Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/10/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316214563 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316214563.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: J.. C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. N. X, A., v zastúpení: Advokátska kancelária VIS LEGIS s.r.o., so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 47 728 949, proti žalovanému: max promotion, s.r.o., so sídlom Mudroňova 75, Bratislava, IČO: 45 884 153, v zastúpení: JUDr. Veronika Nackin, advokátka, Sputniková 15, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cpr/5/2016-131 zo dňa 14. novembra 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.04.2016 je neplatné a náhradu mzdy. Zároveň súd rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili pracovnú zmluvu zo dňa 01.08.2014 s dohodnutým druhom práce - Field Director so špecifikáciou a to riadenie projektového tímu, príprava a exekúcia projektov podľa zadania klienta, príprava a kontrola budgetov, príprava zmlúv a objednávok, zodpovednosť za zverené finančné prostriedky, reporting a vyúčtovanie realizovaných akcií, s miestom výkonu Letná 8 v Bratislave, s dňom nástupu do práce 21.10.2014, s mzdovými podmienkami v sume 1 600,- € brutto. Súčasťou pracovnej zmluvy je dohoda o hmotnej zodpovednosti. Pracovná zmluva zo dňa 15.01.2015 nebola účastníkmi konania vôbec podpísaná, keď v tom čase podľa výpovedí účastníkov konania žalobca pracoval v banke. Z pracovnej zmluvy zo dňa 15.05.2015 zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce - Accout Director so špecifikáciou riadenie projektového tímu agentúry ČR/SR, kontrola a nastavenie interných procesov agentúry, support a manažment vývoja internej aplikácie maxmonitor, príprava a exekúcia projektov podľa zadania klienta, príprava a kontrola budgetov, príprava zmlúv a objednávok, zodpovednosť za zverené finančné prostriedky, reporting a vyúčtovanie realizovaných akcií s miestom výkonu práce R. X M. A., s dňom nástupu do práce 18.05.2015, s mzdovými podmienkami v sume 1 800,- € brutto, mesačná mzda od 01.09.2015 v sume 1 900,- € brutto, mesačná mzda od 01.12.2015 v sume 2 000,- brutto, variabilná ročná odmena 2,5% vypočítaných z celkových tržieb agentúry max promotion Slovenská republika nad 1 850 000,- € v každom kalendárnom roku, 2,5% vypočítaných z celkových tržieb agentúry max promotion Česká republika s výnimkou tržieb od klienta Sony v každom kalendárnom roku. Pracovný pomer sa uzatváral na dobu neurčitú. Okrem toho sa žalobca zaviazal svoju prácu vykonávať svedomito, podľa svojich najlepších schopností a znalostí, a zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti s výkonom svojej funkcie dozvedel i po skončení pracovného pomeru po dobu 2 roky. Súčasťou pracovnej zmluvy je dohoda o hmotnej zodpovednosti. Z ďalšej pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2016 zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce a to: riadenie projektového tímu ČR/SR, kontrola, vyhodnotenie a nastavenie interných procesov agentúry, support a manažment vývoja internej aplikácii maxmonitor, príprava a kontrola budgetov, príprava zmlúv a objednávok, reportovanie výkonnosti projektov managerov SR/ČR, výber a školenie nových interných zamestnancov, aktivácia nových členov, s miestom výkonu práce Letná 8 v Bratislave, nakoľko zamestnanec a zamestnávateľ uzatvorili dňa 18.05.2015 pracovnú zmluvu, na základe ktorej zamestnanec vykonáva pre zamestnávateľa prácu na pracovnej pozícii Managing director, s mzdovými podmienkami v sume 2 000,- € brutto. Zamestnanec je povinný bez zbytočného odkladu a podľa možností vopred oznámiť zamestnávateľovi všetky prekážky v práci, ktoré sa vyskytnú na jeho strane a uviesť predpokladanú dobu ich trvania. Okrem toho sa žalobca zaviazal svoju prácu vykonávať svedomito, podľa svojich najlepších schopností a znalostí, a zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti s výkonom svojej funkcie dozvedel. Zamestnanec a zamestnávateľ sa dohodli, že táto zmluva v plnom rozsahu nahrádza pracovnú zmluvu zo dňa 15.05.2015 a akékoľvek práva a povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca sa od podpisu tejto zmluvy budú riadiť touto zmluvou a príslušnými ustanoveniami. 1.1.1. Z Dohody o zverení služobného motorového vozidla do dočasného užívania zamestnanca na služobné účely a súkromné účely zo dňa 01.06.2015 súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutím zamestnávateľa bolo zverené služobné vozidlo zamestnancovi. Dohoda okamžite zaniká, ak zamestnanec prestane vykonávať práce a plniť úlohy, na plnenie ktorých bolo pridelené služobné motorové vozidlo. Zánikom tejto dohody zamestnanec stráca oprávnenie používať motorové vozidlo a je povinný vrátiť pridelené služobné motorové vozidlo vrátane všetkých vecí zverených zamestnancovi v súvislosti s používaním služobného motorového vozidla zamestnávateľovi najneskôr v deň nasledujúci po dni zániku dohody. O vrátení služobného motorového vozidla bude spísaný protokol o odovzdaní a prevzatí služobného motorového vozidla. Z neuzavretej dohody o urovnaní nárokov pri skončení pracovného pomeru vyplýva, že zamestnávateľ by sa na základe tejto dohody zaviazal v termíne splatnosti poslednej mzdy, t.j. za mesiac jún 2016, vyplatiť mzdu spolu so mzdou finančné prostriedky zodpovedajúce bonusu za rok 2015. Z neuzavretej Zmluvy o sprostredkovaní vyplývalo, že táto zmluva mala byť uzavretá na dobu určitú od 01.06.2016 do 31.12.2016. Predmetom tejto zmluvy mal byť záväzok sprostredkovateľa vyvíjať činnosť smerujúcu k uzavretiu zmluvy, na základe ktorej záujemca poskytne služby poskytované tretím osobám a záväzok záujemcu zaplatiť sprostredkovateľskú odmenu. Z preberacieho protokolu zo dňa 29.04.2016 bolo zistené, že žalobca spísal rukou preberací protokol, že odovzdáva auto spolu s výbavou, ktorá mu bola odovzdaná dňa 01.01.2016 za účelom prezutia zimných pneumatík. Žalovaný sa v protokole vyjadril i k závadám, ktoré neboli pri odovzdávaní auta a to: nárazník predný z vodičovej strany odtrhnutý, podbeh na ľavej strane odtrhnutý, oškretý ľavý zadný disk, nárazník. Z tlačiva o návšteve ošetrujúceho lekára súd zistil, že dňa 29.04.2016 o 18:00 hod. žalobca navštívil zubného lekára V.. W. E., A. XX/E, A.. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplývalo, že žalobcovi bola uznaná dočasná práceneschopnosť od 29.04.2016. Predmetné potvrdenie bolo vystavené dňa 29.04.2016 všeobecným lekárom V.. P. A., W... Z predžalobnej výzvy - posledného pokusu o zmier adresovanej žalovanému súd prvej inštancie zistil, že žalobca poukázal na skutočnosť, že mu spoločnosť max promotion nevyplatila záväzky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu a to nedoplatok mzdy za mesiac december 2015, vyplatenie cestovných náhrad a vyplatenie bonusu za rok 2015, takisto poukázal na vzniknuté finančné záväzky spoločnosti voči žalobcovi vo výške 4 500,- € za vykonanú prácu v období od 01.01.2015 do 17.05.2015. Podací lístok preukazuje, že žalovanému bola predžalobná výzva doručená. Z ďalšej predžalobnej výzvy - posledný pokus o zmier zo dňa 19.05.2016 adresované žalobcovi vyplývalo, že žalovaný písomne vyhotovenie výpovede doručoval žalobcovi na pracovisko dňa 28.04.2016. Písomné vyhotovenie výpovede žalobca neprevzal s odôvodnením, že ju prevezme 29.04.2016, a to spolu s potvrdením o spôsobe čerpania dovolenky a spôsobe úhrady jej nevyčerpanej časti. Dňa 29.04.2016 sa ráno konateľka žalovaného dostavila na pracovisko, avšak výpoveď mu nebola doručená, nakoľko odcestoval na pracovnú cestu do Českej republiky. Výpoveď mu konateľka žalovaného doručila za účasti dvoch svedkov v poobedňajších hodinách. Žalovaný sa vyjadril i k záväzku spoločnosti voči žalobcovi v sume 4 500,- € za prácu vykonanú na aplikácii spoločnosti od 01.01.2015 do 17.05.2015. K predmetnej požiadavke žalovaná uviedla, že v danom období žalobca nebol so spoločnosťou v žiadnom zmluvnom vzťahu. Zamestnávateľ - žalovaný nariadil dočerpanie dovolenky celého zostatku od dátumu 17.05.2016 do 01.06.2016 a z dohody o poskytnutí pracovného voľna vyplývalo, že zamestnávateľ na základe tejto dohody poskytol zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy v trvaní od 02.06.2016 do 30.06.2016. 1.1.2. Súd prvej inštancie z odpovede na list zo dňa 19.05.2016 a na písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 17.05.2016 zistil, že žalobca so žalovaným o skončení pracovného pomeru hovoril viackrát, a to s ohľadom na jeho nespokojnosť so spôsobom prideľovania práce a ako aj jednanie zo strany konateľky zamestnávateľa. Stále mal za to, že pracovný pomer by mali ukončiť korektne a vysporiadať všetky svoje zákonné nároky. Ďalej žalobca uviedol, že mu bola dňa 29.04.2016 doručená Dohoda o urovnaní nárokov pri skončení pracovného pomeru, ďalej aj zmluva o sprostredkovaní, na základe ktorej mal pre zamestnávateľa naďalej vyvíjať určitý druh činnosti. Žalobca uviedol, že dňa 29.04.2016 bol na služobnej ceste v zahraničí a okrem toho riešil akútne zdravotné problémy. Poukázal i na neplatnosť danej výpovede z dôvodu, že výpoveď bola podaná v ochrannej dobe. Ďalej uviedol, že žalovaný mu neposkytol žiadny iný druh zamestnania na kratší pracovný čas. Okrem toho o organizačnej zmene malo byť prijaté predchádzajúce rozhodnutie, ktoré zo strany zamestnávateľa prijaté nebolo. Čo sa týka nároku na uhradenie odmeny za vykonanú prácu na aplikácii V..Z. v období od 01.05.2015 do 17.05.2015 trval žalobca na tom, že predmetnú prácu na aplikácii vykonal. Tieto práce boli žalobcom vykonané na základe dohody s konateľkou zamestnávateľa ešte pred uzavretím pracovného pomeru. Žalobca sa vyjadril i k písomnému upozorneniu zo dňa 17.05.2016 tak, že tvrdenia obsiahnuté v tejto písomnosti považuje za absurdné, pretože sa nikdy nesprával nevhodne ku žiadnemu zamestnancovi zamestnávateľa, takisto popiera tvrdenia o nedodržaní pracovného času z dôvodu neskorého príchodu na pracovisko. Žalobca podal na Okresnú prokuratúry Bratislava III na konateľku žalovaného trestné oznámenie z dôvodu nevyplatenia mzdy za december 2015 (100,- €) a diéty za rok 2015 za zahraničné cesty do Českej republiky (cca 500,- €), vrátane bonusu za rok 2015 (2 500,- €). Celková výška, ktorú si žalobca uplatnil je 3 100,- €. Z oznámenia o vykonaní platieb je zrejmé, že žalovaný uhradil žalobcovi nároky vyplývajúce z pracovného pomeru a to sumu: 100,- € ako doplatok mzdy za mesiac december 2015, sumu 292,87 € brutto ako vyplatenie bonusov za rok 2015, sumu 475,69 € ako vyplatenie cestovných náhrad za rok 2015, sumu 242,26 € ako vyplatenie cestovných náhrad za apríl 2016. Zo skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.04.2016 bolo zistené, že na základe rozhodnutia prijatého zamestnávateľom o organizačných zmenách, ktoré bolo prijaté s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, bude žalobcova pozícia zrušená ku dňu 30.06.2016. Na základe tejto skutočnosti sa stal nadbytočným pre zamestnávateľa a zamestnávateľ ho nemá možnosť zamestnávať a nie je schopný mu ponúknuť inú vhodnú prácu. Z uvedených dôvodov dostal výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Na zmluve bol podpis konateľky žalovaného a dvoch svedkov, ktorí uviedli, že zamestnanec odmietol prevziať výpoveď zamestnávateľa. Z výpisu zo Sociálnej poisťovne súd zistil, že v období od 08.12.2014 do 31.12.2014 mal žalobca uzatvorený pracovný pomer so žalovaným. V období od 01.01.2015 do 17.05.2015 bol žalobca v pracovnom pomere s Tatra bankou a.s.. V období od 18.05.2015 do 30.06.2016 bol opätovne zamestnancom žalovaného. Od 01.09.2016 až doteraz je zamestnancom STAROPRAMEŇ SLOVENSKO s.r.o. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 62 ods. 1,2,7 , § 64 ods. 1 , § 77 Zákonníka práce, ustanoveniami § 12a ods. 1,3,4 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zrejme omylom bol uvedený zákon č. 158/2014 Z.z.), keď uviedol, že výpoveď je jednostranným právnym úkonom, na ktorý sú oprávnení zamestnávateľ i zamestnanec. Na základe výpovede sa pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby ustanovenej podľa § 62. Výpoveď, či už zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca, musí spĺňať tieto náležitosti a to musí mať písomnú formu a musí sa doručiť druhému účastníkovi. Ide o hmotnoprávne podmienky výpovede; ich nesplnenie zákon spája so sankciou neplatnosti tohto právneho úkonu. Písomnosti týkajúce sa vzniku, zmien a zániku pracovného pomeru, musia byť zamestnancovi doručené do vlastných rúk. Zamestnávateľ ich zamestnancovi doručuje predovšetkým na jeho pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek, kde bude zamestnanec zastihnuteľný. Písomnosť sa považuje za doručenú i v prípade ak zamestnanec písomnosť odmietne prevziať. Pri posudzovaní či výpoveď bola žalobcovi doručená v ochrannej dobe podľa § 64 Zákonníka práce mal súd prvej inštancie za to, že platnosť právnych úkonov, je potreba posudzovať k okamžiku a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený. Skúmanie podmienok stanovených pracovnoprávnymi predpismi pre podanie platnej výpovede sa preto deje podľa stavu existujúceho v dobe kedy bola podaná výpoveď. Vzhľadom k tomu, že právne účinky výpovede z pracovného pomeru nastávajú dňom, kedy výpoveď bola druhej strane sporu doručená, posudzuje súd platnosť výpovede k tomuto dňu. Ku skutočnostiam, ktoré nastali po doručení výpovede, preto súd nemôže prihliadať. Dočasná pracovná neschopnosť sa začína dňom, v ktorom príslušný lekár zistil chorobu, ktorá si vyžaduje dočasnú pracovnú neschopnosť. Príslušný ošetrujúci lekár môže uznať osobu za dočasne práceneschopnú spätne najviac tri kalendárne dni na základe lekárskeho nálezu lekárskej služby prvej pomoci alebo ústavnej pohotovostnej služby. 1.3. Súd prvej inštancie poukázal nato, že žalobca uviedol, že bol na ošetrení o 11:00 hod., ale ošetrenie trvalo len krátko, nakoľko nešlo o vyšetrenie, ale len nenáročné ošetrenie. Súd prvej inštancie bol názoru, že ak by išlo o závažné zistenie choroby, ktorá si vyžaduje dočasnú pracovnú neschopnosť, ošetrujúci lekár by postupoval inak. Ošetrenie by netrvalo len pár minút. Ak by jeho stav bol vážny, ošetrujúci zubný lekár by pacienta poslal ihneď k všeobecnému lekárovi, aby posúdil dočasnú pracovnú neschopnosť. Avšak žalobca po 11:00 hod. odišiel na zahraničnú služobnú cestu. Po návrate na Slovensko sa mal žalobca dostaviť na pracovisko, na stretnutie o 15:00 hod. s konateľkou žalovaného. Žalobca telefonicky oznámil žalovanému, že predmetné stretnutie nestíha. Žalovaný spolu s dvoma svedkami doručil žalobcovi výpoveď v mieste jeho bydliska dňa 29.04.2016 o 16:00 hod, pričom žalobca predmetnú výpoveď odmietol prevziať. Žalobca o 18:00 hod. navštívil svojho ošetrujúceho lekára, ktoré potvrdenie predložil spolu so žalobou. Prvoinštančný súd prvej mal za to, že žalobcovi bola poskytnutá zdravotná starostlivosť až po odpracovaní jeho pracovnej zmeny a v takomto prípade sa dočasná pracovná neschopnosť podľa § 12a ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. druhá veta začína nasledujúcim kalendárnym dňom. Čo sa týka z hľadiska zákazu výpovede podľa § 64 Zákonníka práce je rozhodujúci ten deň, kedy ošetrujúci lekár rozhodol o dočasnej pracovnej neschopnosti a to bolo dňa 02.05.2016. Je pravdou, že ošetrujúci lekár môže uznať osobu za dočasne práce neschopnú spätne najviac tri dni, avšak v tomto prípade bol žalobca dňa 29.04.2016 na služobnej ceste (teda v práci) a jeho dočasná práceneschopnosť by sa začala až dňa 30.04.2016. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcovi bola písomná výpoveď zo dňa 29.04.2016 doručená riadne, žalobca dňa 29.04.2016 nebol v ochrannej dobe podľa § 64 Zákonníka práce, nakoľko jeho dočasná pracovná neschopnosť začala až nasledujúcim kalendárnym dňom. 1.4. Súd prvej inštancie uviedol, že sa v prvom rade musel vysporiadať s otázkou platného doručenia, pretože riadne doručenie výpovede podmieňuje platnosť výpovede a má význam z hľadiska dĺžky a začiatku plynutia výpovednej doby. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže uplatňovať len zamestnanec a zamestnávateľ. Na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou zákon ustanovuje lehotu dvoch mesiacov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V prípade ak by žaloba nebola podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy mal pracovný pomer skončiť, pracovný pomer medzi stranami sporu skončil podaním výpovede zamestnávateľa aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Po márnom uplynutí tejto lehoty nie je možné domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde. Predmetná lehota je podľa § 122 Občianskeho zákonníka lehotou určenou podľa mesiacov, ktorej začiatok je zhodný s uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca výpovednej doby. Posledný deň plynutia tejto lehoty nemusí byť vždy totožný s posledným dňom druhého nasledujúceho kalendárneho mesiaca. 1.5. Prvoinštančný súd mal za to, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovnou zmluvou zo dňa 18.05.2015. Žalovaný doručil žalobcovi výpoveď dňa 29.04.2016. Z uvedeného vyplýva, že pracovný pomer žalobcu trval kratšie ako jeden rok a potom zákonná výpovedná doba je len jeden mesiac a končila dňa 31.05.2016. Na základe vyššie uvedeného zákonná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru márne uplynula dňa 31.07.2016. Žalobca podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dňa 30.08.2016, to je uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Lehota podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou, súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu. To znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru, musí svoj nárok uplatniť žalobou na súde tak, že žaloba dôjde na súd najneskôr v posledný deň tejto lehoty. Nárok žalobcu nebol uplatnený včas, preto zanikol a skončenie pracovného pomeru je účinné. Súd sa po uplynutí dvojmesačnej lehoty už otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu nemôže zaoberať a to ani ako predbežnou otázkou, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. 1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. Žalovaný mal v spore plný úspech, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konane a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Najzásadnejšie pochybenie videl v tom, že súd dospel k názoru, že jeho pracovný pomer trval menej ako 1 rok (a preto bola žaloba údajne podaná oneskorene). Poukázal na príslušné ustanovenia § 62 ods 2,3 Zákonníka práce a mal zato, že jeho pracovný pomeru bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.8.2014 na základe ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce 21.10.2014 (ďalej len „Pracovná zmluva 1“). K ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou 1 žiadnym zákonom predpokladaným spôsobom nedošlo. Strany následne dňa 15.05.2015 pristúpili k uzatvoreniu ďalšej pracovnej zmluvy (ďalej len „Pracovná zmluva 2"), ktorá v plnom rozsahu nahradila znenie Pracovnej zmluvy 1. Žalobca mal za to, že nakoľko k ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou 1 nedošlo, Pracovnú zmluvu 2 možno považovať len za dodatok k Pracovnej zmluve 1, ktorým boli nanovo upravené vzájomné vzťahy medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. K ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou 1 v znení Pracovnej zmluvy 2 žiadnym zákonom predpokladaným spôsobom nedošlo. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, strany následne opätovne, dňa 01.01.2016 pristúpili k uzatvoreniu ďalšej pracovnej zmluvy (ďalej len „Pracovná zmluva 3“), pričom táto v plnom rozsahu nahradila Pracovnú zmluvu 1 v znení Pracovnej zmluvy 2. Nakoľko ku dňu uzatvorenia Pracovnej zmluvy 3 nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou 1 v znení Pracovnej zmluvy 2, Pracovnú zmluvu 3 možno rovnako považovať len za dodatok k Pracovnej zmluve 1, ktorým boli nanovo upravené vzájomné vzťahy medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. K údajnému ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou Zmluvou 1 v znení Pracovnej zmluvy 2 a 3 mohlo dôjsť až na základe výpovede zo dňa 29.04.2016. ktorú však žalobca považuje za neplatnú. Napriek tomu, že zo strany žalovaného neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by osvedčovali ukončenie „ predchádzajúcich" pracovných pomerov, a to napriek skutočnosti, že sám žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 12.10.2017 uviedol, že prvý pracovný pomer z októbra 2014 bol ukončený výpoveďou zo strany žalobcu po trojmesačnej skúšobnej dobe a súd prvej inštancie mu v závere predmetného pojednávania uložil povinnosť doložiť všetky doklady, na ktoré sa žalovaný odvolával. Žalovaný však preukazoval údajné ukončenie pracovného pomeru vzniknutého dňa 21.10.2014 len tzv. registračnými listami FO zo Sociálnej poisťovne, ktoré však v tejto súvislosti nemožno považovať za právne relevantné. Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti je preto žalobca toho názoru, že pracovný pomer u žalovaného trval viac ako 1 rok, a teda v tomto prípade je výpovedná doba v súlade s ust. § 62 ods. 3 Zákonníka práce dvojmesačná. 2.1. Žalobca ďalej namietal, že mu bola doručená výpoveď v ochrannej dobe keď poukázal na ustanovenia § 12a ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, a mal zato, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov nesprávne právne posúdil otázku začiatku jeho pracovnej neschopnosti. Uviedol, že dňa 29.04.2016 absolvoval spolu 2 vyšetrenia u stomatológa V.. W. E., a to prvé v čase cca o 11.00 hod. a druhé v čase cca o 18.00 hod., keď uvedené skutočnosti riadne preukázal oficiálnym výpisom zo svojej zdravotnej dokumentácie. Z predloženého výpisu jasne a nepochybne vyplýva, že k zisteniu choroby, ktorá vyžaduje dočasnú pracovnú neschopnosť došlo dňa 29.04.2016 o cca 11.00 hod, kedy jeho pracovná zmena ešte nemohla byt odpracovaná. Túto skutočnosť však súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky začiatku dočasnej pracovnej neschopnosti nevzal do úvahy a na základe svojho subjektívneho uváženia, nepoznajúc vtedajší zdravotný stav žalobcu, ustálil záver založený na ničom nepodloženej domnienke, že nakoľko jeho ošetrenie o 11.00 hod trvalo len krátko, ošetrujúci lekár nezistil také závažné ochorenie, ktoré by vyžadovalo dočasnú pracovnú neschopnosť. Žalobca je toho názoru, že obdobný záver môže prijať iba lekár disponujúci všetkými informáciami o zdravotnom stave pacienta, pričom závažnosť ochorenia nie je možné posudzovať izolovanie iba v závislosti od dĺžky ošetrenia. Aj napriek tejto skutočnosti súd nevykonal dôkazný prostriedok - výsluch ošetrujúceho lekára žalobcu, hoci tento bol navrhovaný. Žalobca tiež uviedol, že rovnako nemožno ustáliť ani právny záver, že ošetrenie o 18:00 hod. bolo vykonané po odpracovaní jeho pracovnej zmeny, nakoľko žalovaný mu nikdy neurčil presné trvanie pracovnej zmeny. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastával názor, že písomná výpoveď zo dňa 29.04.2016 mu bola doručená v čase, keď bol v ochrannej dobe v zmysle § 64 Zákonníka práce nakoľko v tento deň ošetrujúci lekár zistil chorobu, ktorá vyžadovala dočasnú pracovnú neschopnosť a zdravotná starostlivosť mu bola poskytnutá počas jeho pracovnej zmeny. 2.2. Záverom vo svojom odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie neskúmal ďalšie zákonné podmienky výpovede, keď žalovaný ako zamestnávateľ žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu a dôvody rozhodnutia o zrušení pracovného miesta žalobcu, hoci reálne prijatie takéhoto rozhodnutia je primárnym predpokladom pre platnosť výpovede a nesplnil si ani ďalšiu hmotnoprávnu povinnosť, a to ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď mal zato že súd prvej inštancie v konaní dostatočne zistil právny a skutkový stav veci a na ich základe rozhodol v súlade s platným a účinným právom. K nevykonaniu dôkazu a to výsluchu svedka - ošetrujúceho lekára, t. j. V.. W. E. , uviedol, že súd pri posudzovaní, ktorý dôkaz vykoná dbá najmä o to, aby boli vykonané dôkazy podstatné pre preukázanie rozhodujúcich skutočností. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd nepovažoval za potrebné vypočuť navrhovaného svedka, nakoľko z vykonaných dôkazov boli dostatočne preukázané rozhodné skutočnosti pre posúdenie veci. Žalovaný uviedol, že žalobca počas konania menil verzie svojej výpovede týkajúce sa priebehu jeho činností v rozhodný deň, t, j. 29.04.2016. Nepravdivosť jeho tvrdení ohľadne absolvovania lekárskeho ošetrenia v doobedňajších hodinách vyplýva najmä z toho, že z časového hľadiska nebolo možné toto vyšetrenie absolvovať. Žalovaná na preukázanie nepravdivosti tvrdení žalobcu predložila prehľad z elektronicky vedenej knihy jázd, ktorá automaticky zaznamenáva pohyb služobného vozidla, ktoré mat vtom čase žalobca pridelené. Toto služobné vozidlo neabsolvovalo cestu do ambulancie zub. Lekára. Vysvetlenie podané žalobcom (výmena motorových vozidiel s partnerkou) je nepravdepodobné, nakoľko ak by bol zdravotný stav akútne vyžadujúci návštevu lekára, žalobca by sa jednak nezdržoval výmenou vozidiel a rovnako by pravdepodobne následne neabsolvoval služobnú cestu. Žalovaný sa stotožnil so záverom prijatým súdom prvej inštancie, podľa ktorého v prípade, ak by aj ošetrenie u zubného lekára bolo absolvované už v doobedňajších hodinách, pričom máme za to, že nebolo, nebol zdravotný stav žalobcu tak závažný, aby zakladal potrebu posúdenia pracovnej neschopnosti žalobcu. Následné ošetrenie absolvované o 18:00 bolo uskutočnené po pracovnej dobe. V zmysle, § 12a zákona č. 576/2004 Z.z. pracovná neschopnosť začala dňom 30.04.2016 a v čase doručenia výpovede nebol žalobca v ochrannej dobe. 3.1. Žalovaný mal zato, že tvrdenie žalobcu o trvaní pracovného pomeru je v rozpore so skutočným stavom. Tak ako bolo ustálené v konaní, žalobca bol vo vzťahu k žalovanej v pracovnom pomere celkovo dvakrát. Prvý pracovný pomer trval od 8.l2.2014 - do 31.12.2014. Druhý pracovný pomer, ktorého platnosť, resp. neplatnosť skončenia je predmetom tohto konania vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 15.05.2015, a to dňom nástupu do práce, t. j. dňom 18.05.2015. Oba pracovné pomery boli žalovanou preukázané registračnými listami zo Sociálnej poisťovne. Strany sporu zhodne uviedli, že v období medzi týmito dvoma pracovnými pomermi bol žalobca zamestnaný v banke. Neexistenciu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou nie je možné zo strany žalovanej preukázať. Žalobca spolu s podanou, žalobou predložil súdu celkovo štyri pracovné zmluvy (01.08.2014, 15.01.2015, 15.05.2015, 01.01.2016). Zmluva zo dňa 15.01.2015 však nebola medzi účastníkmi sporu uzatvorená, nakoľko v tom čase žalobca pracoval pre iného zamestnávateľa (na tejto zmluve absentujú podpisy zmluvných strán, dokument mohol byť vyhotovený kedykoľvek a kýmkoľvek) . V podanom odvolaní už žalobca poukazuje iba na tri zmluvy a tvrdí, tak ako aj neskôr v konaní, že pracovný pomer trval nepretržite na základe prvej zmluvy a ostatné zmluvy sú len nahradením pôvodnej. Uvedené tvrdenie nie v súlade so skutočnosťou, nakoľko prvý pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.08.2014 bol ukončený ku dňu 31.12.2014. Následne pracoval žalobca pre iného zamestnávateľa. Dňa 15.05.2015 bol Pracovnou zmluvou založený nový pracovný pomer s nástupom do práce 18.5.2015. Podmienky tohto pracovného pomeru bolí zmenené Pracovnou zmluvou zo dňa 01.01.2016, pričom aj Preambula pracovnej zmluvy konštatuje, že pracovný pomer vznikol na základe predošlej zmluvy už dňa 18.05.2015 a zmluva zo dňa 01.01.2016 v celom rozsahu nahrádza Pracovnú zmluvu, ktorou bol založený pracovný pomer dňa 18.05.2015. V prípade, ak by bolo tvrdenie žalobcu pravdivé, a teda pracovný pomer by trval nepretržite od r. 2014 a zmluva zo dňa 15.05.2015 by bola rovnako nahradením zmluvnej dokumentácie trvajúceho pracovného pomeru, bola by táto skutočnosť konštatovaná aj v zmluve zo dňa 15.05.2015. Na základe týchto skutočnosti sa stotožňujeme s právnym posúdením veci tak, ako ho uskutočnil súd prvej inštancie. Pri trvaní pracovného pomeru od 18.05.2015 mal žalobca pri doručení výpovede dňa 29.04.2016 nárok na výpovednú dobu v trvaní jedného mesiaca a možno konštatovať, že žalobca podal žalobu oneskorene. 4. Žalobca v replike zotrval na svojich odvolacích dôvodoch a žiadal rozhodnúť v zmysle jeho odvolacieho návrhu. K tvrdeniu žalovaného ohľadom nemožnosti absolvovania lekárskeho vyšetrenia uviedol, že tento účelovo a zavádzajúco vo svojom vyjadrení vykresľuje skutkovú situáciu ako nepravdivú bez predloženia akýchkoľvek relevantných dôkazov alebo podložených tvrdení, a to s cieľom vyhnúť sa následkom neplatnosti skončenia pracovného pomeru v dôsledku výpovede, ktorú dal žalobcovi v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi. Nie je možné v súvislosti so skutkovým stavom brať do úvahy hypotetické tvrdenia žalovaného o vzdialenosti, čase a akejsi predpokladanej hustoty premávky v rozhodnom čase v Bratislave. Žalobca vo svojej výpovedi jasne a jednoznačne opísal jednotlivé skutočnosti tak, ako sa stali dňa 29.04.2016. Tvrdenie, ktorým žalovaný spochybňuje skutočnosť, že jeho zdravotný stav nebol vážny, nakoľko absolvoval služobnú cestu napriek akútnej bolesti zubov, považuje za špekulatívne a účelové so snahou žalovaného skresliť skutkový stav vo svoj prospech. Zopakoval, že ak by súd prvej inštancie vykonal dôkaz, ktorý opakovane navrhoval, a vypočul by ako svedka, V.. W. E. ošetrujúceho stomatológa, súdu prvej inštancie by bol odborne ozrejmený zdravotný stav, ako aj priebehy jednotlivých ošetrení dňa 29.04.2016 a dôvody určenia dočasnej pracovnej neschopnosti. Žalobca má v zmysle doteraz predložených vyjadrení a dôkazov v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v podanom odvolaní za to, že jednoznačne a nepochybne bola písomná výpoveď zo dňa 29.04.2016 doručená v čase, keď bol v ochrannej dobe v zmysle ust. § 64 Zákonníka práce. 4.1. K tvrdeniu žalovaného ohľadom neexistencie pracovného pomeru dlhšieho ako jeden kalendárny rok a ohľadom jednomesačnej zákonnej výpovednej lehoty zopakoval svoju argumentáciu v prvoinštančnom konaní odvolaní a mal zato, že u ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou 1 žiadnym zákonom predpokladaným spôsobom nedošlo, rovnako ako nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou 1 v znení Pracovnej zmluvy 2. K údajnému ukončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou Zmluvou 1 v znení Pracovnej zmluvy 2 a 3 mohlo dôjsť až na základe výpovede zo dňa 29.04.2016, ktorú však považuje za neplatnú. Zo strany žalovaného neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by osvedčovali ukončenie „predchádzajúcich" pracovných pomerov a tvrdenie žalovaného vo vyjadrení o tom, že v dôsledku znenia preambuly Pracovnej zmluvy 3, podľa ktorej mal byť založený pracovný pomer medzi ním a žalovaným až dňa 18.05.2015, je v zmysle vyššie uvedených právnych inštitútov a zákonných podmienok spojených s riadnym ukončením pracovnoprávneho vzťahu právne irelevantné. Žalobca mal zato, že pracovný pomer u žalovaného trval viac ako jeden 1 rok, a teda v tomto prípade je výpovedná doba v súlade s ust. § 62 ods. 3 Zákonníka práce dvojmesačná. Žalobca poukázal tiež nato, že žalovaný výpovednú dobu v trvaní 2 mesiacov sám výslovne niekoľkokrát potvrdil, s tým že pracovným pomer medzi sa končí dňom 30.06.2016, pretože, ak by žalovaný považoval pracovný pomer za zaniknutý po uplynutí jednomesačnej výpovednej doby, tak takéto voľno na základe Dohody o poskytnutí pracovného voľna by žalobcovi nedal a nesúhlasil by s tým, aby pracovný pomer skončil dňom 30.06.2016., Žalobca mal zato, že Dohoda o poskytnutí pracovného voľna sa považuje v zmysle § 54 Zákonník práce za dohodu o zmene pracovných podmienok, ktorej predmetom je dĺžka výpovednej lehoty. Aj keby súd posúdil, že pracovný pomer trval menej ako jeden kalendárny rok, čo žalobca v plnej miere odmieta, o dlhšej výpovednej dobe sa zmluvné strany môžu dohodli. Žalobca s poukazom na ustanovenia Zákonníka práce a to § 62 ods. 2,3,7, § 77 uviedol, že Zákonník práce stanovuje „iba" najkratšiu možnú výpovednú dobu, ktorá musí byť zachovaná. Ustanovenie o dĺžke výpovednej doby má relatívne kogentný charakter a preto si zmluvné strany môžu dĺžku výpovednej doby dohodnúť aj dlhšiu. Pracovný pomer sa potom končí uplynutím výpovednej doby, ktorá bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami (za predpokladu, že nie je kratšia ako zákonom stanovená minimálna dĺžka výpovednej doby). 4.2. Záverom v replike uviedol, že súd prvej inštancie v rámci konania opomenul právne posúdiť a vziať do úvahy aj ďalšie skutočnosti ním namietané týkajúce sa ďalších zákonných predpokladov pre platnosť výpovede ako jednostranného právneho aktu tak, ako to uviedol v odvolaní. Poukázal tiež nato, že je ako zamestnanec slabšou stranou sporu ,ktorá v konaní pred súdom riadne preukázala skutkový stav, resp. aj navrhla na jednoznačné preukázanie skutkového stavu ďalší dôkaz, čomu však nebolo vyhovené. Žalobca je toho názoru, že súd neposúdil dostatočne a náležíte skutkový a právny stav, ba naopak sa priklonil silnejšej strane sporu, t. i. zamestnávateľovi, ktorá svoje tvrdenia v konaní nepreukázala. 5. Žalovaný nevyužil svoje právo a dupliku nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 30.4.2017 t.j. platného a účinného v čase dania výpovede , (ďalej len „ Zákonníka práce“) výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. 9. Podľa § 62 ods. 1,2 Zákonníka práce ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak. 10. Podľa § 62 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov. 11. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. 12. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách., 13. Podľa § 64 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia. 14. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 15. Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného do 31.12.2016, t.j. platného a účinného v čase vystavenia dokladu o práceneschopnosti dočasnú pracovnú neschopnosť osoby posudzuje a rozhoduje o nej príslušný ošetrujúci lekár, ktorým je všeobecný lekár (§ 8 ods. 3) alebo lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore gynekológia a pôrodníctvo, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12, ak ide o posudzovanie a rozhodovanie o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby pri poskytovaní ambulantnej starostlivosti, alebo 16. Podľa § 12 ods. 3,4 citovaného zákona č. 576/2004 Z.z. dočasná pracovná neschopnosť sa začína dňom, v ktorom príslušný ošetrujúci lekár zistil chorobu podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb (§ 3 ods. 1), ktorá vyžaduje dočasnú pracovnú neschopnosť. Ak sa zdravotná starostlivosť poskytne zamestnancovi po odpracovaní jeho pracovnej zmeny, dočasná pracovná neschopnosť sa začína nasledujúcim kalendárnym dňom. Príslušný ošetrujúci lekár môže uznať osobu za dočasne práceneschopnú spätne najviac tri kalendárne dni na základe lekárskeho nálezu lekárskej služby prvej pomoci alebo ústavnej pohotovostnej služby, ak v odsekoch 14 a 15 nie je ustanovené inak. 17. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval vyššie uvedené ustanovenia Zákonníka práce, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby o určenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.04.2016 je neplatné dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil. Súd prvej inštancie podrobne odôvodnil prečo nepovažoval obranu žalobcu, že výpoveď mu bola doručená v ochrannej dobe s poukazom § 12a zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 64 Zákonníka práce za dôvodnú a rovnako dostatočne odôvodnil, prečo považoval žalobu podanú na súd dňa 30.8.2016 za žalobu podanú po prekluzívnej 2 mesačnej lehote v zmysle § 77 Zákonníka práce, ktorá začala plynúť odo dňa keď sa mal pracovný pomer skončiť t.j. 31.5.2016, keď dospel k záveru, že pracovný pomer žalobcu trval menej ako 1 rok a preto je výpovedná lehote len 1 mesiac. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo žalobe vyhovené. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 18. Za nedôvodné a účelové považuje odvolací súd námietky žalobcu (pozri odsek 2.1.), že mu bola doručená výpoveď v ochrannej dobe keď poukázal na ustanovenia § 12a ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Žalobca uviedol, že dňa 29.04.2016 absolvoval spolu 2 vyšetrenia u stomatológa V.. W. E., a to prvé v čase cca o 11.00 hod. a druhé v čase cca o 18.00 hod., keď uvedené skutočnosti riadne preukázal oficiálnym výpisom zo svojej zdravotnej dokumentácie. Z predloženého výpisu jasne a nepochybne vyplýva, že k zisteniu choroby, ktorá vyžaduje dočasnú pracovnú neschopnosť došlo dňa 29.04.2016 o cca 11.00 hod, kedy jeho pracovná zmena ešte nemohla byt odpracovaná. 18.1. Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že dôvodom na vystavenie Potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti V.. P. A., W.. (č.l. 31 spisu) bolo až vyšetrenie žalobcu u V.. W. E., dňa 29.4.2016 o 18.00 hod. t.j. po odpracovaní jeho pracovnej zmeny, keďže žalobca po absolvovaní vyšetrenia o 11. hod. odišiel na zahraničnú pracovnú cestu do Českej republiky čo vyplýva z elektronickej knihy jázd (č.l. 60 spisu) ako aj so samotnej žaloby. Zo zahraničnej služobnej cesty sa vrátil podľa časových údajov v knihe jázd okolo 16.00 hod. kedy mu konateľka žalovaného v mieste jeho bydliska za prítomnosti dvoch svedkov doručila výpoveď (č.l. 59 spisu) ktorú odmietol prevziať(uvedenú skutočnosť žalobca rovnako uviedol, už v samotnej žalobe). Následne bol dňa 29.4.2016 o 17.00 hod podpísaní aj Preberací protokol, ktorým žalobca odovzdal konateľke žalovaného osobné motorové vozidlo K. Y. Z.: A. XXXGZ a až následne po týchto udalostiach o 18.00 hod žalobca absolvoval ďalšie vyšetrenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže zdravotná starostlivosť bola poskytnutá žalobcovi ako zamestnancovi po odpracovaní jeho pracovnej zmeny t.j. po absolvovaní jeho zahraničnej služobnej cesty mala V.. P. A. , W.. vystaviť začiatok dočasnej práceneschopnosti až nasledujúcim kalendárnym dňom. Keďže lekárka v rozpore s ustanovením § 12a ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. dodatočne určila pracovnú neschopnosť žalobcu aj na deň kedy odpracoval pracovnú zmenu t.j. na deň 29.4.2016, kedy mu bola doručovaná výpoveď tak tento stav (dočasná práceneschopnosť žalobcu) neexistoval a neexistovala teda žiadna prekážka zabraňujúca žalovanému ako zamestnávateľovi dať žalobcovi výpoveď. 18.2. Rovnako za nedôvodné v tomto smere považuje odvolací súd aj námietky žalobcu, že záver o dočasnej práceneschopnosti môže prijať iba lekár disponujúci všetkými informáciami o zdravotnom stave pacienta a j napriek tejto skutočnosti súd nevykonal dôkazný prostriedok - výsluch jeho ošetrujúceho lekára V.. W. E., hoci tento bol navrhovaný. 18.3. Odvolací súd poukazuje nato, že podľa § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010). 18.4. Ak súd prvej inštancie vzhľadom na celkové vykonané dokazovanie dospel v súlade s odvolacím súdom (pozri odsek 18.1) k záveru, že žalobcovi bola poskytnutá zdravotná starostlivosť až po odpracovaní jeho pracovnej zmeny a v takomto prípade sa dočasná pracovná neschopnosť podľa § 12a ods. 3 zákona č. 158/2014 druhá veta začína nasledujúcim kalendárnym dňom , tak nie je možné týmto záverom nič vytknúť, keďže súdu prvej inštancie nemožno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického myslenia a preto sú námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam nedôvodné. K samotnému nevykonaniu dôkazu výsluchom svedka V.. W. E. odvolací súd poukazuje nato, že samotné nevykonanie navrhovaného dôkazu nepredstavuje porušenia práva na spravodlivý proces ak súd mal za to, že je riadne zistený skutkový stav. Súd nebol viazaný dôkaznými návrhmi strán sporu v zmysle § 185 ods. 1 C.s.p. v tom zmysle, že by bol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ale výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania je výlučne na súde. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci. Vzhľadom na uvedené a dostatočne zistený skutkový odvolací súd má za to, že, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz . Je pravdou, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neodôvodnil nevykonanie tohto dôkazu. Odvolací súd ale zastáva názor, že toto pochybenie samo o sebe nie je takej povahy a intenzity, že došlo na strane žalobcu k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 19. Žalobca nesúhlasil zo závermi súdu prvej inštancie, že jeho pracovný pomer trval menej ako 1 rok a preto bola žaloba údajne podaná oneskorene (pozri odsek 2). 19.1. Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie zastáva názor, že pracovný pomer, ktorého platnosť, resp. neplatnosť skončenia je predmetom tohto konania vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 15.5.2015, a to dňom nástupu do práce, t. j. dňom 18.5.2015. Táto Pracovná zmluva bola nahradená Pracovnou zmluvou zo dňa 1.1.2016 ako to vyplýva priamo z jej Preambuly. Pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede t.j. ku dňu 29.4.2016 netrval viac ako jeden rok a preto bola výpovedná doba 1 mesiac. 19.2. Neobstojí ničím nepreukázané tvrdenie žalobcu, že jeho pracovný pomeru bol založený Pracovnou zmluvou zo dňa 1.8.2014 na základe ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce 21.10.2014, keď k ukončeniu pracovného pomeru založeného touto pracovnou zmluvou žiadnym zákonom predpokladaným spôsobom nedošlo a strany následne dňa 15.5.2015 pristúpili k uzatvoreniu ďalšej Pracovnej zmluvy, ktorá v plnom rozsahu nahradila znenie Pracovnej zmluvy zo dňa 1.8.2014. 19.3. Konateľka žalovaného na pojednávaní dňa 12.10.2017 tvrdila, že pracovný pomer zo žalobcom bol ukončený výpoveďou v 3 mesačnej skúšobnej dobe a žalobca potom pracoval na hlavný pracovný pomer v banke. Skutočnosť, že žalobca takto pracoval v banke potvrdil na tomto pojednávaní aj sám žalobca. Aj keď je pravdou, že žalovaný nepredložil túto výpoveď, ktorá by preukazovala ukončenie pracovného pomeru ktorý bol založený Pracovnou zmluvou zo dňa 1.8.2014 odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie aj vzhľadom na ďalšie vykonané dôkazy dospel k záveru, že to tak bolo. V prípade ak by Pracovná zmluva zo dňa 15.5.2015 mala nahradiť Pracovnú zmluvu zo dňa 1.8.2014 je logické, že by to bolo v tejto zmluve konštatované ako to bolo konštatovanej v Pracovnej zmluve zo dňa 1.1.2016 a tiež by nebol v Pracovnej zmluve zo dňa 15.5.2015 určený deň nástupu do práce ako deň 18.5.2015 ale by to musel byť deň 21.10.2014. Rovnako aj z Registračných listov FO zo Sociálnej poisťovne, ktoré predložil žalovaný nepriamo vyplýva, že pracovný pomer bol ukončený ku dňu 31.12.2014, keďže k tomuto dňu došlo k zániku poistenia a opätovnému vzniku poistenia došlo dňa 18.5.2015, ktorý deň je totožný s dňom nástupu do práce na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 15.5.2015. Záverom odvolací súd len poukazuje nato, že ustanovenie § 72 Zákonníka práce, ktoré upravuje skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ani nesankcionuje neplatnosťou tento spôsob skončenia v prípade, ak nie je oznámenie doručené (a nie je dodržaná písomná forma). 20. Odvolací súd poukazuje tiež nato, že neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný výpovednú dobu v trvaní 2 mesiacov sám výslovne niekoľkokrát potvrdil, a to Dohodou o poskytnutí pracovného voľna s tým že pracovným pomer medzi sa končí dňom 30.06.2016, pretože, ak by žalovaný považoval pracovný pomer za zaniknutý po uplynutí jednomesačnej výpovednej doby, tak takéto voľno na základe Dohody o poskytnutí pracovného voľna by žalobcovi nedal a nesúhlasil by stým, aby pracovný pomer skončil dňom 30.06.2016 a preto sa podľa jeho názoru Dohoda o poskytnutí pracovného voľna považuje v zmysle § 54 Zákonník práce za dohodu o zmene pracovných podmienok, ktorej predmetom je dĺžka výpovednej lehoty 20.1. Uvedenú skutočnosť žalobca namietal až v rámci odvolacieho konania a to v replike k vyjadreniu žalovaného a preto odvolací súd na tento prostriedok procesného útoku neprihliadol s poukazom na ustanovenie § 373 ods. 4 C.s.p. podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Nadovšetko v konaní ani nebolo preukázané, že takáto Dohoda o poskytnutí pracovného voľna bola stranami sporu aj reálne podpísaná a uzavretá. 21. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie, že 1 mesačná výpovedná lehota vzhľadom na doručenie výpovede dňom 29.4.2014 skončila dňa 31.05.2016 a zákonná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru márne uplynula dňa 31.07.2016. Ak teda žalobca podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dňa 30.08.2016 podal žalobu po uplynutí prekluzívnej lehoty. 21.1. Za nedôvodné považuje potom odvolací súd ďalšie námietky žalobcu, že súd prvej inštancie neskúmal ďalšie zákonné podmienky výpovede, keď žalovaný ako zamestnávateľ žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu a dôvody rozhodnutia o zrušení pracovného miesta žalobcu, hoci reálne prijatie takéhoto rozhodnutia je primárnym predpokladom pre platnosť výpovede a nesplnil si ani ďalšiu hmotnoprávnu povinnosť, a to ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu. 21.2. Preklúzia (alebo zánik práva) je dôsledkom opomenutia uplatniť právo pred uplynutím tzv. prepadnej lehoty. Prekludované právo zaniká priamo zo zákona (ex lege), nemožno ho následne priznať ani súdnym rozhodnutím a na jeho zánik prihliada súd z úradne povinnosti. Keďže súd prvej inštancie ako bolo uvedené v vyššie žalobu zamietol, pre márne uplynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenie pracovného pomeru výpoveďou nebol dôvod aby sa súd zaoberal ďalšími zákonné podmienky výpovede. 22. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť. 23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).