Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/9/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317217407 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317217407.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanej: W.. R. E. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX D., zast. Advokátska kancelária JUDr. Lucia Danišovičová, advokátka, so sídlom Drieňová 1/D, 821 01 Bratislava, o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 731,05 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 12.12.2018, č.k. 15Cpr/18/2017 - 91, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 12.12.2018, č.k. 15Cpr/18/2017 - 91 v celom rozsahu z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanej 131,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 131,68 eur odo dňa 01.12.2015 do zaplatenia. Zároveň priznal žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 100 %. 2. Súd prvej inštancie poukázal na žalobu žalobcu zo dňa 12.10.2017, ktorou sa voči žalovanej domáhal, ako bývalej zamestnankyne žalobcu, v zmysle uzatvorenej „Dohody o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca,“ zaplatenia sumy 731,05 eur, pozostávajúcej 1/ z nákladov na úvodné školenie - 40,22 eur,“ 2/ z nákladov na školenie predajné zručnosti a komunikácia s klientom - 358,87 eur, 3/ Koučingu a tréning predajných zručností - 463,64 eur, po odpočítaní sumy 131,68 eur, ktoré si zamestnávateľ - žalobca odpočítal priamou zrážkou zo mzdy žalovanej za mesiac november 2015. V priebehu konania si žalovaná uplatnila voči žalobcovi vzájomný nárok, a to na vrátenie sumy 131,68 eur , ktorá jej bola zrazená zo mzdy a žalobu navrhla zamietnuť. 3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy dňa 25.08.2015, s dňom nástupu do práce 01.09.2015, na dobu určitú do 31.08.2016, pričom žalovaná mala u zamestnávateľa vykonať práce v pozícii osobný bankér. V pracovnej zmluve zároveň bolo dohodnuté, že zamestnanec sa okrem iného zaväzuje priebežne absolvovať bankové vzdelávanie podľa pokynov zamestnávateľa, pričom neabsolvovanie vzdelávacieho programu je závažným porušením pracovnej disciplíny a zakladá právo zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru. Zároveň dňa 25.08.2015 uzatvorili účastníci dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca, kde okrem iného je uvedené, že zamestnávateľ sa v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie zaväzuje uhradiť zamestnancovi náklady na absolvovanie odborného školenia „Úvodné školenie“, kurzu finančného vzdelávania Slovenskej bankovej asociácie, odborného školenia „ predajné zručnosti a komunikácia s klientom“, odborného školenia a koučing, zamerané na ďalšie prehlbovanie predajných zručností a koučing a tréning predajných zručností, zabezpečených interným školiteľom zamestnávateľa, riaditeľ pobočky a regionálnym riaditeľom pre retail. Na druhej strane sa zamestnanec zaväzuje úspešne absolvovať prehlbovanie kvalifikácie a zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa do 31.08.2016 v zmysle pracovnej zmluvy. Zároveň sa zamestnanec zaviazal uhradiť zamestnávateľovi vynaložené náklady, resp. ich pomernú časť v prípadoch, ak zamestnanec nedodrží prehlbovanie kvalifikácie podľa tejto dohody, ak nedodrží záväzok zotrvať u zamestnávateľa a pracovný pomer skončí pred dobou do 30.08.2016 v zmysle pracovnej zmluvy. 4. Dňa 30.11.2015 doručila žalobkyňa žalovanému oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce a to k 30.11.2015. 5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 46 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), ust. § 129 ods. 1 a 3 ZP, § 153 až § 155, ust. § 451 Obč.zák., ako aj ust. § 147 a ust. § 149 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V súvislosti s úrokmi súd prvej inštancie poukázal na ust. § 517 ods. 1 veta prvá Obč.zák., v spojení s § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. 6. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba žalobcu bola podaná bezdôvodne, keď účastníci uzatvorili pracovnú zmluvu, i dohodu o prehlbovaní kvalifikácie dňa 25.08.2015, teda v jeden a ten istý deň, čo podľa súdu prvej inštancie nie je správne, keďže pracovný pomer vznikol až dňa 01.09.2015, kedy žalovaná nastúpila do práce. Žalovaná si teda mohla rozmyslieť nástup do práce a prípadne nenastúpiť a takto by pracovný pomer nevznikol. Po nástupe žalovanej do práce 01.09.2015 vznikol pracovný pomer a najskôr od tohto dňa mohol žalobca uzatvoriť so žalovanou hypoteticky dohodu o prehlbovaní kvalifikácie. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ sa týka samotného prehlbovania kvalifikácie, táto spočíva v tom, že zamestnanec už nejakú kvalifikáciu musí mať, čo je vylúčené s poukazom na dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca, keď žalovaná ako nový zamestnanec, nemohla žiadnu kvalifikáciu ani mať a teda nemala čo prehlbovať, a preto dohodu o prehlbovaní kvalifikácie nebol právny dôvod uzatvárať, keďže zmluva o prehlbovaní kvalifikácie nemala žiaden právny význam. Súd prvej inštancie má za to, že obsah dohody o prehlbovaní kvalifikácie je pre konanie právne bezvýznamný, je bezvýznamné, či zmluva je platná alebo neplatná, v prípade ak áno, z akého dôvodu. Keďže žalovaná zaplatila žalobcovi úhradou zrážky zo mzdy náklady na prehlbovanie kvalifikácie, súd prvej inštancie vyhovel žalovanej a jej prejavu ako prostriedku procesnej obrany, zaplatiť jej v bode II. výroku rozsudku túto sumu spolu s úrokom z omeškania. O trovách prvoinštančného konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže v konaní nemal úspech vo veci, a priznal žalovanej trovy konania vo výške 100 %, pretože mala v konaní plný úspech vo veci. 7. Proti tomto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi vo vzťahu k žalovanej, nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 8. V prvom rade žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že neuviedol predbežné právne posúdenie veci s poukazom na ust. § 181 ods. 2 CSP, a to aj napriek tomu, že ho o to žalobca výslovne požiadal na pojednávaní dňa 03.10.2018. Vzhľadom na absenciu náležitého a dostatočne určitého predbežného právneho posúdenia žalobca nemohol objektívne predvídať zamietnutie žaloby v celom rozsahu, a preto toto rozhodnutie považuje za prekvapivé. K ustanoveniu § 365 ods. 1 písm. d) CSP, žalobca mal za to, že súd prvej inštancie neidentifikoval sporné právne otázky v konaní a ani sa nevysporiadal s právnymi argumentami sporových strán. Za nezrozumiteľnú výhradu súdu prvej inštancie uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovanou dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca v rovnaký deň ako pracovnú zmluvu, t.j. 25.08.2015, čo súd považoval za nesprávne, keďže pracovný pomer vznikol až 01.09.2015 a v období od 25.08.2015 do 01.09.2015 si ešte nástup do práce mohla rozmyslieť, prípadne nenastúpiť v tento deň a tým by pracovný pomer ani nevznikol. Žalobca uviedol, že uzavretie dohody o prehlbovaní kvalifikácie skôr, ako dôjde k vzniku pracovného pomeru, nespôsobuje zamestnancovi žiadne negatívne následky a to ani v prípade, ak by do práce nenastúpil. Zamestnávateľovi totiž nevznikajú žiadne náklady, naopak pre obe zmluvné strany je právne istejšie, keď si rozsah svojich vzájomných záväzkov objednajú ešte pred vznikom pracovného pomeru. Navyše proces podpisovania zmlúv nebol doteraz vytýkaný ani zo strany inšpekcie práce. Žalobca zdôraznil, že potrebu priebežného dopĺňania odborných vedomostí predpokladá i zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 9. K ustanoveniu § 365 ods. 1 písm. h) CSP, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie opomenul ust. § 155 ods. 5 ZP, ktorý umožňuje uzatvoriť dohodu aj o prehlbovaní kvalifikácie, pričom podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná ako nový zamestnanec, nemôže mať žiadnu kvalifikáciu. Súd však nezohľadnil fakt, že žalovaná pred nástupom do práce, absolvovala stredoškolské vzdelanie na obchodnej akadémii, ale aj II. stupeň vysokoškolského štúdia na Ekonomickej univerzite v Bratislave, kde získala titul inžinier, a preto žalovaná vstupovala do pracovného pomeru so žalobcov dostatočne kvalifikovaná. Navyše súd prvej inštancie sa nezaoberal právnou otázkou a to, či dohoda o prehlbovaní kvalifikácie je alebo nie je platná. Napriek tomu priznal žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bez akejkoľvek bližšej interpretácie ust. § 451 Obč.zák. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR z 30.08.2010 sp.zn. IV. ÚS 197/2010, v intenciách ktorého mal za to, že súdny proces pred súdom prvej inštancie sa nejavil ako spravodlivý. Zložkami práva na spravodlivý proces možno zaradiť okrem iného i zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, práva na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a na preskúmanie takéhoto rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje. 10. K odvolaniu sa podaním zo dňa 20.05.2019 písomne vyjadrila žalovaná, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná mala za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a formálne správny a v konaní nedošlo k žiadnym vadám, ktoré by sa dotýkali procesného postavenia žalobcu. Zároveň súd riadne zistil skutkový stav a správne ho právne posúdil. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci, žalovaná uviedla, že je pravdou, že súd prvej inštancie v čase pred tým, než strany sporu predniesli svoje argumenty, na žiadosť žalobcu neuviedol predbežné právne posúdenie veci, avšak nemožno z toho vyvodiť, že by rozhodnutie súdu bolo pre žalobcu prekvapivé. Súd prvej inštancie založil rozsudok na skutkových a právnych záveroch, ktoré boli stranami v konaní tvrdené, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, ktoré oprel o tie právne normy, ktoré sa strany sporu v priebehu konania odvolávali. Nijakým spôsobom nedošlo k znemožneniu žalobcovi predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sú podstatné pre posúdenie veci. 11. K námietkam, že rozhodnutie nebolo presvedčivé, žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/145/2011, v zmysle ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. I podľa rozhodnutia III. ÚS 199/09, ak odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov, výpočet hodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu, spĺňa v plnej miere takéto rozhodnutie požiadavku podľa § 157 OSP (teraz ust. § 220 ods. 2 CSP). 12. Ak by aj rozsudok súdu prvej inštancie bol považovaný na nepreskúmateľný, tak podľa ust. § 389 ods. 1 CSP, nie je nepreskúmateľnosť rozsudku dôvodom na jeho zrušenie, keď žalovaná tvrdí, že rozsudok je čo do svojej výrokovej časti správny. 13. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, žalovaná má za to, že nemožno dospieť k záveru, že by súd prvej inštancie opomenul ust. § 155 ods. 5 ZP o dohode o prehlbovaní kvalifikácie, naopak vo svojom odôvodnení dohodou o prehlbovaní kvalifikácie zaoberal. Podstata argumentácie žalovanej smerovala k tomu, že uzatvorená dohoda o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca, nie je prehlbovaním kvalifikácie, ale len zaškolenie zamestnanca, ktoré je na rozdiel od prehlbovania kvalifikácie zákonnou povinnosťou zamestnávateľa, ktoré náklady znáša zamestnávateľ. 14. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 01.07.2019 zotrval na tom, že zamietnutie žaloby žalobcu v celom rozsahu bolo nepredvídateľné, pričom vo zvyšku žalobca zotrval na odvolacích dôvodoch a naďalej žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok v celom rozsahu. 15. Odvolacia replika žalobcu bola zástupkyni žalovanej doručená dňa 08.08.2019, zástupkyňa žalovanej sa k odvolacej replike žalobcu písomne nevyjadrila. 16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. 17. V predmetnom konaní sa žalobca žalobou z 12.10.2017 domáhal voči žalovanej zaplatenia 731,05 eur, s poukazom na pracovnú zmluvu uzavretú na dobu určitú, ako aj dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnancov, obe podpísané 25.08.2015. Zároveň v priebehu prvoinštančného konania žalovaná si uplatnila voči žalovanému vzájomný nárok vo výške 131,68 eur, ktorá mala predstavovať úhradu časti nákladov za prehlbovanie kvalifikácie, ktorú žalobca strhol žalovanej zo mzdy za mesiac október 2015. 18. V odvolacej námietke žalobcu (v súvislosti s ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP), žalobca poukázal na ust. § 220 ods. 2 CSP, keď vytýkal súdu prvej inštancie, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nebolo presvedčivé, súd prvej inštancie neidentifikoval sporné právne otázky v konaní a ani sa nevysporiadal s právnymi argumentmi sporových strán. 19. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Ide o existenciu takej vady konania, ktorá sa prejaví v nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožní strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to až do takej miery, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 CSP a ust. § 220 ods. 2 CSP). Súd je pritom povinný starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. 20. Vyššie uvedené z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku síce poukázal na žalobu žalobcu, na listinné dôkazy pripojené k žalobe, odcitoval príslušné zákonné ustanovenia, v zmysle ktorých vec po právnej stránke posudzoval, avšak chýbal záver, ktorý si zákonný sudca urobil o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie s poukazom na jeho vnútorné presvedčenie a jeho logický myšlienkový postup. I keď hodnotenie dôkazov úvahou súdu neznamená svojvôľu súdu pri hodnotení dôkazov, podľa odvolacieho súdu hodnotiaca úvaha súdu by mala zodpovedať zásadám jednak formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu. Súd má zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a vylúčiť tie, ktoré nemajú v konaní žiaden význam pre rozhodnutie vo veci a ďalej sa zaujímať a vyhodnotiť také dôkazy, ktoré sú pre posúdenie veci dôležité. 21. Súd prvej inštancie má vo svojej argumentácii, ktorá je obsiahnutá v odôvodnení jeho rozhodnutia dbať na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, inak povedané, mal by dbať na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné racionálne, ale v neposlednom rade spravodlivé a presvedčivé. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie však vyššie uvedené atribúty jednoznačne postráda. Krátke vetné spojenia, napr. v odsekoch 24 až 28 sú konštatovania súdu bez toho, aby súd prvej inštancie bližšie ozrejmil a odôvodnil strohé konštatovanie pod vyššie uvedenými odsekmi, úplne zmätočne vyznievajú odseky pod č. 30 („...pre úplnosť súd poukazuje na to, že obsah dohody o prehlbovaní kvalifikácie je pre konanie právne bezvýznamný, teda, či je zmluva platná alebo neplatná, ak áno, z akého dôvodu...“). Taktiež napr. článok 31, ktorý len stručne poukazuje na odsek 27 a 28 (ods. 27 znie: „dohodu o prehlbovaní kvalifikácie teda nebol právny dôvod uzatvárať. Odsek 28 znie: „zmluva o prehlbovaní kvalifikácie teda nemala vo vzťahu k účastníkom žiaden právny význam“), a ním mal súd prvej inštancie za to, že žalobca sa mal na úkor žalovanej obohatiť, a preto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. 22. V tomto smere je preto dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že konanie pred súdom prvej inštancie sa nejaví ako spravodlivé, najmä pokiaľ sa týka práva strany sporu na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, a následne práva na preskúmanie rozhodnutia. 23. K odvolacej námietke žalobcu, ktorá smerovala k jednej z nezrozumiteľných výhrad súdu a to k tomu, že žalobca uzatvoril so žalovanou dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca v rovnaký deň ako pracovnú zmluvu, teda dňa 25.08.2015, čo však súd prvej inštancie nepovažoval za správne, odvolací súd uvádza, že možno súhlasiť s právnym záverom žalobcu, že uzatvorenie dohody o prehlbovaní kvalifikácie skôr ako vznikol pracovný pomer, nemá za následok žiadne negatívne následky pre zamestnanca, či už keď do práce nastúpi, ale i v prípade, ak nakoniec sa rozhodne do práce nenastúpiť. Dôležité je však poznamenať, že súd prvej inštancie bližšie neuviedol, či i táto výhrada súdu bola, resp. mohla byť spôsobilou na vyslovenie záveru prvej inštancie (viď. odsek 28), v zmysle ktorého súd prvej inštancie konštatoval, že „zmluva o prehlbovaní kvalifikácie nemala vo vzťahu účastníkom žiaden právny význam“. 24. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 25. Z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvej inštancie po úkonoch podľa predchádzajúcich bodov oboznámil stanovisko súdu k skutkovým tvrdeniam a k navrhovaným dôkazom a ani neoboznámil predbežné právne posúdenie veci súdom, napriek tomu, že ho o to žalobca na pojednávaní dňa 03.10.2018 požiadal. Predbežné právne posúdenie veci podľa odvolacieho súdu je súd (sudca) povinný stranám a ich zástupcom oznámiť na prvom pojednávaní, z neho by malo byť stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno očakávať v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu a samotnú prípravu pojednávania. 26. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám, nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, jeho obsahom je i zákonom upravené konanie súdov, pričom každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Podľa odvolacieho súdu, preto porušením práva na spravodlivý súdny proces je možné chápať i taký nežiadúci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré je priznáva Civilný procesný poriadok, za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Odvolací súd uvádza, že najmä vady konania, ktoré sú uvedené v ust. § 389 ods. 1 písm. a) až c) CSP, sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ako aj na čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd sa preto stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces, v dôsledku porušenia uvedených zákonných ustanovení súdom prvej inštancie. Vo vyjadrení k odvolaniu síce zástupkyňa žalovanej uviedla, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do detailov sporu, odvolací súd však uvádza, že zároveň na druhej strane je nevyhnutné, aby súd reagoval v odôvodnení svojho rozhodnutia na podstatné a relevantné argumenty strán sporu, pričom súd prvej inštancie tak nekonal a jeho nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolaciemu súdu neostávalo iné, než tento napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 27. Povinnosťou súdu prvej inštancie po zrušení rozsudku je potrebné riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec prejednať so sústredením sa na sporné otázky, ako aj na odvolacie argumenty samotného odvolateľa, v dostatočnom rozsahu objasniť skutkový a právny základ a následne skutkový stav subsumovať pod príslušné právne ustanovenia, vec posúdiť z hľadiska všetkých zákonných ustanovení a jasne a v dostatočnom rozsahu odôvodniť rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. 28. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí zároveň rozhodne i o náhrade trov konania nielen pred súdom prvej inštancie, ale aj o trovách odvolacieho konania v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).