Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/15/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416200848 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1416200848.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka a.s., so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, zast. Malata, Pružinský, Hegeduš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: P. A., A.. XX.XX.XXXX, W. W. XXXX/X, XXX XX W., o zaplatenie 829,16 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18. septembra 2017, č.k. 7C/15/2016-197, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 829,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 449,39 eur odo dňa 30.01.2016, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietol, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah žaloby s tým, že žalobca sa od žalovaného domáhal zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom tvrdiac, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.11.2011 poskytol žalovanému úver 5.000 eur s úrokovou sadzbou 8,9 %, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 36 mesačných splátkach vo výške 158,45 eur, splatných k 10-temu dňu v mesiaci, pričom nedodržal platobnú disciplínu, a preto žalobca určil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 10.02.2013. Žalobca v konaní uviedol, že žalovaný uhradil dlžnú istinu, neuhradil však úplne dlžné úroky, úroky z omeškania a poplatky. Žalovanú pohľadávku 829,16 eur tvorí úrok vyčíslený ku dňu 29.01.2016 v sume 300,01 eur, úrok z omeškania ku dňu 29.01.2016 v sume 379,77 eur a neuhradené poplatky v sume 149,38 eur. Žalovaný nesúhlasil tvrdiac, že úver žalobcovi splatil a sám žalobca mu v júni 2014 poslal informáciu o konečnom stave úveru, ktorý bol 0 eur. Žiadal, aby súd určil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere v časti 4. úročenia a poplatky za úver ide o neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá je neurčitá, keď nie je jasné za aké služby dodané dodávateľom by mal ako spotrebiteľ platiť. Tento poplatok nie je v zmluve špecifikovaný a žalobcovi vznikol priestor účtovať mu akékoľvek poplatky, čo aj vykonal. Tvrdil, že zmluva mu nebola pri podpise vysvetlená. Na otázku žalobcu, či si následne preštudoval predmetnú zmluvu, v ktorej čl. 4 je uvedené, že dlžník zaplatí poplatok vo výške 100 eur za poskytnutie úveru a ďalej aj to že mesačný poplatok vo výške 2 eur je za vedenie úveru za každý začatý mesiac, odpovedal, že sa začal zaujímať o zmluvy, ktoré sú pre neho z právneho hľadiska komplikované, až keď žalobca začal žiadať žalovanú sumu. Poukázal na to, že Ústavný súd SR žalobcovi zakázal žiadať poplatky. Mal za to, že obchodné podmienky nie sú platné, keďže ich nepodpísal. Mal tiež za to, že úver je bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva neobsahuje všetky náležitosti, ktoré by mala mať (sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), keď uvedenie údaju o termíne a výške splátok bez uvedenia rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, nepovažoval za splnenie si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. V konaní podal vzájomnú žalobu, ktorou sa od žalobcu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 911,92 eur (za poplatok za spracovanie úveru, zaplatené úroky a ďalšie poplatky v sume prevyšujúcej poskytnutú istinu) podľa ust. § 451 Obč. zák. a tiež primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 829,16 eur (vo výške „nezákonných“ nárokov, ktorých sa žalobca domáha v tomto konaní). Zotrval na argumente, že si žalobca jednostranne určoval nezákonné poplatky v rôznych výškach, pričom nepreukázal, že ho mnohonásobne vyzval na zaplatenie omeškaných splátok, a že zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca argumentoval poukazom na rozsudok ESD C-42/15, podľa ktorého zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny, keď ESD vyjadril názor, že úverová zmluva, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, nemusela obsahovať rozčlenenie splátky na istinu a úrok, a preto mal žalobca za to, že úverová zmluva je v súlade so zákonom. Nevidel dôvod na stanovenie úveru za bezúročný a bez poplatkov. Tvrdil, že zmluva má všetky zákonné náležitosti ktoré potvrdzuje aj európska judikatúra a rozhodnutia slovenských súdov, žalovaný neuhradil splátky dohodnuté v zmluve o úvere riadne a včas, neuhradil ani len tú sumu, na ktorú sa zaviazal v zmluve o úvere, ktorá bola vyčíslená ku dňu podpisu zmluvy, ako celková suma, ktorú musí uhradiť, preto sa dostal do omeškania, v dôsledku čoho si uplatňuje úroky z omeškania v súlade s § 517 Obč. zák. a tie poplatky, ktoré vyplývajú zo zmluvy o spot. úvere a zo sadzobníka poplatkov, nakoľko žalobca bol nútený opätovne vyzývať žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu rozsudkom Súdneho dvora EU C42-15 vo veci M. I. X. I. O. W., naopak Súdny dvor EÚ uzavrel, že článok 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti, uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, že táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov. Tvrdil tiež, že od banky žiadal iba úver o 5000 eur, pričom banka mu ako spotrebiteľovi nevysvetlila, čo bude podpisovať. Ohľadne poplatkov za poistenie smrti a invalidity tvrdil, že toto poistenie nebolo individuálne dohodnuté. Z obsahu návrhu žalobcu na vydanie platobného rozkazu nevedel, o čo ide, nedohadoval žiadne iné podmienky, žiadal banku iba o 5000 eur a myslel si, že ten úver splatil. Ohľadom úveru sa informoval a pracovníci banky mu nevedeli poskytnúť informácie a súhlasili s tým, že je úver splatený podľa výpisu z účtu. Chýbala mu špecifikácia vyčíslenia ako žalobca dospel k výpočtu dlžnej sumy úroku, úroku z omeškania a poplatkov. Poukázal na výpis z účtu zo dňa 27.05.2016 predložený žalobcom (č.l. 16 spisu), z ktorého vyplýva, že mu bola stiahnutá suma 100 eur a 30 eur, pričom nevie o čo sa jedná a za čo zaplatil. Námietku premlčania vznesenú žalobcom proti jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval za neopodstatnenú. 3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a X. N. A., ako aj listinnými dôkazmi, založenými v spise (tieto vymenoval). Uviedol, že zo Zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB POHODA zo dňa 17.11.2011 a Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere 004584510R zo dňa 17.11.2011 vyplýva, že dňa 17.11.2011 uzatvorili žalobca a žalovaný podľa ust. § 269 a § 708 a nasl. Obch. zák. Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda, na základe ktorej sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť pre žalovaného bežný Ú. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX Q. mene eur s periodicitou výpisov z účtu mesačne poštou. Dňa 17.11.2011 uzatvorili žalobca a žalovaný podľa § 497 a nasl. Obch. zák. a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere Č.. XXXXXXXXXR. Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky. Predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu poskytnúť za splnenia dohodnutých podmienok peňažné prostriedky na čerpanie (spotrebiteľský úver) do výšky úverového limitu dohodnutého zmluvnými stranami na sumu 5.000 eur. Žalovaný bol oprávnený čerpať úver jednorázovo ku dňu 18.11.2011 a dňa 18.11.2011 bol úver čerpaný. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v 36 mesačných anuitných splátkach splatných k 10-temu dňu v mesiaci počnúc dňom 10.12.2011 (podľa čl. V zmluvy a čl. 5 VOP). Anuitná splátka sa skladala z istiny a príslušných úrokov podľa čl. IV zmluvy, splátky č. 1 až č. 35 boli dohodnuté vo výške 158,45 eur a výška splátky č. 36 mala byť určená žalobcom na základe priebehu splácania úveru. Zároveň sa dohodli na úročení pevnou úrokovou sadzbou 8,90 % (čl. IV zmluvy). Konštatoval, že žalovaný nedodržal platobnú disciplínu v zmysle zmluvy a na základe toho žalobca určil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 10.02.2013 (bod 9.1 VOP). Ďalej uviedol, že z obsahu zmluvy vyplýva, že žalobca a žalovaný sa ako zmluvné strany dohodli pre prípad omeškania so zaplatením záväzkov, že žalobca je oprávnený úročiť dlžnú sumu, so zaplatením ktorej je žalovaný v omeškaní, úrokom z omeškania (čl. VI zmluvy), pričom v zmysle bodu 4.2 VOP splátky istiny úveru po termíne splatnosti sa budú naďalej úročiť úrokovou sadzbou dohodnutou v zmluve a môžu sa úročiť aj sadzbou úroku z omeškania (výška úroku z omeškania podľa § 517 Obč. zák. ku dňu 11.02.2013 - prvý deň omeškania deň nasledujúci po dni splatnosti, zosplatnení úveru je 8,75 % p.a ku dňu 29.01.2016). Žalovanú pohľadávku 829,16 eur tvorí úrok vyčíslený ku dňu 29.01.2016 v sume 300,01 eur (zmluvný úrok sa od poslednej úhrady uskutočnenej žalovaným 09.06.2014 nenavyšuje, nakoľko touto úhradou splatil dlh), úrok z omeškania vyčíslený ku dňu 29.01.2016 v sume 379,77 eur v súlade s čl. 4.2 VOP a Občianskym zákonníkom, a neuhradené poplatky v sume 149,38 eur (09.10.2012 - správa úveru 2 eur, 09.10.2012 poistenie smrti a invalidity 4,17 eur, 09.10.2012 poistenie práceneschopnosti 2,04 eur, 13.10.2012 upomienka 10 eur, 25.10.2012 výzva 1. za 35 eur, 09.11.2012 správa úveru 2 eur, 09.11.2012 poistenie smrti a invalidity 4,17 eur, 09.11.2012 poistenie práceneschopnosti 2,04 eur, 12.11.2012 výzva 2. za 35 eur, 09.12.2012 správa úveru 2 eur, 09.12.2012 poistenie smrti a invalidity 4,17 eur, 09.12.2012 poistenie práce neschopnosti 2,04 eur, 07.01.2013 posledná výzva 35 eur, 09.01.2013 správa úveru 2 eur, 09.01.2013 poistenie smrti a invalidity 4,17 eur, 09.01.2013 poistenie práceneschopnosti 2,04 eur, 09.02.2013 správa úveru 2 eur). 4. Konštatoval, že upomienkou zo dňa 13.12.2011 (č.l. 73) bol žalovaný upozornený, že nevykonal úhradu 10.12.2011 a na povinnosť vyrovnať dlh. Výzvou č. 2 na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 11.11.2012 (č.l. 74) bol žalovaný vyzvaný s poukazom na predchádzajúcu písomnú výzvu na úhradu dlžnej sumy a poslednou výzvou na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 06.01.2013 bol vyzvaný na zaplatenie s tým, že ak nevykoná úhradu, žalobca pristúpi k prehláseniu celého záväzku za predčasne splatný a uplatní svoju pohľadávku súdnou cestou (č.l. 75). Z výpovede svedkyne N. A.O. zistil, že na námietky žalovaného, ktorý rozporoval rozdielne sumy na poslednej výzve, ktorú on obdržal v čase vymáhania pohľadávky a medzi poslednou výzvou, ktorú banka predložila ako doklad na vymáhanie advokátskej kancelárii, uviedla, že rozpor nastal v tom, že banka počas vymáhania zmenila aplikáciu na vymáhanie a podklady sa pripravovali už z aplikácie IMX, ktorá v tom čase fungovala tak, že dlh sa nasčítal. Vysvetlila, že tá suma bola zhodná, ale tým, že banka prešla k inému systému, bola suma iná. V čase odoslania poslednej výzvy bola ku dňu 09.07.2014 dlžná suma spotrebného úveru vo výške 771,60 eur. Advokátska kancelária dostala podklady, v ktorých bola v poslednej výzve suma 885,78 eur z dôvodu, že tieto podklady sa vyhotovovali v neskoršom čase. Súd prvej inštancie konštatoval, že k zosplatneniu úveru došlo dňa 10.02.2013. Právny zástupca v konaní predložil aj poslednú výzvu pred podaním žaloby zo dňa 09.07.2014 a k dlžnej sume vo výške 771,70 eur ku dňu 09.07.2014 poukázal na prehľadovú tabuľku. Ďalej súd prvej inštancie citoval čl. V, VI a IX zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere, čl. 5 bod 5.1, čl. 4 bod 4.2 a čl. 9 bod 9.1 písm. d) Obchodných podmienok pre ČSOB spotrebiteľské úvery. 5. Vec posúdil právne podľa ust. § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák., § 269 ods. 2, § 497, § 499, § 708 ods. 1 a 2, § 709 ods. 1, § 711 ods. 1, § 715 ods. 2, § 502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1 a 3 Obch. zák., § 4 ods. 1 písm. a) až t) ods. 2, 6 a 9, § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase podpisu zmluvy. Zopakoval, že strany sporu uzavreli dňa 17.11.2011 Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB POHODA a Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere a rovnako zopakoval, čo z týchto zmlúv vyplýva (pozri vyššie, zhodne s bodom 3 tohto uznesenia). Zopakoval tiež, že žalovanú pohľadávku 829,16 eur tvorí úrok vyčíslený ku dňu 29.01.2016 v sume 300,01 eur, úrok z omeškania ku dňu 29.01.2016 v sume 379,77 eur a neuhradené poplatky v sume 149,38 eur. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo s poukazom na dôkazy sporné, že žalovaný uhradil žalobcovi dlžnú istinu, ale neuhradil v plnej výške žalobcom žalované dlžné úroky, úroky z omeškania a poplatky. Následne všeobecne vysvetlil inštitút úrokov z omeškania. Ďalej uviedol, že listinnými dôkazmi nebolo preukázané, že by sa žalobca na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil, nakoľko žalovanému podľa predložených listinných dôkazov poskytol sumu 5.000 eur a žalovaný sa zaviazal uvedené finančné prostriedky banke vrátiť spolu s úrokom a poplatkami dohodnutými v čl. IV zmluvy a prípadným úrokom z omeškania (zákonným), pričom vyčíslená sumu ku dňu podpisu zmluvy nezahrňovala úrok z omeškania (bola stanovená na 6.099,92 eur). S poukazom na ustálený skutkový stav zaviazal žalovaného k zaplateniu dlžnej sumy 829,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 449,39 eur odo dňa 30.01.2016 do zaplatenia a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. 6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v plnom rozsahu 100 % a to v časti žaloby ako aj v časti vzájomnej žaloby žalovaného s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť, jeho vzájomnej žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. S poukazom na ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. uviedol, že výška splátok je v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená len všeobecne a náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať v zmysle uvedeného ustanovenia chýbajú, a preto sa mal jeho spotrebiteľský úver považovať podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo 19/2012 zo dňa 12.03.2013 a na rozsudok KS Žilina sp. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013, z ktorých citoval. S poukazom na ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. argumentoval, že mu žalobca neposkytol úver vo výške 5.000 eur, ako je uvedené v zmluve, ale len vo výške 4.870 eur, keď poplatky vo výške 130 eur žalobca poukázal priamo na vlastný účet, a preto má za to, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN vo výške 14,78 % a v skutočnosti je RPMN vyššia. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nijak nevysporiadal s jeho argumentmi ohľadom bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru, hoci v tejto súvislosti poukazoval na stanovisko MS SR, odbor ochrany spotrebiteľa zo dňa 22.08.2016, rozhodnutie Ústredného inšpektorátu SOI č. SK/0212/99/2014 zo dňa 11.03.2014 a na rozsudok OS Skalica sp. zn. 3C 335/2013 zo dňa 15.06.2016. Ďalej mu vytkol, že mal skúmať neprijateľnosť jednotlivých zmluvných podmienok, od ktorých žalobca odvodzuje svoje nároky, a to z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti uviedol, že takmer identická zmluvná podmienka, od ktorej žalobca odvodzuje časť svojich nárokov, bola uvedeným rozsudkom OS Skalica vyhlásená za neprijateľnú, a takýmto právoplatným rozhodnutím mal byť súd viazaný. Vyjadril tiež názor, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015 M. I. X. I. O. W. nie je v prejednávanej veci aplikovateľný. Zotrval na názore, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, a teda je aj jeho vzájomná žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia opodstatnená a v celom rozsahu dôvodná. Konanie žalobcu považoval za odporujúce dobrým mravom, pretože v konaní preukázal, že ho žalobca od počiatku poskytnutia úveru zavádzal, uvádzal mu nepravdivé, neúplné informácie o zostatku úveru, prípadne mu tieto informácie odmietol poskytnúť. Za absurdné považoval, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal poplatky za upomienky vo výške od 10 eur až do 35 eur za jednu upomienku, a to napriek tomu, že žalobca bol relevantným spôsobom schopný preukázať výlučne zaslanie jednej z tých výziev. Za nepochopiteľné považoval, že súd prvej inštancie akceptoval v tejto súvislosti žalobcovo vysvetlenie, že zaslanie upomienok nie je schopný preukázať z dôvodu prechodu na inú aplikáciu. Poukázal ďalej na podstatné zavádzanie zo strany žalobcu, ktorý vo výpise z účtu uvádzal už v období za mesiac jún 2014 stav úveru 0 eur, z čoho on vyvodzoval, že úver je splatený, avšak na základe tejto skutočnosti sa potom neprimeraným spôsobom zvyšovali úroky a poplatky súvisiace s jeho údajným omeškaním, o ktorom ani nemal vedomosť. Záverom zdôraznil nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý podľa jeho názoru ani neobsahuje náležitosti v zmysle ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa nijak nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, hoci táto argumentácia bola pre rozhodnutie o veci kľúčová. Napriek tomu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozpísané na viac než 13-tich stranách, úvahy súdu, ktorými sa spravoval pri rozhodovaní vo veci sú obsiahnuté na jedinej strane v odsekoch 52 až 55 odôvodnenia. Rozsudok preto považoval za nepreskúmateľný a arbitrárny a odnímajúci mu právo konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 8. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces, keďže toto nezahŕňa právo na to, aby bol žalovaný úspešný a aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi, čo je už ustáleným právnym názorom. Ak žalovaný svoje tvrdenie opiera o nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku, poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 03.12.2015, podľa ktorého, prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces (iba výnimočne môže ísť o založenie vady konania). Mal tiež za to, že ak žalovaný postavil svoju obranu na právnych skutočnostiach, nemôže sa domáhať vady konania spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, lebo súd vykonáva právnu kvalifikáciu sám a táto sa ďalej nedokazuje. Nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že v prejednávanej veci nie je možné aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015 a poskytol rozsiahlu argumentáciu, pre ktorú je namieste na uvedené rozhodnutie prihliadať, keďže sa to už v aplikačnej praxi súdov deje. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia KS Prešov sp. zn. 6Co/95/2010 a KS Trnava sp. zn. 23Co/281/2012. Ďalej sa vyjadroval aj s poukazom na rôzne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, Najvyššieho súdu ČR, Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR k nepriamej aplikácii Smernice eurokonformným výkladom, teda k uprednostneniu účelu zákona pred jeho doslovným znením, a k potrebe aplikovať teleologickú redukciu. Vyjadril tiež názor, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, a to v zmysle Nálezu ÚS SR sp. zn. 1.ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008 a takto by sa malo nazerať na zmluvu aj v spotrebiteľskom spore. Sankcia bezúročnosti úveru prezentovaná žalovaným predstavuje podľa jeho názoru zásah do prejavenej vôle zmluvných strán, a to i vtedy ak sa dodávateľ žiadnym spôsobom na úkor spotrebiteľa neobohatil. Zdôraznil, že žalovaný vo svojich vyjadreniach účelovo opomína, že neplnil splátky riadne a včas tak, ako bolo dojednané v zmluve, a zrejme od počiatku zmluvného vzťahu prezumoval bezúročnosť zmluvy, čo je neprípustné a špekulatívne. Túto argumentáciu podporil taktiež odkazom na rôzne rozhodnutia. Uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, skutkový stav bol spoľahlivo a správne zistený a boli aplikované príslušné hmotnoprávne normy. 9. Ďalšie vyjadrenia neboli podané. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, a že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť, a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko nie je v odvolacom konaní preskúmateľný. Vzhľadom na spôsob, ktorým súd prvej inštancie rozsudok vypracoval, nie je možné pre nedostatok zákonom daných náležitostí rozsudku ako i nedostatočnosť jeho odôvodnenia vôbec zistiť, o čom vlastne súd prvej inštancie konal, aký skutkový stav z vykonaného dokazovania ohľadom jednotlivých nárokov uplatnených žalobcom ustálil, ako ho vyhodnotil a právne posúdil, ako sa vysporiadal s argumentáciou sporových strán, ktoré zistené skutočnosti považoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci, ako aplikoval ním uvedené zákonné ustanovenia, teda zjednodušene povedané, v odvolacom konaní nie je možné zistiť, o čom a prečo rozhodol súd prvej inštancie tak, ako rozhodol. 11. Odvolací súd považuje za nevyhnutné dať súdu prvej inštancie do pozornosti, že podľa v čase rozhodovania platného a účinného ust. § 220 ods. 2 C.s.p. bolo povinnosťou súdu „v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“, z čoho vyplýva nevyhnutný záver, že zákonodarca uložil súdu povinnosť svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Z citovaného ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. je zrejmá požiadavka, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo odôvodnenie skutkové aj právne. V odôvodnení rozsudku musí byť tiež vždy uvedené, ktoré dôkazy súd vykonal a ako ich vyhodnotil, ktoré skutočnosti mal za preukázané, a ktorými dôkaznými prostriedkami, pričom jednoznačne nestačí uviesť len obsah niektorých listinných dôkazov, tvrdenia a argumenty sporových strán a výpoveď svedkyne, bez ich akéhokoľvek vyhodnotenia a záveru o zistenom skutkovom stave na základe preukázaných skutočností. Z ust. § 191 ods. 1 C.s.p. totiž vyplýva, že súd je v rozsudku povinný vyhodnotiť dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti za prihliadnutia na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a následne zdôvodniť, ktoré dôkazy zobral pri rozhodovaní veci do úvahy, a z akých dôvodov prípadne na niektoré z dôkazov neprihliadol. Po uvedení zisteného skutkového stavu, teda v konaní preukázaných skutočností, je povinnosťou súdu vec posúdiť po právnej stránke, teda z preukázaných zistení vyvodiť právne závery a aplikovať konkrétnu právnu normu. Je tiež povinný sa riadne a zrozumiteľne vysporiadať s argumentáciou sporových strán (v posudzovanej veci s argumentami žalovaného a žalobcu). Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. 12. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedeným postupom neriadil, vypracoval rozsudok spôsobom nezodpovedajúcim zákonom predpísanej forme, a jeho odôvodnenie nemá náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Napadnutý rozsudok je preto nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie v odôvodnení síce uviedol predmet sporu, teda čoho sa žalobca žalobou domáhal, keď uviedol, že žalovaný žalobcovi zaplatil istinu spotrebiteľského úveru, ktorý mu žalobca poskytol, ale nezaplatil mu úrok vyčíslený ku dňu 29.01.2016 v sume 300,01 eur, úrok z omeškania ku dňu 29.01.2016 v sume 379,77 eur a rôzne poplatky v sume 149,38 eur. Napriek tomu, že obe strany sporu počas konania prezentovali konkrétne argumenty v rámci procesného útoku a procesnej obrany, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku aj uviedol, z vykonaného dokazovania vo vzťahu k jednotlivým argumentom nevyvodil žiadne závery, a to ani skutkové ani právne, keď sa argumentáciou strán vôbec nezaoberal a úplne ju opomenul. Naopak, len odcitoval znenie žaloby (v časti týkajúcej sa uzavretých zmlúv), ktoré prevzal aj do „svojich zistení“ z dokazovania a následne aj do „svojich záverov“, keďže bod 1, bod 13 a bod 52 napadnutého rozsudku sú úplne zhodné. Ako vec právne posúdil, zostalo napriek uvedeným zákonným ustanoveniam nevysvetlené, pretože z napadnutého rozsudku nevyplýva, ktoré ním citované ustanovenia jednotlivých zákonov súd prvej inštancie vlastne v posudzovanej veci aplikoval a ako ich vyložil, keď žalobe vyhovel a vzájomnú žalobu zamietol. Je namieste konštatovať, že hoci súd prvej inštancie o veci pojednával (a v rozsudku aj zachytil argumentáciu oboch strán), z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva len to, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom a súd prvej inštancie mu uplatnený nárok prisúdil, pretože „mu ho žalovaný nezaplatil“, a to bez toho, aby svoje rozhodnutie, teda prečo je žalobou uplatnený nárok dôvodný (z akých dôkazov vyplýva, čím bol preukázaný a ako bol právne posúdený) a vzájomná žaloba nedôvodná, akýmkoľvek spôsobom odôvodnil. Takéto rozhodnutie nedokázal odvolací súd preskúmať pre nedostatok jeho dôvodov. 13. Dospel potom k záveru, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, nakoľko jeho odôvodnenie nie je pochopiteľné a ani preskúmateľné, keďže v podstate absentuje. Samotný strohý záver (vo veci žaloby), že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi žalovaný nárok, pretože mu ho nezaplatil, hoci žalovaný argumentoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako aj inými argumentami spochybňujúcimi žalovaný nárok, napr. nepreukázaním upomienok a výziev (a žalobca protiargumentoval), s čím sa súd prvej inštancie nezaoberal, resp. záver (vo veci vzájomnej žaloby), že ...nebolo preukázané, že by sa žalobca na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil, nakoľko žalovanému podľa predložených listinných dôkazov poskytol sumu 5.000 eur a žalovaný sa zaviazal uvedené finančné prostriedky banke vrátiť spolu s úrokom a poplatkami dohodnutými v čl. IV zmluvy a prípadným úrokom z omeškania... za stavu, keď žalovaný žiadal určiť práve čl. IV zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku, s čím sa súd prvej inštancie taktiež nevysporiadal, nie je možné považovať za odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je takéto rozhodnutie určené. 14. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie, pretože sa jej tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti strane konať pred súdom je porušením jej procesných práv, a dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. 15. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní a novom rozhodnutí o žalobe žalobcu a o vzájomnej žalobe žalovaného bude riadne sa vysporiadať so všetkými podstatnými argumentami strán (ktoré v rozsudku aj uviedol, avšak vôbec sa nimi nezaoberal), vyhodnotiť dôkaznú situáciu a prijať právny záver a tento aj náležite a presvedčivo odôvodniť. Z nového rozhodnutia musí byť zrejmé, že súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o spotrebiteľskom úvere z hľadiska jej náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a k akým záverom dospel. Rovnako bude jeho povinnosťou podrobiť (žalovaným namietané) ustanovenia zmluvy súdnej kontrole ich prijateľnosti. Bude sa zaoberať hlavne prijateľnosťou jednotlivých poplatkov, vyhodnotí, či je prijateľný poplatok vo výške 2 eur mesačne za vedenie úveru, či bolo riadne dohodnuté poistenie úveru v sume 6,21 eur mesačne (keďže žalovaný namieta individuálnu dohodu o poistení). Zaoberať sa bude aj upomienkami a výzvami, náklady za ktoré si žalobca uplatňuje, pričom žalovaný namieta, že ich žalobca nepreukázal, ako aj všetkými pre rozhodnutie podstatnými argumentami strán sporu. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že je dôvodné ktorejkoľvek strane priznať nejaké plnenie, odôvodní, z čoho plnenie a jeho výška vyplýva, čím je preukázaný nárok a na základe akého právneho posúdenia je dôvodný. Bude teda povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Odvolací súd tiež pripomína, že výroky rozsudku musia byť určité a vykonateľné, keďže v posudzovanom prípade súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na platenie úroku z omeškania od 30.01.2016 bez určenia, dokedy bude povinný tento úrok z omeškania platiť, čo je neprípustné. Taktiež skutočnosť, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, vyplýva priamo zo zákona, z ust. § 262 ods. 2 C.s.p., a nie je rozhodnutím o trovách, preto nemá vo výrokovej časti rozsudku miesto. Citované zákonné ustanovenie je potrebné uviesť v len odôvodnení rozhodnutia, aby mali strany vedomosť o tom, že po priznaní nároku na náhradu trov bude nasledovať ďalšie rozhodnutie o ich výške. 16. Odvolací súd dospel s poukazom na vyššie uvedené k záveru, že súd prvej inštancie týmto nesprávnym procesným postupom, keď vypracoval rozhodnutie bez zákonom stanovených náležitostí, znemožnil žalovanému uplatnenie jemu patriacich procesných práv, nakoľko absenciou relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku, a teda arbitrárnosťou svojho rozhodnutia, odňal žalobcovi možnosť v podanom opravnom prostriedku skutkovo a právne argumentovať, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Toto pochybenie súdu prvej inštancie nie je možné v odvolacom konaní napraviť, nakoľko absentujúce odôvodnenie rozsudku nie je možné preskúmať. Odvolaciemu súdu naviac neprislúcha právo hodnotiť a vyvodzovať právne závery z tvrdení a dôkazov, ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neposudzoval, nebral do úvahy a ani nehodnotil. 17. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom vykoná prípadne navrhnuté dôkazy (resp. ak navrhnuté dôkazy nevykoná, toto rozhodnutie vysvetlí v odôvodnení rozsudku) a opätovne o žalobe žalobcu rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby boli jeho skutkové a právne závery zrozumiteľné a presvedčivé, aby na ne strany mohli v prípadnom odvolaní reagovať, a aby bolo v odvolacom konaní preskúmateľné. 18. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).