Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/58/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404116010 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1404116010.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: Q. V., K. X.X.XXXX, I. O.: Z. X, O., zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ONDRUŠEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom: Koceľova 25, Bratislava, IČO: 36 867 942, proti žalovanému: V. Z., K. X.XX.XXXX, I. O.: S. X, O., zastúpený JUDr. Dagmar Farkašovou, advokátkou, so sídlom: Štúrova 11, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA Poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom: Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441 o náhradu škody za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu, žalovaného a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 8C/355/2004 - 419 zo dňa 21.11.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 8C/355/2004 - 419 zo dňa 21.11.2017 vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 43. 709,05 eur ako náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 8C/355/2004 - 419 zo dňa 21.11.2017 vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z mesačných náhrad straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1.3.2014 do 1.3.2017 p o t v r d z u j e . III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 8C/355/2004 - 419 zo dňa 21.11.2017 vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu v rozsahu zamietnutia žaloby o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z mesačných náhrad straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1.2.2005 do 1.2.2014 p o t v r d z u j e a v zostávajúcej časti výrok o zamietnutí žaloby z r u š u j e a v tomto rozsahu vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 8C/355/2004 - 419 zo dňa 21.11.2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 43 709,05 eur ako náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 (výrok I) a úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.3.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.4.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.5.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.6.2014 do zaplatenia, vo výške 5,15 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.7.2014 do zaplatenia, vo výške 5,15 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.8.2014 do zaplatenia, vo výške 5,15 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.9.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.10.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.11.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.12.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 228,41 eur od 1.1.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.2.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.3.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.4.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.5.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.6.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.7.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.8.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.9.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.11.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 223,81 eur od 1.1.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.2.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.3.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.4.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.5.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11eur od 1.6.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 222,11eur od 1.7.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.8.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 222,11 eur od 1.9.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.10.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.11.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.12.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 222,11 eur od 1.1.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 215,01 eur od 1.2.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 215,01 eur od 1.3.2017 do zaplatenia (výrok II). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III). Celú žalobu zamietol voči intervenientovi na strane žalovaného (výrok IV). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,52 % (výrok V) a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok VI). 2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovaný dňa 7.8.2003 o 17,20 hod. viedol motorové vozidlo zn. VW PASSAT 351 B, EČV: O.-XXX A., pričom nedal prednosť v jazde motocyklu zn. Honda CBR 900, EČ: V. - XXX U., ktoré riadil žalobca. Žalovaný bol pre tento čin trestne stíhaný. Uznesením Okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 19.1.2004 bolo trestné stíhanie voči žalovanému podmienečne zastavené so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov. Žalobca bol po nehode dlhšiu dobu hospitalizovaný, podstúpil viaceré operačné zákroky a následne pociťoval bolestivé stavy, absolvoval množstvo vyšetrení a rehabilitácií. Zdravotný stav žalobcu bol zhodnotený ako vôbec stabilizovaný až po viac ako desiatich týždňoch od nehody, pričom práceneschopnosť trvala do 19.7.2004. Pred nehodou bol priemerný mesačný príjem žalobcu z podnikateľskej činnosti 604,61 eur (18.214,50 Sk) a od vzniku pracovnej neschopnosti, ako aj po jej skončení bol príjem žalobcu 0 eur (0 Sk) mesačne. Žalobca bol praktickým lekárom MUDr. Petrom Zárubom uznaný práce schopným dňa 20.7.2004, t. j. práceneschopnosť trvala do 19.7.2004. Podľa potvrdenia o peňažných dávkach, vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 01/2003 do 12/2003 a potvrdenia o peňažných dávkach, vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 01/2004 do 02/2004 vystavených dňa 23.3.2004, bol príjem žalobcu 0,- eur (resp. 0 Sk). Listom zo dňa 25.6.2004 Sociálna poisťovňa upozornila žalobcu na skončenie podpornej doby dňa 20.7.2004. Podľa výpisu z priznania k dani z príjmov fyzických osôb zo rok 2003 Daňový úrad Pezinok potvrdil, že žalobca podal na daňovom úrade priznanie k DPFO zo rok 2003, v ktorom uviedol základ dane 127.500 Sk (4.232,22 eur) a daň 8.870 Sk (294,43 eur), pričom výška priemerného čistého ročného príjmu podľa daňového priznania za rok 2003 bola 118.630 Sk (3.937,79 eur). Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21.3.2005 číslo 720 305 6091 bol žalobcovi podľa § 70 a § 293a ods. 3 a 5 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zák. č. 43/2004 Z. z. od 31.12.2004 priznaný invalidný dôchodok v sume 3.480 Sk (115,51 eur) mesačne z dôvodu, že žalobca bol uznaný za invalidného, z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 50,00 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. priznala žalobcovi plnenie v sume 198.338 Sk (6.583,62 eur) vypočítané z Daňového priznania nasledovne: 127.500 / 9 = 14.167 x 13 mesiacov (k 7.10.2004), priznané ako ušlý zisk - živnosť pozastavená zo zdravotných dôvodov a následne doplatok - ušlý zisk 14.167 x 2 = 28.334 Sk (940,52 eur). Zo znaleckého posudku znalca MUDr. Vladimíra Tomka zo dňa 26.3.2006 mal súd prvej inštancie preukázané, že pri nehode žalobca utrpel postihnutia ťažkého stupňa, bol mu indikovaný korzet, pacient však podpísal reverz a na vlastnú žiadosť a zodpovednosť odišiel dňa 20.8.2003 do domáceho ošetrenia. Dňa 29.9.2003 mu bola navrhnutá hospitalizácia na chirurgickej klinike a neurológii, ktorú odmietol. Pri úraze neboli poškodené životne dôležité orgány. Vzhľadom na súbeh viacerých poranení boli bolesti spôsobené úrazom samotným, ale zároveň, čo sa chrbtice týka, mohlo dôjsť k akcentácii v oblasti driekovej chrbtice, ktoré boli diagnostikované už v minulosti. Možno predpokladať, že opakovaná, nie optimálna spolupráca pacienta so zdravotníckymi zariadeniami negatívne ovplyvnila priebeh liečby a môže mať nepriaznivé následky v budúcnosti. Zo znaleckého posudku znalca MUDr. Štefana Gálisa č. 26/10 zo dňa 13.10.2010 mal súd preukázané, že v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 7.8.2003 žalobca netrpí duševným ochorením, z psychiatrického hľadiska mu neprináleží bodové ohodnotenie bolestného ani sťaženia spoločenského uplatnenia, nebola prítomná závažná psychická patológia. Zo znaleckého posudku MUDr. Róberta Garaya, CSc. zo dňa 14.11.2007 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca utrpel otras mozgu ľahkého stupňa, ale neutrpel poškodenie pamäti ani poruchu orientácie, trpí poruchou koncentrácie a psychickými ťažkosťami, ktoré sú dôsledkom posttraumatickej stresovej poruchy, zdravotný stav sa v dôsledku reoperácie medzistavcovej platničky, ktorá sa už pred úrazom prejavovala, zhoršil tak, že mu bola priznaná invalidita. Zo znaleckého posudku MUDr. Iriny Šebovej CSc. zo dňa 27.8.2007 mal súd prvej inštancie preukázané, že poškodenie sluchu nie je dokázateľne spojené s nehodou zo dňa 7.8.2003, pacient prekonal ďalšie dve nehody - v januári 2003 a v júni 2005. Podľa lekárskej správy zo dňa 17.7.2007 ošetrujúceho lekára MUDr. Petra Zárubu z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu, je zdravotný stav žalobcu s celkovou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 17.7.2007 zmenený z 50 % na 75 %. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21.3.2005 bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok spätne od 31.12.2004 v sume 3.480 Sk (115,51 eur) mesačne, nakoľko žalobca bol uznaný za invalidného, z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 50,00 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, a následne mu bol rozhodnutiami Sociálnej poisťovne zo dňa 9.6.2005 invalidný dôchodok zvýšený na sumu 3.835 Sk (127,30 eur) od 22.7.2005, rozhodnutím zo dňa 9.6.2006 bol invalidný dôchodok zvýšený na sumu 4.064 Sk (134,90 eur ) od 1.7.2006, rozhodnutím zo dňa 15.6.2007 bol invalidný dôchodok zvýšený na sumu 4.318 Sk (143,33 eur) od 1.7.2007, rozhodnutím zo dňa 16.8.2007 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 8.446 Sk (280,36 eur ) od 17.7.2007, rozhodnutím zo dňa 17.6.2008 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 8.869 Sk (294,40 eur) od 1.7.2008, rozhodnutím zo dňa 11.12.2008 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 314,90 eur od 1.1.2009, rozhodnutím zo dňa 10.12.2009 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 324,60 eur od 1.1.2010, rozhodnutím zo dňa 9.12.2010 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 330,50 eur 1.1.2011, rozhodnutím zo dňa 8.12.2011 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 341,50 eur od 1.1.2012, rozhodnutím zo dňa 6.12.2012 bol výšený invalidný dôchodok na sumu 351,60 eur od 1.1.2013, rozhodnutím zo dňa 5.12.2013 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 359,40 eur od 1.1.2014, rozhodnutím zo dňa 4.12.2014 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 364,- eur od 1.1.2015, rozhodnutím zo dňa 3.12.2015 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 365,70 eur od 1.1.2016 a rozhodnutím zo dňa 1.12.2016 bol zvýšený invalidný dôchodok na sumu 372,80 eur od 1.1.2017. 3. V súdenej veci sa žalobca žalobou zo dňa 29.7.2004, v spojení s jej poslednou zmenou zo dňa 8.3.2017, o pripustení ktorej súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k. 8C 355/2004-392 zo dňa 24.4.2017 domáhal, aby mu žalovaný spoločne a nerozdielne s intervenientom zaplatil náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 spolu vo výške 43 709,05 eur, ako aj úroky z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad za obdobie od januára 2005 do februára 2017 (vyčíslené a špecifikované v podaní zo dňa 8.3.2017) a súčasne, aby im bola uložená aj solidárna povinnosť uhrádzať žalobcovi pravidelnú mesačnú rentu od 1.3.2017 vždy do 20. dňa v tom - ktorom mesiaci vopred, vo výške po 215,01 eur valorizovanej podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní bolo sporné, (strany sporu ako aj intervenient sami uvádzali, že je to hlavným dôvodom prečo nie je možná dohoda medzi nimi), či nárok na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je právne opodstatnený a teda, či má byť tento nárok posudzovaný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinného do 31.7.2004 (§ 447), alebo podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinného od 1.8.2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 404/2004 Z. z., ktorý zmenil znenie § 447 a podstata nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti už nespočíva v rozdiele medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred poškodením jeho zdravia a zárobkom, ktorý dosahoval po poškodení, s pripočítaním prípadného invalidného, resp. čiastočného invalidného dôchodku (čiže právna úprava OZ účinného do 31.7.2004), ale sa má posúdiť a suma tejto náhrady sa má určiť rovnako, ako suma úrazovej renty ako dávky poskytovanej z úrazového poistenia, za podmienok vyplývajúcich zo zákona o sociálnom poistení (§ 13 ods. 3 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.) (čiže právna úprava OZ účinného od 1.8.2004). Súd prvej inštancie uviedol, že intervenient, ktorý v konaní vystupuje na strane žalovaného tvrdil, že žaloba bola účelovo podaná na súd dňa 29.7.2004; t. j. tesne pred účinnosťou zák. č. 404/2004 Z. z., ktorým sa podstatne zmenil výpočet uvedenej náhrady, pričom žalobca v tom čase nevedel, aký vysoký invalidný dôchodok mu bude priznaný Sociálnou poisťovňou. Sociálna poisťovňa priznala žalobcovi invalidný dôchodok dňa 21.3.2005 spätne od 31.12.2004. V konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktoré nebolo právoplatne skončené do 31.12.2003, sa po tomto dni má podľa intervenienta za obdobie do 31.12.2003 rozhodnúť podľa predpisov účinných do a za obdobie po 31.12.2003, ako o úrazovej rente podľa zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podľa názoru intervenienta to platí aj na predmetné konanie o tejto náhrade, na ktorú vznikol nárok pred 1.1.2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31.12.2003. Žalovaný sa v konaní stotožnil s vyjadreniami intervenienta. 5. Súd prvej inštancie tento rozpor vyhodnotil tak, že nakoľko pracovná neschopnosť žalobcu bola ukončená dňa 19.7.2004, a teda práceschopným sa žalobca stal dňa 20.7.2004, nárok za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti mu vznikol dňa 20.7.2004, pričom tento nárok si uplatnil na súde dňa 29.7.2004, t. j. v čase Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004, je preto potrebné v danej veci postupovať podľa § 447 Občianskeho zákonníka účinného do 31.7.2004. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného od 1.8.2004 v spojení so zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pretože samotný nárok vznikol, a zároveň aj bol žalobcom uplatnený v čase účinnosti Občianskeho zákonníka účinného do 31.7.2004. Súd prvej inštancie nepovažoval zo strany žalobcu podanie žaloby dňa 29.7.2004 za účelové, keď je zrejmé, že žalobca niekoľko dní od skončenia pracovnej neschopnosti si na súde uplatnil svoj nárok v zmysle právnych predpisov platných a účinných v tom čase. 6. Na základe takto ustáleného právneho záveru súd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobcu na zaplatenie jednorazovej náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 je vo výške 43.709,05 eur dôvodný. Žalovaný zapríčinil dopravnú nehodu dňa 7.8.2003, ktorej bol účastný aj žalobca, pričom bol žalovaný trestne stíhaný pre trestný čin ublíženia na zdraví, trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené. Následkom nehody bol žalobca hospitalizovaný, podstúpil operačné zákroky, rehabilitácie, vyšetrenia, s tým, že bolestivé následky dlhodobo pretrvávali. Zo znaleckých posudkov založených v spise a tiež vypracovaných v rámci dokazovania v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17C 555/2004 síce vyplynulo, že žalobca bol do istej miery nedisciplinovaným pacientom, nakoľko odmietal spoluprácu, čo mohlo nepriaznivo ovplyvniť priebeh liečby, utrpel ďalšie dve dopravné nehody, na čo poukazoval v konaní žalovaný aj intervenient s tým, že aj tieto dve nehody potom mohli mať vplyv na jeho zlý zdravotný stav. Súd prvej inštancie ale skonštatoval, že žalobca bol uznaný práceneschopným práve následkom dopravnej nehody zo dňa 7.8.2003 a to až do 19.7.2004 a rozhodnutím Sociálnej poisťovne bol uznaný invalidným, s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 50 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, pričom mu bol priznaný invalidný dôchodok v sume 3.480 SK (115,51 eur) spätne ku dňu 31.12.2004. Ďalšie dve nehody a zlá spolupráca žalobcu ako pacienta so zdravotníckymi zariadeniami mohli do istej miery ovplyvniť liečbu, či zdravotné následky žalobcu, avšak práve v dôsledku nehody zo dňa 7.8.2003 boli žalobcovi spôsobené trvalé následky na zdraví, z dôvodu ktorého bol uznaný práceneschopným takmer jeden rok. Žalobcov priemerný mesačný príjem bol pred dopravnou nehodou v sume 587,81 eur (17 708,33 Sk), ktorého výška bola vypočítaná žalobcom na základe priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2003 vychádzajúc zo základu dane v sume 127 500 Sk (4 232,22 eur), vydelených počtom odpracovaných dní v roku 2003 (219 dní), ktoré vynásobil celkovým počtom dní v roku (365 dní), a následne vydelil počtom mesiacov v roku (12 mesiacov). Zo strany KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group bola žalobcovi uhradená ako náhrada za stratu na zárobku (ušlý zisk) suma 14.167 Sk (470,26 eur) mesačne, ktorá bola určená nesprávne, keďže poisťovňa sumu vypočítala za 9 odpracovaných mesiacov, pričom žalobca už hneď po nehode 7.8.2003 nemohol pracovať. Naposledy bola uhradená dňa 14.1.2005 suma 28 334 Sk (940,52eur) za obdobie 11/2004 a 12/2004. V období od 20.7.2004 do 31.12.2004 žalobca nemal priznaný žiaden dôchodok ani žiaden iný príjem, preto žalobca žiadal náhradu za toto obdobie ako rozdiel medzi sumou 17. 708,33 Sk (587,81 eur) a vyplatenou sumou 14. 167 Sk (470,26 eur); t. j. sumu 3. 541,33 Sk (117,55 eur) mesačne a to za obdobie 5 mesiacov a 12 dní v celkovej sume 19. 077,49 SK (633,26 eur). Za obdobie od 1.1.2005 do 21.7.2005 mal žalobca invalidný dôchodok vsunie 3. 480 Sk (115,51 eur), preto žiadal náhradu za toto obdobie (6 mesiacov a 21 dní) ako rozdiel medzi sumou 17. 708,33 Sk a 3 480 Sk; t. j. 14. 228,33 Sk (472,29 eur) v celkovej sume 95. 008,53 SK (3 156,36 eur). Následne mal žalobca od 22.7.2005 zvýšený invalidný dôchodok na 3. 835 Sk (127,30 eur) a preto za obdobie od 22.7.2005 do 30.6.2006 (11 mesiacov a 10 dní) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 157. 081,90 Sk (5.214,16 eur); od 1.7.2006 mal žalobca zvýšený invalidný dôchodok na 4. 064 Sk (134,90 eur), a preto za obdobie od 1.7.2006 do 30.6.2007 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 163. 731,96 Sk (5 434,91 eur); od 1.7.2007 do 16.7.2007 (16 dní) vznikol celkový rozdiel v sume 6. 911,14 Sk (229,41 eur), od 17.7.2007 do 30.6.2008 (11 mesiacov a 15 dní) vznikol celkový rozdiel v sume 106 .367,40 Sk (3. 530,75 eur) a od 1.7.2008 do 31.12.2008 (6 mesiacov) vznikol celkový rozdiel v sume 53. 035,98 Sk (1.760,47 eur). Za obdobie od 1.1.2005 do 31.12.2008 teda vznikol žalobcovi nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v sume 582. 136,90 Sk (19 323,41 eur). V ďalších obdobiach mal žalobca zvýšený invalidný dôchodok na sumu 314,90 eur a preto za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 3. 274,92 eur; následne na sumu 234,60 eur, a preto za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 3 158,52 eur; následne na sumu 350,50, eur a preto za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 3. 087,72 eur; následne na sumu 341,50 eur, a preto za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 2. 955,72 eur; následne na sumu 351,60 eur, a preto za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2013 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 2. 834,52 eur; následne na sumu 539,40 eur, a preto za obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2014 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 2. 740,92 eur; následne na sumu 364 eur, a preto za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 2 685,72 eur; následne na sumu 365,70 eur a preto za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016 (12 mesiacov) žiadal žalobca rozdiel medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom v sume 2. 665,32 eur. Za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2016 teda vznikol žalobcovi nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v sume 23. 403,36 eur a za obdobie dvoch mesiacov v roku 2017 od 1.1. do 28.2. mu vznikol pri výške invalidného dôchodku 372,80 eur nárok na náhradu na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v sume 430,02 eur. Po spočítaní jednotlivých nárokov žalobcu za obdobia po skončení pracovnej neschopnosti, by žalobcovi patril nárok v celkovej sume 43. 790,05 eur, nakoľko si ale žalobca uplatnil sumu vo výške 43. 709,05 eur, súd prvej inštancie nemohol rozhodovať nad rámec uplatneného nároku. Keďže u žalobcu došlo k strate na zárobku v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 7.8.2003, ktorú zapríčinil žalovaný, pričom žalobca po nehode a po skončení pracovnej neschopnosti dňa 19.7.2004 dosahoval nulový príjem a od 31.12.2004 mu bol vyplácaný invalidný dôchodok, ktorý bol v jednotlivých obdobiach na základe rozhodnutí Sociálnej poisťovne úmerne zvyšovaný vyhovel súd prvej inštancie žalobe v tejto časti vo výške uplatnenej istiny, pričom povinnosť na jej zaplatenie uložil výlučne žalovanému. Súd prvej inštancie poukázal na to, že intervenient síce v priebehu konania vzniesol námietku premlčania voči samotnému plneniu, ale k premlčaniu práva žalobcu v tejto časti nemohlo dôjsť, nakoľko žalobca si tento nárok v konaní uplatnil žalobou zo dňa 29.7.2004; t.j. 9 dní po skončení pracovnej neschopnosti a podaním zo dňa 8.3.2017 len upresnil výšku požadovaného nároku. Tvrdenie intervenienta, že žalobcovi poukázal ušlý zisk v dvoch sumách a to 198. 338,- SK (6. 583,62 eur) dňa 29.11.2004 a 28. 334,- Sk (940,52 eur) dňa 14.1.2005 považoval súd prvej inštancie za nedôvodné, keď intervenient v konaní predniesol, že tieto sumy boli žalobcovi vyplatené za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a nie za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, teda išlo o iný nárok než ten, ktorý si žalobca uplatňuje v predmetnom konaní a s prejednávanou vecou nesúvisí. 7. Žalobu voči intervenientovi, ktorého žalobca žiadal zaviazať na solidárne plnenie spolu so žalovaným, súd prvej inštancie zamietol. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný a intervenient netvoria nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 ods. 1 CSP, keďže sa nejedná o také spoločné práva a povinnosti, aby sa rozsudok musel vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca. Navyše žalobný návrh smeroval len voči žalovanému, pričom intervenient (pôvodne vedľajší účastník) vystupoval v konaní na podporu žalovaného. Žalobca, ktorý má v konaní právo disponovať so žalobou, si sám mohol vybrať, koho v konaní označí ako žalovaného, a teda mohol žalovať tak ako žalovaného, aj intervenienta, alebo oboch (žalovaného a intervenienta) ako žalovaných v 1. a 2. rade. 8. Žalobe v časti, ktorou žalobca žiadal priznať úroky z omeškania súd prvej inštancie vyhovel len čiastočne, a to len za obdobie od 1.3.2014 do 1.3.2017, z dôvodu, že intervenient vzniesol s poukazom na ustanovenie § 101 OZ a § 110 ods. 3 OZ voči uplatneným úrokom z omeškania námietku premlčania. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania až v upravenom petite a to podaním zo dňa 8.3.2017, preto súd prvej inštancie s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania intervenientom na strane žalovaného (žalovaný sa k nej pripojil) žalobu v časti úrokov z omeškania za obdobie od 1.2.2005 do 1.2.2014 z dôvodu premlčania práva zamietol. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania za obdobie od 1.3.2014 až do 1.3.2017 súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný sa s plnením náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti dostal do omeškania, čím žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a to konkrétne zo súm, ktoré predstavujú rozdiel medzi priemerným mesačným zárobkom žalobcu pred jeho poškodením, resp. pred nehodou zo dňa 7.8.2003 a výškou invalidného dôchodku, ktorý mu bol priznaný v príslušnom kalendárnom roku (za mesiac). Nakoľko si žalobca niektoré úroky z omeškania vyčíslil vyššie než by mu patrili, súd prvej inštancie výšku úrokov z omeškania priznal žalobcovi v súlade s § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (podľa úrokovej sadzby ECB). 9. Žalobu v časti žalobného návrhu, ktorým žalobca žiadal priznať úhradu pravidelnej mesačnej renty od 1.3.2017 vo výške 215,01 eur mesačne valorizovanú podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, s odôvodnením o nevykonateľnosti takéhoto rozhodnutia súd prvej inštancie zamietol. Poukázal na to, že žalobca jasne neuviedol a presne nevyčíslil sumy, ktorých zaplatenia sa domáha v súvislosti s valorizáciou pravidelnej mesačnej renty. Rovnako nie je jasný a zrozumiteľný spôsob plnenia valorizovanej pravidelnej mesačnej renty podľa ustanovenia §-u 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení. 10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Úspech žalobcu v pomere k žalovanej pohľadávke (43. 709,05 eur + (215,01 x 9 mesiacov = 1. 935,09 eur) = 45. 644,14 eur) bol 95,76 %, a teda úspech žalovaného v pomere k žalovanej pohľadávke bol 4,24 %. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,52 % ako čistý úspech, vypočítaný odrátaním úspechu žalovaného od úspechu žalobcu. Intervenientovi nárok na náhradu trov konania súd prvej inštancie nepriznal s odôvodnením, že mu v konaní nevznikli trovy. 11. Žalobca podal proti rozsudku v rozsahu 1.) zamietnutia nároku na úroky z omeškania, 2.) zamietnutia nároku na vyplácanie renty, 3.) zamietnutia jednorazovej náhrady, vrátane nadväzujúceho výroku o nároku na náhradu trov konania v zákonnej lehote odvolanie. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil údaj uvedený v textovej časti zmeny petitu so zaslanými prílohami (tabuľkami). V textovej časti bol vysvetlený celkový mechanizmus výpočtu, ktorý žalobca zvolil a realizoval, a v tabuľkovej časti boli potom vyčíslené jednotlivé sumy a ich sumár. Z toho je zrejmé, aký postup a vzorec zvolil žalobca a z priloženej tabuľky (príloha č. 5) tiež vyplynulo, aký bol celkový súčet (43. 790,05 eur). V textovej časti potom došlo ku zjavnej chybe v písaní, kedy bola uvedená suma 43. 709,05 eur, ktorá vznikla iba preklepom a prehodením poradia číslic 9 a 0 počas písania. Žalobca v žalobe neuviedol, že by žiadal menej, než bol uvedený súčet, respektíve prečo by žiadal menej, a teda túto chybu považuje za zrejmú chybu v písaní, hoci sa stala výlučne iba vinou žalobcu (z dôvodu enormného počtu čísiel). V tabuľkovej prílohe (spočítavanej programom Excel) je výpočet uvedený správne. Z celkového textu žaloby, petitu i príloh je zrejmé, že žalobca mal na mysli celkovú sumu 43. 790,05 eur a nie 43. 709,05 eur a súd prvej inštancie na túto chybu v písaní mohol prihliadnuť. Vo výroku rozsudku, ktorým mu nebola z dôvodu premlčania priznaná časť úrokov z omeškania žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že premlčanie nesprávne právne vyhodnotil. Žalobca argumentuje, že išlo (malo ísť) o pravidelné sumy, ktoré mal žalovaný (prípadne intervenient za neho) vyplácať a z dôvodov, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie k premlčaniu úrokov z omeškania nedošlo. Celé konanie bolo od roku 2007 do roku 2013 prerušené a vo veci sa vôbec nekonalo. Bolo by proti logike veci a aj proti zásade hospodárnosti konania, aby si žalobca uplatňoval jednotlivé úroky z omeškania (postupne, aj počas prerušeného konania) a umelo tým de facto navyšoval prípadné trovy konania množstvom podaní.Proti zamietnutiu nároku na vyplácanie pravidelnej renty z dôvodu nevykonateľnosti, resp. nezrozumiteľnosti spôsobu valorizácie žalobca uviedol, že tento spôsob vyjadrenia je bežne zaužívaný. Napriek stanovisku súdu prvej inštancie sa žalobca domnieva, že zrozumiteľne vyjadril, čoho sa domáhal a to vyplácania renty nahradzujúcej stratu na zárobku (o tom jedinom bol celý súdny spor). Valorizácia renty je spravodlivá, nakoľko objektívne a spôsobom súladným s aktuálne platnými a použiteľnými právnymi predpismi reflektuje na cenové pohyby v ekonomike. Podľa názoru žalobca nemal ani inú možnosť formulovania valorizácie. I v prípade, ak súd valorizáciu neakceptoval, mohol (a mal) rozhodnúť o tom, že žalobcovi patrí náhrada za stratu na zárobku aj bez valorizácie (priznal by teda žalobcovi de facto menej než žiadal). Žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalobcovi jednorazovú náhradu vo výške 43 790,05 eur s úrokom z omeškania aj za obdobie, za ktoré úrok z omeškania súd prvej inštancie nepriznal a taktiež, aby žalobcovi priznal aj pravidelne vyplácanú rentu, ako náhradu za stratu na zárobku, podľa žalobného petitu. 12. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu vo vzťahu k priznanej istine vo výške 43. 709,05 eur uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z údajov, ktoré doložil žalobca, a ktoré uviedol aj v zmene petitu a doplnení dôkazov zo dňa 8.3.2017. Na základe týchto údajov a podkladov bolo dňa 24.4.2017 vydané uznesenie, ktorým súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby. Zo strany žalobcu nebola vznesená požiadavka na opravu chyby v písaní a nebola z jeho strany takáto požiadavka vznesená ani počas konania. Intervenient opätovne prepočítal uplatnený nárok a domnieva sa, že chyba sa stala na strane 5 v podaní o zmene petitu zo dňa 8.3.2017, kde žalobca v súčte spolu za celé obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 uvádzal údaje 633,26 eur +19. 323,41 eur + 23. 403,36 eur + 403,02 eur = 43. 709,05 eur, ktoré nie sú správne v tom, že jednak samotný výsledok nie je správne vypočítaný, správny výsledok je 43. 763,05 eur a zároveň nie je správne uvedený ani posledný údaj, ten má byť správne vo výške 430,02 eur (za 2 mesiace roka 2017 - 2 x 215,01 = 430,02 eur a nie 403,02 eur ) následne po oprave je skutočne výsledok 43790,05 eur. Opravu nesprávne uvedeného nároku ponechal intervenient na úvahu odvolacieho súdu. Uvedené ale nemení názor intervenienta, prezentovaný v jeho odvolaní proti rozsudku, že uplatnený nárok ako taký z dôvodu právnej úpravy neuznáva. Intervenient sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie prezentovaný v odôvodnení rozsudku v bode 31, kde súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo vyplácanie pravidelnej renty od 1.3.2017 vo výške 215,01 eur, valorizovanej podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, žalobcovi nepriznal. Už zo žalobcom predložených podkladov podľa názoru intervenienta vidieť, že renta sa každoročne upravuje, jej výška závisí od rozhodnutia Sociálnej poisťovne a to v závislosti od percentuálne vyjadrenej pracovnej neschopnosti žalobcu. Preto v rozsudku pevne stanovená suma vyplácanej renty by v určitom období nezohľadňovala skutkový stav, a preto aj z tohto dôvodu nemohol byť takto uplatnený nárok súdom prvej inštancie priznaný. Priznanie uvedeného nároku intervenient neuznáva ani s ohľadom na svoju argumentáciu prezentovanú počas konania na súde prvej inštancie. 13. V zákonom stanovenej lehote podali proti prvému, druhému a piatemu výroku rozsudku odvolanie žalovaný a intervenient. Súdu prvej inštancie vytýkajú, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že vzhľadom na to, že žalovaný mal v čase dopravnej nehody dňa 7.8.2003 u intervenienta platne a účinne uzatvorenú poistnú zmluvu k povinnému zákonnému poisteniu, má žalovaný právo, aby intervenient za neho uhradil žalobcovi ako poškodenému ním uplatnené nároky, ktoré sú v príčinnej súvislosti s predmetnou nehodou. Rozsudok súdu prvej inštancie, ale podľa nich nezohľadnil pripomienky intervenienta k uplatnenému nároku. Keďže žalobca bol uznaný za invalidného dňa 21.3.2005 a výplata invalidného dôchodku mu bola priznaná od 31.12.2004, mal sa nárok uplatnený v predmetnom konaní posudzovať podľa právneho predpisu účinného v dobe, za ktorú sa žalobca domáha nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, t. j. podľa § 447 OZ účinného od 1.8.2004. Až po priznaní invalidného dôchodku mohol žalobca reálne zvážiť, aká škoda na zárobku mu v dôsledku skončenia práceneschopnosti vznikla. V tejto súvislosti sa žalovaný a intervenient nestotožňujú s právnym názorom prvoinštančného súdu k priznaniu uplatneného nároku. Poukazujú na skutočnosť, že žalobca v čase podania žaloby na súd dňa 29.7.2004 nemohol ešte poznať rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. Túto skutočnosť sa žalobca dozvedel až priznaním invalidného dôchodku dňa 21.3.2005. Žalovaný a intervenient tvrdia, že až po priznaní invalidného dôchodku a stanovení jeho výšky mohol žalobca zistiť škodu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, a až vtedy mala byť z jeho strany podaná žaloba. Žaloba podaná na súd dňa 29.7.2004, bola podaná predčasne. Skutočnosť, že medzi tým došlo k zmene právnej úpravy § 447 OZ, ktorá je pre žalobcu nevýhodná, však nemôže byť na škodu žalovaného, respektíve intervenienta. Uvedený právny názor prezentovali intervenient a žalovaný počas celého súdneho konania. Žalovaný a Intervenient namietajú aj priznanie úrokov z omeškania. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ) a právo na úroky, i keď sú príslušenstvom pohľadávky, je relatívne samostatným právom, ktoré žalobca ako oprávnený môže (ale taktiež nemusí) súčasne uplatniť so žalovanou istinou. Úroky z omeškania sa premlčujú, nakoľko ide o majetkové právo. Žalovaný a intervenient poukázali na právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí zo dňa 9.6.2010, sp. zn. 1 Cdo 157/2009, podľa ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd Českej republiky v vyslovený v rozsudku z 10. 3. 2010, sp. zn. 31 Cdo 4291/2009 a v uznesení z 26. 5. 2014, sp. zn. 32 Cdo 4064/2013. Povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom počína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.6.2015, sp. zn. 23 Cdo 5214/2014, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22.9.2011, sp. zn. 33 Cdo 3029/2011, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 2.8.2007, sp. zn. 21 Cdo 681/2006, 21 Cdo 682/2006, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.8.2006, sp. zn. 21 Cdo 3173/2005). Žalovaný a intervenient poukazujú na to, že počas konania namietali uplatnenie úrokov z omeškania an bloc a to z dôvodu, že až na pojednávaní dňa 10.3.2017 právny zástupca žalobcu konkretizoval žalobný petit, doložil relevantné doklady zo Sociálnej poisťovne k uplatnenému nároku a uplatnil si aj úroky z omeškania (za každý mesiac zvlášť) a to od dátumu 1.2.2005 až do 1.3.2017. Voči takto uplatnenému úroku z omeškania vzniesol intervenient vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 5.4.2017 námietku premlčania. Žalovaný a intervenient sú toho názoru, že úroky z omeškania sa premlčali ako celok. Nesúhlasia ani s výrokom, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,52 %. Poukázali na to, že uznesením zo dňa 24.4.2017 bola pripustená v konaní súdom prvej inštancie zmena žaloby, kde v druhom odseku boli jednotlivo od 1.2.2005 do 1.3.2017 vyčíslené úroky z omeškania z mesačnej renty, z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, za každý mesiac zvlášť, počínajúc dňom 1.2.2005 až do zaplatenia, končiac dňom 1.3.2017 do zaplatenia. Pohľadávka, predstavujúca úrok z omeškania (počítaná vždy od konkrétneho dátumu ku dňu zaplatenia), bola podľa jednotlivých rokov nasledovná: rok 2005 (od 1.2.2005 do 1.12.2005) v sume 3. 949,07 eur, rok 2006 (od 1.1.2006 do l. 12.2006) v sume 4. 969,98 eur, rok 2007 (od 1.1.2007 do 1.12.2007) v sume 4. 371,02 eur, rok 2008 (od 1.1.2008 do 1.12.2008) v sume 2. 803,65 eur, rok 2009 (od 1.1.2009 do 1.12.2009) v sume 2. 608,88 eur, rok 2010 (od 1.1.2010 do 1.12.2010) v sume 2. 125,01 eur, rok 2011 (od 1.1.2011 do 1.12.2011) v sume 1. 846,60 eur, rok 2012 (od 1.1.2012 do 1.12.2012) v sume 1. 445,20 eur, rok 2013 (od 1.1.2013 do 1.12.2013) v sume 746,41 eur, rok 2014 (od 1.1.2014 do 1.12.2014) v sume 492,43 eur, rok 2015 (od 1.1.2015 do 1.12.2015) v sume 342,64 eur, rok 2016 (od 1.1.2016 do 1.12.2016) v sume 194,89 eur, rok 2017 (od 1.1.2017 do 1.3.2017) v sume 27,27 eur, spolu 25. 923,05 eur. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania od 1.3.2014 do 1.3.2017, to jest oproti pôvodne uplatneným úrokom z omeškania za cca viac ako 12 rokov, počítaných po mesiaci (vždy k dátumu zaplatenia 1.12.2017) a vyčíslených v celkovej výške pohľadávky vo výške 25. 923,05 eur, a žalobcovi priznal len úroky z omeškania za 3 roky, počítaných po mesiaci od 1.3.2014 do 1.3.2017 v celkovej výške 962,74 eur, nedá sa hovoriť o úspechu žalobcu v tomto uplatnenom nároku. Preto žalovaný a intervenient namietajú percentuálne vyjadrenie úspechu žalobcu súdom prvej inštancie ako neprimerané, nadhodnotené a nezohľadňujúce nepriznanie časti pohľadávky v úrokoch z omeškania. Sú toho názoru, že by sa mal na náhradu trov konania s ohľadom na prvoinštančným súdom priznanú istinu a úroky z omeškania, oproti pôvodne uplatňovaným nárokom, aplikovať § 255 ods. 1) CSP. Na základe vyššie uvedeného žalovaný a intervenient odvolaciemu súdu navrhli, aby napadnutý rozsudok zmenil. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Odvolania žalovaného a intervenienta na jeho strane dôvodné nie sú. 15. Z hľadiska skutkového stavu vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobca dňa 7.8.2003 utrpel pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný škodu na zdraví, pre následky ktorej bol do 19.7.2004 práceneschopným. Motorové vozidlo bolo k času dopravnej nehody povinne zmluvne poistené u intervenienta. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21.3.2005 číslo 720 305 6091 bol s účinnosťou od 31.12.2004 žalobcovi z dôvodu invalidity pre pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 50% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou priznaný invalidný dôchodok. Žalobca počas a aj po skončení pracovnej neschopnosti nemal príjem z pracovnej činnosti. 16. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity) je jedným z nárokov na náhradu škody na zdraví. K strate na zárobku dochádza preto, že pracovná schopnosť poškodeného bola následkom ujmy na zdraví znížená alebo zanikla, a účelom náhrady za stratu na tomto zárobku je poskytnúť primerané odškodnenie tomu, kto nie je schopný pre svoje zdravotné ťažkosti, spôsobené ujmou na zdraví, dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením. Škoda spočívajúca v strate na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá sa určí vo výške podľa právnej úpravy danej ustanovením § 447 Občianskeho zákonníka. 17. Podľa § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 31.7.2004 je náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. 18. Podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 31.7.2004 nesmie náhrada za stratu na zárobku spolu zo zárobkom poškodeného a s prípadným invalidným dôchodkom alebo čiastočným invalidným dôchodkom presahovať sumu určenú predpismi pracovného práva pre náhradu škody pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne; z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd určiť vyššiu sumu náhrady aj vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou. 19. Podľa § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 31.7.2004 môže Vláda Českej a Slovenskej Federatívnej republiky vzhľadom na zmeny, ktoré nastali vo vývoji mzdovej úrovne, upraviť nariadením podmienky, výšku a spôsob náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite. 20. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka platného a účinného od 1.8.2004 sa posúdi náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. 21. Podľa § 879h Občianskeho zákonníka platného a účinného od 1.8.2004 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite priznaná pred 1. augustom 2004, ktorá sa vyplácala k 31. júlu 2004 a nárok na jej výplatu trvá, sa zvýši podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. V roku 2004 sa táto náhrada zvýši od 1. októbra 2004. 22. Podľa právnej úpravy platnej do 31.7.2004 predstavovala náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku, alebo čiastočne invalidného dôchodku. V ustanovení § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka bol súčasne zakotvený princíp limitácie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Táto limitácia bola vylúčená, ak škoda na zdraví bola spôsobená úmyselne. Súd mohol taktiež limitáciu náhrady škoda vylúčiť, keď bola škoda na zdraví spôsobená hrubou nedbanlivosťou a v týchto prípadoch sa poškodenému mala hradiť skutočná (reálna) strata na zárobku. Ustanovenie § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje valorizačný mechanizmus náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzhľadom na zmeny, ktoré nastali vo vývoji mzdovej úrovne. 23. Zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení bola právna úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti zo Zákonníka práce s účinnosťou od 1.1.2004 vypustená a zapracovaná do odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania v rámci zákonného úrazového poistenia. Ustanovenia § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré sa pri limitácii náhrady škody odvolávalo na pracovnoprávne predpisy, sa od 1.1.2004 stalo obsolventnou právnou normou a do 31.7.2004 tu bolo právne vákuum, nakoľko Občiansky zákonník sa pri limitácii náhrady škody vo forme náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti odvolával na úpravu, ktorá v pracovnoprávnych predpisoch neexistovala. 24. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka platného a účinného od 1.12.2019 sa náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. 25. Podľa § 879w Občianskeho zákonníka účinného a platného od 1.12.2019 sa ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019. 26. Medzi stranami konania v súdenej veci bolo sporným naplnenie zákonného predpokladu pre priznanie nároku náhrady straty na zárobku žalobcovi a to vyčíslenie straty na zárobku uplatnenej majetkovej ujmy, keď žalovaný a intervenient boli toho názoru, že na súdenú vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 447 Občianskeho zákonníka v znení od 1.8.2004 a potom žalobcovi nárok na výplatu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti nevzniká, nakoľko pri stanovení úrazovej renty žalobcu na základe žalobcom predložených podkladov (podľa daňového priznania za príslušný kalendárny rok) vo výške 70,18 eur (2 114,38 Sk) sa od tejto odpočíta výška invalidného dôchodku, priznaného Sociálnou poisťovňou, a. s. vo výške 115,51 eur (3 480,-Sk), pričom výška invalidného dôchodku žalobcu prevyšuje výšku úrazovej renty. Samotné vyčíslenie (výšku) nároku súdom prvej inštancie, ktorý v súdenej veci na výpočet škody spočívajúcej v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu aplikoval ustanovenie § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.7.2004 žalovaný a intervenient nenamietali. 27. V čase rozhodovania odvolacieho súdu je účinná novela Občianskeho zákonníka (zákonom č. 394/2019 Z. z.), ktorou bola zmenená právna úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti tak, že škoda spočívajúca v strate na zárobku sa určí vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Predmetná právna úprava v podstate obnovila právnu úpravu ustanovenia § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.7.2004 a v znení účinnom od 1.12.2019 náhradou za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite rozumie rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. Týmto spôsobom je totiž spravodlivo vyjadrené zníženie alebo strata pracovnej spôsobilosti poškodeného a jeho neschopnosť pre následky ujmy na zdraví dosahovať rovnaký zárobok ako predtým (podporne nález pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. 10/2016). V ustanovení § 879w Občianskeho zákonníka je vyjadrený princíp zachovania nadobudnutých práv s tým, že zákonodarca týmto právam priznal nový obsah, čo znamená, že na vyčíslenie výšky škody spočívajúcej v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase riešenia výšky nároku. V tejto súvislosti odvolací súd vo vzťahu k žalovaným a intervenientom namietanému právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie prednáša, že súd prvej inštancie, v čase pred účinnosťou zákona č. 394/2019 Z. z. prejednávaný nárok správne právne posúdil, keď na danú vec aplikoval ustanovenie § 447 Občianskeho zákonníka v znení do 31.7.2004. Žalobcovi nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol dňom 20.7.2004. Novela Občianskeho zákonníka v zmysle zákona č. 404/2004 Z. z. s účinnosťou od 1.8.2004 zmenila právnu úpravu náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti tak, že táto náhrada sa posudzuje a jej výška sa určuje rovnako ako suma úrazovej renty podľa zákona č. 461/2004 Z. z. o sociálnom poistení. Ustanovenie § 879h Občianskeho zákonníka ale predpokladá, že dňom 1.8.2004 sa naďalej vypláca náhrada priznaná (náhrada, ktorá oprávnenému patrila) k 31.7.2004 a táto sa následne valorizuje, čím je zachovaná kontinuita v minulosti priznanej náhrady (náhrady do 31.7.2004), za predpokladu, že nárok na jej výplatu trvá aj po 1.8.2004. Kontinuita potom musí byť zachovaná aj v prípade náhrad, ktoré prislúchali pred 1.8.2004, a o ktorých konanie sa začalo pred týmto dátumom, avšak neboli k 1.8.2004 ešte priznané. 28. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri vyčíslení výšky straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu postupoval spôsobom vypočítania rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a invalidným dôchodkom po skončení pracovnej neschopnosti, keď žalobca nemal príjem z pracovnej činnosti, pričom vychádzal zo žalobného návrhu žalobcu zo dňa 8.3.2017. Týmto žalobným návrhom, ktorý súd prvej inštancie pripustil do konania uznesením č. k. 8C/355/2004 - 392 zo dňa 24.4.2017 a ktorým rozhodol o zmene žaloby, žiadal žalobca od žalovaného jednorázove zaplatenie náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, za obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 spolu vo výške 43. 709,05 eur. Súd prvej inštancie v takomto rozsahu žalobe žalobcu vyhovel. Predmetný výpočet - výška nároku, vyčíslenie rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a invalidným dôchodkom po skončení nebol zo strany žalovaného a intervenienta napadnutý odvolaním. Nie je možné súhlasiť s odvolaním žalobcu, ktorý tvrdí, že mu predmetný uplatnený nárok mal byť priznaný vo výške 43. 790,05 eur, nakoľko v textovej časti podania žalobcu, ktorým žiadal zmenu žaloby došlo v chybe v písaní, kedy bola namiesto istiny 43. 790,05 eur nesprávne prepísaná istina 43. 709,05 eur, pričom istina 43. 790,05 eur korešponduje s prílohami podania o zmene žaloby. Z obsahu podania žalobcu zo dňa 8.3.2017 (č. l. spisu 350) konkrétne z jeho 5. strany (v spise pod č. l. 354) je zrejmé, že žalobca (osoba, ktorá v jeho mene podanie vyhotovovala) sa nepomýlil pri prepise číslic istiny 43 790,05 eur, ale pri prepise číslic istiny 430,02 eur ako nároku za obdobie od 1.1.2017 do 28.2.2017, a následne aj v matematických výpočtoch v predposlednom odseku pri ustálení konečnej istiny 43. 709,05 eur, ktorú premietol do žalobného návrhu, teda zjavne došlo k duševnému zlyhaniu v činnosti osoby, ktorá podanie vyhotovovala, avšak táto osoba pri svojej kontrole podania zo dňa 8.3.2017, keď predmetné podanie vzhľadom na jeho obsah a rozsahu si vyžaduje dôkladnejšiu kontrolu, mala možnosť zistiť, že táto istina nekorešponduje tabuľkovému prehľadu, ktorý bol k podaniu pripojený (č. l. spisu 365). Zmena žaloby je dispozičný procesný úkon strany sporu a žalobcovi umožňuje modifikovať žalobný návrh. Pokiaľ súd prvej inštancie procesným uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu v rozsahu v akom ho žalobca žiadal v podaní zo dňa 8.3.2017, bol dňom 10.6.2017, ktorý je dňom právoplatnosti uznesenia č. k. 8C/355/2004 - 392 zo dňa 24.4.2017 o pripustení zmeny žaloby, vymedzený rozsah predmetu konania a súd prvej inštancie preto nemohol priznať viac než bolo žalobou uplatnené. 29. Vzhľadom na uvedené, s ohľadom na povinnosť odvolacieho súdu pri rozhodovaní o podanom odvolaní prihliadať len na uplatnené odvolacie dôvody, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi za obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti spolu vo výške 43 709,05 eur, postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 30. V preskúmavanej veci obidve strany sporu namietajú aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v otázke premlčania úrokov z omeškania. 31. Uznesením č. k. 8C/355/2004 - 392 zo dňa 24.4.2017 súd prvej inštancie nerozhodol len o zmene žaloby v časti nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 20.7.2004 do 28.2.2017 vo výške 43. 709,05 eur, ale týmto uznesením pripustil aj zmenu žaloby v rozsahu uplatnenia úroku z omeškania z jednotlivých omeškaných mesačných náhrad straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu, počnúc náhradou za január 2005 a končiac náhradou za februára 2017. 32. Úroky (zmluvné úroky a úroky z omeškania) a opakujúce sa plnenia sa vo všeobecnosti premlčujú v troch rokoch (§ 110 ods. 3 časť vety pred bodkočiarkou OZ) a premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ). 33. Pod opakujúcimi sa plneniami má Občiansky zákonník na mysli najmä pravidelné vyplácanie nájomného alebo dôchodku. Na rozdiel od splátok dlhu (§ 110 ods. 2 OZ), opakujúce sa plnenia sa líšia v tom, že v tomto prípade nejde o umorenie dlhu, ale každá platba má povahu samostatného dlhu, ktorého splatnosť nastáva postupne. Rovnako ako všetky nároky na náhradu škody sa podľa § 106 Občianskeho zákonníka premlčuje aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to nárok ako taký, teda ako celok. Je potrebné však rozlišovať medzi premlčaním samotného práva na náhradu podľa § 447 OZ s ohľadom na dobu jeho uplatnenia na súde a premlčaním postupne vznikajúcich nárokov na výplatu jednotlivých mesačných plnení v jeho rámci. Začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nárokov na náhradu škody podľa § 106 OZ sa neviaže na dátum splatnosti, ako je tomu u počiatku všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 OZ, ale k inej skutočnosti. Vzhľadom na to, že podľa § 455 OZ sa strata na zárobku hradí peňažným dôchodkom, ktorý je možné priznať do budúcna, je tento nárok opakujúcim sa plnením. Náhrada straty na zárobku podľa § 447 OZ sa vypláca mesačne. Premlčanie nároku na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia vyplývajúce z tohto nároku sa neposudzuje podľa § 106 OZ, ale vzhľadom na ustanovenie § 110 ods. 3 OZ podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktorý určuje trojročnú premlčaciu dobu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 34. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Záväzkový právny vzťah, ktorého predmetom je peňažné plnenie, môže byť hlavný alebo vedľajší (akcesorický). O hlavný záväzkový vzťah ide vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej peňažnej čiastky. Vedľajším (akcesorickým) záväzkovým vzťahom je mimo iného záväzok (povinnosť) dlžníka zo zmluvy alebo zo zákona zaplatiť veriteľovi úrok ako určitú pomernú časť (spravidla určenú percentuálnou sadzbou) hlavného peňažného záväzku; “úrokový“ právny vzťah môže vzniknúť iba vtedy, ak bol medzi účastníkmi (platne) založený hlavný peňažný záväzkový právny vzťah. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti peňažného dlhu (záväzku), s ktorým je v omeškaní. 35.V súdnej praxi nie sú žiadne pochybnosti o tom, že úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa plnení, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti (porovnaj Rc 39/2006). Pretože úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa plnení, znamená to okrem iného, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce len okolnosti, ktoré nastali v čase, keď došlo k omeškaniu so splnením dlhu (záväzku) z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Aj keď úroky z omeškania prirastajú k istine za každý deň trvania omeškania dlžníka so splnením dlhu, povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká podľa ustálenej judikatúry súdov vždy samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením dlhu (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo/157/2009), ktorým je v súdenej veci nárok na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia spočívajúce v náhrade straty na zárobku. Právo na úrok z každého opakujúceho sa mesačného plnenia sa vzhľadom na § 110 ods. 3 OZ posudzuje podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktoré určuje trojročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy bolo možné právo vykonať prvý raz, to znamená, že ak nie je zaplatená platba mesačného plnenia, premlčuje sa právo na uplatnenie úroku z omeškania z nezaplateného opakujúceho sa mesačného plnenia do troch rokov od jej splatnosti. Z uvedeného potom pre danú vec vyplýva, že pokiaľ žalovaný žalobcovi nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie mesiacov január 2005 až februára 2017 (vrátane) neplatil a nárok na úrok z omeškania z nezaplatených mesačných plnení si na súde uplatnil až podaním z 8.3.2017, môže byť žalobca v tomto nároku pri vznesení námietky premlčania žalovaným úspešným vo vzťahu k nároku na úrok z omeškania len v rozsahu troch rokov spätne. Súd prvej inštancie námietku premlčania práva žalobcu na úroky z omeškania vyhodnotil správne a odvolania strán sporu vo vzťahu k výroku rozhodnutia o predmetnom nároku žalobcu sú nedôvodné. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie v období od roku 2007 do roku 2013 vo veci nekonal, pretože predmetné konanie bolo prerušené, odvolací súd prednáša, že táto procesná skutočnosť, vyvolala len účinok prerušenia plynutia procesných lehôt (§ 165 CSP), nie lehôt hmotnoprávnych, ku ktorým patrí aj premlčacia doba (v súdenej veci má právny základ v Občianskom zákonníku). Prerušenie konania v súdenej veci nevyvolalo na strane žalobcu prekážku uplatnenia práva na súde. 36. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania za omeškané mesačné náhrady spojené so stratou zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v období od 1.3.2014 do 1.3.2017 a vo výroku, ktorým tento nárok žalobcu vo zvyšnej časti zamietol postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 37. V preskúmavanej veci žalobca odvolaním namieta aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho žalobu v časti vyplácania dôchodku (renty) nahrádzajúceho stratu na zárobku, počnúc dňom 1.3.2017 do budúcna. 38. Podľa § 445 Občianskeho zákonníka sa strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval. 39. Pokiaľ sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu (v súdenej veci bol tento stav preukázaný) je subjekt zodpovedný za škodu povinný hradiť poškodenému škodu, pokým nenastane skutočnosť, ktorá predstavuje zmenu okolností rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady škody, t. j. dokým nedôjde k zmene pomerov v zmysle § 231 CSP, pričom musí ísť o zmenu pomerov podstatnú. Potom pôvodné rozhodnutie o náhrade straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Takouto zmenou pomerov môže byť aj valorizácia už priznaných náhrad v nadväznosti na valorizačné predpisy. Keďže žalobca si v súdenej veci uplatňoval aj nárok, aby mu žalovaný platil náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti po 215,01 eur mesačne od 1.3.2017 valorizovanú podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení do budúcna, neobstojí právny záver súdu prvej inštancie, že predmetný žalobný petit v rozsahu povinnosti platenia požadovanej náhrady vo výške po 215,01 eur mesačne je nevykonateľný. Vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami (§ 232 ods. 1 CSP). V súdenej veci mohla byť zodpovednému žalovanému v konkrétne (určito) uplatnenej istine 215,01 eur uložená povinnosť platiť žalobcovi peňažný dôchodok. Vyhovujúci výrok v takomto rozsahu by umožňoval vynútenie splnenia uloženej povinnosti mocenskými prostriedkami (exekúciou). Zamietnutie predmetného žalobného návrhu v celom rozsahu potom nemá oporu v ustanovení § 323 ods. 1 CSP, o ktoré súd prvej inštancie oprel zdôvodnenie svojho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v tejto napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude vyhodnotiť právnu dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, aby mu žalovaný platil náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti mesačne od 1.3.2017 do budúcna v rozsahu, v akom žalobný petit spĺňa podmienky vykonateľnosti a opätovne vecne o tomto nároku rozhodnúť. 40.Výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, sp.zn. 8C/355/2004 zo dňa 21.11.2017, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu voči intervenientovi na strane žalobcu nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 41. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov v sporovom konaní, je preto miera úspechu vo veci. Ak mala strana sporu plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež plný nárok na náhradu trov konania. Ak mala strana sporu čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Na základe uvedeného platí, že žalobca má plný úspech, ak výrok rozsudku zodpovedá žalobnému petitu, a naopak žalovaný má plný úspech, ak žaloba je v plnom rozsahu zamietnutá. Žalobný petit označuje to, čoho sa žalobca domáhal v podanej žalobe. Petit určuje, o čom má súd vo veci konať a rozhodovať (predmet sporu. Súdna prax (napr. rozhodnutie zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 34/2005) už vyslovila, ako treba chápať úspech žalobcu, ak predmetom konania boli viaceré samostatné nároky. Bol vyslovený právny názor, pre spochybnenie ktorého nie je v súčasnosti dôvod, že úspech žalobcu v spore ohľadom niektorého nároku, nemôže založiť nárok na náhradu trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s ďalším nárokom, ak v tomto žalobca nebol úspešný (pomerované výrokom rozhodnutia a žalobného petitu). Napriek tomu, že v prejednávanej veci žalobný petit nepozostával z dvoch samostatných nárokov (žalovanú pohľadávku a jej príslušenstvo za také nemožno považovať), má vyššie uvedený právny názor ten význam, že každý neúspech žalobcu ohľadne príslušenstva žalovanej sumy, nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).