Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/16/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316220207 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316220207.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Ľ. X., Q.. XX.X.XXXX, Š. XXXX/XX, XXX XX R.K., zastúpeného JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovanému: ČESKÝ s.r.o., Odborárska 52, 831 02 Bratislava, IČO: 35 866 462, zastúpeného Advokátska kancelária KZ partners, s. r. o., Slnečná 4, 903 01 Senec, IČO: 47 236 477, o zaplatenie 17.964,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti I., III. a IV. výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/452/2016-221 zo dňa 23. mája 2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/452/2016-221 zo dňa 23. mája 2018, v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobca má proti žalovanému právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd), I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8.573,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne takto: - zo sumy 1.625,- eur od 02. 10. 2015 až do zaplatenia, - zo sumy 1.968,- eur od 02. 01. 2016 až do zaplatenia, - zo sumy 1.920,- eur od 21. 01. 2016 až do zaplatenia, - zo sumy 2.148,- eur od 02. 03. 2016 až do zaplatenia, - zo sumy 912,- eur od 16. 03. 2016 až do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. výrokom vo zvyšku súd žalobu zamietol. III. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi jednorazovú paušálnu náhradu vo výške 40,- eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, IV. výrokom zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 4,56 %, pričom o výške trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodol tak s poukazom na §§ 1 ods.1,2, 2 ods. 2 písm. b), 261 ods.1, 8, 272 ods.1, 323 ods.1, 407 ods. 3, 536 ods. 1,2,3, 537 ods.1, 548 ods.1, 554 ods.1, 324 ods.1, 340a ods.1, 365 ods. 1,2, 369 ods.1,2, 369c ods.1, 768f, 768k ods. 2,3 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ), § 1 ods.1, § 2, 3, Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., §§ 34, 35 ods. 1, 43a ods.1, 43c ods. 1,2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 255 ods. 1, 262 ods. 1, 262 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobou zo dňa 16.12.2016 žiadal žalobca, aby mu žalovaný uhradil sumu 17.964,- eur s príslušenstvom s odôvodnením, že žalobca na základe objednávky žalovaného vykonával pre neho elektromontážne práce, pričom za uvedené práce postupne vystavoval faktúry na ich úhradu. Dňa 01.09.2015 žalobca vystavil faktúru č. 2015/03 na sumu 8.370,- eur s lehotou splatnosti 01.10.2015, dňa 01.11.2015 vystavil faktúru č. 2015/004 na sumu 5.366,- eur s lehotou splatnosti 01.01.2016, dňa 20.11.2015 vystavil faktúru č. 2015/005 na sumu 4.220,- eur s lehotou splatnosti 20.01.2016, dňa 01.01.2016 vystavil faktúru č. 2016/001 na sumu 5.238,- eur s lehotou splatnosti 01.03.2016 a dňa 15.01.2016 vystavil faktúru č. 2016/002 na sumu 1.515,- eur s lehotou splatnosti 15.03.2016. Uvedené faktúry žalobca zaslal žalovanému aj formou e-mailu. Žalovaný z vyššie fakturovaných súm vykonal len čiastočnú úhradu faktúry č. 205/003, kedy dňa 18.12.2015 uhradil sumu 745,- eur, dňa 16.02.2016 uhradil sumu 2.000,- eur, dňa 07.03.2016 uhradil sumu 1.000,- eur, dňa 18.03.2016 uhradil sumu 2.000,- eur a dňa 17.06.2016 uhradil sumu 1.000,- eur. Žalobca viackrát vyzýval žalovaného na úhradu vzniknutého dlhu s tým, že e-mailom zo dňa 28.04.2016 žalovaný uznal svoj záväzok. Dňa 24.10.2016 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu opätovne vyzval žalovaného na úhradu dlhu s tým, že žalovaný na predmetnú výzvu žiadnym spôsobom nereagoval. Žalovaný sa k žalobe vyjadril a tvrdil, že žalobca nepredložil žiadnu objednávku, ktorá by preukazovala, že na základe objednávky žalovaného vykonal pre žalovaného elektromontážne práce. Žalobca ani nijakým iným spôsobom bližšie nešpecifikoval kedy a akým spôsobom mala byť táto objednávka uzatvorená, či a kto takúto objednávku za žalovaného uzatvoril. Nie sú tak zrejmé ani podmienky údajnej objednávky a už vôbec nie je ustálený obsah zmluvných dojednaní účastníkov zmluvy, napríklad vo vzťahu k rozsahu prác žalobcu, výške ceny za vykonané práce, nároku na vyplatenie ceny, a podobne. Žalobca ďalej nepredložil ani žiaden dôkaz (napr. súpis vykonaných prác) o tom, že práce uvádzané v žalobe pre žalovaného reálne vykonal. Z predložených faktúr žiadnym spôsobom nie je možné odvodiť, na základe akého zmluvného vzťahu so žalovaným sú vystavené, aké práce a v akom rozsahu údajne žalobca pre žalovaného vykonal, a taktiež nie je možné nijakým spôsobom verifikovať cenu v nich uvádzanú. Faktúra je len daňovým dokladom a v žiadnom prípade nepreukazuje základ žalovanej pohľadávky. Sumár skutkových okolností vymedzený žalobcom v žalobnom návrhu je neurčitý a nekonkrétny, neobsahuje žiadne skutkové vymedzenie ani údaje týkajúce sa okamihu uzatvorenia žalobcom tvrdenej objednávky, jej predmetu, dohody strán o cene, dojednania zmluvných strán o platobných podmienkach, o prevzatí diela, a podobne. Z uvedených dôvodov je návrh žalobcu zmätočný a nie je možné jednoznačne a bez pochýb identifikovať právny základ žalovanej pohľadávky žalobcu a identifikovať o aké skutkové a právne skutočnosti žalobca opiera svoje nároky. Žalobca na pojednávaní dňa 16.10.2017 uviedol, že medzi žalovaným, žalobcom a montérmi bola uzavretá trojstranná dohoda, pričom žalobca vystavoval faktúry a všetky podklady a celý čas bolo všetko v poriadku, až v októbri prestali chodiť peniaze. Žalovaný aj na osobnom stretnutí povedal, že faktúry zaplatiť chce, ale momentálne nemá peniaze. Montérom na stavbe najprv žalobca z vlastného vyplatil ich peniaze a potom čakal, kedy bude vyplatený on. Na projekte v Španielsku so žalobcom pracovali svedkovia, ktorí majú živnosť, na projekte v Nemecku ostali pracovať p. X. a Č.. So žalovaným si prostredníctvom mailu ustálili výpis hodín a žalobca na základe tohto a pracovných listov od montérov vystavil faktúry, ktoré žalovanému dodal. Žalovaný ešte upozorňoval, že si odkontroluje výpis hodín a pracovné listy z projektu v Španielsku, odkonzultuje vo firme a zaplatí. Faktúry neskôr uhrádzané neboli z toho dôvodu, že žalovaný uviedol, že teraz nemá peniaze, ale že zaplatí hneď, ako ich bude mať. Pred faktúrou č. 2015/003 boli uhradené faktúry č. 2015/001 a č. 2015/002 v plnej výške. Rozdiel v normohodinách a výslednej sumy vo faktúre závisel podľa montérov, pričom žalobca zohľadňoval, či majú vlastné náradie alebo vlastné auto. V zásade išlo o to, že žalobca zohľadňoval, aké mal montér náklady, ako bol šikovný, ako ovládal jazyk a podobne. Tento mechanizmus bol dohodnutý od začiatku a bol premietnutý aj vo faktúrach, ktoré boli uhradené. Žalovaný nevrátil žiadnu faktúru, ani fakturáciu nenamietal. Žalovaný na pojednávaní dňa 16.10.2017 uviedol, že činnosti sa vykonávali na projektoch na základe kamarátskych vzťahov a pokiaľ peniaze chodili, tak vždy všetko vyplatili. Nakoniec peniaze prestali plynúť a zákazník žalovaného ho napádal za nekvalitné práce, takže žalovaný bol nútený ukončiť s ním spoluprácu. Čo sa týka zákazky v Španielku a faktúry č. 2015/003 toto mienil doplatiť, ale až vtedy, keď na to dostane peniaze. Z faktúry č. 20015/003 nevyplýva, že boli fakturované elektromontážne práce, ale iba z podkladov, ktoré boli doručené, a to z podpísaných pracovných listov, z ktorých je zrejmé, že ide o práce v Španielsku. Za iný projekt ako projekt v Španielsku žiadne podklady neboli zaslané. Pokiaľ faktúry č. 2015/001 a 2015/002 boli plne uhradené, muselo sa tak stať na základe odkontrolovania konkrétnych podkladov k týmto faktúram. Faktúry svedkov boli žalovanému doručované rovnakým spôsobom ako faktúry žalobcu, niečo mailom a niečo osobne. Žalobca tiež uviedol, že dňa 01.09.2015 žalobca vystavil faktúru č. 2015/003 na sumu 8.370,- eur, pričom žalovaný ju uznal a čiastočne, úhradami zo dňa 18.12.2015, 16.02.2016, 07.03.2016, 18.03.2016 a 17.06.2016, spolu vo výške 6.745,- eur aj uhradil, pričom žalovaný sa k uvedeným úhradám žiadnym spôsobom nevyjadril. Existenciu a dôvodnosť uplatnenej pohľadávky potvrdzuje aj komunikácia medzi žalobcom a konateľom žalovaného, v ktorom tento potvrdil existenciu právneho vzťahu, pričom ponúkal možnosť vyriešenia vzniknutej situácie uzatvorením dohody o urovnaní. Faktúra č. 2015/003 bola vystavená za práce v Nemecku - VW-Hannover, pričom samotný žalovaný túto faktúru uznal, nakoľko z jeho strany došlo k jej čiastočnej úhrade. Z tvrdení žalovaného však vyplýva, že uvedenou faktúrou sa mali fakturovať práce v Španielsku. Toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko faktúra č. 2015/003 bola vystavená dňa 01.09.2015 s lehotou splatnosti 01.10.2015, a objednávka žalovaného na práce v Španielsku bola zo dňa 23.09.2015 a dátum dodania prác bol na obdobie 28.09.2015 - 31.07.2016. Faktúra č. 2015/003 pozostávala zo sumy za mnou odpracované hodiny (310 hod. x 11,50 eur = 3.565,- eur, časti odmeny p. F. vo výške 155,- eur, časti odmeny p. Y. vo výške 310,- eur, časti odmeny p. Y. vo výške 310,- eur, odmeny p. R. X. vo výške 2.200,- eur a odmeny p. J. X. vo výške 1.830,- eur). Rovnaký, dohodnutý spôsob fakturácie bol aj v prípade faktúr č. 2015/004, č. 2015/005, č. 2016/001 a č. 2016/002. Ako dôkaz predložil aj rozpis fakturácie za mesiac júl 2015 - faktúra č. 2015/002 na sumu 6.910,- eur, samotnú faktúru č. 2015/002, ktorá bola v plnom rozsahu uhradená, ako aj faktúru č. 2015/001 na sumu 4.054,- eur, ktorá bola žalovaným taktiež uhradená. Ku všetkým uvedeným rozpisom fakturácie existujú aj rozpisy normohodín, pričom týmito žalovaný disponuje. Z e-mailovej komunikácie zo dňa 04.11.2015, z ktorej je zrejmé, že práve žalovaný zasielal žalobcovi rozpis hodín J. X. a J. Č.. Zo všetkých dôkazov žalobcu vyplýva, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z uzatvorenej zmluvy, a to za práce vykonané v Nemecku, ktoré žalovaný čiastočnými úhradami uznal, ako aj práce, ktoré žalobca riadne realizoval na základe objednávky zo dňa 23.09.2015, pričom žalovaný dlhuje žalobcovi na istine sumu 17.964,- eur. Výpovede svedkov vypočutých na pojednávaní konanom dňa 07.02.2018 potvrdzujú, že práce boli realizované jednak v Nemecku, ako aj v Španielsku. Zo všetkých doposiaľ predložených dôkazov vyplýva, že žalovaný si voči žalobcovi nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z uzatvorenej zmluvy. Za práce vykonané v Nemecku, ktoré žalovaný čiastočnými úhradami uznal, ako aj práce, ktoré žalobca riadne realizoval na základe objednávky zo dňa 23.09.2015, mu žalovaný k dnešnému dňu dlhuje na istine sumu 17.964,- eur. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca predložil ako dôkaz objednávku uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 23.09.2015, na základe ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať pre žalovaného práce v období od 28.09.2015 do 31.07.2016 na adrese Y., Y..G..-K. W., W. X, XXXXX Š., a to za dohodnutú cenu vo výške 12 eur/hodina. Žalobca zároveň predložil súpis odpracovaných hodín za mesiac október 2015, november 2015, december 2015 a začiatok januára 2016. Na základe predložených súpisov odpracovaných hodín možno konštatovať, že žalobca vykonal za mesiac október 2015 práce v rozsahu 164 hodín, za mesiac november 2015 práce v rozsahu 160 hodín, za mesiac december 2015 práce v rozsahu 229 hodín a za mesiac január 2016 práce v rozsahu 76 hodín. Na základe predložených súpisov odpracovaných hodín možno konštatovať, že žalobca vykonal práce v rozsahu 629 hodín. Na základe dohodnutej odmeny v objednávke tak mohol vzniknúť žalobcovi maximálne nárok na úhradu sumy 7.548,- eur (629 hodín x 12 eur/hodina), a nie na úhradu žalovanej sumy vo výške 17.964,- eur s príslušenstvom. Žalovaný však už žalobcovi uhradil sumu vo výške 6.745,- eur, čo sám potvrdil žalobca, a preto nárok žalobcu predstavuje len sumu vo výške 803,- eur, a nie žalovanú sumu. V žiadnom z priložených e-mailov sa neuvádza žiadna konkrétna suma. Žalovaný v predmetných mailoch reagoval len na vyššie preukázaný dlh vo výške 803,- eur, ktorý mal záujem riešiť aj formou dohody o urovnaní. Žalobca nepredložil žiadnu objednávku, ktorá by preukazovala ním uvádzané tvrdenia, že pre žalovaného vykonával aj práce na inom diele ako v Španielsku. Žalobca ani nijakým iným spôsobom bližšie nešpecifikoval kedy a akým spôsobom mala byť táto objednávka uzatvorená, či a kto takúto objednávku za žalovaného uzatvoril. Nie sú tak zrejmé ani podmienky údajnej objednávky a už vôbec nie je ustálený obsah zmluvných dojednaní účastníkov zmluvy, napríklad vo vzťahu k rozsahu prác žalobcu, výške ceny za vykonané práce, nároku na vyplatenie ceny, ako ani tá skutočnosť, že práce v Nemecku mal vykonávať žalobca aj prostredníctvom tretích osôb a podobne. Žalobca ďalej nepredložil ani žiaden dôkaz (napr. súpis vykonaných prác) o tom, že práce v Nemecku - VW-Hannover pre žalovaného reálne vykonal. Zo žalobcom predložených dokladov o platbách na faktúru č. 2015/003 jasne vyplýva, že prvá úhrada na túto platbu bola žalovaným vykonaná až dňa 16.12.2015, a to na základe žalobcom predložených súpisov prác v Španielsku. Skutočnosť, že na faktúre je uvedený dátum vystavenia 01.09.2015 nijakým spôsobom nepreukazuje, že platby žalovaného sa mali dotýkať iných prác ako prác v Španielsku. Faktúra je len daňovým dokladom, ktorý však nepreukazuje oprávnenosť údajnej pohľadávky žalobcu. Naopak z úhrad žalovaného jednoznačne vyplýva, že plnil až na základe žalobcom predložených súpisov prác za práce v Španielsku. Naopak skutočnosť, že faktúra č. 2015/003 bola vystavená v rozpore s dohodou sporových strán vyplýva aj z objednávky na práce v Španielsku, kde je dohodnutá lehota splatnosti 60 dní, nie 30 dní, ako uviedol žalobca v predmetnej faktúre. Zároveň z predmetnej objednávky jednoznačne vyplýva, že pre akceptovanie faktúry je potrebné priložiť hodinové listy podpísané stavbyvedúcim, v opačnom prípade faktúra nebude uhradená. Žalovaný teda v súlade s dohodnutou lehotou splatnosti a až po predložení súpisov prác postupne uhrádzal faktúru č. 2015/003 v súlade s postupne predkladanými súpismi prác. Žalovaný tak jednoznačne a preukázateľne uhrádzal len práce žalobcu na základe objednávky v Španielsku. Ani na základe objednávky zo Španielska, ani na základe súpisov prác v Španielsku, ani na základe iných dôkazov nevyplýva, že žalobca mohol a aj vykonával práce pre žalovaného aj prostredníctvom tretích osôb, a že žalovaný sa zaviazal uhrádzať aj takéto práce tretích osôb. Údajné rozpisy prác za jednotlivé mesiace sú len jednostranné nikým nepodpísané listiny, ktoré neboli žalovanému nikdy predložené, pričom je veľmi pravdepodobné, že boli vytvorené dodatočne. Nie je možné potvrdiť, že p. X. a p. Č. vykonávali prácu pre žalovaného, a už vôbec nie ju možné ustáliť, že ju vykonávali v mene žalobcu pre žalovaného. Žalovaný však v plnej miere uznal žalobcovu faktúru č. 2015/003 (na pojednávaní súdu dňa 16.10.2017), ostatné jeho faktúry neuznal. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a svedkov G. Y., T. F., N. Y. a Z.. J. X., a ďalej listinnými dôkazmi, a to: faktúrami žalobcu žalovanému č. 2015/03, č. 2015/004, č. 2015/005, č. 2016/001 a č. 2016/002, e-mailovou komunikáciou strán sporu, predžalobnou výzvou žalobcu žalovanému zo dňa 24.10.2016, objednávkou č. OV-1511/1 zo dňa 23.09.2015, súpisom vykonaných prác, návrhom dohody o urovnaní, výpismi z internetbankingu účtu žalobcu, faktúrami vystavovanými svedkami žalovanému, výpisom zo živnostenského registra žalobcu, výpisom z obchodného registra spoločnosti žalovaného a zistil skutkový stav veci, preukázaný vykonaním týchto dôkazov. Súd posudzoval žalobu žalobcu v dvoch rovinách, a to nárok z faktúry č. 2015/003 a nárok z ostatných faktúr, teda faktúr č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002. Strany sporu sa pri faktúre č. 2015/003 rozchádzali v tvrdeniach, ktorých žalobcom vykonaných prác sa týka. Žalobca tvrdil, že ňou fakturoval práce vykonané pre žalovaného v Nemecku, a žalovaný tvrdil, že išlo o práce vykonané v Španielsku, pričom uvádzal, že na práce v Nemecku neexistuje objednávka a že žalovaný si takéto práce u žalobcu neobjednal. Uvedené tvrdenia žalovaného boli vyvrátené svedeckými výpoveďami svedkov Y., F., Y. a X., ktorí zhodne potvrdili, že spolu so žalobcom vykonávali pre žalovaného práce v Nemecku. Súd však pri riešení nároku z tejto faktúry vychádzal z toho, že fakturovaná suma v tejto faktúre (8.370,- eur) bola žalovaným čiastočne zaplatená čiastočnými platbami v úhrnnej výške 6.745,- eur, čo súd posúdil v zmysle ust. § 407 ods. 3 OBZ ako uznanie zvyšku dlhu, ktorým bola suma 1.625,- eur ako nezaplatený zostatok uvedenej faktúry. Navyše, žalovaný výslovne na pojednávaní dňa 16.10.2017 uviedol, že v plnej miere uznáva žalobcovu faktúru č. 2015/003, pričom tento prejav vôle žalovaného súd posúdil ako uznanie nezaplatenej sumy z faktúry č. 2015/003 vo výške 1.625,- eur podľa ust. § 323 ods. 1 OBZ. Z uvedeného dôvodu súd prvú rovinu žalobcovho žalobného nároku z uvedenej faktúry považoval sa dôvodne podanú, faktúru č. 2015/003 za správne a dôvodne vystavenú, za žalovaným plne uznanú a sumu z nej doposiaľ nevyplatenú vo výške 1.625,- eur za dôvodne uplatnenú, na základe čoho žalobe v tejto časti plne vyhovel. Faktúry č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002, ako druhej roviny žalobcovej žaloby, ktorú súd posudzoval, sa nespochybniteľne týkali prác vykonávaných v Španielsku, čo mal súd preukázané nielen z výpovedí svedkov Y., F., Y. a X., ale najmä z objednávky žalovaného č. OV-1511/1 zo dňa 23.09.2015. Touto objednávkou si žalovaný objednal výslovne u žalobcu elektromontážne práce v pevnej hodinovej sadzbe 12,- eur/1 hodina v dátume dodania od 28.09.2015 do 31.07.2016. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobca jednak nepreukázal vykonanie fakturovaných prác týmito faktúrami, jednak že nepreukázal výšku fakturovaných prác. Súd preto pri hodnotení uvedených faktúr č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 musel zistiť, či vôbec vznikol zmluvný vzťah medzi stranami sporu, pričom mal za to, že predmetná objednávka č. OV-1511/1 bola v zmysle ust. § 43a ods. 1 OZ návrhom žalovaného na uzavretie zmluvy žalobcovi (tzv. oferta), pričom žalobca tento návrh na uzavretie zmluvy akceptoval v zmysle ust. § 43c ods. 1 OZ reálnym poskytnutím objednaného plnenia, teda vykonaním objednaných elektroinštalačných prác (tzv. akceptácia), čo mal súd preukázané okrem uvedenej objednávky aj z výpovedí v konaní vypočutých svedkov, ktorí uvádzali, že spolu so žalobcom v Španielsku pre žalovaného vykonávali práce; a zároveň so žalobcom predložených potvrdení o počte ním odpracovaných hodín na prácach v Španielsku v dňoch od 14.10.2015 do 09.01.2016, ktoré súdu osvedčili vykonanie určitého počtu hodín v mesiacoch október 2015 až január 2016. Z uvedeného dôvodu preto súd považoval vzťah medzi žalobcom a žalovaným za vzniknutý v ústnej forme s poukazom na ust. § 272 ods. 1 OBZ, pričom formou zmluvy bola zmluva o dielo podľa ust. § 536 a nasl. OBZ. Súd mal na základe vykonaného dokazovania prostredníctvom výpisu zo živnostenského registra žalobcu a výpisu z obchodného registra spoločnosti žalovaného a za pomoci citovaných zákonných ustanovení za to, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o dielo medzi stranami sporu boli obe zmluvné strany podnikateľmi, konkrétne žalobca bol živnostníkom podľa ust. § 2 ods. 2 písm. b) OBZ a žalovaný bol podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) OBZ obchodnou spoločnosťou - spoločnosťou s ručením obmedzeným. Vzhľadom na predmet ich činnosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti pri vzniku sporného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným súd považoval za zrejmé, že sa týkal ich podnikateľskej činnosti podľa ust. § 261 ods. 1 OBZ, takže za použitia ust. § 261 ods. 8 OBZ, podľa ktorého bola rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu sa na všetky zmluvné ustanovenia predmetnej zmluvy o dielo, uzavretých medzi žalobcom a žalovaným vzťahuje právny režim OBZ, ktorý zároveň platí tiež na všetky nároky vyplývajúce z tejto zmluvy, platný podľa ust. § 768f OBZ v období od 01.02.2013 okrem tých práv a povinností, ktoré OBZ neupravuje, a na ktoré sa v zmysle ust. § 1 ods. 2 OBZ a ust. § 1 ods. 2 OZ použije právny režim OZ. Vzhľadom na to, že obsah predmetnej zmluvy zahŕňal podstatné časti zmluvy o dielo, na tento zmluvný vzťah úpadcu a žalovaného súd použil právnu úpravu zmluvy o dielo podľa ust. § 536 a nasl. OBZ. Druhou, žalovaným napadnutou spornou otázkou, bola výška vyššie uvedených faktúr č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 za práce v Španielsku. V konaní z tvrdení žalobcu a svedkov Y., F., Y. a X. vyplynulo, že žalobca ako predák ich pracovnej partie mal aj v mene svedkov žalovanému za vykonávané práce vystavovať faktúry, pričom žalobca tvrdil, že v žalobe uplatnených faktúrach sú nielen jeho nároky na zaplatenie ním vykonaných elektroinštalačných prác pre žalovaného, ale aj nároky uvedených svedkov za práce vykonané svedkami pre žalovaného. Súd však mal za to, že na základe vyššie uvedeného spôsobu vzniku zmluvného vzťahu (zmluvy) medzi žalobcom a žalovaným sa predmetné faktúry mali týkať iba zmluvy strán sporu, a teda iba prác vykonaných žalobcom, pretože objednávka č. OV-1511/1 sa týkala iba žalobcu a predložené potvrdenia o odpracovaných hodinách sa rovnako týkali iba žalobcu. Tento názor súdu podporujú aj listinné dôkazy založené na č.l. 115 - 168 spisu z ktorých je zrejmé, že každý zo svedkov (Y., F., Y. a X.) mali voči žalovanému vystavené za práce v Španielsku z rovnakého obdobia vlastné faktúry pod vlastnými číslami 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002, teda že každý z uvedených svedkov mal za rovnaké obdobie vystavenú voči žalovanému za odpracované hodiny elektromontážnych prác v Španielsku vlastnú faktúru pod rovnakým číslom, ktorej adresátom bol žalovaný. Súd preto prisvedčil obrane žalovaného v časti, v ktorej uvádzal, že žalobca nebol oprávnený si vo svojich faktúrach uplatňovať nároky uvedených svedkov, ale iba vlastné. Z uvedeného dôvodu súd vypočítal pri každej faktúre žalobcu č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 s ohľadom na potvrdenia o žalobcom odpracovaných hodinách toto: - faktúrou č. 2015/004 si žalobca uplatnil sumu 5.366,- eur za odpracované elektromontážne práce, pričom z potvrdení o odpracovaných hodinách žalobcu vyplývalo, že v októbri 2015 odpracoval spolu 164 hodín v období do 01.11.2015, kedy bola vystavená, takže podľa objednávky žalovaného č. 1511/1 zo dňa 23.09.2015, kde bola stanovená odmena 12,- eur/1 hodina za obdobie od 28.09.2015 do 31.07.2016, prislúchala žalobcovi odmena za reálne odpracovaných 164 hodín (vykonaných do 01.11.2015) v sume 1.968,- eur (164 hodín x 12,- eur = 1 968,- eur), ktorú súd žalobcovi z faktúry č. 2015/004 priznal; - faktúrou č. 2015/005 si žalobca uplatnil sumu 4.220,- eur za odpracované elektromontážne práce, pričom z potvrdení o odpracovaných hodinách žalobcu vyplývalo, že v novembri 2015 odpracoval spolu 160 hodín v období do 20.11.2015, kedy bola vystavená, takže podľa objednávky žalovaného č. 1511/1 zo dňa 23.09.2015, kde bola stanovená odmena 12,- eur/1 hodina za obdobie od 28.09.2015 do 31.07.2016, prislúchala žalobcovi odmena za reálne odpracovaných 160 hodín (vykonaných do 20.11.2015) v sume 1.920,- eur (160 hodín x 12,- eur = 1.920,- eur), ktorú súd žalobcovi z faktúry č. 2015/005 priznal; - faktúrou č. 2016/001 si žalobca uplatnil sumu 5.238,- eur za odpracované elektromontážne práce, pričom z potvrdení o odpracovaných hodinách žalobcu vyplývalo, že v decembri 2015 odpracoval spolu 179 hodín v období do 01.01.2016, kedy bola vystavená, takže podľa objednávky žalovaného č. 1511/1 zo dňa 23.09.2015, kde bola stanovená odmena 12,- eur/1 hodina za obdobie od 28.09.2015 do 31.07.2016, prislúchala žalobcovi odmena za reálne odpracovaných 179 hodín (vykonaných do 01.01.2016) v sume 2.148,- eur (179 hodín x 12,- eur = 2.148,- eur), ktorú súd žalobcovi z faktúry č. 2016/001 priznal; - faktúrou č. 2016/002 si žalobca uplatnil sumu 1.515,- eur za odpracované elektromontážne práce, pričom z potvrdení o odpracovaných hodinách žalobcu vyplývalo, že v januári 2016 odpracoval spolu 76 hodín v období do 15.01.2016, kedy bola vystavená, takže podľa objednávky žalovaného č. 1511/1 zo dňa 23.09.2015, kde bola stanovená odmena 12,- eur/1 hodina za obdobie od 28.09.2015 do 31.07.2016, prislúchala žalobcovi odmena za reálne odpracovaných 76 hodín (vykonaných do 15.01.2016) v sume 912,- eur (76 hodín x 12,- eur = 912,- eur), ktorú súd žalobcovi z faktúry č. 2016/002 priznal. Z vyššie uvedených dôvodov súd druhú rovinu žalobcovho žalobného nároku z faktúr žalobcu č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 považoval za dôvodne podanú v súčte odmien za žalobcom reálne vykonané práce, teda vo výške 6.948,- eur (z faktúry č. 2015/004 suma 1.968,- eur + z faktúry č. 2015/005 suma 1.920,- eur + z faktúry č. 2016/001 suma 2.148,- eur + z faktúry č. 2016/002 suma 912,- eur = 6.948,- eur), na základe čoho žalobe v tejto časti vyhovel. Záverom teda súd konštatoval, že priznal žalobcovi nárok z faktúry žalobcu č. 2015/003 vo výške 1.625,- eur a z faktúr žalobcu č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 vo výške 6.948,- eur, spolu teda 8.573,- eur, pričom vo zvyšku žalobcovu žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko touto zamietnutou časťou žaloby si žalobca podľa názoru súdu uplatňoval voči žalovanému nároky nie vlastné, ale nároky svedkov Y., F., Y. a X., ktoré neboli predmetom zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Nakoľko žalobca a žalovaný nemali úrok z omeškania pre prípad omeškania s platením peňažného záväzku žalovaného dohodnutý, žalobcovi omeškaním žalovaného s platením súdom priznanej sumy vo výške 8.573,- eur vznikol nárok na úroky z omeškania podľa ust. § 365 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Výšku úrokov z omeškania súd stanovil s odvolaním sa na ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.. K prvému dňu omeškania žalovaného (tzn. ku dňu 02.10.2015 ako nedoplatok sumy 1.625,- eur z faktúry č. 2015/003) bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,05 %, takže žalobcovi patrili úroky z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššie, ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 8,05 % ročne. Súd priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania z priznaných súm z jednotlivých faktúr odo dní, nasledujúcich po dňoch splatnosti jednotlivých faktúr zo súm z týchto faktúr priznaných žalobcovi (z faktúry č. 2015/003 priznal súd žalobcovi sumu 1.625,- eur od 02.10.2015 až do zaplatenia, pričom prvým dňom omeškania žalovaného s platením tejto konkrétnej sumy bol deň po splatnosti tejto faktúry, ktorá bola dňa 01.10.2015; z faktúry č. 2015/004 priznal súd žalobcovi sumu 1.968,- eur od 02.01.2016 až do zaplatenia, pričom prvým dňom omeškania žalovaného s platením tejto konkrétnej sumy bol deň po splatnosti tejto faktúry, ktorá bola dňa 01.01.2016; z faktúry č. 2015/005 priznal súd žalobcovi sumu 1.920,- eur od 21.01.2016 až do zaplatenia, pričom prvým dňom omeškania žalovaného s platením tejto konkrétnej sumy bol deň po splatnosti tejto faktúry, ktorá bola dňa 20.01.2016; z faktúry č. 2016/001 priznal súd žalobcovi sumu 2.148,- eur od 02.03.2016 až do zaplatenia, pričom prvým dňom omeškania žalovaného s platením tejto konkrétnej sumy bol deň po splatnosti tejto faktúry, ktorá bola dňa 01.03.2016; a z faktúry č. 2016/002 priznal súd žalobcovi sumu 912,- eur od 16.03.2016 až do zaplatenia, pričom prvým dňom omeškania žalovaného s platením tejto konkrétnej sumy bol deň po splatnosti tejto faktúry, ktorá bola dňa 15.03.2016), a to až do dňa reálneho zaplatenia týchto súm žalovaným žalobcovi. Rovnako žalobcovi vzniklo podľa názoru súdu právo na náhradu jednorazovej paušálnej náhrady vo výške 40,- eur podľa ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a ust. § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., i keď nebol úspešný v celej výške uplatnenej pohľadávky, ale iba v jej 47,72 %. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnejšej strane sporu priznal podľa ust. § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,56 %, čo korešpondovalo s jeho pomerom úspechu v konaní, ktorý súd vypočítal tak, že žalovaného neúspech, ktorý predstavoval 47,72 %, odpočítal od jeho úspechu, ktorý predstavoval 52,28 %, pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Proti výrokom I., III. a IV. rozhodnutia súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný s odôvodnením podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 17.964,- eur s príslušenstvom, a to z titulu údajného vykonávania elektromontážnych prác pre žalovaného. Žalobca však k svojej žalobe nepripojil žiaden dôkaz, čo žalovaný pri svojom prvom úkone vo veci samej, a to vyjadrení zo dňa 29.3.2017 v celom rozsahu napadol. Až následne žalobca dňa 5.5.2017 zaslal vyjadrenie, kde ako dôkaz svojich tvrdení priložil objednávku zo dňa 23.9.2015, na základe ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať pre žalovaného práce v období od 28.9.2015 do 31.7.2016 na adrese Y., Y..G..-K. W., W. X, XXX XX Š., a to za dohodnutú cenu vo výške 12,- eur/hodina (ďalej ako „Objednávka“) a sumár odpracovaných hodín za mesiac október 2015, november 2015, december 2015 a začiatok januára 2016. Na základe preložených súpisov odpracovaných hodín možno konštatovať, že žalobca vykonal práce v rozsahu 629 hodín. Na základe dohodnutej odmeny v objednávke tak mohol vzniknúť žalobcovi maximálne nárok na úhradu sumy 7.548,- eur (629 hodín x 12 eur/hodina), a nie na úhradu žalovanej sumy vo výške 17.964,00 eur s príslušenstvom. Žalovaný už ale uhradil žalobcovi sumu vo výške 6.745 eur, čo žalobca výslovne potvrdil, a preto nárok žalobcu predstavuje len sumu vo výške 803,-eur, a nie žalovanú sumu. Tieto skutočnosti žalovaný uviedol už vo svojom vyjadrení zo dňa 20.6.2017. Po pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 16.10.2017 na Okresnom súde Bratislava III žalobca doplnil do spisu aj svoje vyjadrenie zo dňa 4.2.2018 v ktorom uviedol, že faktúra č. 2015/003 sa týkala prác v Nemecku - VW-Hannover, a nie prác v Španielsku, ktorú žalovaný čiastočne plnil. Žalobca uviedol, že faktúra č. 2015/003 bola vystavená dňa 1.9.2015 s lehotou splatnosti 1.10.2015, pričom objednávka bola podpísaná dňa 23.9.2015 a týkala sa prác v Španielsku za obdobie 28.9.2015 - 31.7.2016. Až od tohto momentu žalobca začal v konaní tvrdiť, že vystavené faktúry mali pozostávať jednak z odmeny žalobcu a jednak z odmeny jeho ostatných pracovníkov, ktorí ako svedkovia aj vypovedali v tomto konaní, a to na pojednávaní konanom dňa 7.2.2018. Ako dôkaz svojich tvrdení žalobca predložil údajné rozpisy prác za jednotlivé mesiace jednotlivých svedkov, pričom však išlo o jednostranné nikým nepodpísané listiny, ktoré neboli žalovanému nikdy preložené, pričom je veľmi pravdepodobné, že boli vytvorené dodatočne. Žalobca tak celé svoje bremeno tvrdenia podložil len svojimi vlastnými faktúrami, ktoré v žiadnom prípade nepreukazujú žalobcov nárok. Žalobca tak ostal len pri bremene tvrdenia, ktoré však nepodporil relevantnými dôkazmi. Žalobca tak ostal len pri tvrdení, že žalovaná odmena pozostáva aj za práce v Nemecku, čo však nijakým spôsobom nepreukázal a ďalej, že žalovaná suma pozostáva aj za práce svedkov, čo sa však ich svedeckými výpoveďami taktiež nepreukázalo. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam vydal súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie. V bode 6. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v plnej miere uznal žalobcovi faktúru č. 2015/003 (na pojednávaní súdu dňa 16.10.2017), pričom však vôbec nezohľadnil ďalšie súvisiace tvrdenia žalobcu (čo vyplýva z bodu 50. napadnutého rozhodnutia), ktoré pritom súd prvej inštancie výslovne uviedol v bode 4. napadnutého rozhodnutia. V bode 4. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie pritom uvádza celé stanovisko žalovaného: „Čo sa týka zákazky v Španielku a faktúry č. 2015/003 toto mienil doplatiť, ale až vtedy, keď na to dostane peniaze. Z faktúry č. 20015/003 nevyplýva, že boli fakturované elektromontážne práce, ale iba z podkladov, ktoré boli doručené, a to z podpísaných pracovných listov, z ktorých je zrejmé, že ide o práce v Španielsku.“ Súd prvej inštancie však napriek vyššie uvedenému tvrdeniu žalovaného uviedol v bode 50. napadnutého rozhodnutia, že faktúru č. 2015/003 žalovaný uznal svojimi predchádzajúcimi platbami, ako aj výslovným prejavom vôle žalovaného na pojednávaní dňa 16.10.2017 (k predmetnému „uznaniu záväzku“ sa žalovaný vyjadruje osobitne v bode (3) tohto článku odvolania), a s ohľadom na výpovede svedkov v konaní má za to, že ide o faktúru za prácu v Nemecku (v tejto súvislosti žalovaný napáda aj nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to v bode (2) tohto článku odvolania). Žalovaný v celom konaní a po celú dobu popieral, že platby žalovaného na faktúru č. 2015/003 sa údajne mali dotýkať údajných prác v Nemecku - VW-Hannover. Žalobca nepredložil žiadnu objednávku, ktorá by preukazovala ním uvádzané tvrdenia, že pre žalovaného vykonával aj práce na inom diele ako v Španielsku. Žalobca ani nijakým iným spôsobom bližšie nešpecifikoval, kedy a akým spôsobom mala byť táto objednávka uzatvorená, či a kto takúto objednávku za žalovaného uzatvoril. Nie sú tak zrejmé ani podmienky údajnej objednávky a už vôbec nie je ustálený obsah zmluvných dojednaní účastníkov zmluvy, napríklad vo vzťahu k rozsahu prác žalobcu, výške ceny za vykonané práce, nároku na vyplatenie ceny, ako ani tá skutočnosť, že práce v Nemecku mal vykonávať žalobca aj prostredníctvom tretích osôb, a pod.. Žalobca ďalej nepredložil ani žiaden dôkaz (napríklad súpis vykonaných prác) o tom, že práce v Nemecku - VW-Hannover pre žalovaného reálne vykonal. Súd prvej inštancie však napriek tomu mal za to, že faktúra č. 2015/003 sa mala týkať prác v Nemecku, a to len na základe výpovede svedkov, podľa ktorých žalobca údajne vykonával pre žalovaného aj práce v Nemecku. Predmetom tohto posúdenia a skutkového zistenia však nebola skutočnosť, či žalobca bol v Nemecku, ale či platby žalovaného boli platbami za práce v Nemecku alebo Španielsku. S týmto sa však už súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a napriek akémukoľvek odôvodneniu uviedol, že tieto platby mali byť platbami za práce v Nemecku, aj keď nemal vôbec preukázané, že čo, kedy, za koľko a v akom rozsahu mal údajne žalobca pre žalovaného v Nemecku vykonať. Tieto skutočnosti potvrdzujú aj nasledovné tvrdenia žalovaného. Žalovaný uviedol, že v popise faktúry č. 2015/003 sú uvedené len elektromontážne práce, pričom nie je bližšie špecifikované, ktorej stavby sa mali týkať. Zo žalobcom predložených dokladoch o platbách na faktúru č. 2015/003 jasne vyplýva, že prvá úhrada na túto platbu bola žalovaným vykonaná až dňa 16.12.2015, a to na základe žalobcom predložených súpisov prác v Španielsku, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu. Skutočnosť, že na faktúre je uvedený dátum vystavenia 1.9.2015 nijakým spôsobom nepreukazuje, že platby žalovaného sa mali dotýkať iných prác ako prác v Španielsku. Faktúra je len daňovým dokladom, ktorý však nepreukazuje oprávnenosť údajnej pohľadávky žalobcu. Naopak z úhrad žalovaného jednoznačne vyplýva, že plnil až na základe žalobcom predložených súpisov prác za práce v Španielsku. Naopak skutočnosť, že faktúra č. 2015/003 bola vystavená v rozpore s dohodou sporových strán vyplýva aj z objednávky na práce v Španielsku, kde je dohodnutá lehota splatnosti 60 dní, nie 30 dní ako uviedol žalobca v predmetnej faktúre. Zároveň z predmetnej objednávky jednoznačne vyplýva, že pre akceptovanie faktúry je potrebné priložiť hodinové listy podpísané stavbyvedúcim, v opačnom prípade faktúra nebude uhradená. Žalovaný teda v súlade s dohodnutou lehotou splatnosti a až po predložení súpisov prác postupne uhrádzal faktúru č. 2015/003, v súladne s postupne predkladanými súpismi prác. Žalovaný tak jednoznačne a preukázateľne uhrádzal len práce žalobcu na základe objednávky v Španielsku. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svojím napadnutým rozsudkom opomenul a porušil základné právo účastníkov konania, a to právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje akúkoľvek zmienku ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdeniami žalovaného, ktoré boli podložené vykonanými dôkazmi, že platby vykonané žalovaným na faktúru č. 2015/003 sú platbami za práce v Španielsku, a nie za práce v Nemecku, ako aj ku všetkým argumentov žalovaného osobitne popísaným v bode (1) tohto článku vyjadrenia. Zo žalobcom predložených dokladoch o platbách na faktúru č. 2015/003 jasne vyplýva, že prvá úhrada na túto platbu bola žalovaným vykonaná až dňa 16.12.2015, a to na základe žalobcom predložených súpisov prác v Španielsku, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu. Skutočnosť, že faktúra č. 2015/003 bola vystavená v rozpore s dohodou sporových strán vyplýva aj z objednávky na práce v Španielsku, keďže v objednávke je dohodnutá lehota splatnosti 60 dní, nie 30 dní, ako uviedol žalobca v predmetnej faktúre. Zároveň z predmetnej objednávky jednoznačne vyplýva, že pre akceptovanie faktúry je potrebné priložiť hodinové listy podpísané stavbyvedúcim, v opačnom prípade faktúra nebude uhradená. Žalovaný teda v súlade s dohodnutou lehotou splatnosti a až po predložení súpisov prác postupne uhrádzal faktúru č. 2015/003, a to v súladne s postupne predkladanými súpismi prác. Žalovaný tak jednoznačne a preukázateľne uhrádzal len práce žalobcu na základe objednávky v Španielsku. Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozhodnutí vôbec k týmto tvrdeniam žalovaného nevyjadril, vôbec neuviedol, prečo ich nevzal v úvahu, napriek tomu, že sú jediným možným a logickým odôvodnením celej situácie, ale napriek neexistencii žiadnej objednávky a potvrdení o riadnom prevedení diela (t.j. nepreukázaniu dohodnutej ceny a nepreukázaniu rozsahu a kvality vykonaných prác) uzavrel, že žalovaný platbami na faktúru č. 2015/003 uhrádzal práce v Nemecku. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje akúkoľvek zmienku o tom, na základe čoho súd prvej inštancie posúdil v zmysle § 407 ods. 3 OBZ, že žalovaný platbami na faktúru č. 2015/003 uznáva aj zvyšok záväzku. Vzhľadom na vyššie uvedené tak žalovaný považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny, neobsahujúci dostatočné a najmä relevantné odôvodnenie. K úhradám žalovaného na faktúru č. 2015/003 žalovaný poukázal na dikciu § 407 ods. 3 OBZ, podľa ktorej ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Na základe zistených skutočností, že žalovaný výslovne uhrádzal platby len vždy na základe postupne predkladaných súpisov prác, ako aj s ohľadom na tvrdenia uvedené v bode (1) a (2) tohto článku odvolania je jednoznačne zrejmé, že v žiadnom prípade nemožno usudzovať, že predmetnými platbami žalovaný uznal aj zvyšok fakturovanej čiastky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadal, aby príslušný odvolací súd vo veci rozhodol nasledovným rozsudkom: Napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III, pod č.k. 23Cb/452/2016 - 221 zo dňa 23.5.2018 sa mení tak, že žalobný návrh žalobcu sa zamieta v celom rozsahu. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov konania vo výške 100 %. Eventuálne žiadal, aby príslušný odvolací súd vo veci rozhodol nasledovným uznesením: Napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III, pod č.k. 23Cb/452/2016 - 221 zo dňa 23.5.2018 sa v celom rozsahu ruší a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe kontradiktórnosti civilného sporového konania a do súdneho spisu sporovými stranami zabezpečenými dôkazmi k správnym skutkovým zisteniam, a toto jeho rozhodnutie vychádza z náležitého a odôvodneného právneho posúdenia predmetného sporu. Pokiaľ žalovaný konštatuje, že faktúrou č. 2015/003 žalobca fakturoval za práce vykonané v Španielsku, tak žalobca v tejto súvislosti opätovne poukazuje na všetky sporovými stranami do súdneho spisu zabezpečené dôkazy. Z jednotlivých žalobcom vystavených a žalovanému doručených faktúr, ako aj z rozpisu vykonaných prác a výsluchu svedkov N. Y., G. Y., T. F. a S.. J. X. ako aj vyjadrenia žalobcu zo dňa 01.03.2018 a ďalších dôkazov jednoznačne vyplynulo, že žalobca predmetnú faktúru č. 2015/003, ktorá bola vystavená dňa 01.09.2015 s lehotou splatnosti 01.10.2015, vystavil žalovanému za práce vykonané v Nemecku a faktúry č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 vystavoval žalobca žalovanému na základe prác vykonávaných v Španielsku. V tomto smere sa súd prvého stupňa v odôvodnení predmetného rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo protichodné skutkové tvrdenia žalobcu a žalovaného vo vzťahu ku faktúre č. 2015/003 posúdil v prospech žalobcu, a teda v neprospech žalovaného. V bode 50. odvolaním napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa konštatuje: Uvedené tvrdenia žalovaného boli vyvrátené svedeckými výpoveďami svedkov Y., F., Y. a X., ktorí zhodne potvrdili, že spolu so žalobcom vykonávali pre žalovaného práce v Nemecku. Skutkové tvrdenia žalovaného, že faktúrou č. 2015/003 žalobca žalovanému fakturoval za práce vykonávané v Španielsku sú preto v tomto smere len účelové a možno ich vyhodnotiť len ako prostriedok procesnej obrany, ktorý však ale nenachádza oporu v dôkazoch zabezpečených do súdneho spisu. Nad rámec vyššie uvedeného žalobca opätovne uvádza, že keďže faktúra č. 2015/003 bola vystavená ku dňu 01.09.2015 s lehotou splatnosti 01.10.2015 a objednávka č. OV-1511/1 žalovaného na vykonávanie prác v Španielsku bola zo dňa 23.09.2015 s tým, že práce mali byť na základe predmetnej objednávky vykonávané v období od 28.09.2015 až do 31.07.2016, tak nie je prakticky a ani len technicky možné, aby žalobca už v čase vystavenia faktúry č. 2015/003 zo dňa 01.09.2015 vedel určiť počet odpracovaných hodín v Španielsku. To je možné až po tom, čo sa aj tieto práce reálne vykonali. Okrem toho už v samotnej objednávke žalovaného zo dňa 23.09.2015 na vykonanie prác v Španielsku je uvedené, aby sa na vystavovaných faktúrach uvádzalo číslo objednávky, a teda údaj OV-1511/1. Zatiaľ čo na faktúre č. 2015/003 toto číslo objednávky absentuje, tak na faktúrach č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 je toto OV-1511/1 uvedené v ich hornej časti. Rovnako tak sa na predmetnej objednávke na vykonanie prác v Španielsku uvádza, že k vystavenej faktúre musia byť okrem iného priložené aj všetky hodinové listy riadne vypísané a podpísané stavbyvedúcim. Už s prihliadnutím na tú skutočnosť, že faktúra 2015/003 bola vystavená dňa 01.09.2015 je nemožné, aby už pri jej vystavení dňa 01.09.2015 disponoval žalobca hodinovými listami podpísanými stavbyvedúcim za celé obdobie prác. V tejto súvislosti taktiež uvádza aj tú skutočnosť, že v objednávke žalovaného zo dňa 23.09.2015 sa pri platobných podmienkach uvádza mesačné fakturačné obdobie so splatnosťou 60 dní odo dňa doručenia faktúry. Pokiaľ totiž žalovaný tvrdí, že na základe faktúry č. 2015/003 uhrádzal žalobcovi za práce vykonané v Španielsku, tak to nezodpovedá medzi žalobcom a žalovaným dojednaným mesačným fakturáciám za vykonané práce. Rovnako tak na predmetnej faktúre je splatnosť určená na 30 dní. Práve faktúry č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/2 zodpovedajú všetkým zmluvným požiadavkám stanoveným v objednávke č. OV-1511/1. Jednak boli tieto faktúry vystavované na mesačnej báze, v hornej časti obsahujú číslo objednávky, ich splatnosť je určená na 60 dní a boli k nim doložené podpísané hodinové listy. Právnym základom žalobcom vystavených faktúr č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002 sa súd prvého stupňa vysporiadal v bodoch 51., 52. a 55. predmetného rozhodnutia. Súd prvého stupňa správne právne posúdil čiastočné úhrady faktúry č. 2015/003, ako uznanie zvyšku dlhu. Podľa ustanovenia § 407 ods. 3 OBZ ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. V tejto súvislosti žalobca opätovne uvádza, že žalovaný pri každej z čiastočných úhrad uviedol, že sa jedná o čiastočnú úhradu faktúry č. 2015/003. Pokiaľ žalovaný uvádza, že s ohľadom na jeho tvrdenia nemožno usudzovať, že predmetnými platbami žalovaný uznal aj zvyšok fakturovanej čiastky, tak tu žalobca uvádza, že tieto tvrdenia žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú v podstate len prostriedkom procesnej obrany žalovaného. Žalobca na tomto mieste taktiež dáva do pozornosti, že žalovaný na pojednávaní konanom dňa 16.10.2017 okrem iného uviedol: „... v plnej miere uznávame žalobcovu FA č. 2015/003 a v ostatnej časti žalobu neuznávame. “ Žalobca preto považuje odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam navrhuje, aby odvolací súd vyhlásil tento rozsudok: 1 . Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. 2. Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 5. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. 6. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd dodáva: Súd posudzoval nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 17.964,- eur s prísl. z faktúr č. 2015/003, č. 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002. Pri faktúre č. 2015/003 spornou bola skutočnosť, ktorých žalobcom vykonaných prác sa týka. Či išlo o práce vykonané v Nemecku alebo v Španielsku. Bolo nesporné, že žalobca vykonával pre žalovaného práce v Nemecku i v Španielsku. Zo zápisnice z pojednávania konanom dňa 16.10.2017 vyplýva, že žalovaný v plnej miere uznal žalobcovu faktúru č. 2015/003. Odvolací súd poukazuje na § 323 ods. 1 OBZ, podľa ktorého „ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná“. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá („predpokladá sa“), dlžník má možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník uznal záväzok) prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Nakoľko žalovaný opak nepreukázal a svoj záväzok na pojednávaní pri faktúre č. 2015/003 uznal, súd správne tento prejav žalovaného (nakoľko išlo o vzťah medzi podnikateľmi) posúdil v zmysle § 323 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ) ako uznanie záväzku, ktoré dostatočne odôvodnil. Preto tvrdenie žalovaného, že rozhodnutie súdu neobsahuje akúkoľvek zmienku o tom, na základe čoho súd posúdil v zmysle § 407 ods. 3 OBZ, že žalovaný platbami na faktúru č. 2015/003 uznáva zvyšok záväzku, je vzhľadom na uznanie záväzku žalovaným bezpredmetné. Odvolací súd dodáva, že pri faktúre č. 2015/003 išlo o práce vykonané v Nemecku, čo preukazuje i tá skutočnosť, (na ktorú poukázal žalobca) že keďže faktúra č. 2015/003 bola vystavená ku dňu 01.09.2015 s lehotou splatnosti 01.10.2015 a objednávka č. OV-1511/1 žalovaného na vykonávanie prác v Španielsku bola zo dňa 23.09.2015 s tým, že práce mali byť na základe predmetnej objednávky vykonávané v období od 28.09.2015 až do 31.07.2016, tak nie je prakticky a ani len technicky možné, aby žalobca už v čase vystavenia faktúry č. 2015/003 zo dňa 01.09.2015 vedel určiť počet odpracovaných hodín v Španielsku. Okrem toho žalovaný pri každej z čiastočných úhrad uviedol, že sa jedná o čiastočnú úhradu faktúry č. 2015/003. Pokiaľ ide o nárok žalobcu vyplývajúci z faktúr 2015/004, 2015/005, 2016/001 a 2016/002, súd sa k nároku podľa jednotlivých faktúr podrobne vyjadril v bodoch 55., 56. vrátane úroku z omeškania (bod 58.), na ktoré odvolací súd odkazuje. Žalovaný k týmto faktúram v odvolaní neuviedol, prečo je rozhodnutie súdu v tejto časti nesprávne, a preto sa odvolací súd ďalej nimi nezaoberal. 7. K tvrdeniu žalovaného, že napadnutý rozsudok považuje za arbitrárny, neobsahujúci dostatočné a relevantné odôvodnenie, odvolací súd dodáva, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (ZSP 56/2008). Rozhodnutie súdu takýmto rozhodnutím je. Odvolací súd považuje za dôležité dodať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie. (napr. IV.ÚS/115/03, II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, IV.ÚS/112/05). 8. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne. 9. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 10. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).