Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/71/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715201147 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1715201147.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: N.. H. P., B.. XX.X.XXXX, O. X. V. XXXX, T., zast. advokátom JUDr Ladislavom Ščurym, so sídlom v Čadci, Mierová 1725, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/57/2015-202 zo dňa 15. novembra 2018 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu škody; žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania, o ktorej výške nároku rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Tomuto rozhodnutiu predchádzal v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom žalobu o náhradu škody z nezákonného rozhodnutia zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného s odkazom na ust. § 3 ods. 1 písm. a); § 9 ods.1 písm. b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. a § 38 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. V dôsledku odvolaním napadnutého rozsudku Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 9Co/361/2016-54 zo dňa 29.3.2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s odôvodnením, že v zmysle zákona § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je štát ako jediný zodpovednostný subjekt. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu, ako hmotnoprávneho stavu, nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu, ako strany konania na žalovanej strane /uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 149/2011/. Z ustanovenia § 73 C.s.p, predtým § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, že súd je povinný, bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe, zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti, ustanovenej osobitnými predpismi, alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. Súčasne v odôvodnení svojho rozhodnutia za účelom efektivity práce súdu prvej inštancie upriamil pozornosť na rozsudok NS SR zo dňa 14.10.2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016 pod číslom R 6/2016, ktoré závery prijaté v tomto rozhodnutí NS SR sú plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Po vyriešení otázky, ktorý štátny orgán bude za štát konať /§ 4 ods. 1 písm. b/ alebo písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z./ bude potrebné, vzhľadom na žalobcom označené nezákonné rozhodnutie - zohľadniť ustálenú súdnu prax /viď rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 64/2008, 4 Cdo 183/2009 a 4 M Cdo 15/2009/ z hľadiska systematického výkladu, objasňujúceho obsah právnej normy § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami a to že, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, t.j. podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a je nutné toto uznesenie považovať za rozhodnutie, spĺňajúce charakter uznesenia nezákonného podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., za ktoré žalobcovi patrí náhrada škody. Ak žalobcom označené rozhodnutie bude spĺňať znaky nezákonnosti v zmysle § 6 ods. 1 cit. zákona, bude potrebné posúdiť nezákonné rozhodnutie aj z hľadiska ust. § 6 ods. 2 cit. zákona, ktoré ustanovenie priznanie práva na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, podmieňuje podaním riadneho opravného prostriedku poškodeným proti nezákonnému rozhodnutiu. V prípade, že poškodený nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov bude potrebné zistiť, či splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, keďže ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Výkladom pojmu ,,prípad hodný osobitného zreteľa“ podľa vyššie citovaného ustanovenia sa NS SR už zaoberal vo svojom uznesení zo dňa 29.4.2010 sp. zn. 5 Cdo 171/2009. 1.1. Žalobca nárok skutkovo oprel o tvrdenie, že v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím mu vznikla skutočná škoda vo výške 3 131,16 €, ako trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, vedenom proti nemu. Tvrdil, že riadny opravný prostriedok proti uzneseniu, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie nepodal z dôvodov, hodných osobitného zreteľa na jeho strane /Vianočné sviatky v roku 2010, chúlostivosť situácie - zranenie 2 maloletých detí pri dopravnej nehode, štátu ktorej bol účastníkom, vôľa žalobcu, aby bola vec riadne vyšetrená/, ako aj z dôvodov na strane orgánu štátu / nezistenie skutočného priebehu dopravnej nehody, diskriminácia osoby žalobcu v tom, že iba on, ako jeden z dvoch účastníkov dopravnej nehody bol trestne stíhaný, nesprávny procesný postup orgánov, činných v trestnom konaní a nesprávne skutkové vyhodnotenie výsledkov vyšetrovania/. Nároku na náhradu škody sa domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov tvrdiac, že jeho nárok na základe písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 22.2.2013, nebol uspokojený. 1.2. Rozhodnite súd prvej inštancie právne zdôvodnil § 3 ods. 1 písm. b/ ;§ 4 ods. 1 písm.b/; § 4 ods. 3; § 5 ods. 1 ;§ 6 ods. 1 ; § 6 ods. 2; § 18 ods. 1,3 ; § 19 ods. 1,2,3 ; § 25 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu. Konštatoval, že sporné nezákonné rozhodnutie bolo vydané povereným príslušníkom Policajného zboru dňa 20.12.2010, prokurátorom nebola zamietnutá sťažnosť proti nemu, nakoľko ako riadny opravný prostriedok sťažnosť ani nebola žalobcom, ani jeho obhajcom, podaná. Nebola ani podaná obžaloba na príslušný súd, kedy by prichádzala do úvahy GP SR, ako orgán, konajúci o náhrade škody za štát, preto pokiaľ žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v jeho znení platnom do 31.12.2010 uznesením povereného príslušníka PZ SR /v pôsobnosti MV SR/, na GP SR, bola GP SR podľa § 4 ods. 3 tohto zákona povinná bezodkladne postúpiť žiadosť žalobcu MV SR a upovedomiť o tom žalobcu, pričom účinky uplatnenia nároku na náhradu škody zostali zachované. Vykonaným dokazovaním v rozsahu, označenom stranami sporu, mal súd za preukázané splnenie žalobcom len niektorých hmotnoprávnych podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Nezákonným rozhodnutím v tomto prípade bolo uznesenie KR PZ v Bratislave, diaľničné oddelenie Bratislava ČVS: KRP-6/DI-BA-2010 zo dňa 20.12.2010 o začatí trestného stíhania žalobcu a o vznesení mu obvinenia, keďže uznesením Okresnej prokuratúry Pezinok zo dňa 8.1.2013 pod č. 3Pv 641/10-50 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené; z dôvodu premlčania skutku, ako priestupku, nebol dôvod na postúpenie veci na priestupkové konanie. Škodou v tomto prípade boli náklady právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní advokátom /trovy obhajoby/, ktoré žalobca uhradil obhajcovi preukázateľne dňa 25.2.2013 vo výške, uplatnenej v tomto konaní, teda skutočná škoda /ujma na majetku žalobcu/, ktorá žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Žalobca si v konaní uplatňoval náhradu sumy 3 131,16 € s prísl. teda vo výške, ako mu ju obhajca vyčíslil a túto mu aj uhradil. Splnenie podmienky predbežného uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu pred podaním žaloby na súd bola žalobcom v konaní preukázaná písomnou žiadosťou zo dňa 22.2.2013, skutkovo a čo do výšky náhrady škody vymedzená zhodne, ako v toto konaní. 1.3. Avšak nebola splnená podmienka podania riadneho opravného prostriedku /sťažnosti/ proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia podľa § 185 ods. 1 zákona č. 301/2015 Z. z. /Trestný poriadok, v znení účinnom od 1.1.2010 do 31.3.2010/. Žalobcovi bolo uznesenie o začatí trestného stíhania voči jeho osobe a o vznesení obvinenia zo dňa 20.10.2010 doručené do vlastných rúk dňa 20.12.2010, ktorý deň pripadol na pondelok. Zákonná lehota 3 dni na podanie sťažnosti, riadneho opravného prostriedku, mu v zmysle cit. ust. Trestného poriadku plynula od 21.12.2010 /utorok/ do 23.12.2010 /štvrtok/, čo bol pracovný deň. Žalobca, ani jeho obhajca, ktorý prevzal splnomocnenie na obhajobu žalobcu v uvedenom trestnom konaní dňa 21.12.2010, riadny opravný prostriedok /sťažnosť/ proti uzneseniu KR PZ v Bratislave, diaľničné oddelenie sp. zn. ČVS: KRP-6/DI-BA-2010 zo dňa 20.12.2010 o začatí trestného stíhania žalobcu a o vznesení obvinenia, nepodal. Podanie podnetu zo dňa 23.3.2011 na preskúmanie zákonnosti postupu podľa § 31 a nasl. zák. č. 153/2011 Z.z. o prokuratúre, ani podanie sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o pribratí znalca do trestného konania za riadny opravný prostriedok /sťažnosť/ proti uzneseniu o začatí trestného stíhania určitej osoby a o vznesení obvinenia tejto osobe v žiadnom prípade nemožno považovať. Pokiaľ žalobca v žalobe aj následne v konaní argumentoval, že nepodanie riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o začatí trestného stíhania žalobcu a o vznesení obvinenia bolo „konvalidované“ podaním podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu OČTK podľa zákona o prokuratúre zo dňa 23.3.2011 a následne aj podaním sťažnosti proti uzneseniu o pribratí znalca zo dňa 30.8.2012, z obsahu a významu samotného pojmu „konvalidácia“ /právny pojem, označujúci zhojenie vady konania, majúceho právne účinky, ktoré by boli pre vadu inak neplatné/ je takéto tvrdenie vylúčené. Ide o zákonnú lehotu v zmysle trestného poriadku, v prípade jej márneho uplynutia odpustenie jej zmeškania nie je prípustné, nie je možné akceptovať, že nepodanie takéhoto riadneho opravného prostriedku možno nahradiť podaním akéhokoľvek iného opravného prostriedku, alebo sťažnosti, proti iným prípadným ďalším rozhodnutiam alebo postupu OČTK. Pokiaľ žalobca namietal, že doposiaľ jeho obhajcovi v trestnom konaní nebolo doručené predmetné uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu a vznesení mu obvinenia, súd dáva do pozornosti dátum, kedy si žalobca, už ako obvinený, zvolil obhajcu. Ak sa tak stalo až po vydaní toho ktorého rozhodnutia v trestnom konaní, v zmysle trestného poriadku nebol žiaden zákonný dôvod na doručovanie obhajcovi obvineného akýchkoľvek rozhodnutí alebo iných súčastí trestného spisu, za dobu do udelenia mu plnomocenstva, ex offo. Práve naopak, podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení úč. ku dňu prevzatia obhajoby, bol obhajca žalobcu, ako obvineného povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. 1.4. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodmi osobitného zreteľa na strane žalobcu, boli vianočné sviatky a teda po prevzatí obhajoby by obhajcom podaná sťažnosť bola podaná oneskorene, takéto tvrdenie súd nemohol akceptovať, vzhľadom na časové súvislosti, ako ich opísal vyššie. Žalobcovi, ako aj jeho obhajcovi, plynula zákonná 3 dňová lehota na podanie sťažnosti v rámci riadneho pracovného týždňa. Žalobca neuviedol žiadnu prekážku objektívneho ani subjektívneho charakteru, pre ktorú z dôvodu až po uplynutí zákonnej 3 dňovej lehoty majúcich byť vianočných sviatkov /od 24.12.2010/ by nemala byť sťažnosť, ako riadny opravný prostriedok, včas podaná. 1.5. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodmi osobitného zreteľa na strane žalobcu, kedy by sa podanie riadneho opravného prostriedku pre vznik nároku na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím nevyžadovalo, bola „chúlostivosť“ situácie, keďže mu bolo vznesené obvinenie pre ublíženie na zdraví 2 maloletých detí, mal teda záujem o riadne vyšetrenie skutku, je možné ľudsky chápať ako pohnútku žalobcu, pre ktorú nepodal riadny opravný prostriedok, vyplývajúcu zrejme z jeho vnútorného psychického rozpoloženie, ako možného vinníka dopravnej nehody, že mal záujem o riadne a objektívne zistenie skutočného priebehu dopravnej nehody a jej následkov na zdravie 2 maloletých detí, z pohľadu zákona o zodpovednosti štátu však súd takéto dôvody nemohol akceptovať. Ak by totiž žalobca riadne a včas uplatnil opravný prostriedok, bolo by o ňom rozhodované. Ak by sťažnosti bolo vyhovené a jeho trestné stíhanie by nepokračovalo, škoda /trovy obhajoby/ by mu vznikla v neprimerane nižšej výške. V prípade zamietnutia sťažnosti by sa skutok i tak ďalej vyšetroval, pričom žalobca by danú podmienku zodpovednosti štátu za škodu mal splnenú. 1.6. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodmi osobitného zreteľa na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, kedy by sa podanie riadneho opravného prostriedku pre vznik nároku na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím nevyžadovalo, sú nezistenie skutočného priebehu dopravnej nehody, diskriminácia osoby žalobcu v tom, že iba on, ako jeden z dvoch účastníkov dopravnej nehody bol trestne stíhaný, nesprávny procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a nesprávne skutkové vyhodnotenie výsledkov vyšetrovania, takéto tvrdenie nebolo možné uznať za dôvodné, nakoľko súdu v predmetnej veci, konajúcemu v režime Civilného sporového poriadku / predtým Občianskeho súdneho poriadku/, neprislúcha akokoľvek hodnotiť činnosť orgánov činných v trestnom konaní, teda ani zaujímať stanoviská k spôsobeniu škody jednotlivými legálnymi úkonmi povereného príslušníka PZ alebo prokurátora, pričom v konaní bolo potrebné vychádzať z toho, že právna fikcia nezákonnosti, uznávaná ustálenou judikatúrou, svedčí len uzneseniu o vznesení obvinenia /ČVS: KRP-6/DI-BA-2010 zo dňa 20.12.2010/, vydanému v tejto veci v pôsobnosti MV SR, nie však akémukoľvek inému konaniu, alebo rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní /viď aj uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 289/2014/. „Podstata nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím sa neviaže na /ne/správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania“ /rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 15/2009/. 1.7. Vzhľadom na nesplnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu žalobu zamietol. 1.8. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., s tým, že o výške rozhodne súd prvej inštancie súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej / § 262 ods. 2 C.s.p./. 2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca vytýkajúc súdu prvej inštancie, že súd neskúmal vec komplexne, nakoľko predkladané dôkazy neposúdil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. V danom prípade sú pre priznanie náhrady škody dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie pre dopravnú nehodu ku ktorej došlo na diaľnici za hustého dažďa, na ktorej dostal šmyk spolu s ďalším motorovým vozidlom, pričom motorové vozidlo žalobcu i druhého vodiča skončili v priekope. Javí sa preto ako diskriminačné, že uznesenie o vznesení obvinenia obdržal iba žalobca, hoci sa ocitol v rovnakom čase, na rovnakom mieste s druhým motorovým vozidlom. Dôvody hodné osobitného zreteľa možno akceptovať, len ak nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym vzťahom, ktorý vylučoval alebo znemožnil jeho podanie. Orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo ako sa zaobchádza s inou osobou v porovnateľnej situácií. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením judikatúra považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu (R37/2014). Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo vedené pre skutok, ktorý nevykazuje znaky trestného činu. Potom nemalo byť začaté ani trestné stíhanie, a teda existuje nezákonné rozhodnutie. Nezákonné uznesenie bolo doručené 21.12.2010. Následne dňa 23.12.2010 bol žalobca vypovedať na diaľničnom oddelení polícií a v ten istý deň odovzdal uznesenie o vznesené obvinenia obhajcovi. Nakoľko bol iba jeden deň pred štedrým večerom podanie sťažnosti by bolo možné až dňa 27.12.2010, teda po uplynutí zákonnej lehoty 3 dní. A preto sťažnosť podaná nebola. Obhajca potom čo prevzal právne zastúpenie podal podnet na preskúmania zákonnosti, čím konvalidoval nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Práve kvôli vianočným sviatkom by obhajcom podaná sťažnosť bola podaná oneskorene. Rovnako za dôvody hodné osobitého zreteľa pokladá i chúlostivosť situácie nakoľko samotné obvinenie z ublíženia na zdraví dvoch maloletých detí na každého človeka určite vplýva negatívne. Keďže došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok a teda nedošlo k naplneniu prvej z troch hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti za štátu a žalobca nepreukázal že v danej právnej veci ide o prípad hodný osobitého zreteľa. Z uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 4. Žalobca v replike uviedol, že aj keď nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia vzťahuje sa na žalobcu druhá veta § 6 odsek 2 zákona 514/2003 Z.z. a to, že ide o prípad hodný osobitého zreteľa. Opätovne zdôraznil diskrimináciu pri začatí trestného stíhania, keďže voči druhému vodičovi obvinenie vznesené nebolo. Poukázal na mimoriadne dovolania generálneho prokurátora, ktoré bolo obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009. Nie je v demokratickom a právnom štáte možné, aby sa žalovaný vyvinil tvrdením, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť kumulatívne splnené podmienky a keďže nepodal ako žalobca proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, tak z uvedeného dôvodu nedošlo k plneniu prvej z troch hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti štátu za škodu. Pritom sa neprihliada na vážnosť procesných chýb. Zotrváva na svojom odvolacom petite. 5. Žalovaný v duplike uviedol, že poukazuje na rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom bolo konštatované, že žalobca neuviedol žiadnu prekážku objektívneho ani subjektívneho charakteru, pre ktorú z dôvodu až po uplynutí zákonnej trojdňovej lehoty by nemala byť sťažnosť ako riadny opravný prostriedok včas podaná, so záverom ktorým sa stotožňuje a rozhodnutie súdu vychádza zo správneho posúdenia veci. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, keď Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, Diaľničné oddelenie Bratislava, voči žalobcovi začalo trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.. Uznesením Okresnej prokuratúry Pezinok č. 3Pv 641/10-50 zo dňa 8.1.2013, právoplatným dňa 6.2.2013, prokurátor rozhodol o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi ako obvinenému. 8. Zo zdôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi neposudzoval iba z hľadiska jeho zákonnosti, resp. nezákonnosti v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tak, ako svoju žalobu postavil žalobca, ale zohľadnil aj právne významnú skutočnosť, že žalobca nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok (sťažnosť). V súlade s názorom súdu prvej inštancie prezentovanom v bode 41. - 44. napadnutého rozsudku možno dospieť k záveru, že hoc boli v danom prípade splnené základné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu (nezákonné rozhodnutie a existencia škody v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím), úspešnosti nároku uplatneného žalobcom bránila podmienka uvedené v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ustanovenie ktoré pre priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podmieňuje podaním riadneho opravného prostriedku poškodeným proti nezákonnému rozhodnutiu. 9. Žalobca absenciu tejto podstatnej okolnosti nerozporuje, a zastáva názor, že aj keď nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia vzťahuje sa na neho druhá veta § 6 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. a to, že ide o prípad hodný osobitého zreteľa. Kľúčovou námietkou prezentovanou v odvolaní je vymenovanie dôvodov (vianočné svatky, chúlostivosť dopadu dopravnej nehody, ktorej boli maloleté deti, poveternostné podmienky a stav cesty, konvalidácia nepodania opravného prostriedku), ktoré z pohľadu žalobcu spĺňajú kritéria dôvodov hodných osobitého zreteľa (boli už len rekapituláciou dôvodov prezentovaných pred súdom prvej inštancie). S týmito dôvodmi sa súd prvej inštancie odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 52 až 54 vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie možno považovať v tomto smere nielen za správne, ale v plnom rozsahu za presvedčivé a vyčerpávajúce, s dôvodmi ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k. 9Co 361/2016-54 zo dňa 29. marca 2018 inštruoval súd prvej inštancie akými úvahami sa má uberať, v prípade, že poškodený nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, ako aj akých kritérií sa má pridŕžať v prípade, že by prichádzalo do úvahy posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, s odkazom na uznesenie NS SR z 29. apríla 2010 sp.zn. 5Cdo 171/2009, kritérií ktorých sa súd prvej inštancie, vzhľadom na tvrdenie žalobcu dôsledne pridŕžal. Vychádzajúc zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe vo všeobecnosti však možno ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.)“. S poukazom na tieto závery prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca neuviedol žiadne subjektívne okolnosti na svojej strane a ani také objektívne skutočnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ktoré by boli dôvodom zakladajúcim aplikáciu výnimky druhej vety ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v dôsledku čoho je nutné považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. 11. Zákonodarca v tomto ustanovení podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu výslovne splnením povinnosti zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej zákonom č. 514/2003 Z.z. na poškodeného vychádzajúci zo zásady ,,právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým,, - „nech si každý chráni svoje práva“ („vigilantibus iura scripta sunt“) ovládajúcej súkromné právo. Jej zmyslom je, aby poškodený vlastným aktívnym konaním zabránil vzniku škody alebo aspoň zredukoval jej rozsah tým, že nezákonné rozhodnutie bude na podklade jeho opravného prostriedku podrobené prieskumu zákonnosti a prípadne zrušené príslušným orgánom v čo najskoršom možnom štádiu konania. V tomto smere pritom nie je rozhodujúce, či takýto opravný prostriedok aj bude úspešný, dôležité je len to, že poškodený využil možnosti dané mu procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie svojich práv. Keďže zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom konaní, a to aj vo fáze prípravného konania. Podaním sťažnosti proti vznesenému obvineniu od počiatku deklaruje svoju nevinu a nezákonnosť rozhodnutia. Opačný výklad by viedol k absolútnej pasivite poškodeného, ktorý napriek tomu, že mal zákonnú možnosť ovplyvniť rozsah škody, túto nevyužil a preniesol ju na iný subjekt s odlišnými úlohami a záujmami v konaní. Súčasne by to viedlo k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky sú a ktoré sú zákonom priamo určené k náprave nezákonností, ktorých sa poškodený podľa zákona č. 514/2003 Z.z. dovoláva a z ktorých svoj nárok na náhradu škody odvodzuje. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia tohto súdu (napr. I. ÚS 188/06). 12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, keď so zreteľom na ust. § 6 ods. 2 O.s.p. nepriznal žalobcovi náhradu škody vzniknutej mu vynaložením nákladov na obhajobu v súvislosti s trestným stíhaním pretože žalobca nepodal riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia, v dôsledku čoho mu v zmysle citovaného ustanovenia právo na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na obhajcu v trestnom konaní nemožno priznať, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p.. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p. ).