Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/153/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405222386 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1405222386.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Športový klub stolného tenisu Bratislava, Zohorská 29, Lozorno, IČO: 00 678 724, zastúpeného GRMAN & PARTNERS, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 553, proti žalovanej: Mestská časť Bratislava - Lamač, Heyrovského 2, Bratislava, IČO: 00 603 414, zastúpenej Advokátska kancelária ŠROBÁR, s.r.o., Laurinská 12, Bratislava, IČO: 47 239 875, o zaplatenie 60.021,30 eura s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 10Cb/221/2005-1116, zo dňa 20.12.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) potvrdzuje. II. Odvolanie žalovanej proti výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu vo zvyšnej časti, odmieta. III. Rozsudok súd prvej inštancie vo výroku III. mení tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 68,68 % a výroku IV. mení tak, že žalobca je povinný zaplatiť znalcovi Ing. Štefanovi Chválovi, Landauova 6, Bratislava, ev. číslo 911 312, znalečné vo výške 98,35 eura a žalovaná je povinná zaplatiť znalcovi Ing. Štefanovi Chválovi, Landauova 6, Bratislava, ev. číslo 911 312, znalečné vo výške 529,65 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 50.625,56 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 50.625,56 eura od 1.11.2001 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, ktorú je povinná zaplatiť žalovaná a výrokom IV. priznal znalcovi Ing. Š. Q., B. X, J., ev. číslo XXX XXX, znalečné 628 eur, ktoré je povinná uhradiť znalcovi žalovaná do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave 12.4.2001 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 1.808.200,80 Sk s príslušenstvom, z titulu neoprávneného majetkového prospechu. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie poznamenal, že Krajský súd v Bratislave najprv rozsudkom č.k. 32Cb/20/01-175, zo dňa 29.1.2003, žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej na účet právneho nástupcu 14.345 Sk ako náhradu trov konania, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia upriamil pozornosť na článok zmluvy, v zmysle ktorého mal byť po skončení nájmu predmet nájmu odovzdaný žalovanej bez vrátenia ceny zhodnotenia; zmluva stanovovala predpokladanú výšku investícií na 800.000 Sk, ktorú však žalobca v skutočnosti navýšil až na čiastku 3.033.200,80 Sk. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že z obsahu písomných súhlasov starostu I. O. nemožno vyvodiť záver, že majú charakter uznávajúceho prejavu uhradiť pohľadávku. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 32Cb/20/01-175, zo dňa 29.1.2003, podal žalobca odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; poukázal pritom na článok III. bod 13 nájomnej zmluvy, podľa ktorého nájomca nebude mať nárok po skončení nájmu na vrátenie ceny zhodnotenia, avšak uvedené sa týka iba ceny do výšky 800.000 Sk. Zdôraznil, že predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že žalovaná 19.8.1998 a 7.1.1999 uznala pohľadávku žalobcu čo do dôvodu a výšky. Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením č.k. 3Obo 108/03-183, zo dňa 3.2.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.4.2005, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 32Cb/20/01-175, zo dňa 29.1.2003, a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že Krajský súd v Bratislave bude musieť vec postúpiť príslušnému okresnému súdu, ktorý je oprávnený vec prejednať, nakoľko neboli splnené podmienky zakladajúce príslušnosť krajského súdu; tento súd nebol príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu a teda napadnutý rozsudok vydal súd, ktorý nebol vecne príslušný s poukazom na § 103, § 11 ods. 1 a § 9 ods. 3 písm. a) O.s.p. 3. Súd prvej inštancie po postúpení veci na ďalšie konanie vec prejednal a rozsudkom č.k. 10Cb/221/2005-205, žalobu zamietol. Skonštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaná vypovedala nájomnú zmluvu z dôvodu neplatenia nájomného podľa Článku V. zmluvy. Z článku III. bod 13 nájomnej zmluvy zistil, že účastníci si dohodli, že po skončení nájmu bude predmet nájmu odovzdaný žalovanej bez vrátenia ceny zhodnotenia, pričom sa predpokladala výška investícií v sume 800.000 Sk; podotkol, že výšku investícií žalobca v skutočnosti navýšil až na čiastku 3.033.200,87 Sk. Ozrejmil, že z prvej žiadosti datovanej 7.8.1998, ktorou žalobca žiadal o povolenie na vykonanie presne špecifikovaných investícií na predmete nájmu s tým, že prekračujú zmluvne dohodnutú čiastku 800.000 Sk, ako aj z dodatočného súhlasu s už vykonanými investíciami; ustálil, že starosta I. O. súhlasil s opravami a investíciami. Poznamenal, že z druhej žiadosti žalobcu z 29.12.1998, ktorou oznámil žalovanej výšku investícií a opráv v sume 3.033.200,80 Sk s tým, že rozdiel po odpočítaní 800.000 Sk predstavuje 2.233.200,80 Sk, ktorú si voči nej uplatňuje; mal za preukázané, že starosta výšku pohľadávky uznal s tým, že jej úhrada musí byť predmetom rozhodnutia miestneho zastupiteľstva a vzájomnej dohody. Na uvedenom základe, s poukazom na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k odsúhlaseniu úhrady uvedených investícií a opráv miestnym zastupiteľstvom, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovanej nevznikla povinnosť plniť. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 10Cb/221/2005-205 podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že súhlas obecného, resp. miestneho zastupiteľstva nie je rozhodujúci a potrebný pre vznik jeho nároku na úhradu vynaložených a preukázaných investícií titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Bol názoru, že súhlas miestneho zastupiteľstva s výplatou vynaložených investícií odsúhlasených a uznaných starostom je len formálnou záležitosťou, ktorá nemôže mať za následok stratu jeho práva, resp. nároku na vydanie vynaložených investícií titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že starosta žalovanej 19.8.1998 odsúhlasil a 7.1.1999 uznal pohľadávku zodpovedajúcu vynaloženým investíciám a opravám, pričom konal v medziach svojich právomocí a preto jeho súhlas bol dostačujúci, právne účinný a záväzný pre žalovanú. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č.k. 6Co/445/2006-271 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že neposúdil ako správny záver, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, spočívajúci v tom, že žalobca v konaní nepreukázal, že by došlo k odsúhlaseniu úhrady investícií a opráv miestnym zastupiteľstvom a žalovanej z uvedeného dôvodu nevznikla povinnosť plniť. Zároveň skonštatoval, že ako dôvodnú posúdil odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, s prihliadnutím na predmet sporu, ktorým je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, spočívajúceho v preukázaných a vynaložených investíciách do predmetu nájmu. 4. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie vec opätovne prejednal a rozhodol medzitýmnym rozsudkom č.k. 10Cb/221/2005-424 tak, že základ žalobného návrhu je daný. Podotkol, že v nadväznosti na námietku premlčania vznesenú žalovanou v odvolacom konaní dospel k záveru, že uplatnený nárok nie je premlčaný. Poznamenal, že písomný prejav vôle starostu žalovanej z 7.1.1999 spĺňa náležitosti uznania podľa § 101 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (správne § 110 ods. 1 druhá veta, pozn. odvolacieho súdu), obsahuje dôvod aj výšku uznaného práva, a v jeho dôsledku došlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby; dodal, že ku kvalifikovanému uznaniu práva v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka s dopadom na beh a dĺžku premlčacej doby nie je potrebné na rozdiel od uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka vyjadrenie prísľubu dlžníka dlh zaplatiť. Objasnil, že desaťročná premlčacia doba začala plynúť dňom 7.1.1999, kedy žalovaná právo žalobcu uznala; žaloba, ktorou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 60.021,28 eura bola podaná 12.4.2001, teda ešte pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňom 7.1.2009. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č.k. 6Co/37/2010-456, zo dňa 24.2.2011, medzitýmny rozsudok potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že výšku bezdôvodného obohatenia bude v ďalšom konaní potrebné určiť znaleckým posudkom. 5. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie vec prejednal a súc viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, rozhodol napadnutým rozsudkom, keď zdôraznil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca do dotknutej nehnuteľnosti vložil investície. Skonštatoval, že predmetom konania po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave na ďalšie konanie bolo zistenie výšky bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou. Ozrejmil, že za bezdôvodné obohatenie vzniknuté investíciami do cudzej nehnuteľnosti je treba považovať to, o čo bola investíciami cudzia vec zhodnotená, teda rozdiel medzi cenou nehnuteľnosti pred vynaložením investícií a jej cenou po ich vynaložení. Poukázal na sumu 50.625,56 eura, ktorú priznal žalobcovi a poznamenal, že táto odráža výsledky znaleckého dokazovania vykonaného znaleckým posudkom Ing. C. W., v znení jeho dodatku, k termínu ukončenia nájmu 31.10.2001. Objasnil, že závery predmetného znaleckého posudku, v znení jeho dodatku, mal za jasné, presvedčivé a vypracované s náležitou odbornou starostlivosťou; znalec na základe legitímnej požiadavky žalobcu, aby bol pôvodný znalecký posudok doplnený o skutočnosti vyplývajúce z projektovej dokumentácie skutočného vyhotovenia stavby, ktoré je súčasťou kolaudačného rozhodnutia zo dňa 27.9.1993, logicky musel zmeniť východiskové údaje vstupných hodnôt súvisiacich s posúdením stavby v pôvodnom stave, čo potvrdilo tvrdenia žalobcu, že rozdiel v hodnote stavby podľa pôvodnej projektovej dokumentácie a projektovej dokumentácie skutočného vyhotovenia, teda v stave stavby, ktorá bola skolaudovaná, musí mať vplyv aj na výšku bezdôvodného obohatenia, ktorého vydanie je predmetom tohto sporu. Dodal, že pri rozhodovaní o uplatnenom nároku nijakým spôsobom neprihliadal na závery znaleckého posudku, ktorý podal Ing. Š. Q., pretože bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie s podstatne širším a detailnejším zadaním a až toto zadanie otázok znalcovi viedlo k zisteniu výšky bezdôvodného obohatenia, ktorú žalobca nenamietal a žalovaná sa k nej nevyjadrila. Pripomenul, že znalec Ing. Š. Q. uznal svoje pochybenie v znaleckom posudku, ktoré však korigoval neskorším podaním. Súd prvej inštancie bol názoru, že napriek uvedenému znalec Ing. Š. Q. postupoval v súlade s uznesením, ktorým mu boli položené otázky, na ktoré mal odpovedať v znaleckom posudku, pričom nebolo zistené, že by pri vyúčtovaní znaleckého posudku postupoval v rozpore s príslušnými zákonnými normami a preto znalcovi Ing. Š. Q. priznal nárok na znalečné vo výške 628 eur za podaný znalecký posudok a k úhrade znalečného zaviazal žalovanú ako plne neúspešnú stranu sporu. Poznamenal, že Ing. Š. Q. si celkovo vyúčtoval za vypracovanie znaleckého posudku 1.128 eur, z ktorých mu bolo preddavkovo vyplatené 500 eur. K náhrade znalečného Ing. C. W. uviedol, že bude v plnom rozsahu uhradené z preddavkov na znalečné, ktoré zložili strany sporu a ešte neboli vyplatené. Súd prvej inštancie mal za ustálené, že všeobecná hodnota zhodnotenia nehnuteľnosti sa odvíja od dátumu ukončenia nájmu, teda 31.10.2001 a odo dňa nasledujúceho priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne v zmysle právnych predpisov účinných v rozhodujúcom čase. 6. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie podľa § 451 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná a vyhovel jej vo výške 50.625,56 eura spolu s príslušenstvom konštatujúc, že uvedená suma v plnom rozsahu odráža výsledky vykonaného dokazovania znaleckým posudkom Ing. C. W., v znení jeho dodatku, k termínu ukončenia nájmu 31.10.2001. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania vo výške 100 % konštatujúc, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal zo skutočnosti, že predmetom sporu bola žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška závisela od výsledkov znaleckého dokazovania a preto nemožno považovať zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti za neúspech žalobcu. 7. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že jej bude uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 36.197,81 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 15,5 % ročne od 5.1.2002 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žiadala žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považovala za potrebné uviesť, že z obsahu spisu je zrejmé, že v postavení prenajímateľa pristúpila 22.6.2000 k výpovedi nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom; trojmesačná výpovedná lehota uplynula 30.9.2000. Skonštatovala, že žalobca sa žalobou zo dňa 19.2.2001 domáhal neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy, pričom Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 20C/24/01-85, zo dňa 29.4.2004, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/394/04-103, zo dňa 24.3.2005, žalobu zamietol. Ozrejmila, že napriek ukončeniu záväzkového vzťahu ku dňu 30.9.2000 žalobca predmet nájmu bez právneho titulu aj naďalej užíval a to až do 4.1.2002; z tohto dôvodu 18.10.2000 podala návrh na vypratanie dotknutej nehnuteľnosti, ako úkon po skončení nájmu smerujúci k zákonnému zabráneniu predĺženia účinnosti nájomnej zmluvy v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dodala, že predmetný návrh na vypratanie vzala späť 26.9.2006 s poukazom na právoplatné rozhodnutie vydané v spore o neplatnosť výpovede nájomnej zmluvy, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že jej žalobca 4.1.2002 odovzdal kľúče od predmetu nájmu a predmet nájmu viac neužíval. Na uvedenom základe považovala za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že dňom skončenia nájmu bol deň 31.10.2001, ako aj s tým súvisiaci záver, že tento deň je rozhodný pre stanovenie všeobecnej hodnoty zhodnotenia predmetu nájmu. Bola názoru, že stanovenie všeobecnej hodnoty zhodnotenia stavby, resp. stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia je potrebné vykonať ku dňu 4.1.2002, kedy došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu nájmu a majetkový prírastok na prenajatej veci je potrebné skúmať v čase jej vrátenia v porovnaní s časom jej odovzdania. Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď vychádzal výlučne z odpovede znalca (v znaleckom posudku) na otázku č. 5 na str. 1, t.j. z odpovede znalca na otázku o všeobecnej hodnote zhodnotenia športovej haly k termínu ukončenia stavebných prác a k termínu ukončenia nájmu k 31.12.2001, pričom nezval do úvahy znalecký posudok v rozsahu odpovede na otázku č. 5 na str. 2. 8. Žalovaná ďalej poukázala na dôkazy, ktoré súdu prvej inštancie v spore predložila, konkrétne na protokol o prevzatí prenajatej budovy a o jej zapečatení, písomné oznámenie adresované žalobcovi o výmene zámkov na predmetnej budove spolu s dokladom o doručení zásielky, fotodokumentáciu potvrdzujúcu havarijný stav stavby. Bola názoru, že fotodokumentácia objektívne preukazuje skutkový stav, ktorý nastal v dôsledku havárie zistenej 4.1.2002; zdôraznila, že haváriu nespôsobila a tento stav preukazuje správanie žalobcu pri užívaní dotknutej nehnuteľnosti. Dodala, že vzhľadom k uvedeným skutočnostiam pristúpil znalec prostredníctvom znaleckého posudku č. 32/2016, v znení doplnenia číslo 183/2017 (str. 21), k stanoveniu všeobecnej hodnoty zhodnotenia stavby ku dňu 4.1.2002 a to v sume 36.197,81 eura, čo však súd prvej inštancie nevzal do úvahy a bez odôvodnenia dospel k nesprávnemu záveru, že pri stanovení hodnoty uplatneného nároku je potrebné vychádzať zo sumy 50.625,56 eura. Mala za zrejmé, že súd prvej inštancie si nesprávne osvojil záver žalobcu o ukončení nájmu dňa 31.10.2001 a neprihliadol na skutočnosť, že k objektívnemu odovzdaniu predmetu nájmu došlo až 4.1.2002. Podotkla, že žalobca skutočnosť, že k odovzdaniu nehnuteľnosti došlo 4.1.2002 v priebehu konania nerozporoval. Žalovaná sa nestotožnila s uložením povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %. Domnievala sa, že žalobca ako dominus litis disponuje konaním a jeho predmetom, preto procesné oprávnenia týkajúce sa akejkoľvek dispozície so žalobou prináležia výlučne jemu. Skonštatovala, že žalobca mal vedomosť o výsledku znaleckého dokazovania vo forme znaleckého posudku v čase, kedy bol oprávnený napr. vziať žalobu v časti späť, avšak napriek uvedenému trval v plnom rozsahu na svojom návrhu a preto nemohol byť plne procesne úspešný tak, ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalovaná taktiež namietala, že sadzba úrokov z omeškania v období od 1.1.2002 do 26.4.2002 bola vo výške 15,5 %. 9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalovaná podané odvolanie síce odôvodnila odkazom na obsah § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., avšak neidentifikovala v akom konkrétnom pochybení, resp. vade, vidí naplnenie predmetných odvolacích dôvodov. Argumentoval, že žalovaná v podstate namieta len skutočnosť, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal z odpovede znalca na otázku č. 1.5 a nie z odpovede znalca na otázku č. 2.5, uvedených v znaleckom posudku Ing. C. W.. Bol názoru, že súd prvej inštancie však nemohol vychádzať z odpovede znalca na otázku č. 2.5, nakoľko tá znela „Nie je jasné čo to je zostatková hodnota“; znalec súčasne uviedol, že k termínu 4.1.2002 je možné prezentovať iné hodnoty stavby, ale nie tie, ktoré požadovala žalovaná. Žalobca mal za to, že z predmetnej odpovede znalca vyplýva, že otázka žalovanej pod č. 2.5 je laická a neodborná a preto k nej súd prvej inštancie nemohol prihliadnuť. 10. Žalobca skonštatoval, že žalovaná podala odvolanie z dôvodu, že jej termín ukončenia nájmu uvedený v napadnutom rozsudku nevyhovuje, avšak doposiaľ termín ukončenia nájmu 31.10.2001, ku ktorému bola znaleckým posudkom stanovená všeobecná hodnota zhodnotenia dotknutej nehnuteľnosti, nerozporovala a nemala voči nemu výhrady; zdôraznil, že námietky nepodala ani vo vyjadrení k znaleckému posudku zo dňa 1.3.2017 a ani na pojednávaniach. Podotkol, že športovú halu opustil 31.10.2001, odvtedy ju neužíval, pretože bola neužívateľná a športovú činnosť už vykonával v iných priestoroch; deň 31.10.2001 je preto dňom reálneho a skutočného ukončenia užívania dotknutej nehnuteľnosti z jeho strany a je to súčasne aj deň, ktorý je relevantný pre rozhodovanie v prejednávanej veci. Domnieval sa, že nie je možné a správne posudzovať vznik bezdôvodného obohatenia žalovanej k termínu uplynutia výpovednej lehoty, t.j. k 30.9.2000, pretože je nesporné, že po tomto dni dotknutú športovú halu stále užíval a staral sa o ňu. Poznamenal, že musel nad rámec nájomnej zmluvy neustále vynakladať svoje finančné prostriedky na investície do športovej haly z dôvodu udržania jej prevádzkyschopnosti a z tohto dôvodu si potom nemohol plniť svoje povinnosti spočívajúce v riadnom platení nájomného; túto skutočnosť využila žalovaná a dala žalobcovi výpoveď z nájmu pre neplatenie nájomného. Bol názoru, že rozhodujúci termín pre vznik bezdôvodného obohatenia žalovanej nemožno stanoviť ani k dátumu ukončenia sporu o vypratanie nehnuteľnosti, ktorý bol vedený na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 4C/183/2000, pretože spor bol ukončený na základe späťvzatia žaloby a nie je teda možné na uvedenom základe určiť deň vzniku skutočného a reálneho bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, o ktorom by bolo možné povedať, že by zodpovedal spravodlivému rozhodnutiu vo veci. 11. Žalobca považoval za potrebné ozrejmiť, že dva mesiace po tom ako opustil športovú halu, nastala v jej priestoroch havária vodovodného zariadenia a žalovaná ako vlastník stavby získala na uvedenom základe zo strany poisťovne poistné plnenie. Ďalej uviedol, že znalecký posudok nemá pri stanovení všeobecnej hodnoty zhodnotenia stavby ku dňu 4.1.2002 zohľadňovať znehodnotenie športovej haly škodovou udalosťou, ku ktorej došlo 2.1.2002; najmä v situácii keď škodovú udalosť zavinila žalovaná tým, že zanedbala svoje povinnosti ako vlastník nehnuteľnosti a to základné povinnosti prenajímateľa uvedené v § 664 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že žalovanú opakovane písomne upozornil na poruchy vykurovacieho systému, taktiež ju v súvislosti s odbornou prehliadkou a skúškami plynového zariadenia v športovej hale informoval, že kotle nie sú schopné prevádzky, že došlo k uzatvoreniu hlavného uzáveru plynu do haly, a že hrozí vznik škody. Na uvedenom základe mal žalobca za to, že východiskové hodnoty stavieb, technické hodnoty stavieb, všeobecné hodnoty stavieb a všeobecné hodnoty nehnuteľnosti k termínu 4.1.2002, uvádzané v znaleckom posudku sú nesprávne a je potrebné ich stanoviť nanovo tak, aby nezohľadňovali škodovú udalosť zo dňa 2.1.2002. Argumentoval, že žalovaná nemôže získať dve výhody, resp. mať dve plnenia, a to poistné plnenie, ktoré prijala od poisťovne a súčasne z toho istého dôvodu zníženie výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré má byť vydané v tomto spore. Poukázal na to, že v konaní navrhol doplniť znalecké dokazovanie uvedeným spôsobom, avšak jeho návrh nebol akceptovaný. 12. Pokiaľ sa jedná o termín odovzdania nehnuteľnosti žalovanej, žalobca považoval za potrebné uviesť, že 4.1.2002 nedošlo k žiadnemu odovzdaniu nehnuteľnosti ani nebol spísaný žiadny protokol o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu podľa nájomnej zmluvy. Skonštatoval, že žalovaná predložila záznam zo dňa 4.1.2002 ako dokument, ktorý by mal preukazovať prevzatie športovej haly, avšak je to len účelovo vytvorený jednostranný dokument, pri vzniku ktorého on nebol prítomný. Podotkol, že žaloba bola podaná 12.4.2001 a samotný záznam spísala žalovaná 4.1.2002, takže záznam je vedomou reakciou žalovanej na vývoj tohto súdneho sporu. Žalobca zdôraznil, že sa stotožňuje so spôsobom akým súd prvej inštancie stanovil čas získania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej a to k termínu ukončenia nájmu, t.j. k 31.10.2001, čo je deň kedy reálne skončil nájom nehnuteľnosti z dôvodu núteného opustenia športovej haly. Na záver žalobca oponoval voči tvrdeniu žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o trovách konania a mal za to, že predmetom sporu bola žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška závisela od výsledkov znaleckého dokazovania a preto nemožno považovať zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti za jeho neúspech. Dodal, že aj priznaný úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej čiastky je plne v súlade s právnymi predpismi účinnými v čase vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania. 13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 50.625,56 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 1.11.2001 do zaplatenia je vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.); odvolanie žalovanej proti výrokom o náhrade trov konania a povinnosti zaplatiť znalečné považoval naopak za dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 14. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 50.625,56 eura. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností uvádzaných na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanej, ktorého sa žalobca domáhal titulom vydania bezdôvodného obohatenia za zhodnotenie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom vysvetlil dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie sumy 50.625,56 eura, keďže žalobca nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej, ktoré užíval na základe nájomnej zmluvy zhodnotil, pričom svoje dôvody vedúce k čiastočnému vyhoveniu žalobe, keď mal za to, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 15. Odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky posudzovanej veci uvádza, že plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu získané. Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím plnenia, ku ktorému právny dôvod plnenia od začiatku chýbal (právnym dôvodom na plnenie môže byť napr. zmluva, povinnosť stanovená zákonom a pod.); ide teda o plnenia v prípadoch, kedy právny dôvod v okamihu plnenia vôbec neexistoval. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je viazaná na zavinenie na strane obohateného, ani na jeho protiprávne konanie. O obohatenie ide vtedy, ak sa plnením dostalo majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku sa to prejavilo buď zvýšením aktív alebo znížením jeho pasív. 16. O obohatenie sa jedná aj v prípade, že majetok obohateného sa nezmenšil, hoci sa zmenšiť mal. Zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti opravou či prístavbou je tzv. investíciou do cudzieho majetku. Ak došlo k tomu na základe dohody s vlastníkom, záleží na obsahu dohody, aký právny vzťah medzi stranami vznikol. Ak ide o prípad zhodnotenia bez akéhokoľvek dohovoru s vlastníkom, jedná sa o bezdôvodné obohatenie získané bez právneho dôvodu. Plnením bez právneho dôvodu teda môžu byť aj investície vynaložené na cudziu vec, ak neexistoval právny dôvod (zmluva s vlastníkom) na to, aby do veci investoval prostriedky niekto iný, než vlastník veci. 17. Vlastníkovi nehnuteľnosti v takom prípade vzniká prospech v rozsahu, v akom sa nehnuteľnosť vykonanou investíciou oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila (t.j. nie v rozsahu vynaložených investícií ) a to v okamihu, kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. Okolnosť, kedy osoba, ktorá investíciu vykonala, túto nehnuteľnosť vypratala, je právne irelevantná. Pri určení bezdôvodného obohatenia v prípade, že boli vynaložené hodnoty na cudziu nehnuteľnosť, sa totiž musí zohľadniť miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza, účel jej využitia (ak tento investíciou nebol úplne zmenený) a cenová mapa, rovnako pri stanovení jej hodnoty pred rekonštrukciou, ako aj po nej; len takto zistený rozdiel potom vyjadruje skutočný bezdôvodne nadobudnutý majetkový prospech. 18. Pokiaľ ide o zhodnotenie užívanej nehnuteľnosti, tým že došlo k jej rekonštrukcii, nárok na náhradu týchto nákladov (investícií), ktorý žalobca uplatňuje v konaní, je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška je predstavovaná nie hodnotou vynaložených prostriedkov, ale rozdielom medzi hodnotou nehnuteľností pred vykonaním úprav a po ich vykonaní; konštantná judikatúra vychádza z názoru, že bezdôvodným obohatením nie je cena investícií vložených do cudzej nehnuteľnosti, ale rozdiel medzi jej trhovou cenou pred a po ich vložení (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 477/2003, sp. zn. 32 Cdo 3149/2007 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2381/2007). 19. V posudzovanej veci súd prvej inštancie za účelom zistenia zhodnotenia nehnuteľnosti žalovanej správne vychádzal zo všeobecnej hodnoty zhodnotenia športovej haly Na Barine k termínu 31.10.2001; odvolací súd sa nestotožnil s opačným názorom žalovanej prezentovaným v odvolaní, že túto hodnotu mal súd prvej inštancie zistiť ku dňu protokolárneho odovzdania nehnuteľnosti žalobcom dňa 4.1.2002. Zo skutkového stavu veci totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca ako nájomca prestal predmetnú nehnuteľnosť užívať dňa 31.10.2001 a týmto dňom prestal mať aj reálnu možnosť akýmkoľvek spôsobom vplývať na hodnotu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej (jej zhodnotením či poškodením), pretože na nehnuteľnosti bol z dôvodu poruchy na kotloch odpojený hlavný prívod plynu; uvedenú skutočnosť v plnej miere preukazuje Správa z odbornej prehliadky a skúšky plynového zariadenia z 20.09.2001, Technická správa („nespôsobilosť po stránke bezpečnej, spoľahlivej a nehospodárnej prevádzky“), na to nadväzujúci list starostu Mestskej časti Bratislava - Lamač Ľ. G. z 1.10.2001 adresovaného žalobcovi („...kotle nie sú schopné prevádzky, a preto bol technikom požiarnej ochrany uzatvorený hlavný uzáver plynu do predmetnej haly...“), ako aj listu žalobcu z 22.10.2001 adresovanom starostovi Mestskej časti Bratislava - Lamač („Vzhľadom, na to, že z dôvodu poruchy na kotloch bol v športovej hale odpojený hlavný prívod plynu, športová hala je od momentu odpojenia neužívateľná a tým neplní účel nájmu v zmysle platnej nájomnej zmluvy.“); žalobca teda od 1.11.2001 športovú halu neužíval v dôsledku odpojenia prívodu plynu, a preto je logicky vylúčené, aby bola hodnota nehnuteľnosti v súvislosti s jej zhodnotením žalobcom posudzovaná podľa neskoršieho dátumu, tým viac ku dňu 4.1.2002, teda k stavu spôsobeného škodovou (poistnou) udalosťou dňa 2.1.2002, kedy preukázateľne žalobca nehnuteľnosť už nemohol užívať a ani neužíval. 20. Súd prvej následne za účelom zistenia skutkového stavu vykonal znalecké dokazovanie a pri vlastnom rozhodnutí vychádzal z kontrolného znaleckého posudku č. 32/2016 zo dňa 7.3.2016 v znení jeho doplnenia znaleckým posudkom č. 137/2018 zo dňa 14.10.2017, vypracovaným znalcom Ing. C. W., PhD., ktorý aplikujúc na zadovážené technické poklady aplikoval pre stanovenie všeobecnej hodnoty metódu polohovej diferenciácie a kombinovanej metódy v zmysle prílohy č. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, pričom vlastné znalecké posúdenie vyústilo v zodpovedaní otázok formulovaných žalobcom ako aj žalovanou. 21. Pokiaľ žalovaná súdu prvej inštancie vyčítala, že vychádzal výlučne z odpovede znalca na otázku č. 1.5 o všeobecnej hodnote zhodnotenia športovej haly v súvislosti s realizovanou opravou, modernizáciou, resp. rekonštrukciou k termínu ukončenia nájmu k 31.10.2001 v sume 50.625,56 eura (otázka formulovaná žalobcom), pričom nezval do úvahy odpoveď na otázku č. 2.5 o zostatkovej hodnote skutočne žalobcom zrealizovaných stavebných práv a investičných zásahov ku dňu 4.1.2002 v sume 36.197,81 eura (otázka formulovaná žalovanou), hodno poukázať, že ide o námietku nedôvodnú; súdny znalec síce na otázku č. 2.5 poskytol odpoveď, avšak zároveň v odpovedi vytkol jej nezrozumiteľnosť, nakoľko mu (ako odborne znalej osobe) nebolo jasné, čo je to žalovanou uvedená „zostatková hodnota“; podstatnou je však skutočnosť, že otázka sa vzťahovala k dátumu 4.1.2002, ktorý podľa už vyššie prezentovaného názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za dátum ukončenia užívania nehnuteľnosti žalobcom a teda odpoveď na túto otázku nemohla mať vplyv na správnosť skutkových zistení súdom prvej inštancie. 22. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd hodnotí dôkaz znalcom ako každý iný dôkaz; pritom skúma, či posudok vychádza zo zistených skutočností, či nie je rozporný a či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý. Súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz podľa § 191 C.s.p., odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom podľa uvedeného ustanovenia nepodliehajú. Hodnotenie tohto dôkazu súdom spočíva v posúdení, či závery posudku sú náležite odôvodnené, či sú podložené obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo treba vysporiadať, či závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov a či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Odvolací súd na tomto mieste preto konštatuje, že kontrolný znalecký posudok č. 32/2016 zo dňa 7.3.2016 v znení jeho doplnenia znaleckým posudkom č. 137/2018 zo dňa 14.10.2017, vypracovaným znalcom Ing. C. W., PhD., poskytuje náležité odborné posúdenie, ktoré v logických súvislostiach odpovedá na otázky, ktoré boli nevyhnutné pre zistenie v spore rozhodujúcich skutkových okolností. 23. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská neboli skutočnosti uvádzané žalovanou ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Keďže žalovaná v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalovanej preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 24. Vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trovách konania (proti ktorému žalovaná podala odvolanie) odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. náhrada trov pomerne rozdelená; to vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od úspechu víťaznej strany odčítať jej neúspech, t.j. mieru úspechu druhej strany. Vo výške rozdielu má strana právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložila pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. 25. Pri určení miery úspechu je preto potrebné určiť predmet sporu, ktorý je vymedzený žalobou, resp. následnými dispozitívnymi úkonmi žalobcu; v danej veci sa žalobca žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 60.021,30 eura s príslušenstvom; súd prvej inštancie meritórnym zaväzujúcim výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 50.625,56 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 50.625,56 eura od 1.11.2001 do zaplatenia a žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Z uvedeného vyplýva, že úspech žalobcu v spore je vo výške 84,34 % [(50.625,56 eura : 60.021,30 eura) x 100] a žalovanej vo výške 15,66 % [(9.395,74 eura : 60.021,30 eura) x 100], t.j. pomer medzi uplatneným a priznaným nárokom bol 84,34 % a preto po zohľadnení miery úspechu žalovanej vo výške 15,66 % (v zamietajúcej časti), predstavuje čistá miera úspechu žalobcu hodnotu 68,68 %; na uvedenom základe preto odvolací súd podľa pomeru úspechu žalobcu (84,34 %) a žalovanej (15,66 %) rozdelil aj náhradu trov dôkazu tak, že žalovaná je povinná zaplatiť znalcovi znalečné v sume 529,65 eura (84,34 % zo sumy 628 eur) a žalobca znalečné v sume 98,35 eura (15,66 % zo sumy 628 eur). 26. Žalovaná napadla odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.). Odvolací súd po prejednaní odvolania žalovanej dospel k záveru, že odvolanie proti tomuto výroku je potrebné odmietnuť, pretože podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a v zmysle § 386 písm. b) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. Osobou ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie odvolania je prioritne tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.); odvolanie podané oprávnenou osobu je podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je spojená s existenciou ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Odvolanie žalovanej v napadnutej zamietajúcej časti, ktorou bolo rozhodnuté o žalobe bolo podané neoprávnenou osobou, pretože žalovaná napadla odvolaním výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nebol vydaný v jej neprospech. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalovanej proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol podľa § 386 písm. b) C.s.p., ako odvolanie podané neoprávnenou osobou odmietol. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca mal v odvolacom konaní (v odvolaním napadnutých meritórnych výrokoch) plný úspech. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).