Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/109/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316219108 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316219108.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: V. K., N.. XX.X.XXXX, A. C. X, A., o zaplatenie 42,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5. decembra 2017 č.k. 24C 261/2016-88 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacej časti o nároku (práve) strán sporu na náhradu trov konania p o t v r d z u j e. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 eur s úrokom z omeškania 5,25% ročne zo sumy 35,20 eur od 04.12.2013 do zaplatenia a zo sumy 6,80 eur od 28.12.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti, vo zvyšku úroku z omeškania žalobu zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 42,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% zo sumy dvoch neuhradených faktúr za dodávku elektriny, tvrdiac, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 3.3.2016 mu bola spoločnosťou ZSE Energia, a.s., so sídlom Čulenova 6, Bratislava (ZSE), postúpená pohľadávka voči žalovanej. Postupca poskytol žalovanému v zmysle platných predpisov pre podnikanie v energetických odvetviach dodávky elektriny, ktorej cenu vyúčtoval žalovanému faktúrami, pričom postúpil žalobcovi pohľadávky na faktúrach na sumu 35,20 eur, splatnú dňa 3.12.2013 a na sumu 6,80 eur, splatnú dňa 27.12.2013. Žalovaný dlžnú čiastku 42,- eur za poskytnuté služby neuhradil, čím sa dostal do omeškania. 3. Žalobca v žalobe označil a predložil dôkazy - dodatok k zmluve o združenej dodávke elektriny zo dňa 16.11.2012, všeobecné obchodné podmienky a cenník ZSE pre domácnosti účinné od 1.1.2013, vyúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXXXX, zmluvu o postúpení pohľadávok a pokus o zmier zo dňa 2.9.2016. Žiadne ďalšie dôkazy nenavrhol. 4. Žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu a vo vyjadrení zo dňa 5.10.2017 k žalobe uviedla, že odber elektrickej energie od ZSE ukončila dňa 30.11.2013 a odo dňa 1.12.2013 prešla k inému dodávateľovi - Slovenskému plynárenskému priemyslu. V apríli 2016 jej žalobca e-mailom zaslal oznámenie o pohľadávke ZSE, uvedenú pohľadávku od nej už v marci 2014 vymáhala aj spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. Tejto spoločnosti poskytla údaje a dokumenty, na základe ktorých jej dňa 27.3.2014 oznámili, že voči ZSE nemá žiadne podlžnosti. Uvedenú komunikáciu so spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o., ako aj dokumenty, preposlala aj žalobcovi. Vzhľadom na uvedené mala za to, že ZSE poskytla nekorektné údaje, najskôr spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, a následne aj žalobcovi. ZSE chybne predala neexistujúcu pohľadávku, nakoľko už pôvodný vymáhateľ Intrum Justitia Slovakia s.r.o. vyhodnotil dlh ako neopodstatnený. Vec takto bola dňa 27.3.2014 vybavená tak, že žalovaný nemá žiadne záväzky voči ZSE. Na záver vyjadrenia sa ohradila proti nevhodnému a nekorektnému postupu žalobcu pri vymáhaní pohľadávky. 5. Ako dôkaz žalovaná predložila vyúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXXXX, poštovú poukážku o úhrade sumy 6,80 eur dňa 12.12.2013, e-mailovú korešpondenciu so spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o. z marca a apríla 2014 a e-mail zaslaný žalobcovi dňa 26.4.2016. 6. Súd prvej inštancie rozhodol vec bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa § 177 ods. 2 písm. a) Civilného sporového poriadku (CSP). 7. Za nesporné a predloženými dôkazmi preukázané vyhodnotil, že ku skončeniu odberu elektrickej energie od ZSE došlo ku dňu 30.11.2013, dňa 9.12.2013 vyhotovila ZSE v súvislosti s ukončením odberu vyúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 6,80 eur, splatnú do 27.12.2013, žalovaná sumu 6,80 eur uhradila dňa 12.12.2013. 8. Žalobca tvrdil, že platbu vo výške 6,80 eur si ZSE započítal na najstaršiu splatnú faktúru - preddavkovú platbu vo výške 42 eur, ktorú tým ponížil na sumu 35,20 eur. Preddavková platba za elektrinu vo výške 42 eur za obdobie 1.11.2013 až 30.11.2013 bola splatná dňa 3.12.2013, pričom ide o preddavkovú platbu, ku ktorej ZSE nevystavuje faktúry. K vyjadreniu žalobca ako ďalší dôkaz predložil informáciu o preddavkovej platbe. 9. Z vyúčtovacej faktúry č. XXXXXXXXXX zistil, že v nej bola uvedená aj informácia o stave na účte, podľa ktorej nebola vyrovnaná posledná preddavková platba v sume 42 eur splatná dňa 3.12.2013. Spolu s vyúčtovaným nedoplatkom vo výške 6,80 eur tak otvorené položky predstavovali celkom sumu 48,80 eur. 10. Podľa článku 9.4 Všeobecných podmienok ZSE, vo vyúčtovacej faktúre za spotrebu elektriny sa odpočítajú všetky preddavkové platby požadované v danom fakturačnom období. Vyúčtovaciu faktúru za spotrebu elektriny vystavuje dodávateľ aj v prípade mimoriadneho odpočtu, najmä pri ukončení odberu a pod. 11. Na základe uvedených dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná síce uhradila vyúčtovaný nedoplatok vo výške 6,80 eur, neuhradila však poslednú zálohovú platbu za mesiac november 2013 vo výške 42 eur, ktorá bola splatná dňa 3.12.2013. ZSE pri vystavení vyúčtovacej faktúry postupovala v súlade s citovaným čl. 9.4. všeobecných podmienok, vo vyúčtovaní odpočítala všetky požadované preddavkové platby, teda nie uhradené preddavkové platby. Dospel k záveru, že ku dňu vystavenia vyúčtovacej faktúry dlh žalovanej predstavoval sumu 48,80 eur, uhradením sumy 6,80 eur preto nebol vyrovnaný celý dlh. 12. Uplatnený nárok súd prvej inštancie posudzoval ako cenu dodanej elektriny podľa § 26 ods. 9 a § 96 ods. 8 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., v znení od 1.2.2013. Výška úrokov z omeškania podľa citovaného nariadenia je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB od 13.11.2013 do 10.6.2014 bola 0,25%. 13. Na základe uvedených skutkových zistení a citovaných zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie uplatnený nárok na zaplatenie ceny elektriny za dôvodný, preto žalobe v časti istiny a čiastočne aj v časti úroku z omeškania vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalovanú istinu aj so zákonným úrokom z omeškania. Právne posúdil, že žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného záväzku, bola preto povinná zaplatiť ZSE aj úrok z omeškania v zákonnej výške podľa citovaných predpisov odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, resp. preddavkovej platby. Podľa prechodného ust. §10c citovaného nariadenia vlády, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Z toho dôvodu boli žalobcovi priznané úroky z omeškania iba vo výške 5,25% ročne a vo zvyšku, do uplatnených 8,25%, bola žaloba zamietnutá. 14. Konštatoval, že žalobca mal vo veci len nepatrný neúspech v časti úroku z omeškania, čo by inak odôvodňovalo priznať mu plnú náhradu trov konania. Napriek tomu podľa § 255 ods. 1 CSP, v spojení s § 257 CSP, rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Prihliadol na to, že žalobca v pokuse o zmier pred podaním žaloby neuviedol správne a zrozumiteľne, ktoré faktúry, resp. preddavkové platby sú stále neuhradené, dokonca žiadal od žalovanej zaplatiť aj súdny poplatok 16,50 eur, hoci na túto sumu nemal žiadny nárok. Uplatnené sumy žalobca jasne špecifikoval až v priebehu súdneho konania. Okrem toho prihliadol aj na konanie ZSE, resp. spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o., ktorá žalovanej potvrdila, že nemá žiadne podlžnosti voči ZSE. Mal za to, že takéto konanie zaväzuje aj žalobcu, na ktorého bola pohľadávka následne postúpená. Zaujal názor, že za týchto okolností nemožno vznik sporu, a s tým súvisiace trovy, pripočítať žalovanej. 15. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podala riadne a včas odvolanie žalovaná a žiadala ho zmeniť a žalobu zamietnuť aj v tejto časti. Zopakovala, že bola dlhoročným klientom právneho predchodcu žalobcu, avšak od 01.12.2013 je klientom Slovenského plynárenského priemyslu. Právny predchodca žalobcu o jej prechode vedel. Bol jej vykonaný odpočet ku dňu 30.11.2013, bez ktorého by jej nebol umožnený prechod k inému dodávateľovi elektrickej energie. Žalobu označila za nekorektnú. Neexistenciu dlhu konštatovala aj spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. Záväzky splnila úhradou sumy 6,80 eur. Vytkla žalobcovi, že komunikácia neprebehla a záležitosť označila za neetickú. Považovala sa za obeť nedorozumenia. 16. Žalobca zaslal súdu prvej inštancie podanie doručené mu dňa 27.04.2018, v ktorom len uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a žiada ho potvrdiť. Keďže uvedené podanie neobsahovalo žiadnu vecnú argumentáciu, nejednalo sa o vyjadrenie vo veci a o vyjadrenie k odvolaniu žalovanej v zmysle ust. § 373 ods. 3 CSP, preto ho nebolo potrebné žalovanej podľa ust. § 374 ods. 1 CSP doručovať na ďalšie vyjadrenie, keďže by sa nemala k čomu vyjadriť. 17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby v tejto časti a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti žaloby v priznanom rozsahu, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. 18. Odvolací súd poukazuje na prejednaciu zásadu ovládajúcu civilné sporové konanie, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, avšak dôkaznú povinnosť má i žalovaný, pokaľ ide o tvrdenia opačného obsahu a významu a jeho dôkazná povinnosť sa odvíja od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. 19. V danej veci súd prvej inštancie správne posúdil rozloženie dôkazného bremena strán sporu a správne posúdil otázku jeho unesenia, keď potom na základe vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, že žalovaná neuhradila poslednú zálohovú platbu vo výške 48,80 eur, preto uhradením vyúčtovaného dlhu vo výške 6,80 eur ostal je nedoplatok voči právnemu predchodcovi žalobcu v žalovanej výške. Žalovaná svoje tvrdenie o neexistencii tohto dlhu, t. j. o uhradení poslednej preddavkovej platby, nepreukázala. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že pôvodná vymáhačská spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. nepokračovala vo vymáhaní dlhu od žalovanej, keď pre účely rozhodnutia vo veci podstatným je neuhradenie poslednej zálohovej platby, čo bolo v konaní žalobcom preukázané. Pri vyúčtovaní dlhu v súvislosti s prechodom žalovanej k inému dodávateľskému subjektu došlo k opomenutiu tejto skutočnosti. Z ust. § 191 ods. 1 CSP vyplýva zásada voľného hodnotenia dôkazov, keď hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. 20. Z vyššie uvedenej právnej argumentácie vyplýva, že zákonným kritériom pre hodnotenie dôkazov súdom je logickosť, keď v danom prípade ustálené skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná neuhradila poslednú zálohovú platbu vo výške 48,80 eur a preto uhradením sumy 6,80 eur jej ostal dlh vo výške 42 eur, z vykonaného dokazovania logicky vyplývajú. Rovnako aj pri právnom posúdení takto ustáleného skutkového stavu sa súd prvej inštancie nedopustil žiadneho omylu. 21. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a zároveň aj v súvisiacej často o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní, ktorému však nárok na ich náhradu nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).