Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/265/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010899598 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1010899598.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v spore žalobcu: F.-H. U., bytom Am N. XX, XXX XX R., Y., zast. JUDr. Darina Korábová, Záborského 42, Bratislava, IČO: 41 958 403, proti žalovanému: Slovenská kancelária poisťovateľov, zast. Allianz Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, Bratislava, o zaplatenie 2.154,91 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 18C 61/1998-436 zo dňa 13.03.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 18C 61/1998-436 zo dňa 13.3.2018 v napadnutej časti, týkajúcej sa priznanej sumy žalobcovi p o t v r d z u j e. Vo výroku o náhrade trov konania v súvislosti s uplatneným nárokom m e n í rozsudok tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. V časti o zaplatenie 508,20 eur, v ktorej bolo konanie zastavené, m e n í rozsudok vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1.482,87 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 1.482,87 Eur od 03.03.1998 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 508,20 Eur titulom náhrady škody zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. 2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaviazania Slovenskej poisťovne, a.s., t.j. právneho predchodcu žalovanej k zaplateniu 4.214,58 DM s prísl. titulom poistného plnenia za účelom náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku dopravnej nehody dňa 12.09.1997 pri obci D. T. okr. R. vodičom motorového vozidla zn. A. D. Y. W. XX-XX, N. J., prevádzkovateľ ktorého, J. E., mal uzatvorenú poistnú zmluvu ohľadom zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so Slovenskou poisťovňou, a.s. V súvislosti s likvidáciou poistnej udalosti si žalobca uplatnil voči Slovenskej poisťovni, a.s. škodu vo výške 13.944 DM. Uplatnená škoda pozostávala: zo skutočnej škody na vozidle vo výške 11.900 DM, vzhľadom k tomu, že všeobecná hodnota motorového vozidla zn. Volswagen Vento v čase dopravnej nehody, podľa znaleckého ohodnotenia nemeckou znaleckou spoločnosťou Podnikom Ingolstadt - odbor posudkov, zodpovedala sume 12.500 DM a žalobca použiteľné zvyšky motorového vozidla po dopravnej nehode, keďže sa jednalo o totálnu škodu, predal za sumu 600 DM, zo škody na batožine vo výške 914 DM, z nákladov na prenájom motorového vozidla na dobu 14 dní po 71 DM /deň v celkovej výške 994 DM, z telefonických nákladov a výdavkového paušálu vo výške 96,58 DM, z nákladov na odhlásenie vozidla vo výške 40 DM. Slovenská poisťovňa, a.s. v súvislosti s poistnou udalosťou žalobcovi uplatnenú škodu čiastočne uhradila a to tak, že zo skutočnej škody na motorovom vozidle zaplatila 9000 DM, zo škody na batožine uhradila 640 DM, z telefónnych výdavkov a paušálnych výdavkov uhradila 50 DM, náklady na odhlásenie vozidla vo výške 40 DM uhradila v plnom rozsahu. Žalobca s takýmto postupom poisťovne nesúhlasil a prostredníctvom predmetnej žaloby sa domáhal zaviazania poisťovne k zaplateniu zostatku neuhradenej škody. 3. Slovenská poisťovňa, a.s. Bratislava sa písomne vyjadrila podaním zo dňa 07.09.1998 v ktorom žiadala predmetnú žalobu zamietnuť. Vo svojom stanovisku uviedla, že poistnú udalosť eviduje pod číslom 97-13677/36-427 DE. Žalobcovi bola doteraz vyplatená z celkovo uplatneného nároku vo výške 13.984,50 DM suma 9.770 DM. Škoda na vozidle žalobcu, na jeho žiadosť, bola likvidovaná ako totálna. Výpočet náhrady skutočnej škody bol vykonaný podľa Zásad pre oceňovanie motorových vozidiel ich častí a skupín, ktoré sú spracované v súlade so Znaleckým štandardom, schváleným Ministerstvom spravodlivosti SR zo dňa 1. júla 1990 pod č.j.7282/90-50. Na základe výpočtov bola hodnota zvyškov stanovená na sumu 3.500 DM, t.j. 27,9 % z obecnej ceny vozidla 12.500 DM. Z požadovanej náhrady škody na batožine a veciach osobnej potreby vo výške 914 DM bolo uhradené 30 %, t.j. suma 640, DM z dôvodu, že žalobca nepredložil nadobúdajúcu cenu a čas nadobudnutia poškodených vecí. Žalobca žiadal náhradu za prenájom náhradného vozidla 14 dní á 71 DM sumu 994 DM. Jednalo sa o tzv. paušálne odškodnenie spojené so stratou možnosti používať motorové vozidlo z dôvodu poškodenia. Paušálne odškodnenie bolo zamietnuté z dôvodu, že žalobca nepredložil účet. Výdavky spojené s telefonátmi, poštovým a iné výdavky boli priznané podľa doložených podkladov sumou 50 DM. Výdavky paušálne v sume DM 60,- považovala, prihliadnuc na celkovú výšku odškodnenia, za neprimerané. 4. Uznesením prvoinštančného súdu zo dňa 07.01.2009 bola pripustená zmena žaloby spočívajúca v prepočte uplatnenej škody z menovej jednotky DM na EUR-o z dôvodu zániku menovej jednotky DM, t.j. na 2.154,91 Eur s prísl.. 5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že v dôsledku dopravnej nehody ku ktorej došlo dňa 12.09.1997 a ktorú zapríčinil vodič motorového vozidla zn. A. D. T. W. XX-XX, žalobcovi bola spôsobená vecná škoda a škoda na motorovom vozidle, ktorú si žalobca uplatnil voči právnemu predchodcovi žalovaného titulom zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uzatvoreného medzi poisťovňou a prevádzkovateľom motorového vozidla J.m. Titulom odškodnenia žalobca požadoval náhradu škody na motorovom vozidle vo výške 6.084,47 Eur (11.900 DM) nakoľko vychádzal z hodnoty vozidla pred dopravnou nehodou vo výške 12.500DM, od ktorej odrátal hodnotu predaných použiteľných zvyškov vo výške 306, 78 Eur (600 DM), náhradu škody na batožine vo výške 467,32 Eur (914 DM ) ktorej súpis a hodnotu vyčíslil nasledovne: kožený kufor l ks v hodnote 127,82 Eur (250 DM), kožená kabelka v hodnote 43,46 Eur (85 DM), cestovná kožená taška v hodnote 76,69 Eur (150 DM), termoska v hodnote 39,88 Eur (78 DM), kozmetická taška s kozmetikou 2 ks v hodnote 76,69 Eur (150 DM), deka 1 ks v hodnote 17,89 Eur (35 DM), krabice 2 ks v hodnote 8,18 Eur (16 DM), znehodnotené darčeky v hodnote 76,69 Eur (150 DM), náklady na prenájom náhradného motorového vozidla vo výške 508,20 Eur (994 DM) v čase od 27.09.1997 do 30.10.1997. Súčasne k uplatnenej škode pripojil čestné vyhlásenie, nakoľko nedisponoval dokladmi o nadobudnutí vyššie uvedených vecí, ktorých náhradu škody si uplatňoval. Taktiež si uplatnil náhradu nákladov spojených s odhlásením vozidla vo výške 40 DM a nákladov spojených s riešením náhrady škody (telefónne výdavky vo výške 36,58 DM, výdavkový paušál vo výške 60 DM) v celkovej výške 96,58 DM. Uplatnenú náhradu škody podložil požadovanými listinnými dôkazmi (znalecký posudok vypracovaný nemeckou spoločnosťou Podnik INGOLSTADT, odbor posudkov zo dňa 13.11.1997 ohľadom zostatkovej hodnoty použiteľných zvyškov a porovnateľnej hodnoty vozidla v čase pred dopravnou nehodou, výpismi z telefónneho účtu žalobcu, doklad o nákladoch spojených s odtiahnutím motorového vozidla žalobcu, a pod.). Z oznámenia Slovenskej poisťovne zo dňa 03.03.1998 súd prvej inštancie mal za preukázané, že poisťovňa žalobcovi nahradila škodu na vozidle ako skutočnú škodu vo výške 9.000 DM, nakoľko hodnotu použiteľných zvyškov vyčíslila na sumu 3.500 DM, náklady spojené s odhlásením vozidla vo výške 40 DM, škodu na batožine vo výške 640 DM, výdaje na telefón a poštovné podľa predložených dokladov vo výške 50 DM. Náklady spojené s prenájmom motorového vozidla vo výške 994 DM poisťovňa neuhradila z dôvodu, že žalobca nepredložil účet za prenájom náhradného vozidla a uvedený nárok nie je možné podľa slovenských právnych predpisov odškodniť paušálom. Z uvedeného teda vyplýva, že poisťovňa žalobcu odškodnila len čiastočne vo výške 9.730 DM, t.j. 4.974,94 Eur. V predmetnom konaní nebola sporná otázka základu právneho nároku žalobcu na náhradu škody titulom plnenia z poistnej udalosti, ale sporná bola otázka výšky uplatnenej náhrady škody pokiaľ ide o škodu na motorovom vozidle, škodu na batožine, náklady spojené s nájmom náhradného motorového vozidla a paušálnych výdavkov spojených s uplatnením náhrady škody. 6. Pokiaľ ide o právnu úpravu náhrady škody, vzhľadom k tomu, že účastníkom dopravnej nehody bol cudzí štátny príslušník, pri posudzovaní a rozhodovaní o nárokoch na náhradu škody súd prvej inštancie vychádzal z právnych noriem platných v čase, kedy k dopravnej nehode došlo a kedy nárok bol uplatnený na súde, t.j. vyhlášky č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody, ďalej podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. 7. Predmetom žaloby je nárok na náhradu škody spočívajúci v rozdielnom ocenení odpočítateľných zvyškov motorového vozidla. Tento rozdiel bol spôsobený tým, že podľa znaleckého posudku nemeckej znaleckej kancelárie bola hodnota zvyškov ocenená sumou 600 DM, pričom Slovenská poisťovňa a.s. zvyšky ocenila sumou 3.500 DM s poukazom na platné cenové relácie, resp. postup pri oceňovaní na území Slovenskej republiky. Nesporným faktom je, že rozhodné právo podľa vyhl. 130/1976 Zb. určuje okrem iného aj spôsob a rozsah náhrady škody, tento sa však riadi ustanoveniami § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka z ustanovení, z ktorého rozhodne nevyplýva, že pri určení výšky škody sa musí vychádzať z cenových relácií platných na území Slovenska. Účelom práva na náhradu škody je v plnom rozsahu nahradiť majetkovú ujmu, ktorú poškodený utrpel v dôsledku protiprávnej činnosti tretej osoby. V prípade, ak by súd za daných okolností súhlasil s argumentáciou žalovanej došlo by k popretiu zásady upravenej v § 443 Občianskeho zákonníka, a to zásady reparačnej. Rozdielnosť v spôsobe výpočtu ceny odpočítateľných zvyškov nemôže byť na ťarchu poškodeného a preto je podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné vychádzať z ceny uvedenej v znaleckom posudku nemeckej znaleckej kancelárie vo výške 600 DM, ktorá zodpovedá spravodlivému vyrovnaniu spôsobenej škody na motorovom vozidle (KS BA 6Co 433/2012-225). Nič na veci nemení ani znalecký posudok vypracovaný pre potreby súdneho konania, nakoľko znalecké dokazovanie bolo nariadené na návrh žalovaného, ktorý súčasne bol súdom vyzvaný na oznámenie otázok, ktoré mal znalec v znaleckom posudku zodpovedať. Znalecký posudok vychádzal pri určení hodnoty použiteľných zvyškov z metodiky výpočtu platnej na území SR (znalecký štandard schválený MS SR zo dňa 01.07.1990 č.j. 7282/90-50), bez toho aby zohľadnil cenové relácie odpredaja použiteľných zvyškov vozidla na území Nemeckej spolkovej republiky v dotknutom časovom období a preto súd prvej inštancie jeho závery vzhľadom na vyššie uvedené nepovažoval za relevantné pri rozhodovaní o náhrade škody aj vzhľadom k právnemu názoru Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.10Co 134/2003 „...hodnota zvyškov vozidla sa pritom nerovná kúpnej cene, za ktorú ich žalobca predal tretej osobe, pretože kúpna cena je vždy výsledkom dohody predávajúceho a kupujúceho a táto sa môže od objektívnej trhovej hodnoty líšiť. Z uvedeného dôvodu ustálil, že je potrebné prihliadať na cenu použiteľných zvyškov vozidla, uvedenú v nemeckom znaleckom posudku, ktorý reflektuje na cenové relácie v SRN. Nakoľko v prejednávanej veci sa kúpna cena, za ktorú Žalobca predal použiteľné zvyšky tretej osobe rovná hodnote použiteľných zvyškov, uvedených v nemeckom posudku DEKRA". Preto žalobe v tejto časti v plnom rozsahu vyhovel. Pokiaľ ide o náhradu nákladov za prenájom motorového vozidla žalobcom, tieto v priebehu konania žalovaný žalobcovi uhradil v žalovanej výške a preto v tejto súvislosti žalobca podaním zo dňa 15.01.2018 žiadal o pripustenie zmeny žaloby, nakoľko vo vzťahu k istine za náhradu nákladov spojených s prenájmom vozidla žalobu zobral späť avšak žalobu súčasne rozšíril o sumu 1.779,55 Eur ktorá predstavovala výpočet úrokov z omeškania od 03.03.1998 do l9.01.2018, kedy došlo k zaplateniu uplatnených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Uznesením zo dňa 13.02.2018 vyhlásenom na pojednávaní súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil v navrhovanom znení. Pri posudzovaní otázky oprávnenosti nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania z uplatnenej náhrady nákladov za prenájom motorového vozidla, súd prvej inštancie zohľadnil argumentáciu žalovanej založenú na tvrdení, že žalobca pri uplatnení nároku na náhradu tohto nákladu nedoložil žiaden relevantný doklad preukazujúci jeho existenciu. Faktom je, že z dokumentácie, ktorá tvorila prílohy k žalobe vyplýva, že tento nárok bol žalobcom uplatnený ako príloha k listu zo dňa 28.11.1997 tak, že požadoval preplatiť od poisťovne náklady za náhradné vozidlo v rozsahu 14 dní a 71 DM. Nárok bližšie nešpecifikoval. Z dokladov predložených žalovaným v priebehu konania súdu prvej inštancie nevyplýva, že by s takýmto dokladom disponoval. Zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a prenajímateľom náhradného motorového vozidla žalobca súdu prvej inštancie prvýkrát predložil ako prílohu s podaním žalobcu zo dňa 20.03.2014. Avšak údaje, resp. podmienky prenájmu motorového vozidla nekorešpondujú s údajmi uvedenými žalobcom pri výpočte nákladov za prenájom. Podľa zmluvy o nájme motorového vozidla uzatvorenej medzi žalobcom a Autohaus Rochitz Mitte GmbH zo dňa 27.09.1997 vyplýva, že žalobca si prenajal vozidlo na dobu od 27.09.1998 do 30.10.1998 za cenu 211 DM/deň, pričom od poisťovne požadoval náhradu vo výške 71 DM/deň. Nie je teda zrejmé, či zmluva predložená žalobcom v konaní je zmluvou, ktorá zakladá právny nárok žalobcu na náhradu nákladov vynaložených na prenájom motorového vozidla. Taktiež z obsahu korešpondencie založenej v spise medzi právnym zástupcom žalobcu JUDr. Friedlom a poisťovňou v roku 1997 a 1998 v súvislosti s likvidáciou škody nevyplýva, žeby takýto doklad bol poisťovni doručený a žeby ohľadom objasnenia uplatneného nároku, ktorý nezodpovedal nákladom podľa tejto zmluvy sa viedla akákoľvek komunikácia. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu v časti o priznanie úrokov z omeškania z istiny zodpovedajúcej nákladom spojeným s nájmom zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal, že by si svoj nárok u žalovaného riadne a včas uplatnil a že by sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Pokiaľ ide škodu na batožine, žalobca túto uplatnil vo výške 467,32 Eur (914 DM) a súčasne v tejto súvislosti rozsah a výšku škody podložil čestným vyhlásením, nakoľko nedisponoval dokladmi o nadobudnutí vecí. Veci, ktoré žalobca žiadal preplatiť sú veci bežného charakteru, ktoré korešpondujú situácii v ktorej sa žalobca s manželkou nachádzal v čase dopravnej nehody (pobyt na Slovensku) takže podľa názoru súdu prvej inštancie pri posudzovaní uplatnenej výšky škody je akceptovateľná výška škody uvedená žalobcom a doložená čestným vyhlásením, bez predloženia dokladov o nadobudnutí, nakoľko sa nejedná o veci umelecké alebo inak výnimočné, pri ktorých by bolo na mieste takýto doklad archivovať ale o veci bežnej spotreby. Avšak je potrebné prisvedčiť žalovanému, že žalobca v tomto smere má dôkaznú povinnosť najmä z hľadiska preukázania rozsahu škody. Žalobca nepredložil okrem svojho vyhlásenia žiaden doklad (súpis poškodených vecí v zázname o dopravnej nehode, fotodokumentácia poškodených vecí), ktorým by doložil alebo podporil svoje tvrdenia o existencii škody na batožine a teda oprávnenosť svojho nároku. Preto súd prvej inštancie aj v tejto časti nárok žalobcu zamietol. Nárok žalobcu na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 46,58 DM t.j. 23,82 Eur súd prvej inštancie tiež zamietol. V tomto smere sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca nepreukázal ich opodstatnenosť. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 508,20 Eur titulom náhrady škody za náklady spojené s prenájmom motorového vozidla zastavil z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k dobrovoľnej úhrade nároku v priebehu konania, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu v tejto časti späť. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa zásady úspechu vo veci (§ 255, § 262 CSP). Žalobca mal úspech len čiastočný a preto súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 50% (celková pohľadávka predstavovala sumu 3.934,46 Eur t.j. 1646,71Eur + 1.779,55 Eur + 508,20 Eur, z toho 1 %=39,34 Eur a 1991,07 Eur t.j. 1482,87 Eur +508,20 :39,34 = 50,6%). 9. Proti prvému a poslednému výroku rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania. 10. V podanom odvolaní žalovaný uviedol, že podľa rozsudku súd prvej inštancie posudzoval rozhodné právo podľa Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody, t. j. vyhlášky č. 130/1976 Zb. (ďalej len Dohovor), čo považuje žalovaný za správne. Taktiež považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že rozhodným hmotným právo podľa Dohovoru je slovenské právo a taktiež súd prvej inštancie správne skonštatoval, že rozhodným právom sa spravuje o. i. aj spôsob a rozsah náhrady škody. Napriek týmto záverom súd prvej inštancie priznal náhradu škody (doplatok) aplikujúc pri výpočte posudok vypracovaný nemeckým subjektom DEKRA a nie podľa znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný pre potreby tohto súdneho konania - spornou bola otázka odpočítateľných zvyškov. Súd prvej inštancie prekvapivo založil svoj prísudok na úvahe, že je potrebné prihliadať na cenu použiteľných zvyškov v nemeckom znaleckom posudku, ktorý podľa odôvodnenia súdu reflektuje na cenové relácie v SRN. Žalovaný poukazuje na to, že z posudku nemeckej spoločnosti DEKRA je k hodnote 600 DM uvedené len stručne, že zostatková hodnota podľa existujúcich ponúk činí 600 DM a to vrátane DPH, pričom však k posudku nie sú žiadne ponuky doložené, čo robí posudok nepreskúmateľným. Na rozdiel od toho, znalecký posudok vypracovaný v konaní vychádzal pri stanovení zvyškov z pomerného technického stavu jednotlivých skupín so zohľadnením rozsahu poškodenia, pričom vychádzal zo všeobecnej hodnoty 12.500 DM (teda z rovnakej hodnoty ako je uvedená v posudku nemeckej spoločnosti DEKRA). Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie mal zohľadniť závery znaleckého dokazovania, nakoľko zohľadnenie nemeckých reálií pri súčasnom konštatovaní o rozhodnom slovenskom hmotnom práve podľa žalovaného neobstojí. Úprava a unifikácia rozhodného práva použiteľného na dopravné nehody kolíznou normou by nemala zásadný význam, ak by súčasne bolo vždy potrebné zohľadňovať pomery (reálie) v štáte pobytu poškodeného, či v štáte štátnej príslušnosti poškodeného. Žalovaný má za to, že výška peňažnej náhrady škody sa má stanoviť podľa slovenského práva objektívne a nezávisle na okolnostiach nesúvisiacich so škodovou udalosťou, teda napríklad aj na okolnosti pobytu/štátnej príslušnosti poškodeného. Pre rozhodnutie o hodnote zvyškov nemôže byť rozhodné, za akú sumu boli zvyšky predané alebo ponúknuté alebo akým spôsobom je v individuálnom prípade poškodený subjekt spôsobilý ako schopný naložiť s touto hodnotou. Neobstojí preto odkaz na to, za akú cenu boli zvyšky odpredané, konkrétne odkaz na to, že žalobca predal zvyšky za sumu uvedenú v nemeckom posudku je nepreskúmateľná a súd práve za účelom zistenia hodnoty zvyškov nariadil znalecké dokazovanie, ktorého závery v konečnom dôsledku nepovažoval za relevantné pri rozhodovaní o náhrade škody. Vzhľadom na uvedené považuje žalovaný plnenie Slovenskej poisťovne, a.s. pred podaním žaloby v sume 9000 DM realizované z titulu náhrady skutočnej škody na vozidle za úplnú náhradu škody na vozidle o nárok žalobcu na úhradu ďalšej sumy 1.482,87 Eur za nedôvodný. Výrok o trovách konania napáda žalovaný vzhľadom na to, že je závislý na úspechu strán v konaní a vzhľadom na to, že priznanie sumy 1,482,87 Eur napáda, výsledný úspech žalobcu by sa zamietnutím uvedenej sumy znížil. Výrok rozsudku o trovách nepovažuje žalovaný za správny aj z toho dôvodu, že ak každá strana mala úspech v rozsahu 50%, potom náhrada trov konania v prospech žalobcu je nedôvodná. 11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru, súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania v predmetnom konaní úplne zistil skutkový stav veci, na zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia, tie správne vyložil a náležite odôvodnil, pričom napadnuté výroky rozsudku sú vecne správne. Žalovaný v rámci odvolania neuvádza žiadne relevantné právne argumenty, na ktoré by bolo možné v odvolacom konaní prihliadať, prípadne argumenty, ktoré by z jeho strany už neboli bývali odzneli a to v rámci jednotlivých pojednávaní, ako aj v rámci písomných vyjadrení žalovaného, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie sa dôkladne zaoberal právnou argumentáciou, ako aj skutkovými tvrdeniami obidvoch strán sporu. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že nemecký znalecký posudok je nepreskúmateľný z dôvodu, že v ňom údajne absentujú existujúce ponuky na odkúpenie použiteľných zvyškov poškodeného vozidla. S týmto názorom sa však žalobca nestotožňuje, nakoľko v nemeckom znaleckom posudku je spomedzi všetkých ponúk vyhodnotená ponuka kupujúceho na odkúpenie použiteľných zvyškov vozidla po totálnej škode vo výške 600 DM ako najvýhodnejšia. Okrem uvedenej konštatácie žalovaný neuvádza, v rozpore s akým predpisom by mal byť nemecký znalecký posudok vypracovaný resp. ktorý právny predpis určuje, že v nemeckom znaleckom posudku by mali byť uvedené všetky trhové ponuky na odkúpenie použiteľných zvyškov vozidla v mieste bydliska poškodeného žalobcu. Ak v zmysle ustálenej judikatúry slovenských a českých súdov treba vychádzať z cenových relácií v SRN, musí sa to týkať aj hodnoty zvyškov vozidla žalobcu. Nakoľko sa v tomto prípade kúpna cena, za ktorú žalobca predal použiteľné zvyšky tretej osobe, rovnala hodnote použiteľných zvyškov, uvedených v nemeckom Znaleckom posudku, žalobca je toho názoru, že súdom prvej inštancie priznaná suma náhrady škody žalobcovi zodpovedá princípu tzv. plného odškodnenia poškodeného. S poukazom na prítomnosť tzv. cudzieho prvku v podobe účastníka dopravnej nehody, ktorý je občanom iného štátu, ako SR, je pritom náprava stavu do jeho majetku spravidla realizovaná tam, kde je vec užívaná, čo je v konkrétnej veci miesto bydliska žalobcu ako poškodeného. V nadväznosti na vyššie uvedené je preto žalobca toho právneho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý pri určovaní výšky škody vychádzal z nemeckého znaleckého posudku je v súlade s ustálenou judikatúrou slovenských a českých súdov. V ďalšej časti žalovaný namieta správnosť napadnutého rozsudku aj s poukazom na to, že v konaní bol súdom prvej inštancie nariadený znalecký posudok č. 63/2017, záver ktorého údajne potvrdil správnosť výpočtu skutočnej škody v procese likvidácie poistnej udalosti interným kalkulačným programom žalovaného. Ako však z obsahu súdneho spisu vyplýva, správnosť záveru slovenského znaleckého posudku žalobca spochybnil v celom rozsahu a vyvrátil ho na základe ďalšieho listinného dôkazu, ktorým je odborné vyjadrenie k výpočtu výšky škody. Ako vyplynulo z predloženého odborného vyjadrenia, výpočet výšky škody na vozidle Volkswagen je z technického hľadiska v zásade porovnateľný s výpočtom výšky škody v nemeckom znaleckom posudku. Na základe vyššie uvedeného, žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutej časti potvrdil, nakoľko je vecne a právne správny a aby žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 12. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, bolo doručené žalovanému s možnosťou opätovného vyjadrenia sa, tento však svoje oprávnenie v súlade s § 374 ods. 1 CSP nevyužil. 13. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. 14. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.482,87 Eur spolu s príslušenstvom je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v odvolaní k predmetnému výroku neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 15. Žalobca v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nepreukázané. V podanom odvolaní namietal, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu, ktorý pri výpočte náhrady škody (doplatku za odpočítateľné zvyšky) aplikoval posudok vypracovaný nemeckým subjektom a nie podľa znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný pre potreby daného súdneho konania. 16. V predmetnom spore medzi stranami nebolo sporné, kto predmetnú dopravnú nehodu zavinil, ani to, že v dôsledku danej dopravnej nehody došlo k poškodeniu motorového vozidla žalobcu a že išlo o totálnu škodu, ale bola sporná hodnota zvyškov vozidla. Žalovaný, resp. Slovenská poisťovňa, a.s. vychádzal z toho, že hodnota zvyškov vozidla je podľa platných cenových relácií na území SR 3.500 DM, zatiaľ čo žalobca vychádzal z posudku nemeckej spoločnosti, podľa ktorého hodnota zvyškov predstavuje 600 DM. Tento rozpor sa prejavil v tom, že žalovaný a žalobca vyčíslili rozdielne vzniknutú škodu. 17. Krajský súd v Bratislave už vo svojom uznesení č. k. 10Co 134/03-69 zaujal stanovisko, že pri určení výšky škody treba vychádzať z cenových relácií v Spolkovej republike Nemecko a že nemôže byť žalobcovi na ujmu, že si vozidlo nechal obhliadnuť v SRN. Na tomto právnom názore zotrváva odvolací súd aj v prejednávanom prípade. V čl. 8 bod 4 vyhlášky č. 130/1976 Zb. sa ustanovuje, že rozhodné právo určuje okrem iného aj spôsob a rozsah náhrady škody. Toto ustanovenie treba vykladať tak, že spôsob a rozsah náhrady škody sa v prípade dopravnej nehody, ku ktorej došlo na území SR, riadi ustanoveniami § 442 až 449 Občianskeho zákonníka. Z tohto článku vyhlášky č. 130/1976 Zb. však nemožno vyvodiť, že by sa pri určení výšky škody muselo vychádzať z cenových relácií na území SR. 18. Ak teda treba vychádzať z cenových relácií v SRN, musí sa to týkať aj hodnoty zvyškov vozidla žalobcu. Vzhľadom na to treba podľa názoru odvolacieho súdu vychádzať z posudku nemeckej spoločnosti, podľa ktorého cena zvyškov vozidla predstavovala 600 DM. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca rozporoval znalecký posudok č. 63/2017 vypracovaný slovenským znalcom a keďže k dopravnej nehode došlo v roku 1997, pričom žalobca už predmetné vozidlo nevlastní, bolo by v súčasnosti nehospodárne a pravdepodobne aj nemožné ďalším dokazovaním zisťovať hodnotu zvyškov predmetného vozidla, a preto súd prvej inštancie vychádzal správne z posudku nemeckej spoločnosti, ktorej zistenia odzrkadľovali najpresnejší pohľad na vtedajší stav motorového vozidla. 19. K obrane žalovaného treba uviesť, že v súdnom spise sa nachádzajú fotografie poškodeného vozidla žalobcu. Žalovaný tvrdil, že nie všetky súčiastky boli na vozidle poškodené, čo je možno z predmetných fotografií vyvodiť, a preto podľa jeho názoru bola cena zvyškov vyššia. Táto skutočnosť však nemá význam pre rozhodnutie prejednávanej veci, nakoľko medzi stranami nebolo sporné, resp. žalovaný túto skutočnosť nenamietal, že došlo k totálnej škode. Taktiež neobstojí námietka žalovaného, že z posudku nemeckej spoločnosti sa nedá zistiť, ktoré konkrétne časti vozidla boli poškodené. Treba súhlasiť so žalobcom, že v spomenutom znaleckom posudku sú uvedené poškodené časti vozidla a aj výška nákladov na jeho opravu. Náklady na opravu predmetného vozidla však neboli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Ako už je uvedené vyššie, medzi stranami nebolo sporné, že išlo o totálnu škodu a že výška škody sa vyčísli ako rozdiel medzi všeobecnou hodnotou vozidla pred poškodením a hodnotou jeho zvyškov. 20. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri určení ceny zvyškov správne vychádzal z posudku nemeckej spoločnosti, ktorá tieto zvyšky ocenila na sumu 600 DM a potom správne priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 1.482,87 Eur spolu s príslušenstvom. Odvolací súd preto v tejto časti daný výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil s poukazom na § 387 ods. 1 CSP. 21. Avšak, čo sa týka výroku o náhrade trov konania, žalovaný správne namietal nesprávnosť výpočtu ich výšky zo strany súdu prvej inštancie. Tento rozhodol tak, že uviedol, že žalobca mal úspech len čiastočný a preto mu priznal nárok vo výške 50%, ktoré vypočítal tak, že celková pohľadávka tvorila 3,934,46 Eur, t. j. 1.646,71 Eur + 1.779,55 Eur + 508,20 Eur, z toho 1 % = 39,34 Eur a 1991,07 Eur, t. j. 1.482,87 Eur + 508,20 eur : 39,34 = 50,6 %. Takýto výpočet súdu prvej inštancie sa javí ako zmätočný a nesprávny. 22. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 CSP ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. To znamená všetkých trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania. 23. Žalovaný v odvolaní namietal, že ak každá strana mala úspech v rozsahu 50 %, potom náhrada trov konania v prospech žalobcu je nedôvodná. Aj keď súdu prvej inštancie výpočtom vyšiel úspech žalobcu na 50,6 %, možno podľa názoru odvolacieho súdu skonštatovať vzhľadom na nepatrnosť (0,6 %), že mal v konaní polovičný úspech, od ktorého je potrebné odrátať polovičný úspech žalovaného, a preto správne žalovaný v odvolaní namietal, že takýmto určením s poukazom na vyššie uvedené, sa dospeje k záveru, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že daný výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania je potrebné v súlade s § 388 CSP zmeniť tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na ich náhradu, pokiaľ ide o náhradu trov v súvislosti s uplatneným nárokom. V danej veci ale okresný súd konanie v časti o zaplatenie 508,20 eur zastavil a preto v tejto časti bolo potrebné rozhodnúť o náhrade trov prvoinštančného konania podľa zásady zavinenia sporu podľa § § 256 ods. 1 CSP. Podľa tohto ustanovenia, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Otázka zavinenia zastavenia konania má pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa vyššie uvedeného ustanovenia osobitný význam - pokiaľ totiž strana v konaní zavinila, že sa konanie muselo zastaviť, súd prizná druhej procesnej strane náhradu trov konania, ktoré v konaní účelne vynaložila na uplatňovanie alebo bránenie ich práva. Pri riešení otázky, či účastník konania zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, treba vychádzal výlučne z procesného hľadiska a so zreteľom na procesný výsledok. 25. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 508,20 Eur titulom náhrady škody za náklady spojené s prenájmom motorového vozidla zastavil z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k dobrovoľnej úhrade nároku v priebehu konania, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu v tejto časti späť. V danom prípade preto trovy konania pri zastavení konania zavinil žalovaný tým, že túto sumu zaplatil až po podaní žaloby, v dôsledku toho je povinný nahradiť trovy konania žalobcovi. A preto aj v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. 26. Čo sa týka trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalovaného, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku, ktorým súd rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1.482,87 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6% zo sumy 1.482,87 Eur od 03.03.1998 do zaplatenia a proti výroku o náhrade trov konania. 27. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).