Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/55/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1507228670 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1507228670.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: O.. H. Q. , narodená dňa X.XX.XXXX, bytom T., H. ul. č. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s.r.o., IČO: 35 943 882, Bratislava, Zámocká č. 5, za ktorú koná JUDr. Michal Mandzák, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., Bratislava, Einsteinova č. 25, IČO: 47 256 281 [vo veci právneho predchodcu SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s. (predtým s.r.o.), Bratislava, Panónska cesta č. 9, IČO: 31 347 291], zastúpený spoločnosťou SCHWARZ advokáti s. r. o., Bratislava, Podbrezovská č. 40, IČO: 36 858 285, za ktorú koná JUDr. Ing. Andrej Schwarz, zastúpený tiež spoločnosťou Škubla & Partneri s. r. o., IČO: 36 861 154, Bratislava, Einsteinova č. 25, za ktorú koná Mgr. Martin Škubla, adresa na doručovanie spoločnosť Škubla & Partneri s. r. o., IČO: 36 861 154, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193,91 € (1.000.000,-- Sk), s príslušenstvom, na odvolanie strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 22. septembra 2017, č.k. 39 C 306/2007-417, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 22. septembra 2017, č.k. 39 C 306/2007-417, - vo výrokoch II., IV., z r u š u j e ; - vo výrokoch I., III., V., VI., p o t v r d z u j e . II. Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 22. septembra 2017, č.k. 39 C 306/2007-417, vo výrokoch II., IV., vo výroku V. v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.000,-- €, o d m i e t a . III. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 22. septembra 2017, č.k. 39 C 306/2007-417, vo výroku VII., m e n í tak, že žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. IV. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie v poradí prvým v rozsahu 100 %. V. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo v súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie v poradí druhým. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 22.9.2017, č.k. 39 C 306/2007-417, výrokom I. rozhodol, že zverejnením článku uverejnenom v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ zo dňa 17.8.2007, číslo 33, s titulkom „Ale, ale, pani ministerka!“, s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“ a s titulkom na úvodnej strane „Ale pani Ministerka!“ a s podtitulkom na úvodnej strane „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádzal v noci z domu pani Q.?“, došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Výrokom II. rozhodol, že zverejnením fotografií uverejnených v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ zo dňa 17.8.2007, číslo 33, prislúchajúcich k článku s titulkom „Ale, ale, pani ministerka!“, s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“ a s titulkom na úvodnej strane „Ale pani Ministerka!“ a s podtitulkom na úvodnej strane „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádzal v noci z domu pani Q.?“ (s výnimkou poslednej fotografie znázorňujúcej C.. D.. S. M., B.. a O.. R. Q., H..), došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť v najbližšom čísle celoslovenského vydania spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť na ôsmej strane tohto týždenníka ospravedlnenie žalobkyni v nasledovnom znení: „OSPRAVEDLNENIE O.. H. Q. V celoslovenskom vydaní spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ, zo dňa 17.08.2007 číslo 33, sme uverejnili článok s titulkom „Ale, ale, pani ministerka!“, s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“. V uvedenom článku sme uviedli, že O.. H. Q. sa po večeroch stretáva s O. T., pričom sme naznačovali, že vzťah O. T. a H. Q. je viac ako priateľský. Súčasne sme uviedli, že O.. H. Q. má dieťa, čo však nebolo pravdou. Zverejnením tohto článku sme vážnym spôsobom zasiahli do ochrany osobnosti O.. H. Q., a preto sa za uverejnenie tohto článku O.. H. Q. verejne ospravedlňujeme.“ Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE O.. H. Q.“ je žalovaný povinný uverejniť rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Ale, ale pani Ministerka!“ uverejnený v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ zo dňa 17.8.2007, číslo 33, strana 8. Výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť v najbližšom čísle celoslovenského vydania spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť na deviatej strane tohto týždenníka ospravedlnenie žalobkyni v nasledovnom znení: „OSPRAVEDLNENIE O.. H. Q. V celoslovenskom vydaní spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ, zo dňa 17.08.2007 číslo 33, sme uverejnili článok s titulkom „Ale, ale, pani ministerka!“, s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“ a ako súčasť tohto článku bolo zverejnených aj šesť fotografií. Zverejnením týchto fotografií (s výnimkou poslednej fotografie znázorňujúcej C.. D.. S. M., B.. a O.. R. Q., H..) sme zasiahli do ochrany osobnosti O.. H. Q.j, a preto sa za ich uverejnenie O.. H. Q. verejne ospravedlňujeme.“ Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE O.. H. Q.“ je žalovaný povinný uverejniť rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Ale, ale pani ministerka!“ uverejnený v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ zo dňa 17.08.2007, číslo 33, strana 8. Výrokom V. súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-- € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom VI. vo zvyšku žalobu zamietol; výrokom VII. žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 1/3. 2.1. Rozsudkom v poradí prvým zo dňa 5.9.2012, č.k. 39 C 306/2007-278, súd prvej inštancie vyslovil, že I. zverejnením fotografií uverejnených v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ zo dňa 17.08.2007, číslo 33, prislúchajúcich k článku s titulkom „Ale, ale, pani ministerka!“, s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“ a s titulkom na úvodnej strane „Ale pani Ministerka!“ a s podtitulkom na úvodnej strane „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádzal v noci z domu pani Q.?“ (s výnimkou poslednej fotografie znázorňujúcej C.. D.. S. M., B.. a O.. R. Q., H..), došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti. II. Žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) uložil povinnosť v najbližšom čísle celoslovenského vydania spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť na deviatej strane tohto týždenníka ospravedlnenie žalobkyni v nasledovnom znení: „OSPRAVEDLNENIE O.. H. Q.“ V celoslovenskom vydaní spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ, zo dňa 17.08.2007 číslo 33, sme uverejnili článok s titulkom „Ale, ale, pani ministerka!“, s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“ a ako súčasť tohto článku bolo zverejnených aj šesť fotografií. Zverejnením týchto fotografií (s výnimkou poslednej fotografie znázorňujúcej C.. D.. S. M., B.. a O.. R. Q., H..) sme zasiahli do ochrany osobnosti O.. H. Q., a preto sa za ich uverejnenie O.. H. Q. verejne ospravedlňujeme.“ Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE O.. H. Q.“ uložil žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) povinnosť uverejniť rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Ale, ale pani ministerka!“ uverejnený v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ zo dňa 17.08.2007, číslo 33, strana 8. III. Žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,-- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a IV. vo zvyšku žalobu zamietol; V. žiadnej strane sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. 2.2. Na odvolanie žalobkyne proti tomuto rozsudku vo výrokoch IV., V., ktorými súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania, Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím v poradí prvým) zo dňa 7.3.2017, č.k. 2 Co 436/2012-352, rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd dôvodil (v zhode s odvolateľkou), že tu ide o jednu z viacerých skutkovo obdobných vecí, vedených pred súdmi, v ktorých je predmetom konania namietaný zásah do súkromia žalobkyne. Vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 40 C 17/2007, na Krajskom súde v Bratislave vedenom pod sp.zn. 5 Co 183/2009, bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že novinovým článkom v inom periodiku, obsahovo obdobným a významovo v podstate totožným, došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti (išlo o potvrdené výroky I., II. a III. prvoinštančného rozsudku). Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 3.11.2011, č.k. I. ÚS 416/2011-14, sťažnosť žalovaného odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť a navyše, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27.2.2013, sp.zn. 6 Cdo 176/2011, zrušil výroky, ktorými bola zamietnutá žaloba o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania. Vychádzajúc z požiadavky predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ako prvku tak právnej istoty, ako aj práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd prihliadal na právne názory vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky a Najvyšším súdom Slovenskej republiky a napokon aj Krajským súdom v Bratislave samotným, v skutkovo totožných veciach. Najvýznamnejším dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie bolo, že pre nedostatok odôvodnenia bol rozsudok nepreskúmateľný. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, žeby súd prvej inštancie vykonal dôsledne test proporcionality, a s tým súvisiace zodpovedanie otázok: KTO? O KOM? ČO? KEDY? KDE? AKO? hovorí, ktorý je jedným z nosných ukazovateľov zásahu do ochrany osobnosti a následne aj odpoveďou na nároky dotknutej fyzickej osoby. Takisto rozsudok postráda zohľadnenie resp. vyvodenie následkov za nepravdivé skutkové tvrdenia typu: „žalobkyňa má dieťa“ a ako „ďalšiu záľubu O.. O. T. žalovaný uviedol trávenie voľného času v domácnosti jeho smeráckej rezortnej šéfky, presnejšie jej dcéry“, „dôverný rozhovor žalobkyne s O.. O. T.“, ktorých pravdivosť pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná. K tomuto odvolací súd poznamenáva, že vždy treba starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, že k porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dôvodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami) znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). 2.2.1. Súdu prvej inštancie uložil precízne vykonať test proporcionality, podrobne posúdiť, či dané výroky týkajúce sa žalobkyne v článku sú skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky a či sú pravdivé a či mohli byť zásahom do ochrany osobnosti žalobkyne. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu z kontextu celého článku priemerný čitateľ mohol nadobudnúť dojem, že vzťah medzi žalobkyňou a O.. O. T. je viac ako priateľský, dokonca autorka žalovaného článku ich explicitne pomenovala ako párik „Párik sa začne lúčiť“. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobkyňa s O.. O. T. tvorili pár, žeby si boli blízki, ani že mali medzi sebou dôverný rozhovor. Autorka ani fotograf žalovaného článku nevedeli uviesť, z čoho vyvodili, že sa jednalo o dôverný rozhovor. Preukázané bolo iba toľko, že sa žalobkyňa s O.. O. T. stretla, z čoho však vo vzťahu k žalobkyni nevyplýva nič zo skutočností uvádzaných priamo alebo jednoznačnými náznakmi vyvodený záver v predmetnom článku, bez ohľadu na to, že ide o príbuznú vtedajšej ministerky a o riaditeľa významnej inštitúcie. V opačnom prípade by sa relatívne známa osoba, teda osoba blízka verejne známej osobe, nemohla stretávať s inou osobou verejne známou, bez toho aby bola médiami bez akýchkoľvek dôkazov osočená ako spoluaktér klientelizmu a iných, spoločensky negatívne hodnotených, javov. Odvolací súd tiež poukázal na to, že súd prvej inštancie pri hodnotení, či článkom bolo zasiahnuté do ochrany osobnosti žalobkyne, má zohľadniť aj také aspekty daného prípadu ako napríklad to, že žalobkyňa nebola pred uverejnením článku kontaktovaná a vôbec jej nebol daný priestor na vyjadrenie, či skutočnosť, aký následok mal zverejnený článok. V neposlednom rade odvolací súd poukázal na to, že predmetný článok nemožno oddeliť od žalovaných fotografií, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil ako zásah do ochrany osobnosti. Predmetom konania bol celý článok aj s fotografiami, ktoré so žalovaným článkom bezprostredne súvisia, a žalovanému článku dodávajú úplne inú intenzitu, rozmer, charakter. Preto je úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní posudzovať článok aj fotografie ako jeden celok a nie ako dve samostatné jednotky. Vo vzťahu k nárokom žalobkyne na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd dôvodil, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje akékoľvek aspoň minimálne odôvodnenie, prečo priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,-- € a v jej zvyšku žalobu zamietol. Súd prvej inštancie len teoreticky vymenoval zložky vplývajúce na výšku nemajetkovej ujmy ako napríklad intenzita, povaha, spôsob neoprávneného zásahu, charakter či rozsah zasiahnutej hodnoty, trvanie a rozsah ohlasu, bez ich bližšieho špecifikovania a posúdenia vo vzťahu k prejednávanej veci. V ďalšom konaní bude preto úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť nároky žalobkyne aj v tejto časti nadväzne na rozhodujúce právne skutočnosti preukázané v prejednávanej veci a rozsudok odôvodniť; aj s prihliadnutím na nové (možné) závery ohľadne žalovaného článku. 3. Žalobkyňa sa žalobou domáhala ochrany osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,-- Sk (33.193,91 €) na tom skutkovom základe, že žalovaný (jeho právny predchodca) ako vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ uverejnil dňa 17.08.2007 v týždenníku, č. 33, článok s titulkom na prvej strane „Ale, pani ministerka! Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádzal v noci z domu pani Q.?“ a s titulkom na strane 8 “Ale, ale, pani ministerka!“ a s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“, ktorého autorkou bola A. P.. Súčasťou článku bol krátky oddelený článok s titulkom „Čo na to T.?“ a „Biznis“ s podtitulkom „Vláda potrebuje vo vedení Sociálnej poisťovne lojálneho človeka, ide o miliardy“, ktorého autorkou bola E. J.. Predmetom žaloby boli články uverejnené v týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa 17.08.2007 v celom znení vrátane šiestich zverejnených fotografií prislúchajúcich k predmetným článkom, ktorými žalovaný vážnym spôsobom zasiahol do ochrany jej osobnosti, a tým došlo k narušeniu jej cti, dobrého mena a vážnosti v spoločnosti, a súčasne bolo zasiahnuté aj do jej práva na podobizeň a práva na súkromie. Predmetnou žalobou uplatnila právo na česť a dôstojnosť (vrátane práva na dobrú povesť), právo na podobizeň a právo na súkromie ako samostatné a navzájom nezávislé práva na ochranu osobnosti. Žalobkyňa odkázala aj na ďalšie uverejnené články (16.8.2007, 27.8.2007, 28.8.2007, 16.9.2007, 16.9.2007), ktoré v kontexte s týmto mali predstavovať až kampaň proti nej (v iných súdnych konaniach sa domáhala na základe uverejnených článkov ochrany osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy). Článok zo dňa 16.8.2007 uverejnený v denníku PLUS JEDEN DEŇ, ročník 2, číslo 189, s titulkom na úvodnej strane „Q. a šéf Sociálnej poisťovne MILENCI? a na 2. strane s titulkom „Nočné rande!“ a s podtitulkom „Dcéra Q. a šéf Sociálnej poisťovne“, žalobkyňa považovala za skrátenú verziu článku, ktorý je predmetom tohto konania (uvedený článok bol predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 8 C 300/2007). Zo žaloby ďalej vyplýva, že pred zverejnením článku a jeho „skrátenej verzie“ nebola žiadnym spôsobom kontaktovaná, nemala možnosť sa vyjadriť, ale ani jej matka. Na základe zverejnených informácií v článkoch reagovali politici predovšetkým opoziční, ktorí informácie prevzali za svoje a považovali ich za lapidárny prípad klientelizmu; napr. O. E. navrhol odvolať matku žalobkyne z funkcie ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky; na internetovej stránke www.bleskovky.sk <http://www.bleskovky.sk/> bolo dňa 17.8.2007 zverejnené, že opozícia bude iniciovať odvolanie ministerky. Za nepravdivé fakty označila 1. „O.. H. Q., ktorá má malé dieťa“ (je ale slobodná a v čase podania žaloby nemala žiadne dieťa), 2. „PLUS 7 DNÍ odhalil možno aj jeho ďalšiu záľubu - trávenie voľného času v domácnosti svojej smeráckej rezortnej šéfky, presnejšie jej dcéry“ (len vyprevádzala O. T., O. T. prišiel domov k jej mame a nie k nej), neprimerané dehonestujúce úsudky, podľa žalobkyne „naznačujúce milenecký vzťah medzi žalobkyňou a O. T.“. Zjavne difamačný charakter mali aj zverejnené fotografie, keďže naznačovali ako randí s O. T.. Predmetný článok uverejnený v týždenníku a jeho údajnú skrátenú verziu v denníku s titulkom „Q. a šéf Sociálnej poisťovne MILENCI?“ vníma ako články zjavne obsahovo „previazané“ a „totožné“ ako jeden súvislý celok. Podľa jej názoru nosnou časťou článku má byť jej nočné rande s O. T. a už z titulkov čitateľ vie, že predmetom článku, resp. „odhalenia“ bude „prichytenie“ žalobkyne a O. T. ako spolu „randia“. Čitateľ vníma informácie, ktoré získa z fotografií s oveľa väčšou dôveryhodnosťou a presvedčivosťou, ako slovné informácie, nakoľko zachytávajú autentickú situáciu a chápe stretávanie sa po večeroch jednoznačne ako vzťah viac ako priateľský. Predmetný článok neslúžil tzv. verejnému záujmu, ale jej jasnej škandalizácii; články boli spôsobilé objektívne narušiť, resp. ohroziť, jej osobnostné práva, a teda boli splnené podmienky pre priznanie zodpovednosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka a vyvodenie občianskoprávnych sankcií. Je konateľkou obchodnej spoločnosti, zamestnáva viacerých zamestnancov, a uverejnený článok neprimeraným spôsobom narušil a sťažil výkon riadiacej funkcie, pri ktorej sa predpokladá požívanie patričnej vážnosti v spoločnosti. Intenzita zásahu sa posudzuje so zreteľom na rozsah a jej ohlas, ako aj na dĺžku trvania, ako aj na porušenie práva na podobizeň a práva na súkromie. Keďže vykonáva riadiacu funkciu a každé narušenie jej osobnostných práv je potrebné posudzovať citlivejšie, uplatnila okrem ospravedlnenia aj náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193,91 € (1.000.000,-- Sk). 4. V ďalšom konaní, pri rozhodovaní rozsudkom v poradí druhým, súd prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vykonal test proporcionality. Keďže strany sporu ďalšie dokazovanie po zrušení rozsudku v napadnutej časti odvolacím súdom nenavrhli, súd vychádzal z dovtedy vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil nasledovné závery. 4.1. KTO: Žalovaný - je v danom prípade „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná masmédiám. Poslaním tlače je šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. 4.2. O KOM: Žalobkyňu v čase zverejnenia predmetného článku nebolo možné považovať za osobu verejne známu, avšak v dôsledku blízkeho vzťahu s osobou verejného záujmu a verejne známou, nepatrila ani do kategórie „bežný občan“. Miera akceptovateľnosti ochrany súkromia v dôsledku realizácie slobody prejavu, osobitne pri zverejňovaní informácií súkromného, resp. osobného charakteru, bola podstatne nižšia než u osoby verejného záujmu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.11.2011, sp.zn. I. ÚS 416/2011). Článok sa týkal žalobkyne, vytváral obraz o jej súkromí, resp. o jej priateľských vzťahoch, žalobkyňa bola v ňom označená plným menom a bol podporený fotografiami, na ktorých bola zachytená jej podoba. Žalobkyňa bola plne identifikovateľná menom aj podobizňou. 4.3. ČO: Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 17.08.2007 bol v týždenníku PLUS 7 DNÍ zverejnený článok s titulkom na prvej strane „Ale, pani ministerka! Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádzal v noci z domu pani Q.? A s titulkom na strane 8 “Ale, ale, pani ministerka!“ a s podtitulkom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“, ktorého autorkou bola A. P.. Súčasťou článku bol krátky oddelený článok s titulkom „Čo na to T.?“ a na rovnakom mieste bol uverejnený Článok „Biznis“ s podtitulkom „Vláda potrebuje vo vedení Sociálnej poisťovne lojálneho človeka, ide o miliardy“, ktorého autorkou bola E. J.. 4.3.1. Napriek žalovaným tvrdenej snahe predmetným článkom poukázať na klientelizmus a tým aj na problémy verejného záujmu, obsahom článku a predovšetkým už z jeho úvodnej časti vyplýva, že sa nepochybne týka žalobkyne, vytváral obraz o jej súkromí, priateľských vzťahoch, pracovnom pôsobení v minulosti v neziskových organizáciách a bola označená plným menom a článok bol podporený uverejnenými fotografiami žalobkyne a O. T. s textami: - „Hrkútanie na ulici: Približne o jedenástej vychádza na ulicu O. T. a Q. dcéra H.. Dôverne konverzujú asi pol hodiny.“ - „Príchod: Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne prichádza o pol deviatej večer do domu ministerky R. Q. a jej dcéry“ - „Lúčenie: H. Q. sa nevedela od svojho spoločníka odtrhnúť.“ - „Nervózna ministerka: O pol dvanástej vybieha na ulicu v domácom oblečení pripomínajúcom pyžamo a volá dcéru dnu.“ 4.3.2. Článok „Ale, ale, pani ministerka!“ s podtitulom „Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádza neskoro v noci z domu R. Q. a dôverne sa lúči s jej dcérou?“ hneď v úvode navodzuje dojem bližšieho vzťahu žalobkyne s generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne: „Je štvrtok 9.augusta. Teplá letná noc ako stvorená na lásku či aspoň prejavy priateľskej náklonnosti. V jednej úzkej petržalskej uličke sa odvíja už na prvý pohľad dôverný rozhovor. Úspešnému štyridsiatnikovi a mladej dáme vo zvodne priliehavom tričku zjavne neprekáža, že takmer pol hodiny stoja na očiach susedom i náhodným okoloidúcim. .... Párik sa začne lúčiť ..... ešte pár dlhých minút niečo dôverne šepká pri okne učupenej tridsaťjedenročnej spoločníčke H.. Dcére ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny R. Q. ..... Plus 7 dní odhalil možno aj jeho ďalšiu záľubu - trávenie voľného času v domácnosti svojej smeráckej rezortnej šéfky, presnejšie jej dcéry. .... A, čuduj sa svete, vo štvrtok 9. augusta strávil v dome H. Q., kde žije aj jej mama, .... celý večer. O.. H. Q., ktorá má malé dieťa, .....Riaditeľ Sociálnej poisťovne prišiel domov k dámam Q. okolo pol deviatej večer. Z familiárneho štýlu, akým ho privítali a akým odchádzal, sa zdá, že u nich ani zďaleka nebol prvý raz. ... Stále je však na tom lepšie ako jeho štedrá šéfka a takpovediac i „druhá mama“. 4.3.3. Súd dôvodil, že článok mal spravodajský charakter. Ako celok bol napísaný v dvoch vzájomne previazaných rovinách. Prvá súkromnoprávna rovina popisovala súkromie, resp. vzťah dvoch osôb. V druhej rovine čitateľov informoval o navýšení rozpočtu Sociálnej poisťovne pre rok 2008 v záujme jej oddlženia o miliardu slovenských korún, o tom, akým spôsobom sa uvedené finančné prostriedky získajú a na aký účel budú využité, ako aj o zmene spôsobu rozhodovania o odmene riaditeľa Sociálnej poisťovne a jej maximálnej výške a na možný klientelizmus založený na preferovaní osôb previazaných vzájomne blízkymi vzťahmi v súkromí. Zároveň vzhľadom na vyššie citované časti bol písaný jednoznačne v ironickom duchu, v ktorom autor súčasne s podávanými informáciami týkajúcimi sa zmien vo fungovaní Sociálnej poisťovne poukazoval na možné uprednostňovanie, resp. preferovanie záujmov Sociálnej poisťovne, resp. jej aktuálneho riaditeľa, v dôsledku jeho dôverného vzťahu medzi ním a žalobkyňou, s použitím výrazov , „Párik sa začne lúčiť“, „Plus 7 dní odhalil možno aj jeho ďalšiu záľubu - trávenie voľného času v domácnosti svojej smeráckej rezortnej šéfky, presnejšie jej dcéry“, „Stále je však na tom lepšie ako jeho štedrá šéfka a takpovediac i „druhá mama“. Ironický tón celého článku bol navyše podčiarknutý aj zverejnenými fotografiami a pod nimi uverejnenými textami. Uvedené fotografie boli vyhotovené tajne bez vedomia žalobkyne v nočných hodinách v mieste jej bydliska pred jej domom. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade súkromnoprávna rovina článku, ktorá sa ukázala ako založená na nepravdivých informáciách, logicky nadväzovala na verejnoprávnu. Vzájomné prepojenie oboch rovín pri tvorbe hodnotiaceho úsudku v závere článku vylučovalo možnosť oddeliť výroky súkromnoprávnej povahy. Zverejnením článku a fotografií došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne na ochranu osobnosti. 4.3.4. Neoprávneným zásahom môže byť len také konanie, ktoré sa svojim obsahom, formou a cieľom dotýka práv chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť alebo ohroziť. Zásah môže byť urobený ústne, písomne alebo aj inak, ak sa z tohto iného spôsobu dá odvodiť jeho zmysel a význam. 4.4. AKO: Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť - takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného čl. 10 Dohovoru. 4.4.1. Za určitých okolností však aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle veci ako celku, vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom bolo toto vyhlásenie urobené, a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka. 4.4.2. Podľa čl. 19 ods. l Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (zhodne s čl. 10 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. - Listina základných práv a slobôd). Ústava Slovenskej republiky v čl. 7 ods. 5 zároveň zakotvuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. 4.4.3. Podľa § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd sa pod zásahom do práva na ochranu osobnosti rozumie určité chovanie, či už aktívne alebo pasívne. Konkrétne chovanie sa potom posudzuje, či sa jedná o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a potom i následky takéhoto zásahu pre fyzickú osobu. 4.4.4. V predmetnom článku boli uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia typu: „žalobkyňa má dieťa“ a „ďalšiu záľubu Ing. O. T. žalovaný uviedol trávenie voľného času v domácnosti jeho smeráckej rezortnej šéfky a takpovediac i druhej mamy, presnejšie jej dcéry“, „dôverný rozhovor žalobkyne s O.. O. T.“, ktorých pravdivosť pred súdom nebola vykonaným dokazovaním preukázaná. V článku naznačený úsudok o dôvernom vzťahu žalobkyne s O.. T. nemal žiadnu väzbu na reálne skutkové okolnosti. Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Súd vyhodnotil hodnotiace úsudky autorky článku ako zverejnenie nepravdivého opisu skutkového deja spôsobom, ktorý čitateľovi neumožňoval z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Uvedenie neúplného, resp. nepresného skutkového deja má za následok, že takýto skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda nie je pravdou a môže mať za následok skreslenie hodnotiaceho úsudku aj samotným čitateľom. Vzhľadom na rodinný stav popisovaných osôb článok vykresľoval obraz žalobkyne vo verejnosti v nepriaznivom svetle a uverejnenie nepravdivých informácií spolu s fotografiami zameranými na preukázanie dôverného vzťahu stálo mimo legitímneho cieľa tohto článku a má jednoznačne vo vzťahu k žalobkyni difamujúci charakter. Súkromnoprávna rovina článku týkajúca sa žalobkyne bola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu jej cti a dôstojnosti, hodnotiace úsudky vybočovali z hraníc potrebných na dosiahnutie informačných cieľov verejnoprávnej časti článku. 4.5. KDE: Článok bol uverejnený v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa 17.08.2007 číslo 33 na stranách 8-12 v časti „Všimli sme si“, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad. Žalobkyňa nebola pred uverejnením článku kontaktovaná a vôbec jej nebol daný priestor na vyjadrenie. Predmetný článok nemožno oddeliť od žalovaných fotografií s textami pod fotografiami, ktoré súd vyhodnotil ako zásah do ochrany osobnosti rozsudkom zo dňa 5.9.2012, č.k. 39 C 306/2007-278, ktorý nadobudol v tejto časti právoplatnosť dňa 31.10.2012, vykonateľnosť v časti uloženej povinnosti uverejniť „ospravedlnenie“ v najbližšom čísle celoslovenského vydania spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ, pripravovanom po právoplatnosti rozsudku. Predmetom konania bol celý článok aj s fotografiami, ktoré so žalovaným článkom bezprostredne súviseli, a žalovanému článku dodávajú úplne inú intenzitu, rozmer, charakter. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalobkyňa nemala vedomosť o tom, že ju niekto z ulice fotí. Ulica bola ľudoprázdna. P. T. išla vyprevadiť, išlo o bežnú spoločenskú konverzáciu. 4.6. KEDY: Článok bol uverejnený v čase pôsobenia matky žalobkyne na poste ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky s cieľom poukázať na zmeny vo financovaní Sociálnej poisťovne a jej riaditeľa. Škandalizovanie osoby žalobkyne uvedením informácií o jej súkromnom živote, z časti nepravdivých informácií a informácií bez relevantného skutkového základu, sa však vymykalo inak legitímnemu cieľu sledovanému uvedeným článkom, a to informovaniu verejnosti o vynakladaní verejných prostriedkov, resp. financovaní Sociálnej poisťovne. 5.1. So zdôraznením ustanovenia § 10 ods. 1 až 3 zákona č. 81/1966 Zb. (zrušený zákonom č. 167/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2008) o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dôvodil, že v súvislosti s uverejnením napadnutého článku a zverejním fotografií, došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, a síce k zásahu do jej práva na česť a dôstojnosť, práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, a práva na súkromie žalobkyne chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Text v článku podporený uverejnenými fotografiami, zhotovenými bez vedomia žalobkyne, z veľkej vzdialenosti zachytávajúcich situáciu osobnej povahy pred súkromným obydlím žalobkyne v neskorých nočných hodinách, mal demonštrovať „blízky“ vzťah žalobkyne s O.. O. T., pričom cieľom článku a fotografií bolo naznačiť charakter tohto vzťahu ako vzťahu intímneho. Žalobkyňa sa nemala možnosť k článku vyjadriť a na uverejnenie fotografií nedala súhlas. Týmto svojim konaním žalovaný prekročil ústavou mu garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv žalobkyne. Za daných okolností, pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Svojím spôsobom právo na ochranu osobnosti je základné osobnostné právo, pretože zásahy do práva na meno, podobu, prejavy osobnej povahy či telesnú integritu sa zväčša bezprostredne dotýkajú aj vnútornej, intímnej, sféry fyzickej osoby. Ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne. To znamená, že o porušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, keby išlo o pravdivé tvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby. 5.2. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z prostredia, z intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých hodnôt osobnosti, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti, ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý spočíval v uverejnení nepravdivých tvrdení a neadekvátnom znevažujúcom hodnotiacom úsudku a fotografií súkromného charakteru bez súhlasu dotknutej osoby, presahujúcich informačné ciele. Za takéto závažné ujmy odôvodňujúce finančné zadosťučinenie sú v súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré vznikli prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú spravidla široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je účinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb a to predovšetkým zásahom sledujúcim škandalizačné osočujúce a ohováračské ciele, resp. cieľ vyvolať senzáciu za účelom dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku. Podmienku zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere je možné vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú pociťuje - objektívne posúdené - ako závažnú. Na naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby konkrétneho nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti. To znamená, že stačí, aby sa znevažujúce tvrdenie dostalo na vedomie tretím osobám. Za obzvlášť nebezpečné zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Uverejnenie nepravdivých, difamujúcich, tvrdení o určitej osobe v hromadných informačných prostriedkoch môže spôsobiť veľmi závažnú ujmu vo sfére osobnosti fyzickej osoby a môže viesť až k jej úplnému znemožneniu, keďže v takýchto prípadoch je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov dochádza k zníženiu vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov tlače. Žalobkyňou požadovaná výška peňažného zadosťučinenia tvorí maximálnu hranicu, ktorú súd môže priznať; nič ale súdu nebráni, aby za účelom primeraného vyváženia a zmiernenia vzniknutej nemajetkovej umy priznal menej, než požaduje, prípadne jej návrh v tomto smere v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný. 5.3. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súd vychádzal z celkovej povahy, jednotlivých okolností, prípadu, prihliadol k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie a rozsah ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej osoby v spoločnosti, tiež vzhľadom na prednosť primárneho spôsobu zadosťučinenia niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia. Dospel k záveru, že ospravedlnenie ako morálne zadosťučinenie nie je postačujúce, primárny spôsob zadosťučinenia bol natoľko oslabený, že svojím spôsobom stratil svoju funkciu; je preto namieste priznať žalobkyni aj materiálnu satisfakciu, nakoľko neoprávneným zásahom došlo k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť žalobkyne v spoločnosti. Súčasne hrozba uloženia primeraného zadosťučinenia v peniazoch sa stáva významným stimulom, ktorého prostredníctvom občianskoprávna úprava prispieva aj zo sociálno-psychologického hľadiska na upevnenie povinnosti každého subjektu, predovšetkým vydavateľov periodickej tlače, rozhlasových a televíznych vysielaní a reklamných spoločností, rešpektovať telesnú a morálnu integritu osobnosti fyzických osôb; preventívna funkcia zadosťučinenia v peniazoch špeciálna i generálna. Závažnosť ujmy vzniknutej žalobkyni, vyvolanej zásahom žalovaného súd vzhľadom na celkovú povahu zásahu ako aj jednotlivé okolnosti posudzoval ako objektívnu, nakoľko za obdobných okolností by masovému šíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácii a prehnaného hodnotiaceho úsudku nezodpovedajúceho skutočnosti, ako tomu došlo pri uverejnení napadnutého článku, nechcela čeliť žiadna osoba, ktorej spoločenské i profesionálne pôsobenie je založené na jej dobrej povesti. Súd zdôraznil, že k zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo v masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a bezprostredne malo široký ohlas; tiež zohľadňoval i možný dopad ohlasu zverejnenia informácie a úsudku do sféry pracovného života žalobkyne, keď zo strany zamestnancov spoločnosti, v ktorej pracuje na vedúcej pozícii, bola vystavená posmechu. V rozpore so skutočnosťou bola žalobkyňa vykreslená ako osoba stretávajúca sa po nociach so ženatým starším mužom, čím bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť a česť v očiach značného množstva čitateľov, resp. i širšej verejnosti. V neposlednom rade zohľadnil značnú predajnosť, čítanosť, komerčný úspech, spoločenského týždenníka, v ktorom došlo k zásahu, ktorý má výrazný vplyv na vytváranie verejnej mienky. Ochrana práva dotknutej osoby pôsobí účinne a preventívne nielen voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnostných práv iba v prípade priznania primeraného finančného zadosťučinenia, zodpovedajúceho možnostiam zodpovedného subjektu. Žalovaný si musel byť vedomý toho, že článok bude mať dopad nielen na súkromný, ale aj pracovný, život žalobkyne. 5.4. Súd dospel k záveru, že priznaná suma 5.000,-- € za zásah do osobnostných práv žalobkyne predmetným článkom spolu so zverejnenými fotografiami je primeraná a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom a na druhej strane nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá by pôsobila represívne a znamenala znemožnenie jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúco pred zverejnením iných legitímnych informácií. Určujúcim pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie je motív, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity, keď zverejnenie nepravdivých informácií a hodnotiacich úsudkov bez skutkových okolností nebolo dominantne motivované snahou žalovaného o objektívne informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu, ale vyznievalo skôr difamačne. Pri určení výšky priznávanej peňažnej čiastky (satisfakčná funkcia) zohľadnil okolnosti konkrétneho prípadu, tiež zásadu, že nemožno priznávať neprimerané (premrštené) sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napr. pri porovnaní „odškodnenia” zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním” zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Za primeranú považoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy a nad jej rozsah žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa po zrušení rozsudku v poradí prvého v zamietajúcej časti žiadne ďalšie dokazovanie ohľadom uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy nenavrhla a tým nepreukázala dôvodnosť ňou uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy. Súd ďalej uviedol, že „primeranú nemajetkovú ujmu za celý článok spolu s fotografiami považoval vo výške 5.000,-- €. Reparovať tento omyl súdu v uvedenej časti rozsudku možno len podaním odvolania strán. V danom prípade súd návrhu žalobkyne vyhovel v časti konštatovania neoprávnenosti zásahu predmetným článkom do práva na ochranu jej osobnosti, ako i uverejnenia žalobkyňou požadovaného ospravedlnenia.“ 5.5. Výrok o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech v časti uplatňovaných nárokov v súvislosti s uverejneným článkom (1/3) a v časti uverejnených fotografií (1/3). V časti uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy bola minimálne úspešná (1/3). Žalovaný bol v tejto časti úspešný, preto súd priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 1/3 (2/3 - 1/3). O výške náhrady trov konania pred súdom 1. stupňa a pred odvolacím súdom postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. 6. Osobitne súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že v dôsledku omylu na jeho strane vo výroku rozsudku došlo k opätovnému (duplicitnému) uvedeniu výrokov II., IV., ktoré neboli napadnuté odvolaním (týkajúce sa uverejnenia fotografii osobného charakteru) a ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 31.10.2012. Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti týchto výrokov, jedná sa o nulitné rozhodnutie. 7. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu. 7.1. Odvolanie žalobkyne smeruje proti rozsudku vo výroku VI., VII. (vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania) dôvodiac ustanovením 365 ods. l písm. a/ až h/ C.s.p. (neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V ňou odvolaním napadnutom rozsahu považuje rozsudok súdu prvej inštancie za zmätočný a nepreskúmateľný, nie je zrejmé, na základe akých úvah a prečo dospel k vyčísleniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5.000,-- €, rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené. Je nepredstaviteľné, aby súd právoplatne priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,-- € a zaviazal žalovaného k ospravedlneniu a následne ďalším rozsudkom opätovne uviedol, že zverejnením predmetných fotografií a predmetného článku došlo k zásahu do jej osobnostných práv, zaviazal žalovaného k ospravedlneniu vo vzťahu fotografiám i článku, priznal jej náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-- €. Podľa ustanovenia § 13 ods. l Občianskeho zákonníka fyzická osoba je oprávnená sa domáhať ochrany osobnosti i v prípade, ak neoprávnený zásah do jej osobnostných práv ju čo i len ohrozil (nemusí ísť o priame spôsobenie negatívnych následkov). Stačí teda, aby nepravdivé skutkové tvrdenie alebo neprimeraný hodnotiaci úsudok bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej právach, pričom zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu; v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24.5.2003, sp.zn. 28 Cdo 2194/2002. Skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok je objektívne spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby v prípade, ak bol prednesený verejne a má difamačný (znevažujúci) charakter. Nesúhlasí preto s tvrdením súdu, že žiadne dokazovanie nenavrhla. Skúmanie toho, či a v akom rozsahu došlo k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby je objektívne nemožné, keď ani sama nemusí mať vedomosť o tom, ako žalovaný článok s priloženými fotografiami reálne zasiahol do jej súkromného či pracovného života. Dokazovanie reálneho následku vo vzťahu k nemajetkovej ujme ako k abstraktnej kategórii je objektívne nemožné, nakoľko nemožno jednoznačne a spoľahlivo určiť, koľko subjektov a ako vnímali zásah žalovaného do jej osobnostných práv. Vznik reálnej ujmy sa preto nedokazuje, keďže k úspešnému uplatneniu postačuje, ak je zásah objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv. Neoprávnenosť zásahu žalovaného do jej osobnostných práv konštatoval aj súd prvej inštancie, vykonaným testom proporcionality dospel k záveru, že zverejnením žalovaného článku a fotografií došlo k neoprávnenému zásahu do jej práv. Žalovaný článok s fotografiami bol prvým článkom, ktorý jej osobu medializoval, strhol pozornosť i ďalších médií. Až do zverejnenia predmetného článku s fotografiami bola mediálne neznámou osobou a mala by požívať zvýšenú ochranu. Zdôraznila, že žalovaný pred vydaním fotografií jej nedal žiadny priestor na to, aby sa k týmto tvrdeniam vyjadrila. Dobrovoľne sa jej neospravedlnil. Žalovaný článok bol zverejnený na prvých stránkach a bol rozsiahly (5 strán), pričom text článku podčiarkovali veľké fotografie. Zverejnený bol v periodiku vyznačujúcom sa vysokým nákladom a čítanosťou. Trvá na tom, že zverejnením predmetného článku a fotografií došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv ako fyzickej osoby. Zásah je tak závažný, že nepostačuje ospravedlnenie a musí jej byť priznaná i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom priznaná náhrada je nepostačujúca. Vo vzťahu k výroku o trovách konania súd prvej inštancie iba stroho uviedol ustanovenia Civilného sporového poriadku. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky je aj nárok na náhradu trov konania. V súvislosti s priznanou náhradou trov konania k náhrade nemajetkovej ujmy Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. IV. ÚS 599/2013-60 uvádzal, že aplikácia § 142 ods. 3 O.s.p. prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie a z nich iba tých, ktorým sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania. Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. V tomto prípade nebolo určujúce, akú výšku tejto náhrady sťažovateľka požadovala a akú výšku jej priznal všeobecný súd; rozhodujúce bolo, že výška náhrady závisela od úvahy súdu. V tejto súvislosti odvolateľka zdôraznila ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Hoci Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ale zásada úspechu v prípade, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, sa uplatňuje i v podmienkach Civilného sporového poriadku. Pri sporoch o ochranu osobnosti, kde žalobca požaduje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nezáleží na tom, akú časť z požadovanej náhrady mu súd vo výroku svojho rozhodnutia priznal, rozhodujúce je, že žalobca bol úspešný v tom zmysle, že mu súd určitú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal (hoci by mala byť iba v nepatrnej výške voči požadovanej sume). Súd prvej inštancie síce aplikoval správnu právnu normu, nesprávne ju ale interpretoval, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jej názoru mal by jej byť priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolaciemu súdu navrhla podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, zmeniť tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy v sume 26.193,91 € (33.193,91 € - 2.000,-- € - 5.000,-- €); vo výroku o náhrade trov konania navrhla rozsudok zmeniť a priznať jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Eventuálne navrhla rozsudok v ňou odvolaním napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7.2. Odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., IV., V., VII. dôvodiac ustanovením § 365 ods. l písm. h/, f/, d/ C.s.p. (rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Výroky rozsudku II., IV., V. sú duplicitné, čo konštatoval aj súd prvej inštancie, keď opätovne rozhodol o zásahu z dôvodu zverejnenia fotografií, ospravedlnenia z dôvodu zverejnenia fotografií, priznania náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2.000,-- €. Tieto výroky nadobudli právoplatnosť už dňa 31.10.2012 (rozsudok v poradí prvý). Za celý článok spolu s fotografiami súd považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmu v sume 5.000,-- €. Nesprávne právne súd posúdil, že veta „ďalšiu záľubu - trávenie voľného času v domácnosti svojej smeráckej rezortnej šéfky, presnejšie jej dcéry.“ je skutkovým tvrdením. Tomu predchádza začiatok vety „Plus 7 dní odhalil možno aj jeho ďalšiu záľubu...“ a z nej je zrejmé, že výrok nemožno posudzovať ako skutkové tvrdenie, keďže z predmetnej formulácie je zjavné, že sa jedná o názor (hodnotiaci úsudok autora článku). Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti na základe vlastných (subjektívnych) kritérií (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2010, sp.zn. 4 Cdo 149/2009). Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Výrok v poradí tretí napadnutého rozsudku je neurčitý, nevykonateľný, keď sa uvádza, že je povinný uverejniť rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ zo dňa 17.08.2007, číslo 33, strana 8. Výrok v poradí piaty napadnutého rozsudku je duplicitný v rozsahu 2.000,-- €, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.10.2012. Predmetom odvolacieho konania má byť súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 3.000,-- € a v tomto rozsahu rozporuje náhradu nemajetkovej ujmy. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy má subsidiárny charakter a prichádza do úvahy len vtedy, keď sa nefinančné zadosťučinenie javí ako nepostačujúce, vznik nemajetkovej ujmy musí byť spoľahlivo a nepochybne preukázaný vykonaným dokazovaním. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 171/2005, zo dňa 28.4.1998; sp.zn. 1 Cdo 89/97 publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/2001. V dôsledku článku žalobkyni nevznikla akákoľvek ujma, a teda nie sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch; nebol preukázaný negatívny dopad článkov v živote žalobkyne, príčinná súvislosť medzi článkom a údajnými negatívnymi následkami v jej živote, ani zníženie vážnosti žalobkyne v spoločnosti v akejkoľvek miere. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 8 C 300/2007 bola právoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 6.000,-- €; týkalo sa článku uverejnenom v periodiku PLUS 1 DEŇ a podľa jeho názoru sa týkal tej istej veci. Zdôraznil, že žalobkyni bola v tomto a v inom konaní výrokmi priznaná satisfakcia kumuláciou viacerých prostriedkov zadosťučinenia v podobe konštatovania neoprávnenosti zverejnenia článku, neoprávnenosti zverejnenia fotografií, povinnosti zverejnenia ospravedlnenia za článok resp. fotografie, a preto nie sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V ďalšom predložil prehľad rozhodovacej praxe slovenských a českých súdov vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy obetí trestných činov a pri rozhodovaní z neho vychádzal. Odvolaciemu súdu navrhol v odvolaním napadnutom rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, eventuálne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V závere odvolania požiadal upovedomiť ho o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku elektronickou formou na emailovú adresu súčasne uvedenú. 8.1. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že týmto neuplatňuje žiadne nové prostriedky procesného úkonu alebo procesnej obrany. Trvá na svojich doteraz uvedených písomných a ústnych vyjadreniach. Nestotožnila sa s právnym názorom žalovaného v bode 2.3 odvolania, že podčiarknutá časť výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zverejniť ospravedlnenie, je neurčitá a nevykonateľná. Znenie výroku III. v písomnom vyhotovení rozsudku je jasné, zrozumiteľné a určité vo vzťahu k tomu, čo, kedy, kde a ako sa má uverejniť. Navyše žalovaný návrh petitu (sporný výrok napadnutého rozhodnutia) v konaní už viackrát použil, dokonca už raz i uverejnil ospravedlnenie za zverejnenie žalovaných fotografií, kde sa použil obdobný petit. 8.2. Podaním zo dňa 9.1.2017 žalobkyňa doplnila stanovisko k odvolaniu žalovaného vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-- €. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2017, sp.zn. 14 Co 555/2015, ktorým za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu zverejnením žalovaného článku a podobizne žalobcu bola priznaná nemajetková ujma v sume 10.000,-- €. Z citovaného rozhodnutia o.i. vyplýva, že rozhodovacou praxou všeobecných súdov je v obdobných prípadoch ustálené, že pokiaľ je žalovaný médiom s celoslovenskou pôsobnosťou a uvedie o žalobcovi skutočnosti, ktoré sa potvrdia ako nepravdivé, nielenže tým žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobcu, ale žalobcovi sa súdom priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo vysokých peňažných sumách. Žalobkyňa má za to, že i z citovaného rozsudku je zrejmé, že aj napriek uloženým „sankciám“ žalovaný naďalej pokračuje v neoprávnených zásahoch do osobnostných práv viacerých fyzických osôb, pričom uložená náhrada nemajetkovej ujmy pre žalovaného v sumách pár tisíc eur je pre neho stále „výhodná“, nakoľko obdobnými článkami bulvárneho charakteru sa snaží dosiahnuť vyššiu čítanosť, a teda i zisk. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-- € nepovažuje pre žalovaného za likvidačné, nakoľko neohrozuje ďalší výkon jeho podnikateľskej činnosti. Takto priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nepovažuje ani za odstrašujúcu a preventívnu, ktorá by mala zamedziť ďalším neoprávneným zásahom do osobnostných práv fyzických osôb. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-- € (ktorú súd uviedol i zmätočne) je vzhľadom na všetky okolnosti nepostačujúca. Trvá preto na žalobou požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy v celkovej sume 33.193,91 €. 9. Ďalšie vyjadrenia predložené neboli. 10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016; C.s.p.), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu stranám sporu vo vzťahu kveci samej nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. apríla 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom [obe strany rovnakým (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.)]. Odvolací súd nedoručil žalovanému upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku na emailovú adresu súčasne uvedenú z dôvodu, že o doručenie upovedomenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku elektronickou formou (§ 219 ods. 3, § 378 ods. l C.s.p.) nepožiadala aj žalobkyňa. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje zákonnú zásadu, že strany sporu majú v civilnom sporovom konaní rovné postavenie, čo v tejto súvislosti znamená, že odvolací súd zachoval obom stranám sporu rovnaké možnosti dozvedieť sa o verejnom vyhlásení rozsudku. 11. Procesné pochybenie súdu prvej inštancie, tiež namietané odvolateľmi, odstránil odvolací súd. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., IV. zrušil, už bez ďalšieho, postupom podľa ustanovenia § 389 ods. l písm. a/, § 391 ods. l, § 378 ods. l, § 230, § 161 ods. l, ods. 2 C.s.p., pretože o tejto časti už právoplatne rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom v poradí prvým (vo výrokoch I., II.). Ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať o nej znova. Právoplatne rozhodnutá vec zakladá nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť. 12. Odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v poradí druhému vo výrokoch II., IV., vo výroku V. v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.000,-- €, odvolací súd odmietol postupom podľa ustanovenia § 386 písm. a/ C.s.p. ako odvolanie podané oneskorene. O týchto nárokoch súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom v poradí prvým, proti ktorému žalovaný (jeho právny predchodca) odvolanie v zákonom určenej lehote nepodal. Ak odvolanie proti nim podal žalovaný až v lehote na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v poradí druhému, stalo sa tak neskoro, po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania. 13. Predmetom tohto odvolacieho konania tak zostal vecný a právny prieskum rozsudku súdu prvej inštancie v poradí druhý (zo dňa 22.9.2017, č.k. 39 C 306/2007-417) a jeho výroky I., III., V., VI. (o odvolaní strán sporu proti rozsudku vo výroku VII. odvolací súd uvádza rozhodnutie na inom mieste, v závere odôvodnenia tohto rozsudku). V tomto rozsahu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v tomto rozsahu odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 14.1. Podľa čl. 8 ods. l Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia, korešpondencie. 14.2. Podľa čl. 10 ods. l veta prvá a druhá, ods. 2 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. l veta prvá a druhá). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádza nepokojom, zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2). 14.3. Podľa čl. 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd (ods. 1). Medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou upraviť iba zákonom (ods. 2). Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené (ods. 4). 14.4. Podľa čl. 10 ods. l, ods. 2, ods. 3 Listiny každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. l). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3). 14.5. Podľa čl. 17 ods. l, ods. 2, ods. 4 Listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. l). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2). Sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). 14.6. Podľa čl. 12 ods. l Ústavy Slovenskej republiky ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. 14.7. Podľa čl. 13 ods. l písm. a/, ods. 3, ods. 4 Ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (ods. l písm. a/). Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (ods. 3). Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (ods. 4). 14.8. Podľa čl. 19 ods. l, ods. 2, ods. 3 Ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. l). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3). 14.9. Podľa čl. 26 ods. l, ods. 2 veta prvá, ods. 4 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. l). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). 14.10. Podľa čl. 46 ods. l Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 14.11. Podľa § 154c ods. l Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 15.1. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2. Cs.p.); rozhodol v súlade s citovanými právnymi predpismi, zákonnými zásadami. Súd prvej inštancie sa dôsledne riadil právnym názorom odvolacieho súdu v jeho rozhodnutí v poradí prvým, vykonal test proporcionality, jeho závery aj podrobne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že odvolatelia súdom vykonaný test proporcionality, skutočnosti tam uvádzané, jeho závery, v odvolaní relevantnými, podrobnými, skutočnosťami nenamietali. 15.2. Súd prvej inštancie o.i. posudzoval všetky rozhodujúce právne skutočnosti preukázané v konaní nevyhnutné pre vyriešenie vzťahu medzi právom žalobkyne na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochrany mena, na ochranu súkromného a rodinného života, vykonaný test proporcionality, odpovede na dané otázky, dávajú preukázané právne skutočnosti v prejednávanej veci, z ktorých súd prvej inštancie aj vychádzal. 16. Podstatou sporu je teda konflikt medzi Ústavou, Dohovorom a Listinou garantovanou slobodou prejavu žalovaného a tiež nimi garantovaným právom na ochranu osobnosti (cti, dôstojnosti, súkromia) žalobkyne; protichodné práva a záujmy, ktoré majú rovnakú hodnotu. Podstatou rozhodovania je hľadanie vyváženého vzťahu medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti, súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (napr. rozhodnutia Ústavného súdu slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 362/2009, sp.zn. PL. ÚS 22/2006, m.m. sp.zn. PL. ÚS 6/2004, sp.zn. III. ÚS 34/2007, sp.zn. IV. ÚS 107/2010). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody (napr. rozhodnutia Ústavného súdu slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 362/2009, sp.zn. PL. ÚS 7/2006). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Obmedzenia musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných osôb, vrátane žalovaného, alebo štátu. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (napr. rozhodnutia Ústavného súdu slovenskej republiky m.m. sp.zn. I. ÚS 4/2002, sp.zn. I. ÚS 36/2002, sp.zn. I. ÚS 193/2003, sp.zn. IV. ÚS 107/2010). Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). Riešenie konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. ESĽP uznáva, že súkromné životy verejne známych osôb sa stali veľmi lukratívnou komoditou pre určité odvetvia médií. Zverejňovaním správ o týchto osobách prispieva k množstvu informácií dostupných verejnosti, nepochybne ťažia z ochrany čl. 10 Dohovoru. Napriek tomu táto ochrana môže ustúpiť požiadavke čl. 8 Dohovoru, keď predmetné informácie majú súkromný a intímny charakter a nie je žiadny verejný záujem ich šíriť. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života fyzickej osoby, hoci aj verejne činnej osoby, spoločensky známej v prípadoch, keď masovokomunikačné prostriedky informujú verejnosť o súkromnom živote a aktivitách fyzických osôb na základe rovnakej skutočnosti za účelom napr. vyvolávania senzácie, neustálej diskreditácie fyzických osôb, zvýšenia sledovanosti masovokomunikačného prostriedku, bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (rozsudok ESĽP vo veci Von Hannover v. Nemecko z 24. júna 2006; Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, l. vydání 2012, str. 910, 911). 17. ESĽP nikdy výslovne nezostavil jasný „rebríček“ osôb verejného záujmu. Možno však vyvodiť, že na jeho vrchole stoja politici (členovia vlády, celoštátni, či regionálni politici, kandidáti vo voľbách), ktorí musia zniesť väčšiu mieru kritiky svojej osoby. Na najnižšom stupni stoja radoví občania, ktorí nezastávajú žiadnu osobitnú verejnú funkciu ani inú významnú úlohu v spoločnosti, ktorým sa dostáva najväčšia miera ochrany. Politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov zo strany novinárov i zo strany občanov a musí mať vyššiu mieru tolerancie. Na druhej strane musí mať možnosť prezentovať svoj uhol pohľadu a brániť sa, pokiaľ má za to, že uverejnené informácie zpochybňujúce jeho osobu sú napr. lživé a mohli by pomýliť verejnú mienku. Podľa názoru ESĽP je teda vhodné vytvoriť spravodlivú rovnováhu medzi privilégiom daným novinárom vyjadrovať sa kriticky k činom politikov a právom politikov mať možnosť na túto kritiku odpovedať a chrániť svoju povesť. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote. 18. Pre úplnosť na tomto mieste odvolací súd dôvodí, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, osobitne pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Povinnosti a zodpovednosť novinárov sa ale vzťahuje nielen na šírenie informácií, ale aj na spôsob, čas, v akom sú tieto informácie získané, na obsah zverejnenej informácie. V prejednávanej veci nadväzne na všetko vyššie uvedené ide nepochybne o obmedzenie slobody prejavu žalovaného (jeho právneho predchodcu) na zákonnom podklade, ktoré tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, zároveň ide o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobkyne, jej česť, dôstojnosť, vážnosť, na podobizeň, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Ako bolo uvedené, výsledky vykonaného testu proporcionality odôvodňujú záver o tom, že zásah do slobody prejavu žalovaného je primeraný. V zhode so súdom prvej inštancie aj odvolací súd, zvážiac význam proti sebe stojacich záujmov, dospel k záveru, že bez poskytnutia ochrany žalobkyni by bola bezdôvodne daná prednosť slobode prejavu pred právom na ochranu osobnosti. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu, s ktorým sa stotožňuje. 19. Podľa § 13 ods. l, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. l). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučitenie podľa ods. l najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3). 20. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok: 1/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), 2/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka („najmä preto“) treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby (in concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch príp. i k iným aspektom konkrétneho prípadu.To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými. Zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník neustanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa objektívnych predpokladoch (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie je dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu, zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, neslúžil v žiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale musí byť zistené, preukázané, že k tomuto zníženiu skutočne došlo. O zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby, možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 153/2009, sp.zn. 5 Cdo 42/2009). 21. Opätovne v zhode so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dôvodí, že v predmetnej právnej veci nie je postačujúcim poskytnúť žalobkyni morálne zadosťučinenie, pretože neoprávneným zásahom žalovaného (jeho právneho predchodcu) došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti, cti, k zásahu do súkromia žalobkyne, jej dobrého mena, do jej práva na podobizne. Vzniknutú nemajetkovú ujmu v nadväznosti na jej intenzitu, rozsah, trvanie, ako závažnú by pritom pociťoval každý, ktorý by sa nachádzal na mieste a v postavení žalobkyne. V podrobnostiach opätovne odvolací súd odkazuje na dôvody uvádzané súdom prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje. 22. Žalobkyňa vo svojom odvolaní dôvodila ustanovením § 365 ods. l písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/, g/, h/ C.s.p. K odvolacím dôvodom vyplývajúcim z ustanovenia § 365 ods. l písm. a/, b/, c/, d/, e/, g/ C.s.p. však neuvádzala žiadne právne skutočnosti vzťahujúce sa (len) k predmetnej právnej veci; nič netvrdila, neoznačila dôkazy. Znamená to, že tieto odvolacie dôvody dané nie sú. Z obsahu odvolania vyplývajú odvolacie dôvody uvádzané v ustanovení § 365 ods. l písm. f/, h/ C.s.p. Skutočnosti uvádzané v odvolaní ale neboli spôsobilé privodiť jej úspech v odvolacom konaní. Ako je uvedené vyššie v odvolaní nespochybňovala test proporcionality vykonaný súdom prvej inštancie a jeho závery. Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume presahujúcej sumu 7.000,-- € (2.000,-- € + 5.000,-- €) žalobkyňa už nič iné, ďalšie, netvrdila. 23. Rovnako tak odvolacie dôvody žalovaného (§ 365 ods. l písm. h/, f/, d/ C.s.p.) neboli spôsobilé privodiť žalovanému úspech v odvolacom konaní. Žalovaný namietal vady konania pred súdom prvej inštancie spočívajúce v tom, že napadnutým rozsudkom súd opätovne rozhodol o nárokoch žalobkyne, o ktorých už rozhodol rozsudkom v poradí prvý, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo výrokoch I., III., V., VI. Ani žalovaný súdom vykonaný test proporcionality, skutočnosti tam uvádzané, jeho závery, v odvolaní nenamietal. Namietanie nevykonateľnosti výroku III. napadnutého rozsudku nevychádza zo žiadnych konkrétnych, podrobných, právnych skutočností. Tento výrok je jasný, presný, vyplýva z neho kto, kedy, ako, má tam uloženú povinnosť splniť. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že žalobkyni už bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy na rovnakom skutkovom a právnom základe v inom súdnom konaní. Hoci išlo o rovnaký základ, náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobkyni priznaná za to, čo bolo zverejnené v inom periodiku žalovaného (jeho právneho predchodcu). 24. Súd prvej inštancie vo výroku V. napadnutého rozsudku priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-- €, ktorý výrok považuje odvolací súd za vecne správny a ktorý, ako taký, (tiež) potvrdil. Odôvodnenie tohto rozhodnutia je síce nedostatočné, avšak v nadväznosti na postavenie žalobkyne v čase zásahu, okolnosti zásahu, jeho intenzitu, následky, v neposlednom rade v nadväznosti na rozhodovanie súdov v obdobných právnych veciach (napr. vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 8 C 300/2007, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2017, sp.zn. 14 Co 555/2015), v porovnaní s odškodňovaním zásahov do iných práv, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy celkom v sume 7.000,-- € (2.000,-- € už právoplatne priznaných a 5.000,-- € priznaných napadnutým rozsudkom) je primeraná, postačujúca, k zásahu do ochrany osobnosti žalobkyne. 25. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 22.9.2017, č.k. 39 C 306/2007-417, vo výroku VII. odvolací súd zmenil (§ 388 C.s.p.) a žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p.). V nadväznosti na spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu predmetným rozsudkom, žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná v celom rozsahu. Hoci náhradu nemajetkovej ujmy žiadala priznať v sume 33.193,91 € a priznaná jej bola náhrada nemajetkovej ujmy v sume 7.000,-- €, rozhodujúcou skutočnosťou pre úspešnosť žalobkyne v tejto časti je to, že v celom rozsahu bola úspešná čo do základu veci. Právnym základom veci bolo, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté, že jej bolo priznané morálne zadosťučinenie a náhrada nemajetkovej ujmy (výška náhrady nemajetkovej ujmy je závislá od úvahy súdu). Takéto závery vyplývali aj z ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. 26.1. V súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie v poradí prvým v konečnom dôsledku mala žalobkyňa plný úspech v odvolacom konaní (odvolanie podala len sama a bolo mu vyhovené), a tak jej odvolací súd priznáva nárok na náhradu trov daného odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. l, § 255 ods. l, § 262 ods. 1 C.s.p.). 26.2. V súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie v poradí druhým mali obe strany sporu úspech len čiastočný, odvolací súd nevyhovel ich odvolaniu, a tak žiadnej zo strán nepriznáva právo na náhradu trov daného odvolacieho konania (§ 396 ods. l, § 255 ods. 2, § 262 ods. l C.s.p.). 26.3. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. 27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., § 2 ods. l C.m.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 28. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia Eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). 29. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).