Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/247/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617200560 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617200560.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: E. J. I., I..W..V.., I. I. N. X, XXX XX D., IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMAŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO : 36 613 843, proti žalovanému : Š. K., R.. XX.XX.XXXX, K. Q. XXX, XXXXX K. Q., V. U. I. X XXX,XX E. I. N., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 21.06.2019, č.k. 27Csp/81/2017-99, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (výrok I) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 39, § 52 ods. 1,2,3,4, § 54 ods. 2, § 524 ods. 1,2, § 526 ods. 1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „ zákon o bankách“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dňa 25.01.2013 bola medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako bankou a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o splátkovom úvere (ďalej len „úverová zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru. Konštatoval, že predmetná úverová zmluva je s ohľadom na charakter subjektov, ktoré ju uzatvárali (veriteľ, ktorý je bankou a konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a dlžník - spotrebiteľ - fyzická osoba nekonajúca pri jej uzatváraní a plnení v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), spotrebiteľskou zmluvou a poskytnutý úver je spotrebiteľským úverom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd ako prvoradú riešil otázku, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky voči žalovanému na základe predmetnej zmluvy. Zdôraznil, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania, je splátkový úver (bankový úver), ktorý na rozdiel od iných úverov, napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou zákona o bankách. Preto na postúpenie pohľadávky bolo vo všeobecnosti potrebné aplikovať ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v súvislosti s identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že výzva právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému zo dňa 09.09.2015 na splácanie dlžnej pohľadávky bola dlžníkovi preukázateľne doručená, ustálil, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno. I v prípade, ak by žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočného doručenia výzvy zo dňa 09.09.2015 žalovanému, súd prvej inštancie mal za to, že nebola splnená ani ďalšia zákonná podmienka, a teda že po jej doručení bol dlžník (žalovaný) nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní do dňa postúpenia pohľadávky na žalobcu, ku ktorému došlo 23.10.2015. Za výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, nebol možné považovať ani oznámenie zo dňa 30.09.2015, ktorým právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 29.09.2015 a zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie zosplatnenej sumy do 15 dní od prevzatia tohto oznámenia, napriek tomu, že žalovanému bolo riadne doručené, nakoľko k nemu došlo v ešte kratšej lehote pred postúpením pohľadávky. Mal za to, že 90-dňové omeškanie dlžníka musí nasledovať po doručení výzvy banky, pretože v opačnom prípade by dané ustanovenie zákona o bankách strácalo zmysel a neposkytovalo by predpokladanú ochranu pred zhoršením právneho postavenia dlžníka postúpením pohľadávky na nebankový subjekt. Pokiaľ by 90-dňové omeškanie dlžníka postačovalo pred výzvou banky, tak podmienka výzvy by strácala svoje opodstatnenie, pretože ak by táto bola doručená dlžníkovi napr. len deň pred postúpením pohľadávky, bola by potom iba formálnou podmienkou a dlžník by už prakticky nemal možnosť na jej základe plniť banke a tým predísť postúpeniu pohľadávky na nebankový subjekt, čo zaiste nebolo úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR lCdo/147/2017 z 24. apríla 2018 v ktorom NS SR uviedol: „Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku.“... „v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané.“ Vzhľadom na nepreukázanie doručenia výzvy právnym predchodcom žalobcu, tak ako to ukladá § 92 ods. 8 zákona o bankách, mal súd prvej inštancie za preukázané, že zo strany banky ako právneho predchodcu žalobcu nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 je v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na základe vyššie uvedeného z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil a iné trovy mu zo spisu nevyplývali. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. V konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi najneskôr od 15.05.2013, kedy naposledy titulom úveru uhradil postupcovi splátku, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23.10.2015, t. j. celkom jednoznačne po nepretržitom omeškaní s plnením čo len časti záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní) a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to okrem iných výziev aj výzvou zo dňa 09.09.2015 a výzvou zo dňa 30.09.2015 označenou ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky, preukazujúcu doručenie tejto výzvy žalovanému. Toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dlžník pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, predloženými výzvami zo strany postupcu a platobnou históriou úveru, pričom žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku najneskôr od 15.05.2013 kedy naposledy uhradil titulom úveru platbu a k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23.10.2015) a aby bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho peňažného záväzku (toto bolo v konaní preukázané predloženými výzvami zo strany postupcu). Ak sú uvedené podmienky splnené, čo bolo podľa jeho názoru v danom prípade v konaní riadne preukázané, postúpením pohľadávky zo strany banky na inú osobu nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku v okamihu, kedy prestal svoj záväzok splácať spôsobom, akým si to s postupcom dojednal v zmluve o úvere. Postupca ho na splnenie jeho záväzku opakovane vyzval a preto možno uzavrieť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. 5. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu, podľa ktorého v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Takýto výklad z dikcie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách totiž pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách výslovne a jednoznačne uvedené. Postup súdu, ktorým si súd „upravil“ zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nad rámec zákona „upravuje“, že omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky (t. j. v rozpore s ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa súdu nenastáva omeškanie okamihom, kedy dlžník neplní svoj záväzok riadne a včas) je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodárnej (nie moci súdnej). Mal za to, že na základe vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že postupca niekoľkými výzvami vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Tieto tvrdenia žalobca preukázal doloženými výzvami, a to výzvou zo dňa 09.09.2015 a oznámením zo dňa 30.09.2015 pričom žalovaný tieto tvrdenia žalobcu nijak nepoprel. 6. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou (t. j. žalovaným) rozporované, v zmysle ust. § 151 ods. 1 C.s.p. ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že jeho nárok je dôvodný. Poukázal na to, že ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Na základe tejto možnosti, ktorá vyplýva priamo zo zákona, si zmluvné strany v posudzovanom prípade dojednali otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, avšak v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákon o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v čl. I bode 10 Zmluvy. Na základe uvedeného je zrejmé, že ustanovenie čl. I bodu 10 Zmluvy (resp. bodu 19.16. Všeobecných obchodných podmienok) nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami a nevidel dôvod na to, aby súd považoval uvedené dojednanie za neplatné. Spotrebiteľ (v danom prípade žalovaný) sa takýmto dojednaním nevzdal žiadnych práv, ktoré mu priznáva Občiansky zákonník, resp. osobitné právne predpisy. Takáto úprava vzájomných práv a povinností je možná a v súlade so zákonom (dovoľuje to ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktorý je lex specialis k príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka) a preto aplikácia ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zo strany súdu v danom prípade podľa názoru žalobcu nie je namieste. Na podporu svojich tvrdení poukázal aj na nasledovné rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. Preto súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, ak skúmal splnenie týchto podmienok napriek tomu, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách odchýlne od ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť iných súdov. 7. Na základe vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. 10. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní podstatný význam. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov, každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nemožno súdu prvej inštancie vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa. 11. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní vo veci postupovať podľa ust. § 151 ods. 1 C.s.p. a mal prevziať nesporné tvrdenia, odvolací súd uvádza. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009 <http:// merit.slv.cz/2Cdo205/2009>). Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Vzhľadom k uvedenému postupoval súd prvej inštancie správne, keď ako prvoradú posudzoval aktívnu a pasívnu legitimáciu strán sporu v konaní, bez ohľadu na to, či žalovaný namietala aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. 12. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky zákonné podmienky podľa a neporušil bankové tajomstvo, odvolací súd uvádza. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Ustanovením § 92 ods.8 zákona o bankách sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu. Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) (rozsudok NS SR vo veci 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018). Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 Občianskeho zákonníka alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018). Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu (§ 39 Občianskeho zákonníka). 13. Odvolateľ namietal, že ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ust. zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, pričom zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne, a to v čl. I bod 10 zmluvy o úvere. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka. Ust. § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmlúv, z ktorých žalobca odvodzuje vznik nároku uplatneného žalobou neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobcom citované ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách podľa ktorého ..“ Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2001/483/20130610.html>“, nadobudlo účinnosť až dňom 10.06.2013. Keďže znenie bodu 19.16 VOP umožňuje postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v rozpore so zákonom. Odvolací súd má za to, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť. Obsahom spisu je síce výzva veriteľa adresovaná žalovanému zo dňa 09.09.2015, a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti avšak dôkaz preukazujúci doručenie výzvy zo dňa 09.09.2015 žalovanému absentuje. V konaní preto nebolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky ( 23.10.2015) bol žalovaný v omeškaní viac ako 90 dní, keďže už len zo samotnej štylizácie vety „...ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní...“ možno vyvodiť, že omeškaniu dlžníka viac ako 90 kalendárnych dní musí predchádzať písomná výzva banky. Iný výklad tohto ustanovenia preto podľa názoru odvolacieho súdu ani neprichádza do úvahy. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona o bankách, postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať. 14. V záujme doplnenia odvolací súd poukazuje rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. marca 2018, ako aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24. apríla 2018 (publikovaný Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 60/2018), z ktorého vyplýva, že ,,ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“. V rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. marca 2018 dospel dovolací súd rozborom § 92 ods. 8 zákona o bankách k záveru, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu mimo bankový sektor. Predmetné ustanovenie nemožno, len na základe jeho zaradenia do konkrétnej časti zákona, chápať ako celok len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína vyššie uvedený zmysel tohto ustanovenia. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách teda vyplýva presný záujem zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom, pričom neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu tejto zákonnej úpravy než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie tejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V rozsudku sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24. apríla 2018 dovolací súd uviedol, že osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie pohľadávky potrebné. Podmienky vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona o bankách dovolací súd označil za špeciálne zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta zákona o bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Dovolací súd konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách),kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/ zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí pritom prihliadnuť súd aj bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. K dovolateľovej argumentácii ohľadne námietky, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd v prejednávanej veci uviedol, že aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol. Podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve naopak sa prekrývajú. 15. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie závery nedostatku aktívnej vecnej legitimácie vyvodil z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza. Realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (pozri judikát R 54/2012 a rozhodnutia najvyššie ho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010 <https://www.judikaty.info/document/nssr/17957>, 2 Cdo 97/2010 <https:// www.judikaty.info/document/nssr/9110>, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011 <https://www.judikaty.info/ document/nssr/20595>, 5 Cdo 44/2011 <https://www.judikaty.info/document/nssr/11973>, 6 Cdo 41/2011 <https://www.judikaty.info/document/nssr/23589>, 7 Cdo 26/2010 <https://www.judikaty.info/ document/nssr/21228>), pričom k odklonu od uvedenej judikatúry nedošlo ani po 1. júli 2016. 16. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutia iných odvolacích súdov, odvolací súd zdôrazňuje, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je riešená a upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V záujme zachovania princípov právnej istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je nevyhnutné, aby všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Povinnosťou všeobecných súdov však rozhodne nie je reagovať v odôvodnení na rozhodnutia vydávané iným senátmi, či inými súdmi rovnakej alebo nižšej inštancie. Existencia odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe v zákonom stanovenej procedúre nie vylúčená. To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. ktoré ju posúdia úplne odlišne. 17. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 2 C.s.p ako vecne a právne správne potvrdil. 18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p., nakoľko žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).