Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/236/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509214381 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1509214381.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: VIKONT SK s.r.o., IČO 36 717 703, 908 75 Studienka 425, proti žalovaným: 1/ F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, XXX XX W., zastúpený Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s.r.o., IČO: 36 860 522, Nám. M. Benku 15, 811 07 Bratislav, 2/ Y. L., predtým Š., A.. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, XXX XX W., zastúpená JUDr. Andrejom Štefančíkom, advokátom Bajkalská 13, 821 02 Bratislava, o zaplatenie 9 626,23 eur s príslušenstvom a povinnosti vydať hnuteľné veci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11.01.2017, č. k. 11C/297/2009-375, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému 1/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej 2/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozhodnutím rozhodol tak, že konanie proti žalovanej 2/ zastavil a žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ( výrok I), žalobu v časti o zaplatenie istiny 3 319,39 eur s úrokom z omeškania 9,5% ročne od 12.03.2009 do zaplatenia zamietol ( výrok II), žalobu v časti o vydanie zariadenia: Kávovar Delonghi Magnifica typ EAM 3500.S, v.č. 52613, barové stoličky 3 ks, soška kuchárik, rýchlovarná kanvica PTY AS, veža s reproduktormi Panasonic, vydávací pult so skrinkou, bomba na CO, dva stoly so štyrmi stoličkami, dva slnečníky a dva stojany na slnečníky zamietol (výrok III), žalobu v časti o zaplatenie istiny 6 306,87 eur s úrokom z omeškania 9,5% ročne od 12.03.2009 do zaplatenia zamietol (výrok IV) a žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93% (výrok V). 2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 1, § 261 ods. 1, § 265, § 275 ods. 1,2, § 344, § 345, § 349 ods. 1, § 356 ods. 1, § 361, § 365, § 409, § 447, § 448 ods. 1, § 443 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), a vecne tým, že na pojednávaní konanom dňa 07.12.2016 žalobca zobral žalobu proti žalovanej 2/v celom rozsahu späť a konanie žiadal proti nej zastaviť. Proti tomuto dispozitívnemu úkonu žalobcu neboli vznesené žiadne námietky, preto súd prvej inštancie konanie proti žalovanej 2/ zastavil. Následne skúmal, či medzi zmluvnými stranami došlo dňa 06.08.2008 k platnému dojednaniu vykazujúcemu znaky kúpnej zmluvy, či toto dojednanie obsahuje všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy podľa § 409 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Vychádzal z toho, že medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalovaný ako predávajúci dodal - odovzdal kupujúcemu žalobcovi dňa 06.08.2008 podľa písomnej zmluvy Kávovar Delonghi Magnifica tap EAM 3500.S, v.č. 52613, barové stoličky 3 ks, sošku kuchárik, rýchlovarnú kanvica PTY AS, vežu s reproduktormi Panasonic, vydávací pult so skrinkou, bombu na CO, dva stoly so štyrmi stoličkami, dva slnečníky a dva stojany na slnečníky oproti zmluvne dohodnutej kúpnej cene 3 319,39 eur (100 000 Sk), ktorú žalobca dňa 06.08.2008 bez výhrad zaplatil. V intenciách právneho názoru odvolacieho súdu posudzoval právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako obchodnoprávne vzťahy, aplikujúc ust. Obchodného zákonníka. Ustálil tak, že na základe vzájomnej dohody strán došlo k uzatvoreniu zmluvy, ktorá vykazuje znaky kúpnej zmluvy upravenej v ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že postup žalovaného pri dojednávaní zmluvných vzťahov dňa 06.08.2008, odporoval zásadám poctivého obchodného styku ( § 265 Obchodného zákonníka ) a preto nemal požívať právnu ochranu, súd prvej inštancie uviedol, že cenu dohodnutú v kúpnej zmluve zo dňa 06.08.2008 nepovažoval za neprimeranú a premrštenú, dohodnutú spôsobom odporujúcim poctivému obchodnému styku. V súvislosťou s namietanou kúpnou cenou po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vôľa zmluvných strán smerovala k tomu, aby cena bola stranami zmluvy jednoznačne určená priamo v zmluve a v nej uvedenej výške. Pokiaľ by žalobca takúto vôľu nemal, kúpnu zmluvu by so žalovaným neuzavrel. Na základe uvádzaných východísk s poukazom na už vyššie uvádzané by ani samotná neprimeraná výška kúpnej ceny sama osebe nespôsobila neplatnosť kúpnej zmluvy. Porušenie zásad poctivého obchodného styku nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy, a teda nič nebránilo jej dobrovoľnému splneniu, k čomu v danom prípade zo strany oboch zmluvných strán aj došlo. Súd prvej inštancie preskúmaním obsahu kúpnej zmluvy zistil, že zmluvné strany nemali v zmluve dohodu o možnom odstúpení od zmluvy. Nakoľko žalobca v odstúpení od zmluvy zo dňa 06.10.2008 skutkovo nevymedzil konkrétne skutočnosti dôvodiace odstúpenie od zmluvy a sporové strany zmluvne neupravili dôvody odstúpenia od zmluvy, ustálil, že žalobca mohol platne odstúpiť od kúpnej zmluvy iba v prípadoch, ktoré ustanovuje Obchodný zákonník alebo iný zákon. Vyvodil, že kúpna zmluva zanikla dňa 06.08.2008 jej splnením, t.j. splnením povinností predávajúceho dodať tovar podľa kúpnej zmluvy a povinností kupujúcim prevziať tovar na dohodnutom mieste a zaplatiť cenu. Splnenie týchto základných povinností predávajúceho aj kupujúceho mal dôkazne preukázané výpoveďou strán sporu, protokolom o odovzdaní a prevzatí predmetu kúpy a predaja zo dňa 06.08.2008, potvrdením o prevzatí kúpnej ceny 3 319,39 eur. Plnenia, ktoré si zmluvné strany poskytli pred odstúpením od zmluvy, neposúdil ako bezdôvodné obohatenie, keďže tieto plnenia boli zmluvnými stranami prijaté na základe platnej zmluvy. Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy, nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nebolo možné použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že od kúpnej zmluvy odstúpil listom zo dňa 06.10.2008, ktorým vyzýval žalovaného na „vrátenie kúpnej ceny 100 000 Sk ako výmenu za všetok hnuteľný majetok, ktorý mu dňa 06.08.2008 za uvedenú sumu odstúpil“, túto výzvu súd prvej inštancie nepovažoval za odstúpenie od zmluvy a za platný právny úkon. Pri posudzovaní vzájomnej závislosti kúpnej a podnájomnej zmluvy súd prvej inštancie vychádzal z článku I, bod 3 zmluvy o podnájme, z ktorého bolo zrejmé, že stranám pri uzatváraní zmlúv bolo známe, že žalobca uzatvára podnájomnú zmluvy za účelom vykonávania pohostinskej činnosti v nich. Nevyplývalo však z nich, že na dosiahnutie tohto účelu nemuseli byť uzatvorené obe zmluvy, t.j. zmluva podnájomná a súčasne kúpna zmluva, aj keď jej predmetom bol predaj zariadenia nebytových priestorov, ktorý môže slúžiť na výkon pohostinskej činnosti, ktorú mal žalobca po žalovanom prevziať. Vychádzajúc z povahy a charakteru oboch zmlúv súd prvej inštancie uzavrel, že v danej veci nejde o zmluvy, ktoré sú na sebe vnútorne vzájomne závislé. Preto vychádzajúc zo záverov, že kúpna zmluva zo dňa 06.08.2008 nezanikla účinným odstúpením žalobcu od nej a nezanikla ani ako zmluva vzájomne závislá v dôsledku konštatovanej neplatnosti podnájomnej zmluvy, nárok na vrátenie kúpnej ceny posúdil ako nedôvodný a žalobcu v tejto časti zamietol a súčasne zamietol návrh aj v časti synalagmatickej povinnosti žalobcu. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby v časti o zaplatenie sumy 6 306,84 eur (190 000 Sk), vyhodnocoval vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Vzhliadol na to, že žalovaný 1/ potvrdil iba prijatie sumy 3 319,39 eur (100 000 Sk) právnym titulom kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy zo dňa 06.08.2008, ktorej bol účastníkom ako predávajúci. Obaja žalovaní zhodne popierali prijatie celej inzerovanej sumy 9 626,24 eur (290 000 Sk). Žalobca tvrdenie o tom, že odovzdal dňa 06.08.2008 sumu 9 626,24 eur (290 000 Sk), preukazoval obsahom zápisnice o výsluchu G.. Y. H. zo dňa 03.11.2008 orgánmi činnými v trestnom konaní vo veci prečinu podvodu neznámeho páchateľa, obsahom zápisnice zo dňa 23.09.2008 o výsluchu G.. U. O., konateľky spoločnosti žalobcu, ktorá podala trestné oznámenie na oboch žalovaných pre podozrenie z prečinu podvodu, obsahom uverejnených inzerátov, výdavkovým pokladničným dokladom ňou vyhotoveným a doplneným dátumom 06.08.2008, listinou - potvrdením o prevzatí sumy 6 306,84 eur (190 000 Sk) s dátumom 06.08.2008, ktoré však nebolo opatrené podpisom ani jedného zo žalovaných, výpisom z účtov vedených vo VÚB, a.s. obsahujúcich údaje o spotrebnom úvere poskytnutom a čerpanom v hotovosti a v celosti dňa 05.08.2008 dcérami konateľov spoločnosti žalobcu, mailovou korešpondenciou medzi žalobcom a žalovanou 2/ zo dňa 06.08.2008, ako aj skutočnosťami uvádzanými svedkami E.E., O. Y. U.. Žalovaná 2/ pred súdom tvrdila, že peniaze za dohodnutú transakciu boli v obálke, ktorú položil na stôl G.. O. a po prepočítaní obsahu obálky bolo v nej iba 3 319,39 eur (100000 Sk) a uviedla, že peniaze z obálky prepočítal aj žalovaný 1/. Súd prvej inštancie daj do pozornosti, že obaja žalovaní pri konfrontácii so žalobcom potvrdili, že v obálke bolo iba 3 319,39 eur (100 000 Sk), ani konfrontáciou žalovaných so žalobcom neboli teda odstránené rozpory o skutočnostiach, pri ktorých výpovede konfrontovaných osôb nesúhlasili. Z potvrdenia VÚB, a.s. mal súd prvej inštancie za preukázané, že T. E., H.. O. bol poskytnutý spotrebný úver vo výške 4 713,54 eur, ktorý v celej výške dňa 05.08.2008 čerpala (pred tvrdeným dňom odovzdania celého odstupného žalovaným), pričom išlo o dátum prvého čerpania a celého úveru. Z potvrdenia VÚB, a.s. mal súd tiež preukázané, že N. O. bol poskytnutý spotrebný úver vo výške 5 311,03 eur, ktorý v celej výške dňa 05.08.2008 čerpala (teda tiež pred tvrdeným dňom odovzdania odstupného žalovaným), pričom išlo taktiež o dátum prvého čerpania celého úveru. Svedkyňa P.. E., dcéra konateľov spoločnosti žalobcu, vypovedala, že so svojou sestrou sa rozhodla rodičom pomôcť tak, že každá si zobrala úver, ktorý im bol aj poskytnutý a ktorý vo svojom súhrne bol zdrojom „odstupného“ a ktoré rodičia vyplatili žalovaným. Súd prvej inštancie nemal z predložených listín za jednoznačne preukázané, na aký účel bol tento úver použitý, resp. mal slúžiť. Pokiaľ žalobca tvrdil, že bol konaním oboch žalovaných podvedený a že celé konanie žalovaných bol podvod s úmyslom obohatiť sa na úkor žalobcu, pre ktorý sa viedlo na návrh žalobcu konanie na príslušnom orgáne činnom v trestnom konaní, ktorý všetky okolnosti, ktoré uvádzal žalobca, skúmal a šetril, dal do pozornosti, že toto konanie bolo zastavené resp. odmietnuté, nakoľko nebolo preukázané, že by skutok, ktorého sa mali žalovaní dopustiť, sa stal. Vzhliadol na to, že orgány činné v trestnom konaní žalobcom tvrdené skutočnosti šetrili svedeckými výpoveďami ako aj konfrontáciou, čo je ďalším podporným dôkazom, z ktorého nevyplýva, že by prevzali či už žalovaný 1/ alebo žalovaná 2/, sumu 6 306,84 eur (190 000 Sk), ktorú žalobca žiadal vydať. Mal tak za to, že aj po opakovanom hodnotení všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súdu naďalej chýbal nespochybniteľný dôkaz o tom, že žalobca reálne poskytol celú sumu 9 626,24 eur (290 000 Sk) a ktorému zo žalovaných. Pokiaľ titulom tohto plnenia mala byť dohoda o odstupnom, poukázal na to, že predpokladom vzniku takejto dohody je dostatočne určité vymedzenie záväzkov z nej vyplývajúcich pre zmluvné strany. Existencia písomnej zmluvy účastníkmi konania tvrdená nebola. Jej obsah nebolo možné ustáliť ani z výpovedí strán sporu ani z listín nimi predložených. Žalovaný 1/ síce tvrdil, že inzerovanú sumu 9 626,24 eur (290 000 Sk) za odstúpenie prevádzky ustálil sám, vyslovil tiež, že od požiadavky odstupného neupustil, žalobca tvrdil, že výplata finančnej sumy sa medzi stranami sporu realizovala hotovostnou platbou dňa 06.08.2008 a preukazoval, že tejto platbe dňa 05.08.2008 predchádzalo prvé čerpanie spotrebných úverov v úhrnnej výške 10 024,57 eur dcérami konateľov spoločnosti žalobcu, avšak z týchto tvrdení a skutkových okolností nebolo možné vyvodiť záver, že došlo k uzavretiu dohody „o odstúpení prevádzky“, keďže nebolo zrejmé, čo bolo predmetom záväzkov medzi stranami sporu. Bolo len preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ bol založený právny vzťah kúpnou zmluvou a zmluvou o podnájme, existencia iných záväzkov ostala iba v rovine tvrdení žalobcu, ktorý bol tak v dôkaznej núdzi, pokiaľ išlo o posudzovanie, v rámci akého právneho vzťahu mal poskytnúť spornú sumu 6 306,84 eur (190 000 Sk) a splnenie ktorej povinnosti sledoval. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že žalovanému odovzdal v hotovosti sumu 9 626,24 eur (290 000 Sk), žalovaný 1/ dôkazne preukázal, že od žalobcu prijal iba sumu 3 319,39 eur (100 000 Sk). V neprospech žalobcu vyhodnotil, že netrval na prepočítaní finančnej hotovosti odovzdávanej v obálke, v prítomnosti a za pozornosti všetkých osôb zúčastnených pri jej odovzdávaní dňa 06.08.2008 a odovzdal sumu bez potvrdenia o jej prevzatí za stavu, že právny základ pre poskytnutie ďalšej sumy nad sumu 3 319,39 eur (100 000 Sk) neexistoval v písomnej forme. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca v tejto časti uplatneného nároku neuniesol dôkazné bremeno, preto žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 6 306,84 eur s prísl., ako nedôvodnú zamietol. V súvislosti s námietkou premlčania, uplatnenou žalovaným, poznamenal, že k peňažnému plneniu zo strany žalobcu došlo dňa 06.08.2008, žalobca sa vydania tohto plnenia domáhal žalobou osobne podanou na súde dňa 25.08.2009, preto námietka premlčania nebola uplatnená dôvodne. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255, § 256, § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania žalovanej 2/ súd prvej inštancie vzhliadol na to, že zastavenie konania proti žalovanej 2/ procesne zavinil žalobca, preto priznal žalovanej 2/ nárok na náhradu konania v rozsahu 100%. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v časti nároku žalobcu proti žalovanému 1/ súd prvej inštancie zohľadnil čiastočný úspech oboch strán sporu, pričom nárok na náhradu trov konania priznal v spore úspešnejšiemu žalovanému 1/. Čistý úspech žalovaného 1/ ustálil v rozsahu 93%, preto priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93%. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, majúc za to, že súd prvej inštancie účelovo alebo úmyselne zmenil niektoré dôkazy, ktorými sú výpovede svedkov, čím jednostranne „vylepšil" pozíciu pre žalovaných 1/ a 2/. Namietal, že dňa 06.10.2008 odstúpil iba od kúpnej zmluvy a nie od podnájomnej, od podnájomnej zmluvy odstúpil písomne žalovaný 1/ dňa 23.09.2008, doručené 06.10.2008. Skutočnosť odstúpenia žalovaného 1/ od podnájomnej zmluvy bola jedným z dôvodov, prečo následne bez odkladu 06.10.2008 odstúpil od kúpnej zmluvy. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ďalším dôvodom neplatnosti podnájomnej zmluvy, uspokojil sa s pôvodným vyhodnotením neplatnosti podľa zákona č. 116/1990 Zb., pričom podstatným dôvodom neplatnosti podnájomnej zmluvy bolo následne zistenie, že prenajímané priestory neboli stavebne určené na pohostinskú činnosť. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že kúpna a podnájomná zmluva nie sú na sebe závislé v zmysle § 275 Obchodného zákonníka. Išlo o všeobecné konštatovanie, aj to v rovine „môžu vzniknúť samostatne", pričom vzhľadom na okolnosti uzatvorenia predmetných zmlúv je nespochybniteľné, že neexistoval dôvod na samostatný vznik zmlúv. V danom prípade bolo pre neho primárnym a jednoznačným účelom - uzatvorenie podnájomnej zmluvy na konkrétny podnikateľský priestor nachádzajúci sa v priestoroch AUTO ROTOS s.r.o. na Račianskej č. 184 a nie uzatvorenie kúpnej zmluvy na kúpu zariadenia, ktoré sa nachádzalo v týchto priestoroch. Teoreticky kúpna zmluva môže existovať bez podnájomnej zmluvy, v tomto prípade to však bolo vylúčené, pretože ak by žalovaný s ním neuzatvoril podnájomnú zmluvu, nikdy nemal záujem uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu. Takéto stanovisko zaujal aj odvolací súd keď konštatoval, že zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že len v súvislosti s ďalším prevádzkovaním nebytových priestorov, uzatvorili kúpnu zmluvu na zariadenie, ktoré svojím charakterom a umiestnením malo slúžiť na podnikanie v prenajatom priestore. Vzájomná súvislosť zariadenia odkúpeného kúpnou zmluvou a podnájomnej zmluvy vyplýva aj z výpovedí žalovaných 1/ a 2/, keď obidvaja zhodne tvrdili, že zariadenie , ktoré sa nachádzalo v priestoroch na H. Č..XXX, ocenili na predajnú sumu 290 000 Sk, pričom z uvedeného zariadenia som mal vybrať iba časť v hodnote 100 000 Sk. Týmto potvrdili, že odkúpené zariadenie bolo súčasťou odstúpenia kaviarne a baru ako bolo uvedené v inzeráte. Za nesprávne považovala aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že „skúmaná kúpna zmluva zanikla dňa 06.08.2008 jej splnením t.j. splnením povinnosti predávajúceho dodať tovar podľa kúpnej zmluvy a povinnosti kupujúcim prevziať tovar na dohodnutom mieste a zaplatiť cenu“. Kúpna zmluva nemohla zaniknúť splnením povinností, zaniknúť mohli iba záväzky vyplývajúce pre účastníkov zmluvy. Súd prvej inštancie napriek usmerneniu odvolacím súdom opakovane posudzoval odstúpenie od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka ex tunc a nie podľa Obchodného zákonníka ex nunc, keď účinky odstúpenia od zmluvy zanikajú v čase, keď sa druhá strana, ktorej je odstúpenie smerované o odstúpení od zmluvy dozvedela , čo bolo v tomto prípade 09.10.2008. Poukázal na vyjadrenie hygieničky, ktorá mu po obhliadke priestorov hygienický posudok nevydala. Túto skutočnosť dosvedčil aj žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 11.01.2017, kedy súdu predložil doklad z 15.09.2008 o obhliadke priestorov, ktorú vykonala hygienička. Túto závažnú a dôležitú skutočnosť súd v odôvodnení rozsudku nespomenul. Domnieval sa tak, že nielen odstúpenie od podnájomnej zmluvy, ktorej predchádzala výpoveď nájomnej zmluvy majiteľom žalovanému 1/ pre nezaplatenie nájomného (tento nedostatok bolo možne dodatočne odstrániť), ale predovšetkým nemožnosť zabezpečiť vydanie hygienického posudku bolo príčinou , že najmä z tohto dôvodu bol nútený činnosť ukončiť. V odstúpení od kúpnej zmluvy žiadala od žalovaného 1/ vrátenie kúpnej sumy 3 319,39 eur ako výmenu za vrátenie zariadenia uvedeného v kúpnej zmluve a vrátenie odstupného vo výške 9626,24 eur /190 000 Sk/. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že už v odstúpení od kúpnej zmluvy mal uviesť konkrétne skutočnosti za ktorých bola kúpna zmluva uzatvorená a tieto uviesť v dôvodoch odstúpenia. Uvedenie dôvodu odstúpenia od zmluvy /či už zákonného alebo zmluvného/ nie je obligatórnou podmienkou platného odstúpenia od zmluvy - zákon takúto podmienku účastníkovi odstupujúcemu od zmluvy neukladá. Na nastúpenie účinkov odstúpenia ako jednostranného adresovaného právneho úkonu, je nevyhnutné jeho riadne doručenie druhej zmluvnej strane, žalovaný si písomné odstúpenie prevzal dňa 09.10.2008. Domnieval sa, že odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo vykonané v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka a je platným odstúpením od kúpnej zmluvy, pričom išlo o podstatné porušenie zmlúv a tieto dôvody boli výsledkom konania žalovaného 1/. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti vrátenia odstupného vo výške 6 306,84 eur (190 000 Sk) uviedol, že v poradí prvom rozhodnutí súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy ako dôkazy svedčiace v prospech jeho tvrdenia, že dňa 06.08.2008 disponoval hotovosťou spolu vo výške postačujúcej na zaplatenie požadovanej sumy odstupného 9626,24 eur (290 000 Sk), naproti tomu v napadnutom rozhodnutí dôkazy vyhodnotil v jeho neprospech. Dal do pozornosti, že žiadna konfrontácia medzi žalobcom a žalovanými sa neuskutočnila. V prvom konaní sa uskutočnila iba jedna konfrontácia medzi T. E. a žalovanou 2/. Svedecké výpovede dcéry konateľov spoločnosti a manžela konateľky a jedinej spoločníčky žalobcu súd prvej inštancie nepovažoval za dostatočne vieryhodné vzhľadom k tomu, že tieto osoby majú taký istý záujem na úspešnom skončení tohto sporu ako žalobca a teda nie je možné na ne prihliadnuť s takou objektívnosťou ako svedka, ktorý by v tejto veci nebol zainteresovaný. Oproti tvrdeniu svedkov sú tu tvrdenia žalovaných, ktorí jednoznačne popierajú prijatie inej sumy ako 3 319,39 eur /190 000 Sk/. Ani konfrontáciou žalovaných so žalobcom neboli teda odstránené rozpory o skutočnostiach, pri ktorých výpovede konfrontovaných osôb nesúhlasili. Súd prvej inštancie skreslene interpretoval aj výpoveď svedkyne T. E.. Rovnako odlišne posúdil listinné doklady - potvrdenia VÚB a.s., ktorými preukazoval, že dňa 06.08.2008 disponoval hotovosťou spolu vo výške postačujúcej na zaplatenie požadovanej sumy odstupného 9626,24 eur. Napadol aj rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch o trovách konania žalovaného 1/ a žalovanej 2/, namietajúc rozpor s predchádzajúcim rozhodnutím súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie aplikoval ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Namietal, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jeho aktuálnou finančnou situáciou. Mal za to, že žalovaná 2/ bola osobou osobne zainteresovanou na celej „špekulácii", ktorú aj cielene organizovala. Žalobu voči nej zobral späť preto, lebo až v konaní bolo preukázané, najmä výpoveďami svedkov že nemohla byť v tomto spore pasívne legitimovaná, že finančné prostriedky, ktoré prepočítala, prevzal výlučne žalovaný 1/. Mal tak za to, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie bolo nesprávne, nakoľko nesprávne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka § 351, § 345, § 356, tiež sa dostatočne nevenoval posúdeniu celkového konania žalovaného 1/ podľa § 256 Obchodného zákonníka a konaniu žalovanej 2/ podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Nesprávne a zrejme neznalosťou podnikateľského prostredia a zvyklosti odmietol posúdenie vzťahu medzi kúpnou a podnájomnou zmluvou ako zmluvami závislými podľa § 275 ods.2 Obchodného zákonníka. Nesprávne posúdil odstupné podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo nie je možné na tento prípad aplikovať. Odstupné a odstúpenie prevádzky na podnikanie sú diametrálne rozdielne pojmy. Súd v druhom rozsudku poprel všetky svoje podstatné vyjadrenia a právne názory, o ktorých pravdivosti bol presvedčený pri prvom rozsudku. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol tak, že : „Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,39 eur s úrokom z omeškania 9,5% ročne od 12.03.2009 do zaplatenia“, „Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6 306,84 eur s úrokom z omeškania 9,5% ročne od 12.03.2009 do zaplatenia“, „Žalobca je povinný vydať žalovanému 1/: kávovar Delonghi Magnifica, type: EAM3500.S,v.č.:52613, barové stoličky 3 ks, soška kuchárik, rýchlovarná kanvica PTYAS, veža Panasonic s reproduktormi, vydávací pult so skrinkou, bomba na CO, 2 stoly so 4 stoličkami, 2 slnečníky a 2 stojany na slnečníky". 5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná 2/ vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.05.2017 a uviedla, že žalobca v úvode odvolania poukazuje na skutočnosť, že súd v napadnutom rozsudku žalobu zamietol, pričom vzhľadom na obsah odvolania v kontexte navrhovaného petitu žalobcu uvedeného v závere odvolania mal za zrejmé, že žalobca napáda rozsudok v rozsahu 2 vety I výroku súdu uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku (v zmysle ktorej súd žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu konania v rozsahu 100%), ďalej v rozsahu II., III., IV. a V. výroku súdu uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Z uvedeného vymedzenia rozsahu odvolania žalobcom mal za zrejmé, že 1 veta I výroku súdu uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, v zmysle ktorej súd konanie proti žalovanej 2/ zastavil, nebola odvolaním v zákonnej lehote napadnutá. Tento fakt potvrdzuje aj vyjadrenie žalobcu v časti odvolania označenom rímskou číslicou III, kde žalobca výslovne uvádza, že sa odvoláva aj proti rozhodnutiu súdu o priznaní trov súdneho konania obidvom žalovaným. K zastaveniu konania voči nej došlo na základe dispozitívneho úkonu žalobcu, ktorý zobral žalobu voči nej späť a sám žiadal konanie zastaviť. Z procesného postavenia žalobcu ako strany sporu vyplýva, že žalobca je iniciátorom sporu, ktorý sa rozhodol žalovať žalovanú 2/, a ktorý v žalobnom návrhu vymedzil okruh účastníkov konania, resp. strany sporu. V dôsledku „nesprávneho" subjektívneho rozhodnutia žalobcu sa nedôvodné ocitla v tomto spore na strane žalovaných, pričom tento stav trval po dobu deviatich rokov. Zo skutkových okolností sporu s poukazom na zdôvodnenie žalobcu týkajúce sa späťvzatia je jednoznačné, že žalobca procesné zavinil zastavenie konania keď dispozitívnym úkonom zobral žalobu voči nej po deviatich rokoch trvania sporu späť z dôvodu nedostatku jej pasívnej legitimácie. Mala za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v časti zastavenia konania rozhodoval správne. Na základe uvedených skutočností mala za to, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a žiadala, aby odvolací súd o odvolaní rozhodol tak, že odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietne a napadnutý rozsudok potvrdí a prizná jej nárok na náhradu trov konania. 6. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný 1/ vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.05.2017 a uviedol, že súd sa správne vysporiadal so skutkovým stavom a dôsledne ho zistil. Správne sa vysporiadal s otázkou platnosti kúpnej zmluvy, keď konštatoval, že kúpna zmluva zanikla dňa 06.08.2008 jej splnením, t.j. splnením povinností predávajúceho dodať tovar a podľa kúpnej zmluvy a povinností kupujúcim prevziať tovar na dohodnutom mieste a zaplatiť cenu. Kúpna zmluva bola uzavretá ako samostatná zmluva a ako správne súd uviedol vo svojom odôvodnení, nešlo v prípade medzi žalobcom a žalovanými, kedy v ten istý deň uzatvorili viacero zmlúv, o zmluvy závislé. Každá zo zmlúv vznikla samostatne a preukazuje to aj fakt, že v ani jednej zmluve nebola spomenutá tá druhá zmluva a teda ani v kúpnej zmluve nebol spomenutý fakt, že by vznikla iba podmienkou vzniku zmluvy o podnájme a bola na tejto zmluve závislá a naopak. Stotožnil sa aj s názorom súdu prvej inštancie, že nemuseli byť uzatvorené obe zmluvy na dosiahnutie účelu vykonávania pohostinskej činnosti. To znamená, že dôsledkom neplatnosti podnájomnej zmluvy nemožno vyvodiť záver, že je neplatná aj kúpna zmluva podľa tvrdení žalobcu, keďže aj súd prvej inštancie konštatoval, že nešlo o vzájomne závislé zmluvy. Základný účel v kúpnej zmluve v zmysle toho čo uvádza žalobca, že bola kúpna zmluva uzavretá v závislosti od podnájomnej zmluvy, chýba. V kúpnej zmluve nebola spomenutá podnájomná zmluva a ani v nej nebolo spomenuté, že vznikla za takýmto účelom. Aj súd prvej inštancie konštatoval, že išlo o kúpnu zmluvu, ktorá je typickým príkladom tzv. scudzovacích zmlúv, ktorých účelom je prevod vlastníckeho práva. Tak ako aj uviedol správne súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení stranám teda žalobcovi a žalovaným pri uzatváraní zmlúv bolo známe, že žalobca uzatvára podnájomnú zmluvu za účelom vykonávania pohostinskej činnosti, avšak aj podľa názoru súdu na dosiahnutie účelu vykonávania pohostinskej činnosti podľa podnájomnej zmluvy, nemuseli byť uzatvorené obe zmluvy teda kúpna a podnájomná zmluva. Pri podpise zmlúv došlo aj k odovzdávaniu peňazí medzi žalobcom a žalovanými. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ zhodne tvrdili, že peniaze im boli odovzdané v obálke a obsah obálky prepočítala žalovaná 2/, ktorá povedala žalovanému1/ „je to dobré". Žalovaný 1/ aj žalovaná 2/ uvádzali zhodne, že im bola odovzdaná suma 3 319,39 eur. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že pri konfrontácii konanej na pojednávaní dňa 05.09.2012 medzi G.. O. a žalovanou 2/, poprela žalovaná 2/ prijatie sumy 6 306,84 eur. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že žiadna konfrontácia medzi žalobcom a žalovanými sa neuskutočnila. Nesúhlasil s týmto tvrdením žalobcu a považovala ho za účelové a zavádzajúce, nakoľko aj zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.09.2012 vyplýva, že po vypočutí svedka G.. Y. O. súd vyzval žalovanú 2/, aby sa vyjadrila k tvrdeniu svedka G.. Y. O. o odovzdaní peňazí. V rámci konfrontácie žalovanej 2/ a svedka, žalovaná 2/ trvala na svojom vyjadrení, že prevzala iba sumu 100 000 SK (3 319,39 eur), ktoré po prepočítaní ponechala v obálke na stole do dispozície žalovaného 1/. Preto tvrdenie žalobcu v odvolaní o tom, že bola vykonaná konfrontácia iba jedna, a to medzi T. E. a žalovanou 2/ považoval za zavádzajúce. Mal za to, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s listinnými dôkazmi, ktoré predložili žalovaní 1/ a 2/, ktorými preukazovali, že prevzali od žalobcu iba sumu vo výške 3 319,39 eur. Na návrh žalobcu, ako je aj uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, sa viedlo konanie na príslušnom orgáne činnom v trestnom konaní, ktorým tento orgán skúmal a šetril či išlo o podvod zo strany žalovaných, tak ako to tvrdil žalobca, že mal byť podvedený. Toto konanie však bolo zastavené resp. odmietnuté, nakoľko nebolo preukázané, že by sa skutok stal, ktorého sa mali žalovaní dopustiť. Orgány činné v trestnom konaní žalobcom tvrdené skutočnosti šetrili svedeckými výpoveďami ako aj konfrontáciu, čo podľa súdu prvej inštancie je ďalším podporným dôkazom, z ktorého nevyplýva, že by prevzali či už žalovaný 1/ alebo 2/ sumu vo výške 6 306,84 eur, ktorú žalobca žiadal vydať. Čo sa týkalo svedkyne T. U., tak ako aj súd uviedol správne vo svojom odôvodnení, tak aj na pojednávaní dňa 05.09.2012 svedkyňa p. U. jasne uviedla, že rozhovor medzi p. O. teda žalobcom a p. Š. teda žalovanou 2/ bol veľmi hlasný a týkal sa akéhosi príjmového dokladu ohľadne sumy vo výške 100 000 SK (3 319,39 eur). Ani v tejto výpovedi svedkyne nebola vôbec spomínaná suma vo výške 190 000 SK (6 306,84 eur), o ktorej žalobca tvrdí, že ju zaplatil žalovaným. Žalobca ani vo svojom odvolaní neuviedol nové skutočnosti, ktoré by podporili jeho tvrdenie o tom, že by mal žalovaným okrem sumy 3 319,39 eur (100 000 Sk) uhradiť aj nejakú inú sumu. Naproti tomu žalovaní podložili svoje tvrdenia o tom, že prijali iba sumu vo výške 3 319,39 eur (100 000 Sk) listinnými dôkazmi a takisto aj orgány činné v trestnom konaní odmietli konať vo veci podania trestného oznámenia žalobcom. Aj súd vo svojom odôvodnení rozsudku uviedol, že ide o ďalší podporný dôkaz, z ktorého nevyplýva, že by žalovaní prevzali od žalobcu sumu vo výške 6 306,84 eur (190 000 Sk). Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov konania. 7. K vyjadreniu žalovaných sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.06.2017 a uviedol, že právny zástupca žalovanej 2/ neuviedol žiadne nové a relevantné dôkazy a dôvody pre ktoré by mal odvolací súd vyhovieť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalovanej 2/ trovy konania vo výške 100%. Z priložených dôkazov a výpovedí svedkov jednoznačne vyplýva a je nespochybniteľné, že organizátorkou bola od začiatku až po prevzatie peňazí žalovaná 2/, a preto bolo viac než logické, že bola v pozícii žalovanej a nie svedka. Žaloba bola daná na súd v roku 2009, ešte pred skončením trestného konania, z čoho vyplýva, že nemohol vedieť, kto za tento evidentný podvod nesie zodpovednosť. Právny zástupca žalovaného 1/ sa opakovane odvolával na trestné konanie a skutočnosť, že bolo zastavené a neuviedol žiadne nové skutočnosti. 8. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaná 2/ vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.08.2017 a uviedla, že vo svojom vyjadrení poukázala len na relevantné skutkové okolnosti sporu v súlade s ust. C.s.p. ako aj na ustálenú judikatúru súdov. Pokiaľ sa žalobca dovolával toho, že podľa jeho tvrdení v čase podania žaloby nemohol vedieť, kto je v konaní pasívne legitimovaným, poukázala na to, že žalobca nedôvodne inicioval dlhoročné nedôvodné žalovanie žalovanej 2/, za čo musí niesť zodpovednosť ako aj procesné náklady spojené s následným späťvzatím žaloby. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalobcu posúdil ako nedôvodné a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok II, výrok III, výrok IV a výroky o trovách konania, výrok I v časti, ktorej súd prvej inštancie konanie proti žalovanej 2/ zastavil, ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. 10. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 12. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. 13. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, jeho rozhodnutie nie je zmätočné a nepreskúmateľné, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa. 14. Odvolateľ v podanom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v porovnaní s prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie zrušeným odvolacím súdom, vyvodil z vykonaného dokazovania iné skutkové závery. Zrušením prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie (rozsudok zo dňa 14.11.2012 č.k. 11C/297/2009-227) v zvyšnej napadnutej časti ( okrem výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 356,27 eur za obdobie od 08.10.2008 do 11.03.2009), došlo k odstráneniu vecne nesprávneho rozhodnutia a súd prvej inštancie bol povinný spor opätovne prejednať a vo veci opätovne rozhodnúť, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí. Vzhľadom k uvedenému nie je dôvodným argumentovať odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré bolo odvolacím súdom zrušené, je však potrebné prihliadnuť na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí, nakoľko po zrušení prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedošlo k zmene skutkového základu. Súd prvej inštancie bol pri opätovnom prejednávaní veci viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ založený kúpnou zmluvou nemožno kvalifikovať ako občiansko-právny vzťah a zároveň uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil podnájomnú zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, vychádzajúc z toho, že žalovaný 1/ nebol oprávnený prenechať žalobcovi priestory na prenájom. Vychádzajúc z uvedeného tak odvolací súd nepovažoval za dôvodné opätovne sa zaoberať odvolacou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k podnájomnej zmluve, nakoľko bola konštatovaná jej absolútna neplatnosť od začiatku (ex tunc), teda od okamihu vzniku právneho úkonu. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že kúpna zmluva nezanikla splnením, odvolací súd poukazuje na to, že záväzkový vzťah z Kúpnej zmluvy zo dňa 06.08.2008 medzi žalobcom a žalovaným 1/ je záväzkovým vzťahom, na ktorý je potrebné aplikovať ust. Obchodného zákonníka. Ust. § 324 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka kogentne upravuje, že záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní riadne a včas. Nakoľko žalovaný 1/ na základe kúpnej zmluvy dodal žalobcovi hnuteľné veci uvedené v kúpne zmluve a previedol tak na žalobcu vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam a žalobca ako kupujúci zaplatil žalovanému 1/ kúpnu cenu, došlo k zániku záväzku z kúpnej zmluvy. Riadnym plnením záväzok zaniká, nie je možné ho obnoviť. V prejednávanej veci teda došlo k zániku záväzku z kúpnej zmluvy splnením ( § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka), preto neprichádzala do úvahy aplikácia ust. § 344 a nasl. Obchodného zákonníka. Odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť aj na skutočnosť, že ani v prípade, ak by nedošlo k zániku záväzku z kúpnej zmluvy, list zo dňa zo dňa 06.10.2008, nemal účinky odstúpenia od zmluvy. Od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento zákon (Obchodný zákonník) alebo iný zákon. Nakoľko si strany v kúpnej zmluve možnosť odstúpenia nedohodli, bolo potrebné postupovať výlučne podľa ust. Obchodného zákonníka, ktorý však umožňuje odstúpenie od zmluvy len v prípade, ak druhá zmluvná strana je v omeškaní so splnením svojej povinnosti zo zmluvy, čo nie je prejednávaný prípad. 15. Odvolateľ namietal aj závery súdu prvej inštancie, že kúpna a podnájomná zmluva nie sú na sebe závislé v zmysle § 275 Obchodného zákonníka. Ust. § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje výnimku z právneho režimu uvedených v ods. 1, ako ide o zmluvy, ktoré sú na sebe závislé. Zmluvy sú na sebe vzájomne závislé vtedy, ak to vyplýva z povahy zmlúv alebo z účelu zmlúv, ktorý bol stranám známy pri uzavretí zmlúv. Závislosť zmlúv spočíva spravidla v tom, že plnenie jednej zmluvy nebude mať ekonomický význam bez plnenia z ďalšej zmluvy. I keď k uzavretiu kúpnej ako aj podnájomnej zmluva došlo pri rovnakom rokovaní dňa 06.08.2008, nie je splnená druhá podmienka, a to skutočnosť, že z povahy alebo účelu zmlúv vyplýva ich vzájomná závislosť. Podmienkou uzavretia podnájomnej zmluvy nebolo uzavretie kúpnej zmluvy. Rovnako podmienkou uzavretia kúpnej zmluvy nebolo uzavretie podnájomnej zmluvy, nakoľko plnenie z podnájomnej zmluvy, t.z. prijatý nájom, mal pre žalovaného 1/ ekonomický význam aj bez plnenia z kúpnej zmluvy. Nemožno nevzhliadnuť aj na skutočnosť, že v prípade uzavretia podnájomnej zmluvy nebol žalovaný 1/ v postavení vlastníka nehnuteľnosti, preto jeho dispozícia predmetom podnájmu bola obmedzená, avšak v prípade uzavretia kúpnej zmluvy bol žalovaný 1/ v postavení vlastníka hnuteľných vecí. Ekonomické prepojenie zmlúv nemožno vyvodiť ani z ich účelu. Odvolací súd upriamuje pozornosť na znenie čl. II bod 3 zmluvy o podnájme z ktorého vyplýva, že žalovaný 1/ prenechal žalobcovi s nebytovými priestormi aj zariadenie, z ktorých len časť bola do nebytových priestorov vnesená žalovaným 1/. Skutočnosť, že priestory, ktoré boli predmetom podnájmu boli v značnej časti aj zariadené vyplýva aj z čl.VI bod 1 zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 08.08.2008 medzi žalovaným 1/ a spol. AUTO ROTOS s.r.o., podľa ktorého nájom zahŕňal aj zariadenie priestoru. Preto argumentácia žalobcu, že bez uzavretia podnájomnej zmluvy nemal dôvod uzavrieť kúpnu zmluvu, sa javí nanajvýš nedôvodnou. Z obsahu predmetných zmlúv ani zo samotného súpisu hnuteľných vecí nemožno vyvodzovať, že bez ich nadobudnutia by žalobca nemal záujme o podnájom priestorov. Predmetom kúpnej zmluvy bola napr. soška kuchárika, rýchlovarná kanvica, veža PANASONIC, kávovar, ktoré bez ďalšieho nenavodzovali ani priamu spojitosť s priestormi na prenájom. Možno tak súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebola preukázaná vzájomná závislosť podnájomnej a kúpnej zmluvy, preto v dôsledku absolútnej neplatnosti podnájomnej zmluvy, nezanikla aj platnosť kúpnej zmluvy. 16. Pri posudzovaní skutkových záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie sumy 6 304,84 eur, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie bol pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu v tejto časti viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, preto správne postupoval v súlade ust. Obchodného zákonníka, avšak prihliadnuc na to, že v čase rozhodovania nadobudol účinnosť nový Civilný sporový poriadok, bol povinný pri vyhodnocovaní vykonaného dokazovania postupovať podľa nového procesného predpisu Civilného sporového poriadku, ktorý podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať ( § 132 ods. 1 C.s.p.). Uvedené ustanovenie stanovuje teda aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Nie je tak na mieste porovnávanie odôvodnenia zrušeného rozhodnutia súdu prvej inštancie a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu, súd prvej inštancie vec správne právne posudzoval ako nárok titulom odstupného ( § 355 Obchodného zákonníka) a správne konštatoval, že v konaní nebola preukázaná existencia dohody strán o odstupnom. Dohoda zmluvných strán o odstupnom predstavuje ďalší spôsob zániku nesplneného záväzku a je ju možné dohodnúť priamo v zmluve alebo po jej uzavretí formou dodatku. Prevzatie sumy 190 000 Sk, nemožno vyvodiť ani z nepodpísaného výdavkového pokladničného bloku zo dňa 06.08.2008, i s prihliadnutím na to, že je na meno žalovanej 2/, ktoré nebola zmluvnou stranou ani podnájomnej ani kúpnej zmluvy. Tvrdenia žalobcu nepodporila ani zápisnica z výsluchu svedka G.. H. v testnom konaní, nakoľko jeho výpoveď vychádzala jednak z informácií od žalobcu ako aj zo toho, že k prevzatiu odstupného vo výške 290 000 Sk došlo na základe podnájomnej zmluvy, čo však z jej obsahu nevyplýva. I keď žalovaný 1/ vo výsluchu pred súdom prvej inštancie uviedol, že kúpnu cenu ustálil na sumu 290 000 Sk, zároveň uviedol, že zariadenie a tovar, o ktoré nemal žalobkca záujme zobral. Rovnako je nesporným, že kúpna zmluva obsahovala dojednanie len na sumu 100 000 Sk, čo i hľadiska špecifikácie hnuteľných vecí možno považovať za primerané. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu, že konfrontácia medzi žalobcom a žalovanými sa neuskutočnila. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 14.05.2012 vyplýva, že na uvedenom pojednávaní súd prvej inštancie vypočul žalobcu, žalovaného 1/ a žalovanú 2/ a žalobkyňa kládla žalovanej 2/ otázky. I keď nemožno priamo hovoriť o konfrontácii zo strany súdu medzi stranami sporu, možnosť klásť otázku protistrane priamo na pojednávaní má určitú formu konfrontácie. Pri posudzovaní ostatných námietok žalobcu proti vyhodnocovaní ďalších dôkazov odvolací súd poukazuje na zásadu voľného hodnotenia dôkazov ktorá vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97 <http://merit.slv.cz/I.US97/97>). ( z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009 <http://merit.slv.cz/3Cdo204/2009>. 17. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne aplikoval ust. § 351, § 345, § 356 Obchodného zákonníka. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil a aplikoval správny právny predpis a správne ho interpretoval. Nakoľko žalobcom uvádzané ust. § 256 Obchodného zákonníka upravuje prechod imania družstva, nie je odvolaciemu súdu zrejmým, ako cit. ust. malo mať vplyv na posudzovanie konania žalovaného 1/. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu, odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 18. Odvolací súd konštatuje aj správnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k priznaniu nároku na náhradu trov konania žalovanej 2/ v plnom rozsahu, nakoľko pri rozhodovaní o nároku o trovách konania v zastavenej časti súd prvej inštancie správne postupoval podľa ust. § 256 C.s.p.. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania je ovládané zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je vyjadrená v citovanom ustanovení § 256 ods. 1 C.s.p. a znamená, že v zásade strana sporu, ktorá zavinila trovy konania, je povinná ich nahradiť. Ak procesná strana zaviní, že vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a konanie musí byť zastavené, vzniká jej povinnosť nahradiť trovy konania druhej strane. Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zastavenie konania proti žalovanej 2/ procesne zavinil žalobca. Vzhľadom k uvedenému nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanej 2/ a súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu torv konania v rozsahu 100%. Pri rozhodovaní o trovách konania o nároku voči žalovanému 1/ súd prvej inštancie postupoval podľa ust. § 255 C.s.p.. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu. Základným kritériom pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania v sporovom konaní je preto miera úspechu vo veci. Úspech žaloby závisí od toho, do akej miery výrok rozsudku akceptuje žalobou uplatňovaný petit, ktorý určuje, o čom má súd vo veci konať a rozhodovať. Po zmene žaloby žalobcom bol predmetom konania nárok na zaplatenie sumy 9 626,26 eur ( 3319,39 eur + 6306,87 eur), pričom bolo potrebné zohľadniť, že na základe prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol žalobca úspešným v časti o zaplatenie sumy 356,27 eur. Súd prvej inštancie tak mal správne určil, že žalobca bol úspešný v rozsahu 3,5%, žalovaný 1/ v rozsahu 96,5% a stanovil čistý úspech žalovaného 1/ v rozsahu 93%. Nedôvodnou sa javí argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ust. § 257 C.s.p. a nevzhliadol na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie bol oslobodený od platenia súdneho poplatku. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 14.03.2012 č.k. 11C/297/2009-91 priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov samo o sebe automaticky nezakladá povinnosť súdu aplikovať ust. § 257 C.s.p.. Zo slovného znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadať k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Výnimočnosť tohto prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. V prejednávanej veci žalobca naplnenie dôvodov aplikácie ust. § 257 C.s.p. netvrdil ani nepreukazoval, a nakoľko túto normu nemožno aplikovať automaticky, súd prvej inštancie nepochybil, keď pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval v súlade s ust. § 255 C.s.p. a neaplikoval ust. § 257 C.s.p.. 19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti( vo výroku II, výroku III, výroku IV a výrokoch o trovách konania) podľa § 387 ods.1 C.s.p., ako vecne a právne správne potvrdil. 20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a § 396 ods. 1, 2 C.s.p. Vychádzajúc z toho, že žalovaný 1/ mal v odvolacom konaní plný úspech, preto odvolací súd priznal žalovanému 1/ proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná 2/ mal v odvolacom konaní rovnako plný úspech, preto odvolací súd priznal žalovanej 2/ proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).