Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/210/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710201986 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1710201986.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Železnice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, proti žalovanému: Z. N., J.. XX.XX.XXXX, G. Z.. T. XXXX/XX, N. J. I., zast. Odborovým združením železničiarov, Vajnorská 1, Bratislava, o zaplatenie 2.283,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. apríla 2017, č.k. 6C/67/2010-222, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.283,81 eur do 15 dní po právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu vedený vo I. Č. Ú. XXXXXXXXX/XXXX a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Vyhovel tak žalobe žalobcu, ktorý sa od žalovaného ako svojho zamestnanca domáhal zaplatenia pomernej časti škody, ktorá mu vznikla zavinením žalovaného - dozorcu spádoviska (40 %), vedúceho posunu 3. zálohy H. (XX %.) a vodiča hnacieho dráhového vozidla, ďalej len „. U. (XX %.), spočívajúcej v nákladoch vo výške 5.709,52 eur na opravu nákladového vozňa č. 33567913037-7, ktorý bol poškodený dňa 11.03.2008 o 14:30 h v Železničnej stanici BA-východ v dôsledku nehodovej udalosti, ku ktorej došlo tak, že počas posunu s hnacím dráhovým vozidlom 3.staničnej zálohy č. 742.024-3 z koľaje S-26 na koľaj S-3 došlo medzi výhybkou č. 94 a koľajovými brzdami č. 11/12 k silnému nárazu HDV do skupiny vozňov, následkom čoho došlo k poškodeniu vozňa č. 33567913037-7. 2. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie písomnými vyjadreniami strán, výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov Z. H., K. G., F.. V.G. S., S. U., P. H., X. Š. a listinnými dôkazmi, a to Pracovnou zmluvou žalovaného zo dňa 01.12.1978, dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 08.08.2006, pracovnou náplňou žalovaného, Správou o uzatvorení ohrozenia bezpečnosti železničnej dopravy č. 79/2008/OT/3439, zápisom zo zamestnancom Z. N. zo dňa 11.03.2008 a 23.04.2008, zápisom o konfrontácii zo dňa 09.04.2008 S.. U. M. Z.. N., P. Č.. XXXXXXXXXX, protokolom o poškodení nákladného vozňa, zákazkovým listom zo dňa 12.03.2008 a 09.04.2008, zápisnicou č. 6 zo zasadania Škodovej komisie pri Oblastnom riaditeľstve Trnava, dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom o náhrade škody spôsobenej pri plnení pracovných povinností, zápisom so žalovaným zo dňa 11.03.2010, internými predpismi žalobcu a smernicami pre obsluhu a údržbu triediacej techniky automatizovaného spádoviska ŽST BA - východ, St.5, prepisom rádio komunikácie zo dňa 11.03.2008 v čase od 14:00 do 14:50 h, vyjadrením k funkčnosti nahrávacieho zariadenia rádiovej prevádzky ŽST BA - východ dňa 13.03.2008, pracovným poriadkom Železníc SR č. 195/2004 - O510, triedenkou č. 8362, prehľadnou mapkou miesta nehodovej udalosti, 7 ks farebných foto z miesta nehody (čl.185-191 súdneho spisu), pravidlami železničnej prevádzky č. 750/2005-O220 a prehraním CD disku (všetky zistenia z jednotlivých dôkazov ako i obsah výpovedí strán a svedkov súd prvej inštancie podrobne uviedol v rozsudku). 3. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný bol v čase uvedenej nehodovej udalosti zamestnancom žalobcu, zaradený do funkcie č. 15 technický zamestnanec IV - dozorca spádoviska v Železničnej stanici Bratislava - východ, oblastného riaditeľstva Trnava. Z jeho pracovnej náplne mal za preukázané, že žalovaný bol zaradený na úsek riadenia dopravy číslom a názvom funkcie XXXXXXXXX, TP IV dozorca spádoviska a podľa popisu práce zodpovedal za dodržiavanie predpisov, technologických postupov (príloha 19 k SP) a príkazov vedúcich zamestnancov. Podľa bodu 3 popisu práce ovláda výmenu 100, 101, 102, 92, 93, 94, 95 a 98, ďalej spádoviskové návesti 2Sp1, IOSp7a a zriaďovacie návesti 2Se63, 71, 72 a koľajové brzdy prvého sledu. Podľa bodu 4 popisu práce pri preberaní služby kontroluje stav spádoviskového bezpečnostného zariadenia, rádiové spojenie, rozhlasové zariadenie. 4. Zo správy č. 79/2008/OP/3439 zo dňa 22.05.2008 ŽSR oblastné riaditeľstvo Trnava o uzatvorení ohrozenia a bezpečnosti železničnej dopravy kategórie C-16 poškodenie vozňa č. 33567913037-7 v železničnej stanici Bratislava - východ dňa 11.03.2008 o 14:30 h zistil, že dňa 11.03.2008 v čase o 14:30 h počas posunu s HDV 3. staničnej zálohy 742.024-3 z koľaje S26 na koľaj S3 došlo medzi výhybkou č. 94 a koľajovými brzdami č. 11 a 12 k silnému nárazu HDV do skupiny stojacich vozňov, následkom čoho došlo k poškodeniu vozňa č. 33567913037-7. Podľa článku 2 bod 2 písm. a) popis nehody, službu dozorcu spádoviska vykonával Z. N., službu vedúceho posunu tretej zálohy vykonával P. H. a HDV tretej staničnej zálohy viedol vodič S. U.. Podľa bodu 3 bola škoda vyčíslená za poškodený vozeň cca 500.000,- Sk. V článku III. pod bodom 1 písm. a) a b) sa nachádzajú stručné zápisy výpovedí účastníkov nehodovej udalosti a svedkov, podľa bodu IV. analýzy a závery je uvedená príčina nehodovej udalosti: nevyrozumenie účastníkov posunu o prekážke v posunovej ceste dozorcom spádoviska - kód príčiny 102 (nesprávna organizácia práce pri posune) a neprispôsobenie rýchlosti pri posune rozhľadovým pomerom vodičom hnacieho vozidla - kód príčiny 216 (ostatné závady technológií obsluhy HDV). Podľa článku 4 bod 3 závery písm. a) nehodovú udalosť zavinil Z. N., dozorca spádoviska ŽST Bratislava - východ, tým, že organizoval prácu pri posune tak, že vytvoril prekážku v posunovej ceste a zamestnancov zúčastnených na posune o tejto prekážke nevyrozumel. Dovolil posun okolo návesti St65 na návesť „posun zakázaný“ a vedúceho posunu a vodiča HDV o tomto nevyrozumel. Týmto svojim konaním porušil predpis ŽSR Ž1 čl. 7, 276, 485a, 486a, predpis ŽSR D110/T110, čl. 9d, prevádzkový poriadok ŽST Bratislava - východ prílohu č. 24, čl. 2.1., smernice pre obsluhu a údržbu triediacej techniky automatizovaného spádoviska ŽST Bratislava - východ, St5, č.j. 1991-14/1, čl. 11d, 40, 41, 119a časť Va. Podľa čl. 4 bodu 4 zoznam opatrení vykonaných alebo prijatých na základe udalostí s určením zodpovednosti, u zamestnanca Z. N. uplatniť náhradu škody podľa rozhodnutia škodovej komisie v zmysle Zákonníka práce. Podľa bodu 5 počas zisťovania príčin vzniku nehodovej udalosti bolo zistené, že svedok nehodovej udalosti K. G., dozorca spádoviska v službe operátora dozorcu spádoviska, podal opakovane nepravdivé vysvetlenie zamestnancovi poverenému vyšetrovať mimoriadne a nehodové udalosti v železničnej prevádzke a týmto svojim konaním porušil Pracovný poriadok ŽSR, čl. 8 ods. 2 písm. s). 5. Konštatoval, že podľa zápisu so zamestnancom Z. N. zo dňa 11.03.2008 v kancelárii námestníka prednostu ŽST Bratislava - východ žalovaný uviedol, že dňa 11.3.2008 nastúpil do zmeny ako dozorca spádoviska ŽST Bratislava - východ, do času 14:15 h prebiehala zmena bez mimoriadností, tretia záloha stála na koľaji S26 smerového koľajiska. Prvá záloha tlačila z chodového koľajiska súpravu vlaku Pn68852, kde boli dve veľké skupiny s cisternami, ktoré sa museli spúšťať na ručné ovládanie koľajových bŕzd, keďže išlo o skupinu viac ako 14. osami. Po spustení 5 odvesov nasledovala skupina 3 zakrytých a 8 štvorosových prázdnych cisterien, ktorá však zastavila nad 2. sledom koľajových bŕzd. Žalovaný ďalej v tomto zápise uviedol, že upozornil tretiu zálohu, že skupina vozňov je vysoko, teda nad brzdami, z koľaje S26 posunovalo samotné HDV smerom na zvarný pahorok za výhybku č. 98 na pokyn „3. záloha, ideme z 26 na koľaj tretiu“. Po prestavení výhybky pre zamýšľaný chod na tretiu koľaj mal zopakovať, že „na tri postavené, dajte pozor, vozne sú vysoko“. HDV zmenilo smer a posunovalo smerom na vozne na koľaj S3, pričom on pozoroval jazdu zálohy, ale zároveň chystal ďalší posun z ôsmej chodovej koľaje. Vo vysielačke počul niečo ako „ešte na jeden vozeň“ alebo niečo podobné, a vtedy došlo k nárazu. Rušňovodičovi nedával rádio stanicou v priebehu posunu na tretiu koľaj žiadne návesti, bol tam vedúci posunu tretej zálohy. Žalovaný tento zápis vlastnoručne podpísal v prítomnosti F.. K. A., vedúceho strediska bezpečnosti a inšpekcie Bratislava. 6. Súd prvej inštancie poukázal tiež na zápis o konfrontácii vyšetrovania nehodovej udalosti zo dňa 09.04.2008, podľa ktorého boli konfrontovaní S. U. a žalovaný Z. N.. Z tohto zápisu vyplýva, že S. U. na otázku kedy, kto a ako ho vyrozumel o posune na koľaj S3, uviedol, že keď posunovali na 28. koľaji, tak vo vysielačke počul ako dozorca spádoviska N. povedal, že pôjdu na tretiu koľaj, a tiež, keď sú v tom zväzku, tak najprv zatlačia 26 pre kuplára a potom pôjdu na 3. Žalovaný na otázku kedy, koho a ako vyrozumel o posune na koľaj S3, uviedol, že keď stlačili 26 koľaj pre kuplára, vyrozumel vysielačkou tretiu zálohu, vedúceho posunu, že idú stlačiť tretiu koľaj pre kuplára s upozornením, že vozne stoja vysoko nad sledom bŕzd. S. U. nesúhlasil s tým, ako popisoval vyrozumenie žalovaný, žalovaný s popisom vyrozumenia S. U. súhlasil. Žalovaný ďalej uviedol, že vyrozumení nezopakovali a nepotvrdili jeho príkaz, ale keď sa záloha pohla, považoval to za potvrdenie a pochopenie, že príkazu rozumeli. S. U. na otázku, či vedel o tom, že vozne stoja nad druhým sledom koľajových bŕzd, odpovedal: samozrejme, že nie. Žalovaný na otázku, či vyrozumel vodiča HDV tretej zálohy o tom, že vozne stoja nad druhým sledom KB, odpovedal, že vyrozumel tretiu zálohu všeobecne a na to tam je vedúci posunu tretej zálohy, aby o tom vyrozumel vodiča. Poukázal tiež na to, že konfrontovaní zamestnanci boli oboznámení s komisionálnym prepisom záznamu rádio komunikácie. Žalovaný bol vyzvaný, aby vysvetlil, prečo nie je na zázname tá časť vyrozumenia, že vozne stoja nad druhým sledom KB. Na to uviedol, že v zázname nie sú rôzne vyrozumenia (uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie) a čo sa týka komunikácie s treťou zálohou, je tam veľmi veľké časovo hluché miesto. S. U. na rovnakú otázku, teda prečo na zázname nie je tá časť vyrozumenia, že vozne stoja nad druhým sledom KB, odpovedal, že on také nepočul. Žalovaný sa spýtal S. U., či bola vyrozumená tretia záloha, keď stála na 26. koľaji, o tom, že prejde na tretiu koľaj. S. U. uviedol, že nevie, či im to na 26. koľaji ešte raz povedal, nakoľko toto im povedal, keď boli na 28 koľaji. Obaja v závere zápisu uviedli, že nepožadujú žiadnu zmenu a so znením zápisu súhlasia. 7. Konštatoval, že komisia v zložení F.. V. S., V. H., I. A.Š. M. K. S. vykonala dňa 08.04.2008 prepis rádio komunikácie ŽST Bratislava - východ, kanál č. 1, zaznamenanej záznamovým zariadením audioPC - obvod stavadla St.5 dňa 11.03.2008 v čase od 14:00 do 14:50 h, pričom v prepise sa upozornenie vedúceho posunu zo strany žalovaného, že na tretej koľaji sa nachádza prekážka, nenachádza. Z vyjadrenia spol. MERA-communication, s.r.o Bratislava zo dňa 23.04.2008 zistil, že záznamové zariadenie bolo dňa 11.03.2008 zapnuté a nahrávalo všetku rádiovú prevádzku na frekvenciách nahrávaných rádiostaníc, a tiež, že systém neumožňuje neoprávnenú manipuláciu obsluhy alebo kohokoľvek iného so záznamami, rádiové záznamy sa premažú až po naplnení záznamového média novými záznamami. V súčasnosti sa čas do premazania pohybuje podľa hustoty rádiovej prevádzky cca 3 týždne. Záznamy na ktoré je obsluha upozornená, je možné označiť a tak zabrániť ich premazaniu novými záznamami, čo bolo v prípade udalosti zo dňa 11.03.2008 aj urobené. Pokiaľ tieto záznamy medzičasom nikto neodznačil, sú uchovávané, a teda sú v záznamovom zariadení k dispozícii doposiaľ. 8. Ďalej poukázal na to, že v zápise so zamestnancom-žalovaným zo dňa 23.04.2008 za prítomnosti V. Š. M. Z. H. je uvedený popis žalovaného o organizovaní práce pri rozradovaní vlaku 68852 dňa 11.03.2008 a ďalšieho posunu až do silného nárazu. Faktúrou č. 1400019586 zo dňa 08.08.2008 mal preukázané, že ŽSR oblastné riaditeľstvo Trnava bola fakturovaná náhrada škody na nákladnom vozni č 33567913037-7 vo výške 120.403,49 Sk. Z protokolu o poškodení nákladného vozňa zo dňa 02.07.2008 zistil, že železničnou spol. Cargo a.s. bola vyúčtovaná škoda vo výške 158.832,98 Sk a 11.700,- Sk. V zápisnici č. 6 zo zasadania škodovej komisie pri oblastnom riaditeľstve Trnava zo dňa 27.10.2008 pod škodou č. 62/2008 vo výške 120.403,50 Sk je uvedené, že škodu zavinili Z. N. (Ž.) miera zavinenia 40 %, P.D. H. miera zavinenia 30 % a S. U. miera zavinenia 30 %. Škoda bola prerokovaná so škodovou komisiou ŽST Bratislava - východ a žalovaný náhradu plnej výšky škody v súlade s percentuálnym zavinením, teda 68.802,- Sk (2.283,81 eur) neuznal. Dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnancom o náhrade škody spôsobenej pri plnení pracovných povinností zo dňa 10.12.2008 žalovaný odmietol podpísať. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol tiež obsah výpovedí všetkých v konaní vypočutých svedkov. 9. Po vyhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a právnom posúdení veci podľa ust. § 179 ods. 1, § 181 ods. 1, § 186 ods. 1, § 187 ods. 2, § 188, § 191 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný bol dozorca spádoviska dňa 11.03.2008 v čase o 14:30 h, kedy došlo v ŽST Bratislava - východ k nárazu posunujúceho hnacieho vozidla tretej staničnej zálohy do skupiny vozňov, ktorá po spustení zo spádoviska nezašla na určenú smerovú koľaj č 3, teda za tretí sled bŕzd, ale zostala stáť medzi prvým a druhým sledom koľajových bŕzd. Vyhodnotil, že tieto práce na spádovisku riadil žalovaný, ktorý aj prikázal k tretej staničnej zálohe zájsť na smerovú koľaj č. 3S, nevyrozumel ich však, že medzi prvým a druhým sledom bŕzd zostala stáť spustená skupina vozňov - tretia staničná záloha, čo potvrdili aj svedkovia U. M. H.. V tejto súvislosti poukázal na to, že i keď žalovaný v konaní pred súdom tvrdil, že rušňovodiča a vedúceho posunu rádio stanicou vyrozumel o prekážke v posunovej ceste, ktorú tvorili vozne, toto svoje tvrdenie však ničím nepreukázal. Zdôraznil, že akákoľvek komunikácia medzi pracovníkmi, prebiehajúca rádio stanicami, bola elektronicky zaznamenávaná. Rozborom záznamov hovorov mal naopak za preukázané, že takéto vyrozumenie zo strany žalovaného neprebehlo. Žalovaný nepreukázal ani svoje tvrdenie, že záznamové zariadenie nebolo funkčné, prípadne, že s ním niekto manipuloval, čo bolo vyvrátené jednak písomným vyjadrením výrobcu zariadenia ako aj skutočnosťou, že prepis hovorov bol vykonaný komisionálne, a tiež výsluchom svedkov, ktorí jednoznačne potvrdili, že takéto vyrozumenie od žalovaného nedostali. Výpoveď svedka G. považoval za účelovú, keďže sa k podstatným skutočnostiam nevyjadril. Poukázal tiež na to, že aj u zamestnávateľa bola jeho výpoveď vyhodnotená ako nepravdivá, a to i s poukazom na farebné fotografie (ktoré založil súdu ku konaniu svedok Z. S.), z ktorých jednoznačne vyplýva postavenie vozňov ihneď po dopravnej nehode. Pokiaľ sa týka výpovede svedka Š.V., ten sa síce nachádzal v čase vzniku udalosti na koľajisku, bol tu však na kontrole, nemal pri sebe rádio stanicu, a teda nemohol vedieť ako bola vyrozumená tretia záloha. Konštatoval, že tento svedok sa vyjadril len k tomu, čo a ako by sa malo robiť pri posune a sám potvrdil, že vysielačku nemal, teda nemohol počuť či a aké pokyny dával žalovaný svojim kolegom. Skutočnosti ním uvádzané o vysoko stojacich vozňoch žiadny zo svedkov nepotvrdil. 10. Zdôraznil tiež, že objasňovanie vzniku predmetnej udalosti vykonávalo množstvo odborne kvalifikovaných zamestnancov Železníc SR, dopravcu, prepravcu a dodávateľských firiem, pričom závery formulované v Správe o uzatvorení, podpísanej riaditeľom ŽSR Oblastného riaditeľstva Trnava, boli následne nezávisle potvrdené nadriadeným orgánom GR, pričom boli zistené pochybenia viacerých zamestnancov, teda nielen žalovaného. Vyhodnotil, že žalovaný v rámci svojej pracovnej náplne vrcholovo zodpovedal za prácu a bezpečnosť na pracovisku a jeho podiel viny vyplýval z nevyrozumenia tretej staničnej zálohy o prekážke v koľajisku ešte pred smerovou koľajou č. 3S. Z uvedeného vyvodil, že v čase vzniku udalosti sa žalovaný nevenoval dostatočne plneniu svojich povinností, nesledoval koľajisko (keďže k udalosti došlo na mieste, na ktoré zo svojho pracoviska priamo cez okno videl), a tým nesie svoj podiel zodpovednosti a viny na jej vzniku. Udalosť bola kategorizovaná v zmysle vtedy platného služobného predpisu ŽSR D17 „Nehody a mimoriadne udalosti“ ako ohrozenie bezpečnosti železničnej dopravy kategórie C16 a príčiny jej vzniku zisťoval dozorca prevádzky II. železničná stanica Bratislava - východ. Dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnanec riadiaci rozraďovanie vozňov a všetky tým súvisiace činnosti na pracovisku porušil najmä článok 7 vtedy platného predpisu ŽSR Ž1 pravidlá železničnej prevádzky, v ktorom bolo uvedené, že „základnou povinnosťou zamestnancov zúčastnených na dopravných činnostiach je vzájomne sa informovať o mimoriadnostiach, ktoré môžu mať vplyv na bezpečnosť a plynulosť železničnej prevádzky“. Konštatoval, že všetky ďalšie citované porušenia potom súvisia s uvedeným článkom. Keďže žalovaný porušil svoje povinnosti ako dozorca spádoviska, je zrejmé, že žalobca preukázal, že medzi jeho zavineným protiprávnym konaním a následným vznikom škody bola príčinná súvislosť. Do pozornosti dal aj vyjadrenie žalovaného v čase šetrenia udalosti (ihneď po vzniku škody), keď sa vlastne stotožnil s vyjadreniami ďalších zamestnancov, a to S. U. M. P. H., ktorí svoj podiel viny každý vo výške 30 % na škode uznali a vzniknutú škodu svojim podielom aj uhradili. Uviedol tiež, že ak žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, túto mal v čase podania žaloby za preukázanú. Žalobcom uplatnená náhrada škody vo výške 2.283,81 eur bola preukázaná dokladmi, a to protokolom o poškodení nákladného vozňa a faktúrou č. 1400019586, pričom žalovaný výšku náhrady škody nesporoval. Obranu žalovaného potom vyhodnotil za účelovú, ničím nepodloženú a nepreukázanú a keďže mal za preukázané, že žalovaný mal svoj podiel viny na vzniknutej škode, žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. 11. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v pomere úspešnosti 100 %. 12. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a navrhol ho zrušiť a žalobu zamietnuť. Namietal nesplnenie procesných podmienok, keď súdu prvej inštancie vytkol, že sa nevysporiadal s jeho námietkou, že v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu bol žalobca označený ako Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, hoci je v Obchodnom registri SR od 31.12.1993 zapísaný pod obchodným menom Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme „ŽSR“. Mal potom za to, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby a nedostatok aktívnej legitimácie mal byť dôvodom pre zamietnutie žaloby. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie ponechal počas pojednávaní zo dňa 05.04.2016 a 18.10.2016 v pojednávacej miestnosti svedka žalobcu F.. V. S., ktorý na jeho strane vystupoval ako odborný expert. Namietal tiež nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov s tým, že súd prvej inštancie akceptoval a zohľadnil len dôkazy predložené žalobcom a nezobral v úvahu ním preukázané skutočnosti a dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na to, že počas konania nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že zamestnanci zúčastnení na posune neboli vyrozumení o prekážke v posunovej ceste, čo malo mať za následok nehodovú udalosť, pričom zotrval na tvrdení, že vodič E. U. a vedúci posunu 3. zálohy H. boli o podmienkach posunu vyrozumení, o čom svedčí to, že daný posun vykonali a že sa pohli z koľaje S-26 na koľaj S-3, keďže pokiaľ by daný príkaz nepočuli alebo mu nerozumeli, tak sa nemohli pohnúť. Mal za to, že v okamihu keď sa vozne pohli celá zodpovednosť za posun prešla na vedúceho posunu 3. zálohy a vodiča HDV, ktorí v plnom rozsahu priznali svoju zodpovednosť a porušenie interného predpisu žalobcu. Poukázal na to, že tieto skutočnosti potvrdili pred súdom prvej inštancie vo svojich výpovediach aj svedkovia K. G. M. X. Š., z výpovedí ktorých citoval. S poukazom na tvrdenie žalobcu v návrhu na vydanie platobného rozkazu, že nehodovú udalosť zavinil tým, že dovolil posun okolo návestidla Se-65 „posun zakázaný“ a vedúceho posunu H. a vodiča HDV U. o tomto nevyrozumel, ako i na správu o uzatvorení ohrozenia bezpečnosti železničnej dopravy kategórie C-16 zo dňa 22.05.2008, časť III. ods. 1 písm. a), posledná veta, v ktorej sa tvrdí, že vedúceho posunu ani vodiča HDV nevyrozumel o tom, že môžu posunovať okolo návestidla Se-65 na návesť „posun zakázaný“, mal za to, že zostala nezodpovedanou otázka, na základe čoho potom samotný posun vykonali tak, že došlo k predmetnej nehodovej udalosti. Tvrdil tiež, že vyšetrovanie nehodovej udalosti dozorcom prevádzky pre vyšetrovanie Z. H. bolo vykonávané neobjektívne a manipulatívne so zámerom poškodiť ho, čomu nasvedčujú skutočnosti potvrdené počas súdneho konania a to, že bezprostredne po nehodovej udalosti hlavní inšpektori bezpečnosti dopravy GR ŽSR nepokladali za potrebné ho vypočuť, čo sa dá pokladať za skutočnosť, že ho vylúčili z okruhu zamestnancov, ktorí by mohli niesť zodpovednosť za nehodovú udalosť. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že záznam z hlasovej komunikácie zamestnancov zúčastnených na posune dňa 11.03.2008 mu nebolo umožnené vypočuť a k prehratiu skopírovaného záznamu na CD došlo až na pojednávaní 18.10.2016, pričom ani zo samotného písomného prepisu tejto nahrávky nie je zrejmé vzhľadom k jej nezrozumiteľnosti, či k vyrozumeniu z jeho strany došlo alebo nie. Za znepokojujúce považoval, že práve v čase, keď došlo k nehode, hlasová komunikácia chýba. O neobjektivite a manipulatívnosti objasňovania príčin nehodovej udalosti svedčí podľa jeho názoru aj skutočnosť, že Z. H. subjektívne označil vyjadrenie K. G., ktoré potvrdzovalo skutočnosti ním uvedené (uvedené žalovaným) za falošné a zároveň, že Z. H. v počiatočnom štádiu objasňovania nezaznamenal vyjadrenie X. Š., ktoré bolo v jeho prospech. Vyjadril názor, že teda vyššie uvedeným spochybnil samotné závery Správy o uzatvorení ohrozenia bezpečnosti železničnej dopravy kategórie C-16, ktorá bola v konaní predložená ako dôkaz. Nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že žalobca mu mal vo vzťahu k ust. § 179 Zákonníka práce preukázať zavinenie a toto mu jednoznačne nepreukázal, hlavne príčinnú súvislosť medzi jeho zavineným protiprávnym konaním a vznikom škody, a teda žalobca neuniesol podľa jeho názoru dôkazné bremeno preukázania rozhodujúcich skutočností. 13. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť. S nesplnením procesných podmienok nesúhlasil, keď uviedol, že v návrhu na vydanie platobného rozkazu bol ako žalobca označený aj IČO-m a presným zápisom v Obchodnom registri, čím je identifikovateľný a nezameniteľný. Poukázal tiež na to, že vo všetkých ďalších podaniach bol označený celým obchodným menom, teda Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme „ŽSR“. Ďalej mal za nevyhnutné, aby bol odborný expert F.. V. S. prítomný pri výsluchu svedkov žalovaného, aby mohol priamo reagovať a vysvetliť postoj žalobcu. Na uvedených pojednávaniach vystupoval ako odborný expert žalobcu a nie ako svedok. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že súd nezobral v úvahu ním preukázané skutočnosti a dôkazy a považoval ho za účelové, pretože ani jedna skutočnosť a ani jeden dôkaz žalovaného neboli v konaní preukázané. Opätovne zdôraznil, že zamestnanci zúčastnení na posune neboli žalovaným vyrozumení o prekážke v posunovej ceste, ale len o tom, kam majú ísť a čo tam majú urobiť. K svedkovi G. uviedol, že tento aj počas vyšetrovania udalosti a aj na pojednávaní uvádzal nepravdivé informácie týkajúce sa miesta zastavenia spustených vozňov, čo bolo preukázané záznamom hovorov a vypočutiami zúčastnených zamestnancov a najmä samotným miestom nárazu, keďže ak by bola jeho činnosť v čase vzniku udalosti taká ako tvrdil, nemala byť žiadna prekážka ani stojace vozne. K svedkovi Š. uviedol, že tento bol v koľajisku na kontrole a nevenoval sa len tomuto posunu, nemal rádiostanicu, takže nevedel ako prebehlo vyrozumenie, a preto Z. H. pri vyšetrovaní nepovažoval jeho výpoveď za relevantnú. Vo svojej výpovedi uviedol, že rušňovodič a vedúci posunu vozne „museli vidieť“, čo však neznamená, že ich aj videli, a ak menovaný vedel o prekážke bolo jeho povinnosťou na to upozorniť zamestnancov zúčastnených na posune. Zopakoval, že žalovaný nevyrozumel zamestnancov zúčastnených na posune o prekážke v posunovej ceste, pričom rušňovodič aj vedúci posunu svoju vinu za nesledovanie posunovej cesty priznali a boli za to potrestaní. Dal do pozornosti, že postup dozorcu prevádzky pre vyšetrovanie Z. H. pri objasňovaní príčin vzniku predmetnej udalosti bol preskúmaný nadriadeným orgánom a jeho závery a príčiny vzniku udalostí boli v plnej miere potvrdené bez zistenia akýchkoľvek nedostatkov. Prítomní inšpektori bezpečnosti železničnej dopravy žalovaného v úvode vyšetrovania vylúčili z okruhu zamestnancov, ktorí mohli niesť zodpovednosť za vznik udalosti len na základe jeho tvrdenia, že rušňovodiča a vedúceho posunu vyrozumel o prekážke, čo sa však v priebehu vyšetrovania nepotvrdilo a mal teda podiel viny na jej vzniku. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu názoru spočívajúcemu aj v správnom právnom posúdení veci. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný sa v čase vzniku udalosti nevenoval dostatočne plneniu svojich povinností, nesledoval koľajisko a tým nesie svoj podiel zodpovednosti a viny na vzniku nehody. 14. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na námietke nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ktorá mala mať za následok zamietnutie žaloby alebo aspoň vyzvanie žalobcu na doplnenie nesprávneho a neúplného podania. K vystupovaniu zamestnanca žalobcu F.. V. S. ako odborného experta uviedol, že ani O.s.p. ani C.s.p. takéhoto účastníka konania nepripúšťa, pričom menovaný bol vypočutý ako svedok a nemal byť ponechaný v pojednávacej miestnosti počas výsluchu ďalších svedkov. Žalobca mohol a mal v danom prípade použiť postup podľa ust. § 206 C.s.p.. V ďalšom zotrval na svojom odvolaní. 15. Ďalšie vyjadrenia podané neboli. 16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 17. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (žalovaným namietané ponechanie svedka žalobcu F.. V. S. v pojednávacej miestnosti nie je možné považovať za takú vadu postupu súdu, ktorá by mala vplyv na samotné rozhodnutie, naviac za stavu, keď žalovaný v odvolaní na túto skutočnosť len poukázal, avšak žiadnu argumentáciu, resp. odvolací dôvod v súvislosti s ňou neposkytol a odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný) v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.283,81 eur, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 19. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd v prvom rade k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku ako aj ohľadom tvrdení žalovaného, ktoré uvádzal na svoju obranu, a teda riadne zistil skutkový stav veci. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 179 ods. 1, § 181 ods. 1, § 186 ods. 1, § 187 ods. 2, § 188, § 191 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce, ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe žalobcu aj náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané dôkazy a zdôvodnil svoje právne úvahy. Odvolací súd s jeho závermi súhlasí. V konaní bolo preukázané, a ani nebolo sporné, že žalovaný bol dozorca spádoviska v čase, kedy došlo v ŽST Bratislava - východ k nárazu posunujúceho hnacieho vozidla tretej staničnej zálohy do skupiny vozňov, ktorá po spustení zo spádoviska nezašla na určenú smerovú koľaj č 3, teda za tretí sled bŕzd, ale zostala stáť medzi prvým a druhým sledom koľajových bŕzd. Niet tiež žiadnych pochybností o tom, že tieto práce na spádovisku riadil práve žalovaný, ktorý v rámci svojej pracovnej náplne vrcholovo zodpovedal za prácu a bezpečnosť na pracovisku. V konaní bolo preukázané, že žalovaný prikázal k tretej staničnej zálohe zájsť na smerovú koľaj č. 3S, ale nevyrozumel ich o tom, že medzi prvým a druhým sledom bŕzd zostala stáť spustená skupina vozňov, a to napriek tomu, že mal o tejto prekážke v koľajisku vedomosť (prekážku vytvoril). Správny je potom záver súdu prvej inštancie, že žalovaný sa v čase vzniku udalosti nevenoval riadnemu plneniu svojich povinností a ako zamestnanec riadiaci rozraďovanie vozňov a všetky tým súvisiace činnosti na pracovisku porušil najmä článok 7 vtedy platného predpisu ŽSR Ž1 pravidlá železničnej prevádzky („základnou povinnosťou zamestnancov zúčastnených na dopravných činnostiach je vzájomne sa informovať o mimoriadnostiach, ktoré môžu mať vplyv na bezpečnosť a plynulosť železničnej prevádzky“). Žalovaný teda porušil svoje povinnosti dozorcu spádoviska, keď riadiac posun nevyrozumel tretiu staničnú zálohu o prekážke v koľajisku, následkom čoho došlo k nehode. Bolo tiež preukázané, že v príčinnej súvislosti s jeho zavineným protiprávnym konaním a vznikom škody bola príčinná súvislosť. Vznik škody a jej výška neboli v konaní sporné. Možno potom uzavrieť, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný je zodpovedný za škodu zamestnávateľa, ktorú ako jeho zamestnanec spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh. Ak potom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou škodu uhradiť, rozhodol správne. 20. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou strán sporu. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie. 21. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. V odvolaní len zopakoval rovnaké argumenty, ktoré prezentoval už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôsledne a dostatočne vysporiadal. V odôvodnení svojho rozsudku sa zaoberal všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie a rozhodnutie veci podstatné, a dospel pri tom k správnemu záveru, že žalobca všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu preukázal, a že žalovanému sa naopak jeho tvrdenia, ktoré uvádzal na svoju obranu, preukázať nepodarilo. Súd prvej inštancie všetky svoje závery zdôvodnil. Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, keď mal na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva to, čo on tvrdí. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie nesprávne, že priznal väčšiu váhu dôkazom produkovaným žalobcom, a že dostatočne neprihliadal na výpoveď svedkov, ktorí vypovedali v jeho prospech. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán, keď následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 191 C.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. 22. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. K odvolaniu žalovaného potom uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje tiež za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán, a zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97). 23. Ak žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že v návrhu na vydanie platobného rozkazu bol žalobca označený „Železnice Slovenskej republiky, Bratislava“ hoci bol v tom čase v Obchodnom registri SR zapísaný pod obchodným menom Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, v skrátenej forme „ŽSR“, z čoho vyvodzoval, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, a pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie mala byť jeho žaloba zamietnutá, odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. V prvom rade uvádza, že žalobca bol v žalobe označený správne, a to riadnym obchodným menom (bez využitia jeho skrátenej formy) a nezameniteľným IČO-m, ktoré ho jednoznačne identifikuje. Napokon, žalobca by bol správne označený aj v prípade, ak by sa označil len „ŽSR“, teda skrátenou formou svojho obchodného mena. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že aj v prípade, že by žalobca pri svojom označení urobil nejakú pisársku chybu (za stavu, že IČO-m bol identifikovaný správne a zároveň nezameniteľne), čo však nie je prípad prejednávanej veci, uvedené by nemalo za následok nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva žalovaný. Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že vecnou legitimáciou je treba vo všeobecnosti rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická, či právnická osoba je subjektom práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá, alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Na to, aby sa niekto stal žalobcom netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí ak podá žalobu. Či však bude v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. V posudzovanej veci bolo potom povinnosťou žalobcu preukázať, že je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzoval žalobou uplatnený nárok, čo aj žalobca preukázal (keď ani nebolo sporné, že je zamestnávateľom žalovaného, od ktorého sa domáhal náhrady škody spôsobenej zavineným porušením povinností žalovaným pri plnení pracovných úloh). Na záver o tom, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný, nemá žiadny vplyv skutočnosť, či sa v žalobe označil riadnym obchodným menom bez využitia jeho skrátenej formy a nezameniteľným IČO-m, alebo či by sa označil len skrátenou formou svojho obchodného mena a IČO-m, čo mu zápis v Obchodnom registri SR taktiež umožňuje. Odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. 24. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, a teda aj žalovaného, ktorý v odvolaní už len zopakoval svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie. 25. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 26. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, nárok na ich náhradu nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).