Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/160/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418204046 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1418204046.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: MONT-ALU, s.r.o., 908 49 Vrádište č. 269, IČO: 36 258 474, zast. JUDr. Ľubomír Vanek, advokát, Potočná 169/85, 909 01 Skalica proti žalovanému: S - PROGRESS, s.r.o., Cintorínska 30, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 35 733 829, zast. JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s.r.o., Liptovská 2/A, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 035 592 o zaplatenie sumy 40.280 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 12Cb/105/2018-138 zo dňa 14.3.2019 takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 12Cb/105/2018-138 zo dňa 14.3.2019 v napadnutej zaväzujúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti 2.000 eur zastavil (výrok I.). Ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38.280 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% p.a. zo sumy 40.280 eur od 6.2.2016 do 1.7.2018 a s úrokom z omeškania 8,05% p.a. zo sumy 38.280 eur od 2.7.2018 do zaplatenia (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania vo rozsahu 95,10 % (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 1.8.2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 40.280 eur istiny s príslušenstvom titulom zmluvy o dielo č. 01-06-2015 zo dňa 11.9.2015 v znení dodatku č. 1 zo dňa 5.10.2015 (ďalej len zmluva). Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný si ako objednávateľ objednal u žalobcu vykonanie diela: dostavba rozostavanej budovy v časti: „Administratívna budova PANON OFFICE“ v rozsahu cenovej špecifikácie a emailovej objednávky. Žalobca dodal žalovanému dielo a vystavil faktúru č. 161000013 zo dňa 26.1.2016 splatná dňa 5.2.2016 vo výške 72.280 eur, z ktorej čiastočne bola uhradená suma vo výške 32.000 eur a zostalo tak k úhrade 40.280 eur. 3. Prvoinštančný súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca ako zhotoviteľ vykonal stavebné práce na diele v prospech žalovaného ako objednávateľa. Čiastočnými plneniami vo výške 34.000 eur a naposledy aj po podaní žaloby dňa 2.8.2018 vo výške 2.000 eur žalovaný plnil žalobcovi na žalovanú faktúru č. 161000013 zo dňa 26.1.2016 splatnú dňa 5.2.2016 vo výške 72.280 eur. Akceptoval tak fakturovanú sumu a žiadnym spôsobom sa z jeho správania napr. vrátenie žalovanej faktúry, vytknutie vád na stavebných prácach nedalo vyvodiť, že žalovanú faktúru neuznáva. Prvoinštnančný súd ďalej konštatoval, že na žalovanom spočívalo dôkazné bremeno, že žiadny dlh neexistuje, čo nepreukázal v časti výšky 38.280 eur. Vo zvyšku uplatňovanej sumy 2.000 eur z pôvodne žalovanej sumy 40.280 eur, z dôvodu, čiastočnej úhrady žalovaným dňa 2.8.2018, ešte pred podaním žaloby, súd konanie zastavil pre späťvzatie žaloby za súhlasu žalovaného. 4. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že dielo reklamoval a nebolo riadne odovzdané, písomne protokolom odovzdané v zmysle zmluvy vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelové v snahe zbaviť sa zodpovednosti dlh plniť. Žalovaný jednak nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že dielo reklamoval, či už v ústnej alebo písomnej forme, a konajúci súd nebral do úvahy skutočnosť, že dielo podľa zmluvy malo byť protokolárne odovzdané z dôvodu, že dielo bolo skolaudované a tak užívaniaschopné. Naopak tým, že žalovaný čiastočne plnil jednotlivými platbami s uvedením V.S. č.161000013 ako č. žalovanej faktúry, na konkrétny zmluvný záväzok, ktorým bola žalobcom vystavená žalovanému faktúra č. 161000013, bolo možné podľa názoru prvoinštančného súdu usudzovať, že dlh uznáva v celom rozsahu, pričom nepreukázal v súdnom konaní, že žalovaný fakturovaný dlh vo výške 38.280 eur neexistuje. V tejto súvislosti súd vyhodnotil aj žalovaným predložený dôkaz s označením ako dokumentácii predania diela medzi žalobcom a spoločnosťou ASSA ABLOY Entrance Systems, spol. s.r.o. ako nadbytočný a účelový, ktorý nesúvisel s konkrétnym zmluvným záväzkom medzi žalobcom a žalovaným. Na základe uvedených skutočností preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že v časti žalovanej sumy 38.280 eur s príslušenstvom žalobe vyhovel. 5. Proti tomuto rozsudku, proti výroku II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie posúdil vec nesprávne tak po vecnej ako aj po právnej stránke. Po stránke skutkovej žalovaný poukázal na to, že z prednesu konateľa žalobcu Pavla Špetta na pojednávaní dňa 28.2.2019 je zrejmé, že potvrdil viaceré rokovania so žalovaným o nezaplatenej faktúre. Takisto v odpore z 5.10.2018 proti platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že dielo nebolo vykonané v dohodnutej kvalite a množstve. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že dielo bolo riadne, t.j. podľa zmluvy o dielo vykonané, keďže bola stavba skolaudovaná a je užívaniaschopná, pričom vychádzal z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX predloženého žalobcom. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nebol oboznámený s obsahom kolaudačného rozhodnutia, teda ani s tým, či v tomto rozhodnutí nie sú konštatované vady a nedorobky a pod. Označenie parciel, na ktorých sa má predmetná stavba nachádzať podľa článku 1 zmluvy o dielo nekorešponduje s parcelami uvedenými na liste vlastníctva, resp. len z časti. Podľa bodov 2.1 a 9.5 Zmluvy o dielo bola dohodnutou súčasťou diela aj právna dokumentácia (doklady preukazujúce kvalitu diela). V tomto smere žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka. 6. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že vyzval žalovaného na prevzatie diela a ani, že dielo odovzdal žalovanému spôsobom dohodnutým v článku IX zmluvy o dielo. Súd prvej inštancie teda nemal k dispozícii žiadne dôkazy o tom, že žalobca dielo riadne vykonal a odovzdal a že mu vzniklo právo na zaplatenie ceny diela. 7. Po právnej stránke vec súd prvej inštancie posúdil tak, že žalovaný uznal záväzok v plnej žalobcom fakturovanej výške, keďže z fakturovanej sumy žalovaný časť uhradil s poukazom na ustanovenie § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný však počas prvoinštančného konania poukázal na to, že uznanie záväzku zakladá len vyvrátiteľnú domnienku, že nemožno uznať (ani faktickým plnením) neexistentný záväzok (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3 Cdo 143/2008 z 29.1. 2009). Žalovaný poukazoval na to, že podľa Článku V bodu 5.2 písm. b) zmluvy o dielo bol zhotoviteľ (žalobca) oprávnený vystaviť faktúru (žalobca fakturoval cenu diela len jednou faktúrou) až po protokolárnom odovzdaní diela. Žalobcovi tak právo na zaplatenie ceny diela vôbec nevzniklo. Žalobca však žalobu odôvodnil právom na zaplatenie ceny diela. Pokiaľ sa v odôvodnení rozsudku (bod 15) odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 23 Cdo 405/2013 z 21.2. 2014, tak žalovaná strana poukázala na to, že aj odôvodnenie tohto rozsudku obsahuje právne vety, podľa ktorých faktické plnenie, zaplatenie časti dlhu, zakladá len vyvrátiteľnú domnienku uznania záväzku a že dôkazné bremeno o opaku je na dlžníkovi. Žalovaná strana poukazuje na to, že na pojednávaní dňa 14.3.2019 uviedli, že preberací protokol nemá k dispozícii, teda ho nepreukázal. Tým bolo splnené dôkazné bremeno na strane žalovaného, ktorý tvrdil, že dielo vôbec nebolo odovzdané písomným protokolom a nevzniklo teda ani právo na zaplatenie ceny diela podľa zmluvy o dielo. 8. Žalovaný tiež uviedol, že v záverečnom prednese právny zástupca žalobcu menil formuláciu petitu žaloby pričom neuviedol, že žalobca sa domáha ročného úroku z omeškania. Ak teda súd prvej inštancie uviedol vo výroku II. „úrok z omeškania 8,05% p.a.“, rozhodol ultra petitum. 9. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. 10. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29.5.2019 uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol také tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé zmeniť, resp. zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. So všetkými tvrdeniami uvedenými žalovaným v odvolaní sa riadne a dostatočne vysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Žalovaným nebolo spochybnené odovzdanie diela, naopak bolo preukázané, že stavba, ktorá bola predmetom zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, je skolaudovaná (kolaudačné konanie sa uskutočnilo v r. 2015). V zmysle stavebného zákona je podmienkou kolaudácie dokončenie stavby spôsobilej na užívanie. Z uvedeného je zrejmé, že stavba bola riadne dokončená, zhotoviteľom odovzdaná, objednávateľom prevzatá a následne skolaudovaná. Odovzdanie diela teda bolo realizované v súlade s čl. IX bod 9.14, podľa ktorého sa dielo považuje za odovzdané najneskôr dňom právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia alebo dňom začatia užívania diela, podľa toho, čo nastane skôr. Tvrdenia žalovaného, že dielo nebolo odovzdané tak neobstoja. 11. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný faktúru riadne prevzal, túto nerozporoval ani čo do výšky ani čo do dôvodu a v zmysle faktúry čiastočne uhradil sumu 34.000 eur. Posledná čiastočná úhrada faktúry v sume 2.000 eur bola realizovaná dňa 2.7.2018. Žalovaný teda plnil z faktúry čiastočne ešte takmer po 3 rokoch po vystavení faktúry, z čoho je zrejmé, že svoj záväzok uznal vo zvyšku dlhu. 12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 13. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 22.7.2019 uviedol, že žalobca nepreukázal, že dielo podľa Zmluvy o dielo uzavretej medzi sporovými stranami, bolo skolaudované. Súčasne poukázal na to, že fikcia odovzdania a prevzatia diela podľa bodu 9.14 Zmluvy o dielo nastupuje až po splnení podmienky uvedenej v druhej vete bodu 9.14 „V prípade, že objednávateľ bezdôvodne odmietne prevziať dielo, ...“. V danom prípade však žalobca nikdy nevyzval žalovaného na prevzatie diela a nepredložil mu ani právnu dokumentáciu diela, dielo teda nedokončil, keďže právna dokumentácia mala byť súčasťou diela podľa bodu 9.3 Zmluvy o dielo. Žalovaný ďalej uviedol, že k uznaniu záväzku v intenciách ustanovenia § 407 ods. (3) Obchodného zákonníka nemohlo dôjsť právne účinným spôsobom nakoľko nemožno uznať neexistentný záväzok, a to najmä vtedy ak žalovaný plnil aj keď vôbec, ani čiastočne plniť nemusel, nebol povinný. Táto okolnosť nemôže byť na ťarchu žalovaného. 14. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 16. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie ceny diela v zmysle zmluvy o dielo č. 01-06-2015 zo dňa 11.9.2015 a dodatku č. 1 zo dňa 5.10.2015. 17. Žalovaný v podanom odvolaní koncentroval svoje argumenty do námietky, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela, pretože tento dielo riadne nevykonal a neodovzdal žalovanému. Žalovaný tvrdil, že žalobca mu dielo neodovzdal spôsobom dohodnutým v článku IX zmluvy o dielo a takisto, že súd nemal dôkazy o tom, že žalobca dielo riadne vykonal a odovzdal. Ďalej namietal, že v danom prípade nedošlo k uznaniu dlhu v zmysle § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. 18. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca stavebné práce vykonal, žalovaný čiastočne (vo výške 34.000 eur) zaplatil faktúru č. 161000013 vystavenú na sumu 72.280 eur. Ďalej konštatoval, že žalovaný nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že dielo reklamoval a takisto konajúci súd nebral do úvahy skutočnosť, že dielo nebolo protokolárne odovzdané z dôvodu, že dielo bolo skolaudované, a tak užívaniaschopné. 19. Odvolací súd vyššie uvedené závery konajúceho súdu považuje za správne, vyplývajúce z vykonaného dokazovania, pričom odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé tieto závery spochybniť alebo vyvrátiť. 20. Pokiaľ mal žalovaný za to, že odovzdané dielo malo vady, prípadne nebolo vyhotovené včas, mal právo uplatniť si kvalifikovaným spôsobom niektorý z nárokov vád diela v zmysle § 436 a nasl. Obchodného zákonníka. S poukazom na výsledky dokazovania odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný v konaní nepreukázal, že prípadné vady diela riadne reklamoval, a preto s poukazom na § 428 Obchodného zákonníka nebolo možné žalovanému právo z vád diela priznať v súdnom konaní. Žalovanému ako objednávateľovi prislúchajú nároky z vád iba vtedy, ak vady oznámi zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu vo včas zaslanom oznámení. Splnenie týchto povinností žalovaný v konaní nepreukázal, a tak neuniesol k tomuto tvrdeniu dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadne dôkazy o uplatnení reklamácie. 21. Odvolací súd ďalej uvádza, že z vykonaného dokazovanie vyplynulo prevzatie diela žalovaným, čo potvrdzuje i skutočnosť, že žalovaný s dielom disponoval, správal sa k nemu ako vlastník, keď dielo bolo riadne skolaudované. K odovzdaniu zhotoveného diela zo strany žalobcu došlo, žalobca dielo ukončil a žalovaný ho prevzal, čomu nasvedčuje i ďalšie správanie sa žalovaného. Žalovaný tvrdil, že u žalobcu reklamoval vady na diele, čím tiež potvrdzuje, že predmetné dielo považoval za prevzaté a vady, ktoré sa podľa jeho názoru na diele vyskytli u žalobcu i reklamoval, ktoré skutočnosti ale v súdnom konaní nepreukázal. Dielo žalobca ukončil a odovzdal žalovanému, ktorý s ním začal disponovať, dostalo sa teda do jeho priamej dispozície, žalovaný sa až do podania žaloby a ani po uplynutí lehoty dohodnutej v zmluve na zhotovenie diela jeho odovzdania nedomáhal, pre omeškanie s plnením od zmluvy neodstúpil, preto jeho obrana, že mu povinnosť zaplatiť za dielo stále nevznikla, lebo dielo dohodnutým spôsobom neprebral a protokol o prevzatí nepodpísal, nemôže založiť dôvodnosť pre nezaplatenie ceny za zhotovené dielo, rovnako ani obrana, podľa ktorej malo dielo vady. Existencia vadného plnenia nebola zo strany žalovaného ani zákonným (§ 560 a nasl. Obchodného zákonníka) ani zmluvne dohodnutým spôsobom v súdnom konaní preukázaná, preto mu vznikla povinnosť zaplatiť cenu diela. 22. V súvislosti s námietkou žalovaného, že prvoinštančný súd rozhodol ultra petitum, keď priznal žalobcovi nárok na zaplatenie ročných úrokov z omeškania, pričom žalobca v návrhu na zmenu petitu neuviedol, že žiada priznať úroky z omeškania za ročné obdobie, odvolací súd uvádza, že v súdnej praxi platí, že pokiaľ pri sadzbe úroku z omeškania nie je uvedené, o sadzbu za aké obdobie sa jedná, má sa za to, že je to ročná úroková sadzba. Preto ani táto námietka nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. 23. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd v napadnutej časti, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 25. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).