Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317218432 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317218432.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Plastcom, spol. s r.o., Hattalova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 17 318 378, zastúpený advokátom: JUDr. Igor Huna, Seberíniho ul. č. 1, Bratislava, IČO: 51 016 834, proti žalovanému: J.. Q. K., N.. XX. XX. XXXX, A. E. L.. Č.. XX, A., zastúpený advokátom: JUDr. Milan Marušin, Karloveská ul. č. 6C, Bratislava, IČO: 30 796 105, o zaplatenie istiny 135, 20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. októbra 2019, č. k. 61Cpr/15/2017 - 268, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 135, 20 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy od 01. 07. 2017 do zaplatenia, titulom náhrady škody a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1, ods. 1, 3, 4, § 82, § 178 ods. 1, 2, § 179 ods. 2, § 191 ods. 1, 2, 4, § 220 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 135a ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 316 ods. 1, § 322, § 323 C. s. p. a vecne absenciou splnenia predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu tak, ako to predpokladá ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Uviedol, že predmetom konania bol žalobcom (ako zamestnávateľom) uplatnený nárok voči žalovanému (ako zamestnancovi) na náhradu škody vo výške vyplatenej odmeny zamestnankyni žalobcu J.. A. S. v sume 100 eur, vyplatenej žalovaným ako vedúcim zamestnancom, obchodno-ekonomickým riaditeľom žalobcu, keď v konaní bola spornou oprávnenosť vyplatenia tejto odmeny a to, či pri jej schválení a vyplatení boli na strane žalovaného naplnené predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu v dôsledku takého vyplatenia odmeny s tým, že sporným bol samotný uplatňovaný nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom náhrady škody v dôsledku porušenia povinností žalovaného ako vedúceho zamestnanca, obchodno-ekonomického riaditeľa žalobcu vyplatením odmeny zamestnankyni žalobcu vo výške 100 eur a zároveň, či došlo k porušeniu právnych povinností žalovaného pri vyplatení odmeny vo výške 100 eur J.. A. S., ktorá je predmetom tohto sporu. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný je jedným zo spoločníkov a konateľov žalobcu a zároveň obchodno-ekonomický riaditeľ, a preto do úvahy prichádza aplikácia ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti podľa Zákonníka práce ako aj príslušných ustanovení podľa Obchodného zákonníka s tým, že žalobca ako zamestnávateľ žalovaného nepreukázal splnenie základných predpokladov zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu (v zmysle § 179 Zákonníka práce), ktoré musia byť kumulatívne splnené, nakoľko zo strany zamestnanca by muselo dôjsť k protiprávnemu úkonu, ku vzniku škody, musí existovať príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, predpokladom je tiež zavinenie zamestnanca, ktoré musí zamestnávateľ preukázať a v neposlednom rade predpokladom je existencia pracovného pomeru, pričom ku škode by muselo dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením (§ 220 Zákonníka práce). Uviedol, že škodou je potrebné rozumieť majetkovú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného vyjadriteľnú v peniazoch, keď zákon rozlišuje dva druhy škody, a to jednak skutočnú škodu a tiež ušlý zisk (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom v tomto prípade mal za to, že nie sú splnené viaceré predpoklady na vznik zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca, nakoľko nebolo preukázané, že by vyplatením odmeny J.. A. S. vznikla škoda s tým, že z vykonaného dokazovania naopak vyplynulo, že táto zamestnankyňa vykonala zaškoľovanie v špecifickom systéme žalobcu, čo sa naopak mohlo prejaviť v zväčšení majetku žalobcu. Poukázal na to, že žalobca ako zamestnávateľ nepreukázal protiprávny úkon ani zavinenie žalovaného ako zamestnanca, keď v konaní síce preukázal, že žalovaný zastáva od 04. 08. 2009 funkciu obchodno- ekonomického riaditeľa spoločnosti žalobcu, avšak nepreukázal pracovnú náplň výkonu tejto funkcie ani oprávnenia či povinnosti z nej vyplývajúce. Uviedol, že pri posudzovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú pri plnení pracovných úloh z nedbanlivosti vedúceho zamestnanca je potrebné vychádzať z náplne jeho práce, ktorú žalobca v konaní nepreukázal s tým, že aj zo samotného zákona vyplýva povinnosť vedúceho zamestnanca zabezpečovať odmeňovanie zamestnancov (§ 82 písm. c/ Zákonníka práce), a preto argumentácia žalobcu, že došlo k porušeniu podpisových práv zo strany žalovaného z dôvodu, že v mene spoločnosti žalobcu konajú vždy dvaja konatelia, nesúvisí s pracovnou náplňou a konaním žalovaného ako vedúceho zamestnanca. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že pri zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností z pracovného pomeru v súvislosti s plnením pracovných úloh nejde o akúkoľvek, teda aj nepriamu súvislosť, ale muselo by ísť o priamu súvislosť a zodpovednosť by teda musela vzniknúť pri zavinenom porušení povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a nie v súvislosti s porušením povinností konateľa ako štatutárneho orgánu spoločnosti, avšak žalobca vlastne v tomto konaní tvrdil, že došlo k porušeniu pri konaní samotnej spoločnosti (štatutárneho orgánu), a že v dôsledku absencie schválenia odmeny pre zamestnanca spoločnosti dvomi konateľmi, došlo neoprávnene k vyplateniu tejto odmeny. Poukázal na skutočnosť, že z organizačnej štruktúry predloženej samotným žalobcom tiež vyplýva, že J.. S. ani nebola priamy podriadený žalovaného, tak ako to uviedol žalobca s tým, že z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že personálny manažér konal obvyklým spôsobom v spoločnosti (prostredníctvom e-mailovej komunikácie) a mzdy spracovával na základe e-mailovej komunikácie v rámci komunikácie vedúcich zamestnancov, konateľov a spoločníkov obchodnej spoločnosti žalobcu s tým, že personálny manažér podľa organizačnej štruktúry pritom podlieha personálnemu úseku, personálnemu riaditeľovi a ten podlieha v štruktúre spoločnosti žalobcu riaditeľovi spoločnosti, technickému riaditeľovi. Uviedol, že obchodno-ekonomický úsek a obchodno-ekonomický riaditeľ je v danej štruktúre nezávislý od personálneho úseku a teda aj personálneho manažéra a ak by došlo k neoprávnenému vyplateniu nejakej odmeny je zrejmé, že mzdové podklady spoločnosti vrátane odmien zamestnancov sú pripravované na personálnom úseku, ktorého chod nepodlieha zodpovednosti obchodno-ekonomického riaditeľa s tým, že ak by v spoločnosti bol na vyplatenie odmeny potrebný podpis (nielen schválenie napríklad ústnou formou alebo prostredníctvom e-mailovej komunikácie) dvoch konateľov spoločnosti ako štatutárneho orgánu, za evidenciu a spracovanie mzdových podkladov na základe listinných dôkazov nezodpovedá obchodno- ekonomický riaditeľ ako zamestnanec spoločnosti žalobcu, a preto na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade žalobca spochybňuje vyplatenie odmeny pre zamestnanca spoločnosti v dôsledku pochybenia samotného štatutárneho orgánu spoločnosti a pre vyvodenie zodpovednosti v zmysle § 179 Zákonníka práce žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, nakoľko nepreukázal, akého porušenia povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, sa mal žalovaný dopustiť, keď ani nepreukázal náplň jeho práce a oprávnenia či povinnosti žalovaného vyplývajúce z jeho funkcie obchodno-ekonomického riaditeľa, keď vlastne tvrdil, že došlo k porušeniu konania štatutárneho orgánu a žiadal pritom vyvodenie zodpovednosti zamestnanca za škodu s tým, že uplatňoval škodu u žalovaného z titulu funkcie riaditeľa, pričom namietal porušenie oprávnenia konateľa. Poukázal na skutočnosť, že zodpovednosť zamestnanca za škodu podľa Zákonníka práce (v zmysle § 179 Zákonníka práce) je zodpovednosťou odlišnou od zodpovednosti štatutárneho orgánu - konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 135a Obchodného zákonníka a žalobca v konaní nepreukázal, či došlo k porušeniu povinnosti žalovaného ako zamestnanca tak, ako to predpokladá § 179 Zákonníka práce. Uviedol, že pracovnoprávnymi vzťahmi nie sú vzťahy, ktoré vznikli pri výkone funkcie člena štatutárneho orgánu, a teda napríklad konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným. K argumentácii žalobcu, že Zákonník práce nepozná pojem odmena ani pojem mimoriadna odmena, ktorá v danom prípade mala byť vyplatená, súd prvej inštancie uviedol, že samotný žalobca predložil listinné dôkazy (napríklad predb. výpis vybraných miezd) preukazujúce, že žalobca eviduje v rámci mzdových podkladov aj prémie a odmeny a dokonca aj mimoriadne odmeny zamestnancov. K tvrdeniu žalobcu, že došlo tiež ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na vyplatenie odmeny J.. S., keď za mesiace máj a jún 2017 odpracovala len dva dni uviedol, že Zákonník práce vyžaduje pri zodpovednosti zamestnanca za škodu spôsobenú proti dobrým mravom úmysel (§ 179 ods. 2 Zákonníka práce), avšak v danom prípade z vykonaného dokazovania úmyselné konanie žalovaného proti dobrým mravom taktiež preukázané nebolo. Poukázal na skutočnosť, že žaloba, na základe ktorej si žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody zo zodpovednosti zamestnanca za škodu, je nedôvodná, pretože neboli splnené zákonné podmienky tak, ako to predpokladá § 179 Zákonníka práce, keď v konaní nepreukázal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, pričom dôkaznú povinnosť vo vzťahu k protiprávnemu úkonu, škode, príčinnej súvislosti a zavineniu zamestnanca mal v danom prípade poškodený, teda žalobca s tým, že ak nie je splnený čo i len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu (podľa § 179 Zákonníka práce) nezodpovedá. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, teda v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné, v dôsledku čoho mu súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že na rozdiel od súdu prvej inštancie je toho názoru, že všetky predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnanca za škodu boli zo strany zamestnávateľa - žalobcu preukázané, avšak zo strany súdu neboli správne vyhodnotené, nakoľko preukázal, že žalovaný je pracovne u zamestnávateľa zaradený na funkcii obchodno-ekonomický riaditeľ od 04. 08. 2009 s tým, že medzi zamestnancom a zamestnávateľom bola uzatvorená Dohoda o zmene pracovnej zmluvy formou dodatku k pracovnej zmluve uzatvorenej dňa 02. 01. 1996, keď ďalej bolo preukázané, že formou dodatku č. 2 k pracovnej zmluve bola medzi zamestnávateľom a zamestnancom dohodnutá dňom 01. 10. 2001 pracovná náplň zamestnanca - žalovaného, z ktorej okrem iných povinností vyplýva, že žalovaný ako pracovník zodpovedá pod bodom 1. pracovnej náplne za mzdovú a personálnu agendu, a preto si nedokáže vysvetliť konštatovanie súdu prvej inštancie, že nepreukázal pracovnú náplň výkonu tejto funkcie ani oprávnenia či povinnosti z nej vyplývajúce. Uviedol, že spornou skutočnosťou v tomto konaní je, či žalovaný na pracovnej pozícii obchodno-ekonomického riaditeľa, zodpovedného podľa pracovnej náplne za mzdovú a personálnu agendu, konal v súlade alebo v rozpore so svojimi povinnosťami, keď vydal príkaz na vyplatenie odmeny svojej podriadenej J.. S. vo výške 100 eur, pričom zastáva názor, že konanie žalovaného bolo v rozpore s plnením jeho povinností vyplývajúcich z jeho pracovného zaradenia a jednak aj z pracovnej náplne. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný okrem toho, že pracovne zastáva funkciu obchodno- ekonomického riaditeľa, je zároveň jedným zo štyroch spoločníkov a jedným zo štyroch konateľov žalobcu, a preto pri plnení si svojich pracovných povinností súvisiacich s pracovným zaradením vedel o tom, že k vyplateniu mzdy, do čoho treba zaradiť aj vyplatenie odmeny, musí byť mzda vrátane odmeny vždy schválená dvomi konateľmi spoločnosti, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z dokumentu spoločnosti pod názvom „Podpisové práva“, ktorý bol predložený súdu, pričom sám žalovaný pri výsluchu do zápisnice zo dňa 25. 06. 2019 uviedol, že dokument pozná a že tento je platný s tým, že z tohto dokumentu vyplýva, že činnosti vykonávané na úsekoch personalistiky a miezd, pod ktoré sú subsumované napr. mzdové podklady, mzdy k výplate, výplatné listiny, úhrada miezd, zaúčtovanie a mzdové listy, musia byť tieto dokumenty, pri týchto činnostiach, vždy schválené dvoma konateľmi spoločnosti. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný túto skutočnosť nerešpektoval a bez toho, že by vyplatenie odmeny pre J.. S. vo výške 100 eur bolo schválené dvomi konateľmi, vydal ako obchodno-ekonomický riaditeľ príkaz na vyplatenie tejto odmeny s tým, že z priloženého dôkazu pod označením „Predbežný výpis vybraných druhov miezd za mesiac 6/2017„ vzťahujúci sa na odmenu vo výške 100 eur pre J.. S. vyplýva, že tento dokument bol schválený, teda podpísaný iba jedným konateľom, a to Ing. Kabátom, pričom až počas prebiehajúceho konania bol do súdneho spisu predložený dôkaz zo strany žalovaného, a to písomné vyjadrenie druhého konateľa J.. Q. B. tým, že tento ústne súhlasil s vyplatenou odmenou. Uviedol, že ďalšou spornou skutočnosťou je, či podľa prijatého dokumentu pod názvom „Podpisové práva“, vzťahujúce sa na činnosti vykonávané na úsekoch personalistiky a miezd, je schvaľovanie dokumentov dvomi konateľmi potrebné vykonať v písomnej forme, alebo postačuje ústny prejav konateľov. Poukázal na skutočnosť, že podľa dokumentu pod označením „Podpisové práva“ vzťahujúce sa na činnosti vykonávané na úsekoch personalistiky a miezd, pod ktoré sú subsumované napr. mzdové podklady, mzdy k výplate, výplatné listiny, úhrada miezd, zaúčtovanie a mzdové listy, musia byť dokumenty pri týchto činnostiach vždy schválené dvoma konateľmi spoločnosti tak, že tieto dokumenty dvaja konatelia podpíšu, keď do úvahy neprichádza akákoľvek ústna forma schvaľovania a skutočnosť, že schvaľovanie dvomi konateľmi pri týchto vybraných činnostiach musí byť v písomnej forme vyplýva už zo samotného označenia dokumentu „Podpisové práva“ a nakoľko v tejto prejednávanej veci nebola dodržaná podmienka podpísania dokladu dvomi konateľmi pod označením „Predbežný výpis vybraných druhov miezd za mesiac 6/2017“ nemohol žalovaný J.. K., ako obchodno-ekonomický riaditeľ vydať súhlas na vyplatenie odmeny vo výške 100 eur, a ak takýto súhlas bol z jeho strany vydaný a odmena vo výške 100 eur bola aj vyplatená, nesie plnú zodpovednosť za svoje konanie. Uviedol, že podľa už vyššie spomínanej pracovnej náplne žalovaného, tento ako pracovník zodpovedá okrem iného aj za mzdovú a personálnu agendu, a to bez ohľadu na uvádzanú súdom organizačnú štruktúru spoločnosti a nepresných tvrdení o tom, že žalovaný nezodpovedá za činnosti, ktoré prebiehajú napr. na personálnom úseku. K tvrdeniu súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že personálny manažér konal obvyklým spôsobom v spoločnosti (prostredníctvom e-mailovej komunikácie) a mzdy spracovával na základe e-mailovej komunikácie v rámci komunikácie vedúcich zamestnancov, konateľov a spoločníkov obchodnej spoločnosti žalobcu uviedol, že toto tvrdenie môže byť správne ale len do tej miery, že po spracovaní podkladov týkajúcich sa miezd, doklad musia pred vyplatením podpísať vždy dvaja konatelia, až potom obchodno-ekonomický riaditeľ (žalovaný), môže dať príkaz na vyplatenie mzdy, vrátane odmien, nakoľko práve žalovaný, ktorý na pracovnej pozícii obchodno- ekonomického riaditeľa zodpovedá za mzdovú a personálnu agendu spoločnosti tak, ako mu to vyplýva z jeho pracovnej náplne a nikto iný. Poukázal na skutočnosť, že v konaní preukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, nakoľko preukázal existenciu pracovnoprávneho vzťahu, založeného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 02. 01. 1996, Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 04. 08. 2009 a Pracovnej náplni žalovaného zo dňa 01. 10. 2001, ako aj porušenie právnej povinnosti, alebo škodná udalosť (napr. zamestnanec poruší povinnosť chrániť majetok zamestnávateľa) s tým, že žalovaný ako obchodno-ekonomický riaditeľ spoločnosti porušil svoje pracovné povinnosti vyplývajúce mu z jeho pracovnej náplni, keď vydal príkaz na vyplatenia odmeny vo výške 100 eur J.. S. napriek vedomosti o tom, že doklad na podklade ktorého sa mala vyplatiť odmena, nebol podpísaní dvomi konateľmi spoločnosti tak, ako vyplýva z dokumentu pod označením „Podpisové práva„ ktorý žalovaný pozná a potvrdil jeho platnosť, a to bez ohľadu za akú činnosť sa mala odmena J.. S. vyplatiť a zároveň preukázal existenciu škody; ktorá mu na majetku vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného vo výške 100 eur, spolu s odvodmi vo výške 135, 20 eur, čiže došlo k zmenšeniu majetku poškodeného a napokon aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (škodnou udalosťou) a škodou. Uviedol, že v prejednávanej veci, bez prvého javu - porušenie pracovných povinností, by škodná udalosť nevznikla, čiže nenastal by druhý jav, ktorým je vznik - škody, t. j., ak by žalovaný ako obchodno-ekonomický riaditeľ mal podpísaný doklad dvomi konateľmi spoločnosti, na podklade ktorého sa mala vyplatiť odmena a následne by vydal príkaz na vyplatenie odmeny, nemohlo by sa hovoriť o vzniku škody. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že v posudzovanom prípade ide o priamu súvislosť medzi škodou a plnením pracovných úloh, keď žalovaný v zmysle pracovnej náplne zo dňa 01. 10. 2001 zodpovedá okrem iného aj za mzdovú a personálnu agendu, avšak svoje pracovné povinnosti si plnil v rozpore s týmto dokumentom, pričom konal vo vedomej nedbanlivosti, pretože vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený pracovnoprávnymi a internými predpismi spoločnosti, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania, keď sa s napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil a súhlasil s ním. Uviedol, že žalobca sa v odvolaní snaží odvolací súd presvedčiť, že existovali všetky predpoklady vzniku jeho zodpovednosti ako zamestnanca za škodu, avšak zo strany súdu prvej inštancie neboli správne vyhodnotené, napriek tomu, že v priebehu konania na súde prvej inštancie bolo dôkazmi - písomným vyhlásením druhého konateľa J.. Q. preukázané, že Y. J.. S. vo výške 100 eur bola schválená nielen ním ako konateľom, ale aj druhým konateľom žalobcu J.. Q. v zmysle Podpisových práv žalobcu zo dňa 07. 11. 2011, a preto tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nerešpektoval to, že odmenu pre J.. S. vo výške 100 eur musia schváliť dvaja konatelia, nie je teda pravdivé a bolo vykonanými dôkazmi vyvrátené. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že nezodpovedá za činnosti, ktoré prebiehajú na personálnom úseku uviedol, že táto skutočnosť priamo vyplýva z Organizačnej štruktúry žalobcu - pracovisko Bratislava (žalobcom označovaná ako „Personálna štruktúra Plastcom, spol. s r.o. - pracovisko Bratislava“), ktorú súdu predložil sám žalobca ako prílohu k žalobe, z ktorej jednoznačne vyplýva, že personálny manažér, ktorý pripravuje mzdové podklady a aj celý personálny úsek, nie sú podriadení obchodno-ekonomickému riaditeľovi, a preto je toto zistenie súdu správne. K tvrdeniu žalobcu, že ústne schválenie odmeny pre J.. S. druhým konateľom J.. Q. nie je v súlade s Podpisovými právami zo dňa 07. 11. 2011 žalovaný uviedol, že počas prvoinštančného konania predložil viaceré dôkazy, ktoré preukazujú, že ústne schvaľovanie používajú aj konatelia žalobcu J.. S. P. J.. B., ktorí podali túto žalobu (e-mailová komunikácia J.. B. D. XX. XX. XXXX, K. W. na W. F. XX. XX. XXXX, Q. Z.- V. K. B. V.. J.. A. T. D. F. XX. XX. XXXX, ako príloha k jeho vyjadreniu zo dňa 05. 12. 2018). Poukázal na skutočnosť, že vo svojom vyjadrení zo dňa 05. 12. 2018 preukázal, že Podpisové práva zo dňa 07. 11. 2011 vôbec nestanovujú písomnú formu výkonu práv (tá sa robí najmä kvôli preukaznosti výkonu týchto práv), ako sa to snaží interpretovať žalobca, keďže v týchto Podpisových právach sú okrem schvaľovania riešené aj spolupráca, kontrola, predkladanie či zodpovedanie (bod III. vyjadrenia zo dňa 05.12.2018), pričom výkon týchto podpisových práv sa dlhodobo robí bežne i ústnou formou, najmä pri menej dôležitých rozhodnutiach a zároveň preukázal, že Ing. Horňák ako druhý konateľ ústne schválil odmeny v celkovej výške 5. 250 eur, a to za obdobie 9 mesiacov spätne (e-mailová komunikácia s V.. J.. A. T. zo dňa 06. 11. 2018), z čoho vyplýva, že bolo preukázané, že Podpisové práva zo dňa 07. 11. 2011 nevyžadujú iba písomnú formu výkonu práv a že ústne schvaľovanie odmien pre zamestnancov konateľmi bolo v spoločnosti žalobcu bežne používané. K porušeniu jeho právnej povinnosti uviedol, že žiadnu povinnosť neporušil, keďže mal preukázané schválenie odmeny pre J.. S. vo výške 100 eur dvoma konateľmi žalobcu - J.. Q. P. J.. K. v zmysle Podpisových práv žalobcu zo dňa 07. 11. 2011 s tým, že mal vedomosť o práci J.. S. nad rámec jej pracovných povinností vyplývajúcej jej z pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, ktorej sa táto odmena týkala, keď mzdové podklady pripravovala personálna manažérka žalobcu, ktorá nie je jeho podriadenou. K existencii škody uviedol, že výpoveďou B. J.. S. na pojednávaní dňa 25. 06. 2019, bolo preukázané, že odmena vo výške 100 eur, ktorá jej bola vyplatená v mesiaci jún 2017, bola odmenou za jej prácu nad rámec jej povinností vyplývajúcich jej z pracovnej zmluvy u žalobcu a jej pracovnej náplne, pričom táto práca bola vykonaná v mesiaci apríl 2017 a spočívala v zaškoľovaní J.. V. zo spoločnosti HOFIN s. r. o. na prácu v informačnom systéme DIALOG u žalobcu s tým, že jej výpoveďou bolo zároveň preukázané, že pracovník externej spoločnosti nemôže riadne poskytovať služby vedenia účtovníctva v informačnom systéme DIALOG žalobcu bez predchádzajúceho zaškolenia pracovníkom, ktorý túto činnosť u žalobcu predtým vykonával alebo bez predchádzajúceho zaškolenia dodávateľom informačného systému DIALOG a aj to, že spoločnosť HOFIN s. r. o. nedodávala žalobcovi informačný systém DIALOG. Poukázal na skutočnosť, že bolo taktiež preukázané, že J.. S. tým, že vykonala zaškolenie J.. V. na prácu v informačnom systéme DIALOG u žalobcu, ušetrila žalobcovi značné finančné prostriedky, keďže spoločnosť, ktorá dodávala informačný systém DIALOG žalobcovi, si za zaškolenie na prácu v systéme DIALOG účtovala sumu 40 eur za hodinu, pričom zaškolenie pracovníka trvá aj niekoľko pracovných dní, a preto žalobcovi vyplatením odmeny 100 eur J.. S. žiadna škoda nevznikla s tým, že sa plne stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie v napadnutom v rozsudku (bod 55.), že naopak, nakoľko vykonala zaškoľovanie v špecifickom systéme žalobcu, čo sa naopak mohlo prejaviť v zväčšení majetku žalobcu. 4. Žalobca, ktorému súd prvej inštancie uvedené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu doručil dňa 24. 01. 2020, sa k nemu v stanovenej lehote nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. § 220 ods. 2 C. s. p.). 7. Podľa ust. § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov (prvoinštančného) konania v celom rozsahu. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalovaným ako zamestnancom zamietol z dôvodu nesplnenia kumulatívnych zákonných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. 10. K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že konanie žalovaného ako zamestnanca vo funkcii obchodno- ekonomického riaditeľa a zároveň jedného z konateľov a spoločníkov obchodnej spoločnosti žalobcu, spočívajúce v odsúhlasení a vyplatení odmeny J.. S. v sume 100 eur, bolo v rozpore s plnením jeho povinností vyplývajúcich z jeho pracovného zaradenia a jednak aj z pracovnej náplne, keďže nebol oprávnený vyplatiť J.. S. odmenu v sume 100 eur, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo nielenže bezpečne preukázané, že vyplatením odmeny žalobcovi žiadna škoda nevznikla, ale najmä skutočnosť, že sa žalovaný nedopustil žiadneho protiprávneho konania, resp. porušenia právnej povinnosti, ak odmenu za mesiac apríl 2017 odsúhlasil a bola aj vyplatená, nakoľko žalobca nepredložil jediný relevantný dôkaz o tom, že možnosť navrhnúť, schváliť a vyplatiť odmeny podliehala povinnosti jej schválenia dvoma konateľmi spoločnosti žalobcu písomne, ale najmä z listinných dôkazov predložených samotným žalobcom vyplýva, že bežnou praxou bolo spracovanie miezd, prípadne odmien personálnym manažérom na základe e-mailovej komunikácie medzi vedúcimi zamestnancami, konateľmi a spoločníkmi obchodnej spoločnosti žalobcu. 11. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že dodatkom č. 2 k pracovnej zmluve bola medzi zamestnávateľom a zamestnancom dohodnutá dňom 01. 10. 2001 pracovná náplň žalovaného, z ktorej okrem iných povinností vyplýva, že žalovaný ako pracovník zodpovedá pod bodom 1. pracovnej náplne za mzdovú a personálnu agendu, odvolací súd uvádza, že žalobca v priebehu prvoinštančného konania, ale ani v odvolacom konaní nielenže nepredložil uvádzaný dodatok č. 2 k pracovnej zmluve žalovaného, ale dokonca ani jeho pracovnú zmluvu, a preto sa touto námietkou odvolací súd ani nezaoberal. 12. Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185. 13. Citované zákonné ustanovenie posudzuje také prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré vznikli zavineným porušením jeho povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, pričom zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré ako správne súd prvej inštancie uviedol patrí: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru a okolnosť, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením tak, ako to vymedzuje Zákonník práce. Protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, škodou je majetková ujma, vyjadriteľná v peniazoch, pričom skutočná škoda spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu, inou škodou je ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedôjde k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať, ak by nedošlo ku škodnej udalosti, pričom dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky je na zamestnávateľovi. Kauzálny nexus je ďalším zo zodpovednostných predpokladov a zavinenie je subjektívnou právnou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah škodcu k výsledku svojho konania. Môže spočívať vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, pričom v pracovnoprávnej zodpovednosti forma zavinenia podstatným spôsobom ovplyvňuje rozsah náhrady škody. K založeniu zodpovednosti zamestnanca, pri ktorej nemusí byť daný protiprávny úkon, stačí, len danosť rozporu s dobrými mravmi, musí existovať na strane zamestnanca zavinenie vo forme úmyslu. 14. Základným predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného podľa citovaného ustanovenia je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon). Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, pričom je irelevantné, či ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu alebo o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z pracovnej zmluvy. Porušenie právnej povinnosti sa neprezumuje, ale musí byť navrhovateľom preukázané. V súdnom konaní je povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo k určitému skutku, z ktorého je vyvodzovaná zodpovednosť žalovaného za protiprávny úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym konaním, je posúdením právnym, ktoré patrí súdu. Žalobca (poškodený) preukazuje skutkové okolnosti, ktoré po právnej stránke hodnotí súd. Porušením právnej povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako žalovaný ako škodca skutočne konal (prípadne opomenul konať) a tým, ako konať mal, aby jeho konanie zodpovedalo povinnosti uloženej právnym predpisom, či inou právnou skutočnosťou alebo zmluvou. 15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu, že žalobca v konaní kumuloval svoj nárok na náhradu škody titulom zodpovednosti žalovaného za škodu ako zamestnanca (§ 179 Zákonníka práce), a aj ako štatutára obchodnej spoločnosti žalobcu (interná zodpovednosť podľa § 135a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka), ktorých zodpovednosť je však založená na rozdielnych právnych základoch, nakoľko v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancom, ide o škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinností zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, avšak pracovnoprávnymi vzťahmi nie sú vzťahy, ktoré vznikli pri výkone funkcie člena štatutárneho orgánu, pretože takáto činnosť vôbec nekorešponduje s povahou a obsahom pracovného pomeru s tým, že v prípade zodpovednosti za škodu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ide o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti, ktorou mal spoločnosti pri výkone svojej pôsobnosti spôsobiť škodu, t. j. žalobca si v konaní zmätočne uplatnil nárok na náhradu škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť ako štatutárny orgán žalobcu, pričom ju však žiadal vyvodiť voči zamestnancovi. 16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že žalobca v konaní nepreukázal ani ním tvrdený rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi, nakoľko zodpovednosť zamestnanca pri úmyselnom konaní proti dobrým mravom je samostatným druhom zodpovednosti so zavinením zamestnanca, ktoré má formu úmyslu, a preto bolo k založeniu zodpovednosti žalovaného nutné, aby žalobca preukázal konanie proti dobrým mravom pri plnení pracovných povinností alebo v priamej súvislosti s ním (vznik škody, príčinnú súvislosť medzi konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a vznikom škody a zavinenie vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu), avšak vyplatenie odmeny v sume 100 eur zamestnankyni žalobcu ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné subsumovať ani pod priamy alebo nepriamy úmysel spôsobiť zamestnávateľovi škodu, keď takéto konanie žalobca ani v posudzovanej veci nepreukázal. 17. Súd prvej inštancie preto dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, že žalobca v konaní nepreukázal žiadne porušenie akejkoľvek pracovnej povinnosti žalovaného pri plnení jeho pracovných úloh, pričom absenciou listinného dôkazu, ktorým mala byť náplň práce žalovaného ako zamestnanca, resp. obchodno-ekonomického riaditeľa, nebolo možné v konaní ani zhodnotiť alebo posúdiť žalobcom tvrdenú žalovaného zodpovednosť za škodu pri plnení pracovných úloh z nedbanlivosti vedúceho zamestnanca. 18. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).