Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/283/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315214330 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1315214330.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: EUBIRAC, a.s., so sídlom Podunajská č. 23, Bratislava, IČO: 35 683 066, zastúpeného advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s.r.o., so sídlom Laurinská č. 3, Bratislava, IČO: 36 861 545, proti žalovanému: MAFRA Slovakia, a.s., so sídlom Nobelova č. 34, Bratislava, IČO : 51 904 446, zastúpeného advokátskou kanceláriou agner& partners, s.r.o., so sídlom Špitálska č. 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď a o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.5.2017, č.k. 11C/491/2015-818, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, v ktorej sa žalobca v znení ostatnej zmeny pripustenej uznesením súdu zo dňa 25.4.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť v denníku G. E. a na portáli <G.:/..sk> F. D.É. Y., F. Č. S. E. „. K. : L. E. Z. A. C., G. O. D.“ z tohto portálu, povinnosť uverejnenia ospravedlnenia konkrétneho znenia na prvej stránke G. E. a povinnosť zaplatiť žalobcovi zaplatiť mu primerané zadosťučinenie vo výške 10 000 eur (výrok I.). Vo výroku II. s použitím § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ((ďalej „ C.s.p.“) rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške. 2. Zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil § 8 ods. , § 10 ods.2,3 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „ Tlačový zákon„) konštatujúc, že žalobca v žalobe tvrdil, že je stavebnou spoločnosťou, ktorá pôsobí na Slovensku viac ako 20 rokov, počas ktorých zrealizoval množstvo stavieb priemyselného charakteru, náročných rekonštrukcii pamiatkovo chránených objektov, stovky stavebných projektov, v roku 1998 získal certifikát systému riadenia kvality. Dňa 11.5.2015 boli v denníku G. E. Č.. XX na S. XX a na portáli <G.:/..sk> uverejnené články, ktoré navodzujú dojem, že je neserióznym subjektom, ktorý si na realizáciu zákaziek získaných verejným obstarávaním zazmluvňuje subdodávateľov, ktorým neplatí za riadne zhotovené práce. Žalobca bol prirovnávaný ku spoločnosti Váhostav, pričom je vykreslený tak, že úmyselne realizuje zákazky z verejných zdrojov za nízke ceny so zámerom neplatiť subdodávateľom za odvedenú prácu. Tieto údaje žalobca označil za nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce. Články sa prevažne týkajú vranovskej spoločnosti CEDENT plus s.r.o. a tendra na kontajnerové stojiská na separovaný zber vo Vranove nad Topľou, v menšej miere sa spomína aj tender na Zemplínske múzeum v Michalovciach, Východoslovenské múzeum v Košiciach. Verejné obstarávanie bolo vyhlásené mestom, úspešným uchádzačom bol žalobca, predmetnú zákazku realizovala spoločnosť EURO-ŠTUKONZ a.s., ktorá uzatvorila zmluvu o dielo so spoločnosťou Segametal Engineering, s.r.o. na zhotovenie diela. Žalobca nedlhuje spoločnosti Segametal Engineering ani spoločnosti CEDENT plus s.r.o. žiadnou čiastkou, keďže s nimi nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu. Zmluvnému partnerovi (EURO-ŠTUKONZ a.s.) uhradil celú sumu za zhotovené dielo. 3. Žalobca za sporné časti v denníku G. E. označil: A/„A. K. : C.- I. E.. L. Y. K. F. E. E. Q. L.“. Ide o titulok uverejnený na prvej strane denníka. Je zjavné, že firmou z Vranova je spoločnosť CEDENT plus s.r.o., ktorá nikdy nebola subdodávateľom žalobcu, žalobca s ním nebol v zmluvnom vzťahu, tejto firme peniaze nedlhuje. Žalobca namieta, že nadpis článku nekorešponduje s jeho obsahom. Článok cituje predsedu predstavenstva žalobcu, ktorý uvádza, že zmluvným partnerom platí riadene a včas. To, že si subdodávatelia nesplnili svoje záväzky, nie je žalobca schopný ovplyvniť. Navyše prirovnanie ku firme Váhostav je difamačné. Predstavuje neoprávnenú kritiku žalobcu, navodzuje dojem, že žalobca je chronickým neplatičom. Takéto tvrdenia sú nepravdivé, vážnym spôsobom poškodzujú povesť a dobré meno žalobcu v očiach širokej verejnosti. B/ „L. E. Z. A. C., G. O. D.. K. S. T. Z. B. na J., D. Z. K. L. C.-I..“.. Toto tvrdenie žalobca považuje za pravdu skresľujúce a neúplné, keďže v kontexte celého článku navodzuje dojem, že žalobca neuhradil za vykonanú prácu spoločnosti CEDENT plus s.r.o. žiaden záväzok. Táto spoločnosť nikdy nevystavila žiadnu faktúru žalobcovi, tvrdenie má difamačný charakter a poškodzuje povesť a dobré meno žalobcu. C/ „Šust v tom vidí úmysel dostať firmy pod tlak, aby neboli schopné splniť zmluvné podmienky. V takom prípade objednávateľ ruší zmluvu a najme si iného subdodávateľa. Takto funguje systematický a schematický podvod, v ktorom sme prišli o svoje peniaze.“. Podľa žalobcu ide o nepravdivé tvrdenie, ktoré navodzuje dojem, že žalobca svojich subdodávateľov úmyselne dostáva pod tlak, pôsobí na nich, aby nesplnili svoje záväzky. Žalobca si nikdy od spoločnosti CEDENT plus s.r.o. neobjednal žiadne práce, nemá s ňou žiadnu zmluvu, preto nemôže zmluvu zrušiť. Žalobca má všetky záväzky riadne vysporiadané. 4. Vo vzťahu k údajom zverejneným na Z. G.J.:/..S.-W.-XXX/maly-K.-L.-E.-Z.-A.-C.-G.-O.-D.-XXXXXX D. E. : D/„ A. K.: L. E. Z. A. C., G. O. D.. K. S. T. Z. B. na J., D. Z.K. K. L. C.-I.. Žalobca to považuje za pravdu skresľujúce, argumentačne odkazuje na bod B. E/ „Š. K. J. K. Ú. B. L. Z. J., W. E. S. S. Y. Z.. K. J. Z. F. X. Y.P. W. E. S. U. S.. J. L. S. W. S. Z., K. D. S. Z. F. S. Z..“ , argumentáciou žalobca odkazuje na bod C. F/„Z. F. (Z. Z. Ž.) W. O. L. S. E. S. K. Ú. Q. S. J. S. M., D. Z. E. E. Z..“. Tento výrok má podľa žalobcu difamačnú povahu, článok nijako nesúvisí s kauzou M., ide o zrejmý úmysel vydavateľa poškodiť meno a dobrú povesť žalobcu poukazovaním na medializovanú kauzu, ktorá nie je do dnešného dňa riadne vyšetrená a skončená. Vyjadrenie je preto pravdu skresľujúce. G/„L. K. Y. Ú. K. K. S. S. W. K. S. S. Z. E. S. Y. K.T. Y. S. S. W. K. Z.. S. O. Z., napriek A. Ú. Z., E. B. S. K. S. W. Š. U.“. Uvedené tvrdenie je pravdu skresľujúce a neúplné. Ide o zjavný úmysel vydavateľa navodiť negatívny dojem už len zo skutočnosti, že žalobca je účastníkom súdneho konania, nie je ale zjavné, či na strane žalobcu, či si neuplatňuje svoje práva. Vyjadrenie je preto pravdu skresľujúca a neúplné. H/„Ž. S. po F., Č. Z. Z. S. I. Z. F. na Z. P. W. Z. K. F.. Z.J. S. U. Z. O. P. E. J. S.. Z. A. T. S. F. Y. E. L., E. J. napriek J. K. K. S., X. na F. G. Y. I..“. . Aj toto tvrdenie žalobca považuje za pravdu skresľujúce, neuvádza sa, že tvrdenie sa týka jeho, vyplýva to však z kontextu, keďže hovorkyňa reaguje na otázku, v ktorej sa spomína žalobca. Spomenutá obava pritom nemá žiadny racionálny základ, keďže žalobca mal množstvo pozitívnych referencií o realizovaných zákazkách. I/ „F. K. A. : E. U. S. F. L. Y. Y. A.. Y. S. E. S. W. Z. E. Z.. Y.Ž. W. Z. Y. K. A., G. F. K. J. B.. Z., Ž. C.- I. Q. K. A. S. S. Ú. F. K. A. K. D.. Aj toto tvrdenie žalobca považuje za neúplné a pravdu skresľujúce, navodzuje dojem, že objednávatelia sa majú žalobcu báť a majú mať obavy zo spolupráce s ním. Problematická má byť údajne spolupráca z toho dôvodu, že žalobca realizuje práce prostredníctvom subdodávateľov. Toto tvrdenie je rovnako zavádzajúce, žalobca si riadne plní svoje povinnosti v zmysle zmlúv ním uzatvorených a svojím subdodávateľom peniaze nedlhuje. J/ „K. A., D. D. Z. K. J. Č. Z. Z. Ž., S. E. Z. F. Y. K. S. Y. S. Y.W. C.-I., D. S. D., E. F. Z. za K. Z. S. S. na S., S. Č. Y. S.“. Tvrdenie je nepravdivé, žalobca realizoval pre objednávateľa Košický samosprávny kraj v rokoch 2008 až 2010 dve zákazky, obe boli zrealizované v súlade so zmluvami a pri oboch vystavil objednávateľ pozitívne referencie. 5. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ust. § 8 Tlačového zákona stanovuje, že ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, možno sa domáhať práva na odpoveď. Žalobca sa okrem iného domáhal, aby súd zaviazal žalovaného uverejniť opravu aj vo vzťah ku informáciám na internetovom portáli. V tejto časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú bez toho, aby skúmal pravdivosť tvrdení uverejnených v predmetnom článku konštatujúc, že zákon nepredpokladá použitie jeho ustanovení na internetové médiá, a to ani analogicky. Ak by mal zákonodarca úmysel upraviť povinnosť zverejňovať odpoveď osobitne v elektronických médiách, mohol byť obsahom novely tlačového zákona, čo sa však nestalo. 6. Čo sa týka návrhu na uverejnenie odpovede v denníku, v konaní mal preukázané, že žalobca podal žalobu včas. Predmetom práva na odpoveď v zmysle § 8 Tlačového zákona sú skutkové tvrdenia, ktoré sa dotýkajú dobrej povesti právnickej osoby. Definícia skutkového tvrdenia v zákone absentuje, avšak rozsiahla judikatúra pojem definovala. Za skutkové tvrdenie možno považovať vyjadrenie o skutkovej podstate alebo o postupe, ktoré sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou, ktorého pravdivosť, úplnosť a presnosť možno preveriť dokazovaním. Na rozdiel od hodnotiaceho úsudku, ktorým sa prejavuje názor, vyslovuje myšlienku, vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok je vybudovaný ako záver, ktorý má vyplývať z určitých premís. Aj Európsky súd pre ľudské práva ( ďalej ESĽP“) rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, pričom podľa neho zásadný rozdiel spočíva v možnosti ich preukázania, existenciu skutkových tvrdení možno dokázať, pravdivosť hodnotiacich úsudkov sa preukázať nedá, lebo hodnotiace úsudky nepopisujú skutočnosť, ale ju viac alebo menej voľne interpretujú. Podľa ESĽP nemožno zaťažiť dôkazným bremenom hodnotiaci úsudok, požiadavku dokazovať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné splniť a táto požiadavka porušuje slobodu vlastného názoru, ktorá je základnou časťou práva zabezpečeného článkom 10 dohovoru (rozsudok zo dňa 23. 10. 2007 k sťažnosti č.21279/02 a č. 36448/02). Určiť rozdiel medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom môže byť niekedy problematické, je to vecou posúdenia súdu. 7. Pokiaľ ide o výrok článku „. E. Z. A. C., G. O. D.. K. S. T. Z. B. na J., D. Z. K. L. C.-I..“. ( tvrdenie žalobca považoval za pravdu skresľujúce a neúplné, majúce difamačný charakter a poškodzujúce povesť a dobré meno žalobcu) súd prvej inštancie mal za preukázané, že firme CEDENT plus s.r.o., nebolo zaplatené za vybudovanie 104 kontajnerových stojísk, ktoré postavila ako subdodávateľ v rámci zákazky za viac ako 500.000 eur. Túto skutočnosť potvrdil konateľ spoločnosti CEDENT plus s.r.o. W. Š.. Sporné nebolo, že víťazom verejného obstarávania bol žalobca a že stavbu realizoval prostredníctvom celého radu subdodávateľov, nie priamo. V nadväznosti na uvedené posúdil toto skutkové tvrdenie ako pravdivé. 8. Výrok článku „Š. K. J. K. Ú. B. L. Z. J., W. E. S. S. Y. Z.. K. J. Z. F. X. Y. W. E. S. U. S.. J. L. S. W. S. Z., K. D. S. Z. F. S. Z..“. (podľa žalobcu ide o nepravdivé tvrdenie navodzujúce dojem, že žalobca svojich subdodávateľov úmyselne dostáva pod tlak, pôsobí na nich, aby nesplnili svoje záväzky) je podľa súdu prvej inštancie hodnotiacim úsudkom, ktorého pravdivosť nie je možné preukázať a nie je možné uplatňovať právo na odpoveď. Štatutárny zástupca poškodenej firmy hodnotí dôsledok druhotnej platobnej neschopnosti jedného v celom rade subdodávateľov na zhotoviteľa diela, pričom uvažuje o možnom zámere. 9. Pokiaľ ide o titulok článku „A. K.: C. - I. E. L. Y. K. F. E. E. Q. L.“ (pri ktorom žalobca namietal, že nadpis článku nekorešponduje s jeho obsahom), tvrdenie v ňom obsiahnuté súd prvej inštancie posudzoval špecificky, ako nadpis článku, titulok a to v kontexte celého článku, nie oddelene, ako sa o to snažil žalobca. Zároveň zohľadnil aj štruktúru titulku, keďže nejde o jednu vetu, ale rozdelené sekvencie, ktoré nemožno spojiť v jeden celok. V kontexte obsahu celého článku dospel k záveru, že nemožno označiť toto tvrdenie za difamačné konštatujúc, že Ústavný súd SR v náleze II.ÚS 340/2009 konštatuje, že úlohou titulku v printových médiách je zaujať čitateľa, aby si článok prečítal, možno teda akceptovať a tolerovať, že sa v ňom objavujú expresívnejšie, provokujúcu či zveličujúce prostriedky. Ústavný súd SR priznal aj právny účinok povahe periodika, v ktorom sa tvrdenie uverejnení, uviedol že je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače určenej pre širokú verejnosť, teda v určitých prípadoch je potrebné rešpektovať určité zjednodušenia a nie je možné trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení, na druhej strane vždy sa musí brať do úvahy celkové vyznenie určitej informácie, tak aby táto informácie zodpovedalo pravde (I ÚS 390/2011). Ani prirovnanie ku firme Váhostav nie je difamujúce, táto téma rezonovala v spoločnosti a je len pochopiteľné, že sa jej novinári venovali. Súd prvej inštancie dospel ku záveru, že samotný titulok článku, bez kontextu na samotný článok, nie je spôsobilý dotknúť sa dobrej povesti žalobcu, a preto nie sú splnené zákonné predpoklady na to, aby bol žalovaný zaviazaný na zverejnenie odpovede. 10. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného , že návrh znenia odpovede, ktorú navrhoval žalobca, nespĺňa požiadavky stanovené v § 8 ods. 4 Tlačového zákona a aj z toho dôvodu nebol povinný navrhovanú odpoveď uverejniť. Podľa § 8 ods. 4 Tlačového zákona sa odpoveď obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa ods. 1 poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. Zákon jednoznačne ustanovuje, že odpoveď sa obmedzí iba na skutkové tvrdenie, nemôže obsahovať hodnotiace úsudky. V spore bolo preukázané, že žalobca sa domáhal uverejnenia odpovede, pričom v texte žiadal aj uverejnenie hodnotiaceho úsudku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že aj to by bol dôvod na zamietnutie žaloby o uloženie povinnosti zverejniť odpoveď v zmysle Tlačového zákona. 11. V nadväznosti na § 19b ods.1,2 Občianskeho zákonníka v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že dobrá povesť je abstraktný pojem, zásah do dobrej povesti môže predstavovať neoprávnené, nesprávne tvrdenie, dokonca aj pravdivé tvrdenie, vždy však takej intenzity, ktorú nemožno v demokratickej spoločnosti tolerovať. Čiže také tvrdenia, ktoré majú difamačný charakter, to znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby (II.ÚS 211/08). V týchto sporoch sa totiž stretávajú dve práva požívajúce ochranu a to sloboda prejavu a právo právnickej osoby domáhať sa ochrany dobrej povesti. Pri takomto strete je povinnosťou súdu zohľadniť všetky konkrétne okolnosti, nakoľko sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti. V predmetných článkoch však podľa názoru súdu prvej inštancie neboli publikované nepravdivé skutkové tvrdenia ani neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré by boli spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu . 12. Tvrdenie uvedené v žalobe pod bodom B/ a D/ (firme nezaplatili pol milióna eur, hrozí jej krach a Vranovská spoločnosť doplatila na tender, ktorý pôvodne vyhral žalobca) je pravdivé. Spoločnosti CEDENT plus s.r.o skutočne hrozil krach, doplatila na tender, ktorý pôvodne vyhral žalobca. Tvrdenie pod bodom C/ a E/ (Š. v tom vidí úmysel dostať firmy pod tlak, aby neboli schopné splniť zmluvné podmienky. V takom prípade objednávateľ ruší zmluvu a najme si iného subdodávateľa. Takto funguje systematický a schematický podvod, v ktorom sme prišli o svoje peniaze) je hodnotiaci úsudok, ktorý nie je spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. Takýto hodnotiaci úsudok je navyše legitímny, veď by stačila iba zmena legislatívy a bolo by vylúčené, aby firma, ktorá vyhrá verejné obstarávanie nemohla zákazku realizovať prostredníctvom subdodávateľov, čím by sa predišlo možnosti vzniku situácie, aké vznikla aj v tomto prípade. Svedok W. Š. viedol, že dielo ktoré nebolo ani vyhotovené a riadne odovzdané bez akýchkoľvek problémov žalobca odovzdal objednávateľovi, mestu Vranov nad Topľou ako vlastné a od objednávateľa zinkasoval celú sumu za dielo, pričom subdodávateľov nechal znášať všetky náklady na realizáciu stavby. Potvrdil, že so spoločnosťou žalobcu nebol v právnom vzťahu, jeho spoločnosť nevystavovala faktúry žalobcovi, objednávateľom prác bola spoločnosť Icoma spol. s.r.o. a faktúry doposiaľ zaplatili, dohodnutá cena za dielu uhradená nebola. Tvrdenie F/ a G/ (Práve on a jeho firma sa nepriamo spomína v údajnom uniknutom spise tajnej služby Gorila, ktorého povesť nebola nikdy potvrdená. Firma však zároveň účinkuje vo viacerých súdnych sporoch a v súvislosti s problémom nevyplácania subdodávateľov z verejných zdrojov sa skloňovala aj v parlamente. S jej prácou, napriek množstvu úspešných projektov, nemajú dobré skúsenosti viaceré samosprávy ani štátne inštitúcie) sú pravdivé tvrdenia, nie sú spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. Nepravdivou nie je ani informácia, že v súvislosti s problémom nevyplácania subdodávateľov z verejných zdrojov sa skloňovala aj v parlamente. Žalovaný preukázal, že pravdivou je aj informácia, že s jej prácou nemajú dobré skúsenosti viaceré samosprávy a štátne inštitúcie. Mesto Kremnica súdu oznámilo, že žalobca realizoval pre mesto zákazku v období 2006 až 2008, po mesačnom období prevádzky sa prejavili nedostatky, odstraňovanie nedostatkov bolo zdĺhavé, mesto bolo nútené niektoré z nich riešiť na vlastné náklady, v roku 2010 v bazénovej časti spadol podhľad, nebolo možné bazén do odstránenia poruchy prevádzkovať, čo spôsobilo nemalé problémy. Žalobca prejavil snahu nedostatky odstrániť, ale realita bola odlišná, odstránené boli iba menšie závady. Neboli odstránené hlavné nedostatky, ktoré mesto požadovalo v rámci reklamačného konania a preto mesto nemôže potvrdiť spokojnosť s realizáciou stavby žalobcom. Mesto Spišská Nová Vec uviedlo, že žalobca bol zhotoviteľovi diela, spolupráca nebola ideálna, čo bol aj dôvod na ukončenie spolupráce so žalobcom. Namietané tvrdenie uvedené pod bodom H/ (Župa sa po otázke, či pozná povesť svojho budúceho partnera odvolávala na platnú legislatívu a pravidlá verejného obstarávania. Pýtajte sa inde prečo je legislatíva nastavená takýmto spôsobom. Prečo má celé Slovensko obavu z niektorých firiem, no tie napriek tomu vyhrávajú verejné súťaže, reagovala na otázku hovorkyňa Y. I.) je tiež pravdivé a nie je spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. Vyjadrenie hovorkyne je hodnotiaci úsudok, ktorého pravdivosť nie je možné preukázať. Výroky uvedené pod bodmi I/ a J/ (Obavy v Michalovciach : Nejaké informácie som o firme zachytil z médií. Zvykne si najímať subdodávateľov a potom nastávajú problémy. Záleží aký postup zvolí v Michalovciach, hovorí o víťazovi tendra B.. Pripomína, že Euro-Building už v minulosti so striedavými úspechmi opravoval Východoslovenské múzeum v Košiciach) sú hodnotiacimi úsudkami, ktoré nie sú spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. 13. Súd prvej inštancie ďalej v rozhodnutí konštatoval, že žalovaný predmetným článkom informoval o téme, ktorá bola v spoločnosti vysoko aktuálna, žalobca získal predmetnú zákazku prostredníctvom verejného obstarávania, nakladal s verejnými financiami a mal povinnosť strpieť nielen vyššiu mieru verejného záujmu, záujmu médií, ale aj vyššiu mieru kritiky na adresu činnosti spojenej s touto verejnou zákazkou. Aj Najvyšší súd SR vyjadril názor, že právnické osoby s majetkovou účasťou štátu či inej verejnoprávnej korporácie by mali strpieť vyššiu mieru kritiky ako bežné právnické osoby súkromného práva (sp.zn 4Cdo 212/2007), čo možno povedať aj v prípade nakladania s verejnými prostriedkami. Žalovaný preukázal, že v predmetnom období nebol jediné médium, ktoré sa zaujímalo o obchodnú činnosť žalobcu, jeho článok nebol osobným útokom na žalobcu s cieľom diskreditovať ho, očierniť žalobcu, ale informovať verejnosť o aktuálnej téme nakladania s verejnými financiami. Žalovaný preukázal, že v rozhodnom čase sa téme venovali aj iné periodiká (napr. dňa 14.5.2015 Denník N, denník SME dňa 7.5.2015). Intenzifikácia separovaného zberu vo Vranove nad Topľou bola verejná zákazka financovaná z verejných finančných zdrojov a článok informoval o tom, že mesto Vranov nad Topľou zaplatilo za dielo, pričom z tejto platby subdodávateľ, ktorý reálne dielo zhotovil, nedostal za jeho prácu zaplatené. Možno súhlasiť so žalovaným, že prvé namietané tvrdenie je zjednodušeným vyjadrením o tom, že finančné prostriedky z platby, ktorú za verejnú zákazku inkasoval žalobca, neprišli až ku subjektu, ktorý dielo skutočne zhotovil. V samotnom článku je popísaný dej realizácie predmetnej zákazky, článok obsahuje stanovisko dotknutých osôb, aj to je dôvod, pre ktorý si čitateľ môže urobiť vlastný hodnotiaci úsudok. Žalobca namietal, že je nevyhnutné trvať na tom, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. S týmto záverom možno len súhlasiť a súd sa domnieva, že v kontexte celého článku si čitateľ sám dokáže urobiť záver, vlastný hodnotiaci úsudok, žalovaný mu v článku nepodsúva žiadne zovšeobecnenia, celkové vyznenie informácie preto zodpovedá pravde a nie je to tvrdenie spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. 14. S tvrdením žalobcu o tom, že prirovnanie ku firme Váhostav predstavuje hrubý zásah do jeho dobrej povesti a preto odôvodnene požaduje zadosťučinenie v požadovanej výške sa súd prvej inštancie nestotožnil. Kauzu firmy Váhostav bežný čitateľ denníka vníma ako nespravodlivosť spočívajúcu v nezaplatení za prácu malých živnostníkov a malých podnikateľov, ktoré vznikli konaním veľkej firmy a rovnaké prirovnanie sa natíska aj v súvislosti s účasťou na verejnom obstarávaní v prípade, že dielo vykonáva jeden z mnohých subdodávateľov, ktorý v konečnom dôsledku za vykonanú prácu nedostane zaplatené a je irelevantné, ktorý v rade podnikateľských subjektov nad ním spôsobil platobnú neschopnosť. Nie je podstatné, či žalobca bol alebo nebol v reštrukturalizácii ako spoločnosť Váhostav. Podľa názoru súdu prvej inštancie ani prirovnanie ku spoločnosti Váhostav nie je difamačné. 15. Pokiaľ ide o intenzitu tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti v kontexte slobody prejavu a práva na informácie napokon uviedol, že ESĽP pri strete týchto dvoch chránených práv (slobody prejavu c/a dobrá povesť právnickej osoby) rozhodol tak, že ak sa súkromná spoločnosť rozhodla zúčastniť na transakciách týkajúcich sa významných súm z verejných fondov, dobrovoľne sa vystavuje zvýšenej kontrole verejnosti, a najmä z hľadiska legitímnych tvrdení o zneužívaní, musí akceptovať kritiku (Case of Timpul Info-Magazin and Anghel v. Moldova, rozsudok z 27.11.2077 ku sťažnosti č. 42864/05). V tejto súvislosti pripomenul, že v tomto prípade išlo o verejné financie, žalobca bol povinný znášať kontrolu verejnosti, aj prípadnú kritiku. Zásah do práva na ochranu dobrej povesti je daný len vtedy, ak presiahol prípustnú intenzitu do takej miery, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. V tomto prípade predmetný článok túto pomyselnú mieru neprekročil, následkom čoho súd prvej inštancie žalobu zamietol. 16. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. V odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. písm. d/ C.s.p. ( konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ) a § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).Podľa jeho názoru súd prvej inštancie rozhodoval v rozpore so znením zákona , účelovo (vrátane účelovej argumentácie rozhodnutiami ústavného súdu) a alibisticky, pričom na existenciu základného práva žalobcu na zachovanie jeho dobrej povesti vôbec neprihliadal. Závery súdu prvej inštancie e týkajúce sa práva na uverejnenie odpovede v zmysle Tlačového zákona nie sú zákonné a ani správne. Tlačový zákon na účely splnenia základných predpokladov vzniku práva na uverejnenie odpovede nerozlišuje medzi nadpismi a ostatným textov článkov. Preto, pokiaľ ide o posúdenie vzniku práva na odpoveď v zmysle § 8 ods.1 Tlačového zákona , platia rovnaké zákonné kritériá tak pre nadpisy článkov ako aj pre ich ostatný text. To znamená, že aj pri nadpisoch článkov platí, že právo na odpoveď vzniká ak ide o nadpis nepravdivý, dotýkajúci sa dobrej povesti presne určiteľnej právnickej osoby . Otázka prípadného súvisu nadpisu článku s jeho textom je z hľadiska znenia § 8 ods.1 Tlačového zákona irelevantná. Súd prvej inštancie bol preto povinný posudzovať otázku pravdivosti a difamačnosti napadnutého nadpisu článku bez ohľadu na jeho následný obsah. V rozhodnutí citované rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/2009, I. ÚS 390/2011 sa týkajú nárokov na ochranu osobnosti uplatnených podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie práva na uverejnenie odpovede podľa § 8 ods.2 Tlačového zákona . Pokiaľ tvrdenie obsiahnuté v nadpise článku nemá súvis s obsahom samotného článku je zrejmé, že pravdivosť tvrdenia ( ani jeho difamačný charakter ) obsiahnutého v nadpise nemožno posúdiť v kontexte samotného článku. Keďže aj v prípade takéhoto nadpisu platí, že informácie v ňom uverejnené musia zodpovedať pravde ( uznesenie I. ÚS 390/2011, nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 156/99 ) je zrejmé, že v takom prípade je nevyhnutné posúdiť pravdivosť a difamačnosť titulku článku samostatne , bez väzby na obsah samotného článku. Keďže v danom prípade napadnutý titulok nijako nesúvisel s obsahom samotného článku, súd mal posúdiť otázku pravdivosti a difamačnosti napadnutého nadpisu samostatne, a teda skúmať, či CEDENT plus.s.r.o. bola v zmluvnom vzťahu so žalobcom a či mala od neho nevyplatené faktúry. Postup súdu , ktorý si na základe nesprávneho výkladu § 8 ods.1 Tlačového zákona, resp. rozhodnutia Ústavného súdu SR najprv stanoví nesprávny postup pri posúdení splnenia podmienok na uverejnenie odpovede ohľadne nadpisu článku, pričom v rámci tohto postupu úplne pozabudne hodnotiť pravdivosť nadpisu článku a otázku difamačného charakteru vôbec neposúdi v spojitosti s konkrétnymi výrokmi samotného článku, sa nedá posúdiť inak ako paródiou na spravodlivosť. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal s vykonaným dokazovaním ohľadne skutočnosti , či žalobca bol povinný firme z Vranova (spol. CEDENT plus s.r.o.) uhradiť faktúry alebo nie i napriek tomu, že vyhodnotenie tejto otázky je kľúčové vo vzťahu či je tento výrok pravdivý alebo nie. V konaní bolo preukázané, že spol. CEDENT spol.s.r.o. nikdy nemala a nemá žiaden obchodný vzťah , táto nikdy nebola subdodávateľom žalobcu, žalobca s ňou nikdy nevstúpil do zmluvného vzťahu a uvedenou spoločnosťou nikdy nebola pre žalobcu vystavená faktúra . Nemôže byť potom pravdivé tvrdenie, že žalobca spol. CEDENT plus.s.r.o. nezaplatil akúkoľvek finančnú čiastku, resp. že táto spoločnosť nemá od žalobcu uhradené faktúry . Poukazujúc na výpoveď svedka W. Š. uviedol, že skutkové tvrdenie, že žalobca nezaplatil firme z Vranova faktúry je nepravdivé, a tento predpoklad na vyhovenie žaloby žalobcu o uverejnenie odpovede bol splnený. Súd prvej inštancie sa navyše žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadne difamačnej povahy daného skutkového tvrdenia (nadpisu). Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 390/2011 vyplýva, že konštatovanie o tom, že niekto nadobudol majetok v dôsledku nekalého konania je difamačné a vykresľuje osobu v negatívnom svetle. Obdobne je potom možné posudzovať tvrdenie, že osoba neplatí svojich dodávateľov a na toto jej konanie doplácajú drobní subdodávatelia. Prirovnanie žalobcu k spoločnosti Váhostav v tom kontexte že „ neplatí“, resp. že firma z Vranova nemá od žalobcu uhradené faktúry v čase, keď v spoločnosti táto kauza kulminovala, mala voči žalobcovi závažný difamačný charakter a jeho prirovnanie k Váhostavu na podklade zjavne nepravdivej informácie v najčítanejšej časti článku (titulke), bolo hrubo dehonstujúce . 17. Pokiaľ ide o výrok: „Firme nezaplatili pol milióna eur, hrozí jej krach a Vranovská spoločnosť Cedent plus. S.r.o. doplatila na tender, ktorý pôvodne vyhral Euro - Building „ súd prvej inštancie mal na podklade podanej žaloby posúdiť, či daný výrok bol alebo nebol pravdu skresľujúci, resp. neúplný a následne vyhodnotiť splnenie ďalších predpokladov vzniku práva na uverejnenie odpovede, nepostupoval však tak a hodnotil iba pravdivosť napadnutého výroku. Výrok: „Š. K. J. K. Ú. B. L. Z. J., W. E. S. S. Y. Z.. K. J. Z. F. X. Y. W. E. S. U. S.. J. L. S. W. S. Z., K. D. S. Z.P. F. S. Z..“ nie je hodnotiacim úsudkom, ale skutkovým tvrdením, ktorého pravdivosť žalovaný nepreukázal. Naviac, v kontexte celého článku pôsobí difamačne, ako keby mal byť žalobca neserióznym subjektom . Súd prvej inštancie vôbec nevymedzil, ktoré výroky zo žalobcom požadovaného návrhu odpovede by mali byť hodnotiacimi úsudkami , čoho dôsledkom je absolútne nepreskúmateľný záver súdu, ktorého snahou nebolo nič iné, iba podoprieť nepresvedčivé argumenty súdu, na základe ktorých zamietol žalobcov nárok na uverejnenie odpovede . Poukazujúc na § 8 ods.4 Tlačového zákona odvolateľ uviedol, že reštriktívny výklad súdu je zjavne svojvoľný a má výrazný negatívny dopad na žalobcu ako na osobu, ktorá sa dovoláva svojho práva na uverejnenie odpovede v zmysle Tlačového zákona. Žalobca požiadal žalovaného o uverejnenie odpovede v zmysle § 8 Tlačového zákona, v žiadosti označil v čom spočíva nepravdivosť údajov, resp. pravdu skresľujúcosť údajov a v čom sa dotýka dobrej povesti právnickej osoby , navrhol znenie odpovede, a teda splnil všetky podmienky v zmysle § 8 ods.3,4 Tlačového zákona na uverejnenie odpovede. Poukazujúc na § 2 ods.1Tlačového zákona vyslovil názor, že súd bol povinný vyhodnotiť splnenie podmienok pre uverejnenie odpovede aj ohľadne napadnutých článkov uverejnených na internete. 18. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie zaujatého k žalobe o ochrane dobrej povesti právnickej osoby, k tomuto podľa odvolateľa dospel bez toho, aby vyhodnotil prípustnosť najzávažnejšieho výroku žalovaného napadnutého žalobcom (titulku), hrubo nerešpektoval základné právo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby (čl. 19 ods.1 Ústavy SR ), porušil základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. Ústavy SR) a v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že napadnutý výrok uvedený v nadpise článku bol nepravdivý a difamujúci voči žalobcovi. Nadpisy článkov, ktoré nemajú väzbu na podložené tvrdenia uvedené v samotných článkoch, nemôžu byť (s poukazom na potrebu ich zjednodušenia) beztrestným nástrojom na neopodstatnené zásahy do osobnostných práv fyzických osôb, resp. práva na ochranu dobrej povesti právnických osôb . Ak by sa tak malo stať, čl. 19 ods.1 Ústavy SR, ako aj § 11 a nasl., ako aj § 19b Občianskeho zákonníka sa stali absolétnymi. Namietol správnosť skutkových a právnych záverov vo vzťahu k vyhodnoteniu výrokov označených v rozsudku pod bodmi B/ a D/, C/ a E/, F/ a G/, H/ zároveň konštatujúc, že v prípade stretu práva na slobodu prejavu a ochranu dobrej povesti právnickej osoby nestačí konštatovať, že pri hodnotiacom úsudku nie je možné preukázať jeho pravdivosť. Je nevyhnutné posúdiť, či sa predmetný hodnotiaci úsudok zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby . Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná , konkrétna a primeraná čo do obsahu , formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.5.2010, sp.zn. 4 Cdo/149/2009).K týmto skutočnostiam však súd prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko. 19. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť. Súd prvej inštancie v danej veci náležite zistil skutkový stav a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov , odôvodnenie rozhodnutia je zrozumiteľné a presvedčivé a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Za nedôvodnú posúdil námietku odvolateľa , že súd v súvislosti s posudzovaním práva na odpoveď podľa Tlačového zákona, poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré sa mali týkať výlučne nárokov na ochranu osobnosti a nie práva na uverejnenie odpovede podľa Tlačového zákona. Právo na odpoveď podľa Tlačového zákona bezprostredne súvisí s právom na ochranu osobnosti , resp. právom na ochranu dobrej povesti ,čím právne závery uvedené v nálezoch Ústavného súdu SR II. ÚS 340/2009 a I. ÚS 390/2011 možno aplikovať aj v prípade práva na odpoveď podľa Tlačového zákona. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 340/2009 z 18.9.2012 , v ktorom je sformulovaný spôsob posudzovania novinového titulku, t.zn. posúdenia, či tento je alebo nie je skutkovým tvrdením a ak áno, tak spôsobu posúdenia, či je pravdivý, alebo nepravdivým skutkovým tvrdením. Súdna prax slovenských súdov, ale aj ESĽP akceptuje právo novinára na určité zjednodušenie ( aj v rámci titulkov novinových článkov), ktoré existuje bez ohľadu na predmet sporu. Žalobca v odvolaní v súvislosti s titulkom novinového článku poukazuje na niektoré vyjadrenia svedka W. Š. a opakuje, že si svoje záväzky voči subdodávateľovi, s ktorým bol v priamom zmluvnom vzťahu (spol. EURO - ŠTUKONZ a.s.) splnil. Takáto argumentácia je vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z písomného vyjadrenia svedka W. Š. a ním predložených listín bizarná , keď z nich vyplýva, že žalobca objektívne nemohol mestu Vranov nad Topľou v júni 2012 odovzdať stavbu, ktorá bola predmetom zakázky „ Intenzifikácia separovaného zberu vo Vranove nad Topľou“. 20. Správny bol aj záver súdu prvej inštancie v tom, že znenie odpovede navrhnutej žalobcom nespĺňalo požiadavky v zmysle § 8 ods. 4 Tlačového zákona, a preto nebol žalovaný povinný podľa § 8 ods.7 písm. a/ Tlačového zákona uverejniť odpoveď. K argumentácii žalobcu, že súd by mohol o neuverejnení odpovede s odvolaním sa na ust. § 8 ods.7 písm. a/ Tlačového zákona rozhodnúť len vtedy, ak by žiadosť o uverejnenie odpovede vôbec neobsahovala návrh znenia odpovede , žalovaný poukázal na rozsiahlu argumentáciu podporenú právnou teóriou ako aj súdnou praxou v predchádzajúcich písomných vyjadreniach predložených súdu prvej inštancie (najmä bod 4 písomného vyjadrenia z 6.6.2016), vrátane poukazu na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2014 -43 zo dňa 24.1.2017. Poukazujúc na § 2 ods.1,2 Tlačového zákona ďalej uviedol, že predpokladom toho, aby sa nejaký výsledok činnosti mohol považovať za periodickú tlač je to, že tento výsledok je tlačou (tzv. hmotným substrátom , na ktorom je prostredníctvom tlačiarenskej činnosti zaznamenaný určitý obsah (tlač, obrázky). Z hľadiska zákonného vymedzenia pojmu tlač, ale aj jazykového výkladu tohto pojmu je zrejmé, že webové stránky nie sú tlačou a nie sú zahrnuté do predmetu právnej úpravy Tlačového zákona vymedzeného v jeho ust. §1. Prevádzkovateľ webových stránok by totiž objektívne nemohol napr. plniť povinnosti vydavateľa periodickej tlače uvedených napr. v § 6 ods.2 Tlačového zákona a ani Ministerstvo kultúry SR nevykonáva v rámci registrácie periodickej tlače podľa § 11 Tlačového zákona registráciu webových stránok. Tvrdenie , že Z. R..G..sk je uverejňovaný minimálne dvakrát v kalendárnom roku je nezmyselné , tento portál bol spustený do prevádzky pred mnohými rokmi a od vtedy je permanentne sprístupňovaný verejnosti. 21. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia „A. K.: C. - I. E.. L. Y. K. E. Q. L.“, pričom sa o to ani len nesnažil a počas konania iba hľadal spôsoby, ako sa serióznemu posúdeniu tohto výroku vyhnúť. Žalobca ako stavebná firma tiež napĺňa svoje poslanie a s ohľadom na elementárnu slušnosť má právo na to, aby médiá (vrátane žalovaného) o ňom informovali seriózne. Zákonná úprava práva na odpoveď nerozlišuje na svoje účely medzi nadpisom článkov a ich následným obsahom . Neexistoval preto legitímny dôvod, aby súd prvej inštancie rozlišoval medzi nadpisom a ostatným obsahom článku, tento mal posúdiť nadpis článku samostatne v tom kontexte, či jeho znenie opodstatňovalo uplatnenie práva na odpoveď zo strany žalobcu, teda či v prípade uvedeného nadpisu išlo o nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti oprávnenej osoby. Rozlišovanie medzi článkom a jeho nadpisom na účely práva na odpoveď , ku ktorému pristúpil súd prvej inštancie, nemá oporu v zákone a je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Ak by sa súdom prvej inštancie citovaná judikatúra Ústavného súdu SR vzťahovala aj na posudzovanie práva na odpoveď bolo by zrejmé, že súd prvej inštancie mal v konaní vyhodnotiť, či medzi nadpisom článku a jeho obsahom bol priamy súvis , a to s ohľadom na podložené okolnosti uvedené v samotnom článku ( II 340/2009, str. 20 - 22). K bodu 3 stanoviska žalovaného žalobca poukazujúc na § 8, § 187 ods.1 C.s.p. uviedol, že okolnosti týkajúce sa odovzdávania diela „U. S. Y. K. K. E. J. „. nemajú žiaden súvis so žalovaným prednesenými skutkovými tvrdeniami ako ani s ním navrhovanými dôkazmi na preukázanie jeho tvrdení a nie je dôvod, aby na ne žalobca reagoval. Žalobca napokon uviedol, že v konaní dostatočne preukázal svoju dobrú povesť, čo nespochybnil ani súd prvej inštancie. 22. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 378 ods. 1, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 23. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 24. Ďalej konštatuje, že uznesením zo dňa 29.1.2020, č.k. 7 Co 283/2018-896 po zistení, že žalovaný MAFRA Slovakia, a.s., so sídlom Nobelova č. 34, Bratislava, IČO: 31 333 524 zanikol zlúčením a bol vymazaný z obchodného registra, rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalovaného, t.j. s obchodnou spoločnosťou MAFRA Slovakia, a.s., so sídlom Nobelova 34, Bratislava, IČO: 51 904 446, ktorý do spisu doložil plnomocenstvo zo dňa 27.1.2020 na jeho zastupovanie udelené advokátskej kancelárii agner & partners, s.r.o., so sídlom Špitálska č. 10, Bratislava, IČO : 36 722 758. 25. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 26. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu zamietol a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o nárokoch uplatnených v žalobe podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa. 27. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, v ktorom absentuje relevantné právne posúdenie a vyhodnotenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť akými úvahami bol súd vedený pri posudzovaní rozhodujúcich otázok pri jednotlivých nárokoch uplatnených v žalobe možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným požiadavkám vyhovuje, je z neho zrejmé na základe akých skutkových okolností a právneho posúdenia súd prvej inštancie žalobe žalobcu nevyhovel a odvolacie námietky žalobcu sú v tomto smere nedôvodné. 28. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.). Uvedený odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu , ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 29. Pokiaľ ide o ďalší dôvod uplatnený žalobcom podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. ( t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), tento je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. 30. Z odvolania ďalej vyplýva, že žalobca ním napadol správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaní (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) . K uvedenému dôvodu treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 31. Po odvolacom prieskume odvolací súd konštatuje, že v danej veci nezistil existenciu uvedených odvolacích dôvodov. 32. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2016 (Tlačový zákon) ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na opravu. 33. Podľa § 8 ods. 3, 4 Tlačového zákona žiadosť o uverejnenie odpovede sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje skutkové tvrdenie podľa odseku 1, inak právo na odpoveď zaniká. Žiadosť o uverejnenie odpovede musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Žiadosť o uverejnenie odpovede musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie podľa odseku 1, popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením, v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, a kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve nachádzalo. Súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede musí byť písomné znenie odpovede. Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa odseku 1 poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie podľa odseku 1 a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. 34. Podľa § 10 ods. 2,3 Tlačového zákona ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, rozhodne o povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, súd. Návrh sa musí podať na súd do 30 dní po uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, inak právo domáhať sa na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zaniká. 35. Účelom práva na odpoveď je dosiahnutie nápravy vo veci pravdivosti skutkového tvrdenia o fyzickej alebo právnickej osobe, t.j. právo na odstránenie chyby v nepravdivom skutkovom tvrdení. Právo na odpoveď podľa zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (Tlačový zákon) slúži výlučne na ochranu voči skutkovým tvrdeniam uverejneným v printových médiách ( § 8 ods.1 ). Nepostihnuteľné sú ich hodnotiace úsudky. Za skutkové tvrdenie sa považuje vyjadrenie o skutkovej podstate alebo o postupe, ktoré sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou alebo o postupe, ktoré sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou a ktorého pravdivosť , úplnosť a presnosť možno preveriť dokazovaním. Skutkovým tvrdením sa vyslovuje fakt, ktorý objektívne a preukázateľne existuje nezávisle od toho, kto prejav vo forme skutkového tvrdenia urobil. Hodnotiacim úsudkom sa prejavuje názor (vyslovuje sa myšlienka ). Názor je stelesnením osobného postoja držiteľa slobody prejavu k faktom. Hodnotiace úsudky vyjadrujú subjektívny postoj hodnotiteľa a môžu byť vyjadrené viacerými spôsobmi. Rozdiel medzi hodnotiacim úsudkom a skutkovým tvrdením spočíva v zásade v tom, že pravdivosť skutkového tvrdenia je možné preukázať, zatiaľ čo pri hodnotiacom úsudku to možné nie je (rozsudok ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku z 8. 7. 1986, č. 9815/82, bod 46). Prostredníctvom práva na odpoveď teda nie je možné reagovať na hodnotiace úsudky ani na pravdivé skutkové tvrdenia . V niektorých prípadoch, v ktorých nie je možné jasne stanoviť hranicu medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými výrokmi, je každý prípad nutné posudzovať podľa konkrétnych okolností a na základe nich rozhodnúť, či danému výroku je treba poskytnúť ochranu. 36. Ako prvoradé odvolací súd konštatuje správnosť úvahy súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti, v ktorej ako bezzákladový zamietol návrh na uverejnenie odpovede týkajúcej sa napadnutých článkov uverejnených na internete (R..G..sk). Zhoduje sa s ním v tom, že zákon č. 167/2008 Z.z. nepredpokladá jeho použitie na internetové médiá, a to ani analogicky. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazujúc na ust. § 2 ods.1 Tlačového zákona (podľa ktorého periodická tlač sú noviny, časopisy alebo iná tlač, vydávaná pod rovnakým názvom, s rovnakým obsahovým zameraním a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku) vyslovuje názor, že sa jedná o periodiká, ktoré majú rovnaký názor, obsahové zameranie, jednotnú grafickú úpravu a je splnený aj predpoklad , že je uverejňovaný minimálne dvakrát v kalendárnom roku a apeluje na súd, aby sa neobmedzoval na gramatický výklad zákona, táto námietka nemôže mať úspech. Vychádzajúc z predmetu zákona č. 167/2008 Z.z. definovaného v jeho § 1, vymedzenia pojmu periodickej tlače (§ 2 ods.1), ako aj ostatných ustanovení Tlačového zákona, ktoré definujú povinnosti vydavateľa tlače (napr. § 6 ods.2 ), aj podľa názoru odvolacieho súdu je možné ustanovenia Tlačového zákona vzťahovať výlučne na činnosť, ktorej výsledkom je tlačou, t.zn. hmotným substrátom, na ktorom je prostredníctvom tlačiarenskej činnosti zaznamenaný určitý obsah. 37. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na uverejnenie odpovede v denníku Hospodárske noviny súd prvej inštancie po konštatovaní, že žaloba bola podaná včas, odôvodnil zamietnutie žaloby v tejto časti v ods. 11,12 rozhodnutia, v ktorom sa podrobne zaoberal jednotlivými žalobcom označenými výrokmi článku uverejneného v denníku Hospodárske noviny zo dňa 11.5.2015 . V ods. 13 konštatoval, že návrh znenia odpovede navrhovanej žalobcom nespĺňa požiadavky v zmysle § 8 ods.4 Tlačového zákona , nakoľko v texte tento žiadal aj uverejnenie hodnotiaceho úsudku. Žalobca v podanom odvolaní s poukazom na § 8 ods.7 písm. a/ Tlačového zákona (o.i.) argumentoval, že súd by mohol o neuverejnení odpovede rozhodnúť len vtedy, ak by žiadosť o uverejnenie odpovede vôbec neobsahovala návrh znenia odpovede . 38. Predovšetkým je treba uviesť, že dotknuté výroky je nutné hodnotiť ( tak ako to správne urobil súd prvej inštancie) v ich kontexte. Základom celého súboru sporných výrokov v označenom článku je, že na problémy so zadávateľmi stavebných zákaziek dopláca aj vranovská firma CEDENT plus, ktorá nedostala zaplatené za postavenie vyše 100 kontajnerových stojísk na separovaný zber vo Vranove nad Topľou a doplatila na mestom Vranov nad Topľou vypísaný tender financovaný z eurofondov za takmer 1,9 milióna eur, ktorý pôvodne vyhrala firma Euro - Building, ktorá si na zakázku najala spriaznenú firmu C. - Š. , tá si našla dodávateľa a celý postup sa znova a znova opakoval. Odvolací súd sa plne stotožňuje s úvahou prezentovanou súdom prvej inštancie v ods. 12 rozhodnutia vo vzťahu k výroku „Firme nezaplatili pol milióna eur, hrozí jej krach. Vranovská spoločnosť CEDENT plus doplatila na tender, ktorý pôvodne vyhrala firma Euro-Building“ ( vo vzťahu ku ktorému mal za preukázané, že firme CEDENT plus s.r.o., nebolo zaplatené za vybudovanie 104 kontajnerových stojísk, ktoré postavila ako subdodávateľ v rámci zákazky za viac ako 500 000 eur a sporným nebolo, že víťazom verejného obstarávania bol žalobca a že stavba bola realizovaná prostredníctvom celého radu subdodávateľov, nie priamo ) posúdeného ako pravdivé skutkové tvrdenie a vo vzťahu k výroku „Šust v tom vidí úmysel dostať firmy pod tlak, aby neboli schopné splniť zmluvné podmienky. V takom prípade objednávateľ ruší zmluvu a najme si iného subdodávateľa. Takto funguje systematický a schematický podvod, v ktorom sme prišli o svoje peniaze“, správne posúdeného ako hodnotiaci úsudok, ktorého pravdivosť nie je možné preukázať a vo vzťahu ku ktorému nie je možné uplatňovať právo na odpoveď. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie vo vzťahu k prvému výroku nehodnotil, či sa jedná o pravdu skresľujúci alebo neúplný údaj odvolací súd poznamenáva, že za situácie, kedy je v konaní preukázaná pravdivosť skutkového tvrdenia, nie je ani možné následne posudzovať jeho „skresľujúcosť, resp. neúplnosť“. 39. Zdôrazňuje , že už za tejto situácie je ( a to aj bez posudzovania titulku článku) žaloba o uverejnenie odpovede nedôvodná. Z § 8 ods. 6 Tlačového zákona totiž vyplýva, že vydavateľ periodickej tlače je povinný uverejniť odpoveď tak, ako bola navrhnutá, z čoho možno vyvodiť, že ak je navrhnutá odpoveď sčasti dôvodná a sčasti nedôvodná, vydavateľovi nevzniká povinnosť odpoveď uverejniť. Zároveň je treba konštatovať, že návrh znenia odpovede navrhovanej žalobcom nespĺňa požiadavky uvedené v § 8 ods.4 Tlačového zákona z dôvodu, že obsahoval hodnotiaci úsudok a žalovanému nevznikla povinnosť navrhovanú odpoveď uverejniť. Pokiaľ súd prvej inštancie v ods. 12 rozhodnutia ( ktoré tvorí jeden celok a jeho jednotlivé časti nie je možné posudzovať izolovane od ostatného obsahu) presne zadefinoval, ktorý výrok z navrhovaného znenia odpovede posúdil ako hodnotiaci úsudok, nie je možné sa ani stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu o tom, že v ods.13 uvedená konštatácia súdu prvej inštancie o tom, že žalobca sa domáhal uverejnenia odpovede v texte ktorej žiadal aj uverejnenie hodnotiaceho úsudku, je absolútne nepreskúmateľná a odporujúca čl. 46 ods.1 Ústavy SR . 40. Za nezodpovedajúcu právnemu stavu považuje aj námietku žalobcu, ktorý v podanom odvolaní s poukazom na § 8 ods.7 písm. a/ Tlačového zákona ( o.i.) argumentuje, že súd by mohol o neuverejnení odpovede s odvolaním sa na citované ustanovenie rozhodnúť len vtedy, ak by žiadosť o uverejnenie odpovede vôbec neobsahovala návrh znenia odpovede. Zdôrazňuje, že inštitút práva na odpoveď predstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný) zásah do slobody prejavu tlače. Aby pri aplikácii tohto právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej neprimeranému obmedzeniu, je zákonodarcom schválená konštrukcia poskytovanej ochrany limitovaná jasne stanovenými hranicami ( nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 350/2014 vyjadrujúci sa k účelu práva na odpoveď podľa Tlačového zákona ) . Pri posudzovaní žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať ( čo správne urobil) , či žalobcom koncipovaná žiadosť a v nej obsiahnutá tlačová odpoveď spĺňa parametre jasne vyžadované dotknutými ustanoveniami § 8 ods. 4 Tlačového zákona . 41. I napriek úvahe uvedenej v predchádzajúcom odseku sa v záujme úplného vysporiadania sa s dôvodmi odvolania odvolací súd zaoberal aj správnosťou posúdenia tvrdenia obsiahnutého v titulku článku „. K.: C. - I. E. L. Y. K. F. E. E. Q. L. „súdom prvej inštancie. V plnej miere sa zhoduje s tým, že súd prvej inštancie posudzoval výrok uvedený v titulku uverejneného v pravej úzkej časti na 1. strane denníka Hospodárske noviny zo dňa 11.5.2015 špecificky v kontexte celého obsahu článku a následne v kontexte úlohy titulku v printových médiách a možnosti jeho určitého zjednodušenia. Funkciou (účelom) titulku článku uverejneného v printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba aj v konaní o uverejnenie odpovede podľa Tlačového zákona vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Súd musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom z dôvodu, že pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok. Bez dostatočného zohľadnenia organickej väzby medzi titulkom (nadpisom ) určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla nemožno dospieť hodnoverne k záveru, že v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo naopak, nepravdivé. 42. V posudzovanom prípade posúdením inkriminovaného titulku (rozdeleného na sekvencie, ktoré nemožno spojiť v jeden celok) v kontexte celého obsahu článku a jeho vyznenia (ktorého základom je informácia, že na problémy so zadávateľmi stavebných zákaziek dopláca aj vranovská firma CEDENT plus, ktorá nedostala zaplatené za postavenie vyše 100 kontajnerových stojísk na separovaný zber vo Vranove nad Topľou a doplatila na mestom Vranov nad Topľou vypísaný tender financovaný z eurofondov za takmer 1,9 milióna eur, ktorý pôvodne vyhrala firma Euro - Building, ktorá si na zakázku najala spriaznenú firmu C. - Š., tá si našla dodávateľa a celý postup sa znova a znova opakoval) sa odvolací súd zhoduje s názorom súdu prvej inštancie , že sa nejedná o difamačné tvrdenie , samotný titulok článku nie je spôsobilý dotknúť sa dobrej povesti žalobcu, čím nie sú splnené zákonné podmienky na uverejnenie odpovede podľa Tlačového zákona. 43. K odvolacej argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie v súvislosti s posudzovaním práva na odpoveď podľa Tlačového zákona poukázal v rozhodnutí na rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré sa týkali výlučne nárokov na ochranu osobnosti odvolací súd konštatuje, že právo na odpoveď podľa Tlačového zákona bezprostredne súvisí s právom na ochranu osobnosti, resp. práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Právne závery uvedené v nálezoch Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 340/2009 a sp.zn. I. ÚS 390/2011 sa síce týkajú práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti, avšak ich závery vo vzťahu k posudzovaniu titulku článku aj v spojitosti s vecným obsahom článku, sú plne aplikovateľné aj na prejednávaný prípad ( čl. 2 ods.2 C.s.p.). 44. Podľa § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch. 45. Podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby. 46. V prípade neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnických osôb možno použiť osobitné prostriedky súdnej ochrany, ktorými sú: zdržovacia žaloba smerujúca k tomu, aby sa subjekt zásahu zdržal neoprávneného používania názvu právnickej osoby , resp. zásahov do dobrej povesti právnickej osoby, odstraňovacia žaloba, ktorá smeruje k odstráneniu trvajúceho závadného stavu a satisfakčná žaloba, ktorou sa možno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy primeraným zadosťučinením, a to v podobe morálnej (napr. ospravedlnenie sa), ako aj v peniazoch. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká vtedy, ak neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je objektívne spôsobilý privodiť ujmu oprávnenému subjektu. Tu sa vychádza iba z predpokladu, aké následky a v akom rozsahu mohli v dôsledku neoprávneného zásahu nastať. Zodpovednosť za neoprávnené zásahy do názvu a do dobrej povesti právnických osôb je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá je konštruovaná ako prísne objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie subjektu zásahu. Do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods.3 Občianskeho zákonníka možno zasiahnuť (podobne ako do osobnostných práv fyzických osôb podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby ( nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 211/2008). 47. Pokiaľ ide o závery súdu prvej inštancie prijaté k žalobe na ochranu dobrej povesti právnickej osoby ( § 19 b Občianskeho zákonníka ) , odvolací súd v plnej miere odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vzťahujúce sa k tejto časti nároku, v ktorom podrobne , zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil ním prijatú úvahu ( § 387 ods.2 C.s.p.). Ako prvoradé zdôrazňuje, že v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k žalobe na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, správne súd prvej inštancie posudzoval spôsobilosť žalobcom označených výrokov článkov uverejnených dňa 11.5.2015 v denníku G. E. a na portáli http: G..sk zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby, vychádzajúc zo skutkového odôvodnenia žaloby v tejto časti žalobcom (viď ods. V podanej žaloby). Námietka žalobcu o tom, že „žalobu o ochranu dobrej povesti právnickej osoby žiadal osobitne iba vo vzťahu k nadpisu (titulku) článku „nie je preto dôvodná. K námietke žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nárok v tejto časti zamietol bez toho, aby osobitne vyhodnotil prípustnosť najzávažnejšieho výroku žalovaného „A. K.: C. - I. E. L. Y. K. F. E. E. Q. L. „(titulok článku), opakovane poukazuje na to, že pokiaľ sa súd prvej inštancie v ods. 12 rozhodnutia ( ktoré tvorí jeden celok a jeho jednotlivé časti nie je možné posudzovať izolovane od ostatného obsahu ) dôsledne zaoberal týmto výrokom a jeho spôsobilosťou dotknúť sa dobrej povesti žalobcu a v ods. 22 prijal záver, že prvý namietaný výrok (rozumej titulok) je zjednodušeným vyjadrením o tom, že finančné prostriedky z platby, ktorú za verejnú zakázku inkasoval žalobca, neprišli až ku subjektu, ktorý dielo realizoval, nie je možné sa s uvedenou odvolacou námietkou žalobcu stotožniť. 48. Súd prvej inštancie sa následne v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu ďalším jednotlivým výrokom oboch článkov v ods. 17 až ods. 21 správne zaoberal posúdením, či sa jedná o skutkové tvrdenie, resp. hodnotiaci úsudok, následne posúdením, či sa jedná o pravdivé skutkové tvrdenie a v prípade vyhodnotenia výroku ako hodnotiaceho úsudku aj posúdením jeho primeranosti, t.j. či tento je spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. Pri rozhodovaní správne zohľadňoval aj celkové vyznenie oboch článkov vo vzťahu k povinnosti žalobcu (ktorý získal predmetnú zakázku prostredníctvom verejného obstarávania, pri ktorom nakladal s verejnými financiami) strpieť vyššiu mieru verejného záujmu, záujmu médií a aj vyššiu mieru kritiky týkajúcej sa činnosti spojenej s verejnou zakázkou, zaoberal sa posúdením, či prirovnanie žalobcu k spol. Váhostav je difamačným a napokon aj intenzitou tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby v kontexte slobody prejavu a práva na informácie. Pokiaľ za daného stavu dospel k záveru, že ani jeden z označených výrokov nepovažoval za spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu a žalobu v časti o uloženie povinnosti odstrániť článok z webového portálu, o uverejnenie ospravedlnenia v požadovanom znení a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v peniazoch zamietol ako nedôvodnú, rozhodol vecne a právne správne. 49. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 50. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon 19 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).