Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/50/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516010663 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1516010663.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudkýň JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného L. W. pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T 105/2016 zo dňa 05.03.2019 na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.januára 2020 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sa obžalovanému L. W. - nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom X., O. XX, prechodne bytom V., časť Z. XXX, u k l a d á podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. h/ Tr. zákona povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom sociálnemu výcviku. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T 105/2016 zo dňa 05.03.2019 bol obžalovaný L. W. uznaný vinným zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1,ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že po predchádzajúcej vzájomnej dohode so štátnym občanom O. republiky R. S., nar. XX.XX.XXXX vo P., O., dňa 25.10.2007 v presne nezistenom čase v X. v mestskej časti L. na V. ulici č. X v sídle spoločnosti P. s.r.o. uzavrel s obchodnou spoločnosťou K. I., a.s, so sídlom v X. na L. ceste č. XX, zastúpenou na základe plnomocenstva spoločnosťou P. s.r.o., zmluvu o spotrebnom úvere č. D./XXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý účelový spotrebný úver na financovanie kúpy ojazdeného nákladného motorového vozidla zn. H. H. X.X O. M., šedej metalízy, VIN: A EČV: X vo výške 208.000,-Sk, pričom pri uzatváraní zmluvy o spotrebnom úvere predložil potvrdenie o príjme, z ktorého vyplývalo, že od 01.02.2005 je zamestnaný u živnostníka L. G. ako dozor P.-V. prác a jeho priemerný mesačný čistý príjem je 29.322,-Sk a súčasne uzavrel s obchodnou spoločnosťou K. I., a.s, so sídlom v X. na L. ceste č. XX, zastúpenou na základe plnomocenstva spoločnosťou P. s.r.o., zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. XX/XXXXX/ZPVP, na čo po zaplatení časti kúpnej ceny vo výške 312.000,-Sk, ktorú mal podľa jeho vyjadrenia zaplatiť R. S. a dohode o splácaní spotrebného úveru po dobu 48 mesiacov s mesačnou splátkou vo výške 10.012,30 Sk a so splatnosťou prvej splátka dňa 25.11.2007, prevzal na základe zmluvy o spotrebnom úvere ojazdené motorové vozidlo zn. H. H., ktoré následne odovzdal R. S. do užívania. Do dnešného dňa však poškodenej obchodnej spoločnosti K. I., a.s., neuhradil žiadnu splátku, pričom bolo zistené, že u živnostníka L. G. nikdy nebol zamestnaný, tomuto len občasne vypomáhal a za tieto výpomoci mu boli vyplatené peniaze v hotovosti a v spoločnosti H., s.r.o. so sídlom v X. na T. ulici č. X bol zamestnaný v období od 01.01.2006 do 01.11.2007 na dohodu a jeho mesačný príjem bol v rozmedzí od 800,-Sk do 2.000,-Sk. Následným šetrením bolo zistené, že vlastníkom a držiteľom nákladného motorového vozidla zn. H. H. X.X O. M. bol sústavne od 16.10.2006 R. S. a tento je do dnešného dňa stále evidovaný ako vlastník tohto vozidla a to napriek tomu, že dňa 25.10.2007 bola medzi obvineným L. W. a spoločnosťou R. S. - I.P.S. N. L. U. Q. Q., zastúpenou sprostredkovateľom spoločnosťou P. s.r.o., uzatvorená práve vo vzťahu k ojazdenému vozidlu zn. H. H. zmluva o dodávke tovaru - kúpna zmluva č. XX/XXXXXX/KZO a že dňa 16.04.2011 R. S. na území O. vo P. zomrel. Obvinený W. aj napriek článku 111 bodu 4 zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníctva práva č. XX/XXXXX/ZPVP nevykonal ako dlžník v lehote do 14 dní od prevzatia vozidla zmeny v evidenciách Dopravného inšpektorátu PZ SR, technickom preukaze, osvedčení o evidencii, resp. technickom osvedčení vozidla a nezabezpečil tak vyznačenie K. I., a. s., ako vlastníka vozidla a seba ako držiteľa vozidla. Týmto konaním spôsobil poškodenej obchodnej spoločnosti K. I., a. s, so sídlom v X. na L. ceste č. XX, celkovú škodu vo výške 289.744,-Sk, čo v súčasnosti predstavuje sumu 9.617,74 €, z čoho suma vo výške 208.000 Sk (6.904,33 €) predstavuje výšku poskytnutého spotrebného úveru, Za to mu bol podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 3 písm. c/ Tr. zákona súd obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré majú na obžalovaného negatívny vplyv. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie obžalovaný L. W.. Odvolanie smeruje proti všetkým napadnutého rozsudku, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu týchto výrokov predchádzalo a bolo odôvodnené obhajcom obžalovaného. Tak ako už bolo uvádzané v rámci odvolania voči rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19.12.2017, K. I., a.s. ako poškodenej spoločnosti sa nepodarilo preukázať obvyklú mieru opatrnosti, ktorú bola povinná dodržať pri uzatváraní zmluvných vzťahov. Na hlavnom pojednávaní dňa 14.02.2019 bol vypočutý svedok T.. L. I., ktorý v čase spáchania predpokladaného skutku mal schvaľovať obchodné prípady, údajne aj prípad, kedy poškodená spoločnosť uzavrela s obžalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebnom úvere. Na hlavnom pojednávaní však svedok uviedol, že uzatvorenie zmluvy o spotrebnom úvere si nepamätá, na otázku, ako konkrétne preveril klientom uvádzané skutočnosti pre poskytnutie úveru, svedok uviedol, že si nepamätá. Svedok na otázku prokurátora bližšie ozrejmil všeobecný proces overovania si informácii poskytnutých zo strany dlžníkov, konkrétne skutočnosti potrebné k zmluve o spotrebnom úvere. Konkrétny proces overovania informácii na podklade predloženého potvrdenia o príjme u zamestnávateľa, resp. v inom dostupnom registri alebo inštitúcii, uviesť nevedel. V dokumentácii, ktorú svedok predložil na hlavnom pojednávaní absentuje zmienka, resp. doklad preukazujúci overenie si finančnej spôsobilosti obžalovaného na splácanie úveru, či už u zamestnávateľa, svedka L. G. alebo iným pre poškodenú spoločnosť dostupným spôsobom. Zo svedeckej výpovede T.. L. I., resp. z listinnej dokumentácie, ktorú svedok predložil nie je preukázané, že K. I., a.s. ako poškodená spoločnosť vynaložila obvyklú mieru opatrnosti. Svedok L. G. na hlavnom pojednávaní uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by si niekto u neho overoval informácie. Ak by si však aj poškodená spoločnosť u svedka informácie poskytnuté pri podpise zmluvy o spotrebnom úvere overila, poškodená spoločnosť by bola uvedená do omylu nie mnou, ale osobou svedka L. G., ktorý by im ako zamestnávateľ potvrdil informáciu o príjme. Konanie poškodenej spoločnosti K. I., a.s. je tak v rozpore s argumentáciou Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 04.02.2014, sp. zn. 2Tdo V 21/2013, na ktorý odkazuje aj stanovisko Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29.10.2018, sp. zn. IV/1 <http://sp.zn.lv/1>Spr 434/15/1000, ktorým je prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V viazaný. Najvyšší súd SR v uvedenom rozsudku konštatoval, že ak osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu mu zo zákona, zo zmluvy alebo zo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za ,,uvádzanie do omylu“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Je potrebné prihliadať aj na tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo omyl ktorej chce páchateľ využiť. Ak by poškodená spoločnosť dodržala obvyklú mieru opatrnosti a informovala sa o správnosti údajov v potvrdení o príjme napr. v Sociálnej poisťovni, zistila by, že obžalovaný zamestnaný nie je a teda údaje v predloženom potvrdení o príjme sa nezakladajú na pravde. Poškodená spoločnosť by následne nebola uvedená do omylu, tak ako prezentuje od začiatku trestného konania. Absenciu prevenčnej aktivity poškodenej spoločnosti, ktorú má povinnosť dodržiavať, nemožno nahrádzať trestným postihom obžalovaného. S odvolaním sa na dôvody odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19.12.2017 namieta obžalovaný aj právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu úverového podvodu podľa § 222 Tr. zákona. Vzťah medzi obžalovaným ako dlžníkom a poškodenou spoločnosťou ako veriteľom nie je možné hodnotiť ako vzťah úverový, hoci obžalovaný uzatvoril zmluvu o spotrebnom úvere. Právny vzťah je nutné hodnotiť podľa obsahu práv a povinností medzi účastníkmi právneho vzťahu, nie podľa pomenovania právneho vzťahu. Je toho názoru, že vzťah, ktorý medzi nimi vznikol na podklade zmluvy o spotrebnom úvere je vzťahom leasinovým, nie vzťahom úverovým, pretože ako dlžníkovi mu zo strany poškodenej spoločnosti nebolo poskytnuté peňažné plnenie, ale tovar, hnuteľná vec a to osobné motorové vozidlo zn. H.. Takto prezentovaný názor je podporený stanoviskom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.11.2003, sp. zn. Tpjn 301/2003. Najvyšší súd ČR sa v stanovisku zaoberal rozdielnym obsahom leasingového a úverového vzťahu a objektívnou stránkou trestného činu úverového podvodu. Leasingová spoločnosť po uzatvorení zmluvy s dlžníkom poskytuje ako plnenie tzv. odložené platby. Najvyšší súd ČR prijal záver, že nemožno pod pojem úverová zmluva zahrnúť v zmysle skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 250b českého Trestného zákona také formy úverových zmlúv, ktoré nespočívajú v poskytnutí peňažných prostriedkov, ale v poskytovaní tovaru a služieb na základe tzv. odložených platieb. Vzťah medzi obžalovaným a poškodenou spoločnosťou tak možno definovať ako vzťah leasingový, pričom v prípade, ak by sa naplnil predpoklad obžaloby, bolo by nutné kvalifikovať skutok nie ako úverový podvod, ale ako podvod podľa § 221 Tr. zákona. Z dôvodu premlčania trestného stíhania by však bol súd povinný trestné stíhanie zastaviť, pretože k premlčaniu skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu došlo v roku 2012. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neposkytol dostatočné vysvetlenie, prečo sa s argumentáciou o vzniku leasingového vzťahu medzi obžalovaným a poškodenou spoločnosťou nestotožnil. Na str. 6 napadnutého rozsudku iba stručne uviedol, že sa nestotožnil s prednesom obhajoby, bez náležitého vysvetlenia dôvodu svojho nesúhlasu. V tejto časti je tak rozsudok nepreskúmateľný, pretože zo strany súdu nebola daná odpoveď, ktorá by zrozumiteľne a jasne objasnila, prečo súd trvá na výklade vzťahu ako vzťahu úverového, nie leasingového, aj napriek spomínanému stanovisku Najvyššieho súdu ČR. V neposlednom rade je nutné napadnúť aj výšku trestu v trvaní tri roky podmienečne so skúšobnou dobou v trvaní tri roky a probačným dohľadom. Súd pri ukladaní trestu nezohľadnil dlhé časové obdobie od spáchania skutku (11 rokov) a bezúhonnosť osoby obžalovaného, kedy bolo možné aplikovať inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Tr. zákona. Obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré môžu mať na obžalovaného negatívny vplyv je nedôvodné, najmä ak od času spáchania skutku ubehlo jedenásť rokov a v tomto období nespáchal žiaden trestný čin. Tvrdenia súdu o údajnom porušení zmluvy o spotrebnom úvere nemajú trestnoprávny charakter, ale civilnoprávny charakter a nemajú vplyv na trestnosť skutku. Civilnoprávna zodpovednosť za škodu z titulu porušenia konkrétnych ustanovení zmluvy nie je objektívnou stránkou trestného činu, či už úverového podvodu podľa § 222 Tr. zákona alebo podvodu podľa § 221 Tr. zákona alebo iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Tr. zákona. Vzhľadom na uvedené dôvody navrhol obžalovaný, aby odvolací súd po preskúmaní podaného odvolania a naštudovaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. K odvolaniu obžalovaného zaslal svoje vyjadrenie okresný prokurátor. S dôvodmi, pre ktoré bolo podané odvolanie obžalovaným proti výroku o vine napadnutého rozsudku, nie je možné sa stotožniť. Obžalovaný okrem iného v odvolaní namietol právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu úverového podvodu, nakoľko vzťah, ktorý vznikol medzi ním a poškodenou spoločnosťou K. I., a.s., nemožno hodnotiť ako vzťah úverový, ale ako vzťah leasingový. Preto malo byť podľa neho konanie právne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona a následne malo byť trestné stíhanie z dôvodu premlčania zastavené. Pokiaľ sa obžalovaný domnieval, že s poškodenou spoločnosťou K. I., a.s., uzavrel leasingovú zmluvu alebo že mal uhrádzať leasingovú splátky, tak z jeho strany išlo a ide o zrejmý omyl. Ako vyplýva najmä z výsluchov splnomocnencov poškodenej spoločnosti a z listinných dôkazov, obžalovaný dňa 25.10.2017 uzavrel so spoločnosťou K. I., a.s., zmluvu o spotrebnom úvere. Z obsahu zmluvy o spotrebnom úvere (konkrétne z článku 111 - Základných podmienok spotrebného úveru) vyplýva, že dlžníkovi L. W. bol poskytnutý účelový spotrebný úver vo výške 208.000,-Sk, teda peniaze a to na financovanie kúpy ojazdeného motorového vozidla. Taktiež vyplýva, konkrétne z článku IV bod 3 - Záverečných ustanovení, že zmluvné strany sa v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že ich právny vzťah podľa tejto zmluvy sa riadi Obchodným zákonníkom. Súčasťou tejto zmluvy bol aj predpis splátok, z ktorého vyplýva, že obžalovaný mal spoločnosti K. I., a.s., úver splácať prostredníctvom splátok, ktorých výška sa skladala aj z úroku. Obžalovaný so spoločnosťou K. I., a.s., dňa 25.10.2007 uzavrel zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, z ktorej okrem iného vyplýva, že zabezpečovacím prevodom práva sa zabezpečujú všetky pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi zo zmluvy o spotrebnom úvere a že vlastnícke právo k financovanému prevodu sa prevádza z dlžníka na veriteľa. Z týchto skutočností jednoznačne vyplýva, že zmluva, ktorá bola uzavretá medzi obžalovaným a spoločnosťou K. I., a.s., zaväzovala veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej výšky a dlžníka k vráteniu poskytnutých peňažných prostriedkov a zaplateniu aj úrokov. Predmetom zmluvy o spotrebnom úvere boli teda peniaze, ako aj záväzok dlžníka za poskytnuté peňažné prostriedky zaplatiť úroky. Zmluva o spotrebnom úvere síce stanovila, že úver je možné použiť len k určitému účelu, konkrétne na financovanie kúpy ojazdeného motorového vozidla, ale také obmedzenie poskytnutia peňažných prostriedkov je taktiež v súlade s ustanovením § 501 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa prokurátora nie je možné stotožniť ani s tvrdeniami obžalovaného, že K. I., a.s., ako poškodenej spoločnosti sa nepodarilo preukázať obvyklú mieru opatrnosti, ktorú bola povinná dodržať pri uzatváraní zmluvných vzťahov. V odôvodnení odvolania obžalovaný okrem iného aj uviedol, že konkrétny proces overovania informácií na podklade obžalovaným predloženého potvrdenia o príjme u jeho zamestnávateľa, resp. v inom dostupnom registri alebo inštitúcii, poškodená spoločnosť uviesť nevedela. V rámci hlavného pojednávania (dňa 14.02.2019) bol v procesnom postavení svedka vypočutý Y. P., ktorý sa ako pracovník spoločnosti K. I., a.s., vyjadril k procesu schvaľovania obchodných prípadov. Je logické, že svedok P. sa už konkrétne nepamätal na obchodný prípad, ktorý sa týkal obžalovaného, keďže zmluva o spotrebnom úvere bola uzavretá dňa 25.10.2007, ale vo všeobecnosti uviedol, že v rámci procesu schvaľovania obchodných prípadov rozhodovali na základe informácií z databáz a od klientov. Svedok taktiež uviedol, že predloženie potvrdenia o príjme bola jednou z podmienok schválenia zmluvy o spotrebnom úvere. V rámci overovania potvrdenia o príjme sa cez telefónne číslo volalo aj zamestnávateľovi a takto sa overovali údaje z potvrdenia o príjme. Svedok na otázku obhajcu obžalovaného aj uviedol, že výsledky preverovania žiadateľa o spotrebný úver by sa mali nachádzať v zložke, ktorá sa vzťahuje k tomuto obchodnému prípadu. Pokiaľ sa obchodný prípad rieši trestným právom, tak zložka by sa mala nachádzať na právnom a mali by byť k tomu aj listinné doklady. Z listinných dôkazov, ktoré boli dňa 21.02.2019 zabezpečené zo spoločnosti K. I., a.s. a ktoré sú súčasťou spisového materiálu, okrem iného vyplýva, že medzi týmito listinnými dôkazmi sa nachádza aj overovací protokol, z ktorého je zrejmé, že sa overovali aj údaje z potvrdenia o príjme. Listinné dôkazy dokonca obsahujú aj výpis z univerzálneho registra SR, z ktorého vyplýva, že zo strany poškodenej spoločnosti boli zisťované všetky dostupné údaje k živnostníkovi L. G.. Z výsledkov dokazovania, vykonaného aj v rámci súdneho konania, prokurátor nezistil, že by poškodená spoločnosť K. I., a.s., opomenula dodržanie tzv. obvyklej miery opatrnosti pri uzatváraní zmluvy o spotrebnom úvere, najmä keď svedok L. G. v rámci výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedol, že nevie, či si u neho niekto overoval údaje, ktoré v potvrdení o príjmu uviedol, ďalší svedok J. R. v rámci výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedol, že spoločnosť K. I., a.s., si žiadateľa o úver preverila a vyjadrila sa, či mu úver a v akej výške poskytnú. Z listinných dôkazov vyplýva, že poškodená spoločnosť K. I., a.s., prostriedkami v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebnom úvere bežne dostupnými si overila údaje, ktoré sa týkali nielen obžalovaného L. W., ale aj živnostníka L. G.. Taktiež s dôvodmi, pre ktoré bolo podané odvolanie obžalovaným proti výroku o treste napadnutého rozsudku, sa nie je možné stotožniť a považuje preto trest, ktorý bol súdom obžalovanému L. W. uložený, za zákonný, najmä keď neboli splnené podmienky na mimoriadne zníženia trestu podľa § 39 Trestného zákona. Na základe všetkých týchto skutočností preto prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného L. W. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/105/2016 zo dňa 05.03.2019 v zmysle ustanovenie § 319 Trestného poriadku zamietnuť ako ned6vodné. Verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo v súlade s § 293 ods. 5, ods. 7 Tr. poriadku vykonané v neprítomnosti obžalovaného L. W.. Obžalovanému bolo predvolanie doručované na adresu, ktorú na tento účel určil, avšak predvolanie si neprevzal. Pred začiatkom verejného zasadnutia bolo obhajcom obžalovaného predložené podanie podpísané obžalovaným, v ktorom žiada o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrval obhajca obžalovaného v celom rozsahu na dôvodoch podaného odvolania. Navrhol zrušiť prvostupňový rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa. Zástupkyňa krajskej prokuratúry v celom rozsahu zotrvala na vyjadrení, ktoré bolo zaslané okresnému súdu k podanému odvolaniu. Navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ale mohli by odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, pričom zistil, že okresný súd čiastočne pochybil pri rozhodovaní o uznaní poľahčujúcich okolností. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 321 ods. 3 Tr. poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil nasledovné: Obžalovaný L. W. je na podklade obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 19.10.2016 trestne stíhaný pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom v úvode odôvodnenia tohto rozsudku. Okresný súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktoré predvolal obžalovaného L. W., vypočul svedkov L. G., T.. L. I., J. R., so súhlasom strán prečítal výpovede T.. T. Y., T.. I. P., L. G., N. T., ako aj listinné dôkazy obsiahnuté v spise. Prvýkrát bolo súdom prvého stupňa rozhodnuté rozsudkom zo dňa 19.12.2017, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným v zhode s podanou obžalobou a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov so súčasným uložením probačného dohľadu. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný. Na jeho podklade rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 24.07.2018 zrušil prvostupňový rozsudok z dôvodu § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom zrušenia v poradí prvého rozsudku okresného súdu boli najmä procesné pochybenia. Spočívali najmä v tom, že na hlavnom pojednávaní bol v procesnom postavení svedka vypočutý T.. L. I., ktorý bol podľa predloženého plnomocenstva splnomocnencom poškodenej spoločnosti. Uvedeným postupom došlo podľa odvolacieho súdu k porušeniu ustanovenia § 53 ods. 2 Tr. poriadku, znamená to, že dôkaz bol získaný v rozpore so zákonom a nebolo možné naň prihliadať. Po vrátení veci súdu prvého stupňa bolo vo veci vykonané hlavné pojednávanie, v rámci ktorého bol ako svedok vypočutý Y. P.. Postupom podľa § 269 Tr. poriadku prečítal súd listinné dôkazy predložené splnomocnencom poškodenej spoločnosti, predovšetkým zmluvu o spotrebnom úvere, kúpnu zmluvu, zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, doklady vzťahujúce sa k osobnému motorovému vozidlu, výpisy z registra vozidiel, overovacie protokoly, certifikáty a následne bolo pristúpené k vyhláseniu rozsudku, ktorý je predmetom preskúmania odvolacím súdom v tomto konaní. Plnením revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré súd potreboval aj pre svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto zákonným spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnym záverom tak v otázke viny, ako aj v otázke právnej kvalifikácie. Dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu tak, aby umožnilo súdu prvého stupňa prijať jednoznačné závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 168 ods. 1 Tr. poriadku, nakoľko okresný súd v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Vychádzajúc z vymedzenia skutkovej vety, uvedenej v napadnutom rozsudku a tiež v podanej obžalobe, je obžalovanému L. W. kladené za vinu, že po predchádzajúcej vzájomnej dohode so štátnym občanom O. republiky R. S. uzavrel s obchodnou spoločnosťou K. I., a.s, zastúpenou na základe plnomocenstva spoločnosťou P. s.r.o., zmluvu o spotrebnom úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý účelový spotrebný úver na financovanie kúpy ojazdeného nákladného motorového vozidla zn. H. H. X.X O. M. vo výške 208.000,-Sk, pričom pri uzatváraní zmluvy o spotrebnom úvere predložil potvrdenie o príjme, z ktorého vyplývalo, že od 01.02.2005 je zamestnaný u živnostníka L. G. ako dozor výškovo-horolezeckých prác a jeho priemerný mesačný čistý príjem je 29.322,-Sk a súčasne uzavrel s obchodnou spoločnosťou K. I., a.s, zastúpenou na základe plnomocenstva spoločnosťou P. s.r.o., zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na čo po zaplatení časti kúpnej ceny vo výške 312.000,-Sk a dohode o splácaní spotrebného úveru po dobu 48 mesiacov s mesačnou splátkou vo výške 10.012,30 Sk a so splatnosťou prvej splátka dňa 25.11.2007, prevzal na základe zmluvy o spotrebnom úvere ojazdené motorové vozidlo zn. H. H., ktoré následne odovzdal R. S. do užívania. Poškodenej obchodnej spoločnosti K. I., a.s., neuhradil žiadnu splátku, pričom bolo zistené, že u živnostníka L. G. nikdy nebol zamestnaný, tomuto len občasne vypomáhal a v spoločnosti H., s.r.o. bol zamestnaný v období od 01.01.2006 do 01.11.2007 na dohodu a jeho mesačný príjem bol v rozmedzí od 800,-Sk do 2.000,-Sk. Následným šetrením bolo zistené, že vlastníkom a držiteľom nákladného motorového vozidla zn. H. H. X.X O. M. bol sústavne od 16.10.2006 R. S. a tento je do dnešného dňa stále evidovaný ako vlastník tohto vozidla a to napriek tomu, že dňa 25.10.2007 bola medzi obvineným L. W. a spoločnosťou R. S. - I.P.S. N. L. U. Q. Q., zastúpenou sprostredkovateľom spoločnosťou P. s.r.o., uzatvorená práve vo vzťahu k ojazdenému vozidlu zn. H. H. zmluva o dodávke tovaru - kúpna zmluva č. XX/XXXXXX/KZO a že dňa 16.04.2011 R. S. na území O. vo P. zomrel. Obvinený W. aj napriek článku 111 bodu 4 zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníctva práva č. XX/XXXXX/ZPVP nevykonal ako dlžník v lehote do 14 dní od prevzatia vozidla zmeny v evidenciách Dopravného inšpektorátu PZ SR, technickom preukaze, osvedčení o evidencii, resp. technickom osvedčení vozidla a nezabezpečil tak vyznačenie K. I., a.s., ako vlastníka vozidla a seba ako držiteľa vozidla. Týmto konaním spôsobil poškodenej obchodnej spoločnosti K. I., a.s, so sídlom v X. na L. ceste č. XX, celkovú škodu vo výške 289.744,-Sk, čo v súčasnosti predstavuje sumu 9.617,74 €, z čoho suma vo výške 208.000 Sk (6.904,33 €) predstavuje výšku poskytnutého spotrebného úveru. Vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo spoľahlivo preukázané, že k uzavretiu zmluvy o spotrebnom úvere medzi obžalovaným a poškodenou spoločnosťou došlo, pričom z jej obsahu jasne vyplýva, že spotrebný úver bol poskytnutý za účelom financovania kúpy ojazdeného motorového vozidla uvedeného v skutkovej vete. Predmet financovania bol dodaný spoločnosťou P., s.r.o. Výška spotrebného úveru predstavovala čiastku 208.000,-Sk a bolo dohodnutých 48 pravidelných splátok vo výške 10.012,30 Sk s termínom splatnosti prvej splátky 25.11.2007. Zmluva bola obžalovaným vlastnoručne podpísaná dňa 25.10.2007, čo nebolo ani obžalovaným ani žiadnymi inými dôkazmi spochybnené. V ten istý deň došlo k podpisu zmluvy o dodávke tovaru - kúpnej zmluvy, ktorej zmluvnými stranami boli L. W. ako kupujúci a R. S. I.P.S. N. PR ako predávajúci, zastúpený sprostredkovateľom P., s.r.o. Ďalším rozhodujúcim dôkazom, na ktorý bolo potrebné v tejto veci prihliadať, je zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, takisto datovaná dňom 25.10.2007. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplýva, že bezprostredne súvisí s uzavretím zmluvy o spotrebnom úvere, ktorú obžalovaný uzavrel so spoločnosťou K. I.. Zabezpečovacím prevodom podľa tejto zmluvy sa zabezpečili všetky pohľadávky veriteľa - spoločnosti K. I. a.s. voči obžalovanému ako dlžníkovi zo zmluvy o spotrebnom úvere. Touto zmluvou sa obžalovaný zaviazal previesť na poškodeného vlastnícke právo k financovanému predmetu - motorovému vozidlu zn. H. H. X.X O. M.. V súlade s čl. III bod 4 obžalovaný akceptoval, že počas účinnosti zmluvy bude v evidenciách o vozidle a v technickom preukaze ako vlastník vozidla uvedená spoločnosť K. I. a.s. a ako držiteľ vozidla obžalovaný. Zápis bol povinný vykonať obžalovaný na základe plnomocenstva a v lehote 14 dní od prevzatia vozidla odovzdať poškodenému originál technického preukazu, overenú kópiu osvedčenia o evidencii. Pokiaľ ide o používanie motorového vozidla, dlžník nebol oprávnený prenechať predmet financovania po dobu dlhšiu ako jeden týždeň inej osobe bez predchádzajúceho súhlasu spoločnosti K. I. a.s. Vychádzajúc z článku VIII bod 3 Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, obžalovaný ako dlžník sa zaviazal počas trvania zmluvy bez predchádzajúceho písomného súhlasu veriteľa nepreviesť vlastnícke právo k predmetu financovania na tretiu osobu a ani nezriadiť na predmet financovania záložné právo alebo iné právo tretej osoby, najmä však právo predkupné alebo nájomné. Pri skúmaní splnenia podmienok pre schválenie spotrebného úveru bolo obžalovaným predložené potvrdenie o príjme vystavené živnostníkom L. G., z ktorého vyplýva, že obžalovaný je od 01.02.2005 jeho zamestnancom zaradeným ako dozor výškovo-horolezeckých prác. Jeho čistý mesačný príjem bol potvrdený vo výške 29.322,-Sk. Obžalovaný L. W. nepoprel, že so spoločnosťou K. I., a.s., uzavrel zmluvu o spotrebnom úvere, predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru k predmetu financovania, ktorým bolo vozidlo zn. H. H., konal tak na základe dohody s R. S., pre ktorého v tom čase pracoval. Vozidlo nepoužíval, nikdy ho nemal v držbe a nikdy ho ani u seba nemal. Tieto skutočnosti vedeli aj v spoločnosti S. I., a. s., ktorí aj vedeli, že z účtu R. S. sa bude leasing platiť. Potvrdil, že pri uzatváraní zmluvy o spotrebnom úvere predložil aj potvrdenie o príjme, ktoré mu vystavil živnostník L. G., u ktorého v kritickom čase skutočne pracoval. S R. S. mal dohodu, že on bude platiť splátky, aj bude auto používať, lebo on ako občan O. nemohol mať leasing na seba. Od spoločnosti K. I., a. s., neprevzal žiaden list, že sa zmluva neplní, že nie sú platené splátky. Nevedel ani uviesť, čo sa stalo so samotným autom a kde ho S. fyzicky prevzal. On osobne žiadne leasingové splátky neuhrádzal, lebo toto mal robiť S.. Jemu ani nebol vyplatený spotrebný úver. Svedok L. G. potvrdil, že obžalovaný mu pomáhal v oblasti výškových prác, keď to bolo potrebné, ale nikdy nebol jeho zamestnancom, vyplácal ho v hotovosti cca 29.000,-Sk mesačne Potvrdenie, ktoré mu vystavil, vyplnil na základe toho, čo mal povolenie k živnosti. Priniesol mu ho obžalovaný, vyplnil ho a podpísal. Svedok nevedel uviesť či si niekto overoval, že je obžalovaný u neho zamestnaný. Vie, že potvrdenie potreboval, lebo si chcel kúpiť auto na leasing. Informácia, že bol u neho obžalovaný zamestnaný, pravdivá nebola. Svedok Y. P. uviedol, že v čase skutku bolo jeho pracovnou náplňou schvaľovanie obchodných prípadov. Na konkrétnu zmluvu uzavretú s obžalovaným si nepamätal. Poskytnutie financovania záviselo od informácií, ktoré mali z databáz a od klientov. Potvrdenie o príjme bolo jedným z tlačív, ktoré sa predkladali. Telefonicky overovali u zamestnávateľa, či údaje tam uvedené zodpovedajú skutočnosti. Osobne do styku s osobou, ktorá žiadala spotrebný úver alebo lízing, neprichádzal. Ak klient neplatil, posielali sa upomienky formou SMS, následne listovou formou a potom sa to postúpilo externému partnerovi, ktorý navštívil klienta a ten mu buď zaplatil alebo odovzdal predmet financovania. S menom R. S. sa v spise nestretol. Podľa konateľa spoločnosti P. s.r.o. J. R., ich spoločnosť mala uzavretú s poškodenou spoločnosťou dohodu o poskytovaní úveru. Uviedol, že kúpna zmluva, zmluva o spotrebnom úvere, zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sú listiny, ktoré sa v tom čase robili a je na nich pečiatka firmy a jeho podpis za spoločnosť P. s.r.o. Táto firma poskytovala úvery osobám, ktoré si chceli zakúpiť motorové vozidlo a nemali dosť finančných prostriedkov. Jemu na účet chodili peniaze od spoločnosti, ktorá poskytla úver a tieto buď vybral a dal predávajúcemu alebo poslal na účet, teda o tom bol buď výpis z účtu alebo príjmový doklad. Uzatvorenie jednotlivých zmlúv, ktoré súviseli s financovaním kúpy ojazdeného motorového vozidla tak ako je to vymedzené skutkovou vetou, potvrdzujú svojimi výpoveďami aj svedkovia T.. T. Y. a T.. I. P.. Zdôraznili ďalej fakt, že obžalovaný, napriek povinnostiam vyplývajúcim zo všeobecných zmluvných podmienok, nepožiadal poškodenú spoločnosť o súhlas umožniť užívanie predmetu financovania inej osobe. Poškodená spoločnosť nemala vedomosť o tom, že vozidlo užíva iná osoba. Nakoľko obžalovaný nezaplatil žiadnu splátku, došlo k predčasnej splatnosti úveru a k písomnej výzve na vrátenie predmetu financovania. Následne bolo uskutočnené vyúčtovanie všetkých nárokov, pričom celkový nedoplatok bol vyčíslený na 9.617,74€. Vymáhanie pohľadávky bolo realizované externými spoločnosťami, ktorým sa napriek opakovaným pokusom nepodarilo obžalovaného skontaktovať na žiadnej zo známych adries. Z vykonaného dokazovania vyplýva aj podľa názoru odvolacieho súdu nespochybniteľný záver o tom, že obžalovaný L. W. uzatvoril s poškodenou spoločnosťou zmluvu o úvere a nie lízingovú zmluvu, tak ako na to nesprávne poukazuje obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania. Vychádzajúc z označenia zmluvy o spotrebnom úvere, táto bola medzi poškodenou spoločnosťou a obžalovaným uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ako nepomenovaný kontrakt), avšak z jej jednotlivých ustanovení vyplýva, že obžalovanému bol poskytnutý úver, ktorý bol účelovo viazaný na financovanie kúpy motorového vozidla značky H. H.. Zo zmluvy je možné zistiť výšku poskytnutého úveru, počet splátok, výšku jednotlivej splátky, ako aj navýšenie poskytnutej sumy o príslušný úrok. Spomenutá zmluva tak spĺňa náležitosti úverovej zmluvy nielen pokiaľ ide o formálne označenie, ale aj z hľadiska obsahových náležitostí. Obžalovanému teda bol v súlade s podmienkami, ktoré sú uvedené v zmluve, poskytnutý úver a tento bol povinný spoločnosti K. I. pravidelne splácať. Pred uzavretím zmluvy bol obžalovaný poškodenou spoločnosťou vyzvaný preukázať svoj príjem. Z potvrdenia, ktoré predložil, jednoznačne vyplýva, že bol v zamestnaneckom vzťahu s L. G. a poberal pravidelný mesačný príjem vo výške 29.322,-Sk. Uvedené potvrdenie poškodenej spoločnosti predložil napriek tomu, že si musel byť vedomý jednak toho, že nie je jeho zamestnancom a tiež si musel byť vedomý, že nepoberá pravidelný mesačný príjem v takej výške, v akej deklaroval, keďže vo svojej výpovedi jasne uviedol, že L. G. občasne vypomáha a uvádzal aj čiastky, ktoré sú mu týmto živnostníkom vyplácané. Neobstojí teda obrana obžalovaného, že on sám nezodpovedá za plnenie povinnosti zamestnávateľa, ktoré spočívajú napr. v jeho prihlásení do poisťovní a plnení odvodových povinností a pod. Aj keď k týmto informáciám obžalovaný nemusel mať prístup, musel si byť vedomý, že nie je stabilným zamestnancom L. G. a jeho príjem nedosahuje takú výšku, akú sa snažil preukázať predloženým potvrdením. Napriek tomu, že uvedené potvrdenie o príjme obsahuje nepravdivé údaje a poškodená spoločnosť aj na základe tohto potvrdenia schválila poskytnutie spotrebného úveru, nepovažuje krajský súd túto skutočnosť za najzávažnejšiu a najdôležitejšiu pri posúdení naplnenia objektívnej aj subjektívnej stránky trestného činu úverového podvodu podľa § 222 Tr. zákona. Za najzávažnejšie zistenie považuje krajský súd to, že obžalovaný podľa svojho vlastného vyjadrenia, ako aj podľa všetkých ďalších získaných dôkazov, figuruje v zmluve o spotrebnom úvere a tiež v kúpnej zmluve a v zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva iba formálne a všetky tieto zmluvy uzatvoril s vedomím, že s predmetom financovania disponovať nebude, takisto s vedomím, že nebude splácať splátky poskytnutého úveru a nebude môcť zabezpečiť splnenie povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Tieto spočívali najmä v tom, že bol povinný do 14 dní od prevzatia vozidla predložiť poškodenej spoločnosti originál technického preukazu, ako aj ďalšie doklady k vozidlu, v ktorých bude ako vlastník vozidla uvedená spoločnosť a obžalovaný bude uvedený ako držiteľ tohto vozidla. Obžalovaný sa svojou vlastnou výpoveďou fakticky usvedčuje zo spáchania žalovaného trestného činu, keď tvrdí, že úver si iba formálne bral na svoje meno, nakoľko vedel, že R. S. ako talianskemu občanovi by zrejme poskytnutý nebol. Jeho obranné tvrdenie, že o tejto skutočnosti v spoločnosti K. I. a.s. vedeli, je vyvrátené výpoveďami všetkých svedkov, ktorí sa na príprave a uzavretí spomenutých kontraktov podieľali. Vychádzajúc z vymedzenia skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu, na trestnosť páchateľa sa vyžaduje, aby páchateľ iného uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru, ktoré však nie sú v súlade so skutočnosťou, a tak vylákal od neho úver alebo záruku na úver. Ďalšou podmienkou trestnosti zároveň je, aby páchateľ takým konaním inému spôsobil škodu. Na naplnenie subjektívnej stránky tohto trestného činu sa vyžaduje, aby páchateľ už v čase poskytovania peňazí (v čase uzavierania zmluvy o úvere) konal v úmysle vypožičané peniaze buď vôbec nevrátiť, alebo ich nevrátiť v dohodnutej lehote, alebo konal aspoň s vedomím, že peniaze v dohodnutej lehote nebude môcť vrátiť a že tým uvádza iného do omylu, aby sa na škodu jeho majetku obohatil. Zmluvnou povinnosťou obžalovaného, ktorá je explicitne uvedená v zmluve o úvere, je pravidelné splácanie splátok úveru a túto povinnosť sa obžalovaný zaviazal podpisom zmluvy plniť. V skutočnosti však jeho úmysel nikdy nesmeroval k plneniu tejto povinnosti, nakoľko platiť úver mala iná osoba, o ktorej poškodený nemal žiadnu vedomosť. Okrem toho, že obžalovaný týmto poškodeného zavádzal v podstatnej okolnosti významnej pre splácanie úveru, súčasne sa bez akejkoľvek záruky spoľahol, že úver bude splácaný. Takisto v rozpore s povinnosťami, ktoré mu vyplývali zo zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, odovzdal vozidlo a všetky potrebné doklady od vozidla R. S., čím dal jednoznačne najavo, že nebude používať vozidlo on sám, pričom súčasne nepožiadal poškodenú spoločnosť o súhlas s prenechaním predmetu financovania inej osobe. Keďže išlo o občana iného štátu, čo obžalovaný preukázateľne vedel, takýmto neoprávneným prenechaním vozidla výrazne sťažil možnosť poškodenej spoločnosti dostať sa k vozidlu v prípade zistenia, že splátky úveru nie sú splácané. Nespochybniteľným faktom je aj to, že žiadna splátka úveru zaplatená nebola, čím je potvrdený predchádzajúci záver, že obžalovaný už v čase poskytnutia úveru konal v úmysle splátky neplatiť. S poukazom na predchádzajúce hodnotenia možno v zhode so súdom prvého stupňa posúdiť konanie obžalovaného L. W. ako trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona. Pri určení výšky škody súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovenia § 125 ods. 1 Tr. zákona a ustálil, že ide o väčšiu škodu, konkrétne čiastku 9.617,74€. Súd prvého stupňa nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zákona), avšak čiastočné pochybenie bolo zistené pri voľbe uloženého zákazu v rámci trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom. U obžalovaného bola správne ustálená poľahčujúca okolnosť v súlade s ustanovením § 36 písm. j/ Tr. zákona, nakoľko obžalovaný nebol podľa vykonaných dôkazov doposiaľ súdne trestaný a viedol bezúhonný život. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, okresný súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 Tr. zákona Po priznaní jednej poľahčujúcej okolnosti bolo potrebné pristúpiť k vyhodnoteniu pomeru poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností tak, ako to obligatórne určuje ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zákona. Týmto postupom okresný súd dospel k správnemu záveru, keď konštatoval prevahu poľahčujúcich okolností a ďalej pri výpočte rozpätia trestnej sadzby použil ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zákona. Vychádzajúc z ustanovenia § 222 ods. 3 Tr. zákona, pôvodná trestná sadzba je určená od troch do desiatich rokov. Pri aplikácii postupu podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona došlo k zníženiu hornej hranice o jednu tretinu z rozdielu pôvodnej hornej a dolnej hranice trestnej sadzby. Horná hranica trestnej sadzby po tejto úprave predstavuje sedem rokov a osem mesiacov. Znamená to, že obžalovanému bolo možné ukladať trest od troch rokov do siedmich rokov a ôsmich mesiacov. S prihliadnutím na fakt, že u obžalovaného došlo spôsobom opísaným v skutkovej vete prvýkrát k závažnejšiemu porušeniu právnych predpisov a spôsobená škoda je ustálená skôr bližšie k dolnej hranici zákonného rozpätia väčšej škody (väčšou škodou je škoda v rozpätí od 2.660,-€ do 26.600,-€), neboli ani krajským súdom zistené žiadne dôvody na úvahy o zvýšení trestu nad dolnú hranicu trestnej sadzby. Trest vo výmere tri roky považuje odvolací súd za adekvátny vzhľadom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené na strane páchateľa, ako aj zistené okolnosti prípadu. Ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zákona stanovuje povinnosť súdu prihliadať pri určovaní druhu trestu a jeho výmery na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Po komplexnom posúdení jednotlivých kritérií odvolací súd zdieľa názor okresného súdu, že uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom je v tomto prípade dostatočným opatrením. S prihliadnutím na zistenie, že u obžalovaného sa doteraz preukázateľne neobjavili žiadne kriminogénne aktivity, následok jeho činu nedosahuje vyšší stupeň závažnosti a k uloženiu sankcie dochádza s veľkým časovým odstupom od spáchania skutku, nebol daný žiadny dôvod pre úvahy o zvýraznení represívnej funkcie ukladaním trestu odňatia slobody ako trestu nepodmienečného. Na strane druhej je však v tejto súvislosti nevyhnutné uviesť, že ako opodstatnené neboli vyhodnotené odvolacie námietky opierajúce sa o tvrdenie, že pri ukladaní trestu súd nezohľadnil dlhé časové obdobie od spáchania skutku (11 rokov) a bezúhonnosť osoby obžalovaného, kedy bolo možné aplikovať inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Tr. zákona. Krajský súd pripomína, že vedenie trestného stíhania s väčším časovým odstupom od spáchania skutku bolo v prvom rade podmienené tým, že obžalovaného nebolo možné zo strany poškodenej spoločnosti kontaktovať a vzhľadom na to, akým spôsobom naložil s vozidlom a zabránil poškodenému oprávnene s ním disponovať, výrazne sťažil možnosti objasňovania prípadu. Tým, že poškodená spoločnosť v primeranom čase nedisponovala potrebnými informáciami a nebolo vôbec zrejmé, kde sa financované vozidlo nachádza a z akého dôvodu, nedošlo v primeranej lehote ani k ukončeniu trestného konania. K predĺženiu konania a oddialeniu výkonu sankcie tak dochádza najmä z dôvodov, za ktoré zodpovedá obžalovaný. Samotný fakt, že ide o bezúhonného človeka, bol už v rámci úvah o treste náležite zohľadnený, avšak v žiadnom prípade nemôže byť táto poľahčujúca okolnosť sama osebe mimoriadnou okolnosťou v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona V súlade s ustanovením § 51 ods. 1 Tr. zákona bol výkon trestu uloženého obžalovanému podmienečne odložený so súčasným uložením probačného dohľadu na dobu troch rokov. Vzhľadom k tomu, že ide o trest vo výmere tri roky, je nariadenie probačného dohľadu obligatórnym postupom, ktorý vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia a zároveň sa tým posilňuje účinok preventívneho trestu. Nakoľko ide o trest dlhšieho trvania s obligatórnym uložením primeraných povinností a obmedzení, je nutné vyžadovať prísnejšiu kontrolu vykonávanú probačným úradníkom s cieľom kontrolovať obžalovaného, či vedie riadny život a dodržiava uložené obmedzenia a povinnosti. Tak ako už bolo spomenuté v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozsudku, krajský súd sa na podklade odvolania obžalovaného nestotožnil s uložením zákazu stretávania sa s osobami, ktoré majú na páchateľa negatívny vplyv v súlade s ustanovením § 51 ods. 3 písm. c) Tr. zákona. Uvedené obmedzenie adekvátnym spôsobom nereaguje na skutkové zistenia v posudzovanej trestnej veci obžalovaného L. W. a javí sa aj s prihliadnutím na spôsob spáchania skutku ako neadekvátne a nepotrebné opatrenie. Tento druh obmedzenia je možno účinnejšie využiť, ak sa má napríklad zamedziť opakovaniu trestnej činnosti prevažne u mladých nezrelých páchateľov, ktorí ľahšie podliehajú negatívnym vplyvom okolia (skupiny osôb alebo jednotlivcov, ktorí majú bohatšie skúsenosti s trestnou činnosťou). Nakoľko krajský súd nezdieľal názor prvostupňového súdu pri ukladaní primeraného obmedzenia a považoval výber okresného súdu za neadekvátny, pristúpil k nahradeniu uloženého obmedzenia uložením povinnosti podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, sociálnemu výcviku. Pri voľbe tohto druhu obmedzenia vychádzal odvolací súd z predpokladu, že probačný a mediačný úradník potom, čo začne u obžalovaného s vykonávaním dohľadu, môže podľa vlastných poznatkov a tiež s prihliadnutím na okolností, ktoré prispeli k motivácii obžalovaného spáchať trestný čin, pristúpiť k adekvátnemu sociálnemu výcviku s cieľom eliminovať u obžalovaného možnosť opakovaného páchania trestnej činnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu ide pri tomto opatrení o účinnejší zásah zameraný na posilnenie preventívneho účinku uloženého trestu. Odvolací súd preskúmal na podklade odvolania obžalovaného všetky napadnuté výroky, avšak zistil čiastočné pochybenie Trestného zákona iba vo výroku o treste. Uvedený výrok však bolo možné oddeliť od ostatných častí rozsudku, preto krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám v tejto časti rozhodol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.