Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/250/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206208 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1710206208.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcov: 1/ L. Z., J. F., Z. XX.XX.XXXX, K. B. O. XX, XXX XX B., 2/ T. F., J. I., Z. XX.XX.XXXX, K. B. L. XXX/XX, XXX XX I., obaja zastúpení advokátom JUDr. Branislavom Drgoňom, AK Jesenského 2, 811 02 Bratislava proti žalovanému: GLOBE International LTD., s.r.o., Pohraničníkov 56, 851 10 Bratislava, IČO: 35 829 346, zastúpený právnou kanceláriou FELŠÖCI & Partners, s.r.o., so sídlom Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, IČO: 47 254 203, o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve alternatívne o určenie, že žalobkyne nie sú zmluvou o budúcej kúpnej zmluve viazané, na odvolanie žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 4. júna 2018 č.k. 6C 161/2010-287 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkýň, ktorou sa domáhali určenia, že nie sú zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, ktorú uzavreli so žalovaným dňa 14.06.2005, ktorej predmetom je ich záväzok ako budúcich predávajúcich a žalovaného ako budúceho kupujúceho uzavrieť v budúcnosti kúpnu zmluvu na kúpu nehnuteľnosti, a to pozemku pare. č. XXXX o výmere 34.132 m2, nachádzajúci sa v kat. úz. I., obec I., zapísaného na LV č. XXX vedenom Okresným úradom v Senci, katastrálny odbor, viazané. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyne 1/ a 2/ (pôvodný žalobca 2/ bol právny predchodca žalobkyne 2/) sa žalobou domáhali určenia neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy o budúcej zmluve, alternatívne určenia, že nie sú predmetnou zmluvou o budúcej zmluve viazané. Neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve videli v tom, že jej chýba podstatná náležitosť, a to nepochybné a presné určenie doby, do ktorej sa má kúpna zmluva uzavrieť. Alternatívny petit odôvodňovali tým, že schválením nového územného plánu dňa 02.12.2008 došlo de facto k potvrdeniu skutočnosti, že zámer žalovaného definovaný v zmluve o budúcej zmluve nemožno realizovať, čo predstavuje podstatnú zmenu okolností predpokladanú ust. § 50a ods. 3 Obč. zák., odôvodňujúcu zánik ich záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu. Argumentovali tiež tým, že v súčasnosti vzhľadom na odstup času ani podmienky, týkajúce sa kúpnej ceny, dohodnuté v roku 2005, nezodpovedajú trhovým cenám za pozemky v danej lokalite, ktoré sa pohybujú okolo 100 EUR/m2. Tieto zmeny okolností považovali za natoľko podstatné, že od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby za zmenených podmienok, ktoré nastali, uzavreli kúpnu zmluvu so žalovaným, teda ich záväzok zanikol. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobe žalobcov vyhovel a určil, že žalobkyne nie sú zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, ktorú uzavreli so žalovaným dňa 14.06.2005, ktorej predmetom je ich záväzok ako budúcich predávajúcich a žalovaného ako budúceho kupujúceho uzavrieť v budúcnosti kúpnu zmluvu na kúpu nehnuteľnosti, a to pozemku parc.č. XXXX o výmere 34.132 m2 v k.ú. I., obec I., zapísaného na LV č. XXX vedenom Okresným úradom v Senci, katastrálny odbor, viazané. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyniam trovy konania vo výške 1.232,24 EUR na účet ich právneho zástupcu do 15 dní po právoplatnosti rozhodnutia. 4. Na odvolanie žalovaného odvolací súd uznesením č.k. 4 Co 392/2015-234 zo dňa 24. februára 2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Preskúmaním napadnutého rozsudku došiel odvolací súd k záveru, že konanie pred súdom prvej inštancie ako i samotné rozhodnutie postihujú vady, ktoré v odvolacom konaní nie je možné odstrániť. Uviedol, že konanie sa za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku začínalo podaním návrhu na začatie konania (§ 79 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom základnou zložkou žaloby je jeho predmet, vymedzený petitom a skutkovým odôvodnením. Zo spisu zistil, že v prejednávanej veci sa žalobkyne žalobou domáhajú určenia neplatnosti vyššie špecifikovanej zmluvy o budúcej zmluve a alternatívne pre prípad, že by súd považoval zmluvu o budúcej zmluve za platnú, určenia, že nie sú predmetnou zmluvou o budúcej zmluve viazané. Odvolací súd dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie o takto formulovanom petite žaloby konal a aj rozhodol, jeho postup správny nebol, zaťažil tak konanie vadou, nakoľko konal o z procesného hľadiska neprípustnej a zmätočnej formulácii žaloby a jej petitoch, nakoľko uplatniť nárok na súde podmienečne, ako to urobili v posudzovanej veci žalobkyne, nie je možné. Uviedol, že alternatívny petit (rovnako aj eventuálny petit) nemá v rámci určovacej žaloby miesto. V konaní o určovacej žalobe musí byť návrh na určenie, ktorého sa žalobcovia domáhajú jasne, určito a zrozumiteľne formulovaný tak, aby mohol súd o návrhu rozhodnúť. Konštatoval, že súd prvej inštancie nerozhodol o celej prejednávanej veci. O prvom žalobnom petite nerozhodol vôbec, a rozhodol len o druhom petite, označenom v žalobe ako alternatívny návrh. Uviedol, že súd prvej inštancie vôbec v rozhodnutí nevysvetlil, prečo (zrejme) považoval naliehavý právny záujem žalobkýň na takomto určení za daný, a prečo by mala byť práve takáto žaloba procesne vhodným nástrojom, ktorý rieši spor medzi stranami, odstraňuje neistotu ich právneho vzťahu, a vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie. Zastal názor, že určovací výrok má spor medzi stranami vyriešiť, preto nemožno dospieť k záveru, že by práve žalobkyňami zvolený a súdom prvej inštancie vyhlásený výrok rozsudku bezo zvyšku vyriešil právne vzťahy medzi sporovými stranami, pretože i keď by neboli žalobkyne predmetnou zmluvou viazané, zostávajú im však práva z uvedenej zmluvy, o ktorých nebolo rozhodnuté. Naviac žalovaný je predmetnou zmluvou o budúcej zmluve viazaný naďalej a ostala by mu povinnosť po prípadnom splnení predpokladov na výzvu žalobkýň ich nehnuteľnosť kúpiť. Keďže súd prvej inštancie naliehavý právny záujem na požadovanom určení a s tým spojenú prípustnosť určovacej žaloby vôbec neskúmal a nehodnotil, považoval odvolací súd rozhodnutie za nepreskúmateľné. Uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní podľa ust. § 129 CSP vyzvať žalobkyne, aby svoju zmätočnú žalobu opravili tak, aby bol požadovaný petit jasný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný, musia preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom v prípade, ak dospeje k záveru, že im naliehavý právny záujem chýba, žalobu bez ďalšieho zamietne, a ak dospeje k opačnému záveru, žalobu prejedná. 5. Po vrátení veci súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.05.2017 vyzval žalobkyne na opravu zmätočného žalobného petitu v súlade s ust. § 127 a nasl. CSP aby bol jasný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný. Na základe písomného podania žalobkýň zo dňa 08.06.2017 uznesením č.k. 6C/161/2010-243 zo dňa 16.06.2017 právoplatným dňa 11.09.2017 pripustil zmenu petitu v znení, že žalobkyne a žalovaný nemajú práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, uzavretej dňa 14.06.2005 medzi žalobkyňou v 1/ a právnym predchodcom žalobkyne v 2/ pánom F. F., Z. XX.XX.XXXX, J..Č.. XXXXXX/XXXX, ako budúcimi predávajúcimi na strane jednej a žalovaným ako budúcim kupujúcim na strane druhej, ktorej predmetom je uzavretie budúcej kúpnej zmluvy na kúpu nehnuteľnosti - pozemku parc.č. XXXX o výmere 34.132 m2, nachádzajúceho sa v katastrálnom území I., obec I., zapísaného na LV č. XXX. 6. Následne sa v ďalšom konaní primárne zaoberal tým, či je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe v zmysle pripustenej zmeny petitu a či žalobkyne naliehavý právny záujem na určovacej žalobe osvedčili. Po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že naliehavý právny záujem na určení tak, ako sa domáhajú žalobkyne v zmysle upraveného petitu žaloby, nie je daný. Poukázal na písomné vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 30.10.2017, v tom, že právne postavenie žalobkýň by sa ani v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nezmenilo, t.j. ostalo by rovnaké, ako je dnes a naopak vyvolalo by to ďalšie súdne konania, v ktorých by sa museli riešiť jednak investície žalovaného vložené do dotknutej nehnuteľnosti, prípadne konanie o náhradu škody za obdobie viac ako 13 rokov, alebo jeho nároky vyplývajúce z toho, že legitímne očakával naplnenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Uviedol, že podmienky, za ktorých sa zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzatvárala sa nezmenili, a preto je nutné počkať na okolnosť, na ktorú je táto zmluva viazaná, či nastane alebo trvalo nenastane, čo podľa jeho názoru žalobkyne nepreukázali, že do budúcna nenastane (vydanie územného rozhodnutia, tak ako je v zmluve špecifikované). Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve považoval za platne uzavretú, aktuálnu a záväznú pre obe zmluvné strany, ktorej naplnenie si zmluvné strany časovo dátumom neohraničili, pričom podmienky uvedenej zmluvy boli dojednané právnym predchodcom žalobkýň, a stotožnil sa s právnym názorom právneho zástupcu žalovaného, že právni nástupcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem len preto, že ako osoby, ktoré predmetnú dotknutú zmluvu neuzatvárali, majú na vec iný skutkový pohľad, ich argumentácia smeruje len k skutkovým okolnostiam a k akémusi ich skutkovému záujmu, o čom svedčí aj ich tvrdenie ohľadne rastu cien nehnuteľností v danej lokalite (možnosť predaja inému kupcovi za vyššie cenu), čo nie je možné považovať za naliehavý právny záujem. Časové neohraničenie plnenia zo zmluvy konkrétnym dátumom nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť zmluvy a ani žalovaná strana aj napriek tomu, že vynaložila úsilie, nemôže ovplyvniť (o čom strany sporu pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve museli vedieť) vydanie a termín územného rozhodnutia. Uvedený časový moment závisí od rozhodnutia tretej osoby, na čo sa obe strany sporu v zmluve zaviazali počkať. Len zmena predstavy jednej strany nemôže spôsobovať neplatnosť zmluvy, prípadne zbaviť sa záväzku. Poukázal na to, že dňa 23.9.2014 žalovaný vyzval žalobkyne v 1/ a 2/ na uzavretie kúpnej zmluvy v zmysle čl. I a II zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 14.06.2005, stanovil dva termíny k podpisu kúpnej zmluvy, ktoré prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 06.10.2014 odmietli pristúpiť k uzavretiu kúpnej zmluvy. Uviedol, že žalobkyne nepreukázali, že v budúcnosti územné rozhodnutie na zámer žalovaného nebude nikdy vydané. Konštatoval, že účelom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bol zámer žalobcov, uzavrieť v budúcnosti so žalovaným kúpnu zmluvu, predať pozemky žalovanému, ktorý zámer naďalej trvá, preto považuje žalobu ako spôsob vymaniť sa zo záväzku, ktorý uzavreli za dohodnutých podmienok pravdepodobne z dôvodu, že majú iného kupca, ktorý by za nehnuteľnosť zaplatil vyššiu cenu, nakoľko výzvu žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy odmietli akceptovať. Mali za to, že žalovaný neporušil žiadnu svoju povinnosť, vyplývajúcu mu zo zmluvy, pričom nedošlo ani k zmene okolností, stanovených v zmluve. Právna skutočnosť, na ktorú je viazané uzavretie kúpnej zmluvy, nie je neurčitá, len ešte nenastala. Žalobkyne však mohli kúpnu zmluvu so žalovaným na základe jeho písomnej výzvy uzavrieť, čo z neznámych dôvodov odmietli. Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve považuje za stále aktuálnu, pre obe sporové strany za záväznú a platnú. S tvrdením o namietanej právnej neistote žalobkýň v tom, že nemôžu so svojím vlastníctvom nakladať, sa nestotožnil so zdôvodnením, že predmet svojho vlastníctva môžu užívať, sú naďalej spoluvlastníkmi nehnuteľností so všetkými právami s tým spojenými, do ktorých im nezasahuje ani výkon práva žalovaného, t.j. žiadna ich neistota preukázaná súdu nebola, mimo práva prevodu nehnuteľnosti na inú tretiu osobu. Poukázal aj na to, že určovacou žalobou tak, ako znie jej upravený petit, nemožno požadovať určenie, či tu právo je alebo nie je aj zo strany žalovaného (žalobkyne sa domáhajú určenia, že žalovaný nemá práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy), kedy by museli žalobkyne preukazovať aj jeho naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, čo považuje za právne vylúčené. 7. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 80 písm. c/ OSP (teraz § 137 CSP), § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa ust. §255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. 8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote žalobkyne odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať im nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 9. Rozsudok súdu prvej inštancie považovali za nesprávny z dôvodov: - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 10. Namietali, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku prevzal právny názor prezentovaný žalovaným a uviedol, že právne postavenie žalobkýň by sa ani v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nezmenilo, t.j. ostalo by rovnaké a naopak, vyvolalo by to ďalšie súdne konania, v ktorých by sa museli riešiť jednak investície žalovaného vložené do dotknutej nehnuteľnosti, prípadne konanie o náhradu škody za obdobie 13 rokov, prípadne jeho nároky vyplývajúce z toho, že legitímne očakával naplnenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku považujú za nesprávne. Nestotožnili sa s tým, že ich právne postavenie by sa v prípade vyhovenia žalobe nezmenilo. Uviedli, že v prípade kladného rozhodnutia o žalobe na rozdiel od súčasného stavu neboli by v stave právnej neistoty, či sú alebo nie sú viazané právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo ZOBKZ, ktorá ohľadne ich právneho postavenia panuje v súčasnosti, mohli by s dotknutou nehnuteľnosťou ako predmetom ich vlastníctva nakladať bez pochybností, či by porušili Zmluvu o budúcej zmluve a či by si žalovaný voči nim uplatnil ním avizované sankcie z titulu náhrady škody. Ak by aj súd považoval zmluvu za platnú, vyhovenie žalobe s odôvodnením podľa ust. § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka by zmenilo situáciu tak, že pôvodnými právami a povinnosťami zo ZOBKZ by žalobkyne (a žalovaný) neboli viazaní. Práva a povinnosti žalobkýň vo vzťahu k ich nehnuteľnosti a vo vzťahu k žalovanému by sa teda podstatne zmenili. Uviedli, že v zmysle judikatúry je všeobecne akceptovaným dôvodom naliehavého právneho záujmu existujúci stav právnej neistoty, ktorý je v danom prípade nepochybne daný. Nestotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie, že vyhovenie žalobe by iniciovalo ďalšie súdne konania ohľadne investícií žalovaného do dotknutej nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný do nehnuteľnosti nijako neinvestoval. Podľa názoru žalobkýň by neprichádzali do úvahy ani spory o náhradu škody za obdobie viac ako 13 rokov, prípadne nároky z legitímneho očakávania žalovaného, že sa ZOBKZ naplní. Uviedli, že takéto spory by boli v prípade vyhovenia žalobe bezpredmetné, pretože v takom prípade by bola ZOBKZ buď považovaná za absolútne neplatnú od počiatku, ex tunc - t.j. zmluvným stranám by z jej plnenia alebo neplnenia nemohli vzniknúť žiadne práva ani povinnosti alebo by súd žalobe vyhovel s odkazom na ust. § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka a v takom prípade by išlo o postup, ktorý platné právo predpokladá a teda by nezakladal porušenie práva, z ktorého by eventuálne mohli vzniknúť žalovanému akékoľvek zodpovednostné nároky. Podľa ich názoru naliehavý právny záujem na určení v posudzovanej veci je daný a bol nimi opakovane tvrdený a preukázaný. Právna neistota trvajúca ohľadne trvania alebo netrvania záväzkov založených zmluvou o budúcej kúpnej zmluve ešte z roku 2005 negatívne zasahuje do ich vlastníckeho práva ako jedného zo základných ľudských práv podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedli, že sú obmedzené vo vzťahu k oprávneniu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou (ius disponendi), ako imanentnej súčasti vlastníckeho práva - výkon ich vlastníckeho práva v úplnom rozsahu vlastníckych oprávnení je ohrozený. Konštatovali, že bez súdneho rozhodnutia nemôžu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou bez riziká sankcií zo strany žalovaného ako budúceho kupujúceho, ktoré by si žalovaný, ako vyplynulo aj počas konania, určite voči nim uplatnil. Uviedli, že ak by v predmetnom prípade súd nerozhodol určovacím rozsudkom, pričom platný územný plán uskutočnenie zámeru žalovaného podľa ZOBKZ neumožňuje (a ani nie je daný predpoklad takej zmeny vzhľadom na okolnosti preukázané v konaní), žalobkyne budú záväzkami zo ZOBKZ viazané zrejme naveky. V dôsledku toho by napr. nemohli v budúcnosti, pri rešpektovaní základnej súkromno-právnej zásady pacta sunt servanla. nikdy svoje vlastnícke právo previesť na inú osobu ako žalovaného. Podľa názoru žalobkýň je takýto stav významným zásahom do ich majetkovej sféry a predstavuje ohrozenie ich vlastníckeho práva. Uviedli, že na zmenu výšky trhových cien pozemkov v danej lokalite vzhľadom k časovému odstupu poukázali nie vo vzťahu k osvedčeniu naliehavého právnemu záujmu, ale ako na jednu okolnosť podporujúcu odôvodnenosť aplikácie ust. § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedli, že podstatnou skutočnosťou v tomto smere bolo prijatie nového územného plánu obce I. už po uzavretí ZOBKZ, ktorý neumožňoval vydanie územného rozhodnutia na zámer žalovaného, a teda okolnosti, z ktorých zmluvné strany pri uzatváraní zmluvy vychádzali, sa podstatne zmenili. Namietali, že súd prvej inštancie na jednej strane konštatuje, že ich právo na prevod pozemku je obmedzené a na druhej strane uvádza, že môžu svojím vlastníctvom nakladať plnom rozsahu. Právne posúdenie tejto otázky je preto podľa ich názoru nepreskúmateľné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za prekvapivé z dôvodu, že k záveru o absencii naliehavého právneho záujmu dospel po 8 rokoch trvania konania, pričom na konštatovanie absencie naliehavého právneho záujmu nebolo potrebné vykonávať žiadne rozsiahle dokazovanie. Poukázali na v poradí prvý rozsudok č.k. 6C/161/2010-207 zo dňa 09.03.2015, kde súd prvej inštancie v odôvodnení výslovne konštatoval, že schválením územného plánu v roku 2008 došlo k potvrdeniu skutočnosti, že zámer žalovaného definovaný v ZOBKZ nie je možné realizovať, avšak v napadnutom rozsudku už toto svoje konštatovanie neguje, bez vysvetlenia takéhoto zásadného odklonu. Vo vzťahu k posúdeniu platnosti ZOBKZ je podľa ich názoru právne bezvýznamné, či žalovaná strana môže alebo nemôže ovplyvniť vydanie a termín vydania územného rozhodnutia. Poukázali na Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 16.8.1974. sp. zn. 3 Cz 32/74, s tým, že v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy je tiež bez právneho významu, či účastníci zmluvy vedeli v čase jej uzatvárania o dôvode jej neplatnosti. Uviedli, že podstatné je to, či bola doba, do ktorej zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, vymedzená spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tejto dobe a či vôbec okolnosť, na ktorú sa viaže uzavretie budúcej kúpnej zmluvy, niekedy nastane. Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že považuje podanú žalobu za spôsob ako sa vymaniť zo záväzku, ktorý žalobkyne uzavreli, pravdepodobne z dôvodu, že majú iného kupca, čo považujú za nepravdivú a ničím nepodloženú domnienku. 11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné. 12. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP). 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyne domáhali určenia, že žalobkyne a žalovaný nemajú práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, uzavretej dňa 14.06.2005 medzi žalobkyňou 1/ a právnym predchodcom žalobkyne 2/ pánom F. F., Z. XX.XX.XXXX, J..Č.. XXXXXX/XXXX, ako budúcimi predávajúcimi na strane jednej a žalovaným ako budúcim kupujúcim na strane druhej, ktorej predmetom je uzavretie budúcej kúpnej zmluvy na kúpu nehnuteľnosti - pozemku parc.č. XXXX o výmere 34.132 m2, nachádzajúceho sa v katastrálnom území I., obec I., zapísaného na LV č. XXX. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide o také vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. V prejednávanej veci odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadnu právne relevantnú vadu, ktorá mohla ovplyvniť správnosť výroku rozsudku okresného súdu a preto túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú. 18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, ktorý spočíva v nesprávnom skutkovom závere je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď okresný súd chybne vyhodnotí návrh strán na vykonanie dôkazov, hoci ich vykonanie bolo relevantné na správne zistenie skutkového stavu a tiež vtedy, keď okresný súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihladia na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť ; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a vzal do úvahy všetky dôkazy, ktoré boli významné z hľadiska právneho posúdenia uplatneného nároku. Jeho zistenia a skutkové závery zodpovedajú obsahu spisu, sú správne a logické, preto odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP nie je v posudzovanej veci spôsobilým odvolacím dôvodom. 19. K tvrdeniu žalobkýň, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), odvolací súd udáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, alebo vtedy, keď aplikoval právnu normu pri absencii (relevantnej časti) skutkového stavu, čo v preskúmavanej veci odvolacím súdom zistené nebolo. 20. Podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa účastníci môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu, musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach. 21. Podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté. 22. Podľa § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do takej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela. 23. V zákonnom ustanovení § 50a Občianskeho zákonníka sa výslovne upravuje zmluva o budúcej zmluve, označovaná aj ako zmluva predbežná (pactum de contrahendo). Zmluva o budúcej zmluve musí obsahovať tieto náležitosti : a) zhodu vôle zmluvných strán vyjadrenú v písomnej forme o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, b) dobu, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, c) podstatné náležitosti budúcej zmluvy. 24. Zmluvou o budúcej zmluve sa teda strany dohodnú na inom zmluvnom vzťahu, ktorého podstatu a náležitosti vyplývajúce z Občianskeho zákona sú povinní uviesť v zmluve o budúcej zmluve. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. mája 2007 sp. zn. 1 Cdo 125/2006 poukázal na to, že podstata tejto zmluvy spočíva v tom, že si jej subjekty v súlade so širokou zmluvnou slobodou (voľnosťou) písomne zhodne a tým aj záväzne dojednajú, že spolu do dohodnutej doby uzavrú budúcu (tiež hlavnú) zmluvu, na ktorej podstatných náležitostiach sa musia dohodnúť. Podľa ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR ide pri dohode o budúcej zmluve o tzv. kontraktačnú povinnosť, čiže povinnosť do určitej doby urobiť právny úkon, ktorého predmetom bude iná- hlavná zmluva. Zmluvou o budúcej zmluve sa subjekty môžu zaviazať do určitého času napríklad uzavrieť kúpnu zmluvu. Účastníkmi zmluvy o budúcej zmluve môžu byť len účastníci budúcej zmluvy. Inak povedané, zaviazať sa uzavrieť budúcu (hlavnú) zmluvu v zmysle ustanovenia § 50a OZ. zák. môžu len účastníci zmluvy, ktorá má byť nimi v budúcnosti uzavretá. (napr. budúcu kupujúci a budúci predávajúci). 25. Do 30. júna 2016 bolo podľa § 80 O.s.p. možné žalobou uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Za určovací návrh (žalobu) v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považovala súdna prax žaloby, ktoré mali spravidla preventívny charakter a ich účelom bolo poskytnúť ochranu práva navrhovateľa skôr, ako dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Právny záujem, ktorý bol podmienkou prípustnosti takejto určovacej žaloby, musel byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu išlo o posúdenie, či podaná žaloba predstavuje vhodne (účinne a správne zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva, ktorým sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti alebo neistoty práva. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 91/2006 konštatoval, že nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14.9.2017 sp. zn. 3 Cdo 24/2017). 26. Právny záujem, ktorý bol podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p.), musel byť naliehavý v tom zmysle, že vyhovením žalobe bolo možné odstrániť spornosť určitého právneho vzťahu a ochranu práv žalobcu alebo jeho oprávnených záujmov. Súdna prax vychádzala z toho, že: (1) naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáhal) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty, (2) tento záujem je daný vtedy, pokiaľ by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neisté, (3) záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je vhodný (správne zvolený a prípustný) procesný nástroj ochrany jeho práva, (4) naliehavý právny záujem je daný tiež vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právny základ pre vzťahy účastníkov a predíde prípadným ďalším sporom, (5) naliehavý právny záujem je spravidla daný všade tam, kde rozhodnutie súdu bude podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností, (6) naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, môže mať aj tretia osoba (na samom úkone alebo právnom vzťahu bezprostredne nezúčastnená), pokiaľ preukáže, že požadovaným určením sa priaznivo ovplyvní (zlepší) jej právne postavenie (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.4.2017 sp. zn. 1 VCdo 1/2017). 27. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyne v spore nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení v takom zmysle, ako je to uvedené v predchádzajúcich odsekoch. Je potrebné zdôrazniť, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak sa jej prostredníctvom vytvorí pevný základ právnych vzťahov, ktorým sa dosiahne odvrátenie prípadných budúcich sporov účastníkov. Odvolací súd preto prisvedčil súdu prvej inštancie v tom, že právne postavenie žalobkýň by sa ani v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nezmenilo, t.j. ostalo by rovnaké, ako je dnes a naopak, vyvolalo by to ďalšie súdne konania, v ktorom by sa museli riešiť jednak investície žalovaného vložené do dotknutej nehnuteľnosti, prípadne konanie o náhradu škody za obdobie viac ako 13 rokov, prípadne jeho nároky vyplývajúce z toho, že legitímne očakával naplnenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s tvrdením žalobkýň, že vyhovenie určovacej žalobe by nemohlo vyvolať ďalšie spory nakoľko žalovaný do nehnuteľnosti nijako neinvestoval. Toto tvrdenie žalobkýň je v rozpore s vykonaným dokazovaním, nakoľko z obsahu spisu je nesporné, že žalovaný predmetné pozemky zhodnotil vybudovaním kanalizácie, čo preukázal v priebehu konania aj listinnými dôkazmi (č.l.176-196), ktoré žalobkyne v priebehu konania nerozporovali. Vychádzajúc z predpokladu, že určovací výrok má spor medzi stranami vyriešiť, nemožno v posudzovanej veci dospieť k záveru, že v prípade vyhovenia žalobe sa právne vzťahy medzi sporovými stranami vyriešia a ich právne vzťahy sa usporiadajú. 28. K polemike žalobkýň s rozhodnutím súdu prvej inštancie týkajúcej sa platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 14.06.2005 ako aj jej posúdenia v zmysle ust. § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka, že zmluva je síce platná, ale účastníci ňou nie sú viazaní odvolací súd udáva, že zmluva o budúcej zmluve, uzatvorená podľa ust. § 50a Obč. zák. musí obsahovať zhodu vôle zmluvných strán vyjadrenú v písomnej forme o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, dobu, do kedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, a podstatné náležitosti budúcej zmluvy. Určenie dĺžky lehoty podlieha zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvy o budúcej zmluve a jej stanovenie je závislé len na dohode strán, pričom by mali byť zohľadnené ich priority a záujmy vedúce k spoločnému konsenzu. Občiansky zákonník neurčuje žiadne limity týkajúce sa doby, do ktorej má medzi zmluvnými stranami dôjsť k uzavretiu budúcej zmluvy. Doba uzavretia konečnej zmluvy nemusí byť uvedená konkrétnym dňom, mala by však byť vymedzená zrozumiteľne a jasne. Táto doba môže byť vymedzená aj právnou udalosťou, o ktorej sa vie, že v budúcnosti nastane.Časové neohraničenie plnenia zo zmluvy konkrétnym dátumom nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zmluvné strany si dobu plnenia časovo dátumom neohraničili, avšak vymedzili ju konkrétnou právnou skutočnosťou (právoplatnosť územného rozhodnutia), od ktorého nastavili presný časový režim uzavretia kúpnej zmluvy, na ktorej náležitostiach sa tiež jasne dohodli. Správny je preto názor súdu prvej inštancie, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve je jasná, určitá a zrozumiteľná a považoval ju za platne uzavretú. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že časový moment závisí od rozhodnutia tretej osoby, na čo sa obe strany sporu v zmluve zaviazali počkať. Účelom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bol zámer žalobcov, uzavrieť v budúcnosti so žalovaným kúpnu zmluvu a predať mu pozemky, ktorý zámer naďalej trvá. Odvolací súd nemôže preto prisvedčiť právnemu názoru žalobkýň, že predmetná zmluva je neplatná. Stotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný neporušil žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy, nedošlo ani k zmene okolností stanovených v zmluve, právna skutočnosť, na ktorú je viazané uzavretie kúpnej zmluvy nie je neurčitá, len ešte nenastala. Zároveň odvolací súd uvádza, že zámer žalovaného uzavrieť so žalobcami kúpnu zmluvu na kúpu predmetných nehnuteľností žalovaný prejavil, žalobkyne mali možnosť kúpnu zmluvu uzavrieť, avšak túto možnosť odmietli z dôvodu, že považujú zmluvu o budúcej zmluve za neplatnú (č.l. 142). V nadväznosti na uvedené odvolací súd nemôže prisvedčiť ani právnemu názoru žalobkýň, že okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela a záväzok oboch zmluvných strán uzatvoriť zmluvu zanikol. Takúto podstatnú zmenu pomerov, ktoré vyžadujú, aby budúca zmluva uzavretá nebola, žalobkyne nepreukázali. Pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve závisel časový moment uzavretia kúpnej zmluvy od rozhodnutia tretej osoby, na čo sa obe strany sporu v zmluve zaviazali počkať. Napriek tomu, že právna skutočnosť - právoplatnosť územného rozhodnutia, od ktorej nastavili presný časový režim uzavretia kúpnej zmluvy, na ktorej náležitostiach sa jasne dohodli nenastala, dňa 23.9.2014 žalovaný vyzval žalobkyne na uzavretie kúpnej zmluvy v zmysle čl. I a II zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 14.06.2005, a mali možnosť kúpnu zmluvu uzavrieť túto možnosť nevyužili a kúpnu zmluvu uzavrieť odmietli. Z uvedeného nie je preto možné uzavrieť, že okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela. 29. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a závislom výroku o trovách konania podľa § 387 ods.1 2 CSP ako vecne a právne správne potvrdil, nakoľko dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkýň nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a nárok na ich náhradu v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.SP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).