Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316212868 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316212868.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: O.. Ľ. Š., nar. X.XX.XXXX, T. X, T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou J. &. H., J..S..Z.., C. H. O., L. XX, T., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: L. J., J..S..Z.., H. B. XXA, T., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému Q. &. H., J..S..Z.., S. X, T., IČO: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti výpovede a iné, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. 7Cpr/4/2016-63, zo dňa 18.10.2018, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobkyni nepriznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania. Žalobkyni nepriznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.) a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania (výrok II.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 28.7.2016 domáhala určenia, že skončenie jej pracovného pomeru u žalovaného výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce listom žalovaného zo dňa 16.2.2016, ktorý jej bol doručený dňa 19.12.1016, je neplatné a jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Písomným podaním došlým na konajúci súd dňa 24.4.2018 žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť pred začatím pojednávania vo veci samej a žiadala konanie zastaviť, nakoľko listom zo dňa 5.8.2016 jej žalovaný oznámil, že netrvá na výpovedi z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta. Žalovaný písomne súhlasil so späťvzatím žaloby. S poukazom na dispozitívny úkon žalobkyne, ktorá vzala žalobu v celom rozsahu späť a písomný súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby, súd prvej inštancie konanie podľa § 145 ods. 1 CSP zastavil. 3. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť s poukazom na list zo dňa 5.8.2016, ktorým jej žalovaný oznámil, že netrvá na jej výpovedi z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania. Stotožnil sa pritom s dôvodmi, ktoré uviedol právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 25.5.2018; žalobkyňa nemala žiadnu snahu predísť žalobe, na rozdiel od žalovaného; po doručení výpovede sa nepokúsila komunikovať so žalovaným a rovno dňa 28.7.2016, t.j. takmer po 5 mesiacoch od doručenia výpovede a na konci prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, podala žalobu o neplatnosť výpovede; až dňa 28.7.2016 písomne oznámila žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú; žalovaný mal snahu hneď dať veci právne do poriadku; na uvedené oznámenie žalobkyne zareagoval žalovaný okamžite - uznal svoju chybu a hneď vyzval žalobkyňu na nástup do práce; žaloba sa, po oznámení zo strany žalovaného, že netrvá na podanej výpovedi a výzve žalobkyni na nástup do práce, stala nedôvodnou; žalobkyňa i tak pokračovala v konaní o nedôvodnej žalobe ďalšie dva roky. Súd prvej inštancie preto podľa § 256 ods. 1 CSP žalovanému priznal právo na náhradu trov konania. 4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podala odvolanie žalobkyňa a navrhla uznesenie v napadnutej časti zmeniť a z dôvodov osobitného zreteľa právo na náhradu trov konania nepriznať žiadnej strane. 5. Uviedla, že žalovaný s ňou skončil pracovný pomer výpoveďou z diskriminačných dôvodov; išlo o akt diskriminácie z dôvodu materstva. Podala proti nemu žalobu z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch (antidiskriminačnú žalobu), ktorá je vedená konajúcim súdom pod sp. zn. 19Cpr/21/2016; namieta tam o.i. predstieranie organizačných dôvodov spočívajúcich v zrušení jej pracovného miesta účtovníčky z dôvodu nadbytočnosti, aby ju žalovaný nemusel ako matku vracajúcu sa po šesť rokov trvajúcej materskej a rodičovskej dovolenke zaúčať a strácať tak čas. Tento názor napokon vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného zo dňa 10.2.2017 v uvedenom konaní: „Tiež zdôrazňujeme, že spoločnosť žalovaného sa zaoberá najmä predajom a prenájmom motorových vozidiel, nie je to účtovnícka firma s množstvom účtovníkov, ktorí by sa mohli osobitne venovať žalobkyni a postupne ju učiť nové postupy, či predpisy. Spoločnosť žalovaného v tom čase nemala žiadneho účtovníka, ktorý by sa žalobkyni mohol týmto spôsobom venovať.“ 6. Podľa žalobkyne sa žalovaný snaží podsunúť tvrdenie, že po zistení svojej chyby (výpoveď daná v ochrannej dobe - rodičovská dovolenka) sa snažil veci dať právne do poriadku a umožnil žalobkyni pokračovať v práci. Toto tvrdenie považuje za účelové. Žalovaný jej nikdy neumožnil pokračovať v práci v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Za umožnenie pokračovať v práci nie je možné považovať list zo dňa 5.8.2016, v ktorom ju žalovaný vyzval k nástupu do práce v nasledujúci pracovný deň po doručení listu. Z tohto listu nie je možné bez vzbudzovania pochybností o prejavenej vôli vyvodiť, že žalovaný bude opäť v súlade s pracovnou zmluvou prideľovať žalobkyni prácu, ktorú má pre neho vykonávať podľa pracovnej zmluvy, a teda, že jej pôvodné pracovné miesto existuje. V danej výpovedi jej totiž výslovne oznámil, že „na základe rozhodnutia štatutárneho orgánu zamestnávateľa zo dňa 10.1.2016 o organizačných zmenách bola s účinnosťou od 1.6.2016 zrušená pracovná pozícia účtovníčka, ktorú podľa pracovnej zmluvy uzavretej dňa 31.3.2008 vykonávate. V dôsledku uvedenej organizačnej zmeny ste sa stali nadbytočnou.“ Mala teda opodstatnené pochybnosti, aká práca jej bude po nástupe do práce prideľovaná, nakoľko jej pracovné miesto už bolo zrušené. 7. Tieto pochybnosti sa ukázali v priebehu konania vedeného pod sp. zn. 19Cpr/21/2016 ako opodstatnené. Vyšlo totiž najavo, že jej zrušené pracovné miesto ako „účtovníčky“ nebolo nikdy obnovené. Žalovaný v uvedenom konaní tvrdil, že: „Nové vedenie žalovaného z ekonomických dôvodov rozhodlo, že všetky činnosti súvisiace s vykonávaním ekonomickej a účtovnej agendy žalovaného budú vykonávané externým dodávateľom a pristúpilo k organizačnej zmene u žalovaného. Žalovaný dňa 10.1.2016 rozhodol o organizačnej zmene, spočívajúcej v zrušení pracovného miesta “účtovníčka” (ktorú v zmysle pracovnej zmluvy vykonávala žalobkyňa), a to s účinnosťou od 1.6.2016 .... Žalovaný zrušil jedno pracovné miesto účtovníka, ktoré mal - a to pracovné miesto žalobkyne, pretože ho nepotreboval a nepotrebuje ho dodnes.” V priebehu konania vedeného pod sp. zn. 19Cpr/21/2016 bolo preukázané, že začiatkom roka 2016 bola žalovanému odobratá licencia na prevádzkovanie medzinárodnej autopožičovne Europcar a s účinnosťou od 1.3.2016 spoločnosť žalovaného neevidovala žiadneho aktívneho zamestnanca; pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú s posledným formálne evidovaným zamestnancom žalovaného, pani H. H., skončil dňa 31.7.2016 uplynutím doby, a to ešte počas trvania jej rodičovskej dovolenky; od tohto okamihu žalobca (správne žalovaný - pozn. odvolacieho súdu) neevidoval žiadneho zamestnanca. V priamom rozpore s uvedeným žalovaný podľa žalobkyne potom navodzuje dojem, že jej listom zo dňa 5.8.2016 skutočne umožnil návrat do práce. Samotný žalovaný tvrdí, že pracovné miesto účtovníčky zrušil a nikdy ho neobnovil. Z toho potom logicky vyplýva, že žalovaný jej nemohol umožniť návrat do práce na svoje pôvodné pracovné miesto účtovníčky a nemohol jej prideľovať prácu v zmysle pracovnej zmluvy, lebo také pracovné miesto už nemal. Zaslaním listu zo dňa 5.8.2016 s ultimatívnou výzvou nastúpiť do práce hneď v deň nasledujúci po doručení výzvy žalovaný sledoval výlučne svoj vlastný cieľ, ktorým bola snaha minimalizovať (zastaviť) nárok žalobkyne na náhradu mzdy, na ktorú žalobkyni vznikal nárok. 8. Na výzvu žalovaného na okamžitý nástup do práce hneď v nasledujúci pracovný deň po doručení výzvy žalobkyňa reagovala prostredníctvom právnej zástupkyne v ten istý deň listom zo dňa 8.8.2016. Oznámila žalovanému, že nemôže vyhovieť výzve nastúpiť do práce dňa 9.8.2016, nakoľko si nemôže zabezpečiť celodennú starostlivosť o maloleté deti v predškolskom zariadení, keďže bol august a je nesporné, že v čase letných prázdnin je väčšina predškolských zariadení mimo prevádzky. Následne žalobkyňa v septembri 2016 odmietla prevziať písomnosť doručovanú žalovaným v mieste jej trvalého bydliska a až z vyjadrenia žalovaného zo dňa 10.2.2017 sa dozvedela, že žalovaný s ňou okamžite ukončil pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty toto ukončenie pracovného pomeru nenapadla na súde. 9. Žalobkyňa záverom odvolania odmietla tvrdenia žalovaného v podaní zo dňa 25.5.2018 - že nemala snahu predísť žalobe, so žalovaným takmer 5 mesiacov nekomunikovala a na konci prekluzívnej lehoty podala žalobu; žaloba bola podaná tesne pred uplynutím prekluzívnej lehoty z dôvodu, že právne zastúpenie žalobkyne prevzala jej právna zástupkyňa krátko pred uplynutím prekluzívnej lehoty - dňa 27.7.2016, - že žalovaný mal snahu hneď dať veci právne do poriadku; práve naopak, žalovaný ju zbytočne stresoval výzvami na okamžitý nástup do práce a vrátenie odstupného spolu s preplatenou nevyčerpanou dovolenkou a absolútne ignoroval snahu jej právnej zástupkyne komunikovať spolu za účelom dosiahnutia obojstrannej dohody, - že jej úmysel zrejme smeroval len k dosiahnutiu náhrady mzdy, - že je povinná vrátiť mu poskytnuté odstupné. 10. Na uvedenom základe by podľa žalobkyne bolo priznanie náhrady trov konania žalovanému v rozpore s dobrými mravmi. Žaloba o určenie neplatnosti výpovede pritom bola podaná dôvodne, keď výpoveď bola daná počas ochrannej doby (rodičovská dovolenka žalobkyne). 11. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu plne stotožnil s napadnutým rozhodnutím. Ohradil sa voči argumentácii o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou z diskriminačných dôvodov; žiadneho diskriminačného konania voči žalobkyni sa nedopustil; konanie o antidiskriminačnej žalobe nebolo skončené a preto zatiaľ určite nie je možné konštatovať akúkoľvek diskrimináciu voči žalobkyni; žalobkyňa zavádza súd v snahe vyhnúť sa povinnosti platiť náhradu trov za konanie, ktoré 2 roky viedla nedôvodne. Žalovaný mal za to, že jeho vyjadrenia v konaní o antidiskriminačnej žalobe nie sú relevantným dôkazným prostriedkom, resp. preukazujú len to, že v inom konaní a v iných súvislostiach sa určitým spôsobom vyjadril; nič nemenia na tej skutočnosti, že toto konanie žalobkyňa viedla zbytočne, zbytočne ním zaťažovala súd a následne zavinila jeho zastavenie, keď žalobu pred rozhodnutím vo veci samej zobrala späť. Pokiaľ žalobkyňa mala za to, že organizačná zmena bola predstieraná, mala možnosť sa z tohto dôvodu domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru (to však neurobila). Z konania žalobkyne je preto zrejmé, že jej nikdy nešlo o určenie neplatnosti a možnosť vrátiť sa do práce, žalobkyňa chcela dosiahnuť len čo najvyššiu náhradu mzdy. 12. Do pozornosti súdu, za účelom objasnenia skutočných záujmov žalobkyne, dal chronológiu jednotlivých úkonov žalobkyne a žalovaného: 10.1.2016 - rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách - zrušenie pracovného miesta účtovník 19.2.2016 - doručenie výpovede žalobkyni 28.7.2016 - žalobkyňa namietla neplatnosť výpovede a súčasne vyzvala žalovaného na prideľovanie práce 28.7.2016 - žalobkyňa podala na žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznanie náhrady mzdy 8.8.2016 - žalovaný doručil žalobkyni výzvu na nástup do práce, v ktorej jasne a vážne prejavil vôľu ďalej žalobkyňu zamestnávať 11.8.2016 - právny zástupca žalobkyne oznámil žalovanému, že žalobkyňa do práce nenastúpi a že výzvu na nástup do práce považuje za šikanóznu; toto bola jediná a posledná reakcia žalobkyne na výzvu na nástup do práce 17.8.2016 - žalovaný opakovane vyzval žalobkyňu na nástup do práce, ktorú žalobkyňa neprevzala; jej právnemu zástupcovi však bola doručená 24.8.2016 27.9.2016 - žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny (absenciu v práci od 9.8.2016 do 27.9.2016 bez náležitého vysvetlenia a ospravedlnenia) 12.12.2016 - žalobkyňa podala voči žalovanému antidiskriminačnú žalobu s uplatnením náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 13.000 eur (dovtedy žalobkyňa žiadnu diskrimináciu nespomínala, preto žalovaný je presvedčený, že táto žaloba a požadovaná náhrady nemajetkovej ujmy je dôsledkom toho, že v konaní o určenie neplatnosti výpovede žalobkyňa nemohla získať náhradu mzdy aspoň za 12 mesiacov) 24.4.2018 - žalobkyňa zobrala žalobu v konaní o určenie neplatnosti výpovede späť 20.11.1018 - žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce v konaní vedenom žalovaným o vrátenie odstupného (čo predstavuje ďalšiu snahu žalobkyne o získanie financií, na ktoré nemá nárok). 13. Argumentáciu žalobkyne, že jej nikdy neumožnil pokračovať v práci a z výzvy na nástup do práce nemožno bez pochybností vyvodiť, že bude žalobkyňu zamestnávať v súlade s pracovnou zmluvou, mal žalovaný len za špekuláciu. Žalobkyni bola daná možnosť nastúpiť do práce; túto možnosť nevyužila. Práve oznámenie, ktorým sa žalobkyňa domáhala ďalšieho zamestnávania a jej následné nenastúpenie do práce vzbudzujú oprávnené pochybnosti, že žalobkyňa od začiatku nemala skutočnú a vážnu vôľu do práce nastúpiť. Preto nie výzva žalovaného, ale oznámenie žalobkyne, aby jej bola prideľovaná práca, nebolo mienené vážne. Žalobkyňa si teraz s odstupom času domýšľa, či by jej žalovaný skutočne umožnil prácu vykonávať a či by táto práca zodpovedala pracovnej zmluve (nakoľko jej pracovné miesto účtovníka bolo zrušené ku dňu uplynutia výpovednej doby). Uvedené tvrdenia žalobkyne sú len špekulácie. Nikdy predtým tieto pochybnosti so žalovaným nekomunikovala a týmto dôvodom nenastúpenia do práce žalobkyňa argumentuje až teraz. Preto túto argumentáciu nemožno vyhodnotiť inak ako účelovú. Ak by žalobkyňa nastúpila do práce (o čo sa ani nepokúsila), žalovaný by musel pre ňu vhodné pracovné miesto vytvoriť. Len obavy žalobkyne, bez toho aby niečo reálne urobila pre svoj návrat do práce, nemôžu potvrdzovať jej záver, že jej žalovaný neumožnil, nechcel alebo nebol pripravený umožniť pokračovať v práci. Výzvou na nástup do práce žalovaný nesledoval žiadne mimoriadne ciele, bol to jediný správny (a zákonom aj predpokladaný krok) vo vzťahu k žalobkyni, keď si uvedomil chybu pri skončení pracovného pomeru (doručenie výpovede v čase ochrannej doby). 14. S poukazom na dôvody uvedené žalovaným v podaní zo dňa 25.5.2018, argumenty uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, jednoznačné zavinenie zastavenia konania žalobkyňou a tiež vypočítavosť konania žalobkyne, mal žalovaný za to, že nie je dôvod pre zmenu napadnutého uznesenia a pre nepriznanie náhrady trov žalovanému. 15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zmeniť. 16. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 18. V sporových konaniach sa v prípade zastavenia konania uplatňuje vo všeobecnosti zásada zavinenia. Ak dôjde k zastaveniu konania, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť na zastavení konania na oboch procesných stranách, tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Pojem „procesné zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, a to vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu a dôsledkom je vznik trov protistrany (k tomu aj uznesenie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 563/01, ako aj sp. zn. I. ÚS 469/04), pričom prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. 19. Ako bolo uvedené vyššie, procesné zavinenie na zastavení konania môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Na strane žalobcu existuje procesné zavinenie napríklad, ak podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu alebo ak podal žalobu, hoci existovala prekážka rei iudicatae alebo prekážka litispendencie, alebo ak bez dôvodu vzal žalobu späť, avšak aj vtedy, ak vzal žalobu späť pre dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovaným. Na strane žalovaného existuje procesné zavinenie v prípade, ak pre jeho správanie bola žaloba vzatá späť; môže ísť napríklad o splnenie žalovanej povinnosti po začatí konania či o odvolanie výpovede z pracovného pomeru po začatí konania o určenie jej neplatnosti. 20. Civilný sporový poriadok predvídavo počíta i s takou situáciou, že nie vždy musí byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu spravodlivé, aby neúspešná strana sporu, resp. strana, ktorá zavinila zastavenie konania, uhrádzala druhej strane sporu (všetky) náklady, ktoré jej v súvislosti s vedením konania vznikli. Výrazom takejto výnimky je ustanovenie § 257 CSP, ktoré súdu vo výnimočných prípadoch umožňuje zvážiť všetky okolnosti jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení právny nárok. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Možnosť súdu nepriznať (procesne) úspešnej strane sporu za určitých špecifických okolností nárok na náhradu trov konania pritom upravovalo i ustanovenie § 150 OSP, podľa ktorého mohli súdy v prípadoch existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, výnimočne, nepriznať účastníkovi konania náhradu trov konania, a to buď celkom alebo sčasti. 21. Vychádzajúc z doslovného znenia ustanovenia § 257 CSP zákon dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi, ktorá uvádza príkladmo ako dôvody hodné osobitného zreteľa neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobné, majetkové a sociálne pomery strany sporu. V tomto smere treba uviesť, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, sp. zn. 3 MCdo 46/2012). 22. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o náhrade trov konania (zastaveného pre späťvzatie žaloby) na skutočnosti, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania. Vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa na rozdiel od žalovaného nemala snahu predísť žalobe, keď po doručení výpovede nekomunikovala so žalovaným a až na konci prekluzívnej lehoty podala predmetnú žalobu; žalovaný v reakcii na oznámenie žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní, okamžite uznal svoju chybu s tým, že netrvá na danej výpovedi a vyzval žalobkyňu na nástup do práce; žalobkyňa následne ešte dva roky pokračovala nedôvodne v konaní a až potom vzala žalobu späť. 23. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 16.2.2016 dal žalovaný žalobkyni výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 19.2.2016. Žalobkyňa listom zo dňa 27.7.2016 oznámila žalovanému, že v čase doručenia výpovede bola v ochrannej dobe (na rodičovskej dovolenke) a preto je daná výpoveď absolútne neplatný právny úkon; trvá preto na ďalšom zamestnávaní; list bol žalovanému doručený dňa 28.8.2016. Žalobou zo dňa 28.7.2016 sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému určenia neplatnosti danej výpovede a trvania pracovného pomeru. Žalovaný listom zo dňa 5.8.2016 oznámil žalobkyni, že na danej výpovedi netrvá a vyzval ju na nástup do práce; list bol žalobkyni doručený dňa 8.8.2016. Žalobkyňa s poukazom na uvedený list žalovaného vzala žalobu podaním zo dňa 19.4.2018 späť. 24. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že žalobkyňa vzala späť žalobu vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný netrval na danej výpovedi, neplatnosti ktorej sa v konaní žalobkyňa domáhala. Nemožno preto skonštatovať, že by žalobkyňa vzala žalobu späť bezdôvodne, kedy by procesne zavinila zastavenie konania. Práve naopak, po odvolaní výpovede žalovaným po začatí konania a späťvzatí žaloby z uvedeného dôvodu zastavenie konania procesne zavinil žalovaný. 25. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa nemala snahu predísť žalobe, keď po doručení výpovede s ním nekomunikovala a až na konci prekluzívnej lehoty podala predmetnú žalobu odvolací súd uvádza, že žalobkyni zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplývala povinnosť po doručení výpovede komunikovať so žalovaným. Dokonca i v prípade, ak zamestnanec neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, ale podal proti zamestnávateľovi žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, je tým takéto oznámenie nahradené (s účinnosťou od doručenia žaloby zamestnávateľovi). Ak teda žalobkyňa ku koncu lehoty stanovenej § 77 Zákonníka práce uplatnila na súdu neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, uplatnila takto nárok, ktorého sa mohla domôcť výlučne daným spôsobom. 26. Odvolací súd potvrdzuje pravdivosť tvrdenia žalovaného, že po doručení oznámenia žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní, okamžite uznal svoju chybu s tým, že netrvá na danej výpovedi a vyzval žalobkyňu na nástup do práce. Samotná táto skutočnosť však nemá vplyv na rozhodnutie o náhrade trov predmetného konania. K odvolaniu výpovede žalovaným totiž došlo až po začatí predmetného konania. Vzhľadom na okolnosti daného sporu žalovanému nič nebránilo odvolať výpoveď skôr, pred začatím konania. Žalobkyňa totiž žalovanému emailom zo dňa 26.1.2016 oznámila ukončenie rodičovskej dovolenky ku dňu 26.2.2016 s tým, že dňa 27.2.2016 nastúpi do práce (č.l. 14, 15 - príloha žaloby). Žalovaný tak mal vedomosť o ukončení rodičovskej dovolenky žalobkyne ku dňu 26.2.2016 a napriek tomu skončil s ňou pracovný pomer výpoveďou zo dňa 16.2.2016, doručenou v ochrannej dobe dňa 19.2.2016. Ak žalovaný až v reakcii na oznámenie žalobkyne zo dňa 27.7.2016, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v ktorom žalobkyňa opätovne uviedla, že bola na rodičovskej dovolenke, odvolal danú výpoveď, nie je dôvodné prenášať procesné zavinenie zastavenia konania na žalobkyňu. 27. Tvrdené skutočnosti ohľadom skutočných dôvodov danej výpovede, ohľadom reálneho úmyslu žalovaného umožniť žalobkyni pokračovať v práci či ohľadom reálneho záujmu žalobkyne pokračovať v práci nemajú vzhľadom na predmet konania vplyv na posúdenie procesného zavinenia na zastavení konania. Pokiaľ žalobkyňa žiadala nepriznať žiadnej strane nárok na náhradu trov konania pri aplikácii § 257 CSP, tak z obsahu spisu nie sú zrejmé žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre možnosť takejto aplikácie, t.j. pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni proti žalovanému, ktorý procesne zavinil zastavenie konania, z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za takéto nemožno považovať danie výpovede, podanie žaloby o určenie jej neplatnosti na konci prekluzívnej lehoty, či odvolanie danej výpovede. Rovnako ani skutočnosť, že žalobkyňa vzala žalobu späť až podaním zo dňa 19.4.2018, nemala žiaden vplyv na priebeh konania, nakoľko v období medzi doručením vyjadrenia žalovaného dňa 16.1.2017 a doručením späťvzatia žaloby súd prvej inštancie vo veci samej nekonal. Nakoľko však žalobkyňa si nárok na náhradu trov konania v odvolaní výslovne neuplatnila (navrhovala náhradu trov konania nepriznať), odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že v súlade s § 256 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP žalobkyni nepriznal proti žalovanému, ktorý procesne zavinil zastavenie konania, nárok na náhradu trov konania. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, nepriznal proti žalovanému nárok na ich náhradu, nakoľko si nárok na náhradu trov konania v odvolaní výslovne neuplatnila. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).