Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/266/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514213632 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1514213632.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: O. P.., R.. XX.XX.XXXX, T. D. F. XXX/XX, A. J., zastúpená: JUDr. Eva Peničková, advokátka, so sídlom Okružná 2060/9, Dolný Kubín, proti žalovaným: X/ S.. E. Q., R.. XX.X.XXXX, T. D. V. XXX/X, D., 2/ K.. J. Q., R.. X.X.XXXX, T. D. Š. XXXX/XX, D., 3/ S.. E. Q., R.. X.X.XXXX, Š. XXXX/XX, D., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 1.4.2019, č.k. 43C/284/2014-789, v znení opravného uznesenia zo dňa 24.5.2019, č.k. 43C/284/2014-804 a na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti opravnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.5.2019, č.k. 43C/284/2014-804 jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 1.4.2019, č.k. 43C/284/2014-789, sa p o t v r d z u j e. Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.5.2019, č.k. 43C/284/2014-804 sa o d m i e t a. Žalobkyni sa proti žalovaným 1/, 2/, 3/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v znení opravného uznesenia súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľom S.. W. Q., R.. XX.X.XXXX, W..Č.. XXXXXX/XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom Š. XXXX/XX, D., uvedené v listine o vydedení zo dňa 24.11.2013, naposledy bytom Š. XXXX/XX D., uvedené v listine o vydedení zo dňa 9.10.2002 nie sú dané (výrok I) a žalobkyni proti žalovaným 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ustanovením § 460, § 461 ods. 1, 2, § 469a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v posudzovanom prípade považoval žalobu za dôvodnú. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný reálny záujem poručiteľa o žalobkyňu. Na základe skúmania vzťahu poručiteľa a žalobkyne mal súd prvej inštancie za dokázané, že poručiteľ určil otcovstvo k žalobkyni a dal jej svoje priezvisko až tri mesiace po jej narodení. Spoločné spolužitie matky žalobkyne a poručiteľa trvalo 4 mesiace do 26.6.1976, keď matka žalobkyne so žalobkyňou opustila spoločnú domácnosť. Nebolo sporným, že odvtedy ako si ako dieťa mohla pamätať do dátumu vydedenia, sa poručiteľ a žalobkyňa stretli dva razy. Konštatoval, že celý záujem poručiteľa o žalobkyňu bol len v rozsahu plnenia vyživovacej povinnosti súdom. Poručiteľ navštevoval maloletú žalobkyňu iba necelý rok po rozvode, čo súd prvej inštancie vyvodil z podania samotného poručiteľa v konaní o danie súhlasu na zmenu priezviska zo dňa 12.3.1990, keď uviedol, že s maloletou sa snažil stretávať, toto však trvalo len necelý rok. Zároveň uvedené vyvodil z rozsudku o danie súhlasu na zmenu priezviska, kde súd konštatoval, že poručiteľ o dcéru od rozvodu, teda počas 13 rokov reálny záujem neprejavil. Pokiaľ by bolo zo strany matky bránené v styku s maloletou, mal súd prvej inštancie za to, že v prípade záujmu o maloletú mal poručiteľ ako právne vzdelaný človek možnosť podať na súd návrh na úpravu styku, čo však až do plnoletosti žalobkyne nevykonal. Ohľadom zmeny priezviska žalobkyne súd prvej inštancie konštatoval, že z dôvodu absencie otca v živote žalobkyne a potrebe niekam patriť, požiadala žalobkyňa matku o možnosť mať priezvisko A.. Uvedené skonštatoval aj konajúci súd, keď v rozsudku uviedol, že napriek nesúhlasu poručiteľa, nezistil jeho reálny záujem o žalobkyňu. Jediným kontaktom žalobkyne s poručiteľovou rodinou bolo stretávanie sa s otcom poručiteľa, dedkom Q. a jeho sestrou, tetou Q.. Tvrdenie žalovaných, že za týmito stretnutiami bol poručiteľ, ktorý jej cez nich mal posielať darčeky a peniaze, nemal súd prvej inštancie za preukázané svedeckými výpoveďami, nakoľko vypočutí svedkovia tieto tvrdenia popreli. Z konania o zrušenie vyživovacej povinnosti, súd prvej inštancie zistil, že poručiteľ vo veku žalobkyne 17 rokov a 8 mesiacov podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. S dcérou sa nekontaktoval ohľadom jej ďalšieho možného štúdia za účelom získania maturity a dňa 12.7.1993 podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Žalobkyňa následne pokračovala v štúdiu formou popri zamestnaní. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že poručiteľ platil výživné v rozsahu určenom súdom, pričom v zmysle posledného rozhodnutia o výživnom to bola suma 5 808,00 Sk. Dané výživné bolo uhrádzané prostredníctvom poštových poukážok v sume 5 810,00 Sk, čiže o 2,00 Sk viac ako bolo súdom určené. Dôvod vydedenia poručiteľa spočíval aj v podvodnom a neoprávnenom vymáhaní výživného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zaujal názor, že podanie návrhu na určenie výživného ako dôvod vydedenia neobstojí, nakoľko sa jedná o právo v zmysle príslušných ustanovení zákona o rodine. S poukazom na neprípustnosť vydedenia z dôvodu uplatnenia výživného na súde, sa súd prvej inštancie daným dôvodom nezaoberal. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že poručiteľ si nevybudoval s dcérou vzťah a nie je dôvodné, aby znášala následky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavila záujem, spôsobil značne poručiteľ, tým že dcéru nekontaktoval a nestretával sa s ňou. Daný stav žalobkyňa nezavinila, keď práve poručiteľ si mal s dcérou vybudovať prirodzený rodičovský vzťah. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno od žalobkyne požadovať, aby zmenila svoj postoj voči poručiteľovi po dosiahnutí plnoletosti. 3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p“) a priznal nárok na náhradu trov konania plne úspešnej žalobkyni. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalované 1/ až 3/ majúc za to, že sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) a h) C.s.p., t.j. neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zhrnuli skutkový stav uvádzajúc, že poručiteľ bol tou osobou, ktorá zabránila matke žalobkyne, aby išla na interrupciu. Potom, čo poručiteľa matka žalobkyne opustila, žiadal súd aby bola žalobkyňa zverená do jeho starostlivosti, avšak nebolo mu vyhovené. Poručiteľ za žalobkyňou pravidelne chodieval a usiloval sa o kontakt s ňou. Vo veku 13 rokov žalobkyňa z vlastnej iniciatívy požiadala o zmenu priezviska z Q. na A., aby poručiteľovi ublížila. Poručiteľ vzorne platil výživné na žalobkyňu a dokonca aj tri roky na matku žalobkyne, posielal balíky a darčeky a mal záujem o osobné stretávanie sa so žalobkyňou. Žalobkyňa nikdy poručiteľa nekontaktovala ani mu nenapísala list. Pred konaním o výživné poručiteľa nekontaktovala, ale rovno sa obrátila na súd. V konaní tvrdila, že študuje na vysokej škole, avšak konanie predlžovala a neoznámila súdu ani poručiteľovi, že štúdium po mesiaci zanechala. Ani po tom, čo sa žalobkyni narodili deti, nemala záujem o kontakt s poručiteľom. Žalobkyňa počas života o poručiteľa nejavila žiaden záujem, nepozvala ho na svadbu, neoznámila mu narodenie detí ani iné udalosti z jej života. Mali tak za to, že dôvod vydedenia bol daný a žalobkyňa nepreukázala opak. Poukázali na to, že matka žalobkyne opustila spoločnú domácnosť a prechovávala k poručiteľovi nenávistný vzťah, pričom jej cieľom bolo, aby vychovala žalobkyňu k nenávisti voči poručiteľovi. Matka žalobkyne sa poručiteľovi vyhrážala a nesúhlasila ani s úpravou styku poručiteľa s dcérou. Z uvedeného dôvodu jej svedecká výpoveď v konaní nie je v žiadnom prípade objektívna a nemala byť braná do úvahy. Žalobkyňa bola pasívna a nikdy ani po nadobudnutí plnoletosti nejavila o poručiteľa záujem. 5. Podľa názoru odvolateliek bol súd prvej inštancie povinný skúmať včasnosť podania žaloby ako vecnú procesnú podmienku. Mali za to, že žaloba žalobkyne bola podaná oneskorene. Poukázali pritom na to, že Okresný súd Bratislava V vydal dňa 27.3.2014 uznesenie o prerušení konania, č.k. 1D/838/13-61, ktorým uložil žalobkyni, aby do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala žalobu o určenie neplatnosti listiny o vydedení zo dňa 9.10.2002. Pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby bol rozhodujúci deň doručenia uznesenia o prerušení dedičského konania a ktorý bol dňa 2.4.2014. Mali za to, že dátum prevzatia písomnosti bol zo strany žalobkyne prepísaný z dátumu 2.4.2014 na dátum 3.4.2014. Tento záver potvrdilo stanovisko Slovenskej pošty, a.s. zo dňa 25.2.2019, v zmysle ktorého uznesenie o prerušení konania žalobkyňa prevzala až 2.4.2014. Žalobkyňa tak podala žalobu o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané dňa 21.5.2014, napriek tomu, že hmotnoprávna prekluzívna lehota na podanie žaloby uplynula dňa 19.5.2014. Nakoľko nebola splnená podmienka včasného podania žaloby, súd nemohol pokračovať v konaní a nesmel vydať meritórne rozhodnutie. Postup súdu prvej inštancie zásadným spôsobom porušil právo žalovaných na spravodlivý súdny proces. 6. Odvolateľky ďalej dôvodili, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď dospel k záveru, že dôvody vydedenia nie sú dané, z dôvodu, že neprejavovanie záujmu zo strany žalobkyne liberoval dôvodmi na strane poručiteľa. Daný právny názor neobstojí nakoľko súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že vďaka poručiteľovi sa žalobkyňa narodila ani to, že poručiteľ vyvíjal kontinuálne snahu o vybudovanie citového vzťahu so žalobkyňou. Dôvodila, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4 Cdo 123/2009, 5 Cdo 239/2009), ktoré však posudzovali odlišný skutkový stav. Žalobkyňa poznala snahu poručiteľa o kontakt s ňou avšak mala odmietavý postoj, preto nemožno viniť iba poručiteľa. Vzniknutú situáciu tak svojim konaním zavinila žalobkyňa, ktorá poručiteľa nekontaktovala a nemala záujem o stretnutie s ním. Na základe uvedeného mali za to, že dôvod vydedenia bol daný a žalobkyňa nepreukázala opak. Podľa názoru odvolateliek súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že dôvodom vydedenia bolo výživné a podanie návrhu na výživné, keď dôvodom bolo neprejavovanie záujmu žalobkyne o poručiteľa. Žalobkyňa podala návrh na výživné od poručiteľa, nakoľko začala študovať na vysokej škole. Avšak počas konania štúdium ukončila, zamestnala sa a bola evidovaná na úrade práce, pričom túto skutočnosť poručiteľovi ani súdu neoznámila. Dôvodili, že žalobkyňa sa týmto mala dopustiť trestného činu podvodu, avšak súd prvej inštancie sa s otázkou dedičskej nespôsobilosti žalovanej ani s jej podvodným konaním nevysporiadal. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne právne posúdil lehotu na podanie žaloby, včasnosť podania žaloby a nesprávne aplikoval ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. Súd prvej inštancie si v odôvodnení rozhodnutia protirečí, keď na jednej strane dospel k záveru, že dátum prevzatia bol prepísaný a na druhej strane mal za to, že žalobkyňa prevzala uznesenie o prerušení konania 3.4.2014. Zároveň sa vôbec nevysporiadal so stanoviskom Slovenskej pošty zo dňa 25.2.2019 a nepreveril aký je skutočný dátum právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Právny záver súdu, keď pri určovaní dátumu právoplatnosti sa riadil výhradne dátumom uvedeným v doložke právoplatnosti, je nesprávny. 7. Odvolateľky namietali, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhované dokazovanie, keď nevykonal dožiadanie na Sociálnu poisťovňu o poskytnutie informácie, či bola žalobkyňa počas konania pred Obvodným súdom Bratislava V, sp. zn. 5C/127/95. t.j. od 18.2.1994 do 25.3.1996 zamestnaná, v akom období a u akého zamestnávateľa a súčasne súd prvej inštancie nevysvetlil dôvod jeho nevykonania. Odvolateľky namietali už na pojednávaní dňa 24.9.2014 včasnosť podania žaloby, avšak súd prvej inštancie sa obrátil až dňa 24.9.2018 na Slovenskú poštu, a to na opakované žiadosti žalovaných. Nevykonaním navrhnutých dôkazov včas došlo k zásadnej procesnej ujme na strane žalovaných. Poukázali aj na to, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje vymenovanie všetkých prostriedkov procesnej obrany a dôkazných prostriedkov, ktoré žalované v konaní predložili ako aj zdôvodnenie ich nevykonania. Nevysporiadanie sa s týmito dôkaznými prostriedkami a ich nevykonanie má podľa názoru odvolateliek za následok znemožnenie realizácie procesných práv žalovaných v takej intenzite, že bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces a malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 8. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateliek dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nevysporiadal sa s dôkaznými prostriedkami svedčiacimi v neprospech žalobkyne. Súd neprihliadol na výpoveď pani K. Q., ani na notársku zápisnicu N 34/2015, NZ 9273/2015 zo dňa 19.3.2015 a nevzal do úvahy výpovede žalovaných 1/ až 3/. Založil zistenie skutkového stavu na svedeckých výpovediach svedkov navrhovaných žalobkyňou, ktorí sú s ňou v príbuzenskom vzťahu, z ktorého dôvodu je ich výpoveď neobjektívna. Mali za to, že súd založil svoje skutkové zistenia na výpovedi matky žalobkyne, ktorá však prechovávala k poručiteľovi antipatiu. V minulosti svojvoľne opustila poručiteľa, zabraňovala kontaktu s dieťaťom a jej cieľom bolo vychovať žalobkyňu k nenávisti k otcovi. Poukázali na nepravdivé tvrdenia matky žalobkyne a žalobkyne ohľadom interrupcie, uzavretia manželstva, vytvorenia vhodných podmienok pre dcéru a starostlivosti o dcéru. Dôvodili, že poručiteľ dal vyrobiť žalobkyni drevenú kolísku, kúpil výbavičku a na prvé narodeniny jej kúpil zlatú retiazku. Z uvedeného vyplýva, že bol starostlivý otec, ktorý sa zaujímal o vlastnú dcéru. Ako poručiteľ vlastnoručne písal vo svojom vyjadrení, žiadal o zverenie dcéry do svojej osobnej starostlivosti z dôvodu, že jej matka jej nevenovala dostatočnú starostlivosť a v domácnosti matky je zdravotne nevyhovujúce prostredie a hygienické podmienky. Poručiteľ mal záujem o zverenie do výchovy, avšak matka žalobkyne s tým nesúhlasila a nesúhlasila ani s úpravou styku. K vyživovacej povinnosti uviedli, že bolo právo poručiteľa podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti, keď už žalobkyňa prestala byť nezaopatreným dieťaťom. Aj napriek tomu poručiteľ platil ešte výživné celé leto po ukončení štúdia, hoci už nemusel. Z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa odmietala akýkoľvek kontakt s poručiteľom a nikdy ani ako dospelá nevyvinula žiadnu snahu, aby s ním nadviazala kontakt. Nezáujem žalobkyne nebol spôsobený poručiteľom, ktorý bojoval za to, aby sa narodila, mal záujem o zverenie do starostlivosti a zaujímal sa o ňu. Dôvodili aj nepravdivosťou tvrdenia žalobkyne a svedkyne K.. D. o stretnutí s pani K. D. Q.. 9. Dôvodili, že v konaní došlo k zásadnej vade v súvislosti s obsadením súdu a právom žalovaných na zákonného sudcu. Podľa zmeny v rozvrhu práce na súde prvej inštancie na rok 2017 došlo v oddelení C k zmene zákonného sudcu na novú sudkyňu K.. E. C. s účinnosťou od 24.5.2017. V zmysle úradného záznamu č.l. 521 prevzala spis sudkyňa až 4.7.2017, z čoho vyplýva, že v období od 24.5.2017 do 4.7.2017 nemal spis žiadneho zákonného sudcu, nikto nevykonával procesné úkony ani dokazovanie, pritom žalovaná 1/ opakovane žiadala o uskutočnenie výsluchu svedka. Zároveň podľa potvrdenia (č.l. 536) bol spis K.. C. pridelený až 7.8.2017. Uviedli, že na rozhodovaní a podstatnej časti dokazovania sa podieľala sudkyňa K.. O. J., ktorá nebola nestranná z dôvodu, že získala poznatky o veci neprocesným spôsobom, moralizovala, odsudzovala mŕtveho poručiteľa a emočne sa zaangažovala do sporu. 10. Odvolateľky dôvodili porušením princípu rovnosti účastníkov konania, keď žalobkyňa predložila dňa 23.10.2015 mimoriadne rozsiahle podanie, pričom toto podanie nebolo žalovaným 1/ a 3/ doručené, žalovanej 2/ bolo doručené 2 pracovné dni pred pojednávaním, čo znamená, že sa žalované s jeho obsahom nemohli oboznámiť pred konaním pojednávania. Sudkyňa pojednávanie napriek žiadosti žalovaných neodročila a uskutočnila výsluch svedkov, ktorí sa odvolávali na listinné dôkazy predložené v tomto podaní. Nebola tak dodržaná 5 dňová lehota na prípravu pojednávania. Poukázali aj na to, že právna zástupkyňa nepredložila podanie z 23.10.2015 v potrebnom počte vyhotovení 4 kusov, ale len vo dvoch. Namietali aj ďalšie porušenia procesných predpisov na pojednávaní dňa 31.10.2015 zo strany súdu, keď súd neprijal dôkazné prostriedky predložené žalovanými, napr. notársku zápisnicu, súd zasahoval do výsluchu, kládol neprípustné sugestívne otázky a upravoval odpovede. Odvolateľky žiadali podaním zo dňa 9.3.2016 o opravu a doplnenie zápisnice zo súdneho pojednávania zo dňa 30.10.2015, pričom súd túto žiadosť bez zdôvodnenia na pojednávaní dňa 12.5.2016 zamietol. Súd prvej inštancie zároveň odňal žalovanej 3/ právo konať pred súdom, keď žiadosť o odročenie pojednávania nariadeného na deň 12.5.2016 zamietol. Súd prvej inštancie porušil práva žalovaných, nakoľko o písomnom výsluchu pani Q. neboli vôbec oboznámené a nebolo žalovaným umožnené klásť svedkyni otázky. Súd oznámil predmetný výsluch právnej zástupkyni žalobkyni a vyzval ju aby zaslal súdu otázky, avšak takéto oznámenie súd nezaslal žalovanej 2/ a 3/. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dôkazy z vlastnej iniciatívy v rozpore so zásadou kontradiktórnosti. Zároveň namietali nedoručenie výsledku prešetrenia reklamácie Slovenskej pošty, a.s. žalovaným, porušenie procesných predpisov počas opakovaného výsluchu matky žalobkyne na pojednávaní dňa 1.10.2018 ako aj porušenie procesných predpisov počas pojednávania dňa 1.4.2019 v súvislosti s vyhotovením zápisnice. Súd prvej inštancie zároveň odňal právo žalovaným na záverečnú reč a porušil povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci. V rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje vysporiadanie sa s podstatnou okolnosťou, a to, či žalobkyňa prejavila opravdivý záujem o poručiteľa a so zásadnými dôkaznými prostriedkami a zásadnými otázkami pre konanie, ako vyporiadanie sa s doručenkou, dôkaznými prostriedkami preukazujúcimi podvodné konanie žalobkyne, výpoveďou p. K.W. Q., notárskou zápisnicou obsahujúcou vyhlásenia p. K. Q., stanoviskami Slovenskej pošty. Súd opomenul aj zásadnú skutočnosť, že žalobkyňa mala povinnosť dôkazného bremena ohľadne preukázania neexistencie dôvodov vydedenia. Z uvádzaných dôvodov odvolateľky žiadali, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobný návrh zamietne a určí, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľom S.. W. Q., R.. XX.X.XXXX, W..Č.. XXXXXX/XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom Š. XXXX/XX D., uvedené v listine o vydedení zo dňa 9.10.2002, sú dané a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania alternatívne aby napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. K odvolaniu žalovaných 1/, 2/ a 3/ podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie žalobkyňa, v ktorom uviedla, že odvolanie žalovaných je zhrnutím ich neúcty a znak neprijatia žalobkyne. Žalované v odvolaní zdôrazňujú snahu poručiteľa o zverenie žalobkyne do starostlivosti, avšak jeho snaha trvala iba počas konania o rozvode a dôvodom bolo, aby dieťa bolo vychovávané v socialistickom duchu. Iné konanie ohľadom starostlivosti o maloletú sa neuskutočnilo. Poukázala na to, že žalobkyňa nemala možnosť spoznať zámer otca stretávať sa s ňou nie z dôvodu, že by po tom netúžila, avšak preto, že nemala k tomu príležitosť. Podľa názoru žalovaných má žalobkyňa niesť zodpovednosť za správanie sa jej rodičov a ďakovať otcovi za záchranu jej života. Trvala na tom, že ako dieťa nemala príležitosť stretnúť otca okrem jedného bolestného zážitku, a to hľadania otca v práci v Žiline. Mala za to, že je výmyslom žalovaných, že zmenou priezviska by žalobkyňa mala snahu ublížiť poručiteľovi. Za absurdný považovala názor žalovaných, že žalobkyňa v roku 1986, keď mala 10 rokov, nevedela o otcovej chorobe a nejavila o neho v tom čase záujem. Dôvodila, že poručiteľ nevykonal nijaké kroky, aby s dcérou nadviazal vzťah, neprejavil záujem o dcéru a okrem povinnosti platiť výživné, iné starosti o život dieťaťa nemal. Po ukončení štúdia dcéru nenavštívil s tým, či nehodlá pokračovať v štúdiu na vysokej škole, avšak súdnou cestou zrušil svoju povinnosť platiť výživné. Nie je pravdou, že žalobkyňa opakovane podávala návrhy na súd, keď to bolo jediný krát, na odporučenie úradov, kedy sa k 1.11.1993 stala nezaopatreným dieťaťom. Poukázala na chronológiu udalostí ohľadom jej ďalšieho štúdia, kde žalobkyňa na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 25.3.1996 predložila potvrdenie o ukončení štúdia a upravila svoj žalobný nárok do dátumu ukončenia štúdia. Nepravdivé tvrdenie žalovaných, že žalobkyňa poberala súčasne sociálne dávky aj mzdu vyvrátila potvrdením Úradu práce sociálnych vecí a rodiny o období, kedy bola evidovaná na úrade práce, t.j. od 29.6.1993 do 31.10.1993 a od 23.10.1995 do 25.10.1995. Podľa oznámenia spoločnosti ANSELMO, s.r.o. Ružomberok bola žalobkyňa zamestnaná od 26.10.1995, táto skutočnosť však nebola oznámená Obvodnému úradu práce Dolný Kubín z dôvodu omylu, keďže zamestnávateľ zaslal pracovnú zmluvu na nesprávny úrad práce. Napriek poručiteľovým námietkam, Obvodný súd zaviazal poručiteľa povinnosťou platiť výživné od podania návrhu do 31.8.1994 a od 14.9.1995 do 20.10.1995 a odvolací súd ho potvrdil. Poukázala na to, že žalobkyňa v tom čase mala vek len 19 rokov, nemala právnické vzdelanie, či skúsenosť na súde. Poukázala na výpoveď pani K.. Ľ. D., ktorá vysvetlila okolnosti stretnutia tety Q. so žalobkyňou. Spochybňovanie výpovede tejto svedkyne vyplývalo z toho, že žalované si vyžiadali potvrdenie o tom, že na úrade v Dolnom Kubíne pracovala pod menom K.. Ľ.W. D., pričom v rozhodnom čase sa volala Ľ. K.. Ohľadom interrupcie poukázala na výpoveď O. A., v zmysle ktorej dieťa chcela, avšak poručiteľ mal záujem aby išla na interrupciu. Zásluhu na záchrane života žalobkyne má predovšetkým komisia v Banskej Bystrici, ktorá interrupciu nepovolila a nie poručiteľ. O radosti z príchodu na svet žalobkyne svedčí výpoveď svedkyne D. N. nezakrývajúc, že vnímala ťarchu z narodenia nemanželského dieťaťa, ktorú znášali predovšetkým rodičia. O podmienkach uzavretia manželstva vypovedala svedkyňa O. A. ako aj K.. Ľ. D., z čoho je zrejmé, že matka žalobkyne počas tehotenstva bývala u svojich rodičov, pričom až po šiestich týždňoch po narodení žalobkyňu prišiel otec navštíviť. O postoji otca k narodeniu dcéry svedčí aj okamih určenia otcovstva, dňa 24.2.1976, t.j. 3 mesiace po narodení a 3 dni po uzavretí manželstva. Matka žalobkyne spolu so žalobkyňou bývala s poručiteľom 4 mesiace a za celý čas, čo bývali oddelene, ju bol navštíviť dvakrát. O pomeroch v domácnosti, kde žila žalobkyňa s dcérou svedčí správa Okresného národného výboru v Dolnom Kubíne, v zmysle ktorej boli podmienky pre maloletú vytvorené priaznivo. Poručiteľ platil výživné na maloletú, čo považujú žalované za nenásytnosť, avšak matka žalobkyne ako osamelá matka s dieťaťom bola na výživné pre potreby dieťaťa odkázaná a o zvýšenie výživného žiadala len raz, a to keď mala žalobkyňa 12 rokov. Zoznam darov, ktoré uvádzajú žalované bol kompletný, pričom tieto dary boli poskytnuté poručiteľom do veku 2 rokov žalobkyne. Matka žalobkyne síce opustila spoločnú domácnosť, avšak verila v obnovenie manželského spolužitia, naproti tomu poručiteľ vo výpovediach uvádza, že záujem o obnovu manželstva nemá. K úprave styku s maloletou uviedla, že poručiteľ na poslednom pojednávaní v konaní o rozvod manželstva súhlasil, aby maloletá bola zverená do výchovy a starostlivosti matky. Tvrdenie, že matka nesúhlasila s úpravou styku je vytrhnuté z kontextu, nakoľko matka žalobkyne nesúhlasila s návrhom poručiteľa a navrhla, že sa môže stretávať s maloletou, avšak za jej prítomnosti, čo bolo vzhľadom na vek maloletej 2 roky pochopiteľné. Doplnenie návrhu na rozvod manželstva o úpravu styku s maloletou je jediným, prvým a posledným návrhom otca na stretávanie sa s dcérou. Vyhlásenie matky žalobkyne „neprajem si aby dieťa navštevoval“ bolo vytrhnuté z kontextu. Matka žalobkyne práve naopak prejavila túžbu nechať dieťaťu priestor na zblíženie sa s otcom a priala si skutočné návštevy otca maloletej a nie kontroly, z ktorých plynuli obvinenia zo zlej výchovy a podmienkach bývania. Uviedla, že rozvodom manželstva skončili poručiteľove snahy o stretávanie sa s dcérou. Poukázala na to, že dôvod podania návrhu na zmenu priezviska súd považoval za úprimný a preto rozhodol v jeho prospech. Obranu otca, spočívajúcu v tom, že riadne platí výživné, nepovažoval súd v konaní o zmene priezviska za dôvodnú, nakoľko otec sa bránil zvýšeniu výživného aj tým, že proti rozsudku podal odvolanie. V čase, keď sa žalobkyňa stretávala s dedkom a tetkou Q., mala záujem aj o stretnutie s otcom. Obvinenie žalovaných, že dôvodom stretávania s nimi sa bola chamtivosť žalobkyne je nepravdivé. Prejav žalovaných vyznieva, že ich rodina neustále očakávala príchod žalobkyne, ktorá však nikdy nebola pozvaná, oslovená. Žalobkyňa bola otcom odmietnutá a nebolo skutku zo strany poručiteľa, ktorým by to zmenil. Poukázala na výpoveď svedkyne A. K., v zmysle ktorej poručiteľ komunikoval s dcérou len prostredníctvom súdu a o žiadnom konkrétnom stretnutí nemá vedomosť. Dôvodila nezhodami vo výpovedi svedkyne K. Q.. Na základe vykonaného dokazovania považuje za preukázané, že vydedenie nespĺňa materiálnu náležitosť, keď neexistujú konkrétne dôvody uvedené v listine o vydedení. Uzavrela, že vzťah žalobkyne a poručiteľa bol len formálnym, žalobkyňa od poručiteľa nedostávala iné hmotné, či nehmotné hodnoty okrem výživného. K výhradám žalovaných ohľadom včasnosti podania žaloby uviedla, že žaloba bola podaná v lehote, nakoľko uznesenie o prerušení konania obdržala žalobkyňa dňa 3.4.2014, právoplatnosť nadobudlo dňa 22.4.2014 a žalobný návrh bol doručený súdu dňa 21.4.2014, t.j. v lehote jedného mesiaca, tak ako to určil súd. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov konania v odvolacom konaní. 12. K vyjadreniu žalobkyne podali prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomné vyjadrenie žalované 1/, 2/ a 3/, v ktorom uviedli, že útoky žalobkyne na žalované nesúvisia s predmetom konania. Mali za to, že žalobkyňa odmieta vidieť otcovu lásku, keď je zrejmé, že sa usiloval o zverenie do jeho osobnej starostlivosti, že sa snažil dlhodobo o vybudovanie citového vzťahu so žalobkyňou. Pritom kľúčovým je, či žalobkyňa prejavovala o poručiteľa opravdivý záujem. Dôvodili, že námietku oneskoreného podania dali žalované už na prvom pojednávaní dňa 24.9.2014 a súd prvej inštancie mal skúmať včasnosť podania nie na námietku žalovaných, ale od počiatku, keďže ide o procesnú podmienku. Súd prvej inštancie však zásadnú vadu, prepísanie dátumu na doručenke, neprešetril a žalobkyňa nepreukázala včasnosť podania žaloby. Za riadne prevzatie zásielky zodpovedá žalobkyňa ako adresát zásielky. Odvolávanie sa na vyznačenú doložku právoplatnosti je nedôvodné, nakoľko rozhodujúci je skutočný dátum právoplatnosti. Lehota na podanie dedičskej žaloby je hmotnoprávna a prekluzívna, preto je nevyhnutné, aby bola žaloba najneskôr v posledný deň lehoty doručená súdu a nepostačuje podanie na poštovú prepravu. Rozhodujúce je, že uznesenie o prerušení konania bolo žalobkyni doručené 2.4.2014, právoplatnosť nadobudlo 17.4.2014, lehota na podanie žaloby uplynula 19.5.2014. Ak bola žaloba doručená na súd až 21.5.2014, bola podaná oneskorene. Mali za to, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa neprejavovala o poručiteľa skutočný záujem a nepredložila v konaní nijaký dôkaz, ktorým by svoj záujem preukázala. Nikdy ho osobne, telefonicky, či písomne nekontaktovala. Práve poručiteľ sa snažil o to, aby mal k nej prístup. Poručiteľ nezavinil, že ho opustila matka žalobkyne a uniesla mu dieťa, že mu žalobkyňa nebola zverená do starostlivosti, že mu matka žalobkyne bránila v kontakte so žalobkyňou, že žalobkyňa sama požiadala o zmenu priezviska ako 13 ročná a nebrala do úvahy prosbu poručiteľa, ktorý s tým nesúhlasil a ani to, že žalobkyňa odmietala kontakt s poručiteľom, ktorý sa ho usiloval nadviazať. S ohľadom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 123/2009, 5 Cdo 239/2009, 4 Cdo 59/2012 poukázali na to, že sa jednalo o iný skutkový stav, kde otec - poručiteľ nútil matku ísť na interrupciu a dieťa nikdy fyzicky nevidel. Poukázali na to, žalobkyňa sa nevyjadrila k dedičskej nespôsobilosti ani k podvodnému konaniu, ktorého sa dopustila počas konania o výživné. Nie je pravdivé, že sa žalobkyňa sama priznala k ukončeniu vysokoškolského štúdia na pojednávaní 25.3.1996, ale pravdou je, že tak bolo až na základe výzvy súdu, ktorý mal už k dispozícii potvrdenie z vysokej školy. Počas konania o výživné žalobkyňa neoznámila, že dňa 23.10.1995 sa na vlastnú žiadosť zaradila do evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberala sociálnu dávku, ale súd túto skutočnosť zistil od Obvodného úradu práce Dolný Kubín. Rovnako neoznámila, že sa počas konania o výživné zamestnala na plný úväzok a zanikol jej právny titul na uplatnenie výživného. Neobstojí pokus viniť vtedajšieho zamestnávateľa, nakoľko práve žalobkyňa bola povinná súdu oznámiť tieto skutočnosti. Poukázali na nepravdivosť tvrdenia žalobkyne, že jej neprítomnosť na pojednávaní dňa 8.11.1995 ospravedlnil jej nevlastný otec Ľ. A.. Za rozhodujúce považovali, že konanie žalobkyne naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, keď v období konania o výživné súčasne poberala mzdu, dávku v nezamestnanosti, štipendium z vysokej školy a súčasne žiadala výživné od poručiteľa z dôvodu štúdia na vysokej škole. Konanie žalobkyne je tiež v rozpore s dobrými mravmi a etickými princípmi. Poukazujúc na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2.12.2014, sp. zn. 13Co/863/2014 uviedli, že uplatňovanie si nároku na výživné v čase, keď sa sústavne nepripravuje na budúce povolanie, je konaním potomka v rozpore s dobrými mravmi a za toto obdobie mu výživné neprináleží. Mali za to, že kľúčovým je posúdenie, či žalobkyňa prejavovala o poručiteľa opravdivý záujem, pričom odpoveď na túto otázku dala žalobkyňa na pojednávaní dňa 24.9.2014, keď uviedla, že od stretnutia v Žiline až do pojednávania na tomto súde o neho neprejavila záujem nijakou formou. Upozornili na dôležitosť svedeckej výpovede K. Q. v súvislosti s tým, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s jej výpoveďou, pričom išlo o neutrálneho svedka, ktorého výsluch vyžiadala sama žalobkyňa. Prejavili pochybnosť nad hodnovernosťou svedeckých výpovedí svedkov, príbuzných žalobkyne, keď ich nemožno považovať za neutrálnych, z dôvodu, že majú záujem na výsledku konania v prospech žalobkyne. Navyše títo svedkovia potvrdili, že sa o obsahu svojich výpovedí radili so žalobkyňou. Poukázali na nezrovnalosti vo výpovedi p. D., ktorá nepracovala na Okresnom úrade Dolný Kubín v roku 1989, resp. 2000 a rovnako nebola zamestnankyňou Mesta Dolný Kubín. Z uvedeného vyplýva, že p. D. sa nikdy nemohla stretnúť s p. Q. na Okresnom úrade Dolný Kubín. Osobitne upozornili na protirečivú výpoveď matky žalobkyne, ktorá nepravdivo tvrdila, že poručiteľ ju opustil, keď dňa 26.6.1976 po 4 mesiacoch opustila spoločnú domácnosť, uniesla so sebou žalobkyňu a bez vysvetlenia odišla. Rovnako je nepravdivé, že poručiteľ neprejavoval o žalobkyňu záujem a neprispieval na jej výživu a zadržiaval rodinné prídavky. Práve poručiteľ bol ten, kto dcéru pravidelne navštevoval, mal záujem o zverenie do svojej starostlivosti a staral sa o jej zdravotný stav. Ohľadom interrupcie svedčí vlastnoručne napísaný list starej mamy žalobkyne zo dňa 22.4.1975, kde vyčítala, že poručiteľ nesúhlasil s interrupciou jej dcéry, matky žalobkyne. Poukazovali na to, že poručiteľ inicioval konania, ktorých predmetom bolo zverenie žalobkyne do jeho osobnej starostlivosti, čo svedčí o jeho záujme o žalobkyňu. Neobstojí tvrdenie žalobkyne a jej matky, že poručiteľa nemohla kontaktovať a nevedela kde býva, nakoľko z dôkazov vyplýva, že o tejto skutočnosti boli uzrozumené. Kontakt žalobkyne s dedkom Q. a jeho sestrou K. sa uskutočnil iba vďaka poručiteľovi, ktorý ich požiadal o nadviazanie kontaktu s dcérou. Miestom prvého stretnutia pani Q. s matkou žalobkyne bolo kaderníctvo p. A. v A. J. O. R. C. V. N. ako to začala tvrdiť žalobkyňa. Dôvodili, že žalobkyni nikto nebránil, aby otca kontaktovala, avšak jej jediný spôsob kontaktu bol súdnou cestou. Žalobkyňa pritom poznala záujem a snahu poručiteľa o kontakt s ňou jednak z listín, ktoré mala k dispozícii ako aj od poručiteľovho otca a tety K.W.. V konaní bol preukázaný žalobkynin odmietavý postoj voči poručiteľovi a keďže ide o dvojstranné vzťahy, nemožno za to viniť len poručiteľa. Pritom poručiteľ sa viac ako 20 rokov staral o výživu žalobkyne, riadne na ňu prispieval a jej nič nebránilo, aby ho po dosiahnutí plnoletosti vyhľadala. Nestál jej za to, aby mu o štúdiu na vysokej škole povedala osobne a požiadala ho o peniaze priamo, namiesto toho podala žalobu na súd. Uvedené svedčí o tom, že žalobkyňa bola pasívna a o poručiteľa nikdy záujem nemala. Vzniknutú situáciu tak zavinila žalobkyňa, ktorá poručiteľa nikdy nekontaktovala a nemala záujem o stretnutie s ním. Z uvádzaných dôvodov vyplýva, že dôvod vydedenia bol daný a žalobkyňa nepreukázala opak. Preto žiadali aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. K vyjadreniu žalovaných 1/, 2/ a 3/ podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyni písomné vyjadrenie žalobkyňa v ktorom uviedla, že sa v konaní nesnažila preukázať intenzívnu starostlivosť o otca a ani náznakom súd nezavádza. Len vysvetľovala, že otec jej nedal príležitosť na vzťah, a tak nemala na čo nadviazať ani čo opätovať. Žalované sa snažia prekrúcať vypovedané slová a dopĺňať informácie, ktoré sa nestali. Žalobkyňa na prvom pojednávaní vyslovila, že od stretnutia v Žiline o neho neprejavila záujem, avšak uvedené pokračovalo tým, že uviedla, že to chápala tak, že bola odmietnutá. S poukazom na uvedené, to bol prejav ľútosti nad nemožnosťou nadviazať na vzťah. Dôvodila ničím nepodloženým tvrdeniam žalovaných o kontinuálnej snahe poručiteľa o vybudovanie citového vzťahu so žalobkyňou, o jeho snahe o zverenie žalobkyne do jeho starostlivosti, o únose a zlej starostlivosti matky o maloletú, o podvodnom vymáhaní výživného a podobne. Žalované nedokážu pochopiť ako ich sestra nevie prijať lásku otca, ktorú jej prejavil v listinných dôkazoch založených v súdnych spisoch a nie v listoch, telefonátoch, rozhovoroch. Uvedený názor potvrdila svedkyňa O. C., ktorá potvrdila, že komunikácia poručiteľa a dcérou prebiehala len súdnou cestou. Žalobkyňa opakuje, že otec bol pre ňu neznámy človek, ktorý ju odmietol. Pripomenula, aké vzácne bolo pre ňu stretávanie sa s dedkom Q. a ako s láskou prijala tento vzťah. Ohľadom konania o výživné uviedla, že žalobkyňa súd nezavádzala, nakoľko hneď ako jej súd udelil slovo, predložila potvrdenie o ukončení štúdia a upravila svoj žalobný návrh do dátumu ukončenia štúdia. Žalované podľa názoru žalobkyne nemajú pravdivú vedomosť o prvom stretnutí žalobkyne s pani K. Q. a neskôr s dedkom Q., pričom trvá na tom, že pani Q. stretla presne za tých okolností, ako popísala ona a svedkovia. Svedkyňa K.. Ľ. D. nikdy netvrdila, že pracovala na matrike, alebo tam zastupovala, keď uviedla, že pracovala na Okresnom úrade, odbor všeobecnej vnútornej správy a ľudia ich často kontaktovali ohľadom matričných záležitostí. K výpovedi svedkyne Q. uviedla, že trvala na jej osobnom výsluchu, nakoľko neverila, že by pani Q. vypovedala rovnako v jej prítomnosti. Poukázala na to, že nebola spomenutá nijaká konkrétna udalosť, kedy by poručiteľ kontaktoval žalobkyňu a ona by ho odmietla. Mala za to, že lehota na podanie žaloby je lehotou procesnou. S prihliadnutím na vykonané dokazovanie a závery súdu prvej inštancie navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania. 14. K vyjadreniu žalobkyne podali písomné vyjadrenie žalované 1/, 2/ a 3/ v ktorom uviedli, že kľúčovým bolo neprejavovanie záujmu žalobkyne o poručiteľa. Mali za to, že žalobkyňa sa nevyjadrila k dôkazným prostriedkom, ktoré preukazujú starostlivosť poručiteľa o žalobkyňu. Poručiteľ bol jej otcom, vďaka ktorému sa narodila a jeho starostlivosť je vyvoditeľná z jeho úsilia o zverenie dcéry do starostlivosti. Osobitne upozornili na dôležitosť výpovede pani Q., ktorá sa na žiadosť poručiteľa pokúsila o sprostredkovanie kontaktu medzi poručiteľom a žalobkyňou. Neobstojí tvrdenie žalobkyne, že nevedela o záujme poručiteľa a že sa cítila odmietnutá, nakoľko si dôkladne preštudovala dokumentáciu, čo potvrdila na pojednávaní dňa 24.9.2014. Táto dokumentácia preukazuje, že poručiteľ svojej dcére vytvoril prvý domov a potom, čo ho manželka opustila, chcel dcéru zveriť do svojej starostlivosti. Dcéru pravidelne navštevoval, čomu však bránila jej matka. Neobstojí tvrdenie, že žalobkyňa nevedela, kde býva, keď podala voči poručiteľovi návrh na výživné, kde uviedla poručiteľovu adresu aj zamestnávateľa. Poručiteľ pritom býval na tej istej adrese 29 rokov. Vzťah s dedkom Q. inicioval poručiteľ a len vďaka nemu sa kontakt uskutočnil. Za nepravdivé považovali tvrdenie žalobkyne, keď odkazuje na výpoveď pani O. C., ktorá mala uviesť, že komunikácia medzi dcérou a poručiteľom prebiehala len súdnou cestou. Svedkyňa túto skutočnosť neuviedla, práve naopak, uviedla, že poručiteľ sa dlhé roky usiloval dcéru navštevovať, čomu predchádzal telefonát matke, ktorá stretnutiam bránila. Poukazovali na to, že žalobkyňa si na súde uplatnila nárok na výživné, pričom tento si uplatňovala nepretržite od podania návrhu. Žalobkyňa oznámila súdu začiatok svojho štúdia vyjadrením zo dňa 11.10.1995, pričom štúdium zanechala 20.10.1995, t.j. po deviatich dňoch od jeho oznámenia. Následne bola zaradená do evidencie nezamestnaných, poberala sociálne dávky a tiež sa zamestnala. Nijakú z týchto skutočností poručiteľovi však neoznámila. Dôvodili, že zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 12.5.2016 vyplýva, že svedkyňa D. vypovedala, že náhodou zastupovala kolegov na matrike. Svedkyňa tak vykonštruovala príbeh, že pracovala koncom roka 1999 na Okresnom úrade v Dolnom Kubíne a pani Q. sprostredkovala kontakt na matku žalobkyne a umožnila tak stretnutie so žalobkyňou. Z vyjadrenia Okresného úradu Dolný Kubín zo dňa 13.11.2017 vyplýva, že p. D. nebola nikdy zamestnankyňou Okresného úradu Dolný Kubín. K odkazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje právne posúdenie uviedli, že v danom prípade išlo o iné skutkové okolnosti, nakoľko poručiteľ veľmi trpel nezáujmom svojej dcéry, zabránil matke, aby išla na interrupciu a chcel ju zveriť do svojej starostlivosti. Podľa názoru žalovaných, žalobkyňa prepísala dátum prevzatia písomnosti na doručenke a uznesenie o prerušení konania prevzala dňa 2.4.2014. Uvedené potvrdzuje stanovisko Slovenskej pošty zo dňa 25.2.2019, ktorá po zhodnotení doručenky dospela k záveru, že uznesenie žalobkyňa prevzala dňa 2.4.2014. Lehota na podanie žaloby je hmotnoprávna a prekluzívna ako to vyplýva z argumentácie žalovaných. Pokiaľ uznesenie o prerušení dedičského konania žalobkyňa prevzala dňa 2.4.2014, nadobudlo právoplatnosť dňa 17.4.2014. Lehota na podanie žaloby uplynula 19.5.2014 a pokiaľ žaloba o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané bola na súd doručená dňa 21.5.2014, bola podaná oneskorene. S poukazom na uvedené žiadali aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 1.4.2019, č.k. 43C/284/2014-789 bolo podané nedôvodne. 16. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 17. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa rozsudku prvoinštančného súdu napadnutého odvolaním, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Na základe uvedeného využíva možnosť sa v tomto rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.) a osobite sa vyporiadava len s dôvodmi, ktoré žalované 1/, 2/ a 3/ uviedli v podanom odvolaní. 18. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. 19. Podľa § 461 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov. 20. Podľa § 461 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona. 21. Podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. 22. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie sa žalobkyňa domáhala určenia, že dôvody vydednia žalobkyne poručiteľom S.. W. Q., W.. Q., R.. XX.X.XXXX, ktorý zomrel A. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., Š. XXXX/XX uvedené v listine o vydedení zo dňa 9.10.2002 nie sú dané. V žalobe uviedla, že Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 1D/838/18 uznesením zo dňa 27.3.2014 v dedičskej veci po poručiteľovi S.. W. Q., W.. Q., R.. XX.X.XXXX, J. U. A. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D.O., Š. XXXX/XX prerušil konanie o dedičstve a uložil žalobkyni, aby do jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia podala na Okresnom súde Bratislava V žalobu proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ o určenie neplatnosti listiny o vydedení zo dňa 9.10.2002. Poukázala na to, že v zmysle listiny o vydedení zo dňa 9.10.2002 dôvodom vydedenia žalobkyne bolo, že napriek dlhoročnému úsiliu poručiteľa, dcéra o neho nikdy neprejavovala opravdivý záujem, ktorý ako dcéra mala prejavovať, okrem nárokov na výživné, ktoré si uplatňovala aj v prípade, keď na to nemala nárok. Údajne neprávom a podvodným spôsobom vymáhala výživné v čase, keď bola zamestnaná a nenavštevovala školu. Uviedla, že dôvody vydedenia sa nezakladajú na pravde. Žalobkyňa nemala možnosť prejavovať záujem o svojho otca, keď poručiteľ o žalobkyňu neprejavoval záujem od jej útleho detstva a následne počas celého života. Konštatovala, že rodičia žalobkyne uzavreli manželstvo niekoľko mesiacov po narodení žalobkyne v roku 1976, pričom rozvedené bolo v roku 1977. Od rozvodu poručiteľ žalobkyňu nenavštevoval, ani ju nijakým spôsobom nekontaktoval, a to ani pri príležitosti jej narodenín, či iných sviatkov alebo významných životných udalostí. O nezáujme poručiteľa svedčí, že dobrovoľne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, nakoľko matka žalobkyne bola nútená priznané výživné vymáhať exekučne. Poručiteľ odmietol vyplácať matke aj prídavky na dieťa, ktoré poberal a ktorých sa musela matka domáhať súdnou cestou. Poručiteľ opustil matku a svoju maloletú dcéru bez snahy prejavovať o ňu úprimný záujem. Matka žalobkyne opustila Dolný Kubín a začala pracovať v meste T., kde žalobkyňa navštevovala materskú školu a prvé ročníky základnej školy. Ťažkú situáciu matky žalobkyne poručiteľ neriešil ani vo forme materiálneho zabezpečenia, keď žalobkyňa dostala od poručiteľa jediný balík, obsahom ktorého boli vyschnuté fixky a pyžamo. Matka vyhovela prosbám žalobkyne a pokúsila sa s otcom stretnúť v meste, kde pracoval. Reakcia poručiteľa bola odmietavá s tým, že si neželá aby sa podobné návštevy opakovali. Po tomto bolestnom stretnutí žalobkyňa videla svojho otca až na pojednávaní v konaní o návrhu plnoletého dieťaťa na určenie výživného. Po uzatvorení nového manželstva matky a narodení sestry, zažila skutočne prejavovaný záujem jej nevlastného otca. Z dôvodov vytvorenia rodinného zázemia požiadala svoju matku, aby mohla používať jej nové priezvisko. Otec s návrhom na zmenu priezviska nesúhlasil, avšak súd napriek tomu návrhu vyhovel. Konajúci súd nevzhliadol v konaní otca dostatočný záujem o maloletú, pretože od rozvodu počas 13 rokov o dieťa reálny záujem neprejavil. K dôvodu na vydedenie, že žalobkyňa podvodným spôsobom vymáhala výživné, uviedla, že táto skutočnosť nie je pravdivá. Žalobkyňa podala návrh na určenie výživné návrhom dňa 18.2.1994, keď študovala formou štúdia popri zamestnaní na I. T. C. W. a podľa vtedy platných právnych predpisov spĺňala podmienku nezaopatreného dieťaťa. Po ukončení tohto štúdia bola žalobkyňa prijatá na denné štúdium na T. F. C. Q. od 14.9.1995. Predmetné štúdium musela ukončiť dňa 20.10.1995 z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. V priebehu súdneho konania o výživné sa zmenila legislatíva a štúdium popri zamestnaní sa prestalo považovať za sústavnú prípravu na povolanie. Súd preto nevyhovel jej návrhu v plnom rozsahu a priznal jej výživné od podania návrhu od 18.2.1994 do 31.8.1994 a od 14.9.1995 do 20.10.1995. Zo strany žalobkyne tak nešlo o podvodné konanie ale o oprávnený nárok na výživné. Uvedené však preukazuje, že poručiteľ nemienil na žalobkyňu vynakladať finančné prostriedky a ani v tejto dôležitej životnej etape nenašla žalobkyňa u otca žiadnu oporu. Mala za to, že situáciu, že o poručiteľa žalobkyňa neprejavovala záujem, bolo spôsobené poručiteľom, ktorý počas života so žalobkyňou neudržiaval žiadne príbuzenské vzťahy. Preto žalobkyňa nemôže znášať zákonné dôsledky vydedenia. 23. Z obsahu Notárskej zápisnice zo dňa 9.10.2002 vyplýva, že sa jedná o listinu o vydedení, ktorou W. Q., narodený XX.X.XXXX, W..Č.. XXXXXX/XXX, D. Š.Č. XX, XXX XX D. vydedil dcéru O. A., W.. Q. R.. XX.XX.XXXX, D. Š. XXXX/XX A. J., z dôvodu, že o neho neprejavuje záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. V Listine o vydedení sa uvádza, že dcéru vydeďuje z dôvodu, že i napriek jeho dlhoročnému úsiliu o neho nikdy neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako dcéra mala prejavovať, okrem nárokov na výživné, ktoré si uplatňovala i v prípade keď na to nemala nárok. Neprávom a podvodným spôsobom vymáhala výživné v čase, keď bola riadne zamestnaná a nenavštevovala školu, čo sa preukázalo v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V a Krajským súdom v Bratislave. Od uvedeného súdneho konania ho nekontaktovala a ani iným spôsobom neprejavila záujem o jeho osobu. 24. Odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnenú žalovanými 1/, 2/ a 3/ uplatnenú námietku o oneskorenom podaní žalobného návrhu. Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Bratislava V vydal vo veci uznesenie zo dňa 27.3.2014, ktorým konanie o dedičstve prerušil a uložil žalobkyni, aby do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala na Okresnom súde Bratislava V žalobu proti žalovaným 1/, 2/, a 3/ o určenie neplatnosti listiny o vydedení zo dňa 9.10.2002. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaných, že sa v posudzovanom prípade jedná o hmotnoprávnu a prekluzívnu lehotu na podanie žaloby, avšak nestotožňuje sa s ich názorom, že dátum doručenia bol zo strany žalobkyne zámerne prepísaný. Odvolací súd má za to, že síce došlo k prepísaniu dátumu na doručenke, avšak nie je preukázané, že k doručeniu zásielky došlo dňa 2.4.2014, resp. došlo k zámernému prepísaniu dátumu na doručenke za účelom nezmeškania lehoty na podanie žaloby. Odvolací súd poukazuje na to, že po obdržaní zásielky sa doručenka opatrená podpisom a dátumom doručenia zasiela naspäť k odosielateľovi, a to tak, že doručenku po prevzatí zásielky ihneď prevezme poštový doručovateľ. V predmetnom prípade je sporná doručenka súčasťou dedičského spisu so sp. zn. 1D/838/13 a súdu bola vrátená dňa 7.4.2014. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyni až následne po doručení zásielky, ktorá obsahovala predmetné uznesenie, začala plynúť jednomesačná lehota na podanie žaloby. Následné doručenie žalobného návrhu zo strany právnej zástupkyne na súd prebiehalo tak v čase, kedy už žalobkyňa nedisponovala so spornou doručenkou, ale bola súčasťou dedičského spisu, do ktorého žalobkyňa ani nenahliadala. Žalobný návrh bol súdu doručený dňa 21.5.2014, kedy opätovne žalobkyňa nijako nedisponovala so spornou doručenkou. Je preto nepravdepodobné, že by žalobkyňa prepísala údaj na doručenke ešte v čase, keď vôbec nemala vedomosť, kedy žalobný návrh bude pripravený a podaný na súd. Polemiku o účelnom prepísaní údajov na doručenke za týchto okolnosti nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Berúc do úvahy stanovisko Slovenskej pošty, a.s. zo dňa 25.2.2019 (č.l. 694) má odvolací súd za to, že došlo k prepísaniu údaju na doručenke, keď prepísanie dátumu doručenia je z doručenky zjavné. Avšak takéto prepísanie nebolo účelové z dôvodu nezmeškania lehoty na podanie žaloby, nakoľko v čase podania žaloby už žalobkyňa nemala k dispozícii doručenku a z obsahu dedičského spisu nevyplýva, že žalobkyňa alebo jej právna zástupkyňa do spisu nahliadala za účelom prepísania údajov na doručenke. K prepísaniu dátumu doručenia podľa názoru odvolacieho súdu došlo z dôvodu, že ku skutočnému doručeniu zásielky došlo až dňa 3.4.2014. V doručenke nie je síce uvedený dátum opakovaného doručenia, avšak vyplýva z nej, že neúspešný pokus o doručenie bol uskutočnený dňa 2.4.2014 a deň doručenia je tak 3.4.2014. Pokiaľ potom došlo k doručeniu zásielky dňa 3.4.2014, je správne na uznesení o prerušení konania vyznačený dátum právoplatnosti deň 22.4.2014 (utorok), nakoľko koniec zákonnej 15 dňovej lehoty na podanie odvolania pripadol na sviatok (18.4.2014 bol Veľký piatok a dňa 21.4.2014 bol Veľkonočný pondelok). Vzhľadom k uvedenému, pokiaľ bol žalobný návrh doručený na príslušný súd dňa 21.5.2014, bol doručený v jednomesačnej prekluzívnej a hmotnoprávnej lehote a bol tak podaný včas. Z uvedeného dôvodu, odvolací súd námietky žalovaných v tomto ohľade považuje za nedôvodné. Zároveň odvolací súd poukazuje na bod 57 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde aj súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu považuje žalobu za podanú včas. 25. K žalovanými uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd nevykonal navrhnutý dôkazný prostriedok na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Žalované v odvolaní namietajú, že súd prvej inštancie nevykonal dožiadanie na Sociálnu poisťovňu o poskytnutie informácie, či bola žalobkyňa počas konania pred Obvodným súdom Bratislava V, sp. zn. 5C 127/95, t.j. od 18.2.1994 do 25.3.1996 zamestnaná, v akom období a u akého zamestnávateľa, tak ako to žiadala vo svojom podaní zo dňa 10.9.2014. Z obsahu podania žalovaných 1/, 2/ a 3/ zo dňa 10.9.2014, ktorým sa vyjadrili k podanej žalobe a okrem iného pripojili 23 dôkazov, žiadali súd, aby požiadal Sociálnu poisťovňu o predmetnú informáciu, odvolací súd nevyvodil riadny návrh žalovaných na vykonanie tohto dôkazu. Vykonanie tohto dôkazu následne žalované nežiadali v žiadnom ďalšom následnom podaní ani na pojednávaniach konaných sa vo veci. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na Zápisnicu o pojednávaní zo dňa 1.4.2019, v zmysle ktorej žalované nemali žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie ani len taxatívne neuviedol úplne všetky dôkazy, ktoré žalované v konaní predložili uvádza, že viacero dôkazných prostriedkov, ktoré žalované vymenovali vo svojom odvolaní, boli predložené aj žalobkyňou a súd prvej inštancie ich v rozsudku vymenoval ako prostriedky procesného útoku žalobkyne. Tak bola označená napríklad aj v odvolaní namietaná príloha 9, 10, 24, 52 až 62. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (R 45/1986). Do obsahu základného práva nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci sudcovi a súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Odvolací súd nemá za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., a to také porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. I v prípade, ak by súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhované dôkazy, uvedené samé o sebe nevedie k záveru o porušení práv žalovaných 1/, 2/ a 3/. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v spore vykonal výnimočne rozsiahle dokazovanie na to, aby zistil dostatočne a riadne skutkový stav v posudzovanom prípade a z tohto dôvodu odvolací súd nepovažuje za vadu, keď nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Žalovanými navrhované dokazovanie by podľa názoru odvolacieho súdu nevyvrátilo ani otázku oneskoreného podania žaloby ani existenciu dôvodov vydedenia, keď súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie postačovalo pre riadne zodpovedanie týchto otázok. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Za vadu konania nemožno považovať okolnosť, že si súd neosvojil tvrdenia žalovaných, prípadne nevykonal dôkaz na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola podstatná pre daný spor (Najvyšší súd SR, sp. zn. 1 Obdo V 37/2010, ZSP 4/2013). Za daných okolností nevzhliadol odvolací súd taký postup zo strany súdu prvej inštancie, ktorým by znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tak zároveň posúdil odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako nedôvodnú. 26. V súvislosti s namietanou zmenou zákonného sudcu, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva Úradný záznam zo dňa 4.7.2017 (č.l. 524), v zmysle ktorého na základe zmeny rozvrhu práce č. 14 na rok 2017 (Spr. 3685/2016 s účinnosťou od 24.5.2017) bol tento spis prevzatý sudkyňou K.. E. C.. Žalované namietali, že v období od 24.5.2017 do 4.7.2017 nemal spis žiadneho zákonného sudcu a žalovaná 1/ opakovane žiadala uskutočnenie výsluchu svedka pani K. Q., pričom vykonanie tohto úkonu bolo potrebné vykonať bezodkladne s poukazom na vysoký vek svedkyne. Z obsahu spisu však vyplýva, že v súvislosti s výsluchom tejto svedkyne súd prvej inštancie dňa 12.5.2017 adresoval svedkyni žiadosť o písomné vyjadrenie sa k otázkam (č.l. 511). Súd prvej inštancie pojednávanie nariadené na deň 22.5.2017 na základe ospravedlnenia neúčasti a žiadosti o odročenie pojednávania žalovanej 2/ (č.l. 502) odročil. Svedkyňa K. Q. listom zo dňa 28.5.2017 žiadala súd o viac času na napísanie odpovedí. Nová zákonná sudkyňa už dňa 4.7.2017 dala pokyn kancelárii, aby svedkyni K. Q. oznámil, že jej predlžuje lehotu na napísanie odpovedí do 31.7.2017 (č.l. 525). Súd prvej inštancie tak vykonal všetky úkony, a to v súlade so zásadou rýchlosti preto, aby táto svedkyňa vo veci podala písomnú výpoveď. Údaje v spise nepovažuje odvolací súd za protirečivé, keď je zrejmé, že spis bol novej zákonnej sudkyni pridelený rozvrhom práce s účinnosťou od 24.5.2017 a fyzicky tento spis prevzala zákonná sudkyňa dňa 4.7.2017, kedy v tento deň aj vykonala procesný úkon. Časový úsek od 24.5.2017 do 4.7.2017 v rámci ktorého nebol vykonaný procesný úkon zo strany súdu prvej inštancie nepovažuje odvolací súd za neprimerane dlhé obdobie (41 dní z toho 29 pracovných dní), keď aj s poukazom na ďalší procesný postup boli vykonávané ďalšie procesné úkony zo strany súdu v primeranej dobe. Vo vzťahu k odvolateľkami namietanej vade, že súd prvej inštancie nevyzval žalované 1/ a 3/ k položeniu otázok svedkyni K. Q. odvolací súd uvádza, že tento nedostatok žalované namietli až v odvolaní, t.j. tri roky po tom, čo boli otázky svedkyni položené. Žalované 1/ a 3/ mali možnosť v priebehu konania na súde prvej inštancie takého pochybenie namietať, keď spor nebol skončený a konalo sa v ňom ešte niekoľko pojednávaní, vo veci podali žalované ešte niekoľko vyjadrení a mali možnosť nahliadnuť do spisu. Z uvádzaných dôvodov v takomto postupe odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo ho možno kvalifikovať ako postup nesprávny s dôsledkom odňatia možnosti žalovaných konať pred súdom. 27. V súvislosti s odvolaním namietanou existenciou dôvodov vylúčenia sudcu, ktorý sa podieľal na rozhodovaní, odvolací súd poukazuje na to, že žalované v spore vzniesli voči konajúcej sudkyni K.. O. J. námietku zaujatosti podaním zo dňa 13.11.2015, ktorú odôvodnili v podstate rovnako ako ju odôvodnili v podanom odvolaní. O uvedenej námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 7.12.2015, sp. zn. 6NcC/76/2015 tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V K.. O. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 43C/284/2014. Odvolací súd s poukazom na uvedené ako aj na skutočnosť, že K.. O. J. vec už neprejednávala ani vo veci meritórne nerozhodla s poukazom na zmenu zákonnej sudkyne, neposúdil predmetnú odvolaciu námietku ako námietku zaujatosti a argumentáciu žalovaných v tomto smere považuje za bezvýznamnú. 28. Odvolateľky mali za to, že opakovane došlo k porušovaniu princípu rovnosti strán sporu, keď im nebolo doručené procesné vyjadrenie žalobkyne predložené dňa 23.10.2015 a nemali možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť pred konaním pojednávania dňa 30.10.2015. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2014, sp. zn. 2 Cdo 209/2014). Odvolací súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie ESĽP z 27. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri, napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (por. Asnar proti Francúzsku (č. 2), č. 12316/04, ods. 26, 18. október 2007 a Vokoun proti Českej republike č. 20728/05, ods. 26, 3. júl 2008). Odvolací súd poukazuje na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Z obsahu spisu (úradný záznam č.l. 323) vyplýva, že podanie právnej zástupkyne žalobkyne z 22.10.2015 bolo doručené žalovanej 2/ dňa 28.10.2015. Pojednávanie vo veci sa konalo dňa 30.10.2015, pričom zo zápisnice z pojednávania (č.l. 324-328) vyplýva, že súd skonštatoval, že konajúcej sudkyni bolo podanie právnej zástupkyni žalobkyni z 22.10.2015 do spisu založené tesne pred pojednávaním. Žalovaná strana namietla, že podanie nebolo súdu doručené v potrebnom rozsahu a žiada, aby predmetné podanie bolo doručené žalovanej 1/ a 3/. Napriek tomu, že súd prvej inštancie nedoručil predmetné podanie žalovaným 1/ a 3/, má odvolací súd za to, že týmto súd prvej inštancie neporušil princíp rovnosti zbraní. Odvolací súd poukazuje na to, že odo dňa 30.10.2015 následne konanie na súde prvej inštancie trvalo až do 1.4.2019, vykonalo sa ešte niekoľko pojednávaní a strany sporu mali možnosť v spore podávať návrhy, vyjadrenia, žiadosti, nahliadať do spisu, prípadne kedykoľvek namietnuť, že predmetné procesné podanie im nebolo doručené. Žalované 1/ a 3/ počas konania na súde prvej inštancie na danú vadu nepoukázali a nedoručenie podania namietali až v odvolaní, pričom zjavne mali možnosť nedoručenie namietaného podania využiť už skôr počas konania pred súdom prvej inštancie. Daná námietka žalovaných uplatnená až v odvolaní sa tak javí odvolaciemu súdu ako zjavne obštrukčná. S poukazom na uvedené, má odvolací súd za to, že žalovaným 1/ a 3/ nedoručením jedného procesného vyjadrenia za situácie, keď im bola daná možnosť oboznámiť sa s predmetným podaním nahliadnutím do spisu, resp. mohli žiadať o doručenie tohto podania zjavne skôr, nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným v tomto podaní a týmto postupom nedošlo k odopretiu spravodlivosti. 29. Vo vzťahu k námietkam odvolateliek, že súd prvej inštancie odňal žalovanej 3/ právo konať pred súdom, keď vykonal pojednávanie dňa 12.5.2016 v jej neprítomnosti, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu vyplýva, že pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 30.10.2015 bolo odročené na deň 11.2.2016. Žalovaná 3/ podaním zo dňa 3.2.2016 ospravedlnila svoju neúčasť a žiadala pojednávanie odročiť vzhľadom k tomu, že zo zdravotných dôvodov sa nemôže predmetného pojednávania zúčastniť a trvala na osobnej prítomnosti na pojednávaní (č.l. 397). Súd prvej inštancie akceptoval predmetnú žiadosť žalovanej 3/ a nariadil nový termín pojednávania na deň 12.5.2016, na ktorý predvolal strany sporu a svedkov. V zmysle listu zo dňa 3.5.2016 žalovaná 3/ opätovne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní a žiadala pojednávanie nariadené na deň 12.5.2016 odročiť zo zdravotných dôvodov, pričom trvala na osobnej účasti na pojednávaní (č.l. 420). K listu pripojila potvrdenie o zdravotnom stave, v zmysle ktorého je zrejmé, že žalovaná 2/ nebola zdravotne spôsobilá zúčastniť sa súdneho pojednávania, nakoľko by sa jej mohol vážne zhoršiť zdravotný stav. Súd prvej inštancie neakceptoval žiadosť o odročenie pojednávania s poukazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania a s odôvodnením, že predchádzajúce pojednávanie vo veci bolo už odročené z rovnakého dôvodu zohľadňujúc predpokladanú dobu liečenia žalovanej 3/. Uviedol, že na pojednávaní majú byť vypočutí svedkovia, pričom za účelom plynulosti a rýchlosti konania pristúpi k ich výsluchu za prítomnosti žalovaných 1/ a 2/, ktoré majú rovnaký záujem na výsledku sporu ako žalovaná 3/ a žalovaná 3/ bude mať zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s obsahom ich výpovedí a prípadnými inými dôkazmi produkovanými na pojednávaní tak, aby bolo rešpektované jej procesné právo vyjadriť sa k týmto dôkazom. Podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 pojednávanie bolo možné odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. mohol uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez prítomnosti účastníka, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Dôležitosť dôvodu sa posudzovala vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Súd nebol vždy povinný akceptovať účastníkom uvedený dôvod, ktorý by mohol byť inak spôsobilý pre odročenie pojednávania, najmä ak vedie k zámerným procesným obštrukciám sledujúcim nedôvodné predlžovanie konania a zvyšovanie s tým spojených trov konania. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade bolo dôvodné s poukazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania nevyhovieť návrhu žalovanej 3/ na odročenie pojednávania a že ďalšie odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov na strane žalovanej 3/ by prispelo k predlžovaniu tohto konania. Práva žalovanej 3/ podľa názoru odvolacieho súdu neboli porušené, keď vo veci bolo následne pojednávanie nariadené na deň 1.10.2018 a 1.4.2019, kde bola žalovaná 3/ prítomná a bola oprávnená v prípade rozpornosti vo výpovediach svedkov navrhnúť ich konfrontáciu, prípadne zopakovanie vykonania ich výsluchu. Zároveň sa nedá opomenúť skutočnosť, že na predmetnom pojednávaní boli prítomné žalované 1/ a 2/, dcéry žalovanej 3/, ktorých záujmy korelujú so záujmami žalovanej 3/. 30. Odvolateľky namietali porušenie procesných predpisov počas opakovaného výsluchu matky žalobkyne počas pojednávania dňa 1.10.2018. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že súd prvej inštancie na predmetnom pojednávaní vykonal výsluch svedka O. C.. Vzhľadom k rozporu vo výpovedi tejto svedkyne, právna zástupkyňa žalobkyne navrhla konfrontáciu matky žalobkyne so svedkyňou, čo namietala žalovaná 1/ z dôvodu, že nebola zachovaná 5 dňová lehota na prípravu. Súd prvej inštancie rozhodol, že ku konfrontácii pristúpi z dôvodu hospodárnosti konania, súčasne oznámil žalovaným, že budú mať právo dodatočne navrhnúť konfrontáciu, či výsluch svedkov. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, keď s poukazom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania predmetnú konfrontáciu vykonal. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie, podľa ktorého majú mať strany spravidla najmenej päť dní na prípravu na pojednávanie, treba vyložiť v každom jednotlivom prípade s ohľadom na osobitosť procesnej situácie. Pritom možno dospieť k záveru, že ak súd rozhodne vykonať konfrontáciu svedkov na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania, ako aj z dôvodu odstránenia rozpornosti výpovedí svedkýň, o ktorom strany sporu vopred nevedeli, nejedná sa bez ďalšieho o porušenie práva na prípravu pojednávania ani o porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaným dal súd prvej inštancie možnosť následne v konaní navrhnúť vykonanie konfrontácie, či výsluch svedkýň. Žalované túto možnosť nevyužili a predmetný postup súdu namietali až vo svojom odvolaní. Takéto konanie ako aj predmetná námietka žalovaných sa odvolaciemu súdu javí opätovne ako obštrukčná nemajúca za následok porušenie práva žalovaných na spravodlivý súdny proces. 31. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie neuviedol svoje predbežné právne posúdenie, odvolací súd uvádza, že ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej civilný sporový priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. (teraz § 181 ods. 2 C.s.p.) zo strany súdu nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a možno ho vyhodnotiť len ako tzv. inú vadu konania a existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia (Uznesenie NS SR, sp. zn. 4 Cdo 167/2012). 32. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv žalovaných na pojednávaní dňa 31.10.2015 (pri výsluchu svedkov) , k nedoručeniu výsledku prešetrenia reklamácie Slovenskej pošty, a.s., vykonaniu dôkazov ex offo zo strany súdu a nesprávnemu postupu pri vyhotovení zápisnice z pojednávania zo dňa 1.4.2019 odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.07.2010, sp. zn. 3 Cdo 61/2010 v zmysle ktorého: „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné nedostatky v postupe súdov (II. ÚS 261/06). Nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.“ V zmysle § 126 ods. 3 O.s.p. bol sudca potom, ako svedok súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu, oprávnený klásť svedkovi otázky potrebné na doplnenie a vyjasnenie jeho výpovede. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia otázky môžu dávať so súhlasom samosudcu i účastníci. Zasahovanie do výsluchu samosudcom bolo oprávnené a odôvodnené, keď považoval niektorú z kladených otázok na svedka za nespornú, mal záujem korigovať odpovede svedkov z hľadiska toho, aby nevybočovali od predmetu sporu, prípadne kladené otázky neboli z hľadiska posúdenia veci významné. Niektoré z namietaných otázok súdu mohli byť sčasti so sugestívnym podtónom a súd prvej inštancie mal doručiť výsledok prešetrenia reklamácie Slovenskej pošty, a.s. stranám sporu, avšak odvolací súd vyhodnotil tieto namietané vady ako aj vady pri protokolácii a vyhotovení zápisnice o pojednávaní za vady takej intenzity, že nemajú za následok porušenie práv žalovaných 1/, 2/ a 3/ na spravodlivý proces. Zároveň odvolací súd k namietanému odňatiu práva žalovaných 1/, 2/ a 3/ na záverečnú reč uvádza, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 1.4.2019 (č.l. 779-784) ako zo zvukového záznamu je zrejmé, že žalovaným 1/ až 3/ bolo umožnené predniesť záverečné reči. Po skončení záverečnej reči žalovanej 3/, žalobkyňa požiadala súd prvej inštancie o krátku reakciu na to, čo žalované 1/, 2/ a 3/ vo svojich záverečných rečiach uviedli. Súd prvej inštancie jej vyhovel. Po skončení reakcie žalobkyne, žalované 1/, 2/ a 3/ nepožiadali súd prvej inštancie o reakciu na to, čo uviedla žalobkyňa, preto súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezasiahol do ich práv tým, že by im odňal možnosť vyjadriť sa alebo im uvedené bezdôvodne odoprel. Súd prvej inštancie im neodoprel, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci ani týmto postupom neporušil ich práva na spravodlivý súdny proces. 33. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd konštatuje že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. 34. Vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení. Či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, možno považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 239/2009). 35. Preskúmaním obsahu spisu má odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalobkyňa od svojho otca počas detstva ani po dosiahnutí plnoletosti nedostala reálnu príležitosť vybudovať si bližší citový vzťah. S ohľadom na nevybudovaný citový vzťah, ktorého základom bol nezáujem poručiteľa o žalobkyňu už od jej detstva, nemožno od žalobkyne ani ako plnoletej osoby spravodlivo žiadať, aby niesla zákonné dôsledky vydedenia, nakoľko situáciu, že o poručiteľa neprejavovala opravdivý záujem, bol spôsobený predovšetkým poručiteľom. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že práve poručiteľ bol ten, kto zabránil interrupcii. Odvolací súd vzal do úvahy list, ktorým dôvodili žalované, avšak aj výpoveď matky žalobkyne a stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že v konečnom dôsledku to bola komisia, ktorá nedala súhlas so zákrokom. Zároveň v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že aj keby to bol poručiteľ, ktorý nedal súhlas na interrupciou, treba považovať za podstatné jeho následné správanie sa voči žalobkyni za ostatného roky a nielen túto skutočnosť, ktorá nemá významný vplyv na následné budovanie si vzťahu so žalobkyňou počas jej života. Zároveň aj preto za nedôvodné a nepodstatné považuje odvolací súd námietky žalovaných, kde bola matka žalobkyne pred interrupčnou komisiou, či v Banskej Bystrici alebo v Námestove. Je zrejmé, že poručiteľ žiadal o zverenie žalobkyne do starostlivosti, keď táto skutočnosť vyplýva z konania vedeného pod sp. zn. 4Nc 467/76 avšak aj to, že o maloletú žalobkyňu prejavoval záujem len rok po rozvode. Odvtedy ju nenavštevoval, negratuloval k sviatku, nežiadal ani raz súd o úpravu styku s maloletou a nebolo preukázané, že by sa akokoľvek snažil o vybudovanie vzťahu s dcérou. Skutočnosť, že takýto stav poručiteľa trápil a dcéru mal rád, nebol preukázaný reálnymi krokmi vo vzťahu k maloletej dcére. Nebolo preukázané, že by žalobkyni telefonoval, písal, pozval ju na návštevu, strávil s ňou prázdniny alebo čo i len jediný víkend. Zároveň jeho snaha o zverenie dcéry do starostlivosti bola počas uvedeného konania zmenená, keď na poslednom pojednávaní už o zverenie poručiteľ nežiadal. Snaha poručiteľa nebola preukázaná aj s poukazom na to, že proti rozsudku, ktorým súd určil výživné a styk s dcérou nebol upravený, sa poručiteľ odvolal avšak len v časti o platenie výživného. Ďalšia iná snaha o zverenie či úpravu styku s maloletou nebola v spore preukázaná. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom, že poručiteľ mal byť v zásade tou osobou, ktorá sa v období detstva maloletej mal starať o to, aby si vybudoval vzťah s dcérou nakoľko žalobkyňa takúto možnosť nemala. Pokiaľ otca nepoznala, nemala ako nadviazať s ním ako maloletá kontakt, na ktorý by mohla následne nadviazať ako plnoletá. Odvolací súd sa zároveň plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie ohľadom zmeny priezviska žalobkyne a poukazuje pritom na závery v Rozsudku Okresného súdu zo dňa 12.3.1990, č.k. P 83/78. V zmysle záverov uvedených v tomto rozhodnutí o zmenu priezviska žiadala žalobkyňa, pričom na žalobkyňu malo vplyv uzavretie manželstva jej matky a narodenie dieťaťa. Vtedy maloletá žalobkyňa citlivejšie vnímala vplyvy jej okolia a súd vyhodnotil, že to bude mať kladný vplyv na upevnenie rodiny maloletej a výchovné pôsobenie. Súd videl v konaní otca nedostatočný záujem o maloletú, pretože prakticky od rozvodu manželstva, teda počas 13 rokov o dieťa reálny záujem neprejavil. Odvolací súd sa stotožnil s tým, že v takomto konaní nemožno vzhliadnuť pomstu alebo snahu maloletej, či matky žalobkyne ublížiť poručiteľovi ale len snahu patriť a zaradiť sa do rodiny, v ktorej žalobkyňa vyrastala. Pre žalobkyňu v tom veku, 14 rokov, to bola oprávnená požiadavka mať rovnaké priezvisko ako jej matka, sestra a otčim, a nie nosiť priezvisko svojho otca, ktorý o ňu nejaví prakticky žiaden záujem. V konaní bolo preukázané, že za dlhé roky mladosti žalobkyne veškerá prejavená starostlivosť poručiteľa o ňu spočívala výlučne v plnení si vyživovacej povinnosti, a to tak ako ju stanovil súd. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaných, že bolo právom poručiteľa podať návrh na zrušenie výživného, keď prestala byť žalobkyňa nezaopatreným dieťaťom, avšak bolo taktiež právom žalobkyne výživné žiadať, keď jej naň vznikol nárok. Odvolací súd má za to, že uplatňovanie si oprávnených nárokov z titulu výživného nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, tak ako to uvádzajú žalované. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.3.1995, č.k. 5C 127/5, ktorý bol potvrdený Mestským súdom v Bratislave zo dňa 6.8.1996, č.k. 9Co 202/96-100 bola poručiteľovi uložená povinnosť platiť žalobkyni výživné. V rozhodnutí sa konštatuje, že počas štúdia na SOU Ružomberok bola navrhovateľka nezamestnaná a poberala hmotné zabezpečenie. Rozhodnutím Obvodného úradu práce bolo od 1.11.1993 žalobkyni zabezpečenie odňaté a z evidencie bola vyradená, keďže podľa zákona spĺňala podmienky nezaopatreného dieťaťa. Súd posúdil večerné štúdium ako sústavnú prípravu na povolanie avšak s účinnosťou od 1.9.1994 bola prijatá novela a štúdium popri zamestnaní sa nepovažovalo za sústavnú prípravu na povolanie. Žalobkyňa nastúpila na denné štúdium na vysokej škole, ktoré však k 20.10.1995 bolo ukončené. Podľa Zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.3.1996 (č.l. 115) žalobkyňa po otvorení pojednávania uviedla, že štúdium na vysokej škole ukončila k 20.10.1995. Preto súd zaviazal poručiteľa povinnosťou platiť výživné od 18.2.1994 (od podania návrhu) do 31.8.1994 a od 14.9.1995 do 20.10.1995. Z uvedeného je zrejmé, že nárok na výživné bol oprávnený a nemožno ho považovať za podvod zo strany žalobkyne. Aj z odvolania poručiteľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.3.1995, č.k. 5C 127/5 (č.l. 773) vyplýva, že žalobkyňa až po ukončení štúdia na vysokej škole, t.j. až dňa 23.10.1995 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie, preto odvolací súd nemá za preukázané, že by žalobkyňa zároveň poberala sociálne dávky a žiadala výživné, keď toto jej bolo priznané len do času 20.10.1995. Podľa oznámenia spoločnosti ANSELMO, s.r.o. (č.l. 119) zo dňa 27.11.1995 adresovaného Obvodnému úradu práce Dolný Kubín žalobkyňa sa dňa 26.10.1995 zamestnala avšak omylom bola jej pracovná zmluva zaslaná úradu práce. Na základe uvedeného bolo úradu práce oznámené, že žalobkyňa je zamestnaná a preto ani tvrdenie, že by žalobkyňa zámerne poberala súčasne sociálnu dávku v nezamestnanosti a mzdu nie je preukázaná. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že výživné ani podanie návrhu na určenie výživného nemožno považovať za relevantný dôvod vydedenia. 36. V súvislosti s námietkou žalovaných, že súd sa v rozsudku opomenul zaoberať výpoveďou K.Á. Q. a notárskou zápisnicou N 34/2015, NZ 9273/2015 zo dňa 19.3.2015 obsahujúcu vyhlásenie p. K. Q., a tým porušil ich právo na spravodlivé súdne konania, odvolací uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03. 37. Súd prvej inštancie v bode 81 odôvodnenia sa vysporiadal so svedeckou výpoveďou pani Q. a vysvetlil, z akého dôvodu nepovažoval jej výpoveď za hodnovernú, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne vyhodnotil tvrdenie p. Q., že žalobkyňa odmietala akýkoľvek kontakt s poručiteľom, za vyvrátené svedeckými výpoveďami samotnej žalobkyne ako aj ostatnými svedkami (matka žalobkyne, manžel žalobkyne, svokor žalobkyne). Zároveň správne vyhodnotil, že sa jednalo o stretnutia žalobkyne a dedka Q. a nie o stretnutia žalobkyne s poručiteľom, keď v konaní nebolo preukázané ani tvrdené, že týchto stretnutí sa poručiteľ niekedy zúčastnil. Skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyhodnotil svedeckú výpoveď pani Q. tak, ako si to žalované predstavujú, neznamená v zmysle vyššie uvedeného, že porušil ich právo na spravodlivé súdne konania. 38. Podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzal súd prvej inštancie správne s judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správne vyhodnotil, že z dôvodu, že si poručiteľ nevybudoval vzťah s dcérou, žalobkyňa nemôže spravodlivo znášať dôsledky vydedenia, keď o takúto situáciu, že o poručiteľa neprejavovala opravdivý záujem, spôsobil práve poručiteľ. V posudzovanom prípade nešlo o štandardný vzťah rodiča a potomka. Odvolací súd zdôrazňuje, že nemohlo sa od žalobkyne očakávať, že po nadobudnutí plnoletosti sa začne intenzívne zaujímať o poručiteľa, ktorý dovtedy nejavil o ňu záujem, nestretával sa s ňou, nezoznámil ju so sestrami a ostatnou rodinou. Nemožno tak od žalobkyne za daných okolností, keď nemala vybudovaný žiadny vzťah s poručiteľom, požadovať zmenu v jej postoji voči poručiteľovi po dosiahnutí plnoletosti. 39. Žalované v odvolaní namietali, že súd nesprávne vychádzal z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď v posudzovanom prípade sa jedná o iný skutkový stav. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že namietaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 123/2009 zo dňa 30.6.2009 nerieši skutkovo absolútne rovnaký prípad, čo ani nie je možné, keď v posudzovaných prípadoch (dôvody vydedenia) je zrejmé, že každý prípad bude mať skutkový základ iný, avšak jeho závery možno aplikovať aj na posudzovanú vec, nakoľko sa jedná o obdobný prípad, keď v ňom súd vyslovil, že pri posudzovaní dôvodu vydedenia, v danom prípade neposkytnutie pomoci poručiteľovi v chorobe, je treba brať na zreteľ aký bol vzťah poručiteľa a vydedeného potomka od narodenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade posudzoval aj dôvod vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka keď uviedol, že o neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa sa totiž nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Už v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 24.2.2010, č.k. 5 Cdo 239/2009 sa uvádza, že „pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu.“ Skutkovo veľmi obdobný prípad riešil Najvyšší súd Slovenskej republike v rozsudku zo dňa 27.5.2014, sp. zn. 4 Cdo 59/2012, kde poručiteľ o žalobkyňu, dcéru prejavoval záujem len sporadicky a jeho záujem sa v podstate obmedzil len na platenie výživného. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že „Dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že v čase po narodení žalobkyne a v jej útlom detstve mohol byť tento vzťah budovaný v prvom rade z iniciatívy rodičov, teda aj jej otca, ktorý sa nedostatok fyzickej prítomnosti nesnažil nahradiť ani inou formou (telefonicky, písomne), nezaujímal sa o jej vývoj, zdravotný stav, prospech v škole, nezoznámil ju s rodinnými príslušníkmi zo svojej strany, ale ju držal mimo svojej rodiny. Žalobkyňa tak nemala príležitosť na to, aby si mohla so svojím otcom vybudovať bližší citový vzťah. S ohľadom na nevybudovaný vzťah otec - dieťa, ktorý mal základ v nezáujme poručiteľa ako otca o dcéru, je dovolací súd zhodne s odvolacím súdom toho názoru, že nemožno od žalobkyne ani ako plnoletej spravodlivo žiadať, aby niesla zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa ako potomok neprejavila opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ.“ V zmysle uvedeného bol správny záver súdu prvej inštancie a v súlade s uvádzanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že žalobkyňa nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavila žalobkyňa záujem, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ tým, že o žalobkyňu počas svojho života nejavil záujem. 40. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 1.4.2019, č.k. 43C/284/2014-789 výrokom I. tohto rozhodnutia ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil. 41. Uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.5.2019, č.k. 43C/284/2014-804 súd prvej inštancie opravil výrokovú časť rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 43C/284/2014-789 zo dňa 1.4.2019 tak že súd určuje, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľom S.. W. Q. R.. XX.X.XXXX, W..Č.. XXXXXX/XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom Š. XXXX/XX D., uvedené v listine o vydedení zo dňa 9.10.2002 nie sú dané. 42. Súčasne s odvolaním proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 43C/284/2014-789 zo dňa 1.4.2019 napadli žalované 1/, 2/ a 3/ odvolaním v zákonnej lehote aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.5.2019, č.k. 43C/284/2014-804. 43. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 44. Podľa § 357 písm. f) C.s.p., odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia. 45. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 46. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo svojej podstate odvolanie prípustné nie je a pripúšťa sa len v tých prípadoch, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané. 47. Z obsahu odvolania žalovaných 1/, 2/ a 3/ odvolací súd zistil, že odvolaním napadli uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.5.2019, č.k. 43C/284/2014-804, ktorým súd prvej inštancie bez návrhu strany sporu opravil výrokovú časť rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 43C/284/2014-789 zo dňa 1.4.2019 z dôvodu chyby v datovaní listiny o vydedení z nesprávneho dátumu 9.10.2012 na správny dátum 9.10.2002. Civilný sporový poriadok výslovne obmedzuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o návrhu na opravu chýb. V danom prípade však nebol podaný návrh na opravu chýb v predmetnom rozsudku, keď súd prvej inštancie opravil chybu v rozsudku sám, bez návrhu strany sporu. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.5.2019, č.k. 43C/284/2014-804, výrokom II. tohto rozhodnutia podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietol, nakoľko smeruje proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. 48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní mala v plnom rozsahu úspech žalobkyňa, preto III. výrokom tohto rozhodnutia rozhodol tak, že žalobkyni proti žalovaným 1/, 2/, a 3/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).