Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/16/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416207668 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1416207668.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Mýtna 48, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: U. U., V. - Y. O. X., o zaplatenie 4.203,35 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 14.06.2018, č.k. 10Csp/49/2016-88, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 14.06.2018, č.k. 10Csp/49/2016-88, konanie v časti zaplatenia istiny vo výške 578,12 eura zastavil (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.343,80 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.343,80 eura od 16.07.2016 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (výrok II.), žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok III.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,08 % (výrok IV.). 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 08.08.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 4.203,35 eura spolu s príslušenstvom na tom základe, že jeho právny predchodca (Všeobecná úverová banka, a.s.) uzavrel so žalovaným dňa 22.05.2012 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VUB, a.s. a zaviazal sa poskytnúť žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. XXXXXXXX. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver s dohodnutým úrokom vo výške 22,80 %. Žalovaný mal ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu schválený úverový rámec 900 eur (správne má byť 1.650 eur - pozn. odvolacieho súdu) a bol povinný zaplatiť žalobcovi štandardnú mesačnú splátku vo výške 1.650 eur (správne má byť 55 eur - pozn. odvolacieho súdu). Vzhľadom na to, že si žalovaný neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a jeho platobnú disciplínu sa nepodarilo obnoviť ani po viacerých pokusoch, právny predchodca žalobcu vystavil ku dňu 08.07.2016 nový výpis z bankovej knihy, obsahujúci súhrn debetných položiek, a to istiny, poplatkov, sankčného úroku a štandardného úroku, s prihliadnutím na platby vykonané žalovaným, s konečným zostatkom na úhradu v sume 3.934,58 eura; tento žalovaný neuhradil do lehoty splatnosti dňa 15.07.2016. Konečný dlh žalovaného ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 4.203,35 eura. 3. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 25.08.2017, č.k. 10Csp/49/2017-49, pripustil, aby do konania na miesto žalobcu vstúpila spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. (po zmene obchodného mena Intrum Slovakia, s.r.o. - pozn. odvolacieho súdu), z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom konania. 4. Podaním, doručeným konajúcemu súdu dňa 10.04.2018, žalobca zobral žalobu v časti zaplatenia istiny 578,12 eura späť a žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 3.625,23 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.625,23 eura od 16.07.2016 do zaplatenia. 5. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným dňa 27.09.2011 (správne má byť 22.05.2012- pozn. odvolacieho súdu) zmluvu o poskytnutí kreditnej platobnej karty, označenú ako "žiadosť o aktiváciu PÔŽIČKOVEJ KARTY QUATRO zo dňa 22.05.2012", na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver formou kreditnej platobnej karty s predschváleným úverovým rámcom vo výške 1.650 eur a žalovaný sa zaviazal tieto peňažné prostriedky splatiť v mesačných splátkach po á 55 eur. Podľa výpisu z Pôžičkovej karty Quatro ku dňu 08.07.2016, za zúčtovacie obdobie od 30.06.2012 do 30.06.2016, žalovaný pri výške úverového rámca 1.650 eur výbermi v bankomatoch a platbami v obchodoch vo vymedzenom období čerpal prostriedky v sume 1.903,80 eura, pričom na splátkach uhradil celkovo sumu 560 eur; na ťarchu jeho účtu boli pritom mesačne účtované (štandardné) úroky z dlžnej čiastky (vyčíslené za použitia štandardnej úrokovej sadzby vo výške 22,80 % p.a.), sankčné úroky z dlžnej čiastky (vyčíslené za použitia sankčnej úrokovej sadzby vo výške 5,00 % p.a.), poplatok za správu kartového účtu vo výške 0,65 eura, poplatok za úverové rizikové poistenie typu A vo výške 0,58 eura, poplatok za spracovanie poštovej poukážky vo výške 0,30 eura, poplatok za výbery z bankomatu v SR a v krajinách eurozóny vo výške 1,66 eura, poplatok za náklady vymáhania do vyhlásenia okamžitej splatnosti vo výške 24,90 eura a vo výške 33,19 eura, pričom žalovanému bola predpísaná splátka na úhradu v celkovej sume 3.934,58 eura, so splatnosťou dňa 15.07.2016. 6. Vykonaným dokazovaním konajúci súd ustálil, že uzavretím zmluvy na podklade žiadosti o aktiváciu pôžičkovej karty Quatro vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným záväzkovo-právny vzťah, na základe ktorého poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému prostredníctvom kreditnej karty peňažné prostriedky v sume úverového rámca a tento mal žalovaný splácať v pravidelných mesačných splátkach; žalovaný pritom celkovo vyčerpal sumu 1.903,80 eura, pričom žalobcovi postupne uhradil sumu 560 eur. Predmetný záväzkový vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, ktorá spĺňala všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) v spojení s § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), a preto musela okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné náležitosti stanovené v § 4 citovaného zákona. Po preskúmaní uzatvorenej zmluvy však súd prvej inštancie zistil, že táto neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“) a o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, vypočítaných na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy, údaj o priemernej RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platný ku dňu podpisu zmluvy, ani údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g), písm. i), písm. j) a písm. k) zákona č. 258/2001 Z.z. 7. Pokiaľ išlo o konkrétne nedostatky, konajúci uviedol, že z obsahu zmluvy nebola zrejmá výška mesačnej splátky v delení na istinu, úroky a iné poplatky, pričom podľa článku VI., bod 37 Obchodných podmienok, ktoré mali tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy, sa mal dlžný zostatok úročiť denne štandardnou úrokovou sadzbou; výška štandardnej sadzby a sankčná úroková sadzba boli variabilné, určené bankou podľa cenníka. Vymedzenie úrokov spôsobom uvedeným v Obchodných podmienkach bolo podľa mienky konajúceho súdu neurčité a nezrozumiteľné a nevyplývala z neho výška jednotlivých zložiek mesačnej splátky, pričom túto nemal možnosť vypočítať ani priemerný spotrebiteľ. Pokiaľ išlo o RMPN, súd prvej inštancie poukázal na odkaz v článku V., bod 2 zmluvy (zrejme mal na mysli bod 1 zmluvy - pozn. odvolacieho súdu), v ktorom sa nachádzal indikatívny výpočet tejto hodnoty podľa vzorca, avšak vzhľadom na povahu úveru nebolo možné podľa jeho mienky vopred vypočítať hodnotu RPMN úveru. Konajúci súd súčasne podotkol, že i keď išlo o revolvingový úver, žalobca, resp. jeho právny predchodca nebol zbavený povinnosti uviesť hodnotu RPMN v zmluve, keďže táto nezahŕňala len úroky, ale aj ďalšie náklady spojené s úverom; zákon (zrejme súdom prvej inštancie aplikovaný zákon č. 258/2001 Z.z. - pozn. odvolacieho súdu) nestanovuje pre revolvingové úvery výnimku, umožňujúcu absenciu RPMN v zmluve, preto aj táto náležitosť mala v nej byť uvedená. Príkladný výpočet RPMN v záverečnej časti zmluvy nezohľadňoval údaje platné v čase uzavretia zmluvy, a preto ho súd prvej inštancie nepovažoval za splnenie povinnosti uviesť obligatórne náležitosti zmluvy zakotvené v § 4 ods. 2 písm. j) a písm. k) zákona č. 258/2001 Z.z. 8. Zistiac, že uzatvorená zmluva neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti, keď v nej absentoval údaj o dátume konečnej splatnosti úveru, o RPMN, o priemernej RPMN, o výške mesačnej splátky úveru v členení na istinu, úroky a iné poplatky podľa § 4 ods. 3 v spojení s § 4 ods. 2 písm. g), písm. i), písm. j) a písm. k) zákona č. 258/2001 Z.z. súd prvej inštancie vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi tak vzniklo právo na vrátenie skutočne poskytnutých finančných prostriedkov, čo predstavovalo sumu 1.343,80 eura; žalovaný totiž čerpal finančné prostriedky v celkovej sume 1.903,80 eura a žalobcovi uhradil sumu 560 eur. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za aplikácie § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1 až 4, § 524 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1, 2, 6, § 4 ods. 1, 2 písm. g), i), j), k), ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., vyhodnotil žalobu za dôvodnú v časti zaplatenia sumy 1.343,80 eura. 9. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, konajúci súd ho v súlade s ustanovením § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka zaviazal k zaplateniu žalobcom uplatnených úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.343,80 eura od 16.07.2016 do zaplatenia; konštatoval pritom, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola ku dňu omeškania vo výške 0 % + 8 percentuálnych bodov. 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol konajúci súd v súlade s § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) výrokom IV. v znení: „súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,08 %“. Dôvodil, že žalobca mal úspech v konaní v rozsahu 25,86 %, keďže z uplatnenej sumy 3.625,23 eura mu priznal sumu 1.343,80 eura s príslušenstvom, potom úspech žalovaného predstavoval 62,93 %. Vzhľadom na to, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, ich náhradu mu súd prvej inštancie nepriznal. 11. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p. a žiadal ho zmeniť tak, že odvolací súd zaviaže žalovaného zaplatiť mu sumu 2.281,43 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 16.07.2016 do zaplatenia. Žalobca považoval za nesprávny názor konajúceho súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu neuvedenia RPMN. Mal za to, že žalovanému poskytol revolvingový úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa, pričom časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu, preto môže trvať neurčitú dobu. V priebehu trvania revolvingu potom nie je možné určiť výšku RPMN pre celú dobu trvania úverového vzťahu, ktoré závery vyplývajú i z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 6Co/95/2010. Žalobca mal pritom za to, že úverová zmluva obsahovala indikatívny výpočet RPMN vo výške 26,36 %, s úverovým rámcom 1.800 eur, splátkou úveru 60 eur mesačne, úrokovou sadzbou 22,80 % ročne a celkovými nákladmi spojenými s úverom v sume 986,90 eura. Indikatívny výpočet výšky nákladov spojených s úverom bol pritom vyčíslený na základe prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. V zmluve bola uvedená i priemerná hodnota RPMN. 12. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom konajúceho súdu o absencii údaja o termíne konečnej splatnosti úveru, ktorý pre tento typ úveru nebolo možné uviesť, nakoľko úverový vzťah môže trvať neurčitú dobu. Z objektívnych dôvodov preto nebolo možné určiť ani termín konečnej splatnosti úveru. Rovnako neobstojí podľa neho ani názor konajúceho súdu, že v zmluve absentovala náležitosť rozčlenenia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, a to na splátky istiny, úrokov a poplatkov, ktorý názor bol napokon v rozpore so závermi rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) zo dňa 09.11.2016, vo veci Home Credit Slovakia proti M. V.D., č. C-42/15. Súdom prvej inštancie požadované rozloženie splátok považoval žalobca za rozporné s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí zmluvy ako právneho úkonu. Súdny dvor EÚ pritom rozhodol, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, s tým, že režim sankcií síce ponechal na uváženie členského štátu, avšak ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia v podobe straty nároku veriteľa na úroky a poplatky je pritom primeraná iba v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosť akou je RPMN, počet a frekvenciu splátok, prípadne notárskych poplatkov, t.j. také, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku. Zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-42/2015 možno podľa žalobcu vyvodiť, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom jeho nároku na úroky a poplatky; právny predchodca žalobcu pritom žiadne také povinnosti neporušil, a preto mal za to, že mu vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. V tomto smere poukázal i na iné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých vyplývalo, že pokiaľ nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade primeraná sankcia spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 14. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), ktoré smerovalo len do zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o náhrade trov konania, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu žalobcu za čiastočne nedôvodnú, majúc za to, že úver poskytnutý žalovanému treba pre absenciu náležitostí stanovených v § 4 ods. 2 písm. g), písm. i), písm. j) a písm. k) zákona č. 258/2001 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov. 16. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súdu prvej inštancie možno vytknúť, že si dostatočne neujasnil predmet konania (žaloby), keď hoci žalobca opisom rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe a jej prílohách svoj nárok vyvodzoval od zmluvy č. XXXXXXXX zo dňa 22.05.2012 (č.l. 5 a nasl.), v podaní zo dňa 09.04.2018 (č.l. 66), ktorým čiastočne zobral žalobu v časti zaplatenia sumy 578,12 eura s prísl. späť, a rovnako i v odvolaní, poukazoval na zmluvu inú, uzavretú dňa 22.02.2013 (ktorá sa v spise nenachádzala - pozn. odvolacieho súdu), s úverovým rámcom 1.800 eur, zmluvným úrokom vo výške 22,80 % ročne, mesačnou splátkou v sume 60 eur, pri ktorej právny predchodca žalobcu pristúpil dňa 04.09.2013 k jej výpovedi a vyhláseniu predčasnej splatnosti dlžného zostatku v sume 2.054,94 eura (č.l. 70). Súd prvej inštancie nijako nereagoval na zmenu podstatných rozhodujúcich skutočností tvrdených žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom v žalobe v zmysle ustanovenia § 140 ods. 2 C.s.p., hoci prihliadal na jeho dispozičný úkon, ktorým zobral (zmenenú) žalobu v časti zaplatenia sumy 578,12 eura s prísl. späť a ďalej konal na podklade pôvodnej žaloby; pri posudzovaní dôvodnosti žaloby preto vychádzal a skúmal právny vzťah strán sporu založený zmluvou č. XXXXXXXX, zo dňa 22.05.2012. Na tento záväzkovo - právny vzťah nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., hoci tento vznikol už za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), účinného od 12.06.2010. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrebné posudzovať obsahové náležitosti zmluvy zo dňa 22.05.2012 podľa ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. a ich prípadnú absenciu vyhodnotiť v intenciách ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona. 17. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, preskúmaním zmluvy zo dňa 22.05.2012, so zohľadnením odvolacej argumentácie žalobcu, sa odvolací súd nemohol stotožniť so záverom konajúceho súdu ohľadne vytknutých nedostatkov v obsahových náležitostiach zmluvy. 18. Z obsahu zmluvy a k nej pripojených Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných VÚB, a.s. (ďalej len „VOP“ na č.l. 7 a nasl.) vyplýva, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú (článok X., bod 60), a preto možno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že v takom prípade nebolo možné určiť termín konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ ide o údaj týkajúci sa RPMN, ktorého výška sa stanovuje výpočtom podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., je zrejmé, že jeho hodnotu uviedol právny predchodca žalobcu v článku V. zmluvy (26,45 %). I keď malo ísť o tzv. indikatívny výpočet, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z čoho konajúci súd vyvodil, že tento nevychádzal z údajov platných v čase uzavretia zmluvy, keďže zohľadňoval sumu úveru (1.650 eur), výšku mesačnej splátky (55 eur) a štandardnú úrokovú sadzbu (22,80 % ročne). Odvolací súd zdôrazňuje, že i keď išlo o úver fungujúci na princípe mesačných splátok spotrebiteľa, ktoré si mohol opakovane z účtu aj vybrať, neznamená to, že nebolo možné stanoviť RPMN, a to už na začiatku záväzkového vzťahu. Odvolací súd ďalej udáva, že v zmluve sa nachádzal údaj o celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom (912,85 eura), informácia o celkovej čiastke, ktorú musel spotrebiteľ (žalovaný) zaplatiť (2.562,85 eura) a napokon i údaj o priemernej hodnote RPMN (21,82 %). Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve sa nachádzala len informácia o výške mesačnej splátky úveru, bez jej rozčlenenia na časť pripadajúcu na splátku istiny, úrokov a iných poplatkov, odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalobcu, že nebolo potrebné, aby zmluva pri stanovenej mesačnej splátke á 55 eur určovala aj to, aká časť z nej bude započítaná na istinu, úrok a poplatky. Súdna judikatúra totiž i s poukazom na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti M. V., č. C-42/15, na ktorý sa odvolával i žalobca, dovodila, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie konkrétnej vnútornej skladby tej - ktorej anuitnej splátky úveru. Pokiaľ zákonné ustanovenie hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho vykladať eurokonformne tak, že sa tým nestanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej jednotlivej položke splátky, t.j. k istine, úrokom a iným poplatkom osobitne, ale len súhrnne ku splátke zahŕňajúcej istinu, úroky a iné poplatky (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017, zo dňa 17.04.2018, sp. zn. 3Cdo 56/2018, ako aj zo dňa 23.04.2018, sp. zn. 4Cdo 211/2017). 19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v preskúmavanej zamietajúcej časti vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, na ktorý súd prvej inštancie následne nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., posúdiac úver poskytnutý žalovanému ako bezúročný a bezpoplatkov. Konajúci súd si pritom nedostatočne ustálil predmet sporu (žaloby), keď sa nijako nevysporiadal s podaním žalobcu zo dňa 09.04.2018, ktorým tento uvádzal nové, resp. zmenené rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa zmluvného vzťahu, od ktorého si odvodzoval uplatnený nárok. Vzhľadom na to, že vytknuté nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 20. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Jeho úlohou bude v prvom rade riadne si ustáliť predmet konania, t.j. z akého zmluvného vzťahu si žalobca uplatňuje nárok v konaní, a to najmä so zreteľom na jeho podanie zo dňa 09.04.2018, ktoré možno z hľadiska obsahu považovať za zmenu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe (§ 140 ods. 2 C.s.p.), o ktorej je potrebné rozhodnúť. V závislosti od posúdenia a následného rozhodnutia o zmenenom návrhu žalobcu v intenciách ustanovenia § 142 alebo § 143 C.s.p., súd prvej inštancie vec opätovne prejedná a posúdi dôvodnosť žalobcom uplatňovaného nároku (v rozsahu, v akom po rozhodnutí odvolacieho súdu ostal predmetom konania), zohľadniac pritom všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že je zrejmé, že predmetom sporu je zaplatenie peňažnej pohľadávky, ktorú mal žalobca nadobudnúť od svojho právneho predchodcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok (zrejme) zo dňa 19.09.2016 (viď oznámenie o postúpení pohľadávky na č.l. 38). Keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka (VÚB, a.s.) bude povinnosťou súdu prvej inštancie zisťovať, či pri postúpení pohľadávky na žalobcu boli dodržané podmienky stanovené zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, konkrétne v § 92 ods. 8 predmetného zákona, a teda či postúpenie pohľadávky voči žalovanému bolo platné. V tomto smere bude potom rozhodujúce zistenie, či právny predchodca žalobcu kvalifikovaným spôsobom vyzval žalovaného na úhradu jeho peňažného záväzku, či taká výzva bola žalovanému doručená, ako aj to, či žalovaný bol nepretržite viac ako 90 dní v omeškaní so splnením peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Odvolací súd len pre úplnosť dopĺňa, že pokiaľ žalobca založil do súdneho spisu podanie zo dňa 04.09.2013 o vyhlásení okamžitej splatnosti dlžného zostatku (č.l. 70), toto sa vzťahuje k zmluve č. XXXXXXXX (a nie k zmluve č. XXXXXXXX). 21. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.), zohľadniac pritom, že žalobca zobral žalobu v časti zaplatenia sumy 578,12 eura s prísl. späť, a preto v tejto časti rozhodovania o trovách konania je potrebné aplikovať ustanovenie § 256 ods. 1 C.s.p. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).