Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/38/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319010799 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1319010799.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Vladimíra Buchvalda v trestnej veci obžalovaného I. C., stíhaného pre prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.02.2020, sp. zn. 2T/72/2019, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa 09. júla 2020 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného I. C., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.02.2020, sp. zn. 2T/72/2019, bol obžalovaný I. C. uznaný vinným zo spáchania prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona na skutkovom základe, že dňa 19.12.2017 v čase o 08.29 h v križovatke cesty III triedy/1059 za obcou Nový Svet v smere na obec M. ako vodič nákladného motorového vozidla zn. Volvo FH, EVČ: SC-XXXDY s návesom zn. Schwarzmüller K-Serie, EVČ: SC- XXXYG, porušujúc ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/, § 27 ods. 1 a § 28 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke sa nevenoval plne vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke a napriek výstrahe dvoma červenými striedavo prerušovanými svetlami priecestného zabezpečovacieho zariadenia, signalizujúcej zákaz prejazdu cez priecestie, vošiel na viackoľajové železničné priecestie SP1995 bez závor, kde v tom čase po druhej koľaji zo smeru K. smerom na obec G. prechádzal osobný vlak B v ktorom sa nachádzalo v tom čase približne 130 cestujúcich, následkom čoho došlo k zrážke návesu motorového vozidla s rušňom EČ XXX XXX-X vlakovej súpravy, pri ktorej rušňovodič W. G. utrpel závažné zranenia hlavy s poškodením mozgu a vnútrolebečných tkanív nezlučiteľné so životom. Za to bol obžalovanému I. C. uložený podľa § 285 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona k § 36 písm. j/, písm. 1/ Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 2 roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona bol obžalovaný pre výkon trestu zaradený do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona bol obžalovanému zároveň uložený aj trest zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 5 rokov a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú W. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., G. ulica č. XXX/X, odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti rozsudku podal odvolanie v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku obžalovaný (čo do výroku o treste) s tým, že toto odvolanie odôvodnil jeho obhajca tak, že okresný súd žiadnym spôsobom neuviedol, prečo neprijal oboznámenú záruku za nápravu obžalovaného zo strany kolektívu jeho spolupracovníkov v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona. Napriek tomu má obhajoba za to, že uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je v tomto prípade neprimerane prísny. Obžalovaný viedol až do spáchania skutku riadny život, má tri deti, o ktoré sa príkladne stará. Je zamestnaný a je živiteľom svojej rodiny, pričom aj vzhľadom na jeho register trestov je zrejmé, že jedná u neho o prvý spáchaný trestný čin. Z okolností prípadu je navyše zrejmé, že obžalovaný konal iba nedbanlivostne, keď dostatočne nesledoval situáciu v cestnej preprave a vošiel na železničné priecestie, keď cez neho prechádzal osobný vlak, avšak obžalovaný neviedol nákladné vozidlo neprimeranou rýchlosťou, ani nebol pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných látok. Obhajoba má za to, že nemôže byť záujmom spoločnosti represívnymi nepodmienečnými trestami odňatia slobody postihovať páchateľov nedbanlivostných trestných činov na úseku dopravy za tých okolností, akých tomu bolo v tomto konkrétnom prípade, ktorí svojim správaním ako účastníci cestnej premávky neohrozujú bezpečnosť na cestách arogantnou a nezodpovednou jazdou. Účel, ktorý sa má trestom dosiahnuť, nie je „stredoveká pomsta“ spoločnosti za spáchaný trestný čin, ale najmä ochrana spoločnosti a morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom podmienečný trest odňatia slobody je v tomto prípade spojený s dostatočným „reálnym výkonom“ a sankciou pre obžalovaného. Rozsudkom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je ničím neodôvodnený, keďže je nutné si uvedomiť, že potenciálnym páchateľom prečinov tohto charakteru je každý vodič, ktorého pomalá a neskorá reakcia na vzniknutú dopravnú situáciu, jej nesprávne vyhodnotenie a riešenie, môže viesť kedykoľvek k hraničnému následku. Preto nie je pri rozhodovaní o druhu a výške trestu možné pri prečinoch na úseku dopravy s hraničným následkom a priori, a bez dôsledného zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu, ukladať nepodmienečné tresty odňatia slobody, ako to urobil okresný súd v napadnutom rozsudku. Nepodmienečný trest odňatia slobody v takýchto prípadoch možno ukladať iba vtedy, pokiaľ je to z hľadiska záujmu spoločnosti nevyhnutné, pričom v tomto prípade by takýto trest nepochybne nebol úmerný miere porušenia dopravných predpisov a závažnosti vedomého nedbanlivostného protiprávneho konania obžalovaného. Aj keď každý prípad je individuálny svojimi skutkovými okolnosťami, uložený trest by mal korelovať spôsobeným následkom. V prejednávanom prípade je zrejmé, že následkom dopravnej nehody spôsobenej obžalovaným nebol ani jeden z cestujúcich zranený a dokonca ani len ošetrený. Jediným tragickým následkom bolo úmrtie rušňovodiča, poškodeného W. G., ktorého smrť bude obžalovaného až do konca života prenasledovať. Obžalovaný pristúpil k spáchanému skutku s pokorou a s plnou vážnosťou, skutok oľutoval a sa za neho viackrát ospravedlnil, a to aj pozostalej rodine. Obžalovanému je skutočne veľmi ľúto, čo sa stalo a keby bolo v jeho silách, určite by rád napravil, čo spôsobil. To je však nemožné, lebo život poškodenému W. G. vrátiť nemôže. To však neznamená, že táto chyba má zničiť aj jeho život a život jeho rodiny, keďže výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody by v prípade obžalovaného znamenal stratu zamestnania, odcudzenie rodiny a hlavne existenčné ohrozenie jeho troch detí, ktoré sú na jeho podporu odkázané. Okrem toho sa obžalovaný stará a žije v jednej domácnosti so svojou 87 ročnou babkou, ktorá je taktiež na jeho starostlivosť odkázaná. U obžalovaného sa v danom prípade jednalo o exces z riadneho spôsobu života, navyše v nedbanlivostnej forme, pričom v tejto súvislosti je dôležité si uvedomiť, že zavinené nedbanlivostné spôsobenie dopravnej nehody nemožno u nikoho ani pri maximalizácii snahy o komplexné dodržiavanie dopravných predpisov vylúčiť. Vzhľadom na uvedené pomery obžalovaného, teda okolnosti, ktoré ho charakterizujú ako objekt trestu, a tiež možnosti jeho nápravy je obhajoba názoru, že v danom prípade uložený nepodmienečný trest odňatia slobody obžalovanému vzhľadom na jeho relatívnu predchádzajúcu bezúhonnosť, bezúhonnosť po spáchaní skutku, ako aj na časový odstup od jeho spáchania, je nepochybne možno vnímať ako neprimerane prísny v porovnaní s páchateľmi, u ktorých porušovanie dopravných predpisov s trestnoprávnymi následkami nie je neobvyklé a výnimočné. Navyše, a to bez ohľadu na trest, ktorý by bol obžalovanému za jeho konanie uložený, z ľudského hľadiska je v takýchto prípadoch za týchto okolností, aj tak najvyšším trestom pre obžalovaného samotná skutočnosť, že svojou nedbanlivosťou obžalovaný zavinil smrť človeka. Na základe uvedených skutočností je daný dôvod, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu Bratislava III podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku zruší vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a rozhodne sám § 322 ods. 3 Trestného poriadku tak, že obžalovanému I. C. uloží trest odňatia slobody, ktorého výkon trestu podmienečne odloží podľa § 49 Trestného zákona a súčasne určí primeranú skúšobnú dobu podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona. Alternatívne sa navrhuje, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku zruší vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a rozhodne sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku tak, že obžalovanému I. C. uloží trest domáceho väzenia v zmysle § 53 Trestného zákona v trvaní dvoch rokov s tým, že podľa § 53 odsek 2 Trestného zákona uloží obžalovanému, aby po dobu výkonu trestu domáceho väzenia každý pracovný deň vrátane štátnych sviatkov, každú sobotu a nedeľu v týždni v čase od 19.30 h do 06.30 h nasledujúceho dňa sa zdržiaval vo svojom obydlí na adrese Y. pri G. XXX, viedol riadny život, a podrobil sa kontrole technickými prostriedkami a prípadne, aby súd uložil obžalovanému podľa svojej úvahy primerané obmedzenia a povinnosti. Prokurátor zaujal k odvolaniu obžalovaného písomné stanovisko s tým, že s výrokom o treste uloženom obžalovanému sa bez výhrad stotožňuje a uložený trest považuje za zákonný, správny, primeraný a najmä spravodlivý. Pokiaľ ide o potrestanie obžalovaného, je potrebné uviesť a zdôrazniť, že vlaky sú prostriedkami hromadnej prepravy, ktoré prepravujú naraz veľký počet ľudí, pohybujú sa vysokou rýchlosťou a rušňovodič zrážke nedokáže zabrániť, a to ani vtedy, ak by zareagoval okamžite a na 100 % správne. Preto obžalovaný, najmä vzhľadom na skutočnosť, že riadil mnohotonové nákladné vozidlo s návesom v celkovej dĺžke 6343 mm, si mal počínať mimoriadne opatrne tak, ako to prikazuje zákon o cestnej premávke, tzn., mal zastaviť vozidlo a porozhliadať sa, aby sa mohol dostatočne presvedčiť, či môže bezpečne prejsť cez železničné priecestie. V danom prípade, v čase skutku, sa vo vlaku nachádzalo až 130 ľudí, a to, že v dôsledku tejto nehody nedošlo k úmrtiu a zraneniu viacerých cestujúcich, nie je zásluha obžalovaného a nie je to ani náhodilosť. Väčšia tragédia sa nestala len preto, lebo nebohý rušňovodič, W. G., cítiac zodpovednosť za prepravované osoby, obetoval svoj život, zatiahol ručnú brzdu s maximálnym stupňom brzdenia vlaku a držal ju až do momentu zrážky, namiesto toho, aby si chránil aj svoj život a utekal do bezpečia strojovne. Prokurátor si uvedomuje, že trest nemá byť pomstou, je však potrebné uviesť, že má byť spojený s „reálnym výkonom“, má byť dostatočnou ujmou na právach obžalovaného tak, ako to predpokladá Trestný zákon (§ 31 odsek 2 a § 34 odsek 1 Trestného zákona). Nie je spochybniteľné, že obžalovaný zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, avšak nie je spravodlivé a súladné s ustanovením § 31 odsek 2 Trestného zákona, aby tento jeho postoj bol „odmenený“ neprimerane miernym trestom. S pocitom, že do konca života ho bude prenasledovať nenapraviteľný následok tragickej dopravnej nehody, sa musí a môže vysporiadať len obžalovaný, pričom spoločnosť, orgány činné v trestnom konaní a súd iba môže predpokladať, že svoju vinu a uložený trest prijme s pokorou. Opierať sa (aj) o túto domnienku pri posudzovaní druhu ukladaného trestu obžalovanému za spáchaný skutok s poukazom na všetky okolnosti prípadu považuje prokurátor za nesprávne. Skutočnosť, že sa obžalovaný riadne živí prácou, nepredstavuje žiadnu mimoriadnu a neobvyklú okolnosť. U drvivej väčšiny populácie žiť z práce a nie z trestnej činnosti predstavuje bežný spôsob života. Takúto skutočnosť iste možno zohľadniť v rámci výmery trestu, nie však ako celkom výnimočnú okolnosť vymykajúcu sa z rámca bežného spôsobu života páchateľov v obdobných prípadoch. Takisto ide o vcelku bežnú, ničím nevýnimočnú skutočnosť, že obžalovaný má maloleté deti, o ktoré sa stará. Jeho deti majú oboch rodičov a nie sú výlučne hmotne a ani citovo odkázané na obžalovaného. Cieľom uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody samozrejme nie je zničiť život obžalovaného a jeho rodiny, nesmie sa však zabudnúť na to, že obžalovaný svojou nezodpovednosťou pripravil o otca iba 5-ročné dieťa, ktoré svojho otca už nikdy neuvidí. Uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody sa dáva najavo aj ostatným účastníkom cestnej premávky, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon. Trest má pôsobiť jednak preventívne a v neposlednom rade má odstrašujúco vplývať na ostatných účastníkov cestnej premávky, zvlášť v dobe stúpajúcej nehodovosti, ku ktorej vo veľkej miere prispieva aj nepozornosť vodičov motorových vozidiel. Trest uložený obžalovanému prvostupňovým súdom zodpovedá základným zásadám generálnej a aj individuálnej prevencie, ktoré je potrebné zohľadňovať pri ukladaní trestu. Prokurátor je toho názoru, že uložením iba podmienečného trestu odňatia slobody by bol obžalovaný potrestaný neprimerane mierne, a preto, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje Krajskému súdu v Bratislave, aby odvolanie obžalovaného zamietol. Spis bol tunajšiemu krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní dňa 21.05.2020. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dňa 09.07.2020 obhajca predniesol odvolacie dôvody zhodne s písomne podanými, pričom poukázal na skutočnosť, že v danom prípade išlo o nedbanlivostný trestný čin, preto uloženie nepodmienečného trestu považuje za neprimerane prísne a represívne. Poukázal na bezúhonnosť obžalovaného, rodinné zázemie a navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému podmienečný trest odňatia slobody, prípadne na základe písomných dôvodov odvolania trest domáceho väzenia aj s prihliadnutím na písomný sľub obžalovaného. Ak by krajský súd dospel k záveru, že je potrebné v danom prípade uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody vzhľadom na osobné pomery obžalovaného, navrhol znížiť tento trest na 6 mesiacov v zmysle § 39 ods. 3 písm. e/ Trestného zákona. Prokurátorka sa pridržala písomného vyjadrenia k podanému odvolaniu, ktoré bolo na verejnom zasadnutí oboznámené s tým, že okresným súdom uložený trest považuje za spravodlivý, zákonný, uložený v súlade so zákonom. V danom prípade zo strany obžalovaného nešlo o skrat, ale hrubú nedbanlivosť pri vedení motorového vozidla. Splnomocnenec poškodenej W. G. uviedol, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za zákonný a správny, preto navrhuje odvolanie obžalovaného zamietnuť. Naproti tomu, splnomocnenkyňa organizácie, v ktorej pracuje obžalovaný potvrdila, že v jeho osobe ide o pracovitého, zodpovedného a bezúhonného človeka a prihovára sa k tomu, aby mu bol uložený výchovný trest. Samotný obžalovaný sa k veci nevyjadril - verejné zasadnutie bolo vykonané v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 293 ods. 7 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným a len ohľadom výroku o treste, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť iba napadnutého výroku o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, a to vzhľadom ku skutočnosti, že v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného poriadku je obsiahnutý obmedzený revízny princíp a odvolací súd preskúmava len ten výrok rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a na iné chyby by odvolací súd prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, čo nebolo zistené. Vzhľadom na uvedené, keďže v prejednávanej veci bol odvolaním napadnutý iba výrok o treste, pričom ostatné výroky rozsudku prvostupňového súdu neboli odvolaním napadnuté, odvolací súd bude ďalej prioritne podrobne rozoberať len odvolaním napadnutý výrok o uvedenom treste, pričom odvolací súd zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že procesným stranám bola riadne doručená obžaloba a výzva na vykonanie dôkazov a strany trestného konania boli následne aj riadne predvolané, resp. upovedomené o termíne nariadeného hlavného pojednávania. Hlavné pojednávanie na prvostupňovom súde bolo vykonané v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku - po prednesení obžaloby prokurátorom obžalovaný po príslušnom a náležitom poučení vyhlásil, že je vinný zo spáchanie skutku podľa obžaloby. Následne sa obžalovaný kladne vyjadril k súdom zisťovaným skutočnostiam v zmysle § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku a súd po kladnom stanovisku prokurátora prijal uvedené vyhlásenie obžalovaného a vyhlásil, že vykoná dokazovanie ohľadom výroku o treste, pričom následne boli oboznámená príslušná časť listinného materiálu, majúca vzťah priamo k osobe obžalovaného a k otázke náhrady škody. Odvolací súd k postupu prvostupňového súdu na hlavnom pojednávaní pred vykonaním dokazovania uvádza, že správne postupoval prvostupňový súd, keď prijal vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutkov, keďže takému vyhláseniu zodpovedali aj vykonané dôkazy v prípravnom konaní a bolo nepochybné, že sa stal skutok uvedený v obžalobe, tento napĺňa všetky zákonné znaky vyššie uvedeného trestného činu a dopustil sa ho obžalovaný, ktorý bol v súlade so zákonom uznaný vinným z jeho spáchania. K odvolaním napadnutému výroku o treste odvolací súd uvádza nasledujúce skutočnosti. Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona). Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život (prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradil od páchania trestných činov (prvok generálnej prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Trestného zákona). Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona). Obžalovaný žiadal v odvolaní uloženie miernejšieho (podmienečného) trestu, resp. uloženia alternatívneho trestu domáceho väzenia, avšak odvolací súd má po posúdení celej veci za to, že druh trestu a jeho výmera podľa prvostupňového súdu v prejednávanej veci je v súlade so zákonom, zodpovedá účelu trestu ustanoveného Trestným zákonom a je aj spravodlivým trestom, čo je odôvodnené nasledujúcimi skutočnosťami. Obžalovaný I. Polgár sa dopustil žalovanej (hoci aj nedbanlivostnej) trestnej činnosti napriek tomu, že vykonával svoju profesiu vodiča - viedol rozmerné nákladné vozidlo, pričom absolútne odignoroval výstražné znamenie a vošiel na železničné priecestie v čase, keď tak urobiť nemal a nemohol. Takéto jeho počínanie je absolútne neakceptovateľné a v danom prípade viedlo nielen k vyššie uvedenej kolízii vozidla a vlaku, ale v konečnom dôsledku i k fatálnemu a nenapraviteľnému následku - k smrti rušňovodiča, ku cti ktorého jednoznačne slúži to, že nedbal na vlastnú bezpečnosť a do poslednej chvíle sa snažil odvrátiť (alebo aspoň zmierniť) dôsledky kolízie, ktorá sa musela javiť ako neodvrátiteľná. Odvolací krajský súd v tomto smere poukazuje na fakt, že obdobné prípady majú ohľadom početnosti narastajúcu tendenciu, a to napriek tomu, že sú všeobecne známe a neustále mediálne prezentované. Ako je však zrejmé, ani uvedená prezentácia nie je postačujúca pre zabezpečenie toho, aby vodiči (a obzvlášť vodiči nákladných vozidiel, autobusov a pod.) dbali na zvýšenú opatrnosť a aby náležite rešpektovali všetky pravidlá a povinnosti, ktoré im plynú predovšetkým zo zákona o cestnej premávke. Z tohto pohľadu sa potom javí poukazovanie obhajoby na osobu obžalovaného a vplyv trestu na neho i na jeho rodinu až absurdne, a to v tom zmysle, ako by nebohý poškodený (rušňovodič) nemal rodinu a ako by jeho (celkom zbytočné) úmrtie nikoho bytostne nezasiahlo. Naviac, v danom prípade bol trest ukladaný na samej dolnej hranici trestnej sadzby, a to pri správnom zohľadnení poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j/, písm. l/ Trestného zákona, pričom s ohľadom na charakter trestnej činnosti a najmä na spôsobený následok, trest odňatia slobody vo výmere 2 roky je trestom primeraným, nie je represívnym a v kombinácii i s trestom zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 5 rokov je trestom zákonným a správnym. Pokiaľ sa týka námietok ohľadom nevyhovenia záruky za nápravu obžalovaného zo strany kolektívu jeho spolupracovníkov v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona, prípadne jeho „písomného sľubu“, odvolací súd len dodáva, že v danej veci bolo konané „iba“ o nedbanlivostnom trestnom čine a nie je zrejmé, akým spôsobom by záruka alebo písomný sľub mohli mať relevantný vplyv na posúdenie úvah o potrestaní osoby obžalovaného, ktorého doterajšiu bezúhonnosť (s výnimkou priestupkov na úseku cestnej premávky) nikto nespochybňuje, a to ani odvolateľ - prokurátor. Uvedené znamená, že i v tomto ohľade sú odvolacie námietky obžalovaného neakceptovateľné a krajský súd (i keď nerád) opätovne zdôrazňuje vyššie uvedený fakt - počínaním obžalovaného došlo k úplne zbytočnému zmareniu ľudského života. Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že prvostupňový súd nepochybil pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery a uložený nepodmienečný trest odňatia slobody 2 roky so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia zodpovedá zásadám ukladania trestov ustanoveným v § 34 Trestného zákona ako boli vyššie rozvedené v tomto uznesení - takýto postih páchateľa je adekvátny, zodpovedá požiadavkám zabezpečenia generálnej i individuálnej prevencie a takto uložený trest s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti nie je možné považovať za neprimeraný a represívny, preto v tomto ohľade boli námietky odvolateľa vyhodnotené ako neakceptovateľné. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom prvostupňového súdu ohľadom zaradenia obžalovaného do ústavu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestnej činnosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin. Súčasne. s poukázaním na ustanovenie § 61 ods.1, ods. 2 Trestného zákona bol zákonne a správne uložený aj trest zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 5 rokov, keďže takýto trest možno uložiť, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou s tým, že podľa odseku 2/ uvedeného zákonného ustanovenia rest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou. Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že prvostupňový súd nepochybil pri ukladaní druhu trestu odňatia slobody a jeho výmery a uložený nepodmienečný trest odňatia slobody 2 roky so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia zodpovedá zásadám ukladania trestov ustanoveným v § 34 Trestného zákona ako boli vyššie rozvedené v tomto uznesení - takýto postih páchateľa je adekvátny, zodpovedá požiadavkám zabezpečenia generálnej i individuálnej prevencie a takto uložený trest s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti nie je možné považovať za neprimeraný a represívny, preto v tomto ohľade boli námietky odvolateľa vyhodnotené ako neakceptovateľné. Na základe uvedených skutočností odvolací súd nezistil relevantný dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, a preto podané odvolanie ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.