Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/80/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010583 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517010583.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Denisy Mészárosovej v trestnej veci obžalovaného E. K. pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 3T/78/2017 zo dňa 18.06.2019 na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.01.2020 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného E. K., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava V pod sp.zn. 3T/78/2017 dňa 18.06.2019 uznal obžalovaného E. K. vinným zo spáchania zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 04.03.2009 s podvodným úmyslom nesplatiť poskytnutý úver uzatvoril so spoločnosťou P. M. R., a.s., prostredníctvom autobazáru Y., s.r.o. na P. X v L. úverovú zmluvu č. R predmetom ktorej bol uver na osobné motorové vozidlo zn. Seat Ibiza Diesel II, 1.9. TDi, rok výroby 2008, VIN: Y v predajnej cene vozidla 19.900 €, pri podpise zmluvy uhradil v hotovosti 5.970 € a zaviazal sa mesačne splácať splátky vo výške 560,80 € a to po dobu 36 mesiacov, avšak okrem jednej oneskorenej platby vo výške 561 € doposiaľ nezaplatil ani jednu splátku a predmetné vozidlo nevrátil, pričom pri uzatváraní zmluvy za účelom preukázania svojej bonity ako žiadateľa o úver uviedol, že je zamestnancom na dobu neurčitú v spoločnosti I., s.r.o., K. XX, L., kde však nebol nikdy zamestnaný, takto uviedol spoločnosť P. M. R. a.s. do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a na jeho splácanie, čím spôsobil škodu poškodenej spoločnosti P. M. R., a.s., so sídlom V. XXX, J., vo výške 20.188,80 €. Súd prvého stupňa obžalovanému podľa § 222 ods. 3, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona podmienečne odložil s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. j) Trestného zákona súd prvého stupňa uložil obžalovanému povinnosť v skúšobnej dobe sa zamestnať alebo sa uchádzať o zamestnanie. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote odvolanie smerujúce proti výroku o treste, ktoré odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 26.07.2019. Súd prvého stupňa nepostupoval správne pri ukladaní vyššie uvedeného trestu z toho dôvodu, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a to najmä na celkovú dĺžku trestného konania, časový odstup od spáchania skutku, ktorý je viac ako 10 rokov, pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, skutočnosti že obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bolo namieste použiť ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona a mal uložiť obžalovanému trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Súd v odôvodnení takýto postup vylúčil, nakoľko podľa súdu takýto postup nemožno použiť vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný sa mal takmer 6 rokov vyhýbať trestnému stíhaniu, takýto dôkaz však na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný. Na základe týchto skutočností obhajoba navrhla zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložiť obžalovanému miernejší trest. Prokurátor nevyužil právo podľa § 314 Trestného poriadku vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo riadne doručené. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca v plnom rozsahu pridržiaval písomných dôvodov odvolania a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému mimoriadne znížený podmienečný trest odňatia slobody. Zástupca krajskej prokuratúry považoval napadnutý rozsudok za správny vo všetkých jeho výrokoch a navrhol odvolanie zamietnuť. Obžalovaný pred odvolacím súdom uviedol, že nesúhlasí s napadnutým rozsudkom, ale čo už. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je nedôvodné. Odvolací súd síce zistil určité nedostatky napadnutého rozsudku, avšak jednalo sa o hmotnoprávne pochybenie v prospech obžalovaného, ktoré pre absenciu odvolania podaného v neprospech obžalovaného nebolo možné korigovať. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 24.08.2017 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V na príslušný súd obžalobu na obvineného E. K. pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23.11.2017 obžalovaný E. K. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný. Vypovedal, že nič nepodpisoval, nič také si nepamätá. Dal svoj občiansky preukaz osobe menom H., ktorá mu mala vybaviť zamestnanie. H. dal občiansky preukaz cez známeho menom H.. Po prečítaní svedeckých výpovedí podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku a listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku súd prvého stupňa na návrh prokurátora pribral do konania znalca z odboru písmoznalectvo, ktorý vo svojom znaleckom posudku skonštatoval, že podpis na úverovej zmluve č. R. zo dňa 04.03.2009 a na zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sú pravými podpismi obžalovaného. Následne súd prvého stupňa na žiadosť obžalovaného z dôvodu zmeny v zložení senátu vykonal v zmysle § 277 ods. 5 Trestného poriadku hlavné pojednávanie znova. Obžalovanému bolo opäť súdom umožnené vykonať vyhlásenie podľa § 257 Trestného poriadku. Obžalovaný vyhlásil, že je vinný zo spáchania trestného činu, ktorý mu obžaloba kládla za vinu. Následne kladne odpovedal na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného o vine prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykonal, vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste. Okresný súd na základe vyhlásenia o vine uznal obžalovaného vinným zo spáchania zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedom v obžalobe. K uznaniu viny na skutkovom a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení viny a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o vine nemôže byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť a ani nebola odvolaním napadnutá. Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený, a nemá záznam v evidencii priestupkov. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, avšak je potrebné súdu prvého stupňa vytknúť priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona obžalovanému. Pre možnosť priznať uvedenú poľahčujúcu okolnosť zákon vyžaduje nielen priznanie obžalovaného, ale aj úprimnú ľútosť. Túto treba posudzovať nielen zo skutkových okolností prípadu, ale aj na základe procesných a iných prejavov obžalovaného. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, nezvhliadol v popieraní trestného činu obžalovaným a uvádzaní úplne inej verzie použitia jeho občianskeho preukazu, v čase od prípravného konania po hlavné pojednávanie až do momentu vyvrátenia jeho obhajoby znalcom z odboru písmoznalectva, žiadnu úprimnosť jeho následného priznania a ľútosti. Naopak, zmenu postoja obžalovaného k trestnému činu vo finálnej fáze hlavného pojednávania pod ťarchou nezvratného usvedčujúceho dôkazu odvolací súd vníma ako kalkuláciu a vypočítavosť bez akýchkoľvek náznakov úprimnosti. Súd prvého stupňa priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona bez toho, aby boli na to splnené zákonné podmienky. Odvolaciemu súdu však v korekcii bránilo ustanovenie § 322 ods. 3 Trestného poriadku, ktoré zakotvuje zákaz reformationis in peius (zmeny k horšiemu) bez odvolania prokurátora (príp. poškodeného). V zmysle uvedeného odvolací súd akceptoval spôsob ustálenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súdom prvého stupňa v pomere 1:0 a v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona prihliadal na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri revízii úvah súdu prvého stupňa týkajúcich sa druhu a výmery trestu. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s druhom a výmerou trestu súdom prvého stupňa, súhlasí aj s hodnotiacimi úvahami, ktoré sú síce stručné, ale preskúmateľné. Pri úvahách o druhu trestu aj odvolací súd dospel k záveru, že osoba obžalovaného, na ktorého sa hľadí, akoby nebol odsúdený, i odstup času od skutku, sú faktormi odôvodňujúcimi predpokladať, že účel trestu možno v prípade obžalovaného dosiahnuť i bez jeho výkonu, a teda uloženie podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom bolo na mieste. Pri trestnej sadzbe § 222 ods. 3 Trestného zákona, ktorá je 3 až 10 rokov bolo možné trest odňatia slobody podmienečne odložiť len za predpokladu jeho uloženia na samej spodnej hranici, príp. v rámci jeho mimoriadneho zníženia pod spodnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 Trestného zákona. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na právo na spravodlivý súdny proces zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zahŕňa aj právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote, spája s neprimeranou dĺžkou konania satisfakciu pre obvineného v podobe zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby či zmiernenia trestu. V podmienkach Slovenskej republiky bola súdna prax ustálená tak, že neprimeranú dĺžku konania, ktorá nebola spôsobená samotným obvineným, možno premietnuť do mimoriadneho zníženia trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby. Stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. 10 publikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 1/2011 (rozhodnutie sp.zn. 5To/14/2009) bola súdna prax v tomto smere zjednotená tak, že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.“ Aplikujúc uvedené právne závery na prejednávaný prípad, v ktorom od spáchania skutku dňa 04.03.2009 po rozhodnutie odvolacieho súdu uplynulo cca 10 rokov odvolací súd skúmal dôvod tejto neprimeranej dĺžky konania. Zistil pritom, že podnet na začatie trestného konania bol daný oznamovateľom v auguste roku 2011, o mesiac neskôr bolo E. K. vznesené obvinenie. V októbri 2012 bolo trestné stíhanie pre neprítomnosť obvineného prerušené, keď v inej trestnej veci bol na obvineného v júni 2011 vydaný príkaz na zatknutie. K pokračovaniu v trestnom stíhaní obvineného došlo až v októbri 2016, v auguste 2018 bola podaná obžaloba, súd rozhodol rozsudkom dňa 18.06.2019. Z uvedeného je zrejmé, že hoci sa jednalo o právne a skutkovo nenáročnú trestnú veci, vyšetrovanie i konanie pred súdom trvalo dlhšie než uvedená trestná vec skutočne vyžadovala, pričom jednou z príčin a zároveň hlavnou príčinou bola dlhodobá nemožnosť pokračovať v konaní pre nedosiahnuteľnosť obvineného. Z tohto dôvodu nie je možné zohľadniť neprimeranú dĺžku konania v prospech obžalovaného ako výnimočnú okolnosť prípadu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Odvolací súd nezistil dôvody pre mimoriadne zníženie trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby ani analogicky podľa § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, t.j. na podklade skutočnosti, že obžalovaný urobil vyhlásenie viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR č. Tpj 55/2016 i z dikcie návetia ustanovenia § 39 ods. 2 Trestného zákona nevyplýva povinnosť mimoriadne znížiť trest pod spodnú hranicu trestnej sadzby, ale iba možnosť tak učiniť. Možnosť nemožno vykladať ako svojvoľnú kategóriu, ale treba ju vykladať v súvislostiach s okolnosťami prípadu, a z týchto vyvodiť opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť uvedeného postupu. Ak už odvolací súd uviedol vyššie, v prejednávanom prípade je viac niekoľko okolností, pre ktoré odvolací súd mimoriadne zníženie trestu vylúčil. Jedná sa predovšetkým o časový moment vyhlásenia viny obžalovaným v nadväznosti na popieranie trestného činu v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní, v dôsledku čoho prokurátor pristúpil k návrhu na znalecké dokazovanie, pod tlakom výsledkov ktorého obžalovaný vyhlásil svoju vinu. Ak by za takýchto okolností súd mimoriadne znížil trest pod spodnú hranicu trestnej sadzby, došlo by k popretiu podstaty inštitútu vyhlásenia viny, ktoré býva zohľadnené v prospech obžalovaného najmä preto, že časovo i fakticky odpadne povinnosť súdu vykonávať dokazovanie. V prípade obžalovaného došlo k presnému opaku. Na základe týchto skutočností odvolací súd považuje trest uložený napadnutým rozsudkom za správny a primeraný. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého výroku rozsudku, a preto odvolanie obžalovaného E. K. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.