Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/4/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517208802 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517208802.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: D. W., A.. XX. X. XXXX, W. W., U. X, adresa na doručovanie: I. L., U.B. XX, zastúpený DEDÁK & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, Carlton Savoy Courtyard, Mostová 2, Bratislava, proti žalovanému: Kern construction, s.r.o., Bratislava, Černyševského 46, IČO: 31 325 751, zastúpený JUDr. S., advokátom, Bratislava, Záhradnícka 27, o dorovnanie mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.10.2018 č.k. 47Cpr/5/2017-144 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu zo dňa 8.4.2019 č.k.47Cpr/5/2017-175 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu zo dňa 8. 4. 2019 č.k. 47Cpr/5/2017-175 p o t v r d z u j e . Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 3.892,91 € s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.202,91 € od 1. 5. 2014 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.700 € od 1. 8. 2016 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 910 € od 1.12.2016 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, s tým, že o konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca pre žalovaného vykonával zváračské a zámočnícke práce, a to na základe zmluvy o dielo č. K.-Q. od 05.01.2013 do 31.12.2013, v zahraničí, v A. X. H., ďalej na základe zmluvy o dielo č. K.-Q. v období od 01.01.2014 až do 31.12.2014, rovnako v A. X. H. a na základe zmluvy o dielo č. K.-Q. v období od 01.01.2016 do 31.12.2016, tiež v A. X. H.. 2/ Žalobca tvrdil, že na základe vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným bola dohodnutá odmena za prácu na 11 € za hodinu, pričom jedno € bolo zrážané žalobcovi za ubytovanie. Žalobca fakturoval sumu 10 € na hodinu, keď rešpektoval cenu 1 € na ubytovanie. Žalovaný toto tvrdenie nevyvrátil, hoci malo ísť o ústnu dohodu, a to, že toto nevyvrátil, nasvedčuje aj fakt, že na základe predložených faktúr žalobcovi aj plnil, hoci nie v celom rozsahu. Pokiaľ ide o rok 2013, žalobca si uplatňoval odmenu za zváračské a zámočnícke práce za mesiac november 2013 vo výške 2 420 € faktúrou č. XX/XXXX, splatnou do 31.12.2013. Pokiaľ ide o túto faktúru, žalovaný uhradil žalobcovi v hotovosti časť odmeny vo výške 1 500 €, čím sa znížila neuhradená suma na 920 €. V konaní sa nepreukázalo, že by bola uhradená ďalšia čiastka vo výške 777,34 €, keď k tomu žalovaný nepredložil žiadny doklad. Žalobca potvrdil, že túto sumu obdržal, priradil ju však na inú platbu, ktorú voči žalovanému evidoval, keď tento riadne a včas nevykonal platby, pričom túto platbu žalovaný nešpecifikoval. Na základe tohto zistenia súd prvej inštancie ustálil, že za mesiac november 2013 nebolo žalobcovi zaplatených 920 €. 3/ Za mesiac december 2013 si žalobca uplatnil za 168 odpracovaných hodín za zváračské a zámočnícke práce odmenu vo výške 1.680 €, a to faktúrou č. XX/XXXX splatnou dňa 30.01.2014. Z dokazovania z dokladov vyplynulo, že žalovaný uhradil v hotovosti časť odmeny vo výške 500 € a následne bankovým prevodom uhradil čiastku 792 €, keď ohľadom týchto súm nebol žiadny rozpor. Zvyšnú časť za faktúru za mesiac december 2013 vo výške 388 € žalovaný neuhradil, resp. nepredložil doklad o uhradení tejto sumy. Za mesiac január 2014 si žalobca uplatňoval od žalovaného za odpracovaných 202,5 hodín za zváračské a zámočnícke práce odmenu vo výške 2.025 € faktúrou č. X/XXXX splatnou dňa 28.02.2014. Žalovaný čiastočne na základe tejto faktúry plnil odmenu, a to 07.03.2014 uhradil zálohu vo výške 100 €, dňa 21.03.2014 uhradil bankovým prevodom čiastku 777,34 €, pričom žalovaný túto čiastku nesprávne započítal za odmenu za november 2013 a dňa 25.03.2014 uhradil čiastku 1.000 €. Na základe tohto čiastkového plnenia zostalo neuhradených z odmeny za mesiac január 2014 suma 147,66 € a žalovaný nevedel preukázať dokladmi, že by túto sumu uhradil. Za mesiac február 2014 si žalobca uplatnil u žalovaného za odpracovaných 160 hodín za zváračské a zámočnícke práce odmenu vo výške 1.600 € faktúrou Č.. X/XXXX splatnou dňa 31.03.2014. Žalovaný dňa 22.05.2014 vykonal čiastočnú úhradu 1.532,25 € bankovým prevodom na účet žalobcu a zostalo neuhradených 67,75 €, pričom žalovaný nepreukázal uhradenie aj tejto čiastky. Za mesiac marec 2014 si žalobca uplatnil u žalovaného za odpracovaných 101 hodín za zváračské a zámočnícke práce odmenu vo výške 1.010 € faktúrou č. X/XXXX splatnou dňa 30.04.2014. Žalovaný dňa 07.05.2014 uhradil čiastku 910 € bankovým prevodom na účet žalobcu a zostalo neuhradených 100 €, pričom žalovaný nepreukázal plnenie tejto čiastky. Celkový dlh žalovaného ku dňu 31.12.2014 tak predstavoval sumu 1 622,91 €. Z dokazovania ďalej vyplynulo, a to najmä z výpovede žalobcu, že žalovaný v roku 2015 vykonal neidentifikovateľnú platbu v hotovosti vo výške 400 €, čím sa znížil dlh za obdobie roku 2013 - 2014 o 400 € a tento predstavoval sumu 1.222,91 €. 4/ Za mesiac jún 2016 si žalobca uplatňoval za 212 odpracovaných hodín za zváračské a zámočnícke práce odmenu vo výške 2.120 faktúrou Č.. X/XXXX splatnou dňa 31.07.2016. Žalovaný dňa 25.07.2016 vykonal čiastočnú úhradu vo výške 300 €, dňa 09.10.2016 vo výške 20 € a dňa 15.10.2016 vo výške 100 €, spolu 420 €. Žalobca eviduje neuhradenú časť odmeny za mesiac jún 2016 vo výške 1.700 €. Za mesiac október 2016 si žalobca uplatnil voči žalovanému za 91 odpracovaných hodín za zváračské a zámočnícke práce odmenu vo výške 910 € faktúrou Č..X/XXXX splatnou dňa 30.11.2016. Žalovaný z tejto čiastky nič neplnil a celkovo je neuhradených 910 €. Žalovaný odmenu za mesiac jún 2016 a október 2016 nerozporoval a tento dlh uznával. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukazoval aj na skutočnosť, že o tom, že žalovaný si neplnil riadne povinnosti voči žalobcovi, svedčí aj saldokontový účet, kde sa ku koncu roku 2015 eviduje dlh 1.505 €. 5/ Žalovaný z hľadiska zistenia skutkového stavu spochybňoval, či mu žalobca doručil všetky faktúry a navrhoval vykonať dokazovanie preverením účtovníctva žalobcu. Žalobca k tejto skutočnosti uvádzal, že všetky faktúry má zavedené v účtovníctve, faktúry vystavoval konateľ žalovaného, pričom tieto faktúry mal v skutočnosti vystavovať on. Súd prvej inštancie dokazovanie v tomto smere nepripustil z dôvodu, že na základe predložených faktúr bolo čiastočne plnené, to znamená, že museli byť riadne doručené, zaevidované v účtovníctve žalovaného, pričom podľa názoru súdu táto skutočnosť je nesporná, pretože ak by faktúra nebola doručená, nebolo by došlo následne k plneniu, hoci čiastočnému. Rozporné stanoviská boli ohľadom úhrady ubytovania, keď žalovaný tvrdil, že uhrádzal úhradu za žalobcu, pričom ale z dokazovania vyplynulo, že odmena za vykonanú prácu bola dohodnutá na 11 € na hodinu, pričom jedno € sa sťahovalo na ubytovanie a žalobca fakturoval len sumu 10 € na hodinu. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj skutočnosť, že vo faktúre za február 2014, ktorá znela na sumu 1.600 € bolo uhradených žalovaným 1.532,25 €, z čoho vyplýva záver, že žalovaný nesťahoval žalobcovi náklady na ubytovanie, keď rozdiel medzi fakturovanou a vyplatenou sumou predstavuje 67,75 €. 6/ Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. § 536 ods. 1, ods.2, ods. 3 Obch. zák., ďalej ust. § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená v tom rozsahu, ako bola uplatnená. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca, resp. žalovaný faktúry vystavoval, dochádzalo k čiastočnému plneniu, to znamená bolo vyvrátené tvrdenie, že by faktúry doručované neboli. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že odmena za jednotlivé faktúry nebola vyplácaná v celom rozsahu, resp. vôbec, pokiaľ ide o rok 2016, a preto súd načítaním jednotlivých položiek zistil výšku nedoplatku vo výške 3 832,91 €, a túto sumu súd priznal žalobcovi. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca na základe zmluvy o dielo plnil, to znamená vykonával práce pre žalovaného, ktorý mu riadne a včas odmenu neuhradil. Zástupca žalovaného na pojednávaní žiadal povoliť splátky pohľadávok, ktoré uznal, pričom to zdôvodňoval tým, že žalovaný je v zlej finančnej situácii. K tomuto návrhu žalovaný nepredložil žiadne doklady, z ktorých by vyplývalo, že finančná situácia je zlá, a preto súd prvej inštancie tomuto návrhu nevyhovel. Vzhľadom k tomu, že žalovaný peňažné plnenie nesplnil včas, prvoinštančný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, a to výške 9,25 % ročne zo sumy 1.202,91 € od 01.05.2014 až do zaplatenia, pričom ide o nedoplatok za roky 2013 a 2014, ďalej zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 %, a to zo sumy 1.700 € od 01.08.2014 až do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 910 € od 01.12.2016 až do zaplatenia, pričom úrok z omeškania priznával podľa splatnosti jednotlivých faktúr, resp. ako to uplatňoval žalobca, pričom časové uplatnenie nie je v rozpore so skutkovým zistením. Súd ďalej priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď žalobca mal v konaní plný úspech. O konkrétnej výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 7/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, svojím odvolaním napádal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, z dôvodov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a napokon, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie spochybňoval, či žalobca doručil žalovanému faktúry a navrhovali, aby súd vykonal dokazovanie z hľadiska preverenia účtovníctva žalobcu. Žalobca k tejto skutočnosti uvádzal, že všetky faktúry má zavedené v účtovníctve, že faktúry vystavoval konateľ žalovaného, pričom tieto faktúry mal vystavovať on. Súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie v tomto smere nepripustil z dôvodu, že na základe predložených faktúr bolo čiastočne plnené, čo znamená, že museli byť riadne doručené, zaevidované v účtovníctve žalovaného, čo je podľa názoru súdu prvej inštancie nesporné, pretože ak by faktúra nebola doručená, nebolo by došlo následne k plneniu, hoci len čiastočnému. Žalovaný trval na tom, že žalobca si uplatňuje nárok na základe faktúr, ktoré žalovanému nikdy neboli doručené a nemôže ich mať ani v účtovníctve, keďže sú v nich údaje, ktoré na nich nemôžu byť. Na faktúre Č..XX/XXXX, ktorú žalovaný predložil súdu, je dátum vystavenia 1/12/2013, pričom na tej istej faktúre je už aj suma a dátum doterajšej úhrady dokonca úrok z omeškania. Tento jav sa opakuje na každej z faktúr predložených súdu. Preto aj žalovaný spochybnil ich doručenie. To, že došlo k čiastočným úhradám ani žalobca nepreukázal k čomu jednotlivé úhrady boli, to len on si ich sám pripisoval k jednotlivým faktúram. Je pravda, že účtovníctvo žalovaného nie je veľmi prehľadné, ale dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie však odmietol navrhovaný dôkaz vykonať. Žalovaný predložil súdu saldokontový účet, z ktorého súd prvej inštancie dospel k záveru, že si žalovaný neplnil riadne povinnosti voči žalobcovi, nakoľko na predmetnom účte sa ku koncu r. 2015 eviduje dlh 1.505 €. Žalovaný vedie svoje účtovníctvo v A. a mal problém sa dostať k jednotlivým podkladom. Podarilo sa mu nájsť, že sumu 1.505 €, ktorú mal mať ako podlžnosť ku koncu r. 2015 vyplatil žalovanému v r. 2016, z čoho plynie, že všetky žalobcom predložené faktúry do konca r. 2015 boli žalovaným uhradené. Nedáva žiaden zmysel, aby žalobca naďalej pracoval pre žalovaného v r. 2016, keby nemal vyplatené tak vysoké podlžnosti za obdobie 2013 - 2015. Rozsudok súdu prvej inštancie označil žalovaný za nedostatočne odôvodnený, s jednostrannou akceptáciou tvrdenia žalobcu, bez dostatočne preukázaného skutkového stavu, a teda za nepreskúmateľný. Žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. K odvolaniu pripojil žalovaný fotokópie dokladov - výpisu z účtu č. XXXXXXXX, z ktorého bola dňa 29.1.2016 poukázaná suma (zrejme) 555 €, ďalej výdavkového pokladničného bloku na sumu 50 € zo dňa 2.2.2016, ďalej výdavkového pokladničného bloku na sumu 100 € zo dňa 18.1.2016, ďalej výdavkového pokladničného bloku na sumu 800 € zo dňa 28.1.2016, ďalej výdavkového pokladničného bloku na sumu 50 € zo dňa 13. 2. 2016 a napokon výdavkového pokladničného bloku na sumu 50 € zo dňa 9.2.2016; na všetkých výdavkových pokladničných blokoch je poznámka, že ide o sumy vyplatené v prospech žalobcu (č.l. 153, 154 spisu). 8/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý vo vyjadrení uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, s tým, že žiada, aby mu žalovaný nahradil trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vo vyjadrení poukazoval na to, že samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie odmietol vykonať dokazovanie z hľadiska preverenia účtovníctva žalobcu nemôže byť odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Súd nemusí vykonať všetky navrhnuté dôkazy, výber vykonávania navrhnutých dôkazov je v zmysle § 185 ods. 1 CSP na súde, súd je povinný vyhodnotiť relevanciu navrhovaného dôkazu a dôkaz pripustí pokiaľ je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. Iba v prípade, ak by súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať rozhodujúce skutočnosti pre spor a tieto skutočnosti zároveň neboli preukázané inými dôkazmi, zakladá táto skutočnosť odvolací dôkaz v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Dôkazy, ktoré sa týkajú právne bezvýznamných skutočností a nerozhodných pre spor a tiež také, ktoré sú navrhované s úmyslom predĺžiť spor súd vždy odmieta vykonať. Žalovaný neuviedol, aké relevantné skutočnosti pre spor sa mali zistiť na základe navrhnutého dôkazu a ako by sa mohol potenciálne zmeniť výsledok sporu, v prípade vykonania navrhnutého dôkazu. Žalobca v tejto súvislosti vo vyjadrení uviedol, že žalovaný vystavené faktúry čiastočne uhrádzal a reálnosť odpracovaných hodín bola preukázaná denníkom prác odsúhlasených žalovaným. Preto sa žalobca stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie a má za to, že vykonanie navrhnutého dôkazu by bolo pre spor nadbytočné. Zároveň sám žalovaný predložil dôkaz - saldokontový účet, z ktorého vyplývalo, že nárok uplatňovaný žalobcom ku koncu r. 2015 eviduje vo svojom účtovníctve a je mu povinný doplatiť sumu vo výške 1.505 €. Sám žalovaný teda predložil dôkaz, ktorý potvrdzoval závery žalobcu o existencii dlhu. Rovnako žalovaný počas konania nepopieral a uznal svoje záväzky za jún 2016 vo výške 1.700 € a október 2016 vo výške 910 €, ktoré žalobcovi v celom rozsahu uznal. Žalobca vo vyjadrení opätovne poukázal na pasivitu žalovaného počas súdneho sporu. Tento súdu nepredkladal žiadne dôkazy a nezúčastnil sa väčšiny súdnych pojednávaní, napriek tomu, že bol na ne predvolaný. Preto sa žalobcovi javí návrh na vykonanie navrhnutého dôkazu na poslednom pojednávaní ako snaha úmyselne predĺžiť spor a tým oddialiť rozhodnutie súdu a svoje plnenie v prospech žalobcu. 9/ Podľa žalobcu nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, podľa ktorého súdu prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; v tejto súvislosti je nesprávne tvrdenie žalovaného, že dôkazné bremeno zaťažuje len žalobcu. Keďže žalovaný súdu nepredložil žiaden dôkaz, nebolo možné jeho námietky považovať za dostatočné na spochybnenie oprávnenosti nároku žalobcu. Z ust. § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu (tu žalovaného) zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, pričom na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Popierajúca strana podľa § 151 ods. 2 CSP musí totiž uviesť vlastné tvrdenia, nepostačuje všeobecné vyhlásenie. Žalovaný nepredložil žiadne dôkazy na svoje tvrdenia, neuniesol procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, a preto by mala byť pred súdom uplatnená domnienka, že skutkové tvrdenia žalobcu sú nesporné. Pokiaľ protistrana nepoprie účinne tvrdenie druhej strany sporu, nemožno z toho vyvodiť, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 10/ Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný predložil v odvolaní nový dôkaz, a to potvrdenie o úhrade sumy 1.505 €, evidovanej ku koncu r. 2015. Nový dôkaz opätovne nepotvrdzuje skutočnosti, ktoré tvrdí žalovaný. Na výdavkových pokladničných dokladoch je výslovne uvedené, že sú to platby za január 2016 a tak boli žalobcom aj započítané na faktúry za január 2016. Jedná sa teda len o vykonštruované a špekulatívne tvrdenia zo strany žalovaného. Navyše na nové dôkazy v odvolacom konaní môže súd prihliadať len za predpokladu, že tento dôkaz nemohla strana v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalovaný nepredložil nový dôkaz pred súdom prvej inštancie nakoľko účtovníctvo žalovaného bolo neprehľadné a vedie ho v A.. Takúto nedbanlivosť treba pripísať na ťarchu žalovaného a nový dôkaz by sa nemal v odvolacom konaní pripustiť. Žalovaný nešpecifikoval v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci; tento odvolací dôvod môže byť naplnený len vtedy, že zistený skutkový stav súd neaplikoval na príslušnú právnu normu, alebo ho namiesto príslušnej právnej normy aplikoval na inú nesprávnu normu, obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo právnu normu aplikoval nesprávne. Podľa žalobcu ani tento odvolací dôvod nemožno v danom prípade aplikovať. 11/ Opravným uznesením zo dňa 7.4.2019 č.k. 47Cpr/5/2017-175 súd prvej inštancie opravil označenie právneho zástupcu žalovaného v hlavičke napadnutého rozsudku zo dňa 29.10.2018, s tým, že má správne znieť: „U.. U. T.“. Ďalej opravil prvý výrok spomínaného rozsudku s tým, že tento má správne znieť: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.832,91 € s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.222,91 €; v ostatných častiach zostal napadnutý rozsudok zo dňa 29.10.2018 nezmenený. Uvedené opravné uznesenie vydal súd prvej inštancie v zmysle ust. § 224 prvá veta CSP, keď uviedol, že predmetný rozsudok obsahoval zrejmé nesprávnosti, a to krstné meno právneho zástupcu žalovaného U.. Ľ. T., namiesto správneho U.. U. T.Č., a v prípade úroku z omeškania tento bol priznaný z nesprávne uvedenej sumy 1.202,91 € namiesto správnej sumy 1.222,91 €. 12/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t.j. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 13/ Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery. Žalovaný ani podľa názoru odvolacieho súdu neprodukoval v konaní žiadne také dôkazy, resp. nevzniesol také námietky, ktoré by neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvej inštancie a ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Žalovaný svoje odvolanie založil na argumente, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, konkrétne nepreveril účtovníctvo žalobcu, ako to žalovaný navrhoval. Vykonanie uvedeného dôkazu však ani podľa názoru odvolacieho súdu nemalo opodstatnenie. Skutočnosť, či žalovaným spochybňované faktúry mal žalobca zavedené vo svojom účtovníctve (na čom žalobca zotrvával), nie je totiž pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku rozhodujúca; za rozhodujúce je podľa odvolacieho súdu nutné považovať to, či žalobca skutočne pre žalovaného vykonal práce a či tieto vykonal v rozsahu, ako to žalobca tvrdil, za ktoré mu patrí odmena v zmysle vystavených faktúr; k uvedenému je nutné uviesť, že vykonanie týchto prác a rovnako tak ani ich rozsah žalovaný v konaní nespochybnil (námietky žalovaného vo vzťahu k žalobcovi sa týkali ubytovacích, dopravných nákladov, príp. zaplatenia dane v X., nie však samotných pracovných výkonov žalobcu). Navyše žalovaný na základe žalobcom predložených faktúr aj čiastočne plnil, ako na to poukazoval už súd prvej inštancie, jeho argument, že mu niektoré z týchto faktúr údajne neboli doručené, preto neobstojí. 14/ Pokiaľ ide o žalovaným predložené fotokópie dokladov, pripojených k jeho odvolaniu (fotokópia výpisu z bankového účtu a fotokópie výdavkových pokladničných dokladov), odvolací súd na tieto listinné dôkazy neprihliadal, z dôvodu, že tieto prostriedky procesnej obrany, ktoré žalovaný neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie, mohol žalovaný v odvolacom konaní použiť v zmysle § 366 písm. d) CSP za predpokladu, že ich odvolateľ (žalovaný) bez vlastnej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ako dôvod, prečo k odvolaniu pripojené fotokópie dokladov žalovaný nepredložil súdu skôr, ešte v rámci konania pred súdom prvej inštancie, žalovaný uviedol len, že„...svoje účtovníctvo vedie v A. a mal problém dostať sa k jednotlivým podkladom.“ Uvedený dôvod však nemožno hodnotiť ako relevantný dôvod, ktorý by dovoľoval použiť uvedené fotokópie dokladov ako doteraz neuplatnené prostriedky procesnej obrany. Takýmto dôvodom určite nemôže byť skutočnosť, že žalovaný je spoločnosťou so sídlom Q. A. (a už vôbec nie argument, že „účtovníctvo žalovaného nie je veľmi prehľadné“). Je výlučne vecou žalovaného, aby svoje účtovníctvo viedol spôsobom, v ktorom sa bude jednoducho orientovať, jeho neprehľadnosť nemôže ísť na ťarchu žalobcu; predovšetkým však mal žalovaný vzhľadom na dobu trvania súdneho sporu dostatok času a aj dostatok príležitostí, aby potrebné podklady vo svojom účtovníctve dohľadal a tieto predložil súdu včas. Žalovaný teda predloženie nových listinných dôkazov až v priebehu odvolacieho konania neodôvodnil žiadnymi takými argumentami, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že tieto nemohol reálne predložiť skôr, bez svojej viny. Napokon, z predložených dokladov nemožno jasne a zrozumiteľne vyvodiť, za aké konkrétne žalobcom vykonané práce boli vykonané úhrady v zmysle týchto predložených dokladov (na niektorých je uvedené, že ide o úhradu za mesiac január 2016, pričom dlh sa mal týkať obdobia do konca r. 2015). 15/ Odvolací súd si teda v plnom rozsahu osvojil dôvody rozhodnutia prvoinštančného súdu. Súd prvej inštancie sa neodchýlil od znení pre vec relevantných príslušných ustanovení právnych predpisov, ani nepoprel ich účel a význam. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (porovnaj I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie takého rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že došlo k plnej realizácii práva účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV.ÚS 112/05). 16/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 8.4.2019 ako vecne správny potvrdil, podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, keď v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. 17/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods.1, § 262 ods.1 v spojení s ustanovením § 255 ods.1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).