Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/66/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709200078 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1709200078.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ B. F., A.. XX.XX.XXXX, X/ U. F., A.. XX.XX.XXXX, E. W. S. XXX/XXX, W., obaja zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Holič s.r.o., Poľovnícka 4, Bernolákovo, proti žalovaným: 1/ BENTRA, s.r.o., IČO: 31 435 581, so sídlom Na Priehon 50, Nitra, v konkurze, zast. správcom Konkurzná a reštrukturalizačná v.o.s., Farská 31, Nitra, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Félixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o ochranu osobnosti a finančné zadosťučinenie titulom nemajetkovej ujmy a o zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 3. marca 2020, č.k. 4C/5/2009-412, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a žalovanému 2/ priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Dospel k záveru, že nároky uplatnené žalobcami 1/ a 2/ voči žalovanému 2/ sú premlčané, a preto prihliadnuc na námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/, žalobu voči nemu zamietol. Rozhodol tak v poradí druhým čiastočným rozsudkom po odstránení procesných vád, vytknutých mu odvolacím súdom v uznesení č.k. 10Co/142/2017-385 zo dňa 19.06.2019, ktorým bol prvý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia opísal genézu rozhodnutiu predchádzajúceho konania. Uviedol, že žalobcovia sa upresnením zo dňa 02.09.2015 od žalovaných 1/ a 2/ domáhali zaplatenia finančného zadosťučinenia titulom nemajetkovej ujmy vo výške 13.277,57 eur žalobkyni 1/, zaplatenia finančného zadosťučinenia titulom nemajetkovej ujmy vo výške 13.277, 57 eur žalobcovi 2/ a zaplatenia 2.225,67 eur spoločne žalobcom 1/ a 2/ titulom náhrady škody, pričom svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzovali z ust. § 11 Obč. zák., argumentujúc, že dňa 12.09.2006 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol usmrtený ich X. G. F., pričom za škody spôsobené dopravnou nehodou zodpovedá žalovaný 1/, nakoľko ku škode došlo prevádzkou motorového vozidla v jeho vlastníctve. Pasívnu legitimáciu žalobcu 2/ odvodzovali zo skutočnosti, že žalovaný 1/ mal so žalovaným 2/ uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení. Titulom náhrady škody podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák. sa tiež pôvodne domáhali zaplatenia 5.064,67 eur. Keďže žalovaný 2/ v priebehu konania uhradil 2.839 eur, zotrvali na nároku na zaplatenie 2.225,67 eur. 3. Mal za preukázané, že žaloba bola dňa 09.01.2009 pôvodne podaná voči žalovanému 1/. Uviedol, že žalovaný 2/ vzniesol na pojednávaní dňa 10.01.2017 námietku premlčania nároku voči nemu, tvrdiac, že premlčacia doba vo vzťahu k nároku z titulu nemajetkovej ujmy začala plynúť dňa 13.09.2006, keďže k úmrtiu syna žalobcov 1/ a 2/ G. F. pri dopravnej nehode došlo dňa 12.09.2006, a uplynula dňom 13.09.2009, nakoľko ide o trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu. Poukázal na to, že žalobcovia si nárok voči nemu uplatnili na súde až dňa 06.07.2011, kedy podali návrh na jeho pristúpenie do konania. Za premlčaný mal aj nárok na náhradu škody, ktorý si žalobcovia uplatnili v súlade s ust. § 420 a nasl. Obč. zák., keď na tento sa vzťahuje dvojročná subjektívna a trojročná objektívna premlčacia doba. Žalobcovia nesúhlasili tvrdiac, že premlčacia doba počas trestného konania voči vodičovi S. H., ktorý zavinil dopravnú nehodu, neplynula. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že trestné konanie voči Tomášovi Repkovi bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 31.03.2008, právoplatným dňa 10.05.2008, ktorým bol S.Á. H. uznaný vinným zo spôsobenia dopravnej nehody, pri ktorej zahynul G. F.. V tejto súvislosti argumentoval žalovaný 2/ tým, že trestné stíhanie bolo vedené voči S.E. H., teda vodičovi, ktorý zavinil dopravnú nehodu, pričom ani on ani žalovaný 1/ neboli účastníkmi trestného konania, a preto trestné stíhanie nemohlo mať vplyv na plynutie premlčacej doby. 4. Po vyhodnotení zisteného skutkového stavu a právnom posúdení veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcami voči žalovanému 2/ uplatnené nároky sú premlčané a prihliadnuc na námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/, žalobu voči nemu v poradí prvým čiastočným rozsudkom zamietol. Poukázal na to, že na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ bol tento jeho rozsudok č.k. 4C/5/2009-369 zo dňa 07.02.2017 uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 10Co/142/2017-385 zo dňa 19.06.2019 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol závery odvolacieho súdu, ktorý konštatoval zásadné procesné pochybenia, keďže súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1/ a 2/ prejednal a rozhodol o nej vo vzťahu k žalovanému 2/ čiastočným rozsudkom bez toho, aby sa procesne vysporiadal s navrhovanými zmenami žalobného návrhu, ktoré sa týkali práve aj žalovaného 2/, od ktorého sa žalobcovia pred nimi navrhnutými zmenami žaloby (zo dňa 03.01.2012 a 07.09.2015) pôvodnou žalobou ničoho nedomáhali. Odvolací súd zdôraznil, že vzhľadom na tieto závažné procesné pochybenia nastala v spore situácia, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol voči žalovanému 2/ žalobu, ktorá v čase vyhlásenia rozsudku voči žalovanému 2/ vôbec nesmerovala. Súdu prvej inštancie uložil v prvom rade povinnosť rozhodnúť o žalobcami požadovaných zmenách petitu žaloby, pretože predmet sporu nebol v čase jeho rozhodovania ustálený. 5. Súd prvej inštancie uviedol, že dňa 13.12.2019 rozhodol o zmene žalobného návrhu s tým, že uznesenie je právoplatné. Konštatoval, že zistil, že konkurz na majetok žalovaného 1/ naďalej prebieha a nie je skončený. Vyjadril názor, že medzi žalovanými 1/ a 2/ nejde o nerozlučné spoločenstvo a v konaní môžu každý vystupovať samostatne, keďže voči žalovanému 1/ si žalobcovia uplatňujú nároky na náhradu škody, ktorú im spôsobil, a proti žalovanému 2/ nároky z titulu zákonného poistenia. Z uvedeného vyvodil záver, že i keď je konanie vo vzťahu k žalovanému 1/ prerušené vzhľadom na konkurz vyhlásený na jeho majetok, nebráni mu to v pokračovaní konania voči žalovanému 2/, ani v rozhodnutí vo veci čiastočným rozsudkom. 6. Vec posúdil právne podľa ust. § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 381/2001 Z.z. a § 420 ods. 2, § 427, § 11, § 101, § 106 ods. 1 a 2 Obč. zák. a dospel k záveru, že námietka premlčania bola žalovaným 2/ vznesená dôvodne, a že nárok žalobcov 1/ a 2/ je voči žalovanému 2/ premlčaný. 7. Mal za preukázané, že škodu spôsobil žalovaný 1/ ako zamestnávateľ S. H., ktorý vykonával funkciu vodiča a ku škode došlo pri jeho pracovnej ceste, ktorú vykonal pre žalovaného 1/, a preto v zmysle § 420 ods. 2 Obč. zák. za vzniknutú škodu nezodpovedá. Vyhodnotil, že zodpovednosť žalovaného 1/ je daná ust. § 427 Obč. zák.. Ohľadom zodpovednosti žalovaného 1/ za neoprávnený zásah do osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej, ak bol takýto zásah spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa tento zásah za spôsobený priamo právnickou osobou (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2012), a vyvodil záver, že v posudzovanej veci za zásah do osobnostných práv žalobcov nezodpovedá priamo vodič S. H., ale žalovaný 1/ ako jeho zamestnávateľ. 8. Na posúdenie premlčacej doby vo vzťahu k zodpovednosti za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti podľa § 11 Obč. zák. aplikoval ust. § 101 Obč. zák., podľa ktorého je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Zdôraznil, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2011). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Ustálil, že v posudzovanej veci došlo k neoprávnenému zásahu okamihom smrti a nasledujúcim dňom 13.09.2006 začala plynúť všeobecná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 13.09.2009. Dospel potom k záveru, že ak si žalobcovia uplatnili nárok odvíjajúci sa od ust. § 11 Obč. zák. voči žalovanému 2/ na súde dňa 06.07.2011, tento nárok je v zmysle ust. § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. s poukazom na ust. § 106 Obč. zák. premlčaný. 9. Rovnako aj nárok žalobcov na náhradu skutočnej škody uplatnený v zmysle ust. § 442 a nasl. Obč. zák. vyhodnotil za premlčaný, keď aplikoval ust. § 106 ods. 1 a 2 Obč. zák.. Poukázal na to, že pre náhradu škody platí dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, a trojročná objektívna premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. V posudzovanej veci škoda vznikla z dopravnej nehody dňa 12.09.2006, a teda všeobecná objektívna trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 13.09.2006 a uplynula dňa 13.09.2009, preto je nárok priamo uplatnený proti žalovanému 2/ v zmysle ust. § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. s poukazom na ust. § 106 Obč. zák. premlčaný. 10. S tvrdením žalobcov o neplynutí premlčacej doby počas trestného konania voči Q. S. H. sa nestotožnil, nakoľko S. H. nebol osobou, ktorá škodu spôsobila. V tejto súvislosti poukázal na odkaz č. 22 k § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001, ktorý odkazuje na § 106 Obč. zák., pričom z uvedeného ustanovenia treba vychádzať k osobe, ktorá zodpovedá za škodu. V danom prípade za škodu žalobcov zodpovedá žalovaný 1/ a nie S. H.. S poukazom na ust. § 112 Obč. zák. a na skutočnosť, že trestné konanie na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 6T 88/2007 nebolo vedené voči žalovanému 1/ ani žalovanému 2/, ale voči vodičovi S. H., vyhodnotil, že uplatnenie náhrady škody v trestnom konaní nemalo vplyv na plynutie premlčacej doby vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/. 11. Záverom uviedol, že rozhodol rozsudkom iba vo vzťahu k žalovanému 2/ vzhľadom na námietku premlčania, pretože konanie proti žalovanému 1/ je prerušené v zmysle ust. § 47 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z.. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p.. 12. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ včas odvolanie a žiadali napadnuté rozhodnutie zmeniť a ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať im trovy konania. V úvode svojho rozsiahleho odvolania poukázali na konanie všeobecných súdov SR, ktoré porušujú rovnosť zbraní účastníkov konaní, v ktorých prostý chudobný občan nemá šancu na súde uspieť, ak je druhou stranou sporu veľký hráč. V tejto súvislosti poukázali aj na to, že žalovaný 2/ disponuje kvalifikovaným tímom zamestnancov právnikov špecialistov, napriek tomu sa však za náklady obrátil na advokáta, ktorý následne vzniesol námietku premlčania. Mali za to, že súdy vynechávajú pri rozhodovaní ust. § 3 Obč. zák. a aplikácia tohto ustanovenia sa z ich konania vytráca. Vo vzťahu žalovanému 1/ uviedli, že tento sa snaží vyhnúť sa svojej objektívnej zodpovednosti za ujmu na zdraví a za náhradu nemajetkovej ujmy tým, že „uteká z trhu“ a prestáva podnikať, aby nemusel zaplatiť nimi uplatnené nároky, keď aktívne išiel do konkurzu tak, aby im za stratu blízkeho zostal radšej dlžný, keďže nebolo isté, že jeho záväzok bude plniť žalovaný 2/ ako poisťovňa. Zdôraznili, že v konkurze nedošlo ani z časti k úhrade nimi uplatneného nároku a premlčacia doba voči poistiteľovi v zmysle vnútroštátneho zákona nepochybne nerušene plynula. Poukázali tiež na to, že konkurzný súd ich nárok v konkurznej podstate nepripustil. Vo vzťahu k žalovanému 2/ uviedli, že žalovaný 2/ ako poisťovňa plnil titulom povinného zmluvného poistenia náhradu škody po usmrtení ich syna a zaplatil náklady spojené s pohrebom a vecné náklady, hoci v tom čase ani nebol stranou v súdnom konaní popri žalovanom 1/. Mali za to, že povinnosť poisťovne nezanikla, aj keď jej poistenec zanikol. Uviedli, že hmotnoprávna lehota voči žalovanému 2/ v Občianskom zákonníku plynula a uplatniť sa mohla iba vtedy, ak zanikol poistník a to je mimoriadna okolnosť, ktorá vyvolala zákonnú povinnosť skúmať, či uplatnený inštitút premlčania je v súlade s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.. Poukázali na to, že žalovaný 2/ v čase, kedy bolo možné vzniesť námietku premlčania (dňa 22.07.2011), sa snažil vecne a právne argumentovať, že ako poisťovňa nemá povinnosť uhradiť náhradu nemajetkovej ujmy. Hoci žalovaný 2/ poznal úpravu premlčania, nevzniesol námietku premlčania bezodkladne, čím museli naďalej znášať traumu, tenziu, znova sa vracajúce spomienky, museli opäť verejne opisovať svoje emócie a traumu, ktorú prežili, pričom k takémuto ich týraniu by nemuselo dôjsť, ak by žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania. Ďalej sa venovali genéze sporu s dôrazom na to, že žalovaný 2/ tým, že nevzniesol včas námietku premlčania, nechal narastať trovy konania. Poukázali tiež na zmeny zákonného sudcu. Keďže právny zástupca žalovaného 2/ vzniesol na pojednávaní 03.03.2020 námietku premlčania, súd prvej inštancie svojim predchádzajúcim rozsudkom žalobu voči žalovanému 2/ pre premlčanie zamietol, avšak tento prvý rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 10Co/142/2017-385 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom odvolací súd riešil parciálne iba otázku procesného pochybenia a prikázal súdu prvej inštancie konať a rozhodnúť. Vyjadrili názor, že to, že sa odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia otázkou premlčania nezaoberal, je potrebné vysvetľovať tak, že námietku premlčania prijať nemožno. Uviedli, že po odstránení procesných pochybení rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rovnako, keď mal za to, že ich nárok je premlčaný, hoci odvolací súd námietku premlčania neakceptoval. Vyjadrili názor, že sudca si nemohol dovoliť robiť prieťahy v reštančnej veci, a preto vyhrala možnosť využiť premlčanie, kedy sudca nemusí poznať spis a odôvodňovať skutkové a právne skutočnosti. Neskúmal pritom ani dobré mravy a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa pokúsil nepresvedčivo vysvetliť, že premlčacia doba, pokiaľ bol stíhaný zamestnanec Repka, vo vzťahu k zamestnávateľovi ako poistníkovi nespočívala. Uviedli, že žalovaný 1/ nesie objektívnu zodpovednosť za škodu iba vtedy, ak ju spôsobil jeho zamestnanec a v trestnom stíhaní po vznesení obvinenia premlčacia doba nebeží. Opätovne poukázali na ust. § 3 Obč. zák. s tým, že toto ustanovenie dáva súdu možnosť posúdiť, či je výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Následne sa zaoberali vývojom mravov, hodnôt, uplatňovania a vymáhania práva v spoločnosti a namietali, že súdy pri uplatnení premlčania takmer vôbec neskúmajú, či nie je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Tento pojem dobrých mravov sa podľa nich vytratil a ani v posudzovanej veci nebolo na dobré mravy prihliadané. Mali za to, že nebolo možné ich zaviazať na zaplatenie 100 % trov konania, keďže pôjde o ich niekoľkomesačný dôchodok pri ich zlom zdravotnom stave, a to už nie sú iba porušené dobré mravy ani nespravodlivé rozhodnutie, ale ich neľudské týranie. Domáhali sa, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a každý výrok odôvodnil, keďže predtým sám nebol dôsledný. Zamietnutie žaloby a priznanie trov konania žalovanému 2/ mali za v rozpore s dobrými mravmi. Považovali za nevyhnutné odoprieť žalovanému 2/ ochranu a vznesenie námietky premlčania považovať za uplatnenie práva v rozpore s dobrými mravmi. 13. Žalovaný 1/ a 2/ odvolanie nepodali a k odvolaniu žalobcov sa nevyjadrili. 14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 15. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcov o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému 2/ zamietol. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcov. 17. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na dostatočne vykonané dokazovanie riadne a správne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 381/2001 Z.z. a § 420 ods. 2, § 427, § 11, § 101, § 106 ods. 1 a 2 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru, že k neoprávnenému zásahu došlo okamihom smrti syna žalobcov (12.09.2006) a nasledujúcim dňom 13.09.2006 začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 13.09.2009, a preto ak si žalobcovia uplatnili nárok odvíjajúci sa od ust. § 11 Obč. zák. voči žalovanému 2/ na súde dňa 06.07.2011, je tento nárok premlčaný. Správne tiež posúdil, že aj ich nárok na náhradu skutočnej škody v zmysle ust. § 442 a nasl. Obč. zák., uplatnený proti žalovanému 2/ na súde dňa 06.07.2011, je premlčaný, keďže škoda vznikla z dopravnej nehody zo dňa 12.09.2006 a všeobecná objektívna trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 13.09.2006 a uplynula dňa 13.09.2009. Ak potom prihliadol na námietku premlčania, vznesenú žalovaným 2/ a žalobcami dňa 06.07.2011 voči nemu na súde uplatnené nároky ako premlčané zamietol, rozhodol správne. S týmto záverom, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 2/ odvolací súd v celom rozsahu súhlasí. Konštatuje tiež, že súd prvej inštancie bol vo svojej argumentácii presvedčivý a všetky jeho argumenty podporujú príslušný záver o premlčaní žalobcami uplatnených nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/. Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. Naviac, sú v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukázal. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 18. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno súdnu vymáhateľnosť nároku odvrátiť námietkou. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe právo vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Takáto situácia nastala aj v prejednávanej veci, keď si žalobcovia uplatnili svoje nároky voči žalovanému 2/ žalobou na súde oneskorene, po uplynutí premlčacej doby, pričom žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania. Ak žalobcovia uplatnili svoj nárok na náhradu škody z dopravnej nehody zo dňa 12.09.2006 voči žalovanému 2/ na súde až po uplynutí všeobecnej objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňa 13.09.2006 a uplynula dňa 13.09.2009, ich právo sa premlčalo (je namieste konštatovať, že konali v rozpore so zásadou, že práva patria iba bdelým) a súd nemohol ich žalobe voči žalovanému 2/ v tejto časti vyhovieť. Z rovnakého dôvodu nemohol vyhovieť žalobe žalobcov proti žalovanému 2/ v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti, pretože ak si žalobcovia tento nárok uplatnili voči žalovanému 2/ na súde až po uplynutí trojročnej premlčacej doby od momentu, kedy sa o svojej nemajetkovej ujme dozvedeli (12.09.2006), ich právo sa premlčalo. Odvolací súd nespochybňuje, že žalobcom vznikol nárok, spočívajúci v nemajetkovej ujme titulom ochrany osobnosti, priznať ho však vzhľadom na žalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania, voči žalovanému 2/ nemožno, nakoľko nebol uplatnený včas. Súd prvej inštancie potom rozhodol správne, ak žalobu žalobcov voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietol bez potreby vykonávania ďalších dôkazov, ktoré by boli v danej situácii bezvýznamné. 19. Čo sa týka názoru žalobcov o nepremlčateľnosti práva na poskytnutie nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti, ktorý prezentovali v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Je to totiž obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúcim, či sa uplatní právny inštitút premlčania. Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Odvolací súd túto argumentáciu žalobcov neprijal v súlade s rozsiahlou judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011 už judikoval, že „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“ Odvolací súd nevidel žiadny dôvod na to, aby sa odklonil od tohto, už ustáleného právneho názoru. V zhode so súdom prvej inštancie tiež konštatuje, že uplatnenie práva na náhradu škody v trestnom konaní voči Tomášovi Repkovi (zamestnancovi žalovaného 1/, ktorý zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej bol usmrtený syn žalobcov) nemalo účinky uplatnenia tohto práva voči žalovanému 2/, voči ktorému predsa nebolo vedené žiadne trestné konanie, a nemalo ani vplyv na plynutie premlčacej doby vo vzťahu k žalovanému 2/. 20. Ohľadom odvolacej námietky žalobcov, ktorí mali za to, že súd prvej inštancie mal otázku vznesenia námietky premlčania žalovaným 2/ posúdiť z pohľadu prípadného nesúladu výkonu jeho subjektívneho práva s dobrými mravmi, a prípadne i neumožniť žalovanému 2/ uplatnenie tejto námietky, odvolací súd uvádza, že aktuálna judikatúra slovenských súdov doposiaľ zastáva stanovisko, že dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 148/2004), i keď česká judikatúra v úplne výnimočných prípadoch použitie § 3 ods. 1 Obč. zák. pripúšťa. V rámci slovenského právneho poriadku, ktorý je založený na dodržiavaní písaných právnych noriem, nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 Obč. zák. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3977638&FragmentId2=3977638> na ujmu právnej istoty, ktorá je garantovaná práve písaným právom. Premlčanie ako klasický hmotnoprávny inštitút prispieva k právnej istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto vznesenie námietky premlčania samo osebe nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom na aplikáciu § 3 ods. 1 Obč. zák., <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3977638&FragmentId2=3977638> pretože by sa tým poprel účel inštitútu premlčania, ktorým je stimulácia oprávneného k včasnému uplatneniu práva v zmysle zásady „právo patrí bdelým“ tým, že v dôsledku uplatnenia premlčania dochádza k zániku právneho nároku a súd uplatnené právo nemôže v súdnom konaní priznať. V súvislosti s možnosťou aplikácie materiálneho korektívu dobrých mravov považoval preto odvolací súd za potrebné rešpektovať účel uvedeného inštitútu premlčania, a prihliadnutie súdu prvej inštancie na námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/ a z toho plynúci záver o nemožnosti priznania uplatneného práva vyhodnotil za správne. K samotnej argumentácii žalobcov, že bolo potrebné skúmať, či by vznesenie námietky premlčania žalovaným 2/ mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalobcovia v tomto smere ničím konkrétnym neargumentovali, netvrdili a ničím ani nepreukázali úmysel žalovaného 2/ ich poškodiť, ani nepoukázali na konkrétne okolnosti preukazujúce, že uplynutie premlčacej doby sami nezavinili. V odvolaní poukazovali v podstate len na to, že žalovaný 2/ neuplatnil námietku premlčania bezodkladne, čím navýšil trovy konania. Posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi by bolo možné aplikovať len vo výnimočnej, žalobcami tvrdenej a preukázanej situácii, keďže neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Námietku žalobcov, že vznesenie námietky premlčania žalovaným 2/ sa prieči dobrým mravom v zmysle § 3 Obč. zák. vyhodnotil potom odvolací súd za neopodstatnenú. 21. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému 2/ priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní plne úspešnému žalovanému 2/ priznal proti neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Ak žalobcovia v odvolaní namietali, že žalovaný 2/ navýšil trovy konania tým, že nevzniesol námietku premlčania bezodkladne, odvolací súd pripomína, že súd prvej inštancie bude povinný ustáliť trovy, ktoré žalovaný 2/ účinne vynaložil na bránenie svojho práva a náhradu neúčelne vynaložených trov žalovanému 2/ neprizná. 22. Odvolací súd vyhodnotil z vyššie uvedených dôvodov odvolacie námietky žalobcov za nedôvodné a nespôsobilé privodiť požadovanú zmenu napadnutého rozhodnutia. Napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému 2/, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).