Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/146/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511223371 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1511223371.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Steelmont Construction, a. s., Staničná 788/11, 908 51 Holíč, IČO: 43 843 115, zastúpený: JUDr. Helena Hledíková, advokátka, Matúšova 56/A, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: TK SLÁVIA AGROFERT, a. s., Májová 21, 850 05 Bratislava, IČO: 44 152 612, zastúpený: advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO: 36 722 758, o zaplatenie 233.689,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/24/2012-540 zo dňa 29.03.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/24/2012-540 zo dňa 29.03.2018 potvrdzuje. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 233.689,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 10.09.2011 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 07.11.2011 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 233.689,68 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o dielo č. XXXXXX (ďalej len „ZoD“) v znení jej dodatkov č. 1 a 2 uzavretej so žalovaným sa žalobca zaviazal vykonať pre žalovaného dielo „A. K. D. F. E. R.“ a žalovaný sa zaviazal zaplatiť dohodnutú cenu diela vo výške 1.615.000 eur bez DPH, dodatkom č. 1 bol rozšírený a upravený rozsah diela v dôsledku požadovaných ďalších prác na diele a bola zvýšená cena o 92.824,05 eur, dodatkom č. 2 bola cena diela zvýšená o sumu 170.275,91 eur, dohodnutá cena teda predstavovala bez DPH sumu 1.878.099,96 eur. Uviedol, že v priebehu realizácie diela prichádzalo zo strany žalovaného k zmenám v predmete diela v súvislosti s ktorými sa pre splnenie záväzku žalobcu vyskytla nevyhnutnosť vykonať ďalšie práce a dodávky nad rámec ZoD, ktoré v hodnote 233.689,68 Eur aj vykonal a žalovanému fakturoval faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 10.08.2011, splatnou dňa 09.09.2011, ktorú však žalovaný neuhradil. Súd vo veci vydal platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný odpor. V odpore uviedol, že faktúra č. XXXXXXX bola vystavená neoprávnene a bola žalovaným žalobcovi vrátená ako nedôvodná, keďže bola vystavená v rozpore s čl. 4 ods. 5 ZoD, práce boli vykonané ako naviac práce a nakoľko v danej veci nebol podpísaný žiaden dodatok k ZoD, náklady na ich realizáciu sú v zmysle uvedeného článku považované za súčasť pôvodnej ceny diela, preto žiadal, aby súd žalobu zamietol. Žalobca k odporu uviedol, že potreba týchto prác bola vyvolaná výraznou zmenou diela a rozšírením predmetu diela nad rámec ZoD vyvolanými žalovaným po uzavretí ZoD. Poukázal na to, že k zmenám v predmete diela dochádzalo na kontrolných dňoch, na ktorých žalovaný požadoval okrem rekonštrukcie aj rozšírenie haly a ďalšie práce na ostatných objektoch, ktoré neboli v ZoD uzavreté, niektoré práce boli dokonca kontinuálne objednávané aj po odovzdaní diela. Dal do pozornosti, že vzhľadom na veľké množstvo zmien na stavbe vyvolaných investorom, práve žalovaný požadoval podpísanie písomného dodatku až po vykonaní určitého väčšieho objemu prác, pretože v opačnom prípade by bolo nutné uzavrieť neúmerne veľa dodatkov, takáto prax už bola medzi zmluvnými stranami zavedená pri podpisoch dodatkov č. 1 a 2. Zdôraznil, že napriek tomu, že povinnosť uzavrieť písomný dodatok vyplýva aj žalovanému z čl. 3 ods. 7 ZoD, práve žalovaný znemožnil podpísanie tohto dodatku, napriek tomu, že ho zmluvné strany prerokovali a jeho vecnú časť, rozsah aj cenu odsúhlasili. Konateľ žalovaného B.. G. na pojednávaní uviedol, že k ZoD boli podpísané 2 dodatky, ktoré boli podpisované po odsúhlasení a vyhotovení prác. Presný postup si nepamätal, ale v princípe si dohodli vždy rozsah prác, ktoré majú byť predmetom dodatku a v priebehu realizácie došlo aj k podpisu dodatku, ktorého súčasťou bol aj termín dokončenia diela. Zdôraznil, že pokiaľ dohodnuté práce naviac mali vplyv na posunutie termínu dokončenia diela, bol nový termín zakotvený v dodatku. K dodatku č. 3 uviedol, že žalovaný vyhotovil návrh tohto dodatku bez posunutia termínu odovzdania diela, nakoľko práce, ktoré boli predmetom tohto dodatku, nemali mať výrazný vplyv na posunutie termínu dokončenia diela, posunutie termínu dokončenia diela navrhoval žalobca zakotviť až písomne v dodatku č. 3, teda až po dokončení diela. Nakoľko tento dodatok nebol účastníkmi podpísaný a dielo bolo odovzdané po termíne odsúhlasenom v dodatku č. 2 k ZoD, mal za to, že žalovanému vznikol jednak nárok na sankcie titulom nedodržania termínu odovzdania diela a neodstránenia kolaudačných závad diela v dohodnutých termínoch a jednak posunutie odovzdania diela mu spôsobilo škodu v tom, že nemohla prebiehať sezóna tak, ako mala. Vo vyjadrení zo dňa 17.04.2014 žalovaný pre prípad, že by zlyhala iná jeho procesná obrana, uplatnil proti žalobcovi kompenzačnú námietku. V podaní zo dňa 20.11.2017 žalovaný opätovne vzniesol námietku započítania pre prípad neúčinnosti inej procesnej obrany a uplatnil si nárok na úhradu zmluvnej pokuty za omeškanie žalobcu s plnením termínu odovzdania diela v zmysle čl. 12 ods. 2 ZoD v znení jej dodatkov za obdobie od 01.03.2011 do 04.05.2011 vo výške 610.382,49 eur a taktiež za omeškanie žalobcu s plnením povinnosti odstránenia vád a nedorobkov na diele v dodatočnej lehote v zmysle čl. 12 ods. 3 ZoD spolu vo výške 515.200 eur, pričom presne špecifikoval výšku zmluvnej pokuty pri jednotlivých odovzdávaných objektoch. Súd nariadil znalecké dokazovanie znaleckým ústavom Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení § 536 ods. 1 a 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1 a 6, § 358, § 365, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 255, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Pri rozhodovaní bral zreteľ na čl. 4.5, čl. 12.2 a čl. 12.3 Zmluvy o dielo č. XXXXXX (ďalej len „ZoD“). Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá Zmluva o dielo č. XXXXXX, na základe ktorej sa žalobca zaviazal vykonať pre žalovaného dielo „A. K. D. F. E. R.“, pričom v čl. 4 ZoD bola dohodnutá celková cena diela 1.615.000 Eur. Podľa čl. 4.5 ZoD v prípade, že zhotoviteľ vykoná naviac práce bez toho, aby došlo pred ich realizáciou k podpisu príslušného písomného dodatku sa má za to, že náklady na ich realizáciu budú považované za súčasť pôvodne dohodnutej ceny diela výške 1.615.000 Eur a znáša ich žalobca. Dňa 30.09.2010 strany uzavreli dodatok č. 1 k ZoD, ktorým sa rozšíril predmet diela, navýšila cena diela na sumu 1.707.824,05 Eur a zmenený termín odovzdania diela do 30.11.2010. Dňa 23.02.2011 došlo k uzavretiu dodatku č. 2, ktorým bolo rozšírenie prác na predmete diela v celkovej sume 170.275,91 Eur a bol dohodnutý termín odovzdania diela do 28.02.2011. Súd mal výpoveďou štatutárneho zástupcu žalovaného B.. G. ako aj svedka B.. D.Z. preukázané, že dodatky č. 1 a 2 k ZoD boli podpísané v priebehu, resp. po realizácií prác, ktoré boli predmetom týchto dodatkov, čo potvrdzujú aj preberacie protokoly - zápisy o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby, ktoré vyslovene odkazujú na ZoD a dodatok č. 3, t.j. tieto protokoly boli podpisované po termíne odovzdania diela uvedenom v dodatku č. 2 (28.02.2011) a odkazovali na neexistujúci dodatok č. 3, zmluvné strany teda ešte v apríli 2011 mali záujem uzavrieť dodatok č. 3 na práce, ktoré boli už vykonané a odovzdané týmito preberacími protokolmi. Súd konštatoval, že v priebehu realizácie diela požadoval žalovaný vykonanie ďalších prác, ktoré neboli súčasťou ZoD ani jej dodatkov č. 1 a 2, pričom obe zmluvné strany potvrdili, že rokovali o uzavretí dodatku č. 3 k ZoD z čoho vyplýva, že ani jedna zo zmluvných strán nepovažovala práce, ktoré mali byť predmetom dodatku č. 3 za práce podľa ZoD, ani dodatku č. 1 a 2. Vzhľadom na zavedenú prax podpisovania dodatkov medzi stranami, podľa súdu, nemôže byť na ťarchu žalobcu, že práce, ktoré mali byť predmetom dodatku č. 3 začal pred podpísaním dodatku realizovať, nakoľko mohol spravodlivo očakávať následné podpísanie príslušného dodatku k ZoD. Uviedol, že realizácia týchto prác nebola nikdy spochybnená, išlo o práce v hodnote 233.689,68 eur a vzhľadom na ich cenu išlo o práce väčšieho rozsahu. V súlade so záverom znalca konštatoval, že práce mali dopad na termín dokončenia diela podľa ZoD. Poukázal na to, že v priebehu realizácie diela došlo k zmene počtu pracovných objektov oproti ZoD a požiadavky žalovaného prichádzali počas realizácie a po termíne ukončenia a odovzdania. Vzhľadom na charakter a rozsah prác, ktoré mali byť predmetom dodatku č. 3, súd ustálil, že nešlo o práce naviac podľa čl. 4.5 ZoD. Súd považoval tieto práce ako práce žalovaným ústne objednané, prevzaté a žalobcom vykonané na základe ústnej zmluvy o dielo. Zdôraznil, že žalovaný v konaní nespochybnil, že práce boli ním požadované, žalobcom vykonané a odovzdané, pričom v konaní nebolo preukázané, že by medzi stranami bol ústne dohodnutý termín odovzdania týchto prác a žalovaným nikdy nebola spochybnená ich cena. Nestotožnil s tvrdeniami žalovaného, že žalobca mal predpokladať potrebu vykonania týchto prác už pri uzatváraní ZoD a uviedol, že i keď práce zapadali do celkového stavebného diela, pôvodná projektová dokumentácia s týmito prácami nepočítala. Vzhľadom ku skutočnosti, že súd neposúdil práce vykonané na základe pokynov žalovaného, ktorých zaplatenie je predmetom tohto sporu ako práce, ktoré sú súčasťou ZoD, nepovažoval nárok žalovaného uplatnený kompenzačnou námietkou za dôvodný. Konštatoval, že žalovaný by mal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty len za oneskorenie s časťou diela, ktorá bola predmetom pôvodnej ZoD a dodatkov č. 1 a 2, nie však za oneskorenie s tou časťou diela, ktorá je predmetom tohto sporu, pričom žalovaný v konaní nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie výšky nároku za omeškanie s odovzdaním časti diela podľa ZoD a dodatkov č. 1 a 2, a teda nepreukázal existenciu svojej pohľadávky spôsobilej na započítanie. Dodal, že i keby boli práce, ktoré sú predmetom tohto sporu súčasťou ZoD bolo by na žalovanom preukázať, že nemali za následok objektívne posunutie termínu odovzdania diela, a teda že k neskoršiemu odovzdaniu diela nedošlo z dôvodov na strane žalovaného a to i s poukazom na odmietnutie podpísania dodatku č. 3 žalovaným práve z dôvodu, že žalobca sa týmto dodatkom domáhal posunutia tohto termínu. Následný započítací prejav žalovaného v podaní zo dňa 20.11.2017 považoval pre jeho nejasnosť a neurčitosť za neplatný. Ohľadom časti pohľadávky na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle čl. 12 ods. 2 ZoD za omeškanie žalobcu s plnením termínu odovzdania diela poukázal na vyššie uvedené. K nároku žalovaného na zmluvnú pokutu podľa čl. 12 ods. 3 ZoD v znení jej dodatkov uviedol, že táto pohľadávka nie je spôsobilá na započítanie, nárok na túto zmluvnú pokutu si žalovaný u žalobcu nikdy neuplatnil v súlade so ZoD, prvý krát tak urobil až v započítacom prejave 24.11.2017, teda v čase, keď už bola pohľadávka premlčaná a keďže premlčanie nastalo pred tým, kedy sa pohľadávka stala spôsobilá na započítanie, nie je možné ju účinne započítať. Súd preto žalobe vyhovel, žalobcovi priznal zákonný úrok z omeškania od 10.09.2011 do zaplatenia a nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie v bode 30 a 31 bez ďalšieho odôvodnenia vzal za preukázané skutočnosti tvrdené žalobcom a vôbec sa nezaoberal tvrdeniami a dôkazmi žalovaného. Tvrdenie súdu o údajnej praxi medzi zmluvnými stranami, podľa ktorého dodatky k ZoD sa uzatvárali vždy až po vykonaní prác, podľa žalovaného nezodpovedá skutočnosti a nevyplýva ani z predložených dôkazov, čo potvrdzuje napr. dodatok č. 1, kde ponuka žalobcu bola zo dňa 16.09.2010, samotný dodatok č. 1 bol uzatvorený 30.10.2010 a v zmysle harmonogramu sa práce mali vykonať do 30.11.2010 a skutočne sa vykonávali až do konca novembra 2010. Poukázal na to, že ani dodatok č. 2 nebol podpísaný po vykonaní všetkých prác, ale pred termínom odovzdania rozsahu diela podľa tohto dodatku. Samotná skutočnosť, že niektoré naviac práce už v čase podpísania dodatkov č. 1 a 2 boli vykonané a iné ešte nie, podľa neho nepreukazuje zaužívanú prax medzi stranami o podpisovaní dodatkov po vykonaní týchto prác. Vyjadril názor, že citovanie odpovede odpovede svedka p. B.. G. súdom v napadnutom rozsudku o tom, že dodatky boli podpísané po odsúhlasení a vyhotovení prác, bolo vytrhnuté z kontextu. Do pozornosti súdu dal znenie čl. 4 ods. 5 ZoD. Podľa žalovaného súd opomenul, že strany v ZoD predpokladali a dostatočne určito upravili postup pri realizácii naviac prác, výslovne pritom počítali aj s možnosťou, že naviac práce budú realizované bez uzatvorenia dodatku k ZoD, pričom uvažovanie o praxi vymykajúcej sa ZoD by mohlo byť na mieste vtedy, ak by sa strany sporu neriadili ustanoveniami ZoD a jej dodatkov č. 1 a 2, no práve dodržaním postupu o vyhotovení súpisu, ocenení týchto naviac prác, následného odsúhlasenia objednávateľom a podpísania príslušného dodatku strany sporu postupovali len v medziach zmluvnej dikcie. Uviedol, že prax bola taká, že zmluvné strany vždy postupovali podľa ZoD, žalobca podľa svojho uváženia pristupoval k realizácii naviac prác odsúhlasených so žalovaným, či už bez uzatvorenia dodatku k ZoD alebo až po jeho uzatvorení, no žalobcovi nikdy nevzniklo právo účtovať a nikdy nevystavil faktúru na hodnotu naviac prác bez toho, aby bol podpísaný príslušný dodatok k ZoD. Ďalej namietal, že súd nesprávne nezaradil vykonanie naviac prác počas realizácie diela do rámca písomne uzavretej ZoD medzi stranami sporu a nedostatočne sa vysporiadal s povahou a charakterom týchto naviac prác. Poukázal na to, že v znaleckom posudku znalec konštatoval, že harmonogram žalobcu pomenúva aj také stavebné objekty, ktoré pôvodne neboli súčasťou ZoD, avšak žalobca už pri vypracovaní časového harmonogramu evidentne rátal s ich zhotovením z časového hľadiska a práve tieto v harmonograme žalobcu neočíslované objekty tvoria tie stavebné objekty ZoD, na ktorých sa realizovali mnohé naviac práce, ktoré mali neskôr tvoriť predmet dodatku č. 3 k ZoD, a ktorých cenu si žalobca uplatňuje v tomto konaní. Poukázal tiež na to, že v znaleckom posudku nedošlo k detailnému posúdeniu povahy jednotlivých skúmaných naviac prác. t.j. či tieto naviac práce predstavujú oproti prácam obsiahnutým v ZoD v znení jej dodatkov č. 1 a 2 len úpravu alebo zmenu pôvodne dohodnutých prác alebo predstavujú nové práce a rozšírenie diela ako takého. Ďalej namietal, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a opomenul interpretovať a aplikovať čl. 4 ods. 5 ZoD, pričom v rozpore so zásadou pacta sunt servanda neakceptoval dohodu strán sporu a povahu obchodného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu. V tomto smere uviedol, že súd nemôže v konaní zvýhodňovať žalobcu na úkor žalovaného, ani oslobodzovať spod záväzkov, ktoré tento slobodne a vážne prijal uzatvorením ZoD. Žalovaný súdu ďalej vytýkal, že sa nedostatočne vysporiadal s rozsahom realizovaných naviac prác a úplne opomenul vysporiadať sa s rozsahom menej prác v kontexte na omeškanie žalobcu riadne a včas vykonať dielo a na dohodnutý termín odovzdania diela. Vyjadril názor, že v kontexte na rozsah naviac prác a ich vplyv na riadne a včasné vykonanie diela v dohodnutom termíne odovzdania ukončeného diela je dôležité skúmať aj skutočnosť, či bol vhodne nastavený harmonogram prác na strane žalobcu a aký vzájomný vplyv mali naviac práce a menej práce. V tomto smere namietal nedôslednosť znalca pri zodpovedaní otázok, pričom súd podľa neho pochybil, keď sa bez ďalšieho stotožnil s právnym záverom znalca, keďže súd nemôže akceptovať odpovede znalca na právne otázky, ale sám mal vyhodnotiť právnu otázku omeškania, či otázku trvania záväzkového vzťahu medzi stranami. Dal do pozornosti, že podľa záverov znaleckého posudku práce nerealizované oproti ZoD v znení jej dodatkov boli v celkovej hodnote prevyšujúcej 327 tisíc Eur, čo predstavuje skoro 1/5 pôvodne ocenených a objednaných prác v zmysle ZoD v znení jej dodatkov, hodnota menej prác teda značne prevyšuje hodnotu naviac prác a muselo to vytvoriť k dobru časový priestor pre žalobcu na vykonanie diela. Poukázal na čl. 6 ods. 2 ZoD, podľa ktorého môžu byť dohodnuté termíny zmenené iba so súhlasom obidvoch strán formou dodatku k zmluve, hlavne ak strany dohodnú vykonanie prác alebo poskytnutie plnenia nad rámec zmluvy, zjavne väčšieho rozsahu a viac časovo náročného. Uviedol, že žalobca už pri vypracovaní časového harmonogramu realizácie diela vzhľadom na jeho povahu mohol a mal rátať s prípadnými navyše prácami. Podotkol, že žalobca mal právo odmietnuť vykonať naviac práce z dôvodu, že to ohrozuje včasné vykonanie diela, resp. odmietnuť vykonať naviac práce až do momentu uzatvorenia dodatku k ZoD, kde by sa odsúhlasil nový termín ukončenia a odovzdania diela, čo však neurobil. Ďalej namietal, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keď skonštatoval, že nešlo o naviac práce podľa č. 4 ods. 5 ZoD, keďže v čase podpisu zmluvy o nich žalobca nemohol mať vedomosť, kde súd zjavne nesprávne vyhodnotil čl. 4 ods. 3 a nasl. ZoD o cene diela. Súd, podľa názoru žalovaného, celkovo nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý v napadnutom rozsudku opísal zjednodušene, čo malo za následok nesprávne skutkové zistenia a závery a navyše si osvojil len jednostranný pohľad na vec prezentovaný žalobcom. Okrem toho namietal, že súd pri vyhodnocovaní dôkazov porušil rovnosť strán sporu a znevýhodnil žalovaného, pretože bez akéhokoľvek odôvodnenia vzal žalobcove tvrdenia a dôkazy ako objektívne skutočnosti, ktoré nepotrebujú ďalšie vysvetlenie a žalovaného dôkazy a tvrdenia bez akéhokoľvek odôvodnenia vyhodnotil ako rozporné, alebo sa s nimi vôbec nevysporiadal a nezohľadnil zvýhodnené postavenie žalobcu ako odborne spôsobilej osoby, ktorá uzavrela ZoD vrátane jej dodatkov č. 1 a 2 v rámci výkonu predmetu jej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti uviedol, že zo strany žalobcu nedošlo vôbec k pomenovaniu konkrétnych prác, ktoré bránili vykonávaniu diela a poukázaniu na konkrétne skutočnosti, pričom samotné všeobecné tvrdenie bez unesenia dôkazného bremena neobstojí. Zdôraznil, že žalobca ho neupozornil na žiadne možné zmeny termínov v súvislosti s naviac prácami, ktoré sú predmetom tohto sporu a žalovaný nemôže byť zodpovedný za omeškanie žalobcu. Poukázal na to, že súd v napadnutom rozsudku uviedol viaceré nepreukázané skutočnosti, keď uviedol, že cena prác, ktoré sú predmetom tohto sporu žalovaným nikdy nebola spochybnená“ a že „išlo teda o práce v hodnote 233.689,68 eur“ a mal za to, že došlo k dohode o výške ceny naviac prác medzi stranami sporu napriek tomu, že žalovaný počas celej doby súdneho konania uvádzal, že spornou skutočnosťou bola cena týchto naviac prác. Namietal tiež nepravdivosť súdom uvádzaných skutočností, keď si bez náležitého preukázania osvojil tvrdenia žalobcu, podľa ktorého údajne požiadavky žalovaného na naviac práce prichádzali po termíne ukončenia a odovzdania diela, pričom súd nevenoval náležitú pozornosť listinným dôkazom, na ktoré sa žalovaný odvolával a jeho právnej argumentácii. S poukazom na § 554 ods. 1 a § 324 OBZ a konštantnú judikatúru mal za to, že k splneniu povinnosti vykonať dielo žalobcom, došlo až po odovzdaní a riadnom dokončení diela, teda po odstránení všetkých vád a nedorobkov. Namietal, že súd od žalobcu nevyžadoval, aby svoje nároky preukázal relevantnými dôkazmi a umožnil mu úspech v spore bez toho, aby uniesol dôkazné bremeno o právnom základe svojich nárokov. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie, keď súd vyvodil, že v súvislosti s vykonaním naviac prác počas realizácie diela došlo k uzavretiu novej ústnej zmluvy o dielo medzi stranami sporu napriek tomu, že v tomto prípade neboli splnené základné predpoklady na to, aby vznikla nová zmluva o dielo. Poukázal na to, že z vyjadrení sporových strán ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa strany pokúšali ohľadne uplatneného nároku uzatvoriť ústnu dohodu, pričom súd neuviedol ktoré konkrétne osoby, kedy, kde a ako, mali vyjadriť súhlas sporových strán s uzatvorením ústnej zmluvy o dielo s konkrétnym obsahom, súd sa nevysporiadal a ani neskúmal to, či osoby vystupujúce za jednotlivú sporovú stranu pri realizácii ZoD boli oprávnené zaviazať niektorú zo strán sporu k novému zmluvnému vzťahu, novej zmluve o dielo a nevysporiadal sa ani s cenou diela v rozpore s § 536 ods. 3 a § 546 ods. OBZ. Vzhľadom na absenciu konsenzu medzi sporovými stranami, absenciu prejavov vôle konkrétnych konajúcich osôb, i absenciu vyššie uvedených podstatných náležitostí zmluvy o dielo, nemohlo podľa názoru žalovaného medzi stranami sporu dôjsť k ústne uzavretej zmluvy o dielo. Ďalej namietal, že súd nesprávne právne posúdil a ustálil neexistenciu omeškania žalobcu s plnením vyplývajúcich zo ZoD vrátane jej dodatkov a nedostatočne sa vysporiadal s tvrdením žalovaného, že v čase negociácie dodatku č. 3 už bol žalobca v omeškaní s plnením jeho povinnosti podľa ZoD vrátane dodatkov č. 1 a 2. Uviedol, že žalobca sa dostal do omeškania s odovzdaním diela v rozsahu ZoD v znení dodatkov č. 1a 2 a následne, keďže žalobca neodstránil vady a nedorobky ani v dodatočnej lehote dohodnutej sporovými stranami, opätovne sa dostal do omeškania, tentokrát s odstránením vád a nedorobkov. Poukázal na to, že žalobca v konaní nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorým by preukázal, že nebol v omeškaní s plnením podľa ZoD v znení dodatkov č. 1 a 2. Okrem toho namietal nesprávne právne posúdenie jeho nároku na úhradu zmluvnej pokuty a uviedol, že v zmysle čl. 12 ods. 2 ZoD v znení jej dodatkov, mu vznikol nárok na úhradu zmluvnej pokuty v dôsledku omeškania žalobcu s plnením termínu odovzdania diela. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo vyjadrení zo dňa 20.11.2017 uplatňoval výšku uplatneného nároku už len za obdobie od 01.03.2011 do 04.05.2011, pričom chcel predísť prípadnej spornosti, ohľadne doby omeškania s odovzdaním diela, preto svoj uplatnený nárok na zmluvnú pokutu z titulu omeškania žalobcu s odovzdaním diela upravil (zmenšil). Dodal, že pri vyčíslení nároku na zmluvnú pokutu postupoval podľa čl. 12 ods. 2 ZoD v zneni jej dodatkov a uplatnil svoj nárok len z ceny diela za ZoD v znení dodatkov, pričom existencia nároku vyplýva zo samotnej zmluvy a z jednotlivých preberacích a odovzdávacich protokolov. Vyjadril názor, že súd odmietol jeho kompenzačnú námietku na zaplatenie zmluvnej pokuty z titulu omeškania s odovzdaním diela v rozsahu ZoD v znení dodatkov v rozpore s § 388 ods. 2 OBZ. Nesúhlasil s názorom súdu, podľa ktorého je jeho nárok na zmluvnú pokutu z titulu omeškania žalobcu s odstránením vád a nedorobkov nespôsobilou pohľadávkou na započítanie a s poukazom na § 580 a nasl. OZ, § 358 a nasl. OBZ a § 388 ods. 2 OBZ mal za to, že táto pohľadávka bola od svojho vzniku započítateľná voči pohľadávkam žalobcu rovnakého druhu. Za právne neudržateľnú označil argumentáciu súdu, že nakoľko pohľadávka žalovaného bola prvý krát uplatnená až vo vyjadrení zo dňa 20.11.2017, bola už premlčaná a započítanie nie je možné pripustiť. Mal za to, že formulácia kompenzačného právneho úkonu bola dostatočne jasná a určitá, presne stanovovala identifikáciu započítavaných pohľadávok, ako aj výšku, v akom rozsahu zaniknú. S ohľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom ak nie sú dané podmienky na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žaloba zamieta a žalovaný má nárok na náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.10.2018. Zdôraznil, že prax uzatvárania dodatkov až po vykonaní prác bola bez akýchkoľvek pochybností v priebehu konania preukázaná a odmietol účelovú interpretáciu žalovaného týkajúcu sa tejto otázky. Uviedol, že Zápisom z kontrolného dňa č. 1 zo dňa 30.06.2010 preukázal že žalovaný sám výslovne požiadal o vykonanie naviac prác oproti zmluvne dohodnutým prácam s tým, že tieto naviac práce budú ošetrené dodatkom k zmluve až po ich vykonaní. Ďalej uviedol, že žalovaný sa zavádzajúcim spôsobom snaží spochybniť a prekrútiť aj ďalšie dôkazy, ktoré súd v konaní vykonal na preukázanie praxe uzatvárania dodatkov, a to výpovede štatutárneho zástupcu a svedeckú výpoveď B.. D.. S poukazom na § 266 OBZ mal za to, že preukázané skutočnosti nesporne nasvedčujú tomu, že strany mali vôľu uzatvárať dodatky k ZoD až po realizácii prác, ktoré mali byť ich predmetom, čo bolo aj preto, aby sa predišlo veľkému počtu dodatkov a tiež kvôli flexibilite a urýchleniu vykonania týchto prác. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že strany, zhodne s postupom zavedeným pri podpisovaní predchádzajúcich dodatkov, mali vôľu uzavrieť aj dodatok č. 3, a to, že žalobca bol nútený vystaviť faktúru pri prácach podľa navrhovaného dodatku č. 3 aj bez jeho podpísania, si vynútili okolnosti spôsobené žalovaným. Poukázal na to, že sporné práce aj podľa znaleckého posudku boli prácami nad rámec zadania, projektovej dokumentácie a ďalších podkladov zadaných objednávateľom pri uzatváraní ZoD a pri jej uzatváraní ich zhotoviteľ nemohol predpokladať. Zdôraznil, že strany od počiatku považovali tieto práce za práce naviac, žalovaný ich nechával naceňovať a prebiehali rokovania o ich zazmluvnení. Zotrval na tvrdení, že strany si dohodli odlišný postup a zaviedli prax, ktorou sa odklonili od čl. 4 ZoD. Podľa názoru žalobcu z konania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali zvýhodňovanie niektorej zmluvnej strany. K námietke žalovaného, že súd sa nedostatočne vysporiadal s rozsahom naviac prác a opomenul vysporiadať s rozsahom menej prác žalobca uviedol, že vykonal pre žalovaného naviac práce v hodnote 233.689,98 eur, ktoré mali byť zazmluvnené v zmysle zavedenej praxe dodatkom č. 3, pričom v konaní boli predložené prílohy k dodatku č. 3, obsahujúce súpis všetkých realizovaných naviac prác, vrátane ich ceny, ich vykonanie čo do rozsahu a ceny nebolo v konaní medzi stranami sporné. To, že došlo k zhode v cene, podľa neho, vyplýva aj z e-mailovej komunikácie medzi B.. D. a B.. T. a súdu bola predložená aj posledná verzia prílohy k dodatku č. 3 s cenou vo výške žalovanej sumy (194.741,40 eur bez DPH), ktorá bola stranami odkomunikovaná a odsúhlasená. Vyjadril názor, že žalovaný zavádzajúco uvádza, že podľa znaleckého posudku boli nerealizované práce oproti ZoD v znení jej dodatkov v celkovej hodnote prevyšujúcej 327 tisíc eur, pritom znalec len uviedol, že nejaké naviac práce zaregistroval v dodatku č. 3, ktorý nebol podpísaný, ale ich vplyv, aj keď cenovo dosť zaujímavý, nevedel ohodnotiť pretože nepoznal jeho položkovú tvorbu. Ohľadom menej prác uviedol, že bol zachovaný postup podľa čl. 4 ods. 7 ZoD, pričom menej práce spočívali predovšetkým v znížení ceny diela o cenu zariadenia interiérov, pri ktorých dodávateľa zabezpečil žalovaný, nemalo to vplyv na termín plnenia. Poukázal na to, že žalovaný v návrhu dodatku č. 3 k ZoD rozsah nerealizovaných prác nešpecifikoval a nešpecifikoval ich ani v konaní. K údajnému porušeniu rovnosti strán uviedol, že zmluva bola výrazne v neprospech žalobcu a jej návrh vypracoval žalovaný. Mal za to, že žalovaný síce namieta, že súd neakceptoval ním produkované dôkazy, no neuviedol, ktoré a v priebehu konania neprodukoval žiadne relevantné dôkazy, naopak, žalobca svoje tvrdenia preukázal. K harmonogramu, ktorý bol súčasťou ZoD uviedol, že tento bol nútený aktualizovať tak, aby reflektoval práce, ktoré boli žalovaným v priebehu stavby požadované nad rozsah predmetu pôvodnej ZoD. Názor svedka B.. D., že niektoré práce sa dali vykonávať súbežne pri prebiehajúcich prácach a pri zapojení väčšieho množstva ľudí, by to bolo zvládnuteľné, podľa neho postráda akúkoľvek relevanciu, keď žalobca jednak preukázal, že v rozhodujúcom období bol na stavbe dostatočný počet pracovníkov i mechanizmov a jednak to bolo vyvrátené názorom znalca, podľa ktorého ani zapojenie väčšieho množstva pracovníkov, by nemalo žiaduci efekt. Zdôraznil, že skutočnosť, že predmetné práce boli požadované aj po termíne ukončenia podľa dodatku č. 2 preukázal listinnými dôkazmi a súd záver o tom, že dodatky č. 1 a 2 boli podpísané v priebehu alebo po realizácii ustálil na základe jednoznačných dôkazov - výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného ako aj svedka. K otázke právnej kvalifikácie poukázal na zásadu iura novit curia, pričom právna kvalifikácia súdu obstojí. K osobe B.. D. uviedol, že bol oprávnený rokovať vo veciach ZoD. Žalobca mal za to, že skutočnosť, že nebol v omeškaní preukázal súpisom prác, zápismi z kontrolného dňa a poukázal tiež na znalecký posudok a na projekt úpravy parkoviska, zadaný žalovaným v 04/2011, z ktorého vyplýva, že žalobca nemohol byť v omeškaní, pretože nemohol plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania žalovaného. Rozhodnutie súdu, ktorým neprihliadol na započítaciu námietku, považoval za správne, dielo nemohlo byť ukončené v termínoch dohodnutých dodatkom č. 2 z dôvodov na strane žalovaného v dôsledku požadovaných dodatočných naviac prác. Poprel aj vznik nároku na zaplatenie sankcií za omeškanie s odstránením vád a nedorobkov, keď žalovaným predložený dôkaz - súpisy vád a nedorobkov s uvedením termínov na odstránenie jednotlivých vád a dátumoch ich odstránenia, postráda rozhodujúcu náležitosť objektívneho a relevantného dôkazu, keď obsahuje iba potvrdenie o dátume odstránenia žalovaným, ale absentuje v ňom aj potvrdenie tejto skutočnosti žalobcom. Uviedol, že ZoD v čl. 12 bod 3 oprávňovala objednávateľa účtovať zmluvnú pokutu, táto pokuta však žalobcovi nikdy vyúčtovaná nebola, teda takáto pohľadávka neexistovala a ak by ak existovala, jej vznik sa môže datovať až od vyčíslenia v podaní súdu zo dňa 20.11.2017. S poukazom na § 358 OBZ mal za to, že v čase stretu pohľadávok bola pohľadávka žalovaného už premlčaná a takúto pohľadávku nie je možné započítať, okrem toho žalovaný námietku započítania riadne neuplatnil. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa18.03.2019. Tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení považoval za účelové a zavádzajúce a zároveň zotrval na svojej predošlej argumentácii. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že B.. D. bol osobou oprávnenou konať za žalovaného v zmluvnom vzťahu, pretože B.. D. nebol v pracovnoprávnom pomere so žalovaným, nebol oprávnený zaväzovať žalovaného, vykonával len technický dozor nad vykonávaním diela žalobcom. Tvrdenie žalobcu, že vystavenie faktúry zo strany žalobcu malo byť spôsobené úmyselným nepodpísaním dodatku č. 3 zo strany žalovaného, pričom tým malo byť sledované vytvorenie podmienok pre uplatnenie sankcií za omeškanie, označil ako absurdné, najmä s prihliadnutím na fakt, že toto tvrdenie je v rozpore s ustanoveniami ZoD a žalobca evidentne opomína čl. 4 bod 5 ZoD. Zdôraznil, že v ustanoveniach ZoD si strany sporu jasne stanovili, že zmena práv a povinností zo ZoD si vyžaduje písomnú formu, k uzatvoreniu písomnej dohody, ohľadne realizácie a ceny naviac prác uplatnených v tomto konaní, ale nikdy nedošlo. Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že strany sporu uzatvorili ZoD slobodne a vážne podľa OBZ, a teda došlo medzi nimi k vzniku obchodného záväzkového vzťahu, v ktorom sa prejavuje zásada zmluvnej voľnosti strán a zásada pacta sunt servanda. Uviedol, že žalobca v konaní hodnoverne nepreukázal, že by v rozhodujúcom období bol na stavbe dostatočný počet pracovníkov i mechanizmov, a teda nie chybou žalovaného nemohlo byť dielo ukončené v termínoch dohodnutých dodatkom č. 2, ale práve nečinnosťou na strane žalobcu, čo vo svojej výpovedi potvrdil svedok B.. D. a B.. G.. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal tvrdenie, že jeho omeškania s plnením spôsobilo to, že svoje povinnosti nemohol riadne a včas splniť z dôvodu naviac prác požadovaných žalovaným. Za zavádzajúce označil tvrdenie žalobcu, že mu údajne zmluvná pokuta nikdy vyúčtovaná nebola a poukázal na to, že písomne vyzval žalobcu na úhradu zmluvnej pokuty Výzvou zo dňa 20.09.2011, splatnosť zmluvnej pokuty nastala deň nasledujúci po dni, kedy bola výzva na jej úhradu žalobcovi doručená, súd bol preto povinný prihliadnuť na námietku započítania. 5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 10.05.2019. Zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach. Vyjadril názor, že žalovaný zavádza, keď popiera zavedenú prax uzatvárania dodatkov k ZoD až po vykonaní a zhodnotení prác. Nebolo mu známe o čo opiera žalovaný názor, že práce dohodnuté v dodatkoch č. 1 a 2 boli realizované z časti pred podpisom príslušného dodatku a z časti po jeho podpise, nie je totiž pravdou, že táto skutočnosť vyplýva z viacerých listín založených v súdnom spise, napokon sám žalovaný ani nevie explicitne označiť listiny, z ktorých by to vyplývalo. Okrem toho uviedol, že vzhľadom na dovtedajšiu prax nemal dôvod na obavy s omeškaním s vykonaním prác, pretože zmeny v rozsahu prác predpokladali aj zmenu termínu ukončenia diela, pričom prebiehali rokovania o dodatku č. 3 k ZoD, ktorý mal reflektovať rozšírenie predmetu zmluvy a mala byť upravená aj zmena zmluvy v časti termínu plnenia, kedy žalobca v dobrej viere akceptoval požiadavku žalovaného na takýto postup, práce v požadovanom rozsahu vykonal a nemôže mu byť na ťarchu, že žalovaný zmaril uzavretie dodatku č. 3 k ZoD. Uviedol, že B.. D. bol oprávnený rokovať vo veciach ZoD, čo vyplýva zo záhlavia ZoD, kde bol uvedený ako osoba oprávnená rokovať vo veciach zmluvy a tiež to vyplýva z predloženej e-mailovej dokumentácie, pričom konanie v tejto veci je potrebné posúdiť aj s použitím § 15 OBZ. Uviedol, že v konaní preukázal, ktoré práce bránili pokračovaniu prác dohodnutých ZoD v pôvodnej verzii, keď predložil zoznam prác, pri ktorých jasne vymedzil, ktoré práce bránili pokračovaniu zmluvných prác a okrem toho dielo malo byť odovzdané ako celok, čo nebolo možné bez vykonania naviac prác. Zotrval na tvrdení, že žalovaný mu nikdy nevyúčtoval zmluvnú pokutu za omeškanie s odstránením vád, výzva na úhradu zmluvnej pokuty zo dňa 20.09.2011, bola výzva na úhradu zmluvnej pokuty za omeškanie s odovzdaním diela. 6. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané. 7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 29Cb/24/2012-540 zo dňa 29.03.2018 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/24/2012-540 zo dňa 29.03.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 11. Odvolací súd mal z dokazovania pred súdom prvej inštancie preukázané, že medzi sporovými stranami bola uzavretá Zmluva o dielo č. XXXXXX (ďalej len „ZoD“), na základe ktorej sa žalobca zaviazal vykonať pre žalovaného dielo „A. K. D. F. E. R.“ a ktorá bola zmenená dodatkom č. 1 zo dňa 30.09.2010 a dodatkom č. 2 zo dňa 23.02.2011, ktorými sa rozšíril predmet diela, bol zmenený termín odovzdania diela a navýšená cena za dielo. V priebehu realizácie diela dochádzalo zo strany žalovaného k zmenám v predmete diela, žalovaný požadoval od žalobcu vykonanie ďalších prác v hodnote 233.689,68 eur, ktoré neboli súčasťou pôvodnej Zmluvy o dielo č. XXXXXX, ani jej dodatkov č. 1 a 2, pričom ohľadom týchto naviac prác mal byť medzi sporovými stranami uzavretý dodatok č. 3, ku ktorého podpisu však pre nezhody medzi sporovými stranami ohľadne termínu odovzdania diela, nikdy nedošlo. Cena týchto prác bola fakturovaná zo strany žalobcu žalovanému faktúrou č. 2011129 zo dňa 10.08.2011, splatnou dňa 09.09.2011, žalovaný však túto faktúru odmietol zaplatiť s odôvodnením že bola vystavená neoprávnene, keďže v danej veci nebol podpísaný dodatok č. 3, náklady na ich realizáciu sú v zmysle čl. 4 ods. 5 ZoD považované za súčasť pôvodnej ceny diela. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zo skutočnosti, že obe zmluvné strany potvrdili, že rokovali o uzavretí dodatku č. 3 k ZoD vyplýva, že ani jedna zo zmluvných strán nepovažovala práce, ktoré mali byť predmetom dodatku č. 3 za práce podľa ZoD, ani dodatku č. 1 a 2. Okrem toho je zrejmé, že žalobca nemohol mať v čase podpisu ZoD vedomosť o požiadavke realizácie týchto prác, pôvodná projektová dokumentácia, na základe ktorej žalobca vypracoval cenovú ponuku, s týmito prácami nepočítala. Rovnako skutočnosť, že práce vykonané ako naviac práce sú prácami vykonanými nad rámec prác tvoriacich ZoD, dohodnutý v zmluve zadania projektovej dokumentácie k stavebnému konaniu a ďalších podkladov, zadaných pri uzatváraní zmluvy potvrdil aj znalec v záveroch znaleckého posudku, ktorý zároveň uviedol, že pri uzatváraní ZoD zhotoviteľ v žiadnom prípade nemohol predpokladať vykonanie týchto prác. O tom, že tieto práce nemohli byť súčasťou ZoD svedčí aj fakt, že dňa 06.06.2011 bolo vydané rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby a povolení užívania stavby a taktiež objekt „SO 12 Studňa“, ktorý bol prevzatý žalovaným dňa 30.06.2011, nemohol byť vykonávaný ako súčasť ZoD, nakoľko bol realizovaný na základe objednávky zo dňa 22.06.2011, čo je výslovne v preberacom protokole uvedené. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil, že v prípade sporných naviac prác nešlo o práce podľa čl. 4 ods. 5 ZoD a protichodná argumentácia žalovaného je v tomto smere nedôvodná. 12. Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku žalovaného, že súd bez ďalšieho odôvodnenia mal za preukázanú prax medzi stranami, podľa ktorej sa dodatky k ZoD uzatvárali vždy až po vykonaní prác, pričom sa nezaoberal tvrdeniami a dôkazmi žalovaného. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel ku konštatovaniu o praxi medzi stranami pri uzatváraní dodatkov k ZoD po tom, čo vyhodnotil všetky tvrdenia strán a relevantné dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, pričom v bode 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že „Súd mal v tomto smere výpoveďou štatutárneho zástupcu žalovaného ako aj svedka preukázané, že napriek tvrdeniam právneho zástupcu žalovaného boli dodatky č. 1 a 2 k ZoD podpísané v priebehu, resp. po realizácií prác, ktoré boli predmetom týchto dodatkov.“ Odvolací súd dáva do pozornosti, že sám konateľ žalovaného B.. G.L. na pojednávaní dňa 23.01.2014 uviedol, že dodatky boli podpísané po odsúhlasení a vyhotovení prác, ktoré boli predmetom týchto dodatkov, potvrdil, že v princípe sa dohodol vždy rozsah prác, ktoré majú byť predmetom dodatku a v priebehu realizácie došlo aj k podpisu dodatku, ktorého súčasťou bol aj termín odovzdania diela. Táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede svedka B.. A. D., ktorý na stavbe pracoval ako externý konzultant a technický dozor, keď na pojednávaní dňa 23.01.2014 uviedol, že prax prebiehala tak, že svedok sa zúčastňoval na kontrolných dňoch, na ktorých boli dohadované naviac práce, po ich zhodnotení svedok vykonanie týchto prác schválil a tie ktoré boli odsúhlasené a schválené boli neskôr zahrnuté do dodatkov k ZoD, kedy väčšina týchto prác bola v čase podpisu dodatku vykonaná a niektoré práce prebiehali dlhšiu dobu. Okrem toho táto skutočnosť vyplýva napr. aj zo Zápisu z kontrolného dňa č. 1 zo dňa 30.06.2010, kde sa výslovne dohodlo, že zemné práce budú vykonávané od 06.07.2010 pred podpisom dodatku k ZoD na základe požiadavky investora. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného, že citovanie výpovede B.. G. v napadnutom rozsudku bolo vytrhnuté z kontextu, nakoľko táto sa nezakladá na pravde, súd prvej inštancie len citoval časti jeho výpovede, ktoré boli v danom kontexte relevantné. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že žalovaný odmietol podpísať dodatok č. 3, nemožno pripísať na ťarchu žalobcu, pretože takýto záver by bol v rozpore s dobrými mravmi a nereflektoval by dobromyseľné konanie žalobcu, ktorý vzhľadom na zavedenú prax podpisovania dodatkov medzi stranami v priebehu alebo po realizácii prác, začal realizovať práce, ktoré mali byť predmetom dodatku č. 3 pred podpísaním tohto dodatku, nakoľko mohol spravodlivo očakávať následné podpísanie príslušného dodatku k ZoD. 13. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a opomenul interpretovať a aplikovať čl. 4 ods. 5 ZoD, pričom v rozpore so zásadou pacta sunt servanda neakceptoval dohodu strán sporu a povahu obchodného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu. Odvolaciemu súdu a nepochybne aj súdu prvej inštancie je známe znenie ustanovenia čl. 4 ods. 5 ZoD, avšak žalovaný opomína skutočnosť, že zmluvné strany si medzi sebou zaviedli odlišnú prax ohľadne uzatvárania dodatkov, ktorou sa odklonili od čl. 4 ods. 5 ZoD. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj ustanovenie čl. 3 ods. 7 ZoD, podľa ktorého „Ak dôjde v priebehu realizácie diela k objednávateľom vyvolanej zmene oproti dokumentácii uvedenej bode 1 a 2, čl. 2 tejto zmluvy, zaväzujú sa zmluvné strany uzavrieť písomný dodatok k tejto zmluve, ktorého obsahom bude predmet dodatku, úpravy ceny diela, termín realizácie a úprava ostatných dotknutých ustanovení tejto zmluvy v rozsahu primeranom novovzniknutým skutočnostiam. Písomný návrh na uzavretie dodatku predloží zhotoviteľ do 3 pracovných dní od návrhu zmeny a špecifikácie obsahu a rozsahu zmeny pred začatím požadovaných zmien. Naviac práce budú realizované až po podpise dodatku k zmluve.“ Keďže odvolací súd mal aj zo záverov znaleckého posudku preukázané, že v danom prípade došlo k zmene predpokladanej čl. 3 ods. 7 ZoD, vzhľadom na znenie tohto zmluvného ustanovenia je zrejmé, že žalovaný bol povinný uzavrieť písomný dodatok k zmluve. Žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť, keď so žalobcom neuzavrel ďalší dodatok, týkajúci sa sporných naviac prác, a teda je to práve žalovaný, kto porušil zásadu pacta sunt servanda, v zmysle ktorej dohody treba dodržiavať. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nakoľko sa obe zmluvné strany zhodným prejavom vôle odchýlili od ustanovenia čl. 4 ods. 5 ZoD, keď pred ešte podpisom dodatkov žalovaný objednával naviac práce a žalovaný mu ich dodával, nemožno túto skutočnosť hodnotiť výlučne v neprospech žalobcu, ale následky prejavenej vôle nesú obe zmluvné strany, a to aj vo vzťahu k naviac prácam, ktoré sú predmetom tohto sporu. 14. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku, že súd prvej inštancie v konaní zvýhodnil žalobcu na úkor žalovaného, kedy po preskúmaní prípadu odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti nasvedčujúce zvýhodňovaniu, resp. znevýhodňovaniu niektorej sporovej strany. Ďalej, pri tvrdení, že súd sa nedostatočne vysporiadal s rozsahom realizovaných naviac prác a úplne opomenul vysporiadať sa s rozsahom menej prác v kontexte na omeškanie žalobcu riadne a včas vykonať dielo a na dohodnutý termín odovzdania diela mal odvolací súd za to, že žalovaný účelovo interpretuje závery znalca v znaleckom posudku, pričom žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu žalobca v rozpore s čl. 4 ods. 7 ZoD fakturoval práce, ktoré neboli realizované a nepreukázal ani, že by nerealizované práce mali vplyv na termín plnenia. Odvolací súd sa nestotožnil s námietku žalovaného, podľa ktorého súd nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý podľa neho opísal extrémne zjednodušene, čo malo za následok nesprávne skutkové zistenia a závery. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na spravodlivé rozhodnutie vo veci, pričom zistený skutkový stav zároveň zrozumiteľne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal, keď upriamil pozornosť na podstatné skutočnosti a okolnosti, ktoré boli pre právne posúdenie veci rozhodujúce. Za nedôvodné a nepreukázané odvolací súd považoval i tvrdenie žalovaného, že súd si osvojil len jednostranný pohľad na vec prezentovaný žalobcom, nakoľko je evidentné, že súd k svojim právnym záverom dospel na základe riadne vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, pričom skutočnosť, že napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté v prospech žalobcu nemožno vykladať ako jednostranný pohľad na vec, či uprednostňovanie žalobcu pre žalovaným. 15. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal tvrdenie, že jeho omeškanie s plnením vyplývajúcim zo ZoD bolo spôsobené z dôvodu naviac prác požadovaných žalovaným. Toto tvrdenie je podľa názoru odvolacieho súdu nepravdivé. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na dôkazy ako zápisy z kontrolných dní, stavebný denník, či znalecký posudok, v ktorom znalec jednoznačne uviedol, že vykonanie naviac prác malo dopad na termíny dokončenia diela podľa zmluvy, najmä keď ich veľká časť bolo žalovaným nárokovaná po termíne ukončenia a odovzdania diela dohodnutom na 28.02.2011. Odvolací súd nesúhlasí ani s názorom žalovaného, že žalobca bol v danom zmluvnom záväzku medzi stranami sporu zvýhodnený, keďže realizovanie stavieb je ťažiskovým predmetom jeho podnikateľskej činnosti. Predmet podnikania žalobcu je v tomto prípade úplne irelevantný, medzi sporovými (zmluvnými) stranami ide o obchodný záväzkovoprávny vzťah, v ktorom sú si subjekty rovné a rovnako si musia plniť svoje zmluvné povinnosti. 16. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd nesprávne právne posúdil vznik nového právneho vzťahu medzi stranami sporu, keď vyvodil, že v súvislosti s vykonaním naviac prác počas realizácie diela došlo k uzavretiu novej ústnej zmluvy o dielo medzi sporovými stranami, odvolací súd uvádza nasledovné. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný si od žalobcu objednal ďalšie práce nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo a jej dodatkov č. 1 a 2. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalobca tieto objednané práce vykonal a žalovanému odovzdal. Nakoľko pre zmluvu o dielo Obchodný zákonník nevyžaduje obligatórne písomnú formu, zmluvné strany mohli uzavrieť zmluvu o dielo aj ústne tak, že sa dohodli o jej podstatných náležitostiach. Zmluvnými strany ústnej zmluvy o dielo boli žalobca a žalovaný, predmetom takejto ústnej zmluvy o dielo boli žalovaným požadované naviac práce, ktoré sú predmetom tohto sporu, a ktoré žalobca preukázateľne pre žalovaného vykonal, preto žalobca je povinný zaplatiť cenu za ich vykonanie. Vo vzťahu k cene diela je potrebné uviesť, že zmysle § 536 ods. 3 OBZ, cena diela alebo spôsob jej určenia nemusí byť v zmluve uvedený ak strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia a nemožno tiež opomínať, že cena za dielo (naviac práce) bola uvedená v navrhovanom dodatku č. 3, a táto nebola stranami spochybnená pretože dôvodom neuzavretia dodatku č. 3 bola len nezhoda ohľadne termínu odovzdania diela, nie však cena za práce naviac. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva, že k takejto právnej kvalifikácii právneho úkonu, súd dospel na základe výkladu prejavu vôle sporových strán a taktiež na základe následného správania strán. Odvolací súd dodáva, že žalovaný počas konania nespochybnil, že by predmetné naviac práce neobjednal alebo že by mu ich žalovaný nedodal, a keďže v konaní bolo preukázané, že nejde o práce na základe čl. 4 ods. 5 pôvodnej ZoD v znení jej dodatkov č. 1 a 2, žalovaný je povinný za takto poskytnuté plnenie žalobcovi zaplatiť cenu za vykonanie diela v zmysle § 536 ods. 1 OBZ. 17. Žalovaný v rámci procesnej obrany uplatnil dvakrát kompenzačnú námietku voči nárokom žalobcu. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke vznesenej žalovaným vo vyjadrení zo dňa 17.04.2014, ktorou chcel započítať svoj nárok na úhradu zmluvných sankcií podľa ZoD ako sú vyčíslené vo Výzve na úhradu zmluvnej pokuty zo dňa 20.09.2011 do výšky sumy nárokovanej žalobcom v tomto spore, sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 30. napadnutého rozsudku, na ktoré týmto zároveň odkazujeme. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že dielo nebolo ako celok odovzdané dňa 28.02.2011, ako bolo dohodnuté v dodatku č. 2 k ZoD, avšak vzhľadom na skutočnosť, že sporné naviac práce neboli súdom posúdené ako práce v zmysle čl. 4 ods. 5 ZoD, je zrejmé, že nárok žalovaného nie je dôvodný, nakoľko mu nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za oneskorenie s odovzdaním tej časti diela, ktorá je predmetom tohto sporu. Keďže žalovaný v konaní nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie výšky nároku za omeškanie s odovzdaním časti diela podľa ZoD a dodatkov č. 1 a 2, nepreukázal existenciu ani výšku svojej pohľadávky spôsobilej na započítanie, preto táto kompenzačná námietka nie je schopná vyvolať žalovaným zamýšľané právne následky. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke vznesenej žalovaným vo vyjadrení zo dňa 20.11.2017, v ktorom uviedol, že jeho nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle čl. 12 ods. 2 ZoD za omeškanie žalobcu s plnením termínu odovzdania diela je vo výške 610.382,49 Eur a nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v dôsledku omeškania žalobcu s plnením povinnosti odstránenia vád a nedorobkov na diele v dodatočnej lehote určenej zmluvnými stranami v zmysle čl. 12 ods. 3 ZoD v znení jej dodatkov je za všetky objekty spolu vo výške 515.200 Eur, pričom v tomto započítacom prejave presne špecifikoval výšku zmluvnej pokuty pri jednotlivých odovzdávaných objektoch, sa odvolací súd rovnako stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 31. napadnutého rozsudku. Odvolací súd poukazuje na to, že započítanie, ako každý právny úkon, musí byť zrozumiteľný a určitý, z prejavu vôle veriteľa musí predovšetkým vyplývať, ktorú určitú pohľadávku alebo viac pohľadávok a v akej výške chce započítať voči inej alebo viacerým iným pohľadávkam, ktoré má dlžník v právnej pozícii veriteľa voči nemu. Tento započítací úkon žalovaného však, v rozpore s uvedeným, nebol dostatočne určitý z dôvodu, že žalovaný nešpecifikoval, ktorú zo svojich pohľadávok započítava na pohľadávku žalobcu uplatnenú v tomto konaní, preto ho nemožno považovať za platný. Okrem toho ani v tomto započítacom úkonu si žalovaný neuplatnil a nevyčíslil výlučne nárok na zmluvnú pokutu titulom omeškania a plnením termínu odovzdania diela v zmysle čl. 12 ods. 2 ZoD v znení jej dodatkov č. 1 a 2, ktorý by mu bol prináležal za omeškanie časti diela podľa pôvodnej ZoD v znení jej dodatkov č. 1 a 2, ale uplatnil si nárok za omeškanie s plnením celého diela, pričom iba upravil termíny, za ktoré si zmluvnú pokutu uplatnil, čo nemožno považovať za dôvodné. Správny je tiež záver súdu, ktorý ohľadom nároku žalovaného na zmluvnú pokutu titulom omeškania s plnením povinnosti odstránenia vád v zmysle čl. 12 ods. 3 ZoD v znení jej dodatkov č. 1 a 2, uviedol, že táto pohľadávka nie je spôsobilá na započítanie nakoľko si žalovaný u žalobcu nikdy neuplatnil v súlade so ZoD, prvý krát tak urobil až v započítacom prejave 24.11.2017, teda v čase, keď už bola pohľadávka premlčaná. Výzva žalovaného zo dňa 08.08.2011 adresovaná žalobcovi, na ktorú sa žalovaný odvoláva, bola len výzvou na rokovanie, nie uplatnením nároku v súlade so ZoD. Pretože premlčanie nastalo pred tým, kedy sa pohľadávka stala splatná, a teda spôsobilá na započítanie, nie je možné ju v zmysle § 358 OBZ účinne započítať. 18. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 2221/2007: Súd musí nielen rešpektovať právo, ale aj jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie len súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. 19. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97). 20. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 21. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/24/2012-540 zo dňa 29.03.2018 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie, samostatným rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).