Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/193/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314204346 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1314204346.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: A-R Halicilik Turizm Sanayi Ve Ticaret Anonim Sirketi, IČO: 001256, so sídlom Acipayam Yol Kavsagi Tavas/Denizli, Turecko, zastúpeného: Mgr. Peter Lupták, advokát, so sídlom Nám. Štefana Moyzesa 3, Banská Bystrica, IČO: 43883907, proti žalovanému: S. H., T. D. Q. A. XXXX/X, D., zastúpenému: Mičinský & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Antolská 6, Bratislava, IČO: 51296969, o zaplatenie 4.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. januára 2019, č.k. 14C/17/2015-81, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 4.000,- Eur titulom nezaplatenia zostatku kúpnej ceny a priznal žalovanému nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V prvom rade poukázal na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Uviedol, že v kúpnej zmluve je ako predávajúci uvedený: Lykia Pazarlama Merkezi, Denizli, Turecko a žalobcom je A-R Halicilik Turizm Sanayi Ve Ticaret Anonim Sirketi, so sídlom Acipayam Yol Kavsagi Tavas/Denizli Turecko. Tvrdenie žalobcu v žalobe, že žalobca je tureckou obchodnou spoločnosťou riadne založenou a existujúcou podľa tureckého právneho poriadku so sídlom v Denizli v Turecku, čo osvedčil výpisom z Obchodnej komory v Tavase, Turecko, osvedčuje právnu subjektivitu žalobcu, žiadnym spôsobom neosvedčuje vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou uvedenou v kúpnej zmluve ako predávajúci. Tvrdenie žalobcu, že podľa tureckého práva sa pobočka zriaďuje rozhodnutím spoločnosti o vykonávaní činnosti na adrese pobočky v kamennom obchode, čo žalobca preukazuje výpisom rozhodnutia zo dňa 27.07.2006, v tejto súvislosti zdôraznil, že adresa a označenie predajne sa nestotožňuje s názvom a adresou uvedenou na kúpnej zmluve ako predávajúci. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie tak bol samostatným dôvodom na zamietnutie žaloby. S odkazom na čl. 6 Európskeho parlamentu číslo 593/2008 zo dňa 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky - Rím I konštatoval, že možnosť určiť si rozhodné právo pre zmluvné záväzky sa týka výlučne členských štátov Európskej únie, v posudzovanom prípade je preto jeho aplikácia vylúčená tým, že Turecko nie je členským štátom EÚ. Vychádzal preto z § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého ak si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom. Skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním tak posúdil podľa § 52 ods.1,2,3,4, § 54 ods. 1, ods. 2 § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 43, § 44 ods. 1, § 132 , § 457, § 588 Občianskeho zákonníka v spojení s § 9 zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31.12.2012. Konštatoval, že právny vzťah medzi stranami sporu posudzoval podľa slovenského právneho poriadku, ako spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď zistil, že žalobca ako predávajúci pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovaný ako spotrebiteľ nekonal pri uzatváraní zmluvy v rámci žiadnej podnikateľskej činnosti, vystupoval v pozícii spotrebiteľa. Považoval za nesporné, že kúpna zmluva predložená žalobcom je spotrebiteľská zmluva a zmluvný vzťah medzi sporovými stranami je spotrebiteľským vzťahom. Mal z výpovede svedkyne z vyjadrení žalovaného preukázané, že žalobca použil nátlak, nekalé a agresívne obchodné praktiky a primäl žalovaného k podpísaniu kúpnej zmluvy, ktorá je z týchto dôvodov neplatná. Argumentácia žalobcu, že aj v konaní vypočutú svedkyňu sa snažili presvedčiť na kúpu koberca a ona napriek tomu predajňu žalobcu opustila bez nákupu, nepovažoval vo vzťahu k prejednávanej veci za relevantnú. Vzhľadom na vek žalovaného 70 rokov v roku 2012, teraz 77 rokov, bolo potrebné zohľadniť vek kupujúceho a predpoklad, že v takom veku neznesie človek rovnako odolne psychický nátlak ako mladší človek a jeho rozpoznávacie schopnosti a úsudok pri posúdení okolností kúpy sú už obmedzené. Zdôraznil, že zmluva výslovne obsahuje dohodu o C.O.D. (cash on delivery), čo znamená platba pri dodávke a aj v zmluve je uvedené, že doplatok bude zaplatený pri odovzdaní tovaru v mieste bydliska žalovaného. Žalobca sa však nikdy nepokúsil žalovanému fyzicky dodať tovar spôsobom dohodnutým v zmluve, svoju aktivitu obmedzil len na telefonické výzvy, a preto žalovanému reálne ani nikdy nevznikla povinnosť zaplatiť doplatok kúpnej ceny 4.000,- Eur. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), písm. f), písm. h) C.s.p. Poukázal na to, že žalobca je tureckou obchodnou spoločnosťou riadne založenou a existujúcou podľa tureckého právneho poriadku, prevádzkuje kamenné obchody - pobočky, v ktorých predáva tovar, najmä koberce a že jedna z týchto podľa pobočiek má názov Lykia Pazarlama Merkezi. Pobočky sa podľa tureckých právnych predpisov nezapisujú do obchodného registra a existencia pobočky sa dokazuje rozhodnutím spoločnosti o zriadení pobočky. Poukázal na to, že predložil výpis z obchodného registra ako aj rozhodnutie o zriadení pobočky. Pokiaľ mal súd v prvej inštancii o pravdivosti týchto jeho tvrdení a o právnej úprave v tureckom právnom poriadku, ktorá upravuje možnosť a spôsob zriaďovania pobočiek, pochybnosti, mal si túto skutočnosť preveriť resp. obsah príslušného tureckého práva zistiť. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie tak považoval za nedôvodný a ničím nepodložený. Záver súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie dohovoru Rím I. považoval za nesprávny. Mal za to, že otázka, ktoré právo bude rozhodným pre zmluvné záväzkové vzťahy, je upravené v Nariadení Európskeho parlamentu a rady (ES) číslo 593/08 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), ktoré je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na znenie jeho článku 3 ods. 1. Pokiaľ sa mal aplikovať zákon číslo 97/1963 Zb. bolo potrebné prihliadnuť na § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. Poukázal na to, že z textu kúpnej zmluvy je zrejme, že obidve zmluvné strany ju uzatvorili v Turecku, v jeho pobočke, takže pre úpravu zmluvného vzťahu si zvolili tureckej právo, zmluva bola spísaná podľa tureckého Obchodného zákonníka. Týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancii nijako nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi. Za nesprávny považoval záver súdu pre inštancia o tom, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu a spotrebiteľský vzťah. V tomto smere poukázal na to, že súčasťou tureckého právneho poriadku je zákon o ochrane spotrebiteľa ku, ktorý však v danom prípade nemožno aplikovať. Zdôraznil, že, keďže výrobňa kobercov podľa článku 8 tureckého zákona o ochrane spotrebiteľa sa považuje za obchodný priestor, je zrejme, že predaj sa v tomto prípade mimo obchodných priestorov nekonal. Turecký zákon o ochrane spotrebiteľa preto na tento predaj aplikovať nemožno. V tejto súvislosti namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pokiaľ dospel k záveru, že turecké právo poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu práv, tento jeho záver nie je ničím podložený a neporovnal turecké spotrebiteľské právo a slovenské spotrebiteľské právo. Aj v tejto časti vytýkal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Za nesprávne považoval aj skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Zotrval na tvrdení, že kúpna zmluvy bola uzavretá vo výrobných priestoroch za úplne štandardných okolnosti v Turecku, kde je iná kultúra predaja v porovnaní so slovenskom ako aj iná mentalita obchodníkov pričom ide o skutočnosti všeobecne známe. Mal za to, že výpoveď svedkyne žiadne nekalé ani agresívne obchodné praktiky ani žiadny nátlak nepreukázala. Uvedená svedkyňa nebola pri komunikácii žalovaného s predajcami prítomná, potvrdila, že ľudia, ktorí si nič nechceli kúpiť, ani si nič nekúpili a jednoducho z výrobne kobercov odišli, a ona sama si nič nekúpila, napriek tomu, že jej tovar ponúkali. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pri samotnom uzatvorení kúpnej zmluvy žalovaným už bola prítomná aj svedkyňa - jeho dcéra, ktorá dokonca poskytla žalovanému na zaplatenie zálohy svoju kreditnú kartu vyťukala mu PIN kód a zaplatila zálohu. Aj z výpovede svedkyne vyplýva, že kúpna zmluva bola zo strany žalovaného uzatvorená dobrovoľne a rovnako, že žalovaný prostredníctvom svedkyne dobrovoľne zaplatil zálohu. Z výpovede svedkyne tiež vyplýva, že žalobca sa žalovanému tovar doručiť pokúšal, že ho kontaktoval telefonicky a že žalovaný si kúpu rozmyslel a nemal už záujem o tovar. Z týchto dôvodov preto mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a bolo porušené aj jeho právo na spravodlivý proces. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, a preto prvoinštančný súd žalobu správne zamietol. Poukázal tiež na to, že žalobca mal počas takmer 4 roky trvajúceho konania kedykoľvek možnosť predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, čo neurobil a nenavrhol ani súdu vyžiadať informáciu ministerstva spravodlivosti alebo inak zisťovať cudzie právo. Prvoinštančný súd posúdil správne zmluvu medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľskú, ktorá sa spravuje právnym poriadkom SR. Žalobca na jednej strane tvrdí, že turecké právo poskytuje spotrebiteľovi rovnakú ochranu ako slovenské právo, na druhej strane však tvrdí, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie spotrebiteľským vzťahom podľa tureckého práva, keďže sa obchod uskutočnil v obchodných priestoroch žalobcu. Uvedené tvrdenia treba rozhodne odmietnuť. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu, prečo by sa mal právny vzťah podriadiť inému právnemu poriadku. Súd prvej inštancie správne posúdil, že kúpna zmluva je absolútne neplatná z dôvodu nátlaku, agresívnych obchodných praktík. Žalobca v konaní nepreukázal opak ani sa o to nijako nesnažil. Poukázal tiež na to, že v zmluve je jasne uvedené, že doplatok bude zaplatený žalobcovi pri odovzdaní tovaru v mieste bydliska žalovaného. Žalobca však nikdy nepreukázal, že by sa mu vôbec pokúsil tovar doručiť. Ďalšie tvrdenia žalobcu v odvolaní považoval za zmätočné. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol rozsudok súdu prvej inštancie kov vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci venoval súd prvej inštancie všetkým (čiastkovým) otázkam relevantným pre posúdenie dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal doplatenie kúpnej ceny; náležitú pozornosť z hľadiska všetkých riadne a včas uplatnených relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojho nároku a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti tomuto nároku, zo zisteného skutkového stavu majúcom oporu vo vykonanom dokazovaní vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré aj správne vyložil, a svoje úvahy, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup primerane vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke, a zároveň sa v potrebnom rozsahu vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolanie žalobcu tak nie je spôsobilé; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia (§ 365 ods. 1, písm. b/, f/, h/ C.s.p.); spochybniť správnosť záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. 6. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je z hľadiska prijatých záverov dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, v dôsledku čoho malo byť porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. 7. Odvolací súd sa stotožnil so žalobcom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho aktívnu legitimáciu, keď v konaní preukázal výpisom z obchodného registra, že je tureckou obchodnou spoločnosťou založenou a existujúcou podľa tureckého právneho poriadku, a že prevádzkuje pobočku Lykia Pazarlama Merkezi, prostredníctvom ktorej uzavrel so žalovaným kúpnu zmluvu týkajúcu sa predaja kobercu za cenu 5 000 eur. Žalobca preukázal svoje tvrdenie o existencii pobočky, ktorá sa podľa tureckých právnych predpisov nezapisuje do obchodného registra, predložením rozhodnutia spoločnosti o zriadení pobočky. Odvolací súd považoval uvedené dôkazy za postačujúce pre záver o aktívnej legitimácii žalobcu v spore. 8. Žalobca sa však nedôvodne dovoláva aplikácie tureckého práva; ktoré si strany v kúpnej zmluve zvolili; ako práva rozhodného pre posúdenie uplatňovaného nároku s poukazom na Nariadenie Európskeho parlamentu a rady (ES) číslo 593/08 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), ktoré ako súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky má mať prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Odvolací súd sa stotožnil s argumentom súdu prvej inštancie, že v danej veci sa Nariadenie nemohlo uplatniť vzhľadom k tomu, že podľa neho sa určuje rozhodné právo pre zmluvné záväzky vzniknuté v rámci členských štátov Európskej únie. 9. Nenáležitá je aj námietka žalobcu, že pokiaľ ide o aplikáciu zákona č. 97/1963 Zb. bolo potrebné prihliadnuť na § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. V danom prípade pre určenie rozhodného práva bolo potrebné vychádzať z § 9 ods. 3 cit. zákona. Skutočnosť, že turecké spotrebiteľské právo, ako právo stranami zvolené, poskytuje menšiu ochranu práv spotrebiteľa ako slovenské spotrebiteľské právo, je zjavná z argumentácie žalobcu, že turecký zákon o ochrane spotrebiteľa nie je možné na uzavretie kúpnej zmluvy v obchodných priestoroch aplikovať. Je teda zrejmé, že turecké spotrebiteľské právo poskytuje nižší štandard ochrany spotrebiteľa. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že daný právny vzťah sa spravuje slovenským právnym poriadkom, a neuplatní sa voľba tureckého práva v kúpnej zmluve. Je preto bez právneho významu, že kúpna zmluva bola uzatvorená v Turecku, že zmluvné strany si zvolili turecké právo a že zmluva bola spísaná podľa tureckého Obchodného zákonníka. 10. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dospel k záveru, že okolnosti za ktorých bola kúpna zmluva uzavretá nemožno považovať za štandardné. Súd prvej inštancie tieto okolnosti predaja dôkladne uvážil a vyhodnotil, keď ich považoval za neprimerané (nátlakové) vo vzťahu k osobe žalovaného. Súd prvej inštancie svoje skutkové závery oprel o svedeckú výpoveď dcéry žalovaného, ktorá potvrdila tvrdenia žalovaného o neštandardných okolnostiach predaja. Neobstojí tak ani námietka žalobcu, že ľudia, ktorí si nič nechceli kúpiť, ani si nič nekúpili a jednoducho z výrobne kobercov odišli. Správne poukázal súd prvej inštancie i na to, že kúpna zmluva výslovne obsahuje dohodu o C.O.D., teda o platbe pri dodávke, a preto žalobcovi; a to i bez ohľadu na rozhodné právo; vznikne nárok na doplatenie kúpnej ceny až pri odovzdaní tovaru. Žalobca tento synalagmatický záväzok v žalobnom petite nijako nevyjadril. Pretože žaloba vychádza zo synalagmatického právneho vzťahu (§ 560 Obč. zák.), možno jej vyhovieť len vtedy, ak bude zahŕňať právo zodpovedajúce plneniu žalobcu, ktorým je plnenie žalovaným podmienené (R 26/1975). 11. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho; odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého; výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).