Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoR/7/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515897624 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1515897624.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: MANUEL s.r.o., ul. SNP 129, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 36 856 291, zastúpený: Ulianko & partners, s.r.o., Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, proti žalovanému: Lanfer, s.r.o., Hlavná 137/67, 956 07 Veľké Ripňany - Behynce, IČO: 36 772 283, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3, 841 02 Bratislava, IČO: 52 262 821, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cr/5/2016-101 zo dňa 03.10.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cr/5/2016-101 zo dňa 03.10.2017 p o t v r d z u j e . Žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil Rozhodcovský rozsudok sp. zn. RD/75/2015 zo dňa 30.06.2015, vydaný Rozhodcovským súdom Royal Development, so sídlom Suľany 243, 951 025 Hruboňovo, IČO: 45 741 905 a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.08.2015, domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. RD/75/2015 zo dňa 30.06.2015, vydaného Rozhodcovským súdom Royal Development, so sídlom Suľany 243, 951 025 Hruboňovo, IČO: 45 741 905 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), doručeného žalobcovi dňa 03.07.2015. Uviedol, že rozhodcovský rozsudok trpí absenciou akéhokoľvek dvojstranného právneho úkonu a konsenzu, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver prijatý rozhodcovským súdom v rozhodcovskom rozsudku o existencii platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Poukázal na to, že predmetnú skutočnosť namietal v žalobnej odpovedi zo dňa 12.06.2015. Nesúhlasil s výkladom § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní zo strany rozhodcovského súdu a považoval ho za nezákonný, účelový a neobjektívny, pričom rozhodcovský súd vo svojom odôvodnení žiadnym spôsobom neargumentuje, z akých listinných dôkazov vychádza a akým konaním sa na právomoci rozhodcovského súdu mali strany sporu platne dojednať. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011 a reštriktívny výklad uvedeného ustanovenia. Odhliadnuc od uvedeného žalobca zdôraznil, že medzi ním a žalovaným nielenže nie je písomne uzatvorená takáto rozhodcovská zmluva, nie je medzi nimi platne uzatvorená ani žiadna iná dohoda, dojednanie, právny úkon z ktorého by bolo možné vyvodiť záver, že prejavil vôľu byť viazaný všeobecnými obchodnými podmienkami žalovaného a rozhodcovskou doložkou údajne v nich uvedenou. S poukazom na uvedené považoval postup žalovaného a rozhodcovského súdu za odporujúci dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku, čo zakladá žalobný dôvod v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok považoval aj po hmotnoprávnej a skutkovej stránke za vadný, zmätočný, nezrozumiteľný a nevykonateľný. Dal do pozornosti, že v rozhodcovskom rozsudku sa v 1. odseku jeho odôvodnenia uvádza, že k uzatvoreniu zmluvy vo forme záväznej objednávky malo dôjsť dňa 10.01.2015, uvedené tvrdenie však vychádza z nenáležite zisteného skutkového stavu veci, nakoľko podľa priloženej Objednávky č. 16/2015 došlo k objednávke medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.02.2015. Fakturáciu žalovaného, ktorou si voči žalobcovi uplatnil navyše aj nárok na uhradenie DPH naviac považoval za nezákonnú, na čo mal súd pri rozhodovaní prihliadať. Žalovaný poukázal na to, že žalobca počas rozhodcovského konania sp. zn. RD/75/2015 dobrovoľne uhradil dňa 10.06.2015 celú istinu sporu v sume 2.040 eur, čím nielen uznal svoj záväzok v celom rozsahu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ale aj uznal arbitrabilitu rozhodcovského súdu, nakoľko tejto úhrade zo strany žalobcu predchádzala mediačná výzva rozhodcovského súdu, ktorú si žalobca prevzal dňa 08.06.2015. Mal za to, že žalobca svoj záväzok uznal, uhradil a akceptoval mediačný návrh rozhodcu na zmierlivé ukončenie sporu. K výhrade žalobcu voči dátumu vzniku objednávky žalovaný uviedol, že v odôvodnení rozhodcovského rozsudku je dátum vzniku objednávky uvedený chybne a pokiaľ žalobcovi záležalo na oprave chyby v písaní a počítaní, mal postupovať podľa § 36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a požiadať rozhodcovský súd o opravu. Poukázal na to, že Všeobecné zasielateľské podmienky, ktoré žalovaný používa sú prevzaté z odporúčaného textu takýchto podmienok vydaných Zväzom logistiky a zasielateľstva SR ako záujmového združenia všetkých prepravcov SR s rozhodcovskou doložkou, preto spôsobujú aj zákonný stav podľa § 273 ods. 1Obchodného zákonníka. Mal za to, že rozhodcovská zmluva - doložka medzi žalobcom a žalovaným vznikla vo forme pristúpenia žalobcu k zneniu Všeobecných zasielateľských podmienok žalovaného, žalobca mal, alebo mohol o týchto podmienkach vedieť a ich text mal k dispozícii a rozhodcovská zmluva vznikla podľa § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Dodal, že v kontexte medzinárodnej prepravy je takáto forma aj v súlade s vyhláškou č. 74/1959 Zb. o dohovore o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí a Európskym dohovorom o obchodnej arbitráži č. 176/1964 Zb. čl. 2a). Rozhodcovská zmluva medzi žalobcom a žalovaným podľa neho vznikla aj podľa § 4 ods. 7 s použitím § 21 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, kedy žalobca v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD 75/2015 v žalobnej odpovedi zo dňa 12.06.2015 namietol existenciu rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský súd sa podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vysporiadal s touto námietkou a dospel k záveru, že má právomoc pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydať rozhodcovský rozsudok. Toto rozhodcovské rozhodnutie zo dňa 15.06.2015 si žalobca prevzal dňa 19.06.2015, pričom v stanovenej lehote do 30 dní od prevzatia nepodal opravný prostriedok - žalobu na príslušný súd podľa § 21 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Okrem toho poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci sp. zn. 3CoR/1/2016. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, 4, § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Ustálil, že na základe písomnej Objednávky žalobcu č. 16/2015 zo dňa 10.02.2015 vykonal žalovaný prepravu tovaru, ktorej vykonanie bolo osvedčené medzinárodnými nákladnými listami CMR č. SK XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX. Z objednávky vyplýva cena vo výške 1.700 eur, žalovaný za prepravu vyfakturoval prepravné vo výške 2.040 eur, ktoré žalobca v priebehu rozhodcovského konania uhradil. Poukázal na to, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom nemôže byť koncipované obdobne ako opravné konania v rámci civilného súdneho konania a všetky námietky vedúce k jeho zrušeniu podľa § 40 ZoRK musia byť nevyhnutne procesného charakteru, musia sa teda týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu a nie správnosti skutkových alebo právnych záverov rozhodcovského súdu. Konštatoval, že objednávka žalobcu, ani e-mailová komunikácia strán sporu, neobsahujú odkaz na Všeobecné zasielateľské podmienky Lanfer, s.r.o., všeobecné zasielateľské podmienky Lanfer, s.r.o. nie sú opatrené podpisom strán sporu. Argumentácia žalovaného, že žalobca bol so Všeobecnými zasielateľskými podmienkami oboznámený prostredníctvom webovej stránky žalovaného www. lanfer.sk podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí, zverejnenie webovej stránky pri e-mailovej komunikácii nezakladá skutočnosť, že žalobca bol s týmito všeobecnými podmienkami oboznámený ako súčasťou zmluvy o preprave. Poukázal na to, že v uznesení Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 Cdo245/2010 sa konštatuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie sú podpísané oboma zmluvnými stranami, je neplatná pre nedostatok písomnej formy, pričom nestačí, ak je rozhodcovská doložka obsiahnutá len v prílohe zmluvy a to ani vtedy, ak je táto príloha so zmluvou technicky spojená a ani vtedy, ak na túto prílohu zmluvy pred podpismi strán odkazuje. Uvedené by malo platiť tak pre rozhodcovské doložky k spotrebiteľským zmluvám, ako aj pre rozhodcovské doložky k bežným obchodným zmluvám medzi podnikateľmi. Keďže žalobca namietol nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý mu patril, rozhodcovský súd sa námietkou zaoberal výlučne v rozsudku, nerozhodol o námietke nedostatku právomoci rozhodcovským uznesením, súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade je možné skúmať otázku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu. Žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zákonnej prekluzívnej lehote, súd sa stotožnil s jeho argumentáciou o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu a s poukazom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné, protizákonné, procesne nesprávne, nedostatočne odôvodnené, odporujúce kogentným ustanoveniam zákona o rozhodcovskom konaní, procesným postupom vyjadreným v CSP a nerešpektujúce princíp právnej istoty a právny názor odvolacieho súdu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 232/2000, sp. zn. 6 Sžo 65/2008 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/2016-40 zo dňa 15.06.2016. Namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval, resp. ignoroval právny názor a príkaz na postup v konaní, ktorý predtým vyslovil Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, v uznesení č. k. 3CoR/4/2016-89 zo dňa 24.08.2016. Dal do pozornosti, že medzi vydaním uznesenia Krajského súdu v Bratislave a vydaním napadnutého rozsudku v súdnom spise nepribudol žiaden nový dôkaz a žalobca na pojednávaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, napriek tomu súd prvej inštancie svojvoľne odmietol akceptovať uvedené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, a to bez toho, aby odôvodnil, prečo ho nerešpektuje a prečo popiera právny názor odvolacieho súdu, jedná sa preto o ústavne neprípustné porušenie princípu vzťahu podriadeného a nadriadeného súdu v zmysle § 391 CSP. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 12/2016 zo dňa 31.03.2016. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval princípy § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, keď procesná obrana žalobcu v rozhodcovskom konaní smerovala k namietaniu existencie rozhodcovskej zmluvy, žalobca ale konal v rozpore s touto procesnou obranou tak, že znegoval svoju námietku neexistencie rozhodcovskej zmluvy, keď ešte v priebehu rozhodcovského konania uhradil istinu sporu 2.040 eur a v následnom exekučnom konaní aj jej príslušenstvo a trovy konania. Poznamenal, že žalobca ako povinný v exekučnom konaní ani nepodal námietky voči exekúcii, ani návrh na odklad exekúcie do skončenia konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. S prihliadnutím na § 407 ods. 3 a § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka mal za to, že žalobca týmto konaním uznal svoj záväzok voči žalovanému a zároveň uznal aj arbitrabilitu rozhodcovského súdu. Napádanie existencie rozhodcovskej zmluvy zo strany žalobcu považoval za účelové, súd mal toto konanie vyhodnotiť ako výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nepožíva právnu ochranu podľa § 365 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že súd v napadnutom rozsudku citoval staršie uznesenie Najvyššieho súdu SR z roku 2010, ktoré sa týkalo spotrebiteľskej veci a je už prekonané novými rozhodnutiami, kedy súd konajúci o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemusí zrušiť zo žiadneho dôvodu (ani z dôvodu neexistencie rozhodcovskej zmluvy), ak tieto skutočnosti nemali vplyv na rozhodnutie rozhodcovského súdu vo veci samej. Vyjadril názor, že by nemalo žiaden procesný ani právny význam, aby súd konajúci o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku rozhodcovský rozsudok zrušil ale vzápätí rozhodol tak, ako rozhodcovský súd už rozhodol v rozhodcovskom rozsudku. Zdôraznil, že medzi žalobcom a žalovaným už neexistuje žiaden ekonomický vzťah, pretože žalobca počas rozhodcovského konania zaplatil istinu sporu a v exekučnom konaní dobrovoľne zaplatil aj ostatné nároky žalovaného, a teda chýba predmet sporu podľa § 137 písm. a) CSP. Okrem toho namietal, že žalobca v žalobe neuviedol žiaden návrh, ako má súd pokračovať po tom, ako bude rozhodcovský rozsudok zrušený, preto je žaloba žalobcu procesne nevykonateľná. Žalovaný zároveň vzniesol podľa § 152 CSP námietku, spočívajúcu v tom, že žalobca zmeškal hmotnoprávnu lehotu podania žaloby na kauzálne príslušný súd podľa § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 423/2014-20 zo dňa 02.07.2014 a ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov. Poukázal na to, že žalobca si prevzal rozhodcovský rozsudok dňa 03.07.2015, žalobu podal na Okresný súd Bratislava V dňa 10.08.2015, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 23Cr/6/2015, Okresný súd Bratislava V dňa 22.09.2015 postúpil žalobu na Okresný súd Nitra, žalovaný podal dňa 29.09.2015 námietku voči stanovenému miestne príslušnému súdu, Krajský súd v Nitre rozhodol, že podanie žalobcu malo byť podané na Okresnom súde Bratislava V a Okresný súd Nitra následne vec postúpil na Okresný súd Bratislava V, kde žaloba žalobcu bola dňa 14.12.2015 zaevidovaná pod sp. zn. 23Cr/5/2016. Mal preto za to, že žalobca zmeškal lehotu podania svojej žaloby na Okresný súd Bratislava V. Záverom zdôraznil, že súd nemá dôvod zrušiť napadnutý rozhodcovský rozsudok, pretože v rozhodcovskom konaní neprišlo k žiadnemu procesnému pochybeniu, ktoré by mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamieta a aby priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalovanému trovy konania v plnom rozsahu. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 28.12.2017. Napadnutý rozsudok označil za vecne správny, súd prvej inštancie sa podľa neho náležite vysporiadal so skutkovým stavom a správne interpretoval dotknuté právne predpisy. Rozhodnutia súdov citované žalovaným v odvolaní podľa žalobcu nie je možné považovať pre meritum predmetného sporu za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Poukázal na nepresnú a účelovú interpretáciu § 391 ods. 2 CSP zo strany žalovaného, ktorého porušenia sa mal dopustiť súd prvej inštancie tým, že údajne nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, pričom uviedol, že uvedeným uznesením Krajský súd v Bratislave nezrušil a nevrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, ale zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že odklad vykonateľnosti zamietol. Z tohto dôvodu zastával názor, že súd prvej inštancie nemal dôvod v napadnutom rozsudku ani len citovať predmetné uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým tento rozhodoval v inom merite, a preto nemohol byť ani súd prvej inštancie viazaný jeho právnym názorom. Dal do pozornosti, že Krajský súd v Bratislave v dotknutom uznesení vyslovil síce názor, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá rozhodcovská zmluva, avšak vetou „...zrejme niet dôvodu“ na zrušenie rozhodcovského rozsudku dal jasne najavo, že rozhodovanie súdu prvej inštancie v spore o zrušenie rozhodcovského rozsudku prebieha nezávislé od právneho názoru Krajského súdu, ktorým súd prvej inštancie nie je a ani nemôže byť viazaný, inak by bol porušený princíp dvojinštančnosti konania a nezávislosti súdov. Ďalej uviedol, že k úhrade istiny došlo len z dôvodu efektívnosti a hospodárnosti konania, nakoľko podaním žaloby na rozhodcovský súd, na ktorom sa strany nedohodli v žiadnom písomnom ani ústnom prejave, bolo zrejmé, že tento rozhodcovský súd vo veci rozhodne len na podklade informácií od žalovaného a že sa spravodlivého konania bude môcť žalobca domáhať len na všeobecnom súde a po zrušení rozhodcovského rozsudku, uhradením istiny sa snažil žalobca len predísť negatívnym dôsledkom exekučného konania na svoju podnikateľskú činnosť, v ktorom nemal dôvod dávať námietky nie preto, že by jeho procesná obrana bola rozporná ako uvádza žalovaný, ale z dôvodu, že istinu uhradil ešte počas rozhodcovského konania. Právny názor žalovaného o uznaní arbitrability v dôsledku zaplatenia istiny v považoval za rozporný s § 266 Obchodného zákonníka t.j. v rozpore so skutočne prejavenou vôľou žalobcu. Nestotožnil sa s právnym názorom žalovaného ohľadne zmeškania lehoty na podanie žaloby, pretože žaloba bola podaná na súd v zmysle § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, a to do 60 dní odo dňa prevzatia rozhodcovského rozsudku a bola doručená na súd, pričom akékoľvek zmeny sp.zn. v súdnej evidencii sú vo vzťahu k zachovaniu lehoty na podanie žaloby právne bezpredmetné. Konanie má podľa neho logický dôvod na pokračovanie (žalobca sa môže domáhať okrem iného zaplatenia titulom náhrady škody istiny, príslušenstva a v neposlednom rade trov rozhodcovského a exekučného konania a rozporovať aj dohodu o cene). Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi v plnom rozsahu náhradu trov odvolacieho konania aj konania pred súdom prvej inštancie. 4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 18.09.2018, v ktorom sa pridržal doposiaľ uvedených dôvodov. Poukázal na to, že princíp viazanosti prvostupňového súdu právnym názorom odvolacieho súdu je legislatívnym premietnutím princípu právnej istoty a zákazu svojvôle súdneho rozhodovania. Zdôraznil, že dobrovoľným zaplatením celej pohľadávky žalovaného došlo zo strany žalobcu k uznaniu záväzku a nepodaním námietky na exekučný súd alebo návrhu na zastavenie exekúcie došlo k ďalšiemu uznania záväzku zo strany žalobcu. Uznaním celého záväzku, ktorý žalobcovi vyplynul z rozhodcovského rozsudku, podľa žalovaného potom došlo k uznaniu právomoci rozhodcovského súdu, existencie rozhodcovskej zmluvy a zákonnosti postupu rozhodcovského súdu. Celú žalobu považoval za márne uplatňovanie práva, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiaden spor, čo však súd prvej inštancie nevzal do úvahy. 5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 14.03.2019. V celom rozsahu poukázal na obsah vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. Okrem toho uviedol, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3CoR/4/2016-86 zo dňa 30.12.2016 rozhodoval o inom merite veci ako je meritum tohto sporu, keďže rozhodoval o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a nie o jeho zrušení, pričom vydaním tohto uznesenia nepostupoval podľa § 391 ods. 2 a 3 CSP, keďže nezrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cr/5/2016-64 zo dňa 24.08.2016 a nevrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, ale toto uznesenie zmenil a uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Zdôraznil, že o merite tohto sporu bolo prvýkrát rozhodnuté až napadnutým rozsudkom. Doplnil, že keby aj v predmetnom uznesení Krajský súd v Bratislave aj postupoval podľa § 391 ods. 2 a 3 CSP, takýto jeho prípadný právny názor by sa vzťahoval iba na časť konania týkajúceho sa daného merita veci - odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. 6. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané. 7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 23Cr/5/2016-101 zo dňa 03.10.2017 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 8. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. 9. Podľa § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, (1) Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. (2) Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. (3) Písomná forma rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj vtedy, a) ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo b) ak bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila. (4) Odkaz v zmluve alebo v písomnej komunikácii strán na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú doložku sa považuje za písomnú rozhodcovskú zmluvu, ak sa takýmto odkazom má podľa vôle strán stať rozhodcovská doložka súčasťou zmluvy. 10. Podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví. 11. Podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Toto časové obmedzenie neplatí pre námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej sa na tom, že o veci nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní, alebo, že vo veci má byť rozhodované podľa osobitného zákona; túto námietku možno uplatniť až do skončenia ústneho pojednávania, pri písomnom konaní až do vydania rozhodcovského rozsudku. Námietku, že sporná otázka prekračuje právomoc rozhodcovského súdu, musí účastník rozhodcovského konania uplatniť najneskôr vtedy, keď sa počas rozhodcovského konania o tejto otázke dozvie. 12. Podľa § 21 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ak rozhodcovský súd rozhodne, že má právomoc rozhodovať, rozhodne o námietke podľa odseku 2 rozhodcovským uznesením alebo, ak sa účastníci nedohodli inak v rozhodcovskom rozsudku. Ak rozhodcovský súd rozhodne rozhodcovským uznesením, že má právomoc rozhodovať, účastník rozhodcovského konania, ktorý námietku podal, môže do 30 dní po doručení predbežného rozhodnutia podať návrh na súd, aby o námietke rozhodol. Proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí námietky nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodcovský súd môže počas rozhodovania o námietke pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydať rozhodcovský rozsudok. 13. Podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, (1) Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že 1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, 2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, 3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, 4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona. (4) Na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. 14. Podľa § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. 15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cr/5/2016-101 zo dňa 03.10.2017, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 18. V prejednávanej veci sa žalobca (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. RD/75/2015 zo dňa 30.06.2015, vydaného rozhodcovským súdom Royal Development, so sídlom Suľany 243, 951 25 Hruboňovo, IČO: 45 741 905. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, rozhodcovský rozsudok zrušil a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania, keď sa stotožnil s argumentáciou žalobcu o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu. Žalovaný (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) v odvolaní namietal nesprávnosť napadnutého rozsudku, nakoľko mal za to, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc obsiahnutú v § 391 CSP a rozhodol v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu, žalobca žalobu podal po zmeškaní hmotnoprávnej lehoty 60 dní, v rozhodcovskom konaní neprišlo k žiadnemu procesnému pochybeniu, ktoré by mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, zanikol ekonomický predmet sporu a žaloba je procesne nevykonateľná, pretože neobsahuje žiaden návrh na pokračovanie konania po zrušení rozhodcovského rozsudku. Okrem toho namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a jeho nepreskúmateľnosť. 19. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že žalobca uplatnil námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní riadne a včas pri prvom úkone vo veci samej tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, a to v žalobnej odpovedi zo dňa 12.06.2015 (č.l. 11 súdneho spisu). Rozhodcovský súd v danom prípade nerozhodol o svojej právomoci rozhodcovským uznesením, ale až v samotnom rozhodcovskom rozsudku, v dôsledku čoho sa žalobca mohol na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podľa § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 30.06.2015. Žaloba na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku bola zo strany žalobcu doručená Okresnému súdu Bratislava V dňa 10.08.2015, t.j. počas plynutia zákonnej 60-dňovej lehoty na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd Bratislava V v domnení svojej miestnej nepríslušnosti dňa 22.09.2015 postúpil vec vedenú pod sp. zn. 23Cr/6/2015 na Okresný súd Nitra. Na základe námietky žalovaného voči stanovenému miestne príslušnému súdu a z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci Okresný súd Nitra predložil vec vedenú pod sp. zn. 16Csr/1/2015 na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 7NcC/32/2015-43 zo dňa 30.10.2015 rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Nitra a námietka žalovaného s postúpením veci Okresným súdom Bratislava V sú dôvodné a na prejednanie veci je miestne príslušný Okresný súd Bratislava V. Na základe uvedeného sa vec opätovne dostala dňa 08.02.2016 na Okresný súd Bratislava V, kde jej bola priradená sp. zn. 23Cr/5/2016. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobca zmeškal hmotnoprávnu lehotu na podanie žaloby na kauzálne príslušný súd. Je potrebné zdôrazniť, že lehota uvedená v ustanovení § 41 zákona o rozhodcovskom konaní je lehotou hmotnoprávnou. Na to, aby bola dodržaná lehota ustanovená hmotným právom, je potrebné, aby ku skutočnosti, ktorej sa plynutie lehoty týka, došlo najneskoršie posledný deň lehoty. V tomto prípade teda bolo potrebné, aby najneskôr v posledný deň zákonom stanovenej 60-dňovej lehoty bola súdu doručená žaloba. Uvedená podmienka bola v prejednávanom prípade nepochybne dodržaná, konanie bolo na súde začaté podaním žaloby na Okresný súd Bratislava V dňa 10.08.2015. Skutočnosť, že medzičasom došlo k postúpeniu veci na Okresný súd Nitra a následná sa vec vrátila na Okresný súd Bratislava V, ktorý bol na jej prejednanie príslušný, nemožno v žiadnom prípade vykladať na ťarchu žalobcu. Okrem toho, vychádzajúc z ustanovení § 51 ods. 1 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré odkazujú na Civilný sporový poriadok, možno vyvodiť, že ak sa na vecnú a miestnu príslušnosť súdov a na konanie pred nimi vzťahujú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré sa navyše primerane vzťahujú i na rozhodcovské konanie, je potrebné pri postúpení veci príslušnému súdu aplikovať i ustanovenie § 43 ods. 3 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. V predmetnej veci takýmto právnym účinkom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku je kvalifikovaným spôsobom zabránenie zániku práva, ktorý by inak hrozil márnym uplynutím prekluzívnej lehoty. Uplatnením práva na zrušenie rozhodcovského rozsudku podaním žaloby na Okresnom súde Bratislava V začalo konanie a nastali aj právne účinky spojené s podaním žaloby, aj v podobe zachovania hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty stanovenej na uplatnenie práva na súde, a to bez ohľadu na to, že neskôr dochádzalo k postúpeniu žaloby medzi súdmi. Z uvedeného vyplýva, že lehota na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 3 bola, v súlade s § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, zo strany žalobcu dodržaná. 20. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, čo viedlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku sp. zn. RD/75/2015 zo dňa 30.06.2015, vydaného rozhodcovským súdom Royal Development. Žalovaný v odvolaní síce namietal, že súd nemá dôvod zrušiť predmetný rozhodcovský rozsudok, pretože v rozhodcovskom konaní neprišlo k žiadnemu procesnému pochybeniu, ktoré by mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 40 ods. 1 písm. a) bod 1 - 4 zákona o rozhodcovskom konaní), odvolací súd však túto námietku považoval za nedôvodnú. Rozhodcovský súd sa námietkou žalobcu ohľadne nedostatku právomoci vysporiadal v rozhodcovskom rozsudku poukazom na § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, neuviedol však z akých listinných dôkazov vychádzal a čím mal preukázanú vôľu strán uzavrieť rozhodcovskú doložku. Podľa § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, odkaz v zmluve alebo v písomnej komunikácii strán na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú doložku sa považuje za písomnú rozhodcovskú zmluvu, ak sa takýmto odkazom má podľa vôle strán stať rozhodcovská doložka súčasťou zmluvy. Citované zákonné ustanovenie pojednáva o inkorporácii rozhodcovskej zmluvy prostredníctvom odkazu na samostatný dokument, v ktorom je takáto rozhodcovská zmluva obsiahnutá. Podľa tohto ustanovenia odkaz v zmluve alebo v písomnej komunikácii strán na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú doložku sa považuje za písomnú rozhodcovskú zmluvu. Podmienkou je, aby sa takýmto odkazom podľa vôle strán mala rozhodcovská doložka stať súčasťou zmluvy. (Gyárfáš, J., Števček, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 744 s.) V danom prípade však objednávka žalobcu, ani emailová komunikácia strán sporu neobsahuje odkaz na Všeobecné zasielateľské podmienky Lanfer, s.r.o., a teda neboli splnené podmienky podľa § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že argumentácia žalovaného o tom, že žalobca bol so Všeobecnými zasielateľskými podmienkami Lanfer, s.r.o. oboznámený prostredníctvom webovej stránky žalovaného www.lanfer.sk <http://www.lanfer.sk> neobstojí, nakoľko zverejnenie webovej stránky pri emailovej komunikácii nezakladá skutočnosť, že žalobca bol s týmito Všeobecnými zasielateľskými podmienkami Lanfer, s.r.o. oboznámený ako súčasťou zmluvy o preprave (nešlo o odkaz na samostatný dokument, v ktorom je rozhodcovská doložka obsiahnutá, ale len o odkaz na internetovú stránku, na ktorej sa možno dopátrať k Všeobecným zasielateľským podmienkam žalovaného). V posudzovanom prípade teda nedošlo k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, v dôsledku čoho rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodovať. 21. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval, resp. ignoroval právny názor a príkaz na postup v konaní ktorý vyslovil odvolací súd, t.j. Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 3CoR/4/2016-86 zo dňa 30.12.2016, čím porušil kogentné princípy uvedené v § 391 CSP. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že uznesením č. k. 3CoR/4/2016-86 zo dňa 30.12.2016 Krajský súd v Bratislave zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cr/5/2016-64 zo dňa 24.08.2016 tak, že návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku zamietol. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nešlo o zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pri ktorom by bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu tak, ako má na mysli ustanovenie § 391 ods. 2 CSP, ale išlo o zmenu napadnutého rozhodnutia, a teda ustanovenie § 391 na prejednávaný prípad nemožno aplikovať. Zo strany súdu prvej inštancie potom nemohlo dôjsť k porušeniu § 391 CSP. Okrem toho, v uznesení č.k. 3CoR/4/2016-86 zo dňa 30.12.2016 Krajský súd v Bratislave bez bližšieho preskúmania opodstatnenosti žaloby len vyslovil názor, ako sa mu predbežne javila pravdepodobnosť zrušenia rozhodcovského rozsudku, nejde však o záväzný právny názor, čo vylučuje samotný charakter dočasného a predbežného rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, resp. zamietnutí návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. 22. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovaného o nevykonateľnosti žaloby žalobcu, keď v žalobnom návrhu neuviedol, ako má súd pokračovať po tom, ako bude rozhodcovský rozsudok zrušený. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca nie je povinný v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku uviesť, aký postup žiada od súdu po zrušení rozhodcovského rozsudku, takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní ani z Civilného sporového poriadku. Naopak, je na uvážení samotného žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaného), či vo vzťahu k nároku žalovaného v budúcnosti uplatní prostriedky procesnej obrany, alebo zostane pasívny. Z ustanovenia § 40 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že žalobou podanou na súd sa možno domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom takáto žaloba musí obsahovať dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd mal za to, že uvedené podmienky boli v danom prípade splnené. 23. Žalovaný ďalej namietal, že medzi stranami zanikol ekonomický predmet sporu, keď žalobca ešte v priebehu rozhodcovského konania uhradil istinu 2.040 eur a v následnom exekučnom konaní uhradil aj príslušenstvo pohľadávky a všetky trovy konania. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom tohto konania je posúdenie existencie rozhodcovskej doložky a z toho vyplývajúcej právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie v danej veci a nie meritórny prieskum rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd sa preto zaoberal práve uvedenou otázkou a skúmal, či rozhodnutie súdu prvej inštancie a závery v ňom vyslovené možno z tohto hľadiska považovať za vecne správne. Nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného, že tým, že žalobca uznal svoj záväzok voči žalovanému, zároveň uznal aj arbitrabilitu rozhodcovského súdu. Odvolací súd uvádza, že zaplatenie pohľadávky a prípadné uznanie záväzku žalobcom v žiadnom prípade neznamená, že by žalobca týmto uznal aj arbitrabilitu rozhodcovského súdu a platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Žalobca mohol svoj záväzok splniť aj bez toho, aby zároveň uznal existenciu platnej rozhodcovskej zmluvy a právomoc rozhodcovského súdu. 24. Námietku žalovaného, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku konajúcim súdom, odvolací súd taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, vysvetlil svoje právne závery, i to ako k nim dospel, pričom bral do úvahy všetky podstatné okolnosti prejednávanej veci. Stručné, ale výstižné odôvodnenie napadnutého rozsudku zo strany súdu prvej inštancie sa preto javí ako dostačujúce. Ohľadne rozhodnutí, na ktoré žalovaný vo svojom podaní poukazoval, odvolací súd uvádza, že tieto nepodporujú argumentáciu žalovaného použitú v konaní, ale všeobecne pojednávajú o práve na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, práve na súdnu ochranu a spravodlivý proces, princípe právnej istoty a kogentne ustanovenej lehote na podanie návrhu na preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Ani jedno z týchto práv žalobcu nebolo v konaní porušené. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalovaného ako nedôvodnú, kedy ani jeden zo žalovaným uvádzaných odvolacích dôvodov nebol naplnený. Odvolací súd preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. 25. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 26. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cr/5/2016-101 zo dňa 03.10.2017 potvrdil v zmysle § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny. 27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovaného právo na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).