Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/169/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317219030 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317219030.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO: 043 55 211, Česká republika, Břeclav, náměstí T. G. Masaryka č. 2392/17, proti žalovanému: F. T. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom F. X. B., o zaplatenie sumy 75,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 17. apríla 2019, č.k. 60 Csp 50/2017-56, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 17. apríla 2019, č.k. 60 Csp 50/2017-56, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 17.4.2019, č.k. 60 Csp 50/2017-56, I. žalobu zamietol; II. žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 18.12.2017, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 75,- € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 15.1.2015 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 12,- € i náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk registroval a požiadal ho o poskytnutie úveru vo výške 75,- €, keď pri registrácii uviedol svoje údaje: F. T., narodený dňa XX.X.XXXX, bytom F. pri B., O. č. XXX a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru žalovaný zároveň potvrdil, že súhlasí so zmluvou o úvere, ako aj Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, pričom potvrdil, že údaje, ktoré mu ako veriteľovi poskytol, sú pravdivé a úplné. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.12.2014, č. XXXXXX, uzavretej podľa zákona č. 129/2010 Z.z., ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 75,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 21,- €, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 96,- € do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 21,- €. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, stal sa jeho dlh splatný dňom 7.1.2015. V zmysle čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je veriteľ oprávnený upozorniť spotrebiteľa na omeškanie so splátkou úveru, a to buď e-mailom, SMS správou alebo písomne. Veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradu nákladov spojenú s upomienkou vo výške 3,- € za každú upomienku. Vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzku prostredníctvom upomienok zasielaných formou SMS správ alebo e-mailov, na upomienky žalovaný nereagoval, telefonicky sa mu so žalovaným nepodarilo skontaktovať. Zaslané boli štyri upomienky v súlade s dohodnutými všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a tým pádom vznikla žalovanému povinnosť uhradiť mu sumu 12,- € za zaslané upomienky. Dňa 9.5.2016 bola žalovanému zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu, neuhradil žiadnu platbu. 2. Súd prvej inštancie nenariadil vo veci pojednávanie (§ 297 písm. b/ C.s.p.), podľa § 219 ods. 3 C.s.p. rozsudok verejne vyhlásil dňa 17.4.2019, sporové strany sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili; žalovaný sa k žalobe nevyjadril, v konaní zostal nečinný. Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalovaný mal dňa 10.12.2014 o 15,10 hod. uzavrieť zmluvu o úvere prostredníctvom elektronických prostriedkov ako aj rozhodcovskú zmluvu. Žalobca tvrdil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytol žalovanému na jeho účet sumu 75,- €, ktorú skutočnosť žiadnym dôkazom nepreukázal, pričom sa žalobou domáhal zaplatenia uvedenej sumy a zmluvnej pokuty vo výške 12,- € ako paušálnej zmluvnej pokuty v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, t.j. štyri upomienky po 3,- €, ktorých dôvodnosť rovnako žiadnym spôsobom nepreukázal. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 151 ods. 1, § 185 C.s.p., § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 2 písm. c/, § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 1, § 2 písm. a/, c/, d/, e/, § 4, § 8 zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 40 ods. 3, ods. 4, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 488, § 489, § 491 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bodom 7, 10, 11 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, dôvodiac tým, že žalobca nepreukázal dôvodnosť podanej žaloby. Uviedol, že vzhľadom na povahu zmluvných strán pri vzniku zmluvy ide o spotrebiteľskú zmluvu, keďže žalobca vystupoval ako dodávateľ konajúci v rámci predmetu svojho podnikania a žalovaný ako spotrebiteľ. Zmluvu však nebolo možné podľa § 1 ods. 3 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. subsumovať pod spotrebiteľský úver, ale aj napriek tomu sa na zmluvu podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona aplikovala právna úprava zákona č. 129/2010 Z.z. uvedená v § 7, § 9 a § 11 tohto zákona, teda požiadavka písomnej formy zmluvy, náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a povinnosť žalobcu konať so žalovaným podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. Je povinný ex offo každý zmluvný vzťah posudzovať z hľadiska noriem na ochranu spotrebiteľa, takže má skúmať ex offo, či niektorá zo zmluvných podmienok nemá charakter neprijateľných zmluvných podmienok na ujmu spotrebiteľa. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal poskytnutie peňažného plnenia žalovanému, a to poukázanie sumy 75,- € na účet žalovaného a tak nie je vôbec preukázané, či nastali účinky „zmluvy o úvere“ a záväzok žalovaného vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v lehote 28 dní od ich poskytnutia. 3.2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal aj keď mal v konaní plný žalobu, keďže žalobu v celom rozsahu zamietol. V konaní žalovanému žiadne trovy nevnikli, preto v záujme rozumného usporiadania procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 C.s.p.) rozhodol tak, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva. Prihliadol aj na hospodárnosť konania, pretože na základe § 262 ods. 2 C.s.p. by bolo potrebné po právoplatnosti tohto uznesenia vydať samostatné rozhodnutie o výške náhrady trov konania, ale nakoľko žalovanému žiadne trovy nevznikli, nebolo by možné titulom náhrady trov konania žiadnu sumu priznať. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 10.12.2014 zmluvu o úvere č. XXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému krátkodobý bezúčelový úver vo výške 75,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, ktoré predstavujú sumu 21,- €. Úver poskytol žalovanému na číslo jeho bankového účtu, čo vyplýva i z listinných dôkazov, ktoré súdu prvej inštancie predložil vo forme príloh k žalobe. Počas trvania zmluvy o úvere žalovaný prostredníctvom svojej online klientskej zóny požiadal celkom dvakrát o predĺženie splatnosti úveru, za čo zaplatil príslušné poplatky. V oboch prípadoch bolo žalovanému vyhovené a tak konečná splatnosť záväzku bola determinovaná na dátum 6.3.2015. Uvedená skutočnosť vyplýva z listinných dôkazov, ktoré taktiež predložil prvoinštančnému súdu vo forme príloh k žalobe. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pri preukázaní dôvodu uplatňovaného nároku, pretože má za to, že ním uplatňovaný nárok bol dostatočne preukázaný a podložený listinnými dôkazmi priloženými k žalobe. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. augusta 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca nepreukázal poskytnutie peňažného plnenia žalovanému poukázaním sumy 75,- € na jeho účet a nesúhlasil s tvrdením žalobcu v odvolaní, že úver vo výške 75,- € poskytol žalovanému na číslo jeho bankového účtu, čo vyplýva i z listinných dôkazov, ktoré predložil vo forme príloh k žalobe, pretože žiadne dôkazy o poukázaní uvedenej sumy na účet žalovaného k žalobe nepripojil, keď ani v samotnej zmluve o úvere sa číslo účtu žalovaného nenachádza. K žalobe boli pripojené zo strany žalobcu iba tieto dôkazy: návrh platobného rozkazu, plnomocenstvo zo dňa 8.12.2017, výpis z obchodného registra, zmluva o úvere č. XXXXXX, rozhodcovská zmluva, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Ak teda žalobca tvrdil, že žalovanému poskytol úver vo výške 75,- € na jeho účet, mal na preukázanie tohto tvrdenia povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia. Odvolací súd konštatuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Odvolací súd dodáva, že civilný proces je vybudovaný na zásadách, medzi ktoré patrí aj zásada kontradiktórnosti, t.j. priorizuje sa procesná aktivita procesných strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení, čo v danej veci žalobca neurobil, keď tak ako je uvedené vyššie, na preukázanie svojho tvrdenia o poskytnutí úveru v sume 75,- € žalovanému, neoznačil žiadne dôkazné prostriedky. 10. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 11. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 12. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku II., ktorým žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keď žaloba podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. l v spojení § 256 ods. 1 C.s.p. a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko aj keď bol v odvolacom konaní úspešný, žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli. 14. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).