Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16CoPr/6/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316213772 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316213772.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobkyne: C.. C. T., nar. X.XX.XXXX, K. X, D., zastúpenej advokátkou Mgr. Hanou Volšíkovou, Záhradnícka 64, Bratislava, proti žalovanému: Letové prevádzkové služby Slovenskej republiky, štátny podnik, (v skratke „LPS SR, š. p."), Ivanská cesta 93, Bratislava, IČO: 35 778 458, zastúpenému LEGATE, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalobkyne: Združenie riadiacich letovej prevádzky Slovenskej republiky - ATCA SR, Letisko M.R. Štefánika, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 30 810 744, o splnenie povinnosti z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 14Cpr/5/2016-223, zo dňa 27.2.2019, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 12.8.2016 domáhala voči žalovanému určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou tým, že jej odmietol priznať nárok na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, čím ju znevýhodnil v porovnaní s mužskými kolegami vykonávajúcimi rovnakú prácu zaradenú do tretej rizikovej kategórie prác. Zároveň sa domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť upustiť od protiprávneho konania a priznať žalobkyni nárok na rekondičný pobyt, poskytnúť jej pracovné voľno v rozsahu dvoch týždňov s náhradou mzdy v sume jej priemerného zárobku, ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý jej vznikol nárok od roku 2015 vrátane a na ktorý ju žalovaný odmietol vyslať a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičné pobyty, zaplatiť jej náhradu 559 eur (300 eur liečebná starostlivosť, 189 eur stravné, 70 eur športové aktivity), ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý jej vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý ju žalovaný odmietol vyslať a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičný pobyt, na tom skutkovom základe, že u žalovaného pracuje v pracovnom pomere, ktorý vznikol 26.1.2009 a vykonáva pracovnú funkciu - radarový riadiaci letovej prevádzky. Z dôvodu psychickej záťaže pri výkone práce riadiaceho letovej prevádzky (ďalej len „RLP“), sú zamestnanci vykonávajúci toto povolanie zaradení orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie rizikových prác v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“). V súlade s § 11 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 124/2006 Z. z.“) je zamestnávateľ v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie. Na účel poskytovania rekondičného pobytu je vybraným povolaním povolanie, v ktorom sa vykonáva práca zaradená orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej alebo štvrtej kategórie rizikových prác. Žalobkyňa získala preukaz spôsobilosti riadiaceho letovej prevádzky dňa 17.5.2010 a od 1.6.2010 vykonávala pre žalovaného prácu RLP, s nárokom na prvý rekondičný pobyt v roku 2015, podľa kolektívnej zmluvy a v súlade s § 11 zákona č. 124/2006 Z. z. Po štyroch rokoch od získania preukazu spôsobilosti na výkon práce RLP však otehotnela. Z dôvodu plnenia si povinností v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa nastúpila od 8.9.2014 na materskú dovolenku, ktorú čerpala po dobu len 25 týždňov. Dňa 28.2.2015 ukončila čerpanie materskej dovolenky a nastúpila do práce 1.3.2015. V septembri 2015 zistila, že ju žalovaný nezaradil medzi účastníkov rekondičného pobytu s odôvodnením, že nesplnila podmienku nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie, nakoľko si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti súvisiace s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa (§ 11 ods. 11 posledná veta zákona č. 124/2006 Z. z.). Žalovaný ju ďalej informoval, že v zmysle odpovede k žiadosti o usmernenie, o ktoré požiadal Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR sa doba 5 rokov nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie rizikových prác začína počítať odznova. Žalovaný teda uplatňuje v prípade žalobkyne usmernenie Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR a jeho výklad § 11 ods. 11 posledná veta zákona č. 124/2006 Z. z., čo fakticky znamená, že žalobkyňa by mala splniť podmienku nároku na prvý rekondičný pobyt až v roku 2020, t. j. až po desiatich rokoch výkonu práce RLP avšak len za predpokladu, že v tejto dobe znova neotehotnie a nebude čerpať ďalšiu materskú dovolenku. Žalobkyňa má za to, že postup, na základe ktorého jej žalovaný odmietol poskytnúť rekondičný pobyt pre nesplnenie podmienky nepretržitého výkonu práce je formalistický, sociálne nespravodlivý a diskriminačný voči ženám, matkám, ktoré si plnia svoju povinnosť a spoločenskú funkciu v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a materstvom. Tento postup zásadne obmedzuje jej právo na ochranu zdravia a bezpečnosť pri práci v súvislosti s výkonom rizikovej práce a nárokom na rekondičný pobyt v porovnaní s mužskými kolegami. Poukázala na článok 38 ods. 1 až 41 ods. 2 Ústavy SR, článok 1, 6, 8 Základných zásad Zákonníka práce, § 13, § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a § 168 ods. 4 Zákonníka práce. Postupom žalovaného sa cíti byť diskriminovaná oproti jej mužským kolegom. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 CSP), súd prvej inštancie vychádzal z toho, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa je u žalovaného v pracovnom pomere, ktorý vznikol 26.1.2009 na základe pracovnej zmluvy č. 23.01.20093/09 zo dňa 23.1.2009, vo funkcii - riadiaci letovej prevádzky; z dôvodu psychickej záťaže pri výkone práce RLP sú zamestnanci vykonávajúci toto povolanie zaradení orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie rizikových prác, v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z.; ďalej neboli sporné údaje o rozsahu čerpania materskej dovolenky žalobkyňou; skutočnosť, že pre nesplnenie podmienky nepretržitého výkonu práce (t. j. prerušenie výkonu práce presahujúceho 8 týždňov) nebola zaradená žalovaným na prvý rekondičný pobyt po piatich rokoch výkonu práce RLP. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa založila žalobu na tvrdení, že žalovaný uplatnil voči nej diskriminačný postup pre čerpanie materskej dovolenky; má za to, že nárok na rekondičný pobyt nie je výhoda v zmysle odmeny za vykonanú prácu, ale že musí byť chápaný ako právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci v súvislosti s výkonom povolania; tvrdí, že ide o nepriamu diskrimináciu, za ktorú sa považuje prípad, ak by v dôsledku navonok neutrálneho predpisu, kritéria alebo zvyklosti bola znevýhodnená osoba, resp. skupina osôb, ktorá je vymedzená na základe chráneného dôvodu. V prípade žalobkyne týmto neutrálnym kritériom je postup žalovaného, ktorým uplatnil formálny výklad § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý znevýhodňuje ženy v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom ako chránenú skupinu, či tehotné ženy diskriminuje podľa pohlavia v porovnaní s mužskými kolegami, čo je chránený dôvod. Takýmto postupom žalovaného nebolo žalobkyni zachované právo na prvý rekondičný pobyt v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., čím prišlo zo strany žalovaného k nepriamej diskriminácii a znevýhodneniu žalobkyne v súvislosti s jej tehotenstvom, pôrodom a materstvom pri prístupe k právu na prvý rekondičný pobyt. Žalovaný podľa žalobkyne porušil jej právo garantované v článku 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES a to právo žalobkyne vrátiť sa po skončení materskej dovolenky na pracovné miesto za podmienok, ktoré nie sú menej priaznivé a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by žalobkyňa mala nárok počas neprítomnosti v práci. 4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z predmetu sporu, ktorými sú nároky uplatnené žalobkyňou v dôsledku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. uviedol, že výraz „diskriminácia“ znamená rozlišovanie. V práve je bežné, že sa rozlišuje medzi rôznymi subjektmi práv a preto nie každé rozlíšenie musí vždy znamenať diskrimináciu. Ozrejmil, že žalobca musí preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou (ktorá je alebo môže byť na tej istej pozícií ako on, len u nej absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania a žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 5. Žalobkyňa podala návrh na začatie konania z dôvodu jej nepriamej diskriminácie postupom žalovaného pri posúdení jej nároku na prvý rekondičný pobyt. Skutočnosťou, z ktorej podľa žalobkyne možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania mal byť výklad pojmu nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov uvedený v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., keď žalobkyňa prerušila nepretržitý výkon práce z dôvodu plnenia povinnosti v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa a nastúpila na materskú dovolenku, ktorú čerpala po dobu 25 týždňov. Z uvedeného dôvodu nebola zaradená žalovaným na prvý rekondičný pobyt, keďže nesplnila podmienku nepretržitého výkon práce zaradenej do tretej kategórie po dobu piatich rokov. Žalobkyňa tvrdí, že pohnútkou diskriminačného konania je pohlavie, teda postavenie žalobkyne ako ženy a matky. 6. Mal za to, že pri výklade pojmu uvedeného v určitom zákonne je treba okrem iného vychádzať z účelu zákona. Účel zákona č. 124/2006 Z. z. je uvedený v § 1, ktorý hovorí, že tento zákon ustanovuje všeobecné zásady prevencie a základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce. Z citovaného § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 124/2006 Z. z. vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná súčasne na dve podmienky: a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu (t. j. prácu zaradenú regionálnym úradom verejného zdravotníctva do tretej alebo štvrtej kategórie prác), b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, čiže rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prácu. 7. Z uvedeného mu vyplynulo, že účasť na rekondičnom pobyte je účelná pre regeneráciu alebo stabilizáciu zdravotného stavu zamestnanca negatívne ovplyvneného jedným alebo viacerými faktormi pracovného prostredia (dlhodobé nadmerné a jednostranné zaťaženie, ochorenie z vibrácií, hluku alebo psychického zaťaženia). Po splnení ustanovených podmienok je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a opakovaný rekondičný pobyt v určenej periodicite a zamestnanec je povinný tento pobyt absolvovať. Prvý rekondičný pobyt poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi v prípade, ak zamestnanec vykonával prácu zaradenú do tretej kategórie rizikových prác nepretržite 5 rokov alebo prácu zaradenú do štvrtej kategórie nepretržite 4 roky. Ďalší rekondičný pobyt zamestnávateľ povinne zabezpečí zamestnancovi po troch rokoch vykonávania vybraného povolania, avšak len vtedy, ak v tomto období zamestnanec nepretržite odpracoval najmenej 600 pracovných zmien. 8. Súd prvej inštancie mal za to, že z uvedených zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný t. j. reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce. Za tejto situácie dospel k záveru, že nemožno vykladať pojem nepretržitý výkon práce uvedený v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. v kontexte s pojmom výkon práce podľa Zákonníka práce (§ 141 ods. 1, § 144a ods. 1 písm. a). 9. Ozrejmil, že čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely dôchodkového zabezpečenia žien matiek. Naproti tomu nepretržitý výkon práce pre účel zákona č. 124/2006 Z. z. súvisí s reálnym pôsobením škodlivého faktora na zdravie zamestnanca počas vykonávania konkrétnej pracovnej činnosti zaradenej do tretej kategórie rizikových prác po určitý čas, ktorý na základe vedeckých poznatkov lekárskej vedy má negatívny vplyv na zdravie zamestnanca, pokiaľ je mu vystavený dlhodobo (5 rokov nepretržite). 10. Z ustanovenia § 11 ods. 1 a 11 zákona č. 124/2006 Z. z. mu ďalej vyplynulo, že zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca. Súd prvej inštancie mal za to, že nemožno preto stotožniť túto zákonom uloženú povinnosť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok v zmysle článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ ES (bod 24. odôvodnenia). 11. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v konaní preukázal, že pohnútka jeho konania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode, teda že nepostupoval pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný pobyt vo vzťahu k podmienke nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov tak, že tento jej nevznikol nie preto, že bola ženou - matkou po pôrode, čerpajúcou materskú dovolenku, ale postupoval tak z dôvodu, že išlo o zákonné kritérium pre vznik tohto nároku. Poukázal tiež na to, že žalovaný preukázal, že pri posudzovaní nároku žalobkyne sa obrátil aj na orgán štátnej správy - Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR a požiadal o usmernenie; postup žalovaného bol preverený aj Inšpektorátom práce, ktorý taktiež nezistil v tomto smere u žalovaného žiadne pochybenia. Vzhľadom na to, že aj žalovaný považoval zákonné kritérium (počítanie nepretržitej doby výkonu práce 5 rokov odznova po každom prerušení výkonu práce nad 8 týždňov bez ohľadu na dôvod prerušenia) za príliš tvrdé, na základe kolektívnej zmluvy poskytol nárok na rekondičný pobyt aj zamestnancom vykonávajúcim prácu zaradenú do tretej kategórie rizikových prác po dobu troch rokov a to všetkým zamestnancom, bez ohľadu na manželský a rodinný stav alebo pohlavie zamestnanca. 12. Na uvedenom základe, keď súd prvej inštancie nezistil diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k žalobkyni, žalobu v zmysle § čl. 38 ods. 1, § 41 ods. 2 Ústavy SR, čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES, § 2 ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 2a ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., čl. 6, čl. 8, § 13 ods. 1, ods. 2, § 141 ods. 1, § 144a ods. 1 písm. a), § 168 ods. 4 Zákonníka práce, § 12 ods. 1 písm. c), § 13 ods. 4 písm. k), § 31 ods. 1, ods. 4, ods. 6 zákona č. 355/2007 Z. z., § 1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 148/2010 Z. z., § 1, § 11 ods. 1, ods. 2, ods. 11, ods. 12, ods. 14 zákona č. 124/2006 Z. z., ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. 13. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa § 365 písm. b), písm. d), písm. f), písm. h) a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 CSP) možno konštatovať, že v ňom namietala, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jej práva na spravodlivý proces, nakoľko rozhodnutie súdu je formalistické, svojvoľné, nepreskúmateľné a v rozpore s platnou judikatúrou vnútroštátnych aj európskych súdov, na ktoré sa v konaní výslovne odvolávala. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietala, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený, nedáva odpovede na všetky relevantné otázky, nezdôvodňuje, resp. nezohľadňuje všetky právne normy relevantné pre tento antidiskriminačný spor, vôbec nezohľadňuje medzinárodné zmluvy ani dohovory v oblasti diskriminácie, a to ani v širšom kontexte, ani v konkrétnych ustanoveniach týkajúcich sa diskriminácie žien z dôvodu tehotenstva a materstva. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uspokojivým spôsobom nevyrovnal so všetkými podstatnými okolnosťami prípadu, ani s argumentáciou žalobkyne a jej návrhmi na aplikáciu ústavno-konformného výkladu ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., či nutnosťou prijatia „vhodných opatrení", v prospech menej zastúpeného pohlavia t. j. žien (čl. 8 ods. 5 Európskej sociálnej charty), ale ani s argumentmi žalobkyne o odôvodnenosti judikovania „contra legem largo sensu". Tieto návrhy a argumenty žalobkyne súd v rozsudku úplne opomenul bez akéhokoľvek zdôvodnenia. 14. Namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože súd prvej inštancie porušil zásadu viazanosti súdu inými rozhodnutiami podľa § 193 CSP, keď nezohľadnil závery rozhodnutí Ústavného súdu SR alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd a bez zdôvodnenia rozhodol v rozpore s tým, čo bolo judikované napríklad aj uznesením Ústavného súdu SR zo 16. októbra 2018, sp. zn. III. ÚS 388/2018 podľa ktorého „zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, pričom osobitné, špecifické situácie môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky." Súd pri svojich záveroch postupoval formalisticky, keď zohľadnil iba doslovné znenie ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ktorého striktná aplikácia v prípade žien a matiek na materskej dovolenke môže mať a aj má protiústavné dôsledky. 15. Súd prvej inštancie nepostupoval ani v zmysle nálezu Ústavného súdu SR z 1.12.2015, sp. zn. III. ÚS 90/2015, keď neprihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo a nezaujal hodnotiace stanovisko k ústavným právam na prístup žalobkyne k bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci bez diskriminácie alebo znevýhodnenia z dôvodu jej tehotenstva a materstva. Súd prvej inštancie nevenoval náležitú pozornosť skutočnostiam relevantným vo vzťahu k predmetu antidiskriminačného sporu, a to v miere spôsobilej privodiť nespravodlivé rozhodnutie a porušenie práva na spravodlivý proces. 16. Brojila, že súd prvej inštancie v konaní vôbec neskúmal to, či žalobkyňa bola alebo nebola nepriamo diskriminovaná „z dôvodu pohlavia", pri prístupe k rekondičnému pobytu, ako jedného z nástrojov ústavou zaručeného práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (čl. 36 Ústavy SR), t. j. práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky bez diskriminácie. S uvedeným súvisí aj zákonná požiadavka potvrdená v judikatúre Európskeho súdneho dvora aj Európskeho súdu pre ľudské práva, že pri znevýhodnení alebo menej priaznivom zaobchádzaní s osobou alebo skupinou osôb je potrebné, aby žalovaný preukázal, že postupom alebo pravidlom, ktoré znevýhodňuje osobu alebo skupinu osôb bol sledovaný legitímny cieľ a že zvolené prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Na určenie, či rozdielne zaobchádzanie je primerané, súd musí byť presvedčený o tom, že neexistuje žiadny iný prostriedok na dosiahnutie uvedeného cieľa, ktorý menej zasahuje do práva na rovnaké zaobchádzanie. Inými slovami, že znevýhodnenie je obmedzené na čo možno najnižšiu úroveň ujmy, ktorá je potrebná na dosiahnutie sledovaného cieľa a že cieľ, ktorý sa má dosiahnuť je dostatočne dôležitý na odôvodnenie tejto úrovne zásahu. Súd uvedené v konaní vôbec neskúmal a žalovaný to v konaní nepreukázal. 17. Objasnila, že podľa „Príručky o európskom antidiskriminačnom práve FRA", vypracovanej za spolupráce Európskeho súdu pre ľudské práva a Agentúry EÚ pre základné práva: „Antidiskriminačné právo EÚ zakazuje jednak prípady, v ktorých sa s osobami alebo skupinami osôb v rovnakej situácii zaobchádza rozdielne, t. j. priama diskriminácia, ale aj prípady, v ktorých sa s osobami alebo skupinami osôb v rôznych situáciách zaobchádza rovnako, t. j. „nepriama" diskriminácia. Antidiskriminačné právo teda pri nepriamej diskriminácii ustanovuje požiadavku, aby sa s osobami, ktoré sa nachádzajú v rôznych situáciách, zaobchádzalo rozdielne do tej miery, aká je potrebná na to, aby mohli využívať konkrétne príležitosti na rovnakom základe ako ostatní, pretože ide o účinky zaobchádzania, ktoré osoby s odlišnými charakteristikami definujúcimi chránenú skupinu vnímajú inak. 18. Pri nepriamej diskriminácii je prvou identifikovateľnou požiadavkou zdanlivo neutrálne pravidlo, kritérium alebo postup. Inými slovami, musí existovať nejaká forma požiadavky, ktorá sa uplatňuje na každého. Druhou identifikovateľnou požiadavkou je, že zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo postup vystavuje „chránenú skupinu" určitej nevýhode v porovnaní s ostatnými v podobnej situácii. V tomto sa nepriama diskriminácia odlišuje od priamej diskriminácie tým, že sa dôraz presúva od rozdielneho zaobchádzania na rozdielne účinky. Vyššie uvedená definícia nepriamej diskriminácie v Príručke o európskom antidiskriminačnom práve FRA, vypracovanej Európskym súdom pre ľudské práva a Agentúrou EÚ je aj predmetom tohto antidiskriminačného sporu a prípadom žalobkyne. 19. Uviedla, že v konaní poukázala tiež na konkrétnu judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach diskriminácie podľa pohlavia, a to v právnej veci C-136/95 - Thibault, Súdny dvor EÚ vyslovil záver, že ide o diskrimináciu, ak žena z dôvodu materskej dovolenky trvajúcej viac ako šesť mesiacov nedostala zvýšenie mzdy ako jej kolegovia; v právnej veci C-170/84 Bilka, Súdny dvor EÚ konštatoval, že zamestnávateľ porušuje článok 119 Zmluvy, ak jeho opatrenie postihuje podstatne viac ženy ako mužov; súd prvej inštancie sa so žiadnym z týchto argumentov žalobkyne, ktoré sú spísané v „Príručke o európskom antidiskriminačnom práve FRA" a ani uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ohľadom možnej diskriminácie nezaoberal a v rozsudku nevysporiadal. 20. Súd prvej inštancie sa rovnako vôbec nezaoberal skutočnosťou, ktorá bola v konaní žalobkyňou preukázaná, že ženy, (chránená skupina), pracujúce u žalovaného na pozícii RLP sú objektívne znevýhodnené z dôvodu tehotenstva a materstva v porovnaní s mužskými kolegami pri prístupe k ústavnému právu na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (čl. 36 písm. c Ústavy SR), ako rovnocenní zamestnanci pracujúci vo vybranom povolaní, ktoré je zaradené do tretej kategórie rizika „psychickej záťaže". Súd prvej inštancie nezobral do úvahy skutočnosť, že ženy, pracujúce u žalovaného na pozícii „riadiaci letovej prevádzky", ktoré sú držiteľkami preukazu spôsobilosti, automaticky strácajú zdravotnú spôsobilosť na vykonávanie práce riadiacej letovej prevádzky po 34. týždni tehotenstva, a to v zmysle požiadavky ATCO.MED.B.045 Nariadenia komisie EÚ 2015/340. To znamená, že tehotné ženy nemôžu vykonávať prácu vo vybranom povolaní práve z dôvodu tehotenstva. Z uvedeného tiež vyplýva, že na základe straty zdravotnej spôsobilosti z dôvodu tehotenstva nemôžu ženy ani objektívne splniť požiadavku v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., a to aj s poukazom na § 168 ods. 4 Zákonníka práce a s poukazom na čl. 8 ods. 1 a ods. 5 Európskej sociálnej charty, z mája 1996, ktoré upravujú čerpanie najmenej 14 týždňovej materskej dovolenky a ochranu žien po pôrode; pričom sa tehotným ženám a ženám, ktoré nedávno porodili a dojčia zakazuje ťažká práca a je preto potrebné prijať „vhodné opatrenia" na ochranu práv týchto žien v zamestnaní. Navyše, v ustanovení ATCO.MED.B.045 Nariadenia komisie EÚ 2015/340 je upravené, že držiteľka preukazu spôsobilosti sa musí povinne podrobiť lekárskemu vyšetreniu na obnovu zdravotnej spôsobilosti, a to v zmysle príslušných ustanovení Nariadenia komisie EÚ 2015/340 o obnove zdravotnej spôsobilosti. Zdravotná spôsobilosť, ktorá sa zapisuje do preukazu spôsobilosti RLP je povinnou podmienkou na vykonávanie práce RLP. V konaní bolo preukázané evidentné znevýhodnenie oproti mužským kolegom pri prístupe k bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Žalobkyňa s ohľadom na jej evidentné znevýhodnenie podľa pohlavia uvádzala v konaní na prvom stupni príklad jej mužského kolegu, ktorý získal preukaz spôsobilosti súčasne so žalobkyňou, teda obaja sa súčasne stali zamestnancami vo vybranom povolaní, ktoré je zaradené do tretej kategórie rizika. Mužský kolega splnil podmienku nároku na prvý rekondičný pobyt v roku 2015 a následne mu bol poskytnutý ďalší rekondičný pobyt raz za rok. Tento mužský kolega pritom v rozhodujúcom období prvých piatich rokov vykonávania práce mal dve deti. Naproti tomu žalobkyňa mala v rozhodujúcom období iba jedno dieťa, avšak z dôvodu straty zdravotnej spôsobilosti po 34. týždni tehotenstva a pre čerpanie materskej dovolenky v rozsahu 25 týždňov ešte pred ukončením rozhodujúceho obdobia piatich rokov, nebol žalobkyni poskytnutý prvý rekondičný pobyt v roku 2015 ako jej mužskému kolegovi, pričom žalovaný v prípade žalobkyne uplatnil postup, ktorý počíta dobu piatich rokov nepretržitého vykonávania práce pre nárok na prvý rekondičný pobyt odznova. Súd tieto skutočnosti vôbec nezohľadnil a ani neskúmal. 21. Súd prvej inštancie v bode 58. napadnutého rozsudku nesprávnym postupom pri úvahe a posudzovaní predmetu konania dospel k nesprávnemu záveru, ktorý je v priamom rozpore s § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. a na ktorom následne postavil aj svoje rozhodnutie, že žalovaný v konaní preukázal, že „pohnútka" jeho jednania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode. Takýto záver súdu prvej inštancie v kontexte § 3 ods. 3 č. 265/2004 Z. z., ktorý priamo ustanovuje, že „pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky" je inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pri posudzovaní tejto právnej veci nie je rovnako dôležité, či žalovaný existujúce objektívne znevýhodnenie žalobkyne ako ženy a matky napravil v kolektívnej zmluve na rok 2018, keď od roku 2018 poskytol nárok na prvý rekondičný pobyt všetkým zamestnancom nad rámec zákona. Táto skutočnosť nerieši vzniknutú diskrimináciu a nerieši ani právne postavenie žalobkyne vo vzťahu k prístupu k prvému rekondičnému pobytu, na ktorý by mala nárok od roku 2015 vrátane, ak by neotehotnela a nečerpala materskú dovolenku, pričom na ďalší rekondičný pobyt by žalobkyni vznikol nárok jeden krát za rok, a to v zmysle kolektívnej zmluvy. Navyše kolektívna zmluva sa uzatvára na obdobie jedného roka, teda ani v tomto prípade, keď žalovaný len zmiernil celkový dopad diskriminačného postupu úpravou v kolektívnej zmluve na rok 2018, nie sú práva žalobkyne a ani iných žien v podobnej situácii nijakým spôsobom garantované a postavenie žalobkyne zostáva preto neisté. 22. Namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to z dôvodu, že svojvoľným a selektívnym prístupom k dôkazom a preukázanému skutkovému stavu zobral do úvahy len skutočnosti v prospech žalovaného, ktoré pritom neboli v konaní žalovaným preukázané (§ 2a ods. 3 a § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.), alebo ktoré nie sú vzhľadom na antidiskriminačný spor relevantné (§ 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.), pričom neprihliadol na podstatné skutočnosti, ktoré boli žalobkyňou preukázané, alebo ktoré neboli medzi stranami sporné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nie je možné zistiť, ktoré dôkazy vykonané v konaní na súde prvej inštancie boli pre súd relevantné, ani to, ako súd dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti. Súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy preukázané prípady ďalších dvoch žien, RLP, ktoré sa v krátkej dobe ocitli v rovnakej právnej neistote z dôvodu ich tehotenstva, v súvislosti s ich nárokom na prvý rekondičný pobyt, pričom sa vôbec s týmto preukázaným a podstatným faktom v rozsudku nevysporiadal. Súd prvej inštancie neriešil ani preukázanú a nespornú skutočnosť, že z celkového počtu 58 RLP na oblastnom stredisku riadenia, ktorí vykonávajú prácu zaradenú do tretej kategórie rizika je len 5 žien RLP. 23. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie neaplikoval príslušnú právnu normu, resp. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva sú všeobecné súdy povinné uplatňovať ochranu podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa smerníc EÚ proti diskriminácii bez ohľadu na to, či sa účastník konania na ne odvoláva a určiť rozhodné právo. Z hľadiska posudzovania predmetu antidiskriminačného sporu vo vzťahu k problematike diskriminácie podľa pohlavia súd vôbec neaplikoval čl. 14 a protokol č. 12 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani čl. 9 ods. 1 písm. g) a čl. 14 ods. 1 písm. c) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES. 24. Súd prvej inštancie ďalej neaplikoval ani čl. 8 ods. 1 a ods. 5 a čl. 20 Európskej sociálnej charty, z mája 1996 a ani ustanovenia čl. 23 a čl. 31 Charty základných práv EÚ. Súd rovnako neaplikoval čl. 12 ods. 2 a čl. 36 písm. b) a c) Ústavy SR. Súd ďalej opomenul aplikovať § 3 ods. 3 a § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. a v kontexte straty zdravotnej spôsobilosti na vykonávanie práce zaradenej do tretej kategórie rizika z dôvodu tehotenstva tiež úplne opomenul aplikovať podstatné ustanovenia ATCO.MED.B.045 Nariadenia komisie EÚ 2015/340. 25. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval obsah právnej normy; nesprávne interpretuje § 1 zákona č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého „tento zákon ustanovuje všeobecné zásady prevencie a základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci", pretože účelom zákona je upraviť všeobecné zásady a základné podmienky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; pri posudzovaní tohto antidiskriminačného sporu je treba všetky ustanovenia zákona č. 124/2006 Z. z. vykladať v kontexte s Ústavou SR, zákonom č. 265/2004 Z. z., dohovormi EÚ a OSN a európskymi smernicami na ochranu pred diskrimináciou. Následne súd prvej inštancie nesprávne interpretuje aj § 11 ods. 1 a ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z v spojitosti s nesprávnou interpretáciou čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES, podľa ktorého „má žena na materskej dovolenke právo vrátiť sa za podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok." a nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že zákonom uloženú povinnosť (§ 11 zákona č. 124/2006 Z. z.) nemožno stotožňovať so zlepšením pracovných podmienok v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES. Bola názoru, že bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci jednoznačne spadá pod pojem „pracovné podmienky", a to aj podľa čl. 36 písm. c) Ústavy SR, ale aj podľa § 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. 26. Poukázala na to, že súd prvej inštancie nesprávne interpretuje aj § 144a Zákonníka práce, ktorý jednoznačne ustanovuje, aké doby sa za výkon práce posudzujú (§ 144a ods. 1), ale aj to, aké doby sa za výkon práce neposudzujú (§ 144a ods. 2 a 3). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vychádzal a o akú právnu normu sa opieral pri konštatovaní, že „čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely dôchodkového zabezpečenia žien matiek". Súd prvej inštancie síce správne zvolil čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 Ústavy SR, avšak tieto ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ženy majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a právo na osobitné pracovné podmienky a že zákon zaručuje žene v tehotenstve osobitnú starostlivosť a ochranu v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky pri rozhodnutí vôbec nebral do úvahy a tieto neaplikoval. 27. Súd prvej inštancie tiež správne zvolil § 168 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého materská dovolenka v súvislosti s pôrodom nesmie byť kratšia ako 14 týždňov a nemôže sa skončiť ani prerušiť pred uplynutím šiestich týždňov odo dňa pôrodu, čo je aj požiadavka čl. 8 ods. 1 a ods. 5 Európskej sociálnej charty, z mája 1996, avšak pri svojej úvahe ani právnych záveroch toto podstatné ustanovenie nijakým spôsobom nezohľadnil. Súd prvej inštancie tiež neinterpretoval a ani neaplikoval viaceré v rozsudku uvádzané právne normy, a to najmä § 2a ods. 3 a ods. 11, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 265/2004 Z. z., ako aj Základné zásady a ustanovenia Zákonníka práce v súvislosti so zásadou rovnakého zaobchádzania. 28. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že jednou z podstatných otázok a okolností, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, bolo v kontexte prípadu žalobkyne posúdiť výklad pojmu „nepretržité vykonávanie práce“ podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý je určujúcim kritériom pre priznanie nároku zamestnanca na rekondičný pobyt. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku rozsiahlo vyjadruje k výkladu tohto pojmu, pričom správne uvádza, že pri výklade osobitných pojmov používaných v zákone č. 124/2006 Z. z. je potrebné vychádzať primárne z účelu zákona, ktorým je v tomto prípade zakotvenie všeobecných zásad prevencie, základných podmienok na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia pri práci. Argument, že vykladať právne predpisy je nevyhnutné predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 23.5.2013, sp. zn. IV. ÚS 71/2013-36. Zotrval na svojom názore, ktorý potvrdil aj súd prvej inštancie a to, že povinnosť zamestnávateľa priznať zamestnancovi nárok na rekondičný pobyt je podľa zákona č. 124/2006 Z. z. viazaná na dve kumulatívne podmienky: a) nepretržité vykonávanie rizikovej práce zamestnancom, t. j. vykonávanie práce zaradenej do tretej alebo štvrtej kategórie po dobu najmenej piatich rokov; 2) účel rekondičného pobytu, ktorým je účelná regenerácia alebo stabilizácia zdravotného stavu zamestnanca negatívne ovplyvneného jedným alebo viacerými faktormi pracovného prostredia. Zdôraznil, že rekondičný pobyt je v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. nástrojom na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktorý súvisí so skutočným (reálnym) pôsobením škodlivých faktorov na zdravie zamestnanca počas nepretržitého vykonávania práce po dobu najmenej piatich rokov. Práve táto skutočnosť je spolu s kritériom dĺžky nepretržitého trvania pracovného pomeru zamestnanca rozhodujúcou pri posudzovaní, či zamestnancovi vznikol alebo nevznikol nárok na rekondičný pobyt. Trval na tom, že žalobkyni nárok vôbec nevznikol, ak žalobkyňa prácu skutočne nevykonávala (nebola vystavená rizikovým faktorom práce) a po dobu dlhšiu ako osem týždňov čerpala materskú dovolenku. Doba čerpania materskej dovolenky sa rovnako z dôvodu, že na zamestnanca počas jej čerpania nepôsobia žiadne faktory práce spôsobilé ohroziť jeho život alebo zdravie, nemôže započítať do doby nepretržitého výkonu práce. Žalovaný by rovnako, bez diskriminácie, postupoval aj v prípade mužov čerpajúcich rodičovskú dovolenku alebo v prípade iných zamestnancov, ktorí by z dôvodu akýchkoľvek prekážok v práci skutočne prácu po dobu dlhšiu ako osem týždňov nevykonávali. 29. Mal za to, že žalobkyňa nesprávne stotožňuje pojem „nepretržité vykonávanie práce“ podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. s pojmom „vykonávanie práce “ podľa § 144a Zákonník práce a tieto dva pojmy vykladá bez ohľadu na účel zákona, ktorý ich vo svojich ustanoveniach používa. Ako už uviedol, tieto pojmy nie je možné stotožňovať, nakoľko terminológia používaná v zákone č. 124/2006 Z. z. je odlišná od terminológie používanej v Zákonníku práce. Ide o dva samostatné právne predpisy, ktorých súčasťou je aj úprava pojmov vzťahujúca sa na konkrétny účel toho-ktorého zákona. Ak by sa aj vychádzalo z predpokladu, že Zákonník práce je predpisom lex generalis a zákon č. 124/2006 Z. z. je vo vzťahu k nemu predpisom lex specialis, tak z § 11 ods. 11 zo zákona č. 124/2006 Z. z. vyplýva, že pojem „nepretržité vykonávanie práce“ nemožno stotožňovať s pojmom „vykonávanie práce“ podľa § 144a Zákonníka práce; nepretržitým vykonávaním práce sa rozumie aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov; pojem nepretržité vykonávanie práce je potrebné posudzovať objektívne, bez ohľadu na dôvod jeho prerušenia. 30. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie vydaním napadnutého rozhodnutia porušil zásadu civilného sporového konania upravenú v § 193 CSP. Súd prvej inštancie § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. nevykladal vôbec formalisticky a nezohľadňoval doslovné znenie textu zákona, ale vykladal ho s ohľadom na zmysel a účel zákona. Žalobkyňa tvrdí, že pri nároku na priznanie rekondičného pobytu bola žalovaným nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia. Žalovaný však pri posudzovaní nároku žalobkyne na rekondičný pobyt postupoval výhradne v súlade so zákonom a s kolektívnou zmluvou zo dňa 10.12.2014 uzatvorenou medzi ním ako zamestnávateľom na strane jednej a zástupcami zamestnancov na strane druhej. Pri posudzovaní nároku zamestnancov na rekondičný pobyt a pri výklade pojmu „nepretržité vykonávanie práce“ postupuje podľa právnych predpisov vždy rovnako, bez ohľadu na pohlavie, rodinný alebo manželský stav, nejde o diskrimináciu zamestnancov. Skutočnosť, že postupoval v prípade žalobkyne správne, navyše potvrdili aj stanoviská Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 8.10.2015 a zo dňa 1.2.2017. Podotkol, že na podnet zástupcov zamestnancov (Združenia riadiacich letovej prevádzky SR, ktoré v tomto súdnom konaní vystupuje ako intervenient) vykonal v roku 2016 kontrolu dodržiavania podmienok na priznanie nároku na rekondičný pobyt (okrem iného aj v prípade žalobkyne) aj Inšpektorát práce Bratislava, pričom aj tento v zázname o výsledku inšpekcie zo dňa 16.2.2016 uviedol, že u žalovaného neboli zistené žiadne nedostatky v oblasti zabezpečovania rekondičných pobytov zamestnancom. Následne Inšpektorát práce Bratislava vo svojom stanovisku zo dňa 17.2.2016 uviedol, že dobu čerpania materskej dovolenky nie je možné považovať za „nepretržité vykonávanie práce“, a to aj napriek tomu, že sa táto doba posudzuje ako výkon práce v zmysle § 144a Zákonníka práce. 31. Žalobkyňa nesplnila podmienku „nepretržitého vykonávania práce“ zaradenej do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov. Žalovaný teda jednoznačne nekonal svojvoľne ani diskriminačne, keď jej nárok na prvý rekondičný pobyt v roku 2015 nepriznal. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-136/95 Caisse Nationale d'Assurance Vieillesse des Travailleurs Salariés (CNAVTS) c/a Thibault zo dňa 30.4.1998, na ktoré žalobkyňa v odvolaní poukazuje, ide o prípad zamestnankyne, ktorej nebola po jej návrate z materskej dovolenky do práce zvýšená mzda rovnako ako jej ostatným kolegom. Mal za to, že toto rozhodnutie nijako nesúvisí s prejednávanou vecou, nakoľko predmetom žaloby žalobkyne nie je diskriminácia v odmeňovaní žalobkyne žalovaným a odmeňovanie žalobkyne nie je medzi stranami sporu ani spornou skutočnosťou. 32. K ďalšiemu rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-170/84 Bilka Kaufhaus GmbH c/a Karin Weber von Hartz zo dňa 13.5.1986, na ktoré žalobkyňa v odvolaní poukazuje uviedol, že z tohto rozhodnutia zámerne (účelovo) selektovala len určitú jeho časť, ktorá smeruje v jej prospech. Zámerne neuviedla zvyšnú časť bodu 31 tohto rozhodnutia, v ktorej súd konštatuje, že opatrenie zamestnávateľa, ktoré postihuje vo väčšej miere ženy než mužov, je možné považovať za primerané, ak smeruje k dosiahnutiu sledovaného cieľa a konkrétneho účelu, a ak je založené na objektívne odôvodnených skutočnostiach nesúvisiacich s diskrimináciou na základe pohlavia. Z uvedeného teda vyplýva, že ak je konanie zamestnávateľa smerujúce k dosiahnutiu účelu a cieľu poskytnutia rekondičného pobytu podľa zákona č. 124/2006 Z. z. objektívne odôvodniteľné, nie je možné považovať ho za diskrimináciu žalobkyne na základe pohlavia. Ak by sa však aj pripustilo, že žalovaný konal diskriminačne, čo zásadne odmieta, za objektívny dôvod neposkytnutia rekondičného pobytu žalobkyni by mohlo byť považované, že nenaplnila podmienky na jeho poskytnutie z dôvodu tehotenstva, ktoré je jednoznačne objektívnym stavom (žalovaný nevie tehotenstvo žalobkyne ovplyvniť). Ak by zákonodarca v zákone č. 124/2006 Z. z. ustanovil špeciálne podmienky pre vznik nároku na rekondičný pobyt pre tehotné ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiace ženy, žalovaný by podľa týchto ustanovení jednoznačne postupoval. Špecifická úprava podmienok v prípade nároku tehotnej ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacej ženy na rekondičný pobyt však v zákone č. 124/2006 Z. z., ani v žiadnom inom právnom predpise upravená nie je, preto mohol nárok žalobkyne posudzovať výlučne podľa podmienok, ktoré stanovuje zákon č. 124/2006 Z. z. Tieto podmienky následne premietol aj do ustanovení Kolektívnej zmluvy, pričom v rámci kolektívneho vyjednávania nebola vznesená žiadna pripomienka zo strany samotnej žalobkyne, ani zo strany zástupcov zamestnancov, týkajúca sa údajnej diskriminácie žien pri posudzovaní podmienok na priznanie nároku na rekondičný pobyt. 33. Zdôraznil, že svoj postup, v rámci ktorého konal výhradne v súlade so zákonom, nepovažuje za diskriminačný; je štátnym podnikom, ktorý spravuje majetok štátu, a preto je vylúčené, aby pri nakladaní s majetkom štátu a pri s tým súvisiacim posudzovaním nároku žalobkyne na rekondičný pobyt postupoval svojvoľne. Ak teda žalobkyňa tvrdí, že postupoval voči nej ako žene diskriminačne, ak uplatnil výlučne postup upravený zákonom, muselo by sa pripustiť, že aj samotný zákon, ktorý tieto podmienky upravuje, je voči tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacim ženám diskriminačný. Ak má žalobkyňa za to, že niektoré ustanovenia Zákonníka práce alebo zákona č. 124/2006 Z. z. sú voči nej diskriminačné, bude nevyhnutné tento názor žalovanej v širšom kontexte interpretovať tak, že žalovaná rovnako považuje za diskriminačnú aj právnu úpravu na európskej úrovni, na ktorú sa vo svojich vyjadreniach odvoláva, a to napr. Smernicu Rady č. 92/85/EHS o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok, ktoré upravuje dĺžku časového úseku pred pôrodom, kedy sa žena môže rozhodnúť čerpať materskú dovolenku alebo Nariadenie komisie (EÚ) č. 2015/340, ktorým sa ustanovujú technické požiadavky a administratívne postupy týkajúce sa preukazov a osvedčení riadiacich letovej prevádzky podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 16/2008 a ktorým sa mení vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 923/2012 a zrušuje nariadenie Komisie (EÚ) č. 805/2011, a ktoré upravuje podmienky prerušenia platnosti licencie ATCO bez ohľadu na dôvody nevyužívania tejto licencie. 34. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že ak aj upravil v kolektívnej zmluve uzatvorenej na obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 a na obdobie od 1.1.2019 do 31.12.2019 podmienky na poskytnutie nároku na rekondičný pobyt priaznivejšie, t. j. v kolektívnej zmluve zakotvil, že „prípadné prerušenie nepretržitého vykonávania práce riadiaceho letovej prevádzky (ATCO), pokiaľ ide o jeho dĺžku a dôvody, posudzuje zamestnávateľ po dohode s príslušným odborovým združením,“ nerieši to vzniknutú diskrimináciu a ani jej právne postavenie vo vzťahu k prístupu na prvý rekondičný pobyt, napriek názoru žalovaného (a rovnako aj názoru Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Inšpektorátu práce Bratislava), že zo strany žalovaného nedošlo k diskriminácii žalobkyne, bol žalovaný po dohode so zástupcami zamestnancov ochotný zmeniť text Kolektívnej zmluvy, a to tak, že vytvoril priestor na poskytnutie rekondičného pobytu zamestnancom aj nad rámec zákona č. 124/2006 Z. z. Táto zmena Kolektívnej zmluvy však nie je nástrojom žalovaného na odstránenie diskriminácie (keďže v prípade žalobkyne sa o diskrimináciu nejednalo), ale ide o benefit poskytnutý všetkým zamestnancom pracujúcim na pracovnej pozícii RLP. Dôsledkom tejto zmeny môže byť v individuálnych prípadoch aj zmiernenie následkov údajnej striktnosti zákona namietanej v konaní žalobkyňou. Navyše, údajnú diskrimináciu žalobkyne, resp. údajný protiprávny stav (aj keby sa uznali argumenty žalobkyne), by už nebolo možné napraviť, nakoľko by nebol naplnený účel zákona č. 124/2006 Z. z. vo vzťahu k primárnemu účelu rekondičného pobytu. Napriek tomu žalovaný poskytol žalobkyni rekondičný pobyt v dňoch 15.10.2018 až 28.10.2018, čím naplnil jednu z požiadaviek žalobkyne uvedených v žalobe zo dňa 12.8.2016. 35. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne, že súd prvej inštancie „zobral do úvahy len skutočnosti v prospech žalovaného, ktoré neboli v konaní žalovaným preukázané, alebo ktoré nie sú v konaní vzhľadom na antidiskriminačný spor relevantné, pričom neprihliadol na podstatné skutočnosti, ktoré boli žalobkyňou preukázané, alebo ktoré neboli medzi stranami sporné“. Zdôraznil, že žalobkyňa počas súdneho konania poukazovala len na ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 124/2006 Z. z. a zákona č. 365/2004 Z. z., na nariadenia a smernice EÚ a na judikatúru súdov. Žalobkyňa však za účelom preukázania pravdivosti svojich tvrdení nepredložila ani neoznačila súdu absolútne žiadne dôkazy. Naopak, žalovaný v konaní jednoznačne preukázal, že nepostupoval diskriminačne a svojvoľne a za týmto účelom predložil súdu stanoviská Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Inšpektorátu práce Bratislava a Daňového riaditeľstva SR. Žalovaný počas celého konania argumentoval tým, že postupoval v súlade so Zákonníkom práce, zákonom č. 124/2006 Z. z. a Kolektívnou zmluvou. 36. Zdôraznil, že žalobkyňa vo svojom odvolaní nerozlišuje medzi rekondičným pobytom poskytovaným zamestnávateľom na základe zákona č. 124/2006 Z. z., t. j. medzi zákonnou povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie rekondičný pobyt po splnení zákonom stanovených požiadaviek, a medzi možnosťou zamestnávateľa poskytovať zamestnancom aj iné výhody (benefity) nad rámec úpravy zákona č. 124/2006 Z. z. (napr. možnosť zamestnávateľa upraviť podmienky na priznanie nároku zamestnanca na rekondičný pobyt priaznivejšie než ako ich upravuje zákon). Žalobkyňa v tejto súvislosti vo svojich vyjadreniach opakovane mylne poukazuje na čl. 14 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES z 5.7.2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania, podľa ktorého „má žena na materskej dovolenke právo po skončení svojej materskej dovolenky vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné pracovné miesto za dojednaní a podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti“. Súhlasí s tvrdením žalobkyne, že právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci možno klasifikovať ako jedno zo základných práv zamestnancov tvoriacich množinu pracovných podmienok, ktoré má zamestnávateľ povinnosť zabezpečiť. Zásadne však nesúhlasí s tým, ako žalobkyňa tento zákonný nárok stotožňuje s nárokom zamestnanca na zlepšenie pracovných podmienok. Splnenie zákonnej povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt po tom, ako zamestnanec splní podmienky podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., nie je v žiadnom prípade možné považovať ani stotožňovať so zlepšením pracovných podmienok zamestnancov podľa vyššie citovaného ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES. Je potrebné považovať ho výhradne za nástroj zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní konkrétnej činnosti (v danom prípade pri vykonávaní práce na pozícii „riadiaci letovej prevádzky“) a za plnenie zákonnej povinnosti zamestnávateľa. Aj podľa stanoviska Daňového riaditeľstva SR zo dňa 6.10.2011, ktoré predložil súdu prvej inštancie 26.10.2016, vyplýva, že ak by poskytol žalobkyni rekondičný pobyt aj napriek tomu, že nesplnila zákonom stanovené požiadavky, išlo by o dobrovoľné poskytnutie rekondičného pobytu, ktorého hodnota by bola navyše pre zamestnanca zdaniteľným príjmom na účely dane z príjmu fyzickej osoby pri závislej činnosti. Žalobkyňa vykonávala u žalovaného prácu na pozícii „riadiaci letovej prevádzky“, ktorá zahŕňa vysokú spoločenskú zodpovednosť. Akékoľvek zanedbanie povinností žalobkyne by mohlo spôsobiť ohrozenie života a zdravia veľkého množstva ľudí, preto je nevyhnutné činnosť „riadiaceho letovej prevádzky“ neustále udržiavať a zamestnanca preskúšavať. Má za to, že dôvodom, pre ktorý žalobkyňa po 25 týždňoch čerpania materskej dovolenky nastúpila do práce nebolo to, že by jej nebol priznaný nárok na rekondičný pobyt (ako to žalobkyňa tvrdila), ale skutočnosť, že by v zmysle nariadenia Komisie (EÚ) 2015/340 z 20.2.2015, ktorým sa stanovujú technické požiadavky a administratívne postupy týkajúce sa preukazov a osvedčení riadiacich letovej prevádzky podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 216/2008 a ktorým sa mení vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 923/2012 a zrušuje nariadenie Komisie (EÚ) č. 805/2011, musela opätovne prejsť preskúšaním jej schopností na príslušnej pracovnej pozícii. Pri posudzovaní podmienok platnosti preukazu ATCO a jeho prerušenia sa uplatňuje rovnaký princíp ako pri posudzovaní splnenia podmienok pre vznik nároku na rekondičný pobyt, avšak tento postup žalobkyňa nijako nespochybňuje. Rovnako uvedené nariadenie Komisie (EÚ) tiež nepovažuje ani čerpanie materskej dovolenky za vykonávanie práce pre prípad prerušenia vykonávania činnosti „riadiaceho letovej prevádzky“ na dobu dlhšiu ako šesť mesiacov. 37. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa sa sama rozhodla využiť svoje právo čerpať materskú dovolenku. Aby neporušila podmienku nepretržitého výkonu práce, mohla ihneď po skončení tehotenstva (pôrode) absolvovať lekárske vyšetrenie k prevereniu jej zdravotnej spôsobilosti na vykonávanie práce tretej kategórie rizikových prác a prerušiť čerpanie materskej dovolenky, čo však neurobila. Rovnako mohla postupovať aj tak, že by čerpanie materskej dovolenky dočasne prerušila, vrátila by sa do zamestnania a následne by materskú dovolenku znova čerpala. 38. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na dôvodoch podaného odvolania; svoju odvolaciu argumentáciu nedoplnila o žiadne nové skutočnosti. 39. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. 40. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24.11.2020 (§ 219 ods. 3 CSP). 41. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 42. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými právne relevantnými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad; v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil, logicky a presvedčivo odôvodnil ako vec právne posúdil. 43. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa preto javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobkyňou prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie. 44. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe, neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobkyne spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 45. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom inštancie k otázke sporného výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce“, ktorý mal byť skutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, odvolací súd uvádza, že legálna definícia pojmu „výkon práce“ upravená v Zákonníku práce je všeobecnou definíciou. Zákon č. 124/2006 Z. z. obsahuje vlastnú definíciu pojmu „vykonávania práce“, ku ktorej (na rozdiel od Zákonníka práce) pripája požiadavku nepretržitosti. Legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu je záväzná. „Nepretržitým vykonávaním práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov počas najmenej piatich rokov. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že akékoľvek prerušenie vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce na viac ako osem týždňov nie je „nepretržitým vykonávaním práce“ v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k prerušeniu práce došlo, teda či tento dôvod prerušenia je zároveň považovaný za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce. Výklad zákona učinený súdom prvej inštancie nebol formalistický ani v rozpore s Ústavou SR, zákonom č. 265/2004 Z. z., či dohovormi EÚ a OSN a európskymi smernicami na ochranu pred diskrimináciou. Výklad zákona v celom rozsahu zodpovedá účelu, ktorý je ním sledovaný a tým je ochrana zamestnancov, ktorí reálne vykonávajú prácu, pri ktorej sú vystavení pôsobeniu rizikového faktora práce. 46. Na margo námietky žalobkyne, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či žalobkyňa bola alebo nebola nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia pri prístupe k rekondičnému pobytu, odvolací súd uvádza, že nepriama diskriminácia je definovaná ako navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu (§ 2a zákona č. 365/2004 Z. z.). Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. je viazaná súčasne na dve podmienky: a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu (t. j. prácu zaradenú regionálnym úradom verejného zdravotníctva do tretej alebo štvrtej kategórie prác), b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, čiže rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prácu, z čoho vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný, t. j. reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce; nepretržitý výkon práce pre účely zákona č. 124/2006 Z. z. teda súvisí s reálnym pôsobením škodlivého faktora na zdravie zamestnanca počas vykonávania konkrétnej pracovnej činnosti zaradenej do tretej kategórie po určitý čas, ktorý na základe vedeckých poznatkov lekárskej vedy má negatívny vplyv na zdravie zamestnanca, pokiaľ je mu vystavený dlhodobo (5 rokov nepretržite), pričom zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca, preto túto zákonom uloženú povinnosť nemožno účastníkom pracovnoprávneho vzťahu spájať s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok v zmysle článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ ES. 47. Súd prvej inštancie zároveň jasne a zrozumiteľne uviedol, že mal preukázané, že pohnútka konania žalovaného nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode, teda že žalovaný nepostupoval pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný pobyt vo vzťahu k podmienke nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov tak, že tento jej nevznikol nie preto, že bola ženou - matkou po pôrode čerpajúcou materskú dovolenku, ale postupoval tak z dôvodu, že išlo o zákonné kritérium pre vznik tohto nároku. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že postup zamestnávateľa je v súlade so zákonom, nemôže takýto postup súčasne zakladať jeho protiprávnosť. Zároveň treba zdôrazniť, že účel, ktorému slúži rekondičný pobyt, a ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý vykonáva prácu v rizikovom prostredí, t. j. prevencia profesionálneho poškodenia zdravia, je objektívne odôvodnený, je primeraný a nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného záujmu. Aj v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-170/84 Bilka Kaufhaus GmbH c/a Karin Weber von Hartz zo dňa 13.5.1986, na ktoré poukazovala žalobkyňa súdny dvor dospel k záveru, že opatrenie zamestnávateľa, ktoré postihuje vo väčšej miere ženy než mužov, je možné považovať za primerané, ak smeruje k dosiahnutiu sledovaného cieľa a konkrétneho účelu, a ak je založené na objektívne odôvodnených skutočnostiach nesúvisiacich s diskrimináciou na základe pohlavia. 48. Posúdenie zákonného kritéria, podľa ktorého žalovaný postupoval pri plnení povinnosti poskytovať rekondičný pobyt nemá nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným diskriminačným dôvodom - pohlavím, tehotenstvom a materstvom. Ak aj práca RLP je zväčša vykonávaná mužskými zamestnanci, čo sa potom môže prejaviť v tom, že ženy pri plnení svojich špecifických úloh spojených s tehotenstvom a materstvom prerušia vykonávanie tejto práce po určitú dobu, a na rozdiel od ich mužských kolegov nesplnia podmienku nepretržitého výkonu práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., resp. túto splnia neskôr, nejedná sa - s ohľadom na účel, ktorý je sledovaný zákonom č. 124/2006 Z. z. - o nepriamu diskrimináciu žien. 49. V nadväznosti na uvedené je potrebné pripomenúť, že v zmysle čl. 6 Zákonníka práce ženy a muži majú právo na rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie a o pracovné podmienky. Tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacim ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s tehotenstvom, narodením dieťaťa, starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom po jeho narodení. Ženám a mužom sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré im umožňujú vykonávať spoločenskú funkciu pri výchove detí a pri starostlivosti o ne. Právne predpisy upravujúce ochranu žien v tehotenstve a materstve predstavujú legitímnu výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania podľa pohlavia; ide o tzv. pozitívnu diskrimináciu. 50. Žalobkyňa síce na tieto skutočnosti poukazuje, avšak v kontexte prejednávanej veci akoby v ustanoveniach, ktoré ju majú chrániť, paradoxne vidí svoju pomyselnú nevýhodu. Žalobkyňa totižto poukazuje na to, že ženy, pracujúce u žalovaného na pozícii „riadiaci letovej prevádzky", ktoré sú držiteľkami preukazu spôsobilosti, automaticky strácajú zdravotnú spôsobilosť na vykonávanie práce riadiacej letovej prevádzky po 34. týždni tehotenstva, a to v zmysle požiadavky ATCO.MED.B.045 Nariadenia komisie EÚ 2015/340, čo znamená, že tehotné ženy nemôžu vykonávať prácu vo vybranom povolaní práve z dôvodu tehotenstva a práve na základe straty zdravotnej spôsobilosti z dôvodu tehotenstva nemôžu ženy ani objektívne splniť požiadavku v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., a to aj s poukazom na § 168 ods. 4 Zákonníka práce a s poukazom na ustanovenia čl. 8 ods. 1 a ods. 5 Európskej sociálnej charty, z mája 1996, ktoré upravujú čerpanie najmenej 14 týždňovej materskej dovolenky; tehotným ženám a ženám, ktoré nedávno porodili a dojčia je takáto práca zakázaná. V nadväznosti na to, zároveň poukazuje na to, že je potrebné prijať „vhodné opatrenia" na ochranu práv týchto žien v zamestnaní. Žalobkyňa sa však mylne domnieva, že týmito „vhodnými opatreniami“ je zabezpečenie rekondičného pobytu. Ako už bolo uvedené vyššie, účelom rekondičného pobytu je preventívna ochrana zdravia zamestnancov, ktorí v dôsledku práce vykonávanej vo vybraných povolaniach sú nepretržite (po dobu najmenej 5 rokov) vystavení pôsobeniu rizikového faktora a nie ochrana tehotných žien a žien po pôrode. Ochrana tehotných žien a matiek po pôrode je zabezpečená osobitnými ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré upravujú osobitné podmienky výkonu práce tehotných žien, žien po pôrode a dojčiacich žien a explicitne tejto chránenej skupine, zakazujú vykonávanie niektorých prác, ku ktorým patria aj práce zaradené do tretej záťažovej skupiny. V nadväznosti na uvedené potom ukladajú zamestnávateľom osobitné povinnosti (napr. preradenie na inú prácu, preradenie na dennú prácu a pod.). Tieto ustanovenia slúžia na ochranu žien, pretože fyziologické vlastnosti ženského organizmu v tehotenstve a plnenie spoločenskej funkcie, akou je materstvo, ovplyvňujú možnosť žien vykonávať všetky druhy práce. Pokiaľ ide o materskú dovolenku, aj materská dovolenka je prostriedkom ochrany priebehu tehotenstva ženy a zdravého vývoja dieťaťa v prvých týždňoch jeho života. Zákonník práce neprikazuje žene čerpať materskú dovolenku ani vyčerpať materskú dovolenku v celom priznanom rozsahu. Je výlučne na rozhodnutí zamestnankyne, či na materskú dovolenku nastúpi alebo nie; je to jej subjektívne, individuálne a neprenosné právo, majúce povahu nároku. O poskytnutie materskej dovolenky zamestnankyňa nežiada, ale oznamuje zamestnávateľovi jej nástup. Zamestnávateľ nemôže zamestnankyňu nútiť nastúpiť na materskú dovolenku, nemôže jej materskú dovolenku ani nariadiť. Pokiaľ sa však zamestnankyňa rozhodne materskú dovolenku čerpať, je povinná rešpektovať minimálnu zákonnú výmeru podľa § 168 ods. 4 Zákonníka práce. Žalobkyňa tak práve tým, že nemohla vykonávať prácu RLP po 34. týždni tehotenstva a po pôrode nastúpila na materskú dovolenku, bola chránená pred negatívnymi vplyvmi vykonávanej práce a dôvodom tejto ochrany bol jej osobitný chránený status tehotnej ženy a ženy po pôrode. 51. Ak potom žalobkyňa samotnú žalobu založila na dôvodoch, že v dôsledku tohto chráneného postavenia (tehotenstvo a pôrod) nemohla byť nepretržite vystavená negatívnym vplyvom rizikového faktoru vykonávanej práce, v čom spočíva jej diskriminácia v práve na ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci oproti jej mužským kolegom (ktorí túto podmienku splnili), dopúšťa sa celkom zrejme chybnej argumentácie porušujúcej zásady logického dôkazu, ktorej nemožno priznať právne relevantné opodstatnenie. 52. A keďže žalobkyňa v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobkyne preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).