Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/189/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414208221 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1414208221.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: G. K., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. X. K. XXXX, K. K., zastúpený Martinou Pastierovou, advokátkou, so sídlom Nábrežná 5, Nová Baňa, IČO: 36 069 612, proti žalovaným: 1/ B.. F. Z., B.., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. V. M. XX, Z., 2/ X.. B.. X.. B. Z., H.., I.. XX.XX.XXXX, Z. W. XXA, W., X.-XXXXX, I., obaja zastúpení JUDr. Evou Krištofiakovou, advokátkou, so sídlom Zelená 11, Malinovo, IČO: 44 495 145, o zaplatenie 7 200 Eur s príslušenstvo, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. februára 2019 č.k. 23C 140/2014-417 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 7 200 Eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 01.10.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal náhrada trov konania v rozsahu 100%. 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia istiny 7 200 Eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 1.10.2012 do zaplatenia, titulom neuhradených finančných prostriedkov, tým, že tieto investoval do stavebných úprav bytu vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaných, ktorý žalobca na základe dohody o prenechaní bytu v osobnom vlastníctve na dočasné užívanie užíval s možnosťou neskoršieho odkúpenia bytu. Na základe dohody o prenechaní bytu v osobnom vlastníctve na dočasné užívanie uzatvorenej dňa 25.9.2011 medzi žalobcom a vlastníkom bytu L.. V. Z., za ktorého dohodu podpísal žalovaný 2/, žalobca užíval 3-izbový byt č. XX na X.B. na ul. W. XX, O. Ž.. Dňa XX.X.XXXX vlastník bytu zomrel. Podľa predmetnej dohody nájom bytu skončil 31.3.2012, žalobca byt užíval ďalej do 30.9.2012, kedy ukončil nájom a z bytu sa vysťahoval. So žalovanými sa dohodli na možnosti budúceho odkúpenia bytu a nakoľko sa byt nachádzal v zlom stave, mali sa dohodnúť, že vykoná potrebnú rekonštrukciu s tým, že pri predaji bytu budú investície zohľadnené. Po ukončení dedičského konania po nebohom L.. V. Z. k odkúpeniu bytu žalobcom nedošlo, nakoľko žalovaní požadovali vyššiu kúpnu cenu, ako bola predbežne dohodnutá. Dňa 15.9.2012 preto uplatnil voči žalovaným nárok na zaplatenie investícií, ktoré vložil do 2.5.2012 do rekonštrukcie bytu, rekonštrukcia bola vykonaná a financovaná v rozsahu podľa prílohy faktúry označenej ako - Stav.úpravy - prerábky zo dňa 6.9.2012 vypracovanej zhotoviteľom V. G., ktorý rekonštrukciu vyúčtoval faktúrou vyhotovenou dňa 3.5.2012, ktorú žalobca zaplatil 28.8.2012. Aj po opakovaných výzvach mu žalovaní prostriedky investované do stavebných úprav bytu neuhradili, vykonané a odstrániteľné úpravy v byte mu neumožnili odstrániť. 3. Na preukázanie svojich tvrdení v rámci uplatnenia prostriedkov procesného útoku žalobca navrhol vykonať dokazovanie listinnými dôkazmi - dohodou o prenechaní bytu v osobnom vlastníctve na dočasné užívanie, LV č. XXXX, úmrtným listom, výpoveďou dohody o dočasnom užívaní bytu, e- mailovou korešpondenciou, faktúrou č. 3/2012 a prílohou týkajúcou sa stavebných úprav a prerábok, znaleckým posudkom č. 145/2012, fotodokumentáciou, príjmovým pokladničným dokladom, krycími listami rozpočtu, zároveň žalobca navrhol vykonať dokazovanie výsluchom sporových strán a výsluchom svedkov W.. V. K., V. G., R.. Ľ.U. B., W.. Z. Q., V. Q. F. W.. G. O.. 4. Žalovaní 1/ a 2/ žalobu ako nedôvodnú navrhli zamietnuť, dôvodiac tým, že žalovaný 2/ nebol oprávnený so žalobcom Dohodu o prenechaní bytu uzatvoriť, keďže vlastníkom bytu L.. V. Z. nebol na uzavretie predmetnej dohody splnomocnený, z ktorého dôvodu považovali dohodu za absolútne neplatnú a žalobca tak byt užíval bez právneho dôvodu, taktiež rekonštrukciu bytu vykonával v období konca r. 2011 do začiatku februára 2012, za života vlastníka X.. V. Z. bez jeho súhlasu. Faktúru č. 3/2012 zo dňa 3.5.2012, ako aj príjmový pokladničný doklad zo dňa 28.8.2012, žalovaní považujú za „falošné“, faktúra bola zhotoviteľom vystavená po vyše 3 mesiacoch po skončení rekonštrukcie, žalobca fakturovanú sumu uhradil údajne po jej splatnosti až 28.8.2012. Navyše poukázali na to, že žalobca od žalovaných žiadal pred podaním žaloby zaplatiť najskôr 1100 Eur, neskôr 1678 Eur, následne 7 200 Eur, poslednú sumu, ktorú žalobca žiadal zaplatiť, bola 2500 Eur. Žalobcom uvádzané skutočnosti žalovaní považujú za vykonštruované, v konečnom dôsledku vzniesli námietku premlčania nároku žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia vzhľadom na vykonanie rekonštrukcie a jej dokončenie vo februára 2012 a dátum podania žaloby dňa 2.5.2014. Žalovaní v rámci uplatnenia prostriedkov procesnej obrany navrhli vykonať dokazovanie výsluchom strán sporu, a výsluchom svedkov V.. Y. G., V. G. F. R.. V. O., taktiež žalovaní navrhli vykonať dokazovanie listinou - oznámením daňového úradu. 5. Súd prvej inštancie po vykonaní navrhnutých dôkazov s výnimkou výsluchu žalovaného 2/ a svedka W.. Z. Q., ktorí dlhodobo žijú v zahraničí a vo veci sa písomne vyjadrili, ako aj svedka V. G., ktorý v priebehu konania dňa 2.1.2016 zomrel, žalobu rozsudkom č.k. 23C 140/2014-344 zo dňa 16.11.2016 zamietol, pričom prihliadol na námietku premlčania nároku, ktorú v konaní vzniesli žalovaní. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Co 120/2017-382 zo dňa 31.01.2018 tento rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom okrem iného vyslovil, že žalobca predmetný byt užíval do 30.09.2012, ako skonštatoval súd prvej inštancie, teda aj po smrti bývalého vlastníka, a to so súhlasom žalovaných, preto bolo potrebné skúmať, z akého dôvodu žalobca rekonštrukciu bytu vykonával a ako bolo uvedené, byt užíval aj po smrti vlastníka so súhlasom žalovaných a s ich vedomím v byte mal vykonávať rekonštrukčné práce. Žalovaní sami uviedli, že počas rekonštrukcie do bytu chodili, mali teda vedomosť o jej vykonávaní a aj sami potvrdili tvrdenie žalobcu, že si od neho prevzali príjmové doklady a pokladničné bloky za nákup materiálu na rekonštrukciu v hodnote 1.678 Eur, ktoré použili na vydokladovanie stavebného sporenia. Teda o rekonštrukcii bytu mali vedomosť a nie je podstatné ich tvrdenie, že o nej nevedel bývalý vlastník bytu. Námietka žalovaných v konaní, že žalobcovi bola vystavená faktúra za vykonané rekonštrukčné práce v byte až po ich ukončení a že ju žalobca uhradil až po splatnosti faktúry dňa 28.08.2012 nepovažoval za dôvodnú. Taktiež vyslovil, že žalovaní nesprávne vyvodzovali námietku premlčania od ukončenia rekonštrukčných prác, s čím sa nesprávne stotožnil aj súd prvej inštancie, a nie od úhrady nákladov za rekonštrukciu a odvtedy, ako sa žalobca dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, keď mali za to, že rekonštrukcia bytu bola ukončená vo februári 2012 a žalobca žalobu podal dňa 02.05.2014. Pre začatie plynutia premlčacej doby v danom prípade nie je rozhodujúce, kedy bola rekonštrukcia bytu dokončená, ani kedy došlo k doručeniu faktúry, ale kedy sa žalobca dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, teda kedy došlo k úhrade nákladov spojených s rekonštrukciou a kedy sa dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor a v akej výške obohatil. 6. Po zrušení a vrátení veci strany sporu ďalšie dôkazy nenavrhli, súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil vykonané dokazovanie a ml za preukázané, že žalobca užíval byt č. XX, nachádzajúci sa na U.. W. XX O. Ž. vo vlastníctve už t.č. nebohého L.. V. Z., na základe „Dohody o prenechaní bytu v osobnom vlastníctve na dočasné užívanie“, ktorú uzatvoril dňa 25.9.2011 na obdobie od 01.10.2011 do 31.03.2012 so žalovaným 2/, synom vlastníka, ktorý dohodu uzavrel so žalobcom bez splnomocnenia vlastníka k podpisu takejto dohody. Žalobca byt za rovnakých zmluvných podmienok užíval so súhlasom žalovaných aj po smrti vlastníka a po uplynutí dohodnutej doby nájmu. Listom zo dňa 15.09.2012 vypovedal dohodu o dočasnom užívaní bytu, nájom bytu bol ukončený 30.09.2012, kedy sa žalobca vysťahoval. V priebehu užívania bytu, nakoľko sa strany sporu dohodli na jeho budúcom predaji, žalobca po dohode so žalovanými v byte vykonal úpravy, rekonštrukciu, žalovaní počas rekonštrukcie do bytu chodili, o vykonávaní rekonštrukčných prác mali vedomosť, od žalobcu prevzali aj príjmové doklady a pokladničné bloky za nákup materiálu v hodnote 1.678 Eur, ktoré použili na vydokladovanie stavebného materiálu. Zhotoviteľ V. G. následne po ukončení prác rekonštrukciu vyúčtoval dňa 3.5.2012 faktúrou č. 3/2012, žalobca fakturovanú sumu následne zaplatil dňa 28.08.2012. V septembri 2012, konkrétne 06.09.2012, zhotoviteľ V. G. vypracoval rozpis rozsahu rekonštrukcie. Skutočnosti, že rekonštrukcia bytu bola žalobcom vykonávaná z dôvodu dohody žalobcu so žalovanými o budúcom odkúpení bytu, preukázali vo svojich svedeckých výpovediach v konaní vypočuté svedkyne R.. V. K. F. G. O., ktoré zároveň potvrdili aj rozsah vykonaných stavebných prác podľa zoznamu vypracovaného V. G.. Začiatkom mesiaca september 2012 bolo zo strany žalovaných 1/a 2/, ktorí po smrti L.. V. Z.N. nadobudli vlastníctvo k predmetnému bytu, žalobcovi v poslednej komunikácii definitívne oznámené, že k uzavretiu kúpno- predajnej zmluvy nedôjde, z uvedeného dôvodu ku dňu 30.09.2012 žalobca ukončil nájom bytu a požiadal žalovaných k zaplateniu investovaných finančných prostriedkov do rekonštrukcie bytu, čo žalovaní odmietli. 7. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka. 8. Konštatoval, že po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu o nepremlčaní nároku žalobcu a po opätovnom vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k názoru, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že rekonštrukciu bytu zo svojich finančných prostriedkov začal žalobca realizovať z dôvodu jeho budúceho odkúpenia, o skutočnosti, že k predaju bytu zo strany žalovaných nedôjde a že sa na úkor žalobcu obohatili, žalobca zistil začiatkom mesiaca september 2012 po poslednej vzájomnej komunikácii, konkrétne z e-mailovej komunikácie so žalovaným 2/ zo dňa 2. a 5.9.2012. Nakoľko vrátenie do pôvodného stavu nebolo, ani nie je možné, žalovaní s týmto riešením nesúhlasili, do úvahy pripadá len peňažná náhrada, ktorej výška musí zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase, kedy k nemu došlo. V danom smere sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 25/1986 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, že pri určení ekonomickej hodnoty bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať z cenových predpisov, z cenových relácií spôsobom, ako by ich vyúčtovala organizácia, resp. podnikateľský subjekt v danej oblasti, ak by rovnaké plnenia a výkony poskytovala. Z dôvodu, že žalovanými bolo v priebehu konania ocenenie vypracované zhotoviteľom V. G. namietané, pričom rozsah vykonaných prác sporný nebol, žalobca predložil v rámci dokazovania ocenenia totožných stavebných prác od podnikateľských subjektov, vykonávajúcich rovnaký predmet činnosti, vypracované podľa počítačového programu CENKROS, vyvinutého na tvorbu stavebných rozpočtov (JG - STAVING PLUS, s.r.o., Žarnovica, na 8.904,24 Eur, CEAS s.r.o., Bratislava na 9.119,14 Eur, ISOSTAV BB, s.r.o., Predajná, na 8.879,14 Eur), podľa ktorých boli rovnaké výkony dokonca ocenené vo vyššej miere, ako nárok uplatňovaný žalobcom na základe rozpočtu vypracovaného zhotoviteľom V. G.. Žalovaní dôkazy na preukázanie tvrdení, že fakturovaná suma nezodpovedala jednak reálnej cene vykonanej rekonštrukcie, ako aj že predmetná faktúra, rovnako ako príjmový pokladničný doklad o zaplatení sumy 7.200 Eur sú „falošné“ a tieto listinné dôkazy boli vyhotovené tendenčne len pre potreby vedeného súdneho konania, nepredložili ani nenavrhli, obrana žalovaných zostala podľa súdu prvej inštancie len v rovine tvrdení. Mal za to, že žalobca preukázal dôvodnosť svojho nároku, žalobe v celom rozsahu vyhovel. Nakoľko sa žalovaní so zaplatením dostali do omeškania, s poukazom na cit. ust. § 517 Obč. zák. zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k zaplateniu úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia, t.j. od 1.10.2012. O výške úrokov z omeškania súd rozhodol s poukazom na vykonávací predpis nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. v znení ku dňu vzniku omeškania. 9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci, priznal náhradu trov konania, s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ust. §-u 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalovaní 1/ a 2/ a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať m aj náhradu trov konania. Dôvodili tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zistenia, nakoľko obe strany sporu zhodne poukázali na predchádzajúce konanie a dokazovanie, žiadne nové skutočnosti a dôkazy neboli prezentované. Mali za to, že súd prvej inštancie napriek rovnakej dôkaznej situácii, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, opomenul všetky dôkazy nimi predložené v ich prospech, ako vyjadrenie realitnej maklérky R.. Ľ. B., odborné stanovisko R.. V. O. zo dňa 25.1.2013, na ktoré dôkazy, hoci na ne opakovane poukazovali počas celého konania, okrem iného aj v zápisnici z pojednávania zo dňa 4.10.2018, vôbec neprihliadol a nevysporiadal sa s nimi. Nevyjadril sa ani k písomným stanoviskám W.. Z. Q., F. E., k výsluch svedka V.. Y. G.. Žalovaní dôrazne odmietajú tvrdenie žalobcu, že by sa s ním boli dohodli na odpredaji predmetného bytu. Poukázali na mailovú komunikáciu so žalobcom a na samotné priznanie sa žalobcu pi jeho výsluchu dňa 20.4.2016, že práce v predmetnom byte boli vykonávané svojpomocne žalobcom a jeho otcom a je možné sa domnievať, že dôvodom predloženia faktúry č. 3/2012 za údajné rekonštrukčné práce zo strany zhotoviteľa žalobcu v nehoráznej sume 7 200 Eur bola len skutočnosť, že sa cítili spolu s matkou sklamaní, že sa im nepodarilo „dostať sa lacno k bytu“ neb. B.. Z.. Zotrvali na tom, že úpravy bytu boli vykonané od októbra 2011 do začiatku februára 201 v čase, keď bol ešte výlučným vlastníkom predmetného bytu L.. V. Z., ich otec, čo potvrdil aj svedok V.. Y. G. na pojednávaní dňa 16.2.2015, ak aj mail samotného žalobcu žalovanému 2/ zo dňa 29.8.201, v ktorom uviedol, že prvé tri mesiace tam nebýval, iba „prerábal“. Rozsah údajných rekonštrukčných prác bol spísaný matkou žalobcu až dňa 13.9.2012, t.j, viac ako päť mesiacov po vystavení faktúry po opakovaných výzvach žalovaného 2/. Žalovaní tiež poukázali na žalobcom predložený súpis údajných rekonštrukčných prác V. G. už od doručenia vyjadrenia k návrhu žalobcu o zaplatenie 7 200 Eur v novembri 2014, ktorého výsluch opakovane požadovala ich právna zástupkyňa a aj na pojednávaní dňa 11.7.2013 a bola im odňatá možnosť jeho výsluchu v čase, keď ešte žil, a až na pojednávaní im bolo oznámené, že tento zhotoviteľ dňa 2.1.2016 zomrel. Jedine V. G. ako zhotoviteľ údajných rekonštrukčných prác sa mohol vyjadriť k rozsahu úprav, k rozpisu vykonaných prác, k vystaveniu a úhrade faktúry. Poukázali na chyby v rozpise prác, keď pri sčítaní jednotlivých položiek, možno dospieť k sume 5594,70 Eur bez DPH, avšak vo faktúre je uvedená čiastka 7 200 Eur, ktorá mala pozostávať z rozpisu materiálu a prác spolu s DPH, pričom dodávateľ prác nebol plátcom DPH, k čomu sa žalobca nevyjadril. Pritom súd prvej inštancie z tejto faktúry pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom je zrejmé, že tento doklad nie je pravý a nezodpovedá výške prác na súpise k tejto faktúre. Uviedli, že k údajnej úhrade tejto faktúry žalobcom malo dôjsť dňa 28.8.2012 (až po tom, keď žalovaný 2/ žiadal o preukázanie úhrady) a z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 20.4.2016 ako aj jeho matky W.. K. však jednoznačne vyplýva, že údajný zhotoviteľ prác V. G. dňa 28.8.2012 finančné prostriedky v sume 7 200 Eur neprijal a údajne ich mu žalobca uhrádzal postupne, pričom žalobca nepreukázal ich nadobudnutie, ani jednotlivé čiastočné úhrady, tak ako to uvádzal. V rámci procesnej obrany mali záujem zhotoviteľa vypočuť a keď zomrel, žiadali, aby bolo vykonané miestne zisťovanie, či danú faktúru a príjem mal tento vedené riadne v účtovníctve, pričom príslušný daňový úrad sa k dokladom zhotoviteľa žalobcu nedostal. Ich tvrdenia, že ceny sú katalógové a nezodpovedajú skutočnej cene materiálu a prác potvrdila aj svedkyňa W.. K. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 16.12.2015, keď uviedla, že p. G. to jednoducho „zhrnul“. Mali za to, že žalobca sa chce na ich úkor bezdôvodne obohatiť nezmyselne vysokou sumou na faktúre, ktorej úhradu nevedel preukázať a príjmový doklad zo dňa 28.8.2012 považovali za falošný. Poukázali na to, že sám žalobca, ako aj jeho matka, na pojednávaní dňa 20.4.2016 uviedli, že zhotoviteľ prác dňa 28.8.2012 sumu 7 200 Eur neprijal a údajne túto sumu žalobca uhrádzal zhotoviteľovi postupne. Z toho jednoznačne vyplýva, že doklad nezodpovedá skutočnosti. V tejto súvislosti zdôraznili, že rozsah údajných rekonštrukčných prác zaslaný žalovanému 2/matkou žalobcu 13.9.2012 bol preukázateľne napísaný v ten istý deň, ako bol poslaný, a to na služobnom počítači p. K.N.. Žalovaní sa ohradili proti tomu, že neumožnili žalobcovi dať byt do pôvodného stavu, nakoľko žalobca sám vo svojom e-maili zo dňa 29.8.2012 uviedol, že byt dá do pôvodného stavu do 30.8.2012, čo je v rozpore s vyjadrením súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, že mu to neumožnili Pritom žalobca si sám určil aj lehotu a dohodu o užívaní vypovedal dňa 15.9.2012, t.j. mal dostatok priestoru na danie bytu do pôvodného stavu, v akom bol byt pred začatím vykonávania prác. Namietali vyjadrenia a svedeckú výpoveď matky žalobcu W.. K., ako aj vyjadrenia W.. O., bývalej kolegyne matky žalobcu, ktorá si ani nepamätala, na ktorom poschodí sa predmetný byt nachádza, ani koľko má balkónov, hoci tvrdila, že v ňom bola veľakrát upratovať, teda tieto vyjadrenia svedkov žalobcu označil za tendenčné, za účelom ich diskreditácie. Popreli tvrdenie žalobcu, že predmetný byt bol neobývateľný a to jeho tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďou svedka V.. Y. G., ako aj fotodokumentáciou (rodinnej oslavy z júla 2011), založenou do spisu na pojednávaní dňa 20.4.2016, ktoré podľa nich jednoznačne preukázali, že stav bytu pred údajnými rekonštrukčnými prácami zodpovedal bežnému užívaniu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nepredvolal ako svedka p. G., zhotoviteľa údajných rekonštrukčných prác, ktorý mohol podať rozhodujúce svedectvo, pritom vypočul ako svedkov p. Q. F. B.. W.. O., hoci neboli predvolaní a navyše irelevantní a nedôveryhodní. Svedok Q. mal potvrdiť, že vykonával v predmetnom byte stavebné práce, o čom nevedel predložiť žiaden dôkaz o fakturácii p. G.. Uviedli, že boli ochotní žalobcovi uhradiť sumu 1 678 Eur za materiál a nekvalitné práce, ktorú sumu žalobca odmietol prijať, preto nie je možné, aby ich súd v tejto časti 1 678 Eur zaviazal na úhradu príslušenstva, nakoľko odmietnutie prijatia úhrady tejto sumy nespôsobili, ale žalobca sa tým, že opakovanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu odmietol návrh na úhradu uvedenej čiastky. Žalovaní mali za to, že údajné rekonštrukčné práce boli vykonané neodborne, nevhodne a v mnohých prípadoch až nevkusne, čo podľa ich názoru spôsobilo aj následné zníženie trhovej ceny bytu, čo potvrdili aj odborníci v danej oblasti, ako realitná maklérka W.. B. na pojednávaní dňa 11.7.2015 a čo vyplývalo aj z vyjadrenia odborníka R.. V. O. na pojednávaní dňa 16.12.2015, ktorý posúdil úpravy v byte ako nekvalitné a považoval ich za základnú údržbu, nie za údajnú rekonštrukciu v rozsahu 7 200 Eur. Rozsah úprav v byte a ich hodnotu, za predpokladu, že by boli vykonané v dostatočnej kvalite, odborník R.. V. O. ohodnotil odborným stanoviskom zo dňa 25.1.2013 na sumu maximálne 2 294.02 Eur bez DPH. Jeho odbornosť žalobca nespochybnil, pričom súd prvej inštancie sa s týmto dôkazom nezaoberal. Namietali že ich obrana bola len v rovine tvrdení, ako uviedol, súd prvej inštancie, ale vyplývala z listinných dôkazov, výpovede svedka V.. Y. G. a žalobca nevedel preukázať jeho údajné čiastočné úhrady zhotoviteľovi prác V. G.. Preto mali žalovaní za sporné, v akej sume sa žalobcov majetok zmenšil, t.j. v akej výške sa mali údajne na jeho úkor obohatiť a či tu nebol úmysel žalobcu sa na ich úkor obohatiť alebo im spôsobiť škodu ako kompenzáciu za to, že sa mu spolu s jeho matkou nepodarilo „dostať sa lacno k bytu“, ktorí nadobudli dedením. Naopak mali za to, že škoda vznikla im, nakoľko úpravami v byte zo strany žalobcu nebolo možné predať byt vo vynikajúcej lokalite a na dobrom mieste za trhovú cenu, nakoľko každému záujemcovi bolo jasné, že do prerábky bytu bude musieť investovať nemalé finančné prostriedky a predali ho za nižšiu cenu. Žalovaní tak boli toho názoru, že súd prvej inštancie neposúdil vec správne, ak sa stotožnil s vyjadreniami žalobcu, že sa bezdôvodne obohatili v sume istiny, nakoľko z dôkazov a vyjadrení vyplýva, že žalobca chcel podstatne viac ako zodpovedal odbornému stanovisku R.. V. O. zo dňa 25.1.2013, a to len na základe falošných dôkazov. Boli toho názoru, že faktúra a príjmový pokladničný doklad nie sú pravé, práce v byte vykonával žalobca svojpomocne, prípadne s otcom a úhradu údajnej rekonštrukcie bytu v sume 7 200 Eur žalobca nepreukázal. Nemohlo podľa nich dôjsť ich k bezdôvodnému obohateniu, naopak konaním žalobcu, ktorý užíval byt a vykonával údajnú rekonštrukciu bez súhlasu L.. Z. ako vlastníka bytu, im vznikla škoda (došlo k znehodnoteniu bytu). Súčasne z uvedených dôvodov namietali aj rozhodnutie v časti týkajúcej sa trov konania. 11. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť stotožňujúc sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, s jeho právnym posúdením. Popieral tvrdenia žalovaných, že by nedošlo k zhodnoteniu predmetného bytu, resp. že by dokonca došlo k jeho znehodnoteniu, čo preukazujú predložené fotografie pred a po úpravách, výpovede svedkov (p. K.Á., B.. O.), ktoré svedčia o zlom stave bytu pred jeho zmenami. Účelovosť tvrdenia žalovaných dokazuje aj skutočnosť, že keď žalobca chcel byt uviesť do pôvodného stavu a odniesť si odtiaľ veci a vybavenie, ktoré bolo možné odniesť, nebolo mu to zo strany žalovaných umožnené, práve naopak, žalovaný 2/ ho požiadal, aby byt neuvádzal do pôvodného stavu (dôkaz-emailová komunikácia medzi žalobcom a žalovaným 2/ zo dňa 2.9.2012). Uviedol, že svedok R.. O. v byte pred uskutočnením zmien nebol, čiže mu nemohol byť známy stav pred ich uskutočnením a ani dopad na kvalitu bytu nemohol posúdiť. Žalobca mal za to, že na strane žalovaných došlo k bezdôvodnému obohateniu, vrátenie do pôvodného stavu nebolo možné, ani nebolo žalovanými umožnené, je podľa neho len potrebné stanoviť jeho ekonomickú hodnotu, keďže do úvahy prichádza len peňažná náhrada. Čo sa týka výšky peňažnej náhrady, táto musí podľa jeho názoru zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu poukázal na rozhodnutie NS SR R 25/1986 zo Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, v zmysle ktorého pri jej určení treba vychádzať z cenových predpisov, resp. z cenových relácií tak, ako by ich vyúčtovala organizácia v danej oblasti, ak by takéto plnenia a výkony poskytovala. Tieto vo výške 7 200 Eur vymedzil v zmysle ocenenia stanoveného p. G. a na podporu tejto čiastky z opatrnosti predložil aj ďalšie ocenenia predmetných stavebných prác od iných podnikateľských subjektov v oblasti stavebníctva, vypracovaných podľa počítačového programu CENKROS vyvinutého na tvorbu stavebných rozpočtov, ktoré vyšli dokonca ešte na vyššiu čiastku ako rozpočet p. G.. Pritom rozsah prác vykonaných v byte jednotlivými procesnými stranami ani svedkami v konaní nebol spochybnený a zodpovedá zoznamu vypracovanému p. G. podľa listiny „Stav. Úpravy- Prerábky“. Čo sa týka tvrdenia žalovaných ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia podloženého listinou „Odborné stanovisko“ vypracovanej dňa 15.1.2013 R.. V. O., podľa názoru žalobcu nemôže vystupovať osoba, ako už skôr vypočutá v tom isto súdnom konaní ako svedok, keď ako svedok navrhnutý žalovanými vystupoval R.. V. O. a následne vypracoval odborné stanovisko ako znalec v odbore stavebníctva. Podľa jeho názoru ak listina „Odborné stanovisko“ vypracované ku dňu 24.1.2013 R.. V. O., predložená súdu žalovanými na pojednávaní dňa 15.4.2016, je z procesného hľadiska irelevantná a pri vyhodnocovaní dôkazov na ňu nemôže byť zo strany súdu prihliadnuté. Súčasne R.. O. ani nie je podnikateľom, ktorý poskytuje takéto stavebné práce. K argumentácii žalovaných o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, žalobca uviedol, že v zmysle platnej judikatúry za dostatočný dôvod na uskutočnenie rekonštrukcie bytu je potrebné považovať aj prísľub budúceho odplatného prevodu vlastníctva a súhlas s uskutočňovaním rekonštrukcie, pre ktoré forma predpísaná nie je. Hlavným a zásadným dôvodom rekonštrukcie bola skutočnosť, že si byt odkúpi do svojho vlastníctva, teda principiálne ju vykonával z titulu budúcej kúpy. Nebolo tak podľa neho podstatné, či pôvodný vlastník bytu o rekonštrukcii vedel, alebo nie, podstatné je, že o nej vedeli žalovaní, ktorí mu k nej dali súhlas. Považoval tiež svoj nárok za nepremlčaný a pri určení výšky peňažnej náhrady zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu treba podľa žalobcu vychádzať z cenových predpisov, resp. z cenových relácií tak, ako by ich vyúčtovala organizácia (podnikateľský subjekt) v danej oblasti, ak by takéto plnenia a výkony poskytovala. Konštatoval, že v takejto výške si aj svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil, najprv voči žalovaným a neskôr v predmetnom súdnom konaní, pričom majetkovým prospechom v tomto prípade boli aj materiálové náklady a pracovné výkony. 12. Žalovaní vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu žalobcu uviedli, že pokiaľ žalobca zotrváva na tom, že byt údajne zhodnotil, pričom sa opiera o výpovede svedkov p. K. a p. O. (býv. kolegyne a známej p. K.), čo popierajú. Uviedli, že svedkyňa p. K. nie e nestranná a poukázali na to, že na jej rozporuplné vyjadrenia na pojednávaniach, napr., že si nepamätá, koľko a kedy požičala synovi, nemala problém si vyžiadať finančný dar v sume 1 000 eur, aby umiestnila ich otca p. Z. do zariadenia Samaritánka, ktorého je riaditeľkou a bola iniciátorkou toho, aby jej syn išiel bývať do bytu p. Z. po jeho umiestnení v uvedenom zariadení už za jeho života. Žalobca podľa nich za pomoci svojej matky zneužil ich núdzovú situáciu, keď riešili vážne zdravotné problémy svojho otca p. Z., odkázaného na celodennú starostlivosť, žili ďaleko od predmetného bytu, navyše po smrti ich otca mala žalovaná 1/ závažné problémy so zdravím, následkom ktorých musela v apríli 2012 podstúpiť operáciu. Svedkyňu p. O. označili za absolútne nedôveryhodnú, táto si vôbec nepamätala, na ktorom poschodí sa byt nachádza, ani koľko má balkónov, hoci tvrdila, že v ňom bola veľakrát upratovať, teda tieto vyjadrenia svedkov žalobcu je podľa nich potrebné brať ako tendenčné v prospech žalobcu a boli povedané s účelom diskreditácie žalovaných. V tejto súvislosti zdôraznili, že ani jedna zo svedkýň nie je odborne spôsobilou osobou, ktorá by mohla posúdiť rozsah a kvalitu vykonaných prác. Tvrdenie žalobcu, že predmetný byt bol neobývateľný, bolo jasne vyvrátené písomnými svedectvami W.. Z. Q. F. F. E., výpoveďou V.. Y. G., ako aj fotodokumentáciou založenou do spisu na pojednávaní dňa 20.4.2016, ktoré podľa žalovaných preukázali, že stav bytu pred údajným i rekonštrukčnými prácami zodpovedal bežnému užívaniu. Naopak žalovaní mali za preukázané a potvrdené znehodnotenie bytu údajnými rekonštrukčnými prácami vyjadrením realitnej maklérky R.. Ľ. B., ktorú považovali za odborne spôsobilú osobu, odborným stanoviskom R.. V. O. zo dňa 25.1.2013, ako stavebného dozoru a znalca v odbore stavebníctva, odvetvie stavby, odhad hodnoty nehnuteľností, odhad hodnoty stavebných práca stavebný materiál, ktoré bolo ich právnym zástupcom doložené súdu a protistrane, tak ako je uvedené v zápisnici o pojednávaní zo dňa 29.8.2012, v ktorom uvádza, že prvé tri mesiace tam žalobca nebýval, iba „prerábal“, pričom súd prvej inštancie sa k nim vôbec nevyjadril, vôbec ich nevzal do úvahy. Samotný žalobca na pojednávaní dňa 20.4.2016 uviedol, že práce na byte vykonával svojpomocne, prípadne s otcom, že tieto práce neuhradil v deň vydania pokladničného príjmového dokladu dňa 28.8.2012 na sumu 7 200 Eur a vzhľadom na skutočnosť, že tento doklad spochybnili, žalobca nepredložil súdu žiaden relevantný doklad a dôkaz, ktorým by preukázal úhrady fiktívnemu zhotoviteľovi prác p. G., t.j. jednoznačne nepreukázal úhradu sumy 7 200 Eur, a to ani v čiastkach, ako ich údajne mal platiť), preto mal za to, že mu túto sumu nie je možné priznať. Uviedli, že boli ochotní uhradiť žalobcovi náklady za materiál v sume 1 378 Eur, ktoré vyčíslil v emailovej korešpodencii z 29.8.2012, avšak žalobca to odmietol, a neskôr v predloženom pokladničnom príjmovom doklade sa uvádza, že dňa 28.8.2012 údajne žalobca zaplatil p. G. sumu 77 200 eur. Matkou žalobcu boli uvedený do omylu a žiaden prísľub budúceho odplatného prevodu žalobca od nich neobdržal, preto namietali tvrdenia žalobcu, že vykonával rekonštrukčné práce z titulu budúcej kúpy. Za podstatné považovali, že rekonštrukcia prebiehala iba počas života ich otca p. Z. a tento na rekonštrukciu žalobcovi nedal. K vyjadreniu žalobcu ohľadom určenia výšky peňažnej náhrady žalovaní uviedli, že žalobca vykonával práce svojpomocne so svojim otcom, zhotoviteľ bol fiktívny a tento vystavil údajne faktúru na sumu 7 200 eur v máji 2012, avšak rozpis prác je v čiastke 5 594,70 Eur bez DPH, zhotoviteľ G. nebol platcom DPH, a až 28.8.2012 bol vystavený pokladničný príjmový doklad na sumu 7 200 Eur Namietali poukazovanie žalobcu na neodbornosť R.. V. O.Í. ako odborne spôsobilej osoby vykonávajúcej dohľad nad zhotoviteľmi stavebných prác a vytýkali tiež súdu prvej inštancie, že sa k tomuto predloženému dôkazu vôbec nevyjadril. Žalovaní tiež poukázali na to, že žalobca nemal príjem, ktorý by mu umožňoval uhradenie falošnej faktúry údajnému zhotoviteľovi G. v sume 7 200 Eur a sám žalobca a aj jeho matka na pojednávaní dňa 20.4.2016 uviedli, že zhotoviteľ prác dňa 28.4.2012 sumu 7 200 Eur neprijal a údajne túto sumu žalobca uhrádzal zhotoviteľovi postupne. Z toho jednoznačne podľa nich vyplýva, že príjmový doklad na sumu 7 200 Eur zo dňa 28.8.2012 nezodpovedá skutočnosti a nemôže sa od neho odvíjať nárok žalobcu a úhradu bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok žalobca nepreukázal. Žalovaní tak zotrvali na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní, že súd prvej inštancie neposúdil vec správne, ak sa stotožnil s vyjadreniami žalobcu, že sa bezdôvodne obohatili v sume istiny, nakoľko z dôkazov a vyjadrení vyplýva, že žalobca chcel podstatne viac ako zodpovedalo odbornému stanovisku R.. O. zo dňa 25.1.2013, a to na základe falošných dôkazov. Faktúru a príjmový doklad žalovaní nepovažovali za pravé, mali za to, že práce na byte vykonával žalobca svojpomocne, prípadne s otcom a úhradu údajnej rekonštrukcie bytu v sume 7 200 Eur žalobca nepreukázal, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. 13. Žalobca vo svojom vyjadrení sa k tomuto vyjadreniu žalovaných uviedol, že svedok R.. O. v byte pred uskutočnením zmien nebol, čiže mu nemohol byť známy stav pred ich uskutočnením a ani ich dopad na kvalitu bytu nemohol posúdiť. V byte pred uskutočnením rekonštrukcie nebola ani R.. B., ktorá tiež podľa neho nemohla vedieť, v akom havarijnom stave sa byt pred začatím prác nachádzal a nemal za zrejmé, či má odbornosť sa vyjadrovať vo veci určenia zhodnotenia nehnuteľnosti. Nebola mu jasná ani pozícia svedkov Z. Q. F. F. E., ktorí sa žiadneho pojednávania nezúčastnili, nebolo ich možné vypočuť, aj napriek tomu, že minimálne p. Q. navrhoval vypočuť. Nebolo im možné položiť z jeho strany otázky a ani títo v predmetnom byte pred uskutočnením rekonštrukcie neboli, sám p. Q. uviedol, že žije dlhodobo v I., teda ani nemohli vedieť, v akom havarijnom stave sa byt nachádzal pred začatím prác. Je pravdou, že svedkyňa V. K. je jeho matkou, a ako taká bola prítomná pri celom procese dojednania transakcie predaja bytu od jej prvotnej myšlienky až po konečné rozhodnutie o jej neuskutočnení, sama bola iniciátorom návrhu, aby mu žalovaní predali byt a zúčastnila sa všetkých dojednávaní a aj vzájomnej komunikácie. K námietke žalovaných k svedkyni O. žalobca uviedol, že je pravdou, že je rodinnou priateľkou ich rodiny, ale súčasne bola aj rodinnou priateľkou rodičov žalovaných a veľmi dobre poznala pomery predmetného bytu, v ktorých neb. otec žalovaných žil. Fotografie bytu, najmä kúpeľne a kuchyne podľa žalobcu jasne dokazujú, že byt nebol obývateľný ani z zdravotných dôvodov, a muselo sa do neho investovať. Konštatoval, že v konečnom dôsledku si byt prerábal pre seba, podľa svojich preferencií a podľa svojho vkusu, čo je vždy subjektívna otázka. Neprerábal ho pre žalovaných, ani svedkov žalovaných, takže mal za irelevantné, či z ich subjektívneho hľadiska sa im premena bytu páčila, alebo nie. Čo sa týka jeho námietky ohľadne použitia dôkazu „Odborné stanovisko“, vypracovaného dňa 25.1.2013 R.. V. O., túto námietku žalovaní nepoňali správne. Namietal jej prípustnosť z procesnoprávneho dôvodu nemožnosti vystupovania ako znalca v konaní osoby, ktorá v ňom už skôr vypovedala ako svedok. Bol toho názoru, že bolo na žalovaných zvážiť, v akej pozícii mal R.. O. v konaní vystupovať a rozhodli sa predvolať ho ako svedka, čím bol následne diskvalifikovaný ako znalec. Preto mal za to, že jeho „Odborné stanovisko“ sa nemôže v konaní ako dôkazný prostriedok použiť. Tiež mal za to, že R.. O.Í. je síce znalcom v odbore stavebníctva, ale nie je podnikateľom poskytujúcim takéto stavebné práce, a teda neúčtuje za takéto stavebné práce v obchodnom a spotrebiteľskom styku, a nemá relevantný prehľad o cenách takýchto výkonov v danom podnikateľskom prostredí. Zotrval na tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaných, vrátenie do pôvodného stavu nie je možné a ani mu nebolo žalovanými umožnené, len je potrebné stanoviť jeho ekonomickú hodnotu, keďže do úvahy prichádza len peňažná náhrada a túto určil v zmysle ocenenia stavebných prác vo výške 7 200 Eur. 14. Žalovaní vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k uvedenému vyjadreniu žalobcu zotrvali na svojom odvolaní a svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Konštatovali, že R.. O. je odborne spôsobilou osobou podľa čl. II ods. 3 CSP a vie podľa nich posúdiť rozsah úprav v predmetnom byte, za odborne spôsobilú osobu považovali aj pracovníčku realitnej kancelárie R.. B., majúc za to, že nimi doloženými dôkazmi preukázali svoje tvrdenia, pričom fotografie doložené žalobcom považovali za irelevantné, ku ktorým sa aj v konaní na pojednávaní vyjadrili. Pokiaľ ide o namietanie pozície svedkov B. Q. F. F. E., mali za to, že ide o nečinnosť žalobcu v rámci procesného útoku v súdnom konaní. K argumentácii žalobcu ohľadom týchto svedkov uviedli, že Z. Q. chodieval do predmetného bytu za pánom Z., ich otcom, sústavne až do júla 2011, teda až do času pred údajnou rekonštrukciou denne, vozieval ho autom na zdravotné prehliadky, pomáhal mu s drobnými opravami a s udržiavaním bytu. Do bytu chodieval ešte aj po hospitalizácii p. Z., byt dokonale poznal, do Nemecka odišiel žiť až v marci 2013. Svedkyňa F. E. bola opatrovateľkou p. Z., pričom do predmetného bytu chodievala v rokoch 2009-2011, do júla 2011 dvakrát denne, upratovala v byte a starala sa o bežný chod domácnosti, teda byt tiež dokonale poznala a v konaní podala relevantné vyjadrenie k stavu bytu. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 CSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a obsahu spisu, prejednal vec bez pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 16. Odvolací súd svojim uznesením zo dňa 31.1.2018 č.k. 4Co 120/2017-382 zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý posúdil nárok žalobcu ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia a vychádzajúc z ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko dospel k nesprávnemu názoru o jeho premlčaní a bez ďalšieho nevykonal ďalšie dôkazy a nevyhodnotil skutkový stav veci. 17. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil (§ 458 ods. 3 Obč. zák.). 18. Občiansky zákonník v ust. § 458 ods. 1 určuje spôsob, ako aj rozsah povinnosti toho, kto neoprávnene získal majetkový prospech, a to tak, že musí vydať všetko, čo bolo neoprávnene získané. To znamená, že má dôjsť k navráteniu do predošlého stavu, napríklad, že sa má vrátiť, čo bolo prijaté, odcudzené alebo inak nadobudnuté. Ak takáto reštitúcia nie je dobre možná, treba poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá znamená ekonomickú protihodnotu toho, čo nemožno vrátiť in natura. 19. Základné pravidlo vydania predmetu bezdôvodného obohatenia z hľadiska rozsahu tohto vydania predstavuje parola, že obohatením sa rozumie peniazmi vyjadriteľná výška majetkového prospechu podľa okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Tento časový okamih však nemožno stotožňovať s okamihom, od ktorého má bezdôvodne obohatený subjekt predmet obohatenia vo svojej dispozícii. Základným pravidlom plynúcim už zo všeobecného ustanovenia § 451 Obč. zák. je pritom vydanie „majetkového prospechu“, t.j. peňažne vyjadriteľnej ekonomickej hodnote ku dňu získania bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie spočívajúce v investícii do cudzej nehnuteľnosti, ako je tomu aj v danom prípade, predstavuje majetkový prospech vo výške reálneho zhodnotenia ceny nehnuteľnosti, nie vo výške vynaložených peňažných prostriedkov. Oprávnený subjekt nemusí kondikovať plný rozsah obohatenia a naopak, súd nemôže objektivizovanú výšku bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní moderovať. Zmyslom tejto reštitučnej povinnosti je totiž náprava právne nežiadúcej (reprobovanej) majetkovej nerovnováhy, kedy náprava právne nežiadúceho stavu pojmovo nemôže byť nespravodlivá a výkon práva (kondikcia subjektu) na úkor ktorého k bezdôvodnému obohateniu došlo, pojmovo nemôže byť šikanózny. Občiansky zákonní priorizuje pri bezdôvodnom obohatení formu tzv. naturálnej reštrikcie, t.j. obnovenia predošlého a narušeného stavu majetkovej nerovnováhy subjektov právnych vzťahov (restitutio in integrum statu quo antem). Iba a výlučne v prípadoch objektívnej nemožnosti naturálnej reštitúcie ustanovuje in eventum formu relutárnej reštitúcie. Musí ísť o objektívnu, faktickú nemožnosť vydania pôvodného predmetu bezdôvodného obohatenia, napr. v dôsledku spotrebovania, konzumácie, zničenia, obohatenie spočívajúce vo „výkonoch“ (uskutočnenie fyzických prác, či duševnej činnosti), ide o extenzívny výklad reštitučnej povinnosti v náhradnej (relutárnej forme aj v prípadoch, ak preferovaná naturálne reštitúcia bude pre oprávnený subjekt extrémne nespravodlivá, napr. pre hospodársku neúčelnosť takejto reštitúcie so zreteľom na objektivizovateľné následky, ku ktorým by naturálnou reštitúciou mohlo dôjsť. Nemôže ísť ani o extrémnu nespravodlivosť postihovania povinného subjektu. Predpokladá aa, že každý subjekt koná v právnych vzťahoch dobromyseľne, ide však o vyvrátiteľnú domnienku. Povinnosť vyvrátiť predpoklad tejto domnienky postihuje kondikujúceho veriteľa, ktorý je tak povinný preukázať nedobromyseľnosť obohacujúceho sa subjektu. Subjekt postihnutý všeobecnou reštitučnou povinnosťou vo vzťahu k predmetu bezdôvodného obohatenia má vždy právo na náhradu tých nákladov, ktoré na vec vynaloží za predpokladu, že ide o náklady nevyhnutne potrebné na zachovanie podstaty, existencie a hospodárskej funkčnosti a účelnosti veci. Nie je pritom rozhodujúce, či bol alebo nebol dobromyseľný, podstatou a potencionálne spornou je iba tá otázka, či vynaložené náklady spĺňajú pojmové znaky zákonného pojmu „potrebnosti“. 20. Podľa ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci (nájomca tu investoval do veci, ktorá mu nepatrila a o túto hodnotu sa prenajímateľ nepochybne obohatil - pozn. autora). Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 28Cdo 1222/2007 uviedol, že nie je možné súhlasiť s názorom, že nájomca je vždy pri skončení nájmu povinný v súlade s ustanovením § 13 zákona č. 116/1990 Zb. odstrániť všetky stavebné a iné úpravy, ktoré na predmete nájmu vykonal, a to do všetkých dôsledkov. Ináč by mohlo dôjsť pri plnení takejto povinnosti zo strany nájomcu aj k značnému poškodeniu predmetu nájmu. V týchto prípadoch nájomcovi nevzniká povinnosť vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal. Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 28Cdo 1222/2007 k zhodnoteniu bytu v nájme uviedol, že z ust. § 667 ods. 1 poslednej vety OZ vyplýva, že ak dal prenajímateľ súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa k úhrade nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. V rovine právnej Občiansky zákonník rozlišuje dve kategórie náhrady toho, čo nájomca vynaložil na úpravu predmetu nájmu. Jednak sú to náklady spojené so zmenou prenajatej veci a jednak je to protihodnota toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, pojem „zhodnotenie“ je významovo totožný s pojmom „zvýšenie hodnoty“. 21. Súd prvej inštancie sa s vyššie uvedeným nevysporiadal. Nezaoberal sa dostatočne s nárokom žalobcu z hľadiska potrebnosti, resp. opodstatnenosti prác vykonaných v predmetnom byte, a teda investícií vložených do bytu a či došlo k majetkovému prospechu žalovaných a v akej výške, ktorou nemôže byť výška uplatňovaných vynaložených peňažných prostriedkov do nehnuteľnosti, alebo ocenenie totožných stavebných prác, ale majetkový prospech reálneho zhodnotenia ceny nehnuteľnosti. Z tohto hľadiska súd prvej inštancie dokazovanie nevykonal a svoje rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnil, keď prebral len tvrdenia žalobcu, s námietkami a dôkaznými prostriedkami žalovaných, ani rozpornými tvrdeniami strán, ani s rozpornými dôkazmi nimi predloženými sa vôbec vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. Svoje rozhodnutie o výške nároku žalobcu založil bez ďalšieho navyše len na ním doloženom príjmovom pokladničnom doklade o zaplatení sumy 7 200 Eur zhotoviteľovi G., spochybňovanému žalovanými v konaní, s tým, že len uviedol, že s poukazom na zistené skutočnosti (bez akéhokoľvek vyhodnotenia dôkazov) mal dospieť k názoru, že žalobca preukázal dôvodnosť svojho nároku a preto jeho žalobe vyhovel. Odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa ani náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. 22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/, d/ CSP zrušil, keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a nevykonal navrhované dôkazy a nie je účelné doplnenie dokazovania odvolacím súdom. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom konaní bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), nakoľko jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené len pre nesprávne posúdenie otázky premlčania nároku žalobcu súdom prvej inštancie, ktorý sa ďalej podstatou tohto jeho nároku nezaoberal (teda neboli splnené podmienky pre použitie ust. § 390 CSP). Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, doplniť dokazovanie v naznačenom smere ohľadom opodstatnenosti, potrebnosti a primeranosti prác vykonaných žalobcom v predmetnom byte a v konečnom dôsledku zistiť, či tieto vykonané práce prispeli k zhodnoteniu bytu, v dôsledku čoho malo dôjsť k majetkovému prospechu žalovaných a ak, tak v akej výške, teda či došlo k takému zhodnoteniu bytu, ktoré malo vplyv aj na kúpnu cenu bytu po vykonanej rekonštrukcii, ktorý byt žalovaný predali. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§396 ods. 3 CSP). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.