Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoR/11/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515897608 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1515897608.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu: Eiffage Construction Slovenská republika, s. r. o., Mlynské Nivy 73, 821 05 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 35 740 655, zastúpeného Dentons Europe CS LLP so sídlom na adrese One Fleet Place 1, EC4P 4GD Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka so sídlom Štefánikova 15, 811 05 Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: LBG palác Poprad s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 44 351 038, zastúpenému WERNER & Co. s.r.o., so sídlom Žltá 2/F, 851 07 Bratislava, IČO: 36 869 643, o zrušenie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-77/2013 zo dňa 28.11.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 21Cr/9/2015-442 zo dňa 12.02.2019 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 21Cr/9/2015-442 zo dňa 12.02.2019 p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalobu zamieta a žalovanému priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako účastník rozhodcovského konania na strane žalobcu, vedeného na Rozhodcovskom súde Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, pod sp. zn. Rsp V- 77/2013 sa žalobou, podanou dňa 30.01.2015 na tunajšom súde podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. a písm. b) zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, proti žalovanému, v rozhodcovskom konaní na strane žalovaného, domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp V-77/2013 zo dňa 28.11.2014, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 21.01.2015. Zároveň žiadal o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku a o priznanie náhrady trov konania žalobcovi voči žalovanému. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca sa na Rozhodcovskom súde Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy vo výške 125.164,50 Eur titulom zádržného, ktoré mal žalovaný žalobcovi zaplatiť potom, čo žalobca predloží bankovú záruku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 06.07.2013 do zaplatenia titulom omeškania žalovaného s úhradou zádržného po predložení bankovej záruky žalobcom žalovanému a zaplatenia zmluvnej pokuty a úroku z omeškania vo výške 61.159,69 Eur titulom opomenutia povinnosti žalovaného podľa Zmluvy o dielo uzavretej sporovými stranami dňa 07.05.2010 v znení Dodatkov č. 1 zo dňa 24.05.2011, č. 2 zo dňa 28.05.2011, č. 3 zo dňa 31.03.2012 a č. 4 zo dňa 31.03.2012 v spojení s Memorandom o porozumení zo dňa 31.01.2012 (ďalej len „zmluva“), kedy žalobcovi zostali zachované všetky práva zo zmluvy spojené s omeškaním žalovaného včas uhradiť žalobcovi splatné záväzky podľa bodu 3.4 až 3.6 Dodatku č. 4 a náhrady trov rozhodcovského konania. Žalovaný v zmysle obrany pred rozhodcovským súdom sa vzájomnou žalobou domáhal voči žalobcovi zamietnutia žaloby žalobcu a zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 545.135,70 Eur titulom absencie vinkulácie poistného krytia, opomenutia súčinnosti v kolaudačnom konaní v časti protipožiarnych dvierok, oneskoreného dokončenia diela a absencie vyhlásenia žalobcu o neexistencii nárokov subdodávateľov. Bez rozporu so skutočnosťou, že každý nárok žalobcu bol v konaní podporený dôkazmi, žalobca sa v rozhodcovskom konaní osobitne sústredil na nárok žalobcu v časti 125.164,50 Eur titulom zádržného a na nárok žalovaného na zmluvnú pokutu v časti 398.664,17 Eur titulom absencie vyhlásenia o neexistencii nárokov subdodávateľov. Žalobca svoj oprávnený nárok na vyplatenie zádržného preukázal listom žalovaného podpísaným jeho konateľom, podľa ktorého sa nárok na výplatu zádržného stal splatným dňa 06.07.2013, procesom odsúhlasovania textu bankovej záruky, v rámci ktorého text vystavený bankou žalobcu bol odsúhlasený žalovaným a zároveň financujúcou bankou žalovaného, ktorá bola odovzdaná žalovanému a tento ju prijal a užíval. Námietku k jej obsahu žalovaný vzniesol až momentom, kedy sa dozvedel o podanej žalobe žalobcu na rozhodcovský súd, avšak garanciu naďalej užíval a užíva. Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 398.664,17 Eur žalovaný odôvodňoval pred rozhodcovským súdom poukazom na text zmluvy, ktorá stanovovala, že vyhlásenie žalobcu o neexistencii nárokov subdodávateľov mal vystaviť a odovzdať žalobca žalovanému. Žalobca však má za to, že v zmysle tohto ustanovenia zo zmluvy, na takýto nárok mohol byť žalovaný oprávnený len vtedy, ak žalobca toto vyhlásenie nevydá ani po žiadosti žalovaného. Žalobca v rozhodujúcom čase vyhlásenie o neexistencii nárokov subdodávateľov vystavil a zaslal žalovanému, čo rozhodcovskému súdu žalobca preukázal čestným vyhlásením zo dňa 26.01.2012 a výpisom z knihy na odoslanie pošty. Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom sp. zn. Rsp V-77/2013 vydaným dňa 28.11.2014 zamietol žalobu žalobcu v časti zaplatenia čiastky 125.164,50 Eur s príslušenstvom, zastavil konanie v časti žaloby 4.201,36 Eur z dôvodu jej späťvzatia žalobcom, zastavil konanie v časti žaloby a vzájomnej žaloby 61.159,69 Eur z dôvodu zániku pohľadávky jej započítaním, zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému čiastku 483.976,01 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania vo výške 31.058,22 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 49.114,49 Eur. 3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol obchodnoprávny vzťah založený písomne uzavretou zmluvou o dielo v znení jej štyroch písomných dodatkov v spojení s memorandom o porozumení. Súčasťou tejto obchodnej zmluvy v súlade s § 3 ods. 1 vo forme podľa § 4 ods. 1 zák. č.244/2002 Z.z. bola uzavretá i rozhodcovská doložka, a to v čl. 17. bod 17.1. zmluvy. Zmluvné strany sa teda dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory so sídlom v Bratislave. Podľa čl. 6 bod 6.2 zmluvy bolo sporovými stranami dohodnuté zádržné z každej faktúry vo výške 5 % fakturovanej sumy bez DPH. Súčasne sa zmluvné strany dohodli, že dojednané zádržné bude nahradené bankovou zárukou žalobcu vystavenou renomovanou bankou v prospech žalovaného s odkazom jej špecifikácie v čl. 2. bod 2.1 zmluvy a odkazom na čl. 5.5 zmluvy, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi po prevzatí celého diela a právoplatnej kolaudácii diela a odstránení všetkých prípadných nedostatkov vytýkaných v kolaudačnom konaní alebo kolaudačnom rozhodnutí 100 % zmluvnej ceny. Bez vystavenia bankovej záruky v renomovanej banke podľa predchádzajúcej vety však žalovaný nie je povinný uhradiť žalobcovi po odovzdaní a prevzatí celého diela doplatok zmluvnej ceny podľa konečnej faktúry (bod. 6.3) a ani zádržné (bod 6.2). K prevzatiu diela došlo protokolárne 07.06.2012. Právoplatná kolaudácia nastala dňa 11.09.2012. Tieto skutočnosti neboli medzi sporovými stranami sporné. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca dňa 21.06.2013 doručil žalovanému bankovú záruku, nie však poskytnutú v zmysle zmluvy špecifikovanou, renomovanou bankou, ale inou bankou, pobočkou zahraničnej banky, ktorú žalovaný nepovažoval za banku renomovanú v zmysle zmluvy. Žalobca spolu s predložením tejto bankovej záruky žiadal žalovaného o úhradu zádržného vo výške 125.164,50 Eur. Žalovaný v zmysle zmluvy a dohody o zmluvných pokutách naopak žiadal od žalobcu zaplatenie zmluvných pokút v celkovej výške 660.700,20 Eur. Žalovaný dňa 10.07.2013 jednostranne vzájomné pohľadávky započítal, ale žalobca tento právny úkon neodsúhlasil. Teda nedošlo k dohode sporových strán v zmysle § 364 Obch. zák., nakoľko neboli v danom čase obe vzájomné pohľadávky splatné, čo bolo neskôr preukázané dokazovaním v rozhodcovskom konaní, teda tento jednostranný úkon žalovaného bez súhlasu žalobcu nenadobudol právnu účinnosť. Žalobca sa žalobou na dohodnutom rozhodcovskom súde domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 125.164,50 Eur s príslušenstvom titulom plnenia podľa bodu 6.2 a 5.5 zmluvy. Okrem tohto nároku si žalobca uplatnil aj nárok na zmluvné pokuty a úroky z omeškania, po čiastočnom späťvzatí žaloby, spolu vo výške 61.159,69 Eur. Žalovaný v rozhodcovskom konaní s odkazom na poslednú vetu bodu 5.5 zmluvy namietal oprávnenosť nároku žalobcu na zádržné, nakoľko podľa tohto ustanovenia zmluvy objednávateľ nie je povinný uhradiť zhotoviteľovi zádržné bez vystavenia bankovej záruky v renomovanej banke, teda banke určenej zmluvnými stranami v špecifikáciách v bode 2.1 zmluvy. Žalobca v rozhodcovskom konaní splnenie tejto zmluvnej povinnosti nepreukázal, preto rozhodcovský súd jeho nárok na zádržné zamietol ako nedôvodný. Nároky na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania uplatnené žalobou voči žalovanému rozhodcovský súd uznal ako dôvodne, ale po podaní vzájomnej žaloby žalovaným tieto zanikli započítaním v súlade s § 358 veta prvá Obch. zák., preto rozhodcovský súd konanie o týchto nárokoch zaniknutých započítaním, zastavil. Tento postup žalobca namietal žalobou o zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku, trval na tom, že žalovaný odsúhlasil text bankovej záruky predloženej mu žalobcom, čo žalovaný nepotvrdil, a žalobca o tomto tvrdení akéhosi procesu schvaľovania bankovej záruky inou ako zmluvne dohodnutou renomovanou bankou nepredložil súdu žiadne právne relevantné dôkazy. Vychádzajúc z toho, že zmluva o dielo bola uzavretá v písomnej forme a aj jej všetky Dodatky včítane memoranda mali písomnú formu, je zrejmé, že sporové strany si dohodli všetky zmeny zmluvného vzťahu v písomnej forme, teda aj keď v zmluve chýba ustanovenie, že ju možno meniť a dopĺňať výlučne písomnou formou, z obchodnej praxe sporových strán nepochybne vyplýva, že inak ako písomne sa zmluvné podmienky nemenili, teda ani dohoda o tom, že by sa okruh zmluvne dohodnutých renomovaných bánk rozšíril medzi zmluvnými stranami uzavretá nebola, zostalo len tvrdenie proti tvrdeniu. Súd preskúmaním napadnutého rozsudku nezistil, že by žalobca túto skutočnosť v rozhodcovskom konaní namietal, pravdou však je, že nepredložil rozhodcovskému súdu dôkaz, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovanému plniť v zmysle ustanovenia bodu 5.5 alebo 6.2 zmluvy. Treba poznamenať, že zamietnutie nároku na zádržné, ktoré je zábezpekou na dobu trvania záruky, nebráni žalobcovi, aby si po uplynutí zručnej doby uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie ceny za dielo aj v zadržanej výške, nakoľko zhotovením diela vzniká aj v zmysle obchodného zákonníka zhotoviteľovi nárok na zaplatenie celej ceny za dielo. 5. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že žalovaný si v rozhodcovskom konaní uplatnil vzájomnou žalobou nárok na zmluvné pokuty, a to vo výške 93.246,99 Eur za omeškanie žalobcu so splnením zmluvnej povinnosti vinkulácie poistenia v zmluvne dohodnutej poisťovni v zmysle bodu 11.2 zmluvy za obdobie od 01.04.2012 do 07.06.2012, t.j. za 68 dní vo výške 0,05 % denne zo zmluvnej ceny za zhotovenie diela. Ďalej si uplatnil zmluvnú pokutu titulom neposkytnutia súčinnosti počas kolaudačného konania, nakoľko túto zmluvnú povinnosť si žalobca neplnil v období od 15.08.2012 do 11.09.2012, t.j. 27 dní v dohodnutej výške 600,00 Eur denne, spolu vo výške 16.200,00 Eur. Nebol dodržaný porušením zmluvných povinností žalobcu zmluvný termín kolaudácie taktiež po dobu od 15.08.2012 (termín podľa zmluvy) do 11.09.2012 (nadobudnutie právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia), preto si žalovaný uplatnil voči žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo zmluvnej ceny za zhotovenie diela, spolu vo výške 37.024,54 Eur. Žalobca síce žalobou žiadal zrušiť napadnutý rozhodcovský rozsudok v celom rozsahu, avšak tieto zmluvné pokuty v žalobe ani čo do výšky ani čo do dôvodu nespochybňoval. Poukazoval len na to, že na pojednávaní dňa 02.06.2014 rozhodcovský súd vyhlásil uznesenie, že dokazovanie vyhlasuje za skončené a písomný rozhodcovský rozsudok doručí účastníkom konania bez jeho ústneho vyhlásenia. Napriek tomu písomný rozhodcovský rozsudok doručený sporovým stranám nebol a rozhodcovský súd nariadil ďalšie pojednávanie s tým, že je nutné doplniť dokazovanie o špecifikáciu vzájomnej žaloby a žalobca mal tiež špecifikovať z čoho pozostáva uplatnená čiastka vo výške 61.159,69 Eur. Žalobca v tomto smere pred rozhodcovským súdom námietku nevzniesol, zúčastňoval sa ďalších pojednávaní, vyjadroval sa k tvrdeniam a dôkazom žalovaného, teda v plnej miere uplatňoval aktívne v konaní svoje procesné práva. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 34 ods. 3 Rokovacieho poriadku RS SOPK tento procesný postup bol legálny v súlade s rozhodcovskou doložkou sporových strán a súd pri preverení napadnutého postupu rozhodcovského konania nezistil žiadne procesné pochybenie, nakoľko aj v konaní pred všeobecným súdom nie je súd viazaný rozhodnutím o postupe v konaní. Z takéhoto žalobcom tvrdeného dôvodu preto nebol dôvod na rušenie právoplatného rozhodcovského rozsudku. Posledným nárokom uplatneným žalovaným v rozhodcovskom konaní vzájomnou žalobou voči žalobcovi bol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 398.664,17 Eur titulom nepredloženia vyhlásenia o splnení finančných povinností voči jeho rozhodujúcim subdodávateľom formou čestného vyhlásenia, a to za dobu omeškania od 23.06.2012 (16. deň po protokolárnom odovzdaní diela) do 08.04.2013, t.j. za 290 dní omeškania vo výške 0,05 % denne zo zmluvnej ceny diela a v časti 992,97 Eur za deň 09.04.2013. Žalobca sa bránil tým, že túto povinnosť si splnil odoslaním poštou dňa 31.01.2012, čo však ako je uvedené už vyššie v odôvodnení tohto pôvodného rozsudku v bode 15. ani pred rozhodcovským ani pred tunajším súdom nepreukázal, teda v tomto tvrdení neuniesol dôkazné bremeno. Na otázku súdu nevedel ani v tomto konaní uviesť, kedy si túto zmluvnú povinnosť splnil, podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 02.02.2017 stalo sa tak až v júli 2013. Žalobca v rozhodcovskom konaní okrem námietky, že v omeškaní so splnením tejto povinnosti nebol, namietal aj výšku tohto nároku žalovaného zo vzájomnej žaloby, poukazoval na pojednávaniach pred rozhodcovským súdom na jej neprimeranosť a domáhal sa moderačného oprávnenia rozhodcovského súdu aplikáciou ustanovenia § 301 Obch. zák., teda táto hmotnoprávna námietka evidentne bola vznesená žalobcom v rozhodcovskom konaní, čo mal súd preukázané obsahom zápisníc z neverejných zasadnutí rozhodcovského súdu ako i z obsahu žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie mal za to, že Rozhodcovský súd sa tejto žalobcom vznesenej oprávnenej námietke dostatočne nevenoval, neskúmal s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti jej primeranosť. V odôvodnení napadnutého rozhodcovského rozsudku k námietke primeranosti uviedol, že pri všetkých zmluvných pokutách vychádzal z tej skutočnosti, že žalobca si v žalobe uplatňoval zmluvnú pokutu v rovnakom percentuálnom rozsahu ako žalovaný. Ak by znížil takto uplatnenú zmluvnú pokutu, bolo by to možné považovať za narušenie rovnováhy právnych povinností zmluvných strán založených zmluvou. Tento záver rozhodcovského súdu síce čo do rovnosti percentuálneho rozsahu je správny, avšak len do miery únosnej u oboch zmluvných resp. sporových strán. 6. Následne súd prvej inštancie s poukazom na dlhodobú rozhodovaciu prax a známe skutočnosti z obdobných zmlúv o dielo, prípadne i iných obchodnoprávnych vzťahov, kde sa okrem percentuálneho denného rozsahu zmluvnej pokuty obvykle uvádza i maximálna výška tejto sankcie, a to do 10 % zo zmluvnej ceny diela i s prihliadnutím na to, že absencia čestného prehlásenia zhotoviteľa o uspokojení svojich subdodávateľov ako listina nemá sama osebe za následok vznik škody na strane objednávateľa, a teda žalovanému nepredložením tejto listiny v určenej lehote nevznikla žiadna skutočná škoda, a to ani titulom ušlého zisku, dospel k záveru, že táto má výlučne sankčný charakter. Rozhodcovský súd v danom prípade opomenul prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, priznaná zmluvná pokuta má charakter výlučne sankčný, ale nemôže mať charakter až likvidačný. Vzhľadom na uvedené, súd mal za to, že táto námietka v rozhodcovskom konaní bola žalobcom vznesená dôvodne, rozhodcovský súd sa ňou mal v rozhodcovskom rozsudku zaoberať dôsledne aj s prihliadnutím na závažnosť takejto sankcie v neprimeranom rozsahu. Súd prvej inštancie preto v pôvodnom konaní rozsudkom sp. zn. 21Cr/9/2015-282 zo dňa 14.02.2017 žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok čo do výšky uplatneného nároku na zmluvnú pokutu v jej časti 261.536,25 Eur zrušil, čo evidentne odôvodnil len s poukazom na ustanovenie § 301 veta prvá Obch. zák.. Vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko nezistil v prejednávanej veci porušenie práv žalobcu počas rozhodcovského konania v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. č. 244/2002 Z.z., na ktorý sa žalobca odvolával v žalobe. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p., t.j. podľa úspešnosti účastníkov v konaní. Keďže obe sporové strany mali vo veci úspech čiastočný, súd im právo na náhradu trov konania nepriznal. 7. Súd prvej inštancie uviedol, že na základe odvolania žalobcu i žalovaného odvolací súd bez nariadenia pojednávania odvolaniami sporových strán napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie uznesením sp. zn. 2CoR/4/2017-385 zo dňa 29.05.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Bližšie toto svoje posúdenie nekonkretizoval s poukazom na konkrétnu časť odôvodnenia zrušeného rozsudku. Po citácii ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) a písm. b), § 50 ods. 2 a § 43 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený len z taxatívne vymedzených zákonných dôvodov, pričom postup po zrušení je upravený v § 43. Teda buď môže byť zrušený celý žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok alebo sa zamietne žaloba celá. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok v časti týkajúcej sa nároku žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty a vo zvyšku žalobu zamietol, čím vykonal vecný prieskum rozhodcovského rozsudku a rozhodol spôsobom, ktorý zákon neumožňuje. Zdôraznil, že súdy nie sú pri preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov odvolacími orgánmi. Z toho vyplýva, že, rozsudok súdu prvej inštancie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. Súd mohol jedine žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca nepreukázal zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku alebo na základe žaloby za preukázania zákonných dôvodov rozsudok zrušiť. Zákon o rozhodcovskom konaní čiastočné zrušenie rozhodcovského rozsudku neupravuje. Právo na súdnu ochranu vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu je limitované ustanovením § 40 v spojení s § 50 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. Podľa súdnej judikatúry všetky námietky vedúce k zrušeniu rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o rozhodcovskom konaní musia byť procesného charakteru, musia sa týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu, nie správnosti rozhodcovského rozsudku, pretože by sa toto konanie stávalo kvázi odvolacím konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak by súd dospel k záveru, že žalobca preukázal dôvody podľa § 40 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2012 Z.z., musel by byť zrušený celý rozsudok, nielen v časti zmluvnej pokuty. Podľa súdnej judikatúry rozsudok sa neuzná ak je v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu, v ktorom sa uznanie žiada. Pojem verejný poriadok nie je v slovenskom právnom poriadku taxatívne vymedzený. Výraz zjavný treba pritom vykladať veľmi reštriktívne a verejný poriadok musí byť porušený v značnej miere. Do úvahy neprichádza vecné preskúmanie veci, inak by inštitút uznania stratil zmysel. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v ustanovení § 40 ods. 1 písm. ) bod 4. a písm. b) zák. o rozhodcovskom konaní s tým, že nebude vykonávať vecný prieskum rozhodcovského rozsudku a rozhodnutie riadne odôvodní s uvedením ustanovení, na základe ktorých vec právne posúdil. V novom konaní rozhodne súd aj o trovách odvolacieho konania. 8. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie žalovaného k záverom odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že žalobca namieta porušenie rovnosti strán rozhodcovského konania v neprospech žalobcu v dôsledku zrušenia uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené a nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. K tomu udáva, že išlo o postup rozhodcovského súdu v súlade s jeho rokovacím poriadkom a aj súd prvej inštancie v zrušenom rozsudku (a toho sa nedotkol ani odvolací súd) správne uviedol, že žalobca v tomto smere v rozhodcovskom konaní námietku nevzniesol a v plnej miere uplatňoval aktívne v konaní svoje procesné práva. Tento procesný postup bol legálny v súlade s rozhodcovskou doložkou sporových strán a súd pri preverení napadnutého postupu rozhodcovského konania nezistil žiadne procesné pochybenie. Z takéhoto dôvodu tvrdeného žalobcom preto nebol dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobca napáda odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Odôvodnenie rozhodcovského rozsudku však nespadá pod vady podľa § 40 ods. 1 písm. a) zák. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že sa musí jednať o vadu postupu rozhodcovského súdu v priebehu rozhodcovského konania. Odôvodnenie rozhodcovského súdu nie je žiadnym postupom, preto v zmysle pôvodného ustanovenia § 34 ods. 2 písm. g) zák. o RK nejde o právne prípustný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd dostatočne špecifikoval jednotlivé nároky strán sporu na uplatnenú zmluvnú pokutu. Ak by rozhodcovský súd u žalobcu pripustil uplatnenie zmluvnej pokuty a u žalovaného zmluvnú pokutu moderoval (znížil), bolo by to možné považovať za narušenie rovnováhy právnych povinností zmluvných strán založených zmluvou o dielo. Rozhodcovské konanie prebiehalo podľa znenia zák. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.12.2014, nemôžu preto obstáť v tomto konaní námietky žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci, neúplnom a nesprávnom zistení skutkového stavu a taktiež o nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku. Tieto sú v celom rozsahu nedôvodné. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nemôžu byť dôvodom pre jeho zrušenie, pretože návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. To, že rozhodcovský súd vyslovil v odôvodnení odlišný právny názor v prejednávanej veci ako prezentoval žalobca, nie je porušením rovnosti účastníkov konania ani nepredstavuje arbitrárnosť rozhodnutia. Vzhľadom na to, že rozpor s verejným poriadkom sa stal dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku až po jeho vydaní, je už len z toho dôvodu celá argumentácia žalobcu o rozpore s verejným poriadkom nepoužiteľná. Nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku a ani nevyužitie moderačného práva rozhodcovského súdu vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty nie je takým nedostatkom, aký predpokladá ustanovenie § 50 zák. č. 244/2002 Z.z. V predmetnom rozhodcovskom konaní nedošlo k takému procesnému pochybeniu rozhodcovského súdu, ktoré by bolo v rozpore s verejným poriadkom. Určenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty je vždy otázkou okolností konkrétneho prípadu. V danom prípade rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku dostatočne zdôvodnil, prečo návrhu žalobcu na moderáciu žalovanej zmluvnej pokuty zo vzájomného návrhu žalovaného nevyhovel, čo predovšetkým odôvodnil právne narušením rovnosti strán sporu, keďže v zmluve si dohodli zmluvné pokuty rovnako. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške. 9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že trvá na podanej žalobe, pozná obsah posledného podania žalovaného vo veci samej, má za to, že sú naplnené dôvody podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. o RK na zrušenie žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku. Trvá na tom, že tento je nedostatočne odôvodnený, pokračovaním v konaní po vyhlásení dokazovania za skončené bola daná žalovanému výhoda, čo bolo v rozpore s rovnosťou strán sporu v rozhodcovskom konaní a neprihliadnutím na požiadavku žalobcu v zmysle § 301 Obch. zák. rozhodcovský súd priznal žalovanému voči žalobcovi neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, čo je aj v rozpore s verejným poriadkom. K porušeniu ustanovenia § 50 zák. č. 244/2002 Z.z. viac námietok nevzniesol. Poukazoval najmä na pomer medzi priznanou zmluvnou pokutou žalovanému a cenou za dielo. Žiadal žalobe vyhovieť. 10. Vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu sa súd v ďalšom konaní zameral výlučne na skúmanie, či je daný žalobcom tvrdený dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. č. 244/2002 Z.z. na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod. 4. zák. o rozhodcovskom konaní, teda či došlo k takým procesným pochybeniam rozhodcovského súdu v priebehu rozhodcovského konania, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci samej.Tak ako sa konštatuje v bode 11. odôvodnenia pôvodného i tohto rozsudku z ďalšieho konania, sporové strany sa v čl. 17 bod 17.1 zmluvy o dielo dohodli na tom, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave podľa jeho základných vnútorných právnych predpisov. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu. Jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. Z uvedeného zmluvného ustanovenia sporových strán je zrejmé, že sporové strany uzavreli platne rozhodcovskú zmluvu formou rozhodcovskej doložky, čo ani jedna sporová strana nespochybnila, kde si jasne, určito a zrozumiteľne dohodli ako budú riešiť vzájomné spory a kde, teda na akom súde. Zvolili si na to rozhodcovský súd špecifikovaný v tejto rozhodcovskej doložke. Dohodli sa výslovne na tom, že ak taký spor medzi nimi vznikne, bude riešený podľa základných vnútorných právnych predpisov zvoleného rozhodcovského súdu, teda jeho platným Rokovacím poriadkom, v ktorom v čl. 34 ods. 3 sa výslovne uvádza, že do vyhlásenia alebo odoslania písomného vyhotovenia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez vyhlásenia, môže senát alebo rozhodca nariadiť nové ústne pojednávanie, ak to bude potrebné na objasnenie skutkového stavu alebo zistenie stanovísk účastníkov konania. Teda rozhodcovský súd pokračoval v konaní podľa dohody sporových strán a týmto postupom umožnil obom stranám sporu ešte doplniť dôkazy a skutkové tvrdenia, námietky a vyjadrenia, čo obe strany v predmetnom rozhodcovskom konaní aj náležite a aktívne využili. Z uvedeného dôvodu preskúmaním zápisníc z pripojeného spisu rozhodcovského súdu, súd nezistil žalobcom vznesenú námietku, že postupom rozhodcovského súdu došlo k nerovnosti strán. Preto takýto dôvod na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku nie je daný. Súdom nebol zistený z postupu a priebehu rozhodcovského konania žiaden dôvod, ktorý by mohol mať vplyv na rozhodnutie rozhodcovského súdu vo veci samej, a to taký, že by jeho rozhodnutie mohlo byť zmenené v prospech žalobcu. Rozhodcovský súd sa námietkou žalobcu k výške žalovaným uplatňovanej zmluvnej pokute dostatočne vyjadril v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku s poukazom práve na rovnosť strán, teda dostatočne jasne vyjadril v tomto smere aj svoj právny názor a odôvodnil aj svoj postup. Tak ako v pôvodnom konaní ani v tomto ďalšom konaní súd nezistil žiaden právne relevantný dôvod, ktorý by bol namietaný žalobcom už počas rozhodcovského konania, v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. č. 244/2002 Z.z.. Súd prvej inštancie preto svoj právny názor vyslovený už v pôvodnom konaní na túto námietku žalobcu nezmenil. V pôvodnom konaní a zrušenom rozhodnutí súd prvej inštancie vyslovil iba iný právny názor k uplatneniu § 301 Obch. zák., ktorého uplatnenia sa žalobca domáhal už v rozhodcovskom konaní. Keďže v tomto smere súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku zákon neumožňuje robiť vecný prieskum rozhodcovského rozhodnutia, teda ani korigovať vecné odôvodnenie a rozhodnutie rozhodcovského súdu čo do skúmania priznanej zmluvnej pokuty, ani v pôvodnom rozsudku čiastočné jeho zrušenie v časti zmluvnej pokuty nebolo z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., ale výlučne s poukazom na moderačné oprávnenie súdu podľa § 301 Obch. zák. Avšak v danom prípade, vzhľadom na platne uzavretú rozhodcovskú doložku sporovými stranami, prioritne o tejto otázke rozhoduje výlučne zvolený rozhodcovský súd, a nemôže byť jeho rozhodnutie v tomto vecnom smere dôvodom preskúmavania v tomto konaní o jeho zrušenie. Sú teda v ďalšom konaní, aj s prihliadnutím na už ustálenú jurisdikciu a jeho úlohu nebyť súdom kvázi odvolacím, sa už v tomto smere v ďalšom konaní nezaoberal, nakoľko je to nad rámec osobitného zák. č. 244/2002 Z.z. Súd tiež poukazuje na zmluvný záväzok sporových strán z rozhodcovskej doložky, podľa ktorej sa zmluvné strany podrobia rozhodnutiu rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že nezistil žiaden dôvod ani na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku v zmysle § 50 v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 244/2002 Z.z., v zmysle ktorého má vykonať potrebný prieskum ex offo, teda aj v prípade, že porušenie práv v jeho znení žalobca nenamietal. V tomto smere sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že z predmetného rozhodcovského rozsudku nepripadá v úvahu jeho uznávanie alebo výkon cudzím štátom alebo subjektom, nakoľko obe sporové strany majú sídlo v Slovenskej republike, a teda ak k výkonu jeho rozhodnutia dôjde, resp. k exekúcii, bude sa to riadiť výlučne právnym poriadkom Slovenskej republiky. 12. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a závery, súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa úspešnosti účastníkov v konaní. 14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a to konkrétne otázky, či boli naplnené zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako žalobca uvádzal v celom konaní, rozhodcovský rozsudok, resp. rozhodcovské konanie, ktoré mu predchádzalo vykazovali vady, ktoré možno subsumovať pod zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ZRK. 15. Podľa žalobcu prvou vadou rozhodcovského rozsudku je jeho nepreskúmateľné odôvodnenie. Skutočnosť, že nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je procesnou vadou, ktorá predstavuje dôvod na jeho zrušenie, vyplýva jednak z prvého slovenského komentára o rozhodcovskom konaní ako aj zahraničnej literatúry a judikatúry. Nepreskúmateľné je podľa žalobcu odôvodnenie vo vzťahu k bankovej záruke. Má za to, že na účely rozhodnutia vo veci samej bol rozhodcovský súd povinný zaoberať sa tým, či skutočne došlo k výslovnému alebo implicitnému odsúhlaseniu upravenej bankovej záruky a či takéto odsúhlasenie možno vykonať formou e-mailovej správy. Relevantnou otáz- kou je tiež postavenie Ing. Jaroslava Packu, ktorý síce nebol formálnym štatutárom žalovaného, bol však výkonným riaditeľom celého holdingu a fakticky komunikoval za žalovaného (mohlo teda ísť o podnikové splnomocnenie v zmysle § 15 Obchodného zákonníka alebo o fikciu schváleného konania splnomocnenca podľa § 33 Občianskeho zákonníka). Okrem toho bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či postup zmluvnej strany, ktorá najprv odsúhlasí určitý postup a následne ho namieta, je v súlade s poctivým obchodným stykom. Odôvodnenie rozhodcovského rozsudku podľa žalobcu na žiadnu z týchto otázok nedáva odpoveď, pritom práve od týchto otázok záviselo rozhodnutie vo veci samej. Nepreskúmateľné je podľa žalobcu odôvodnenie aj vo vzťahu k čestnému prehláseniu. V tejto súvislosti v rozhodcovskom konaní vyvstali otázky, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci samej kľúčové. Konkrétne išlo o skutkovú otázku doručenia čestného prehlásenia. Taktiež išlo o právnu otázku, či na vyvrátenie tak dôležitej skutočnosti postačí obyčajné popretie. Za nepreskúmateľné považuje aj odôvodnenie vo vzťahu k primeranosti pokút. Namieta, že Rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku len konštatoval, že zmluvná pokuta je „primeraná“, pričom odkázal na rovnakú percentuálnu výšku zmluvnej pokuty uplatnenej žalobcom. Toto porovnanie však ako odôvodnenie neobstojí. Zmluvná pokuta musí byť podľa § 301 OBZ primeraná zabezpečovanej zmluvnej povinnosti, nie inej zmluvnej pokute zabezpečujúcej úplne inú povinnosť. V tunajšom prípade išlo o povinnosť, ktorej porušením nevznikol ani len náznak škody na strane žalovaného. Rozhodcovský súd bol preto povinný odôvodniť, či je zmluvná pokuta uplatňovaná žalovaným primeraná zabezpečovanej povinnosti a vzniknutej (v tomto prípade nulovej) škode. Toto odôvodnenie sa v rozhodcovskom rozsudku nenachádza. 16. Dôvodom na zrušenie je podľa žalobcu postup rozhodcovského súdu, ktorým bola narušená rovnosť strán. Má za to, že ak rozhodcovský súd považoval za potrebné „doplniť dokazovanie“ a zároveň uložil žalovanému „doplniť svoje podania o špecifikáciu z čoho pozostáva uplatnená pohľadávka“, je jasné, že žalovaný dovtedy dostatočnú špecifikáciu svojich nárokov nepredložil. Inými slovami, nedostatočne formuloval, špecifikoval a substancoval svoj nárok, resp. neuniesol bremeno tvrdenia. Následkom neunesenia tohto bremena malo byť zamietnutie jeho nároku. Rozhodcovský súd mu namiesto toho umožnil dodatočne svoj nárok špecifikovať a ešte mu „poradil“, v čom je potrebné nárok konkrétne špecifikovať. 17. Tretím dôvodom na zrušenie je podľa § 40 ods. 1 písm. b) ZRK rozpor zmluvných pokút s verejným poriadkom. Poukázal na to, že jeden z najcitovanejších materiálov k výkladu rozporu s verejným poriadkom je Správa Medzinárodnej advokátskej komory o výhrade verejného poriadku z roku 2015. Tento materiál sumarizuje okruhy problémov, ktoré sa pravidelne v mnohých právnych poriadkoch dostávajú do rozporu s verejným poriadkom. Hoci zoznam je relatívne krátky (v rámci hmotnoprávneho verejného poriadku ide len o šesť hlavných okruhov), možno na ňom nájsť dva body relevantné v tunajšej veci. Konkrétne ide o zákaz tzv. sankčnej náhrady škody a zákaz neprimerane vysokých úrokov. Sankčná náhrada škody je inštitút amerického práva, v rámci ktorého sa priznáva vyššia náhrada škody, než poškodený skutočne utrpel, aby bol pôvodca škody týmto spôsobom „po- trestaný“. Potenciálny rozpor sankčnej náhrady škody a neprimerane vysokých úrokov reflektuje zásadu mnohých právnych poriadkov, podľa ktorej úlohou civilného práva nie je sankcionovať. Ak sa niekto dopustí porušenia súkromnoprávnej normy, je povinný kompenzovať náhradu škody. Nemá však byť v rámci súkromného práva potrestaný, keďže represia je doménou práva verejného - konkrétne práva trestného a administratívneho. Táto zásada rovnako platí aj v slovenskom práve. Inštitút zmluvnej pokuty je výnimkou z tejto zásady, pretože typicky má aj určitý sankčný element. Práve preto je však aplikácia v konkrétnych prípadoch vždy pod drobnohľadom súdov. Na tento účel slúži kogentné ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka oprávňujúce súdy moderovať neprimerane vysokú zmluvnú pokutu. Záver súdu, že „z predmetného rozhodcovského rozsudku nepripadá v úvahu jeho uznávanie alebo výkon cudzím štátom alebo subjektom, nakoľko obe sporové strany majú sídlo v Slovenskej republike, a teda ak k výkonu jeho rozhodnutia dôjde, resp. k exekúcii, bude sa to riadiť výlučne právnym poriadkom Slovenskej republiky“, považuje za nepochopiteľný, ako keby súd prvej inštancie naznačoval, že rozhodcovský rozsudok nemá byť zrušený pre rozpor s verejným poriadkom, pretože nemá vzťah k cudzine. Rozpor s verejným poriadkom je v § 40 ods. 1 písm. b) ZRK ustanovený ako dôvod zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku. 18. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 21Cr/9/2015-442, zo dňa 12. februára 2019 zmenil tak, že zrušuje Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, Rsp V-77/2013, zo dňa 28. novembra 2014. 19. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 24.04.2019. Je toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval v novom prvoinštančnom konaní v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a rozhodol v jeho intenciách a Rozsudok aj riadne odôvodnil. Súd prvej inštancie správne žalobu ako celok zamietol, pretože nezistil existenciu žiadneho dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Týmto dôvodom totiž nie je ani postup rozhodcovského súdu pri vykonávaní dokazovania (pretože tu rozhodcovský súd postupoval v súlade s vlastným rokovacím poriadkom), ani odôvodnenie rozhodcovského rozsudku (ktoré samo osebe nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku a ak by aj napriek tejto skutočnosti dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo, je rozhodcovský rozsudok odôvodnený dostatočne) a nebol daný ani rozpor s verejným poriadkom, pretože pojem verejný poriadok je potrebné vykladať veľmi reštriktívne. Na základe tejto skutočnosti nie je žiaden dôvod na to, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel, a žalovaný považuje Rozsudok za vecne správny. 20. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v podstate namieta porušenie rovnosti strán rozhodcovského konania v neprospech žalobcu v dôsledku zrušenia uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené a nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Žalovaný v predchádzajúcom konaní vysvetlil, že išlo o postup rozhodcovského súdu v dôsledku zmeny jeho právneho názoru ohľadom dôvodnosti zmluvných pokút uplatňovaných žalovaným vo vzájomnej žalobe, keď pôvodne dve zo štyroch uplatňovaných zmluvných pokút posúdil ako nedôvodné, čo jasne vyplýva z rozhodcovského spisu a z konkrétnej zápisnice z pojednávania. V opačnom prípade by žalovaný bol rozhodcovským súdom „zavedený“ a jeho rozhodnutie by bolo preňho neprípustne prekvapivé s dôsledkom porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces. Rozhodcovský súd bol nepochybne povinný poskytnúť strane sporu poučenie, že došlo k zmene jeho predbežného právneho posúdenia (a to aj čo do započítania vykonaného žalovaným pred začatím rozhodcovského konania), aby jej umožnil zodpovedajúcim spôsobom argumentovať a vykonať započítanie (pričom je rozdiel, či na započítanie môžu byť použité dve pohľadávky zo zmluvných pokút alebo štyri). Tu treba zdôrazniť, že ustanovenie § 34 ods. 3 rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu sa nevzťahuje len na zistenie skutkového stavu (t.j. vykonávanie dokazovania), ale aj na zistenie stanovísk účastníkov rozhodcovského konania. Poukázal na to, že žalobca postup rozhodcovského súdu v bezprostredne následnom konaní a až do vydania rozhodcovského rozsudku nenamietal. 21. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodcovského rozsudku uviedol, že odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nespadá pod vady podľa § 40 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že odvolací súd správne v skoršom zrušujúcom uznesení uviedol, že tu musí ísť o vadu týkajúcu sa postupu rozhodcovského súdu v priebehu rozhodcovského konania. S uvedenou skutočnosťou sa správne stotožnil aj následne súd prvej inštancie. Odôvodnenie rozhodcovského rozsudku totiž nie je žiadnym postupom a nie je vydané ani v priebehu (počas, t.j. medzi začatím a skončením) rozhodcovského konania. Je totiž iba odôvodnením výsledku rozhodcovského konania. Skutočnosť, že túto vadu nemožno namietať počas rozhodcovského konania a že nemohla mať vplyv na výsledok rozhodcovského konania (rozhodcovský súd napokon teoreticky môže rozhodnúť vo veci vecne alebo aj právne správne, no na základe nedostatočného odôvodnenia alebo dokonca aj bez odôvodnenia - § 34 ods. 2 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní), len svedčí o tom, že nejde o právne prípustný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku. Ako už uviedol, rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku najprv uviedol argumentáciu oboch strán sporu a potom uviedol k nej vlastný právny názor. Vo vzťahu k neprihliadnutiu na predloženie záručnej listiny jasne uviedol, že išlo o právny úkon v niekoľkých (špecifikovaných) smeroch rozporný so zmluvou o dielo, a je teda zrejmé, že sa nestotožnil s úvahami žalobcu ako akomsi schválení záručnej listiny či už osobou odlišnou od zmluvných strán (zamestnancom banky) alebo Ing. R. alebo Ing. R. ako na to neoprávnených osôb, k čomu rozhodcovský súd vykonal podrobné dokazovanie vo forme ich svedeckých výpovedí a prečítania listinných dôkazov (textu záručnej listiny, zmluvy o dielo a jej dodatkov a e-mailovej komunikácie strán). Rovnako rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku podrobne opísal všetky zmluvné pokuty uplatňované žalovaným čo do právneho základu a výšky (prekvapujúco žalobca čo do zdôvodnenia namieta iba jednu zo štyroch zmluvných pokút, aj keď boli zdôvodnené spoločne a rovnako) a spoločne k nim uviedol, že ich považuje za primerané preto, lebo aj žalobca si uplatňoval zmluvnú pokutu (spolu s úrokom z omeškania) a ak by rozhodcovský súd u žalobcu pripustil uplatnenie zmluvnej pokuty a u žalovaného zmluvnú pokutu (znížil), bolo by to možné považovať za narušenie rovnováhy právnych povinností zmluvných strán založených zmluvou dielo. Nejde tu teda o žiadne púhe konštatovanie primeranosti zmluvnej pokuty (bez bližšieho zdôvodnenia), ako sa mylne domnieva žalobca, ale rozhodcovský súd tu uviedol, prečo zmluvnú pokutu resp. pokuty v prípade žalovaného nemoderoval. To, že žalobca s jeho názorom nesúhlasí, nie je už pre konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku relevantné. To isté platí aj pre vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty pre nedoručenie predmetného vyhlásenia o tzv. rozhodujúcich subdodávateľoch. Rozhodcovský súd tu z hľadiska vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v rozhodcovskom rozsudku jasne uviedol, že o vysporiadaní nárokov rozhodujúcich subdodávateľov nie je nič uvedené v preberacom protokole a tento doklad žalobca nedoručil žalovanému ani neskôr v zmluvne stanovenej lehote, t.j. do 15 dní od protokolárneho odovzdania a prevzatia celého diela, t.j. do 22.06.2012. 22. K rozporu s verejným poriadkom uviedol, že vzhľadom na to, že rozpor s verejným poriadkom sa stal dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku až po jeho vydaní, je už len z tohto dôvodu celá argumentácia žalobcu o rozpore s verejným poriadkom nepoužiteľná. Má za to, že je nutné kategoricky odmietnuť snahu žalobcu o výkladovú expanziu dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku v § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, a to predovšetkým cestou tvrdeného rozporu s verejným poriadkom. V zmysle dôvodovej správy by sa mal pojem „verejný poriadok“ vykladať v súlade s medzinárodnou praxou reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie najmä v oblasti medzinárodného obchodu. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalcom, svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. ... Zrušenie rozhodcovského rozsudku by malo byť v praxi riešenie sporov v rozhodcovskom konaní tým najkrajnejším prostriedkom a nemalo by sa po ňom siahať v každom prípade, keď niektorá zo strán nie je spokojná s výsledkom konania (HUČKOVÁ, R., TREŠČÁKOVÁ, D. Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s.r.o., 2018, s. 164 a 168). Žalovaný už skôr vo veci argumentoval rozhodnutím Parsons and Whittemore vs RAKTA, kde je uvedené, že uznanie a výkon rozhodcovského nálezu z dôvodu verejného poriadku by malo byť odmietnuté iba v prípadoch, kedy by rozhodcovský rozsudok porušoval najzákladnejšie predstavy štátu o morálke a spravodlivosti. Tým sa má docieliť o.i. to, aby štáty (resp. všeobecné súdy) nerozširovali obsah verejného poriadku neprimeraným spôsobom. Výhradu verejného poriadku ako dôvod pre neuznanie rozhodnutia možno použiť iba vo výnimočných prípadoch, v ktorých by uznanie účinkov cudzieho rozhodnutia, nie však uznanie rozhodnutia ako takého, bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu, v ktorom má k uznaniu dôjsť (Jenardova správa, s. 44 alebo tiež rozsudok ESD vo veci Horst Ludwig Martin Hoffmann proti Adelheid Krieg, C- 145/86). Pod výhradu verejného poriadku preto nemožno skryť skutočnosť, že súd, ktorý rozhodnutie vydal, nebol na jeho vydanie príslušný (porovn. čl. 35 ods. 3 nariadenia Brusel I.), že aplikoval nesprávne rozhodné právo alebo že rozhodné právo aplikoval chybne (v týchto dvoch prípadoch by išlo o prieskum rozhodnutia vo veci samej zakázaný - čl. 36 nariadenia Brusel I.). Ako to už žalovaný uviedol v konaní skôr, v slovenskom právnom prostredí sa obvykle vychádza z definície verejného poriadku, ktorá chráni také zásady spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať (viď. § 36 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). Prieskum v rámci verejného poriadku za žiadnych okolností však neznamená prieskum prípadu vo veci samej; taký postup jednoducho nie je možný. Federálny odvolací súd USA v prípade Parsons and Whittemore vs RAKTA uviedol, že zásah z dôvodu rozporu s verejným poriadkom je možný iba v prípade mimoriadne závažnom. Takýmto nedostatkom nemôže byť či už len hypoteticky vzaté nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku a ani nevyužitie moderačného práva rozhodcovského súdu vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty. 23. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu žalovaný žiada, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 12.02.2019, č.k. 21Cr/9/2015-442, v zmysle § 387 CSP potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu žalovanému. 24. K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca písomnú repliku zo dňa 21.06.2019. Uviedol, že skutočnou podstatou odvolania žalobcu je presvedčenie, že každý účastník rozhodcovského konania má právo na riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku a porušenie tohto práva zakladá vadu rozhodcovského rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj podľa rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu priamo v tomto konaní, nie je sporné, že požiadavka preskúmateľného odôvodnenia je elementárnou procesnou požiadavkou. A nepreskúmateľné odôvodnenie predstavuje procesnú vadu. Žalobca sa domáha len uznania, že rovnako ako každá strana súdneho alebo rozhodcovského konania má právo na riadne a zrozumiteľné odôvodnenie. Žalobca nepopiera, že uzavrel rozhodcovskú zmluvu a teda sa vzdal práva na meritórne prerokovanie sporu pred súdom. Nikdy sa však nevzdal práva na riadne a zrozumiteľne odôvodnené rozhodnutie. Nerozumie, prečo by nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku nemala byť sankcionovaná úplne rovnako, ako by bola sankcionovaná v prípade súdneho rozhodnutia - teda zrušením. 25. Žalovaný má za to, že rozhodcovský súd nesmie pomáhať strane, ktorá neuniesla bremeno tvrdenia. Uviedol, že nikdy nepopierali, že samotné zrušenie uznesenia o skončení dokazovania bolo v súlade s rokovacím poriadkom ako aj znením Občianskeho súdneho poriadku. Námietka žalobcu nikdy neznela tak, že samotné zrušenie je v rozpore s procesnými normami. Námietka znela tak, že rozhodcovský súd poskytol žalovanému, ktorý dovtedy nedostatočne špecifikoval svoje vzájomné nároky, dodatočnú možnosť a najmä „návod“, ako to urobiť. 26. K aplikácii ust. § 40 ZRK uviedol, že plénum Ústavného súdu SR aj pri absencii verejného poriadku v§ 40 ZRK jednoznačne uložilo všeobecným súdom, aby pri rozpore rozhodcovského rozsudku s elementárnymi zásadami slovenského právneho poriadku tento rozhodcovský rozsudok zrušili. A v neposlednom rade sa podľa § 54b ZRK znenie účinné od 1. januára 2015 - teda aj s verejným poriadkom ako dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku - použije aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou. Má za to, že zmluvná pokuta priznaná rozhodcovským rozsudkom je v rozpore s kogentným ustanovením § 301 OBZ neprimeraná a rozhodcovský rozsudok je preto v rozpore s verejným poriadkom. 27. K replike žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 30.08.2019. Podľa jeho názoru je Rozhodcovský rozsudok dostatočne odôvodnený a námietka, že nie je odôvodnený podľa predstáv žalobcu, je irelevantná. Považuje za zrejmé, že žalobca má záujem nie na tom, aby rozhodcovský rozsudok čo do odôvodnenia spĺňal jeho subjektívne predstavy, ale na tom, aby sa opätovne „otvorilo“ rozhodcovské konanie a aby či už všeobecný súd alebo rozhodcovský súd opätovne skúmal ním predložené dôkazy, t.j. je zrejmé, že sa žalobca v skutočnosti domáha vecného prieskumu rozhodcovského rozsudku resp. neprípustného formálneho zopakovania procesu. Žalovaný v žiadnom prípade netvrdí, že nedostatok riadneho a zrozumiteľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je procesnou vadou. Žalovaný však tvrdí to, že prípadný nedostatok riadneho a zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko nejde o vadu týkajúcu sa procesného postupu rozhodcovského súdu. K časti repliky, kde žalobca opätovne namieta „dodatočné poskytnutie pomoci“ žalovanému v konaní pred rozhodcovským súdom zo strany Rozhodcovského súdu, uviedol, že sa obáva, že tu sa dostáva argumentácia žalobcu až do roviny demagógie a presahuje rámec elementárnej logiky. Ak totiž žalobca nespochybňuje, že Rozhodcovský súd postupoval v súlade s vlastným rokovacím poriadkom a aj OSP, žalovaný skutočne nevie, ako môže byť procesný postup Rozhodcovského súdu protiprávny a dôvodom na zrušenie Rozhodcovského rozsudku. Žalovaný tu uvádza, že tento dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá právnu relevanciu už len preto, že procesný postup Rozhodcovského súdu žalobca v rozhodcovskom konaní bez zbytočného odkladu nenamietal (§ 40 ods. 4 Zákona o rozhodcovskom konaní). 28. K časti repliky týkajúcej sa rozporu s verejným poriadkom uviedol, že podľa zjednocujúcej judikatúry ústavného súdu sú dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku výlučne procesné vady, a to nie akékoľvek, ale iba závažného alebo extrémneho charakteru. V tomto zmysle treba teda snahu žalobcu o hmotnoprávny charakter rozporu s verejným poriadkom ako dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku od základu odmietnuť. Posudzovať priznanie práva žalobcovi na zaplatenie zmluvnej pokuty Rozhodcovským rozsudkom z pohľadu rozporu s verejným poriadkom nepochybne znamená a vedie k hmotnoprávnemu „otvoreniu“ veci, pretože podľa žalobcu rozpor s verejným poriadkom znamená tu porušenie ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka. Na posúdenie správnosti aplikácie tohto ustanovenia by teda bolo potrebné preveriť všetky hľadiská pre určenie neprimeranosti zmluvnej pokuty (hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti, okolnosti dojednania zmluvnej pokuty, hospodárska pozícia zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob zapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy, reciprocitu zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka a pod.), čo je nepochybne v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku neprípustné. Inými slovami povedané, nie je možné určiť rozpor s verejným poriadkom v prípade neprimeranej výšky zmluvnej pokuty bez toho, aby sa vykonal vecný prieskum Rozhodcovského rozsudku. 29. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 22.06.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadreniami sporových strán odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. 30. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej iba rozhodcovský súd) v právnej veci žalobcu Eiffage Construction Slovenská republika s.r.o. (v tomto konaní žalobca) proti žalovanému LBG palác Poprad s.r.o. (v tomto konaní žalovaný) vedenej pod sp.zn. Rsp V-77/2013 rozhodol dňa 28.11.2014 tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy 125.164,50 Eur s prísl. zamietol, žalobu v časti 4.201,36 Eur z dôvodu späťvzatia zastavil a konanie o žalobe žalobcu v časti 61.159,69 Eur z dôvodu zániku pohľadávky započítaním zastavil. Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný na základe vzájomnej žaloby žalovaného zaplatiť žalovanému sumu 483.976,01 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a konanie o vzájomnej žalobe v časti 61.159,69 Eur z dôvodu zániku pohľadávky započítaním zastavuje. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy rozhodcovského konania vo výške 31.058,22 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 49.114,49 Eur (ďalej iba rozhodcovský rozsudok). Žalobou podanou na súde prvej inštancie sa žalobca domáhal zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že namietal procesný postup rozhodcovského súdu, predovšetkým porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a rozpor s verejným poriadkom. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 14.02.2017 tak, že rozhodcovský rozsudok zrušil vo výroku 4. v časti 261.535,25 Eur na základe vzájomnej žaloby žalovaného, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobca aj žalovaný, na základe čoho odvolací súd po prejednaní veci uznesením č.k. 2CoR/4/2017-385 zo dňa 29.05.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že rozhodcovský rozsudok čiastočne zrušil vo výroku týkajúcom sa vzájomnej žaloby, čím podľa obsahu rozhodcovský rozsudok zmenil, keďže rozhodol o znížení zmluvnej pokuty v konkrétnej sume a vo zvyšku žalobu zamietol. Zdôraznil, že súdy nie sú pri preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov odvolacími orgánmi. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol podľa akého ustanovenia zákona zrušil výrok 4 v časti 261.536,25 Eur a na základe čoho vykonával vecný prieskum rozhodcovského rozsudku. Uložil súdu prvej inštancie opätovne preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 a písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní s tým, že nebude vykonávať vecný prieskum rozhodcovského rozsudku a rozhodnutie riadne odôvodní s uvedením ustanovení, na základe ktorých vec právne posúdil. V prípade, že dospeje k záveru, že sú zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, úlohou súdu bude rozsudok zrušiť s uvedením, na základe čoho dospel k záveru, že rozhodcovské konanie prebiehalo v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní (ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie a žalobca ich namietal), prípadne v čom vidí zjavné porušenie verejného poriadku (dôvody, pre ktoré by mohlo byť odmietnuté uznanie predmetného rozhodcovského rozsudku v našom právnom poriadku). Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 12.02.2019 tak, že žalobu zamietol. 31. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia tak, ako tvrdí žalobca v odvolaní, t.j. či existuje dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4: Nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, dôvod na zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 ZRK: Postup rozhodcovského súdu a dôvod na zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. b) ZRK: Rozpor zmluvných pokút s verejným poriadkom. 32. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej iba zákon o rozhodcovskom konaní) tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že 1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, 2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, 3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, 4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='244/2002 Z.z.%252350'&ucin- k-dni='30.12.9999'> tohto zákona. 33. Podľa žalobcu je prvou vadou rozhodcovského rozsudku jeho nepreskúmateľné odôvodnenie, pričom namieta, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku tejto vade takmer vôbec nevenoval. Má za to, že rovnako ako každá strana súdneho alebo rozhodcovského konania má právo na riadne a zrozumiteľné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku by mala byť sankcionovaná úplne rovnako ako v prípade súdneho rozhodnutia, teda zrušením. Podľa odvolacieho súdu zo znenia § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní nemožno vyvodiť, že odôvodnenie rozsudku spadá pod vady citovaného ustanovenia zákona, t.j. že je podraditeľné pod postup a priebeh rozhodcovského konania. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že túto vadu nemožno namietať počas rozhodcovského konania a teda táto vada nemôže mať vplyv na výsledok ani postup rozhodcovského konania. Procesné vady (ich všeobecné vymedzenie) sú pritom jeden z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý musia namietať účastníci. Procesnou vadou je, ak konanie prebiehalo v rozpore s dohodou o priebehu konania alebo pri absencii takejto dohody v rozpore s ustanoveniami zákona. Možno súhlasiť s odvolateľom, že vada odôvodnenia je procesnou vadou súdnych rozhodnutí, je potrebné však zdôrazniť, že požiadavky na zdôvodnenie rozhodcovského a súdneho rozhodnutia nie sú totožné. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Požiadavka na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nevyplýva ako v prípade súdov z práva na spravodlivý proces. Povinnosť odôvodniť rozhodcovský rozsudok vyplýva z ust. § 34 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý v tomto ustanovení upravuje formu a obsah rozhodcovského rozsudku, pričom v odseku 2 písm. g) sa uvádza, že rozhodcovský rozsudok obsahuje odôvodnenie okrem prípadu, keď sa účastníci rozhodcovského konania dohodli, že rozhodcovský rozsudok netreba odôvodniť alebo ak ide o rozhodcovský rozsudok o dohodnutých podmiekach. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že zákon iba upravuje povinnosť rozsudok odôvodniť, pričom na rozdiel od súdnych rozhodnutí, požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodcovského rozhodnutia, resp. jeho náležitosti zákonom výslovne stanovené nie sú. Na rozdiel od tejto úpravy Civilný sporový poriadok v § 220 ods. 2 výslovne upravuje, čo obsahuje odôvodnenie rozsudku (obsahové a kvalitatívne náležitosti). Uvedené podľa odvolacieho súdu predstavuje podstatný rozdiel medzi požiadavkami kladenými na odôvodnenie súdnych a odôvodnenie rozhodcovských rozsudkov. Týmto samozrejme nechce odvolací súd naznačiť, že rozhodcovské rozsudky nemusia byť odôvodnené (povinnosť vyplýva zo zákona), ale je toho názoru, že ak rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, bez ďalšieho nemôže ísť o procesnú vadu, keďže sa nejedná o vadu, ktorá by mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pri posudzovaní tejto vady je tiež potrebné vychádzať zo základného rozdielu medzi rozhodcovským a súdnym konaním a to, že rozhodcovský rozsudok je výsledkom súkromnoprávneho a stranami v rámci svojej zmluvnej autonómie založeného konania. Na jednej strane je tu teda menej formálne rozhodcovské konanie charakteristické rýchlosťou, hospodárnosťou riešenia sporov a finalitou rozhodcovského rozsudku a na strane druhej súdna kontrola, ale len z taxatívne vymedzených dôvodov. 34. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou, že ďalšou vadou, na základe ktorej má byť rozhodcovský rozsudok zrušený, je postup rozhodcovského súdu, ktorým mala byť narušená zásada rovnosti. Konkrétne znela jeho námietka tak, že rozhodcovský súd poskytol žalovanému, ktorý nedostatočne špecifikoval svoje vzájomné nároky, dodatočnú možnosť a najmä „návod“, ako to urobiť. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že by do vydania rozhodcovského rozsudku tento postup namietal, preto už len z tohto dôvodu nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku pre nesprávny postup súdu. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v odseku 57 napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo postupom rozhodcovského súdu nedošlo k porušeniu zásady rovnosti strán. Odvolací súd dopĺňa, že aj keď z § 27 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi, neznamená to, že nemôže žiadať o doplnenie tvrdení za účelom zistenia stanovísk a objasnenia skutkového stavu tak, ako upravuje Rokovací poriadok (čl. 34 ods. 3). 35. Podľa odvolacieho súdu neexistuje ani dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b) ZRK: Rozpor zmluvných pokút s verejným poriadkom. V tejto časti sa však odvolací súd nestotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý síce správne konštatoval, že nezistil dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa uvedeného ustanovenia, nesprávne však uviedol ako argument, že z predmetného rozhodcovského rozsudku nepripadá v úvahu jeho uznávanie alebo výkon cudzím štátom alebo subjektom, nakoľko obe sporové strany majú sídlo v Slovenskej republike. Je irelevantné, že z predmetného rozhodcovského rozsudku nepripadá do úvahy jeho uznávanie alebo výkon cudzím štátom, rozhodujúce je, že v § 40 ods.1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní je ustanovený tento dôvod ako dôvod zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca ako dôvod zrušenia uvádza aj tento dôvod, bolo potrebné skúmať, či rozhodcovský rozsudok je v rozpore s verejným poriadkom, naviac keď tento dôvod sa skúma ex offo. 36. Inštitút rozporu s verejným poriadkom bol ako dôvod zrušenia zavedený do zákona o rozhodcovskom konaní novelou č. 336/2014 Z.z., tento inštitút však bol vymedzený v § 36 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a jeho aplikácia je preto na mieste aj v konaniach začatých pred účinnosťou novely. Účelom tohto dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku je anulovať vo verejnom záujme rozhodcovský rozsudok, ktorý sa prieči hlavným zásadám slovenského práva. Objektom ochrany v rámci prieskumu teda nie je právne postavenie neúspešného účastníka, ale verejný poriadok Slovenskej republiky. Súdna kontrola súladu s verejným poriadkom za žiadnych okolností nemá zakladať meritórny prieskum rozhodcovského rozsudku. Súdy v zásade nemajú právomoc preskúmavať, či rozhodcovský súd správne aplikoval právo (vrátane kogentných noriem), ale len to, či prípadná nesprávnosť je v rozpore s normami verejného poriadku. Tento pojem treba vykladať reštriktívne. Vyplýva to z dôvodovej správy, kde zákonodarca uviedol, že pojem verejný poriadok by sa mal „v súlade s medzinárodnou praxou vykladať reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie“. Pod pojem verejný poriadok v žiadnom prípade nemožno subsumovať všetky kogentné normy slovenského právneho poriadku. Nie každý rozpor s kogentnou normou je zároveň rozporom s verejným poriadkom. Ide len o normy obsahujúce základné spoločensko-právne princípy platné v Slovenskej republike. 37. Správa Medzinárodnej advokátskej komory o výhrade verejného poriadku z roku 2015 (na ktorú sa odvoláva aj žalobca) sumarizuje demonštratívne normy, ktoré by zrejme naplnili skutkovú podstatu rozporu s verejným hmotným poriadkom. Okrem iného sa tam uvádza zákaz sankčnej náhrady škody (punitive damages) a zákaz neprimeraných úrokov, čo žalobca pokladá za relevantné pri rozhodovaní v tejto veci. Podľa žalobcu § 301 Obchodného zákonníka chráni zásadu slovenského právneho poriadku, podľa ktorej inštitúty súkromného práva nesmú mať neprimerane sankčný charakter. Ak takýto charakter majú, je úlohou súdu alebo rozhodcovského súdu zmluvnú pokutu moderovať, neprihliadnutie na túto zásadu podľa neho predstavuje rozpor s verejným poriadkom. Odvolací súd je toho názoru, že normy upravujúce zmluvnú pokutu v slovenskom právnom poriadku (§ 544 a nasl. Občianskeho zákonník a § 300 a nasl. Obchodného zákonníka) nemožno subsumovať pod uvedené normy. Ide totiž o odlišné inštitúty, naviac v prípade punitive damages ide o inštitút neupravený slovenským právnym poriadkom, pričom ide o sankčnú náhradu ujmy, ktorá neslúži primárne k odškodneniu poškodeného, ale má za cieľ uložiť škodcovi sankciu a odstrašiť jeho i ďalších potenciálnych rušiteľov od budúceho závadného konania. Zmluvná pokuta je podľa slovenského právneho poriadku písomnou dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade porušenia povinnosti, ktorej splnenie vyplýva zo zabezpečovanej zmluvy. Zmluvná pokuta je predovšetkým zabezpečovacím prostriedkom, plní teda prevenčnú a ďalej reparačnú a sankčnú funkciu. Ide o samostatný nárok, ktorý si zmluvné strany musia výslovne dohodnúť. Posudzovať priznanie práva žalovanému na zaplatenie zmluvnej pokuty rozhodcovským rozsudkom z pohľadu rozporu s verejným poriadkom by nepochybne viedlo k vecnému prieskumu veci, keďže podľa žalobcu rozpor s verejným poriadkom znamená porušenie ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka (právomoc súdu resp. rozhodcovského súdu znížiť zmluvnú pokutu). Ak rozhodcovský súd priznal nárok, ktorý je v súlade so zákonom a v odôvodnení rozhodcovský uviedol, že ho považuje za primeraný, aj prípadná nesprávnosť nedosahuje takú úroveň, aby bolo možné konštatovať narušenie právnej istoty. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že zmluvná pokuta v percentuálnej výške 0,05% z dlžnej čiastky je podľa súdnej praxe všeobecne akceptovanou výškou zmluvnej pokuty a zmluvná pokuta nie je podľa českej judikatúry neprimerane vysoká, ak je jej výsledná výška dôsledkom dlhodobého omeškania dlžníka, čo je prípad žalobcu. 38. Podľa § 387 ods. 2 a 3 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 39. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania s tým, že sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 41. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).