Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/386/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511206847 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1511206847.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: K. K., J.. X.XX.XXXX, G. G. XX, G., zastúpeného: JUDr. Miroslav Ivanič, advokát, so sídlom Grösslingova 45, Bratislava proti žalovanému: Ľ. S., J.. XX.X.XXXX, G. I. XX, G., zastúpeného: JUDr. Barbora Kičová, so sídlom Bilíkova 18, Bratislava o zaplatenie 5 790,90 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9.5.2016, č.k. 6C/427/2011-253, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu 5 790,90 eur s spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z jednotlivých súm špecifikovaných v žalobe. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 34, § 37, § 558 a § 657 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, a vecne tým, že žalobca nepreukázal, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a že žalobca skutočne predmetnú sumu odovzdal žalovanému, hoci sa v konaní domáhal od žalovaného vrátenia pôžičky v sume 5 790,90 eur a súdu predložil iba listinný dôkaz označený ako „Uznanie dlhu“ bez dátumu. Konštatoval, že porovnaním takého istého listinného dôkazu v spise tunajšieho súdu zistil, že sú totožné a rozdiel je iba v osobe dlžníka. Ďalej uviedol, že žalovaný, ako aj svedkovia H., K. a G. potvrdili, že žalovaný si od žalobcu nepožičal peniaze, ale že žalobca si ich zavolal do kancelárie, kde im dal podpísať vopred pripravené uznanie dlhu, ktoré oni podpísali v strachu, keď správanie žalobcu vyhodnotili ako formu nátlaku. Vo vzťahu k svedkovi G. vyvodil, že sa vyjadroval neurčito, nepamätal si sumu a súdu bolo zrejmé, že vypovedal tendenčne a nehovorí pravdu, pričom v spise založená komunikácia svedkov K. M. G. L. P. preukazuje skutočnosť, že svedok G. uviedol, že peniaze žalobcovi vyplatil, aby mal kľud a nechcel mať opletačky s exekútormi, nakoľko má hypotéku s tým, že si zobral úver a platí to, čo nikdy nedostal. Uvedený dôkaz súd vyhodnotil ako podporný a nepriamy. Ďalej vyhodnotil, že vzhľadom k tomu, že písomné uznania dlhu sú totožné, uveril tvrdeniu žalovaného a svedkom v tom, že žalobca zistil, že jeho zamestnanci ho okrádajú, preto im dal podpísať uznanie dlhu na rovnaké sumy. S poukazom na § 558 Občianskeho zákonníka konštatoval, že v danom prípade žalovaný podpísal uznanie dlhu, ktorý neexistoval. Vychádzal z tvrdení žalovaného a svedkov, že predmetné uznávacie prehlásenie podpísali pod nátlakom a zo strachu pred žalobcom a nepripisoval mu význam. Z výpovedí svedkov ako aj z pripojených súdnych spisov vyplynulo, že všetci zamestnanci podpísali žalobcovi uznanie dlhu, pričom nebolo preukázané, že by došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a k odovzdaniu zapožičaných súm. Z uvedených dôvodov uznanie dlhu vyhodnotil ako neplatný právny úkon, nakoľko v ňom žalovaný uznal dlh, ktorý nikdy neexistoval. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli. 3. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vade, keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že zmyslom uznania dlhu je to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky, dôkazné bremeno sa prenáša na dlžníka, pričom skutočnosť, že dlh existuje možno preukázať jedinou listinou (uznaním dlhu). Ďalej upriamil pozornosť na nesprávny záver, že účastník, v prospech ktorého je domnienka stanovená, neuniesol ohľadom takejto skutočnosti dôkazné bremeno a v prípade, ak domnienka existencie uznávaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 O.s.p. skutočnosť za preukázanú. V danom prípade mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno predložením písomného uznania dlhu, a teda splnenie iba povinnosti tvrdenia na strane žalovaného nie je postačujúce. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nemožno ustáliť záver, že bolo preukázané, že dlh neexistoval, pretože výpovede svedkov sú rozporné. Vo vzťahu k jednotlivým svedeckým výpovediam uviedol, že súd prvej inštancie spochybnil svedeckú výpoveď svedka G., hoci porovnaním jeho výpovede v spise Okresného súdu Bratislava V, sp.zn. 7C/272/2011 by zistil, že svedok priznal, že si od žalobcu požičal sumu 5 600 eur z dôvodu rodinných problémov a že túto aj vrátil. Ďalej poukázal na svedeckú výpoveď V. X. z uvedeného súdneho spisu, v rámci ktorej sa vyjadril, že si od žalobcu požičal sumu 2 000 eur, ktorú mu žalobca odovzdal cca týždeň predtým, než podpísal uznanie dlhu na sumu 2 250 eur, s ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Rovnako sa podľa jeho názoru súd nevysporiadal s rozporným tvrdením V. H., nekonfrontoval jeho výpoveď so svedeckou výpoveďou z priloženého spisu, v ktorom je jeho výpoveď v tom zmysle, že žalobca mu asi cca 2 mesiace pred uznaním dlhu požičal 2 761,60 eur, pričom v tomto konaní tvrdil, že peniaze si nepožičal. Mal za to, že výpovede svedkov sú rozporné, čomu súd nevenoval dostatočnú pozornosť a oprel svoje rozhodnutie o dôkazy, v ktorých sú rozpory, a o ktorých pravdivosti musel mať dôvodné pochybnosti. Uviedol, že v predmetnom konaní uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení o existencii dlhu, a to predložením písomného uznania dlhu žalovaným, pričom povinnosťou súdu je síce posudzovať platnosť tohto právneho úkonu, ale len z hľadiska formálneho, pričom súd prvej inštancie z tohto hľadiska právny úkon uznania dlhu nevyhodnocoval, resp. svoje zistenia neuviedol, iba konštatoval, že žalovaný bol prinútený žalobcom podpísať uznanie dlhu. Poukázal na to, že okolnosti tvrdeného nátlaku žalovaný bližšie nešpecifikoval a svoje tvrdenie nepodložil dôkazmi a nebola preukázaná ani dôvodnosť strachu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 11.8.2016, v ktorom uviedol, že tvrdenia žalobcu možno považovať za účelové bez relevantného právneho základu. Podľa jeho názoru zo svedeckých výpovedí jednoznačne vyplynul skutkový stav, ktorý v konečnom dôsledku nespochybnil ani žalobca, a to, že si v pozícii prevádzkovateľa autoumyvárok zavolal v jeden deň svojich zamestnancov a jednému za druhým predložil na podpis totožné uznanie záväzku s rovnakou sumou vypočítanou s presnosťou na eurocenty. Poukázal na to, že spolu s vypočutými svedkami sa zhodli na tom, že pri podpise uznania záväzku mali zo žalobcu strach a uznanie podpísali pod nátlakom, aby mali od žalobcu „pokoj“, k reálnemu požičaniu peňazí však nedošlo. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 5790,90 eur spolu s úrokom z omeškania na tom skutkovom základe, že dňa 10.7.2009 uzatvoril so žalovaným ústnou formou zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 5 790 eur žalovanému, ktorý sa zaviazal ich vrátiť do 31.7.2009. Nakoľko si žalovaný svoju povinnosť splatiť pôžičku v dohodnutej dobe nesplnil, dňa 3.8.2009 dlh písomne uznal čo do dôvodu a výšky a zároveň sa zaviazal žalobcovi vrátiť uvedený dlh v 17-tich mesačných splátkach po 330 eur (posledná splátka vo výške 180,90 eur) so splatnosťou prvej splátky dňa 10.8.2009. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 14. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že uznanie dlhu sa považuje za samostatný zabezpečovací inštitút, pričom zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Aby uznanie dlhu malo také účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh a aby bol dlh priamo v písomnom uznaní určený čo do dôvodu a výšky. Z procesného hľadiska je zmyslom uznania dlhu to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v dobe jeho uznania existoval, pričom táto domnienka je vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. 15. V prejednávanom prípade z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie i keď nesprávne konštatoval, že žalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovaným, zároveň vyvodil, že žalovaný prostredníctvom svedeckých výpovedí preukázal, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, t.j. preukázal, že uznal dlh, ktorý v čase uznania neexistoval. 16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, že sa súd priklonil k výpovediam svedkov H., K. M. G., pričom výpoveď G. považoval vzhľadom na predloženú textovú komunikáciu s K. za spochybnenú. Odvolací súd považoval vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie za dostatočne jasné a zrozumiteľné. Je potrebné poukázať na to, že svedecké výpovede K. M. G. sú jednak zhodné s tvrdeniami žalovaného a rovnako tak nie sú rozporné s obsahom ich výpovedí v konaní pred Okresným súdom Bratislava V, sp.zn. 7C/272/2011 (vo veci žalobcu K. K. proti žalovanému S. K. o zaplatenie 5 790,90 eur s prísl.). Vo vzťahu k výpovedi G. súd prvej inštancie zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnil, prečo považoval jeho výpoveď za spochybnenú a z toho dôvodu ju nevzal pri rozhodovaní veci do úvahy. Hoci výpoveď H. nekorešpondovala s obsahom jeho výpovede v konaní sp.zn. 7C/272/2011 a ani výpoveď svedka X. v konaní sp.zn. 7C/272/2011 nebola zhodná s výpoveďami ostatných svedkov, pričom súd sa s uvedenou rozpornosťou v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie nezaoberal, podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že sa priklonil k výpovediam K. M. G. (a žalovaného) predovšetkým z dôvodu, že písomné uznania dlhu boli totožné, na základe čoho uveril tvrdeniam žalovaného a svedkom v tom, že žalobca zistil, že ho zamestnanci okrádajú, preto im dal podpísať uznanie dlhu na rovnaké sumy, ktorá podstatná skutočnosť odôvodňovala záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby. Prvoinštančný súd sa tak podľa názoru odvolacieho súdu v danom smere zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s vykonanými dôkazmi a tieto aj riadne vyhodnotil. Na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemá vplyv ani nedostatočné vyhodnotenie uznania dlhu prvoinštančným súdom ako neplatného právneho úkonu z pohľadu deklarovaného nátlaku zo strany žalobcu. 17. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. 18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).