Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/75/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316201506 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316201506.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: R. Š., Š. X, B., proti žalovanej: R.. Y. Š., W., Z. XX/X/XX, K. F. X. X., L. L., zastúpenej CORPIS, s.r.o. v likvidácii, IČO: 47 237 783, Gorkého 10, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 04.07.2017, č.k. 15C/24/2016-69, v spojení s opravným uznesením zo dňa 05.05.2020, č.k. 15C/24/2016-96, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 04.07.2017, č.k. 15C/24/2016-69, v spojení s opravným uznesením, vyslovil, že nemá právomoc spor prejednať a rozhodnúť a konanie zastavil, pričom žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 02.02.2016 domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanej, ktorá má bydlisko v L. L., z dôvodu ktorého žalovaná namietala nedostatok právomoci konajúceho súdu. Súd prvej inštancie preto zisťoval existenciu procesných podmienok, za ktorých môže spor prejednať a rozhodnúť v zmysle § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), v spojení s článkom 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie č. 1215/2012“). Zistiac, že žalovaná má bydlisko na území L. L. a nejde o žiaden prípad, na ktorý dopadá osobitná právomoc podľa článku 7, výlučná právomoc podľa článku 6 a zároveň neexistuje dohoda o odchýlení od aplikácie článku 4 podľa článku 25, ako ani dohoda podľa článku 19 nariadenia č. 1215/2012, umožňujúca sa odchýliť od určenia právomoci podľa článku 18 ods. 2 tohto nariadenia, konajúci súd za aplikácie článku 26 druhá veta a článku 27 nariadenia dospel k záveru, že žalobca mohol žalovať žalovanú len na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaná svoje bydlisko, resp. sa reálne zdržuje, a preto v súlade s článkom 28 ods. 1 nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc spor prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť predstavovala v zmysle § 9 v spojení s § 161 ods. 2 C.s.p. nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd prvej inštancie konanie zastavil. 3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 C.s.p. majúc za to, že žalobca zavinil zastavenie konania z dôvodu, že sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy na súde, ktorému nesvedčala právomoc taký nárok prejednať a rozhodnúť. V takom prípade vznikol žalovanej ako protistrane nárok na náhradu trov konania. 4. Proti výroku uznesenia súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d) a h) C.s.p. Žalobca súdu prvej inštancie vytkol nesprávnu interpretáciu ustanovení o náhrade trov konania, najmä záver o jeho zavinení zastavenia konania, majúc za to, že trovy konania nezavinil podaním žaloby, ale tieto spôsobil svojim nesprávnym úradným postupom konajúci súd. Žalobca poukázal na to, že už v žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 02.02.2016 uviedol ako trvalé bydlisko žalovanej adresu v L. L., na ktorú konajúci súd žalovanej, v rozpore s § 167 ods. 1 C.s.p., doručoval žalobný návrh a predvolanie na pojednávanie. Súd prvej inštancie tak najneskôr v tomto čase vedel o tom, že bydlisko žalovanej sa nachádza na území iného štátu Európskej únie a bol povinný skúmať existenciu svojej právomoci a v prípade jej absencie konanie bezodkladne zastaviť, tak ako má na mysli ustanovenie § 9 C.s.p. Mal za to, že v danej procesnej situácii bola na mieste aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p., t.j. konajúci súd nemal priznať náhradu trov konania žiadnej zo strán, práve pre jeho závadný postup, ktorý považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa. Pojem procesné zavinenie, ktoré má na mysli konajúcim súdom použité ustanovenie § 256 ods. 1 C.s.p., totiž treba vykladať vo význame takého procesného postupu strany, na základe ktorého strana v konaní, v ktorom je súd oprávnený vykonať úkony podľa procesného kódexu, zaviní aktívne alebo omisívne zastavenie konania. Súd prvej inštancie mal pristúpiť k zastaveniu konania ihneď potom ako bol schopný a povinný zistiť nedostatok svojej právomoci. Žalobca podotkol, že priemerná schopnosť fyzickej osoby posúdiť obsah právnych noriem v zmysle článku 11 ods. 2 C.s.p. nezahŕňa i komplexnú znalosť právnych aktov Európskej únie, a preto bolo pre neho ako laika ťažké posúdiť, čo patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na ich náhradu, príp. ho zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. 5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. 6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 8. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 9. V sporových konaniach sa v prípade zastavenia konania uplatňuje vo všeobecnosti zásada zavinenia. Ak dôjde k zastaveniu konania, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť na zastavení konania na oboch procesných stranách, tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Pojem „procesné zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, a to vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu a dôsledkom je vznik trov protistrany (k tomu aj uznesenie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 563/01, ako aj sp. zn. I. ÚS 469/04), pričom prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. 10. Ako bolo uvedené vyššie, procesné zavinenie na zastavení konania môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Na strane žalobcu existuje procesné zavinenie napríklad, ak podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu alebo ak podal žalobu, hoci existovala prekážka rei iudicatae alebo prekážka litispendencie, alebo ak bez dôvodu vzal žalobu späť, avšak aj vtedy, ak vzal žalobu späť pre dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovaným. 11. Civilný sporový poriadok predvídavo počíta i s takou situáciou, že nie vždy musí byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu spravodlivé, aby neúspešná strana sporu, resp. strana, ktorá zavinila zastavenie konania, uhrádzala druhej strane sporu (všetky) náklady, ktoré jej v súvislosti s vedením konania vznikli. Výrazom takejto výnimky je ustanovenie § 257 C.s.p., ktoré súdu vo výnimočných prípadoch umožňuje zvážiť všetky okolnosti jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení právny nárok. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Možnosť súdu nepriznať (procesne) úspešnej strane sporu za určitých špecifických okolností nárok na náhradu trov konania pritom upravovalo i ustanovenie § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O.s.p.“), podľa ktorého mohli súdy v prípadoch existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, výnimočne, nepriznať účastníkovi konania náhradu trov konania, a to buď celkom alebo sčasti. 12. Vychádzajúc z doslovného znenia ustanovenia § 257 C.s.p. zákon dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi, ktorá uvádza príkladmo ako dôvody hodné osobitného zreteľa neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobné, majetkové a sociálne pomery strany sporu. V tomto smere treba uviesť, že ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, sp. zn. 3 MCdo 46/2012). 13. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanej na zistení, že žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, nakoľko sa žalobou vo veci ochrany osobnosti obrátil na súdy v Slovenskej republike, ktorých právomoc nebola v spore daná, a preto konajúci súd musel konanie pre existenciu neodstrániteľného nedostatku procesnej podmienky zastaviť. S týmto názorom konajúceho súdu sa možno v plnom rozsahu stotožniť. 14. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania postupoval správne pokiaľ v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 C.s.p. skúmal procesné zavinenie na zastavení konania, ktoré odôvodnene pričítal žalobcovi. Žalobca ako dominus litis disponoval konaním a jeho predmetom a v tomto smere mu patrili všetky procesné oprávnenia, vrátane rozhodnutia, na ktorý súd podá žalobu vo veci samej. Pokiaľ sa žalobca rozhodol uplatniť svoj nárok voči žalovanej na súde v Slovenskej republiky, konkrétne na súde prvej inštancie, a konanie na tomto súde bolo z dôvodu nedostatku jeho právomoci zastavené, musí z procesného hľadiska znášať následky svojej voľby, spočívajúce i v náhrade trov konania žalovanej; žalovaná totiž nenesie zodpovednosť na zastavení konania. Je pritom irelevantné, či žalobca mal alebo mohol mať schopnosti na posúdenie, či jeho nárok uplatňovaný voči žalovanej patrí alebo nepatrí do rámca tých nárokov, ktoré sú súdy Slovenskej republiky oprávnené prejednať a rozhodnúť a za akých podmienok, za aplikácie záväzných právnych aktov Európskej únie; nariadenia ako všeobecne záväzné právny akty sú totiž priamo uplatniteľné vo svojej celistvosti v rámci celej Európskej únie, a preto i vo vzťahu k nim platí zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“. 15. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal pochybenie konajúceho súdu, ktorý o zastavení konania nerozhodol bezodkladne, ale vo veci nariadil pojednávanie, hoci už v tom čase mal vedomosť o tom, že žalovaná má bydlisko na území L. L., čo žalobca vyhodnotil ako závadný postup na strane konajúceho súdu a zároveň dôvod hodný osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodnutie o trovách konania, odvolací súd udáva, že žalobcovej argumentácii nemožno priznať úspech; žalobca totiž neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mali charakter výnimočnosti alebo ojedinelosti, či už vo vzťahu k predmetu konania alebo k stranám sporou, pri ktorých nedôvodil ani ich nepriaznivou osobnou, sociálnou, prípadne majetkovou situáciou. Odvolací súd existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich rozhodnutie o trovách konania podľa ustanovenia § 257 C.s.p. nezistil ani z obsahu súdneho spisu. Za taký pritom nemožno hodnotiť ani žalobcom vytýkaný procesný postup konajúceho súdu predchádzajúci rozhodnutiu o zastavení konania. 16. Odvolací súd udáva, že je pravdou, že Civilný sporový poriadok, zohľadňujúc zásadu hospodárnosti, stanovuje súdu skúmať, či má právomoc vo veci konať a až následne vykonávať ďalšie procesné úkony. Podľa článku 7 ods. 2 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky majú však všeobecne záväzné právne akty Európskej únie, ku ktorým patrí i vyššie spomínané nariadenie č. 1215/2012, prednosť pred vnútroštátnym procesným právom. Vychádzajúc z jednotlivých článkov tohto nariadenia, súd, s výnimkou vecí uvedených v článku 24 (výlučná právomoc) svoju právomoc ex offo neskúma; k tomu je povinný iba v prípade, keď ju žalovaný namieta alebo sa nevyjadrí k žalobe. Právomoc súdu členského štátu môže byť preto v zmysle článku 26 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 založená aj na vôli žalovaného, keďže žalovaný svojou účasťou na konaní vyjadruje súhlas s právomocou daného súdu. Súd v zmysle nariadenia č. 1215/2012 teda v prvom rade zisťuje, či nie je daná výlučná medzinárodná právomoc iného súdu a pokiaľ táto nie je daná, žalobu zašle žalovanej strane s výzvou na vyjadrenie; takto postupuje i v prípade, ak by jeho právomoc podľa nariadenia nebola daná, vyčkajúc na vyjadrenie žalovaného. Ďalší postup závisí od toho, či sa žalovaný podieľa na konaní (bez alebo s námietkou) alebo sa ho nezúčastní. Pokiaľ sa žalovaný zúčastní konania a nenamieta právomoc súdu, podrobuje sa jeho právomoci podľa článku 26 nariadenia č. 1215/2012, avšak pokiaľ túto namietne (a za týmto účelom sa napríklad zúčastní i nariadeného pojednávania), je súd povinný svoju právomoc vo veci skúmať. Zistiac, že nemôže vo veci konať podľa žiadneho ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 súd vyhlási, že nemá právomoc (k tomu aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, štvrtej komory z 20.05.2010, vo veci Česká podnikatelská pojišťovna, a. s., Vienna Insurance Group/W. Z., č. C-111/09). 17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno konajúcemu súdu vyčítať, že zistiac, že v danej veci nesvedčí výlučná právomoc iného členského štátu podľa nariadenia č. 1215/2012, zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanej, ktorá vzniesla námietku nedostatku právomoci súdu a až po jej vyhodnotení za dôvodnú, súd prvej inštancie konanie zastavil pre existenciu neodstrániteľnej podmienky konania. 18. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené uzatvára, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania; za stavu, keď žalobca procesne zavinil zastavenie konania bolo na mieste, aby súd prvej inštancie žalovanej priznal proti žalobcovi plnú náhradu trov konania. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku o náhrade trov konania v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil ako vecne správny. 19. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala z procesného hľadiska v odvolacom konaní úspech, nepriznal proti žalobcovi, ktorý úspech nemal, nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu súdneho spisu vyplýva, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).