Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/1/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317202384 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317202384.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: A.. F. H.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. E. XX, XXX XX F., v konaní zast. JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, v konaní zast. Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, 811 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01.06.2018, č.k. 24Cpr/5/2017-144, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol (výrok I), a žalovanému priznal proti žalobkyni plnú náhradu trov konania (výrok II). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne zdôvodnil čl. 2, § 1 ods. 1, § 17 ods. 1, § 60, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným Dohodu o skončení pracovného pomeru dňa 29.11.2016 pod vplyvom psychického donútenia, ktoré by spôsobovalo neplatnosť úkonu. Nestotožnil sa s argumentáciu žalobkyne, že hrozba odobrania poverenia na vedenie centra bola bezprávnou vyhrážkou. Mal za to, že hrozbu odvolania z riadiacej funkcie nie je možné v pracovných vzťahoch považovať za nedovolené konanie, nakoľko vedúci zamestnanci môžu byť takému tlaku pri posudzovaní ich riadiacej práce vystavení. Nemal rovnako za preukázané, že žalovaný sa žalobkyni vyhrážal. Ustálil, že žalobkyňa sa mohla slobodne rozhodnúť, či skončí pracovný pomer dohodou bez uvedenia dôvodu s dohodnutou odmenou prípadne mohla pokračovať v pracovnom pomere na pozícii odborného referenta, na ktorú mala uzavretú pracovnú zmluvu. Žalobkyňa nekonala ani v časovej tiesni, mala dostatok času na premyslenie. Vzhliadol aj na to, že žalobkyňa skončenie pracovného pomeru konzultovala aj so svojim právnikom, ktorý bol prítomný aj pri podpise dohody. Pričom nebolo zistené, že by žalobkyňa konala proti odporúčaniu svojho právnika. Ustálil tak, že žalobkyňa prejavila slobodne vôľu skončiť pracovný pomer dohodou, a to i s ohľadom na následné správanie žalobkyne po podpísaní dohody (e- mailová komunikácia so žalovaným dňa 15.12.2016) mal za to, že nič nenasvedčovala tomu, že by vôľa žalobkyne nebola slobodná. Nakoľko dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá písomne, z hľadiska svojho obsahu je jasnou a zrozumiteľnou, svojim obsahom a účelom neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, súd prvej inštancie uzavrel, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 29.11.2016 je platnou. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní plne úspešnému žalovanému proti neúspešnej žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania. S tým, že o výške náhrady, ktorú je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanému, súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. e), § 365 ods. 1 písm. f) a § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Namietala závery súdu prvej inštancie, že nekonala ani v časovej tiesni. Mala za to, že rozsudok prvoinštančného súdu je nesprávny, nezákonný, arbitrárnym a nepreskúmateľný. I keď prvoinštančný súd vyslovil právne závery, nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Zdôraznila, že predmetom konania bol individuálny pracovnoprávny spor, preto mal súd povinnosť rešpektovať právo na spravodlivý súdny proces a zásadu kontradiktórnosti konania, najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho prejednania veci a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia. Poukázala na ust. § 295 C.s.p.. Dala do pozornosti, že žalovaný ako zamestnávateľ je finančnou inštitúciou (ďalej len „WUC“), pričom tri podstatné náležitosti, ktoré mali byť povinne dohodnuté (vyčerpávajúcim spôsobom) v pracovnej zmluve, žalovaný v skutočnosti konkretizuje/špecifikuje/určuje mimo pracovnej zmluvy prostredníctvom inej listiny tzv. Poverenia, ktoré však zjavne nie je prípustným, resp. dovoleným zmluvným typom, resp. inštitútom v pracovnom práve. Jediné poverenie, ktoré pripúšťa Zákonník práce vo svojom ustanovení § 9 ods. 2, je realizácia určitých právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch, čo je diametrálne odlišné od pravdepodobne cieleného obchádzania zákonnej povinnosti dohodnúť so zamestnancom v pracovnej zmluve nasledovné podstatné náležitosti: Druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma a jeho stručná charakteristika žalovaný ako zamestnávateľ jej určil druh práce v pracovnej zmluve tak, že ide o ... druh práce vyplývajúci z pracovnej pozície odborný referent pre prevádzku Wüstenrot centra ... v zmysle poverenia štatútmi organizačných jednotiek zamestnávateľa ... Takáto charakteristika druhu práce je teda absolútne závislá na tzv. Poverení, bez ktorého sa nedá určiť, aký druh práce má pre žalovaného vykonávať, a ani to, či ide o pozíciu vedúceho zamestnanca v zmysle ustanovenia § 82 Zákonníka práce vrátane všetkých povinností s tým súvisiacich. Až v listine označenej ako Poverenie je určený skutočný druh práce, t. j. v jej prípade - vedenie WUC v Košiciach 2 s konkrétne uvedenými desiatimi činnosťami. Miesto výkonu práce žalovaný do pracovnej zmluvy s ňou uviedol pracoviská Wüstenrot poisťovňa, a.s. v Košickom samosprávnom kraji. Takéto vymedzenie miesta výkonu práce je neurčité (zahŕňa v sebe aj všetky v budúcnosti zriaďované pracoviská) a na takto široké určenie pritom ani neexistuje u žalovaného žiadny relevantný, opodstatnený, resp. logický dôvod. V praxi zamestnávateľ odňatím tzv. Poverenia zamestnancovi odníma aj nárokovateľnú mesačnú pohyblivú odmenu. Prvoinštančný súd v odôvodnené rozhodnutia uviedol, že nepovažoval za sporné tvrdenia strán, či jej pani A.. E. L. hovorila, že ak nepodpíše dohodu o skončení pracovného pomeru, tak jej bude prideľovaná iná práca, mimo F. a za rozdielnu mzdu, za skutočnosti dôležité pre rozhodnutie sporu. Pričom z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd nevykonal navrhované dokazovanie výsluchom svedkov. Je však presvedčená, že žalovaný jej pohrozil jednostrannou zmenou podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, pričom toto jeho konanie malo takú intenzitu, že pod týmto nátlakom bola prinútená skončiť pracovný pomer u žalovaného Dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29.11.2016 (ďalej len „Dohoda o skončení PP“), a to ku dňu 15. 12. 2016. Za zásadnú otázku považovala, či na takýto postup mal žalovaný právo, a teda ju nútil ku skončeniu pracovného pomeru postupom, ktorý bol v súlade s platným Zákonníkom práce, alebo či vyvíjal nedovolený nátlak tým, že jej hrozil protiprávnym konaním, zneužívajúc svoje postavenie zamestnávateľa. Mala za to, že až následne na základe výsledkov dokazovania mohol súd posúdiť, či táto hrozba, resp. donútenie mohlo vzbudiť dôvodný strach u konajúceho účastníka. K vyššie uvedenému poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 14/2010, v zmysle ktorého : „ Najvyšší súd pripomína, že v pracovnoprávnych vzťahoch je prípustnosť atypických zmluvných foriem vylúčená. Podľa § 18 Zákonníka práce je zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Uvedené kogentné ustanovenie Zákonníka práce je právnou teóriou i aplikačnou praxou spájané so zásadou numerus clausus zmluvných typov v pracovnom práve, ktorá vyjadruje zákaz iného správania, ako je správanie predpokladané pracovnoprávnou normou. Keďže Zákonník práce nepripúšťa možnosť inej úpravy vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi jeho účastníkmi, iba takej, ktorá je obsiahnutá v príslušných ustanoveniach pracovnoprávnych predpisov, považuje sa iná úprava za takú, ktorá je v rozpore s príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. V dôsledku toho aj sloboda určenia obsahu pracovnej zmluvy zmluvnými stranami je limitovaná kogentnými ustanoveniami pracovnoprávnych predpisov - zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na obsahu pracovnej zmluvy, ktorý by bol v rozpore s nimi“. Rovnako tak Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v inom svojom rozhodnutí odmietol obojstranne dohodnutú dohodu, ktorá nebola v súlade so Zákonníkom práce, in concreto Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 5/2010 uviedol, že : „ ustanovenie § 18 Zákonníka práce má kogentný charakter a tento záver je možné z jeho obsahu vyvodiť. V pracovnom práve teda platí, že nie je možné v pracovných vzťahoch ním regulovaných uzatvárať zmluvy nepomenované. Z obsahu dohody o poskytnutí finančnej zábezpeky pritom nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť záver, že táto zmluva nebola uzavretá v súvislosti s pracovným pomerom žalobcu u žalovaného. Pokiaľ teda táto zmluva bola uzavretá v rámci pracovného pomeru a v súvislosti s ním, nie je možné pripustiť argumentáciu žalovaného v tom, že sa jedná o nepomenovanú zmluvu podľa ust. § 51 Občianskeho zákonníka. Podľa § 18 Zákonníka práce zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Ide o kogentné ustanovenie Zákonníka práce a v Zákonníku práce neexistuje zatiaľ iný právny základ, ktorý by umožňoval uzatvárať nepomenovanú zmluvy v pracovnom práve“. Formou tzv. Poverenia ide o neprípustné rozširovanie tejto dočasnosti aj na všetky ostatné vedúce funkcie nad rámec platnej zákonnej úpravy. Ad absurdum by bolo možné so zamestnancom mať uzatvorenú len základnú, tzv. prázdnu pracovnú zmluvu aj po dobu mnohých rokov s veľmi všeobecne, resp. neprípustne dohodnutým druhom práce a miestom výkonu práce za minimálnu mzdu a k tomu uzatvárať každý mesiac nebo štvrťrok dodatkovú listinu na ktorúkoľvek vedúcu funkciu u zamestnávateľa, ktorá by podstatné náležitosti pracovnej zmluvy (ustanovenie § 43 ods. 1 Zákonníka práce) zakladala iba na toto krátke časové obdobie, čím by dochádzalo nepochybne k porušeniu ustanovenia čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, v zmysle ktorého inter alia: Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Preto je v tejto súvislosti irelevantné, či vyjadrila súhlas, resp. písomne prijala tzv. Poverenie pokiaľ nemala absolútne žiadnu možnosť do jeho obsahu zasahovať (prípadne ho odmietnuť), ak toto tzv. Poverenie je absolútne neplatným právnym aktom. Ani výslovne žalovaným deklarovaná a ňou písomne akceptovaná možnosť žalovaného ako zamestnávateľa jednostranne zmeniť podstatné náležitosti pracovnej zmluvy nemôže byť pre zamestnanca na jeho škodu, ak sa tým de facto vopred vzdáva svojich budúcich práv, t. j. svojho práva v budúcnosti si dohodnúť zmenu druhu práce, miesta výkonu práce a odmeny za prácu takým spôsobom, ktorý zakotvuje Zákonník práce. Namietala, že prvoinštančný súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal skutočnosťou, či na vyplnenie podstatnej náležitosti Dohody o skončení PP bola pani A.. E. L. aj oprávnená a z akého dôvodu. Mala za to, že rozsudok prvej inštancie je v tejto časti arbitrárny a nepreskúmateľný. V predmetnom prípade, za žalovaného ako zamestnávateľa preukázateľne a nesporne konala pani A.. E. L., pričom prvoinštančný súd síce mal za preukázané, že pani A.. E. L. bola zamestnancom žalovaného, avšak prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, či na toto konanie bola písomne poverená. Poukázala na skutočnosť, že esenciálnu náležitosť Dohody o skončení PP, t. j. dátum skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného, ako aj a výšku mimoriadnej odmeny, do už existujúceho dokumentu podpísaného oprávnenými osobami žalovaného, vpisovala zamestnankyňa žalovaného bez príslušného relevantného písomného poverenia. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.09.2018 a uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovým a právnym závermi súdu prvej inštancie. Nad rámec skutkových zistení a právneho posúdenia prvoinštančného súdu doplnil skutkovú a právnu argumentáciu, ktorá reflektovala na tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v jej odvolaní, ktoré nesúvisia s meritom prejednávanej veci. Mal za to, že odvolanie žalobkyne obsahuje okrem nevyhnutných formálnych náležitostí nepodložené individuálne názory žalobkyne ohľadom údajnej neplatnosti poverenia zo dňa 29.04.2016 (ďalej len „Poverenie“). Odvolanie žalobkyne smeruje po obsahovej stránke hlavne proti skutočnostiam (platnosť/neplatnosť Poverenia), ktoré sú po právnej stránke pre predmetné konanie bez zásadného významu, nakoľko nimi nemožno v konaní preukázať žalobkyňou tvrdenú neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodu nedostatku vôle na strane žalobkyne. Po podrobnom preskúmaní všetkých dôkazov v konaní (najmä všetkých listinných dôkazov a zvukového záznamu z jediného pojednávania prvoinštančného súdu zo dňa 01.06.2018) konštatoval, že žalobkyňa prostredníctvom svojho odvolania predložila súdu nové skutkové tvrdenia (prostriedky procesného útoku), ktorých uplatnenie je v zmysle § 366 C.s.p. v odvolacom konaní expressis verbis vylúčené. Žalobkyňa síce v odvolaní uvádza, že na pojednávaní konanom dňa 01.06.2018 predložila súdu e- mailovú komunikáciu p. H. Z., čo je pravda, ale táto komunikácia neobsahuje skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádzala v odvolaní. Nebola splnená ani jedna podmienka ust. C.s.p., ktorá by dovoľovala žalobkyni predložil nové skutkové tvrdenia v odvolaní, preto v odvolacom konaní sú neprípustné a odvolací súd na ne nesmie v zmysle koncentračnej zásady, zákazu novôt odvolacieho konania a záujme efektívneho, hospodárneho a spravodlivého súdneho konania prihliadať. Žalobkyňa stručne uviedla, že prvoinštančný súd nevykonal žalobkyňou navrhované dôkazy. Z obsahu súdneho spisu, konkrétne zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 01.06.2018 (ďalej len „Zvukový záznam 1“) vyplýva, že žalobkyňa v konaní navrhla: výsluch svedka p. A.. E. L.Č., krajskej riaditeľky úseku vlastného odbytu žalovaného (priamej nadriadenej žalobkyne), v prítomnosti ktorej žalobkyňa podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 29.11.2016 (ďalej len „Dohoda“); výsluch svedka p. E.. A. V., advokáta žalobkyne taktiež prítomného pri podpisovaní Dohody; výsluch svedka p. A.. Y. J., člena odborovej organizácie žalovaného. Vo vzťahu k navrhnutému výsluchu svedka p. A.. E. L. žalovaný poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I sp.zn. 11Cpr/3/2017 proti žalovanému Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. (ďalej „Konanie proti WSS“), v ktorom sa rieši rovnaká skutková a právna otázka v ktorom na pojednávaní konanom dňa 07.12.2017 uskutočnil žalobkyňou a žalovaným navrhovaný dôkaz - výsluch svedka p. A.. E. L., o priebehu ktorého bol vyhotovený zvukový záznam (ďalej len „Zvukový záznam 2“), ktorý je v zmysle § 98 ods. 1 C.s.p. súčasťou súdneho spisu v konaní proti WSS. Súd tak na základe pripojenia súdneho spisu vedeného v konaní proti WSS už mal v predmetnom Konaní k dispozícii žalobkyňou navrhovaný dôkaz - Zvukový záznam 2 z výsluchu p. A.. E. L., a teda bol oboznámený s výpoveďou p. A.. E. L. ohľadom všetkých skutočností priamo alebo nepriamo súvisiacich so skončením pracovného pomeru žalobkyne. Rovnako dal do pozornosti, že skutočnosť, že žalobkyňa uzatvorila dohodu o skončení pracovného pomeru slobodne najlepšie determinuje jej samotné vyhlásenie na pojednávaní konanom v konaní proti WSS dňa 05.10.2017, o priebehu ktorého vyhotovil súd zvukový záznam (ďalej len „Zvukový záznam 3“), z ktorého okrem iného vyplýva nasledovná výpoveď žalobkyne: „...no ale tak som bola taká rada, že končím. V ten moment som proste chcela len odísť.“. Z vyššie uvedených dôkazných prostriedkov (Zvukový záznam 1 až 3) vyplýva, že súd prvej inštancie už mal v tomto konaní vedomosť o svedeckej výpovedi p. Ing Jany Bič, ako aj o svedeckej výpovedi samotnej žalobkyne, a teda tvrdenie žalobkyne ohľadom údajného nevykonania tohto navrhovaného dôkazu nie je pravdivé, nakoľko tento dôkaz bol súdom vykonaný v súlade s § 185 ods. 1 C.s.p.. Vo vzťahu k navrhovanému výsluchu svedka p. E.. A. V. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že nakoľko bolo v konaní nesporné, že sa navrhovaný svedok p. E.. A. V. zúčastnil podpisovania Dohody ako advokát žalobkyne, nebolo potrebné ďalej uskutočniť jeho výsluch. Domnieval sa, že súd pri konštatovaní tejto skutočnosti vychádzal najmä z obsahu pripojeného súdneho spisu z konania proti WSS, z ktorého okrem iného vyplýva, že p. E.. A. V. návrh Dohody videl a bol oboznámený s jeho obsahom, pričom zo žiadneho tvrdenia ani dôkazu v konaní nevyplynulo, že by žalobkyňa konala v rozpore s odporúčaním svojho advokáta, ktorý ohľadom návrhu Dohody stručne uviedol, že ide o slušnú a štandardnú dohodu, a že k nej nemá žiadne výhrady (ako to vyplýva zo svedeckej výpovede p. A.. E. L.). Vo vzťahu k navrhovanému výsluchu svedka A.. Y. J. uviedol, že svedok ako člen odborovej organizácie žalovaného a WSS, nemal a nemá žiadnu vedomosť o skutkových okolnostiach priamo alebo nepriamo súvisiacich s uzatvorením Dohody so žalobkyňou, a teda jeho výsluchom ani nemohol súd zistiť akékoľvek rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne. S poukazom na uvedené bol toho názoru, že ak súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňou navrhovaný dôkaz - výsluch svedka p. A.. Y. J., uvedené nemôže zakladať odvolací dôvod podľa 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., nakoľko tento dôkaz nebol jednak potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré už mal súd k dispozícii a jednak nebol ani prípustný. I keď žalobkyňa v podanom odvolaní namietala aj naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., tento odvolací dôvod neodôvodnila. Podľa jeho názoru prvoinštančný súd sa nedopustil žiadneho pochybenia pri hodnotení dôkazov, ani ich akéhokoľvek nelogického hodnotenia, pretože obsah listinných dôkazov a skutkové závery odôvodnenia rozhodnutia o tom nesvedčí. Práve naopak, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel ohľadom otázky, či vôľa žalobkyne precizovaná uzavretím samotnej Dohody, bola slobodná, k nasledovným skutkovým záverom bode č. 18 odôvodnenia Rozsudku uviedol: „Vychádzajúc z nesporného skutkového stavu a uvedených zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že žalobkyňa nekonala pod takým psychickým donútením, ktoré by spôsobovalo neplatnosť jej úkonu.“ V bode č. 24 odôvodnenia rozsudku uviedol: „Žalobkyňa teda prejavila slobodne vôľu skončiť pracovný pomer dohodou. Dohoda mala jasný a zrozumiteľný obsah.“ V bode č. 27 odôvodnenia rozsudku uviedol : „ ... následné správanie žalobkyne po podpísaní dohody (e-mailová komunikácia so žalovaným dňa 15.12.2016) nenasvedčovala tomu, že by vôľa žalobkyne nebola slobodná.“ Mal za to, žalobkyňa nepredložila súdu žiadnu relevantnú argumentáciu, ale naopak upriamila pozornosť odvolacieho súdu na právne otázky, ktoré nemajú žiaden relevantný súvis s právnym posúdením predmetného prípadu, alebo ak aj súvis s predmetným konaním. I keď v konaní nebola zásadnou otázka, či potenciálne mohol alebo nemohol jednostranným právnym úkonom odobrať žalobkyni Poverenie, považoval za potrebné sa vyjadriť ak uvedeným namietaným skutočnostiam. Poverenie má oporu v Zákonníku práce a to vo forme pracovného pokynu, ktorým zamestnávateľ podrobnejšie špecifikuje pracovnú náplň dohodnutého druhu práce. Pracovným miestom žalobkyne bol „odborný referent pre prevádzku Wüstenrot centra“ a nie „vedúci Wüstenrot centra Košice II“, a to z dôvodu, že Poverením bola žalobkyni iba bližšie špecifikovaná pracovná náplň v rámci dohodnutého druhu práce „odborný referent pre prevádzku Wüstenrot centra“ dohodnutého v pracovnej zmluve žalobkyne. Išlo teda len o bližšie vymedzenie pracovnej náplne žalobkyne. Poukázal pritom na ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce. V prípade, ak zamestnávateľ dohodnutý druh práce podrobnejšie konkretizuje v rámci samostatného právneho úkonu, takýto právny úkon má súčasne povahu špecifického pokynu k dohodnutému druhu práce, ktorý môže zamestnávateľ v závislosti od zmluvného dojednania so zamestnancom kedykoľvek zmeniť, resp. zrušiť. Na podporu svojej argumentácie predložil odvolaciemu súdu interné predpisy. Primárnym právnym účinkom (následkom) Poverenia je vznik oprávnenia viesť WUC, a nie zmena dohodnutého druhu práce. Vzhľadom na to aj pri prípadnom zrušení Poverenia (čo sa v okolnostiach súdenej veci nestalo) nemôže dôjsť k jednostrannej zmene pracovnej zmluvy, ale len k zániku tých doplnkových povinností, ktorých vznik alebo zánik priamo závisel od udelenia Poverenia resp. špecifikácie pracovnej náplne. Miestom výkonu práce žalobkyne bol vždy Košický samosprávny kraj, pričom v poverení špecifikoval len miesto aktuálneho pracoviska žalobkyne. Miesto výkonu práce predstavuje oblasť dohodnutú medzi zamestnancom a zamestnávateľom, v rámci ktorej je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Poverením (ani jeho prípadným jednostranným zrušením) tak nemohlo dôjsť k zmene miesta výkonu práce, a teda argumentácia žalobkyne je v tomto smere absolútne nesprávna. Rovnako za nesprávnu považoval aj ďalšiu časť argumentácie žalobkyne, a to ohľadom údajnej zmeny mzdových podmienok žalobkyne. Odobratím alebo udelením Poverenia sa na mzdových podmienkach dohodnutých v pracovnej zmluve nič nezmenilo, nakoľko platili v nezmenenom znení aj naďalej. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že Poverenie nemá povahu jednostrannej zmeny pracovnej zmluvy, ale má povahu pracovného pokynu špecifikujúceho pracovnú náplň dohodnutého druhu práce podľa pracovnej zmluvy, pričom všetky podstatné náležitosti, ktoré Zákonník práce v zmysle § 43 ods. 1 Zákonníka práce pre obsah pracovnej zmluvy vyžaduje, obsahuje priamo pracovná zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 28.04.2016 v znení jej dodatku zo dňa 25.08.2016. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne týkajúcim sa oprávnenie p. A.. E. L. doplniť náležitostí Dohody, poukázal na to, že na pojednávaní dňa 01.06.2018 predložil súdu Čestné vyhlásenie p. A.. E. L. zo dňa 11.05.2018 (ďalej len „Čestné vyhlásenie“), prostredníctvom ktorého p. A.. E. L. vyhlásila, že z jej strany nešlo o žiaden úkon, o ktorom by jeho predstavenstvo nevedelo alebo na ktorý by nedalo súhlas, ale práve naopak, dopísanie Náležitostí bolo zo strany pani A.. E. L. uskutočnené na základe a v súlade s výslovnými inštrukciami jeho predstavenstva a personálneho oddelenia. O okolnostiam dopísania predmetných Náležitostí sa navyše podrobnejšie vyjadril v rámci svojho podania zo dňa 11.05.2018 v konaní proti WSS, pričom toto vyjadrenie je súčasťou súdneho spisu aj v predmetnom Konaní (vzhľadom na pripojenie spisu). V predmetnom prípade bol návrh Dohody doručený žalobkyni osobne už s doplnenými Náležitosťami - t. z. bol žalobkyni doručený ešte pred jeho podpísaním zo strany žalobkyne v jeho konečnej a záväznej podobe a žalobkyňa takýto návrh po porade so svojím právnym zástupcom akceptovala svojím vlastnoručným podpisom. Spochybňovať pravosť takto uzavretej Dohody môže v takomto prípade iba navrhovateľ, nakoľko iba jeho prejav vôle bol pozmenený a nie prejav prijímateľa. V prejednávanom prípade návrh Dohody neopustil jeho dispozičnú sféru až do odovzdania návrhu žalobkyni na osobnom stretnutí, teda žalobkyňa sa nemôže ani teoreticky dovolávať prípadného pozmeňovania návrhu Dohody pred jeho doručením žalobkyni. Žalobkyňa by sa mohla dovolávať neplatnosti Dohody z dôvodu zmeny jej obsahu iba vtedy, ak by bola Dohoda pozmenená po jej podpise žalobkyňou, čo sa však nestalo. Mal tak za to, že žalobkyňa svoje tvrdenie (ako aj všetky svoje doterajšie tvrdenia ohľadom údajnej neplatnosti Dohody) žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázala, pričom je to práve žalobkyňa, ktorá v konaní nesie dôkazné bremeno ohľadom preukázania neplatnosti Dohody. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že pre rozhodnutie vo veci bola relevantná len otázka, či Náležitosti Dohody boli do Dohody dopísané pani Bič pred jej doručením žalobkyni, alebo až po jej doručení, a nie otázka, či bola pani Bič na toto konanie poverená. Nakoľko Náležitosti Dohody boli do Dohody dopísané ešte pred jej doručením žalobkyni, je Dohoda platná. Pritom nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že súd sa s touto otázkou vo svojom rozsudku vôbec nevysporiadal. Aj súd prvej inštancie v bode 10 rozsudku uviedol, že je v konaní nesporné, že žalobkyňa podpisovala Dohodu už s doplnenými Náležitosťami Dohody, z čoho je zrejmé, že otázka poverenia pani L. na ich doplnenie je irelevantná. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnosti, že Dohoda o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 29.11.2016 je neplatným právnym úkonom, ako aj vzhľadom na vecnú správnosť odvolaním napádaného rozhodnutia navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu. 6. K vyjadreniu žalovaného sa žalobkyňa nevyjadrila. 7. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. 8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v konaní sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného dohodou zo dňa 29.11.2016 ku dňu 15.12.2016, je neplatné. Skutkovo dôvodnosť žaloby zdôvodnila tým, že krajská riaditeľka žalovaného A.. E. L. ju prinútila k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru. Vzhľadom k uvedenému považovala skončenie pracovného pomeru za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, s poukazom na druhú vetu článku 2 Základných zásad Zákonníka práce, ako aj uzavretú v rozpore s § 37 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. 9. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia má odvolací súd za to, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 10. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku, zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 11. Ust. § 60 ods. 1 Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi a zamestnancovi skončiť pracovný pomer aj dohodou, a to k dohodnutému dňu. Na platnosť skončenia pracovného pomeru sa vyžaduje, aby bolo uzavreté v písomnej forme a boli v ňom uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20200404>. V prejednávanej veci žalobkyňa nesporovala splnenie zákonných podmienok uvedených v ust. § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ale namietala rozpor s čl. 2 druhej vety Zákonníka práce a rozpor s ust. 37 Občianskeho zákonníka. Zákonník práce v čl. 2 druhá veta základných zásad uvádza, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnanca. Občiansky zákonník v ust. § 37 ods. 1 vyžaduje na platnosť právneho úkonu splnenie nasledovných požiadaviek : a) sloboda vôle, b) vážnosti vôle, c) určitosť prejavu vôle a d) zrozumiteľnosti prejavu vôle. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď pri rozhodovaní vo veci preskúmaval náležitosti Dohody vo vzťahu k preukázaniu splnenia podmienok uvedených v ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z obsahu Dohody možno konštatovať, že Dohoda bola uzavretá zrozumiteľne a určito, z jej obsahu je zrejmým, že strany sa dohodli na skončení pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 28.04.2016 v znení dodatkov, na základe ktorého žalobkyňa vykonávala u žalovaného pracovnú pozíciu odborný referent pre prevádzku Wüstenrot centra, a to ku dňu 15.12.2016. Pri posudzovaní vážnosti vôle žalobkyne uzavrieť so žalovaným Dohodu odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že žalobkyňa sama navrhla skončenie pracovného pomeru dohodou ( email na čl. 138) a mala vedomosť o tom, že jej na stretnutí dňa 29.11.2016 bude predložený návrh Dohody, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že tohto stretnutia sa zúčastnil aj jej právnik E.. A. V.. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpísala slobodne, potom jej slobodu vôle vylučuje iba priame fyzické donútenie, ktoré však netvrdila, alebo bezprávna vyhrážka. Podľa ustálenej súdnej praxe o bezprávnu vyhrážku sa však jedná jedine vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť (napr. hrozba ublíženia na zdraví, hrozba značnej škody a pod.), alebo sa vyhráža tým, čo by síce oprávnená urobiť bola, ale prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu vyhrážka použitá byť nemôže (napr. sa vyhráža tým, že ak konajúca osoba určitú zmluvu neuzavrie, bude oznámená ako páchateľ trestného činu, ktorého sa dopustila). V konaní nebolo preukázané, že zo strany žalovaného ako zamestnávateľa došlo k psychickému nátlaku a bezprávnej vyhrážke pri skončení pracovného pomeru smerom k žalobkyni. Vzhľadom na uvedené je potom bez významu i dôvod, ktorý viedol k ukončeniu pracovného pomeru. Dôkazné bremeno v konaní spočíva na žalobkyni. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci, že by bola k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru donútená zamestnávateľom (žalovaným) alebo, žeby sa v čase uskutočnenia právneho úkonu výpovede nachádzala v duševnom stave, ktorý by spôsoboval neplatnosť tohto právneho úkonu. Prítomnosť tretej osoby (E.. V.) pri uvedenom stretnutí, na ktorom bol žalobkyni predložený návrh Dohody podporuje závery súdu prvej inštancie o slobode jej vôle ukončiť pracovný pomer so žalovaným Dohodou. Nemožno uvažovať ani o konaní v tiesni, nakoľko nepodpísanie Dohody zo strany žalobkyne automaticky neznamenalo skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného. Odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobkyňa ani nežiadala o uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru, ale svoju pozornosť zamerala najmä na výšku odstupného, ktorá bola predmetom Dohody a následne bola aj žalobkyni vyplatená. Pri posudzovaní argumentácie žalobkyne, že k uzavretiu Dohody so žalovaným došlo v dôsledku toho, že jej žalovaný hrozil tým, jej bude odobraté Poverenie a prácu by mala vykonávať nie v F.A., ale v iných objektoch žalovaného, je potrebné vzhliadnuť na obsah Pracovnej zmluvy žalobkyne zo dňa 28.04.2016. V § 1 ods. 1 Pracovnej zmluve sa strany dohodli na to, že žalobkyňa bude pre žalovaného vykonávať druh práce odborný referent pre prevádzku Wüstenrot centra, v § 1 ods. 2 Pracovnej zmluvy bolo miesto výkonu práce dohodnuté ako pracoviská Wüstenrot poisťovne, a.s. v Košickom samosprávnom kraji. I keď žalovaný Poverením zo dňa 29.04.2016, na dobu neurčitú, poveril žalobkyňu vedením Wüstenrot centra v Košiciach 2, ostatné práva a povinnosti vyplývajúce pre žalobkyňu z pracovnej zmluvy zostali nedotknuté. Vychádzajúc z toho, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným pracovnú zmluvu za podmienok tam uvedených a následne prijala jednostranné Poverenie na vedenie Wüstenrot centra v Košiciach 2, z ktorého je zrejmým, že toto Poverenie možno zo strany žalovaného kedykoľvek zrušiť, musela si byť vedomá toho, že v prípade jednostranného rozhodnutia žalovaného o zrušení Poverenia bude ďalej povinná plniť svoje povinnosti vyplývajúce z dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve. Vzhľadom k uvedenému argumentácia žalobkyne o konaní v tiesni vzhľadom na hrozbu odobratia Poverenia žalovaným nie je dôvodnou. Vo vzťahu k zostávajúcej argumentácii žalobkyne, ktorou v podanom odvolaní poukázala na to, že žalovaný nedovoleným spôsobom mimo pracovnej zmluvy prostredníctvom tzv. Poverenia dohodol tri podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, odvolací súd uvádza, že uvedené prostriedky procesného útoku žalobkyňa nepoužila v konaní pred súdom prvej inštancie. Ust. § 366 C.s.p. umožňuje použiť nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli použité pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní, v prípade ak sa týkajú procesných podmienok alebo sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo k má nimi byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na nové skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v odvolaní neprihliadol. 12. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj námietky žalobkyne, že súd prvej inštancie neskúmal, či A.. E. L. bola oprávnená konať v mene žalovaného ako zamestnávateľa. V konaní nebolo sporným, že žalobkyni bol návrh Dohody predložený s už vyplneným dátum skončenia pracovného pomeru ako aj s výškou odmeny. Samotná skutočnosť, že text Návrhu Dohody bol v časti napísaný rukou, nespôsobuje jeho neplatnosť, nakoľko ust. § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje obsah právneho úkonu zachytený v listinnej forme zachytiť aj napísaný rukou. Preto, ak žalobkyňa Návrh Dohody obsahujúci aj dátum skončenia pracovného pomeru a výšku odmeny, prijala a na znak súhlasu s jeho obsahom Dohodu podpísala, nemôže sa dovolávať neplatnosti Dohody z dôvodu zmeny jej obsahu. Vzhľadom k uvedenému pre posúdenie veci nebolo potrebným skúmať, či A.. E. L. bola poverená vpísať do Návrhu dohody o skončení pracovného pomeru dátum skončenia pracovného pomeru a výšku odmeny. Vychádzajúc tak z toho, že Dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovala všetky zákonné náležitosti a nebolo preukázané, že by svojim obsahom alebo účelom odporovala zákonu, prípadne ho obchádzala, závery súdu prvej inštancie týkajúce sa platnosti Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 29.11.2016 sú správne. Pričom správnosť uvedených záverov neboli spôsobilé spochybniť ani žalobkyňou uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/5/2010 Najvyšší súd SR sa jednalo o odlišný skutkový stav, kedy zamestnanec so zamestnancom uzavreli dohodu o zložení zábezpeky a súd určil, že táto dohoda je neplatná, nakoľko ide o zabezpečovací inštitút, ktorý Zákonník práce nepozná. V konaní vedenom pod sp. zn. 4Cdo / 4/2012 Najvyšší súd SR bolo predmetom preskúmavania posúdenie, či boli zamestnanci poverení oprávnení podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru, čo nie je prípad totožný s prejednávanou vecou. 13. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala nesprávnosť, nezákonnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré boli nevyhnutné pre správne posúdenie veci. Odvolací súd poukazuje na povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Pričom dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). I napriek skutočnosť, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zdôvodnil stručne, možno konštatovať, že z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé na základe akých skutkových okolností a právneho posúdenia súd prvej inštancie žalobe žalobkyne nevyhovel, preto odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. 14. Neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. V podanom odvolaní žalobkyňa nekonkretizovala, ktoré dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, hoci boli tvrdené. Ozrejmenie uvedeného odvolacieho dôvodu nemožno vyvodiť ani s poukazom na konštatovanie žalobkyni v bode 12 odvolania, že súd prvej inštancie mal pri prejednaní veci postupovať v súlade s ust. § 295 C.s.p.. Ust. § 295 C.s.p. umožňuje súdu vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Na to, aby súd v individuálnom pracovnoprávnom spore postupoval v procesnom štádiu dokazovania v súlade s vyšetrovacou zásadou, je nevyhnutné, aby takémuto postupu predchádzala dôsledná úvaha súdu spočívajúca v posúdení otázky, či je takýto procesný postup nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej. Preto, ak v prejednávanom prípade súd prvej inštancie dospel na základe tvrdení strán sporu a vykonaných dôkazov k dôvodnému záveru, že sú splnené všetky podmienky na vydanie rozhodnutia v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, resp. sú splnené podmienky na vydanie spravodlivého rozhodnutia, nebolo dôvodným aby aj aj bez návrhu strán obstarával dôkazné prostriedky a vykoná dokazovanie potrebné na vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci samej. Nad rámec nevyhnutného odvolací súd uvádza, že o tom, ktoré dôkazy vykoná, rozhoduje súd pričom nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Nevykonanie navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie podrobne odôvodnil v bode 11, pričom s rozhodnutím nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia odvolací súd súhlasí. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci a ďalšie dokazovanie by bolo skutočne nehospodárne, a to i s poukazom na správne skutkové a právne závery, ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prijal. Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne, že konaním súdu prvej inštancie bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, vyhodnotil ako nedôvodné. 15. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ), ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil. 16. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a § 396 ods. 1, 2 C.s.p.. Vychádzajúc z toho, že žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, odvolací súd priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).