Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/63/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418200263 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1418200263.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: F. A., Z.. X.X.XXXX, B. X. J. XX, B., zastúpený: JUDr. Viera Petrášová, advokátka, s.r.o., so sídlom Šancova 33, Bratislava, IČO: 47 257 245 a žalovanej: F. Č. B. - A. V., Z. Q.. G. X, B., D.: XX XXX XXX, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 25C/3/2018-159 zo dňa 5.12.2018 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej uloženia povinnosti uverejniť tlačovú správu v najbližšom vydaní A. Z. „. V. na ich úvodnej strane vo forme písma Times New Roman veľkosti 14 a v TASR v znení : „ Spor v A. V. pokračuje. F. A. koná a konal v súlade s právnymi predpismi SR. F. Č. A. V. sa ospravedlňuje F. A.. Svojimi vyhláseniami nezohľadnila vlastné konanie a premiestnenie kontajnera a plechovej garáže z pozemku vo vlastníctve F. A. bez jeho predchádzajúceho súhlasu.“; ďalej uloženia povinnosti uverejniť po dobu jedného mesiaca po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku tlačovú správu na úvodnej stránke N..A..sk v časti „T. v rovnakom formáte ako všetky ostatné správy v časti „.“ so znením: „ Spor V. A. V. pokračuje. F. A. koná a konal v súlade s právnymi predpismi SR. Mestská časť A. V. sa ospravedlňuje F. A.. Svojimi vyhláseniami nezohľadnila vlastné konanie a premiestnenie kontajnera a plechovej garáže z pozemku vo vlastníctve F. A. bez jeho predchádzajúceho súhlasu.“ O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal. 2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého sa žalobca ako poslanec mestskej časti B. A. V. a zároveň ako vlastník pozemkov zapísaných na E. Č.. XXXX, katastrálne územie B. - A. V., nachádzajúcich sa vo vnútrobloku obytných domov, ktoré sú z časti zastavané obytnými domami, chodníkmi pre chodcov a detským ihriskom, cítil dotknutý na svojich osobnostných právach obsahom článkov uverejnených o jeho osobe; konkrétne ide o článok uverejnený v L. Q. L. X.X.XXXX s názvom „ Na detskom ihrisku si postavil bez povolenia garáž.“, v ktorom sa uvádzajú (podľa žalobcu) viaceré difamujúce informácie: „Kontajner a plechová garáž podľa mestskej časti na detské ihrisko nepatria a v najbližších dňoch chce A. V. vyzvať poslanca A., aby ich odtiaľ odstránil. Zároveň budeme od pána A. vymáhať daň za zaujatie verejného priestranstva“, povedal hovorca mestskej časti A. V. B. O.“; článok uverejnený v septembrovom vydaní A. Z. s názvom: „A. V. je proti kontajneru a garáži na Púpavovej“, ktorý cituje starostku mestskej časti A. V.: „. A. umiestnil kontajnery na infraštruktúru, ktorá mu nepatrí. Obyvatelia tejto lokality nemôžu používať chodník, ktorý je vlastníctvom mestskej časti a slúži verejnému záujmu“. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul procesnú obranu žalovanej, podľa ktorej bol žalovaný v čase uverejnenia dotknutých výrokov verejne činnou osobou, čo má vplyv aj na stupeň dovolenej kritiky, pričom zverejnením článkov sledoval vec verejného záujmu, nakoľko sa jednalo o problém traumatizujúci obyvateľov Púpavovej ulici. Výrok hovorcu mestskej časti B. - A. V. X.ovažuje za hodnotiaci úsudok, ktorý nebol spôsobilý privodiť ujmu na žalobcových osobnostných právach, pokiaľ ide o namietaný výrok starostky mestskej časti, išlo o pravdivé skutkové tvrdenie s ohľadom na skutočnosť, že mestská časť je správcom stavieb, na ktoré žalobca umiestnil kontajner a garáž. K zverejneniu výrokoch v lokálnych médiách došlo v súvislosti s rozhodnutím mestskej časti pristúpiť k odstráneniu kontajneru a garáže, ktoré bránili užívaniu verejnej infraštruktúry, pričom dôvodom bolo informovať dotknutú verejnosť o spôsobe riešenia veci vo verejnom záujme. 3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že v článku periodika F. Č. B. - A. V. bol pod názvom „A. V. je proti kontajneru a garáži na X. uverejnený text „Vedenie mestskej časti B. - A. V. začína pritvrdzovať v snahe odstrániť lodný kontajner a garáž na X. R.. Hoci miestny úrad niekoľkokrát vyzval vlastníka pozemku poslanca F. A. na ich odvoz, kontajner aj garáž zostali na svojom mieste. Starostka L. Č. preto nariadila pozemok vypratať. Zároveň úrad pripravil aj výmer za zaujatie verejného priestranstva. F. A. umiestnil kontajnery na infraštruktúru, ktorá mu nepatrí. Obyvatelia z tejto lokality nemôžu používať chodník, ktorý je vo vlastníctve mestskej časti a slúži verejnému záujmu“, vysvetlila starostka A. V. L. Č.H.. Pod článkom boli uverejnené dve fotografie plechového kontajnera a garáže patriace žalobcovi umiestnené na infraštruktúre vo vnútrobloku X. R.. Na portáli L. Q. bol dňa 4.8.2016 uverejnený článok pod názvom:“ Na detskom ihrisku si postavil bez povolenia garáž“, ktorý uverejnil výroky hovorcu žalovaného B. O. : “Zároveň budeme od pána A. V.ymáhať daň za zaujatie verejného priestranstva.„ a tiež výrok: „Obyvatelia tejto lokality nemôžu používať chodník, ktorý je vlastníctvom mestskej časti“. Na portáli B..L. T. K. bol dňa 9. a 10.8.2016 uverejnené články, ktoré informovali o plánovanom postupe žalovaného vo vzťahu k objektom žalobcu umiestneným na infraštruktúre vo vnútrobloku na X.X. R. (kontajner a garáž). 4. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 11, § 12 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3 Obč. zák., dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná. K tvrdeniu žalobcu, že napadnuté výroky vytvárajú dojem, že k položeniu plechovej garáže bolo potrebné stavebné povolenie uzavrel, že z ich obsahu takýto záver nevyplýva a ide len o subjektívny dojem žalobcu, naviac žiaden z výrokov pojem „stavebné povolenie“ neobsahuje. Skonštatoval, že z výrokov žalovanej je zrejmý jej nesúhlas s konaním žalobcu a zámer postupovať tak, aby boli predmetné hnuteľné veci z infraštruktúry obce odstránené. K článku uverejnenému v L. Q.: „Na detskom ihrisku si postavil bez povolenia garáž“ súd prvej inštancie uviedol, že názov článku nie je výrokom hovorcu F. Č. A. V., ani jej starostky, a preto žalovaná za jeho obsah nemôže zodpovedať. K tvrdenému neoprávnenému zásahu, ktorý má spočívať vo vyjadrení žalovanej, že umiestnil kontajner a garáž na pozemok, ktorý mu nepatrí, súd prvej uviedol, že takéto tvrdenie vo výroku hovorcu F. Č.T. B. - A. V. nezaznelo, rovnako tak ani v článku uverejnenom vo vydaní A. Z.Í.. Ak aj starostka F. Č. B. - A. V. v článku uverejnenom vo vydaní A. Z. uviedla, že: „žalobca umiestnil kontajnery na infraštruktúru, ktorá mu nepatrí“, resp., že „obyvatelia z tejto lokality nemôžu používať chodník, ktorý je vlastníctvom mestskej časti a slúži verejnému záujmu“, resp. hovorca mestskej časti: „obyvatelia tejto lokality nemôžu používať chodník, ktorý je vlastníctvom mestskej časti“ súd prvej inštancie uzavrel, že ani jeden z týchto výrokov nepopieral vlastníctvo žalobcu k predmetnému pozemku. Všetky vymedzené výroky sa týkajú infraštruktúry - chodníka, umiestnených na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu, ktorá nie je vo vlastníctve žalobcu, ale je vo vlastníctve O. F. - B., v správe žalovanej. K tvrdenia žalobcu, že znenie napádaných výrokov vytvára dojem, že koná v rozpore s bližšie neurčeným zákonom SR, resp. že porušuje právny poriadok SR, súd prvej inštancie uzavrel, že takéto výroky ani zo strany hovorcu F. Č. B. - A. V., ani v článku uverejnenom v A. Z. nezazneli. Súd prvej inštancie dodal, že Ústava SR, ako aj Občiansky zákonník obsahujú limity pre výkon vlastníckeho práva, pričom Ústava SR v čl. 20 ods. 3 v druhej vete uvádza, že vlastníctvo nemožno zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Poukázal tiež na § 127 ods. 1 Obč. zák. a v tomto kontexte ozrejmil, že postavenie kontajnera, resp. plechovej garáže na infraštruktúru slúžiacu obyvateľom F. Č. B. - A. V. (hoci sa táto infraštruktúra nachádza na pozemku vo vlastníctve žalobcu) možno považovať za konanie, ktoré obmedzuje práva obyvateľov mestskej časti B. - A. V., na ktorom závere nič nemení ani nedoriešený vzťah F. Č.T. A. V. k právu používať pozemky vo vlastníctve žalobcu. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že znenie zverejnené Mestskou časťou A. V., vytvára klamlivú predstavu, že deti nemôžu využívať detské ihrisko, prípadne vytvára klamlivú predstavu, že kontajner je určený na odvoz smetí, súd prvej inštancie uviedol, že výrok prednesený hovorcom mestskej Č. B. - A. V., ani článok uverejnený vo vydaní A. Z. takéto znenie neobsahuje a nie je ani zrejmé, z čoho by malo vyplývať, že by mohli výroky mohli vytvárať takýto dojem, resp. klamlivú predstavu. Pokiaľ ide o výhrady, že druhá veta článku vo vydaní A. Z., ktorá odkazuje na opakované výzvy pre žalobcu, ktoré neboli preukázané, resp. že podľa tretej vety tohto článku štatutárny orgán žalovaného nariadil pozemok vypratať, pričom žiadne takéto rozhodnutie nebolo žalobcovi nikdy doručené; podľa štvrtej vety „úrad pripravil aj daňový výmer za zaujatie verejného priestranstva“, pričom žiaden výmer nebol žalobcovi doručený, súd prvej inštancie uzavrel, že ide o výhrady k úradnej činnosti žalovanej. Súd prvej inštancie skonštatoval, že cieľom týchto informácií bolo informovať o postupe žalovanej. Ak by sa aj tieto informácie nezakladali na pravde, majú význam len z pohľadu zodpovednosti za prípadný nesprávny úradný postup žalovanej, eventuálne by mohli založiť zodpovednosť žalovanej za porušenie právnych predpisov pri realizácii vypratávania infraštruktúry v správe žalovanej, nakoľko sa týkajú jej administratívnych postupov, ktoré neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Nakoľko súd prvej inštancie uzavrel, že napadnuté výroky hovorcu žalovanej uverejnenom v článku L. Q. dňa 4.8.2016 pod názvom „Na detskom ihrisku si postavil bez povolenia garáž“, ani výroky v zverejnené v periodiku F. Č. B. - A. V. pod názvom „A. V. je proti kontajneru a garáži na X. nie sú neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nepovažoval za dôvodnú ani žalobu v časti uplatneného nároku na primerané zadosťučinenie. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Plne procesne úspešnej žalovanej však nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaná výslovne uviedla, že si ich nenárokuje. 6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobe vyhovie. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky vykonané dôkazy a preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Napadnutý rozsudok je založený len na subjektívnom posúdení konkrétnej fyzickej osoby, ktorá môže a nemusí dôjsť k obdobným záverom ako súd prvej inštancie. V súčasnosti nemožno odôvodňovať konanie o ochranu osobnosti len na subjektívnom hodnotiacom úsudku ďalšej fyzickej osoby, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie a dokáže vyhodnotiť priebeh správneho konania pred žalovaným. Za neprimerané považuje odvolateľ to, že súd prvej inštancie rozhodol na základne vlastnej potencionálnej právnej analýzy správneho konania bez ohľadu na vplyv zverejnenia takýchto informácii širokej verejnosti, ktorá nemá vedomosti o obsahu správneho spisu a internetový vyhľadávač takéto informácie neposkytne v takom umiestnení, ako mal žalovaný záujme dosiahnuť pri ich zverejnení. Namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil, že je aktívnym v F. Č. A. V., od roku 2010 podniká v oblasti autoservisu a pneuservisu pod obchodným menom F. A. - A. Q..J..H.., ide o miestneho podnikateľa, ktorý je závislý na verejnej mienke miestnych obyvateľov, je bývalým reprezentantom Československej republiky na medzinárodných podujatiach, v čase zverejnenia článku bol poslancom miestneho zastupiteľstva, v predchádzajúcich voľbách získal druhé miesto v počte preferenčných hlasov. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nezohľadnil ani to, že je vlastníkom pozemkov X.. Č.. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X zastavané plochy a nádvoria o celkovej výmere 2.340 m2 zapísaných na E. Č.. XXXX v katastrálnom území A. V., ktoré sa nachádzajú v tzv. vnútrobloku medzi obytnými domami. Napriek nespornému vlastníctvu k pozemkom tieto nemôže užívať, nemôže sa na ne dopraviť vlastným vozidlom a nemôže na nich postaviť žiadnu drobnú stavbu. Napriek opakovaným výzvam určeným žalovanej a magistrátu hlavného mesta nemôže dôjsť k zámene pozemkov alebo jeho odkúpeniu vlastníkmi bytov v bytových domov. Článok „A. V. je proti kontajneru a garáži na X.“ zverejnený v roku 2016 v A. Z. považuje za tvrdenie, ktoré vyvoláva dojem, že prebehlo verejné hlasovanie alebo iná forma referenda a väčšina obyvateľov mestskej časti A. V. nesúhlasí s kontajnerom a gáražou na X. R.. Už len samotné označenie článku považuje za klamlivé a zavádzajúce tvrdenie, ktorým žalovaná zneužila svoju právomoc ako správny a samosprávny orgán a konala v rozpore s čl. 2 Ústavy SR; pokiaľ žalovaná nemala v úmysle zasiahnuť do jeho dobrej povesti, mala jednoznačne uviesť, ktorý orgán alebo ktorá fyzická, či právnická osoba nesúhlasí s umiestnením predmetov na nehnuteľnosti žalobcu; tvrdenie starostky, že ho vyzvala ako vlastníka pozemku, ako osobu, ktorá zabrala verejné priestranstvo a neplatí za to dane, ako osobu, ktorá umiestnila cudziu infraštruktúru a uviedla pritom jeho meno a priezvisko, na rozdiel od ostatných častí textu, vyznieva kontradiktórne; samotný názov článku je klamlivý a zavádzajúci, pretože naznačuje, že najmenej nadpolovičná väčšina prítomných obyvateľov A. V. je proti kontajneru; žalobca bol v čase zverejnenia článku poslancom mestského (miestneho, poznámka odvolacieho súdu) zastupiteľstva a zúčastňoval sa na jeho rokovaniach, ak by žalovaná mala záujem riadne a v súlade so zákonom vykonávať štátnu a samosprávnu moc, nemohla by vydať článok s takýmto názvom v mesačníku, ktorý sama vydáva. Žalobca ďalej argumentoval tým, že z úvodnej vety článku „Vedenie mestskej časti B. - A. V. začína pritvrdzovať v snahe odstrániť lodný kontajner a garáž na X.P. R. je zrejmé, že ide o úradný výkon verejnej moci a musí existovať protiprávne konanie žalobcu k tomu, aby mohol orgán verejnej správy vykonať úkony, ktoré smerujú k tomu, aby odstránil tento protiprávny stav, žiadny takýto opis skutkového stavu alebo označenie právneho predpisu, ku ktorému smeruje porušenie nie je v článku uvedené, pričom slovné spojenie „ pritvrdzovať“ a „odstrániť“ bez predchádzajúceho rozhodnutia orgánu verejnej správy so slovným spojením „starostka“ vyvoláva dojem, že napriek neexistencii protiprávneho konania a relevantného rozhodnutia, ide o nútený výkon rozhodnutia. Farebné fotografie zverejnené v mesačníku A. Z. obsahujú označenie „úrad pripravil daňový výmer za zaujatie verejného priestranstva, a označenie „Starostka L. Č.H. nariadila vypratať pozemok“ predstavujú fikciu o právoplatne priznanom nároku žalovanej na bližšie neurčenú peňažnú náhradu, pričom žalobca požiadal žalovanú o potvrdenie, že nemá nedoplatky na daniach, ktorý mu žalovaná vydala. Mesačník A. Z. obsahuje v priemere niekoľko desiatok strán a článok s názvom „A. V. je proti kontajneru a garáži na X.“ je umiestnený priamo pod článkom „Na rekonštrukciu škôl a škôlok išlo takmer 200-tisíc eur“, pričom v tomto článku už žalovaná cituje stanovisko miestneho zastupiteľstva, ktorého poslancom je aj žalobca. Pokiaľ ide o žalobný petit, má za to, že ten je v priamej príčinnej súvislosti s ďalšou vetou, ktorá nadväzuje na článok o výkone verejnej moci žalovanou nepodporenou žiadnym právnym aktom alebo verejnoprávnym konaním. Žalovaná mala podľa žalobcu dostatočný časový priestor, aby zverejnila informácie o prebiehajúcom trestnom konaní, následnom nevyrubení daňového výmeru za zaujatie verejného priestranstva a aby požiadala o súhlas s umiestnením tzv. infraštruktúry na jeho nehnuteľnosti, napriek tomu tak neurobila. Žalobca tiež namietal záver súdu prvej inštancie, že samotné zverejnenie nepravdivej informácie nemusí znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv na ochranu osobnosti, ktorý považuje za rozporný s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-131/12. V konaní totiž nejde len o tlačenú podobu vydania karloveských novín, ale aj o prevzatie nepravdivých informácii inými elektronickými médiami, čo ho tiež poškodzuje na osobnostných právach, pričom na účely potvrdenia podania žiadosti príslušnému internetovému prehliadaču je nevyhnuté konštatovanie súdu o zasiahnutí do osobnostných práv žalobcu. 7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 9. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť pre vec podstatných skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorý vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a tento aj správne právne posúdil. 10. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21.1.2014, v ktorom ústavný súd vyslovil, že „z obsahu limitačnej klauzuly čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne vyplýva, že ktokoľvek, kto vykonáva slobodu prejavu, má určité povinnosti a nesie určitú zodpovednosť, v rámci ktorej nesmie prekročiť isté hranice stanovené v záujme štátnej bezpečnosti, ochrany práv a slobôd iných a ostatných vymedzených relevantných sociálnych potrieb. Takto prezentované výnimky ohraničujúce slobodu prejavu si však vyžadujú úzku interpretáciu, kde potreba obmedzenia slobody prejavu musí byť preukázaná presvedčivým spôsobom, a to vzhľadom na význam tejto slobody garantujúcej ducha tolerancie demokratickej spoločnosti“. Pri riešení kolízie medzi základným právom na slobodu prejavu a základným právo na ochranu osobnosti je potrebné vziať v úvahu jednak: 1/ povahu výroku (či ide o skutkové tvrdenie, či hodnotiaci úsudok), 2/ obsah výroku, 3/ formu výroku (či predmetný výrok je expresívny či vulgárny), 4/ postavenie kritizovanej osoby (či ide o osobu verejne činnú, či aktívnu v politickom živote), 5/ či sa výrok (kritika) dotýka súkromnej, či verejnej sféry kritizovanej osoby, 6/ chovanie kritizovanej osoby (napr. či kritiku sama „vyprovokovala“, ale ako sa následne ku kritike postavila), 7/ autor výroku (novinár, bežný občan, politik a pod.), 8/ kto výrok predniesol a v akom čase (viď aj nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2051/14). 11. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná preukázala, že žalobcom namietané skutkové tvrdenia zodpovedali pravde, žalobca totiž skutočne umiestnil lodný kontajner a plechovú garáž do vnútrobloku sídliska na X. R., do priestorov detského ihriska a na chodník, teda na infraštruktúru v správe žalovanej slúžiacej potrebám verejnosti. Rovnako je nepochybné, že predmetné hnuteľné veci obmedzovali obyvateľov mestskej časti vo využívaní jej infraštruktúry (chodníky, detské ihrisko). Žalobca svojim konaním v podstate „vyprovokoval“ kritiku žalovanej, keď vlastnícke právo k pozemku, na ktorom je dlhodobo umiestnená verejnosti slúžiaca infraštruktúra (teda aj v čase pred nadobudnutím vlastníckeho práv žalobcu k pozemku), realizoval spôsobom, ktorý nemôže požívať právnu ochranu, a to ani za stavu nečinnosti užívateľa pozemku k majetkovoprávnemu vysporiadaniu pozemku žalobcu. Vzniknutý problém rieši zákon č. 66/2009 Z.z. (ako správne argumentovala žalovaná v rámci svojej procesnej obrany), ktorý upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do jej vlastníctva podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a tiež vznik nároku vlastníka pozemku na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Právna úprava pred rokom 1989 totiž umožňovala stavbu budov a zariadení aj bez majetkovoprávneho usporiadania vzťahov k pozemkom, na ktorých boli predmetné stavby postavené. Spôsob, ktorý zvolil žalobca na riešenie svojho právneho problému ohľadom pozemkov, však oporu v predmetnom právnom predpise nemá. Pokiaľ ide o ostatné namietané výroky žalovanej, tieto síce boli expresívnejšie („vedenie mestskej časti začína pritvrdzovať“, „A. V. je proti kontajneru a garáži na X., „ak F. A. neuposlúchne výzvu, prípad pravdepodobne skončí na súde“), nevybočili však zo všeobecne uznávaných pravidiel primeranosti a slušnosti a preto neboli spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Za danej situácie žalobcom namietané výroky žalovanej nevybočili z medzí prípustnej kritiky, keďže sa týkali vecí verejného záujmu, o to viac, že žalobca bol v relevantnom čase poslanec miestneho zastupiteľstva F. Č. A. V., a teda osobou verejne činnou, ktorá v súlade so stabilizovanou judikatúrou musí zniesť v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky ako osoby, ktoré verejne činnými nie sú. 12. Odvolací súd poukazuje aj na nesprávne zvolený rozsudočný petit vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na ochranu osobnosti, z ktorého nie je zrejmé, akým konkrétnym skutkovým tvrdením, či hodnotiacim úsudkom mala žalovaná neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, a teda za aké nepravdivé skutkové tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky má žalovaná poskytnúť žalobcovi satisfakciu v podobe ospravedlnenia, čo je ďalším dôvodom na zamietnutie predmetnej osobnostnej žaloby. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok, vr. súvisiaceho výroku o trovách konania, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. Keďže plne procesne úspešnej žalovanej trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd jej nárok na ich náhradu nepriznal. 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).