jednotlivých splátok uplatnila v správnej výške za celé obdobie omeškania s plnením tej ktorej splátky. Nesprávne si za jednotlivé obdobia vždy odo dňa splatnosti ďalšej splátky uplatnila úroky z omeškania v rovnakej výške platnej k 1. dňu omeškania s plnením poslednej splátky, aj zo skôr splatných splátok, u ktorých k 1. dňu omeškania s ich plnením platila iná výška úrokov z omeškania. Napr. prvým dňom omeškania zo zaplatením 1. splátky splatnej dňa 15.04.2010, bol deň 16.04.2010, kedy základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola 1 %, v dôsledku čoho výška úrokov z omeškania bola 9 % ročne, pričom z ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2013 vyplýva, že táto výška úrokov z omeškania platná k 1. dňu omeškania s plnením predmetnej splátky sa vzťahuje na celú dobu omeškania s jej plnením, teda až do jej zaplatenia, a preto za omeškanie s plnením tejto splátky si nesprávne žalobkyňa uplatnila a súd prvej inštancie jej nesprávne priznal za obdobie od 13.04.2011 úroky z omeškania v inej výške, aká platila k 1. dňu omeškania s plnením tejto splátky, čo dôvodne namietal žalovaný v odvolaní. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni úroky z omeškania v správnej výške za celé obdobia omeškania s plnením jednotlivých splátok, keď vyhovel žalobe žalobkyni, ktorou si uplatnila úroky z omeškania vyššie uvedeným spôsobom, a preto je potrebné v tejto časti zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania v zmysle § 379 písmeno c) C.s.p. a žalobným návrhom v zmysle § 216 ods. 2 C.s.p., keď spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny a pravidelných mesačných plnení žalobkyni v sume 141,70 Eur ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. V časti úrokov z omeškania uplatnených za obdobie od 16.04.2010 do 15.05.2013 a za obdobie od 14.07.2014 do zaplatenia zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že za uvedené obdobia priznal žalobkyni úroky z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. 18. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech žalobkyne v konaní, ktorý ustálil v rozsahu cca 10 %, priznal jej náhradu trov konania v rozsahu 80 %, zodpovedajúcom rozdielu medzi úspechom žalobkyne v rozsahu 90 % a úspechom žalovaného v rozsahu 10 %. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).