Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/180/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201278 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1017201278.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., IČO: 35 918 519, Račianska 184/B, Bratislava, zastúpený: LEGAL & CORP s.r.o., Gajova 11, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného č. 1100302/1/605826/2013/1042 zo dňa 17.12.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh na prerušenie konania z a m i e t a. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnymi orgánmi 1. Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu podľa § 44 až § 47 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 2. Kontrolou predložených dokladov a vykonaných šetrení správca dane zistil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 199 500,00 Sk. Uplatnené právo na odpočítanie dane doložil vyhotovenou dodávateľskou faktúrou č. 20080920 zo dňa 30.09.2008, v celkom sume 1 249 500,00 Sk, z toho DPH v sume 199 500,00 Sk, na ktorej bol uvedený, ako dodávateľ daňový subjekt H.T.KOV s.r.o., Nerudova č. 14, Košice, IČO: 36 215007, DIČ: 2020037646. Z údajov uvedených na faktúrach nie je zrejmé, aký tovar, resp. služby boli zhotoviteľom spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. v prospech spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o. dodané. Ku faktúram neboli priložené ani žiadne súpisy vykonaných prác a ani kontrolovaný daňový subjekt žiadne súpisy vykonaných prác, ani stavebný denník správcovi dane nepredložil. 3. Podľa údajov uvedených na predmetných faktúrach spoločnosť H.T.KOV s.r.o. mala, na základe zmluvy o dielo na zhotovenie stavby zo dňa 20.03.2006, zabezpečiť stavebné práce v prospech spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o. V zmysle predloženej zmluvy o dielo na zhotovenie stavby zo dňa 20.03.2006 medzi objednávateľom AUTO ROTOS - ROZBORA, Račianska č. 184/B, IČO: 35918519 (nie je uvedený správny názov spoločnosti, chýba v obchodnom mene text: „s.r.o.“, nie je uvedené PSČ a názov mesta v sídle spoločnosti „Bratislava“) a zhotoviteľom H.T.KOV s.r.o., Nerudova č. 14, 040 01 Košice, IČO: 36215007 sa zhotoviteľ zaviazal zabezpečiť v termíne od 30.3.2008 do 20.09.2008, a) výmenu fóliovej strechy pre Autosalón Škoda VW so súvisiacimi klampiarskymi prácami, opravu presvetleného kužeľa strechy, odstránenie zatekania v cene s DPH 5 752 591,- Sk, b) dodávku a montáž strešných nosníkov pre halu Kontroly originality v cene s DPH 1 863 409,- Sk, c) dodávku a montáž oceľových schodov vrátane nerezového obloženia a nerezového zábradlia do priestorov autosalónu A 1 a dodávku a montáž oceľových točitých schodov so zábradlím do haly Kontroly originality v cene s DPH 1 249 500,- Sk. 4. Správca dane v rámci iného daňového konania požiadal Daňový úrad Košice (list číslo 91020405/1/74373/2012/Sia zo dňa 14.02.2012 a list číslo 9102405/1/380522/2012/Sia) o preverenie reálnosti dodania tovarov a služieb spoločnosťou H.T.KOV s.r.o., ktoré boli deklarované na vyhotovených faktúrach (v rokoch 2007, 2008, 2009 a 2010) v prospech odberateľa spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. Dňa 18.04.2013 prijal Daňový úrad Bratislava odpoveď na vydané dožiadanie, v ktorej miestne príslušný správca dane spoločnosti H.T.KOV s.r.o. informoval správcu dane o ústnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo s konateľom uvedenej spoločnosti p. L. (podľa údajov zapísaných v obchodnom registri menovaný bol od 05.04.2007 do 18.09.2009 jediným štatutárnym zástupcom spoločnosti H.T.KOV s.r.o., ktorá je od 14.07.2009 zrušená a od 19.09.2009 z OR vymazaná - dôvod výmazu ex offo výmaz). 5. Konateľ daňového subjektu H.T.KOV s.r.o. Peter Kotúč bol vypočutý ako svedok miestne príslušným správcom dane (Daňovým úradom Košice) dňa 11.04.2012 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9800402/1/850616/2012 dňa 11. 04. 2012). Z dôvodu, že predmetná faktúra (v zmysle zmluvy o dielo) mala preukazovať zabezpečenie dodávateľských stavebných prác spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. v prospech spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., pracovníci správcu dane predložili Petrovi Kotúčovi predmetné faktúry k nahliadnutiu, ktorý sa ku všetkým predloženým faktúram vyjadril, že žiadny tovar ani služby pre spoločnosť AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. neposkytol, ani nezaobstaral, spoločnosť AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. nepozná, nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, faktúry nevystavil ani nepodpísal, podpis na faktúre nie je jeho, v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze. 6. Daňový úrad Bratislava zaslal dňa 9. 10. 2012 výzvu na poskytnutie údajov správcovi dane Miestnemu úradu Bratislava Rača. Útvar územného plánovania a stavebného poriadku Mestskej časti Bratislava - Rača zaslal pod č. UPSP-14602/1972/2012/PR odpoveď, ktorá je zaevidovaná Daňovým úradom Bratislava pod č. 9102405/5/3158461. V prílohe zaslal i Rozhodnutie Okresného úradu Bratislava III, Junácka ul. 1, Bratislava, Odbor životného prostredia Zn.: 2002/2074-150/15 l-EDA-2 zo dňa 21.1.2002, ktorým bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, ktorým sa povoľuje užívanie stavby „Autosalón a servis značkových vozidiel Škoda“ na Račianskej ulici v Bratislava na pozemku par. č. XXXXX/XX, kat. úz. Rača stavebníkovi ROTOS - CREDIT, s.r.o., Pestovateľská ul. č. 10, Bratislava podľa overenej dokumentácie. Spoločnosť ROTOS - CREDIT s.r.o. zmenila od 25. 20. 2000 názov na AUTO - ROTOS s.r.o. , Pestovateľská ul. č. 10, Bratislava, IČO: 31348653. Teda v čase vydania tohto rozhodnutia už mala obchodná spoločnosť iný názov. Návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia bol však podaný dňa 17. 11. 1999 stavebníkom ROTOS - CREDIT s.r.o. . V rozhodnutí je uvedené, že stavebné povolenie na stavu Autosalón a servis značkových vozidiel Škoda bolo vydané 8. 3. 199.9 pod č. 99811-150/151- EDA. Stavba autosalón a servis je evidovaná na Liste vlastníctva č. XXXX p.od súpisným číslom XXXX., par. č. XXXXX/XX, vlastník: AUTO ROTOS s.r.o., Pestovateľská 10, Bratislava. 7. Šetrením správcu dane sa zistilo, že stavba autosalón a servis na Račianskej ul. 184, Bratislava bola postavená na základe stavebného povolenia z 8.3.1999, návrh na kolaudáciu bol podaný 19.11.1999 , rozhodnutie o kolaudácií bolo vydané v roku 2002, stavebníkom bola spoločnosť AUTO - ROTOS s.r.o., Bratislava, ktorá je tiež v katastri zapísaná ako vlastník. Uvedené priestory však využívajú aj iné spoločnosti Ing. Antona Rozboru, ktoré majú sídlo na adrese Bratislava, Račianska 184/B, Autoškola ROTOS s.r.o., IČO: 44655525; CREDIT KB a.s., IČO:35713836; Rotos Racing, s.r.o.,IČO: 35754583; STROJVÝROBA SK s.r.o., IČO: 44661622/ a aj ďalšej spoločnosti AUTO ROTOS s.r.o., IČO: 31348654 na Pestovateľskej ulici č. 10 v Bratislave. Priestory využívajú aj personálne prepojené spoločnosti, napríklad spoločnosť ROZAN, spol. s r.o., Hrušková 42, Bratislava, IČO: 35745959 (personálne prepojenie cez manželku Antona Rozbora MUDr. H. G., ktorá je väčšinovou vlastníčkou a konateľkou spoločnosti ROZAN s.r.o.). Táto spoločnosť má v predmete činnosti uvedené vykonávanie kontroly technického stavu vozidiel, vykonávanie emisných kontrol a vykonávanie kontroly originality vozidiel, tieto činnosti aj vykonáva a využíva na vykonávanie týchto činnosti nehnuteľnosti na adrese Račianska 184/B, Bratislava. Všetky uvedené spoločnosti využívajú nehnuteľnosti nachádzajúce sa na adrese Bratislava, Račianska 184/B spoločne. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. 4872, ktorý bol na katastrálnom portáli k dátumu 09. 03. 2013, je vlastníkom stavby so súpisným číslom 9295 na parcele č. 17317/10, druh stavby 14, popis stavby autosalón a servis spoločnosť AUTO ROTOS s.r.o., Pestovateľská 10, Bratislava. 8. Ďalej správca dane zistil, že faktúra č. 20080920 bola uhradená bezhotovostným prevodom na účet č. 2627154053/1100, ktorého majiteľom je spoločnosť PHOTOART s.r.o., Hany Meličkovej 15/ A, Bratislava, IČO: 36651966, DIČ: 2022211653, IČ DPH: SK2022211553. Tatra banka a.s. na výzvu správcu dane potvrdila, že tento účet patril od založenia až do dátumu oznámenia dňa 20. 02. 2012 spoločnosti PHOTOART s.r.o., IČO: 36651966 a dispozičné právo k účtu mal a stále má Štefan Gulas - majiteľ účtu samostatne. 9. Ako dôvod úhrady faktúry na účet č. 2627154053/1100, ktorého majiteľom je spoločnosť PHOTOART s.r.o., daňový subjekt predložil správcovi dane Oznámenie spoločnosti H.T.KOV s.r.o. o postúpení svojich pohľadávok na postupcu spoločnosťami PHOTOART s.r.o. na základe Factoringovej zmlúv, ktorú s ňou uzavrel. Factoringovú zmluvu však nepredložil ani kontrolovaný daňový subjekt, ani spoločnosť PHOTOART s.r.o., u ktorej Daňový úrad Bratislava vykonával kontrolu dane z pridanej hodnoty a nevedel o nej ani pán Peter Kotúč, ktorý mal byť konateľom spoločnosti H.T.KOV s.r.o. K tvrdeniam daňového subjektu k spôsobu úhrady faktúry H.T.KOV s.r.o. č. 20080920 na účet PHOTOARTU s.r.o. je potrebné uviesť, že ak aj kontrolovaný daňový subjekt nemá povinnosť mať factoringovú zmluvu medzi uvedenými účastníkmi, zistenia správcu nepotvrdili, že by takáto factoringová zmluva medzi spoločnosťami H.T.KOV s.r.o. a PHOTOART s.r.o. vôbec existovala. 10. Konateľ spoločnosti H.T.KOV s.r.o. vypovedal, že žiadne peniaze neprijal, ani o postúpení pohľadávky nevedel. Konateľ spoločnosti PHOTOART s.r.o. síce príjem finančnej čiastky nepoprel a predložil bankové výpisy, na ktorých je uvedený príjem financií od spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., ale k dôvodu sa nijako nevyjadril a nepredložil k prijatým peňažným transakciám žiadnu zmluvu. Podľa predložených bankových výpisov spoločnosť PHOTOART s.r.o. finančné prostriedky získané od spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. nepreviedla na iný účet. Boli vybraté v hotovosti a pokladničné doklady, ani pokladničnú knihu spoločnosť PHOTOART s.r.o. správcovi dane nepredložila s odôvodnením, že má poruchu na počítači a tá je dôvodom ich nepredloženia. Teda správcovi dane znemožnil zistiť komu a kedy boli finančné prostriedky, ktoré mu boli poukázané na účet od spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., odovzdané alebo ako bolo s nimi ďalej naložené. 11. Ďalej správca dane zistil, že v audítorskej správe o previerke ročnej účtovnej závierky k 31.12.2008 spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., Bratislava je uvedené, že spoločnosť vykazuje vyšší dlhodobý majetok o 8.782.000 Sk, ako je uvedený v analytickej evidencii. V správe viac k zistenému rozdielu nie je uvedené nič. 12. Ing. arch. Y. K., ktorý bol generálnym projektantom a technickým dozorom na všetkých stavbách investora, sa vo svojej svedeckej výpovedi na Daňovom úrade Bratislava dňa 17. 07. 2013 vyjadril, že v rokoch 2007 - 2010 na stavbe AUTOSALÓN neboli vykonané žiadne stavebné úpravy. Kolaudačné rozhodnutie vydané dňa 16.04.2008, na ktoré sa žalobca odvolával, nebolo predložené správcovi dane ani počas vykonávania kontroly, ani počas vyrubovacieho konania, nikdy nebolo predmetom jednania a ani nemohlo byť, pretože neexistuje. 13. Správca dane skutočnosti, ktoré zistil v priebehu výkonu daňovej kontroly vyhodnotil tak, že daňový subjekt nepreukázal reálne prijatie fakturovaných prác a zároveň nebolo ani preukázané, že deklarovanému dodávateľovi vznikla z uvedených obchodných transakcií daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“) a následne ani odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 citovaného zákona o dani z pridanej hodnoty. Na základe zisteného skutkového stavu Daňový úrad Bratislava nepriznal uplatnené právo na odpočítanie dane v sume 199 500,00 Sk z deklarovaných zdaniteľných obchodov na základe faktúry č. 20080920. Správca dane vypracoval protokol z daňovej kontroly č. 9102405/5/1113356/2013/Sia zo dňa 22. 03. 2013, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 9102405/5/1171705/2013/Sia žalobcovi doručený dňa 02.04.2013. 14. Nasledujúci deň po doručení protokolu sa začalo vyrubovacie konanie, v rámci ktorého žalobca predložil dňa 19.04.2013 svoje vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. V podanom vyjadrení sa k zisteným skutočnostiam viackrát odvolával na zmluvu o predaji časti podniku uzavretú podľa § 476 Obchodného zákonníka medzi žalobcom a spoločnosťou AUTO ROTOS s.r.o. Správca dane zistil, že predložená zmluva o predaji časti podniku medzi predávajúcim AUTO ROTOS s.r.o., Račianska 184/B, Bratislava, IČO: 31348653 a kupujúcim AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., Račianska 184/B, Bratislava, IČO: 35 918 519 zo dňa 12.5.2005 sa týka výlučne nehnuteľnosti - stanica technickej kontroly, súpisné číslo XXXX, postavená na parcele č. XXXXX/X., pozemkov par. č. XXXXX/X, XXXXX/X,XXXXX/XX a nehnuteľnostiam patriace príslušenstvo: čistička odpadových vôd, vonkajšie úpravy (prípojka vody, vodomerná šachta, kanalizačná prípojka, spevnené betónové plochy, prípojka elektriny a plynu), brány a plot zo zadnej strany pozemku. Zistenia správcu dane uvedené v protokole z kontroly sa netýkajú ani v jednom prípade uvedených pozemkov ani nehnuteľnosti stanica technickej kontroly, takže argumenty daňového subjektu vo vyjadrení sú bezpredmetné. 15. V rámci dokazovania vo vyrubovacom konaní v zmysle § 68 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov správca dane vypočul dňa 19. 07. 2013, ako svedka Ing. arch. Y. K. za prítomnosti JUDr. O. J., splnomocneného zástupcu daňového subjektu AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o.. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že vykonával funkciu generálneho projektanta a technického dozoru investora, ktorým bola spoločnosť AUTO - ROTOS s.r.o. Funkciu zodpovedného stavbyvedúceho vykonával čiastočne v rámci funkcie technického dozoru investora. Vypovedal, že na stavbách sa viedli stavebné denníky. Vykonával do nich zápisy vtedy, ak bol na stavbe problém, ktorý bolo potrebné riešiť. Denník bol uložený na stavbe. Vypovedal tiež, že stavba Hala kontroly originality bola postavená v roku 2008. Počas jej výstavby chodil na stavbu ako technický dozor. Dodávateľom stavebných prác na stavbách SO 01 Hala kontroly originality bola spoločnosť RENOVING s.r.o. Spoločnosť H.T.KOV s.r.o. mala byť dodávateľom oceľových konštrukcií na stavbu Hala kontroly originality, ktorá sa robila ako nadstavba Skladu D. Kruhové schodisko do Haly kontroly originality investor doplňoval v roku 2011. 16. Správca dane rozhodnutím č. 9104405/5/4408583/2013/Sia zo dňa 30.09.2013 podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku za zdaňovacie obdobie september 2008 vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 6.622 eur. Správca dane nepriznal právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že odpočítaním dane z faktúry evidovanej pod č. 280602164 žalobca porušil § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH. Z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že žalobca mal porušiť zákon o DPH tým, že k zabezpečeniu stavebných prác dodávateľom H.T. KOV s.r.o. na základe zmluvy o dielo na zhotovenie stavby zo dňa 20.03.2006 reálne nedošlo. 17. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím č. 1100302/1/605826/2013/1042 zo dňa 17.12.2013, pričom rozhodnutie vydané v prvom stupni žalovaný potvrdil. 18. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach adresovaných súdu. Žalovaný a prvostupňový správny v administratívnom konaní vydali vyššie opísané rozhodnutia, pričom odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam tohto rozhodnutia a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti VII. tohto rozsudku. II. Žaloba 19. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode odôvodnenia rozsudku opísaných rozhodnutí, ktoré žalobca považoval za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca namietal, že správca dane ako i žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav, vec po právnej stránke nesprávne posúdili a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 20. Ku skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že ako dôkaz preukazujúci závery o nepreukázaní vzniku daňovej povinnosti dodávateľa vyfakturovaných prác mala slúžiť výpoveď konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o., ktorý sa vyjadril, že žiadny tovar ani služby pre žalobcu neposkytol ani nezaobstaral, žalobcu nepozná, nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, faktúry nevystavil ani nepodpísal, podpis na faktúre nie je jeho a v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze. V tejto súvislosti žalobca namietal, že prvostupňový správny orgán sa nevysporiadal s jeho námietkami a nevyhodnotil ním predložené dôkazy, ktoré výpoveď pána Kotúča vyvracajú. Prvostupňový správny orgán vôbec nekonfrontoval výpoveď pána Kotúča so skutkovým a právnym stavom veci. 21. Žalobca tiež poukázal na to, že prvostupňový správny orgán nezohľadnil ani písomné dôkazy preukazujúce aktívnu účasť pána W. na obchodných aktivitách so žalobcom a nezohľadnil notársky overenú Zmluvu o postúpení pohľadávky a urovnaní zo dňa 19.08.2009, z ktorej vyplýva, že pán W. zmluvu podpísal a podpis pred notárom uznal za svoj. Prvostupňový správny orgán tieto dôkazy z dokazovania bez upovedomenia žalobcu vylúčil, čím porušil základnú zásadu ustanovenú v § 3 ods. 3 daňového poriadku. Podľa žalobcu okolnosti nasvedčujú tomu, že práve dodávateľ H.T.KOV s.r.o. sa dopustil protiprávneho konania v rámci svojich daňových povinností. 22. S námietkami a dôkazmi predloženými zo strany žalobcu sa nevysporiadal ani žalovaný. Postup správnych orgánov oboch stupňov označil žalobca za postup, ktorý nie je v súlade s daňovým poriadkom. Uviedol, že nerešpektovanie základných zásad správy daní by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. 23. Žalobca poukázal na skutočnosť, že hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu správcu dane pri hodnotení dôkazov, ale musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalovaný musí zároveň dbať na to, aby nebol vylúčený taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa nezaoberal otázkou možného pochybenia dodávateľa H.T.KOV s.r.o. a nepravdivosti výpovede konateľa tejto spoločnosti a tiež na to, že skutkové a právne zistenia, o ktoré žalovaný oprel svoje závery, sú takmer identické so skutkovými a právnymi zisteniami prvostupňového správneho orgánu. Správne orgány síce konštatovali rôzne rozporuplné zistenia a vyvodili z nich dôsledky, ale ich nevyhodnotili jednotlivo v ich vzájomných súvislostiach a nedali ich do súvislosti s použitými zákonnými ustanoveniami. 24. Ďalej žalobca vyjadril názor, že predložil všetky dôkazy potrebné na preukázanie oprávnenosti odpočítania DPH, avšak správne orgány tieto dôkazy vylúčili a zobrali do úvahy iba dôkazy svedčiace v jeho neprospech. 25. K tvrdeniu žalovaného, že podľa údajov informačného systému spoločnosti H.T.KOV s.r.o. k dani zo závislej činnosti nie je možné konštatovať reálnosť vykonania zdaniteľných obchodov, žalobca uviedol, že nie je jeho povinnosťou preukazovať daňové povinnosti iného daňového subjektu. Žalobca preukázal nárok na odpočet DPH na vstupe daňovým dokladom. Vzhľadom na to, že prijaté zdaniteľné plnenie použil na svoje zdaniteľné plnenia, mal za to, že mal právo odpočtu DPH. 26. Žalobca dodal, že ak daňové orgány rozhodli, že odpočítanie DPH za konkrétny zdaniteľný obchod, ktorý je súčasťou obchodného reťazca, je neoprávnené z dôvodu, že iný daňový subjekt v tomto obchodnom reťazci nepodal daňové priznanie, v adrese sídla je neznámy, alebo si akokoľvek neplní svoje záväzky, potom taký postup je v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 77/88/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém DPH: jednotný základ jej stanovenia („prvá smernica“), ako aj ustanoveniami smernice 77/388 v znení smernice Rady 95/7/ES zo dňa 10.04.1995 („šiesta smernica“). V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v spojenej veci Optigen Ltd C-354/03, Fulcrum Electronics Ltd C-353/03 a Bond House Systems Ltd C-484/03, kde súdny dvor judikoval, že každé plnenie sa musí posudzovať samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Žalobca mal za to, že i keď je skutkový stav uvedenej veci súdenej súdnym dvorom odlišný, niektoré jeho právne závery sú nepochybne uplatniteľné aj na predmetný skutkový stav vo veci žalobcu. 27. Žalobca tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sžf 1/2010 a poznamenal, že ako daňový subjekt nemá zákonné prostriedky na sledovanie procesov svojich dodávateľov a stavu ich účtovných a daňových evidencií. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že je potrebné posúdiť zásadnú otázku rozdelenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, najmä v prípade, ak zdaniteľné plnenie materiálne existuje, sú však pochybnosti o osobe dodávateľa. 28. Žalobca vyjadril názor, že úhradu faktúry vykonal v súlade so slovenským právnym poriadkom, pričom okamihom doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky už bol povinný plniť spoločnosti PHOTOART s.r.o., a preto správne orgány nepostupovali správne, keď zobrali do úvahy nepredloženie faktoringovej zmluvy ako skutočnosť preukazujúcu, že k dodaniu tovaru zo strany H.T.KOV s.r.o. nedošlo. III. Vyjadrenie žalovaného 29. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 07.05.2014, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 30. Daňové orgány podľa žalovaného postupovali v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na zistený skutkový stav zákonným spôsobom aplikovali hmotnoprávny predpis - zákon o DPH a v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne v odvolacom konaní postupovali v súlade s procesným zákonom - daňovým poriadkom. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov, ktoré boli predmetom fakturácie dodávateľom spoločnosťou H.T.KOV s.r.o., na základe ktorých si žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie DPH, pri ktorých sa dodanie stavebných prác, nepotvrdilo. 31. Správca dane na základe výsledkov vykonaného šetrenia oprávnenosť odpočítania dane žalobcom nepriznal s odôvodnením, že odpočítaním dane daňový subjekt porušil ustanovenia § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH. 32. Žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil využívanie autosalónu a autosalónu žalobcom. Uvedené priestory však využívajú aj iné spoločnosti Ing. Antona Rozboru, ktoré majú sídlo na adrese Bratislava, Račianska 184/B, a aj ďalšej spoločnosti AUTO ROTOS s.r.o., na Pestovateľskej ulici 10 v Bratislave. Využívajú ich aj personálne prepojené spoločnosti, napríklad spoločnosť ROZAN, spol. s r.o., Hrušková 42, Bratislava. Táto spoločnosť má v predmete činnosti uvedené vykonávanie kontroly technického stavu vozidiel, vykonávanie emisných kontrol a vykonávanie kontroly originality vozidiel, tieto činnosti aj vykonáva a využíva na vykonávanie týchto činnosti nehnuteľnosti na adrese Račianska 184/B, Bratislava. Všetky uvedené spoločnosti využívajú nehnuteľnosti nachádzajúce sa na adrese Bratislava, Račianska 184/B, spoločne. Aj keď je v rámci podnikateľských subjektov možné spoločné využívanie majetku, daňový subjekt je oprávnený si uplatniť právo na odpočítanie dane z tých tovarov a služieb, ktoré použije na účely vykonávania svojej podnikateľskej činnosti v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH a nie z tovarov a služieb, ktoré používajú iné spriaznené daňové subjekty za účelom ich podnikania. 33. Žalovaný k námietke žalobcu, že správca dane zobral výpoveď pána Kotúča, konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. a nezohľadnil výpoveď štatutárneho orgánu kontrolovaného subjektu, ktorý sa vyjadril, že pána Kotúča pozná a jeho postavenie konateľa spoločnosti H.T. KOV s.r.o. si overil v obchodnom registri, poukazuje na skutočnosť, že Daňový úrad Košice za účelom výpovede svedka predvolal konateľa žalobcu, ktorý mal právo byť prítomný pri jeho výpovedi a klásť svedkovi otázky, ale i napriek tomu sa pojednávania nezúčastnil a svojou neúčasťou sa sám ukrátil o svoje právo vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancom správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. 34. Zo šetrenia vyplynulo, že spoločnosť H.T.KOV s.r.o. od roku 2006 až do jej výmazu z OR nepodala priznanie dane z pridanej hodnoty za žiadne obdobie, v mieste sídla sa nikdy nenachádzala, nenahlásila správcovi dane žiadne prevádzky, nemala zamestnancov, nikdy nebolo preukázané, že by vykonávala ekonomickú činnosť v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. 35. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či určitú skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo, či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť ich vierohodnosť. 36. Podľa platnej legislatívy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone DPH preukáže. Samotné predloženie faktúr nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné plnenia uskutočnili, tak ako sú deklarované v predmetných faktúrach, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že vecné plnenia nastali, tak ako sú deklarované vo faktúrach, čo v uvedenom prípade nebolo platiteľom, v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané. 37. Žalovaný zhrnul, že v rozporných obchodných prípadoch bolo správcom dane preukázané vytvorenie umelých obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami a daňovým subjektom, ktorých jediným účelom bolo získanie daňovej výhody - uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty z deklarovaných zdaniteľných obchodov uvedených vo faktúrach a tým v kontrolovanom zdaňovacom období zníženie vlastnej daňovej povinnosti voči ŠR. 38. K tvrdeniu žalobcu, že „žalovaný svoje tvrdenia oprel o skutkové a právne zistenia, ktoré sú takmer identické so skutkovými a právnymi zisteniami prvostupňového orgánu“, žalovaný uviedol, že daňovú kontrolu viedol a vykonal správca dane a odvolací orgán následne preskúmaval vydané rozhodnutie správcu dane, ktoré v rámci odvolacieho konania druhostupňový orgán potvrdil. „Opretie“ o právne závery prvostupňového orgánu, je podľa žalovaného v súlade s platnom legislatívou a v rozsahu so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú a v danom prípade sa na zistený skutkový stav vzťahuje hmotnoprávny predpis, ktorý nie je možné v danej veci aplikovať, rozdielne. Právny názor druhostupňového orgánu by sa odchyľoval len v tom prípade, ak by odvolací orgán zistil pochybenie zo strany správcu dane, ale v danom prípade sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane k danej veci, a preto je logické, že právny názor prvostupňového ako aj druhostupňového orgánu je identický. 39. Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku žalobcu, že skutkový stav v predmetnej veci nebol náležite zistený. V daňovom konaní platí prejednávacia zásada, nie zásada vyhľadávacia, resp. prešetrovacia. Každý daňový subjekt má povinnosť jednak daň priznať (bremeno tvrdenia) a jednak povinnosť toto tvrdenie preukázať (dôkazné bremeno). Povinnosť dôkazného bremena na strane daňového subjektu nastáva vtedy, ak správca dane vyjadrí relevantné pochybnosti o jeho tvrdeniach. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a získavať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby daňový subjekt mohol v konaní uplatniť svoje nároky na priznanie odpočítania dane. Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené daňovým subjektom, je tieto prejednať a umožniť daňovému subjektu ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi. Touto zásadou sa správca dane dôsledne riadil. V danom prípade správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ustanovením § 44 až 47 daňového poriadku a dokazovanie vo veci viedol podľa § 24 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 daňového poriadku. 40. Žalovaný dodal, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, čo znamená, že neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných vo faktúre od dodávateľa H.T. KOV, ktorej vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane spochybnená. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov (vo forme faktúr a zmlúv), či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti. 41. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru a služieb dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. V danom prípade nepostačovalo iba predloženie prijatých faktúr, účtovných dokladov a zmlúv, prijatie zdaniteľného plnenia bolo potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Správca dane v rámci daňovej kontroly získal oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetné zdaniteľné obchody dodané a podľa platnej legislatívy nebol povinný dokazovať ich nedodanie. Preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, je povinnosťou daňového subjektu. IV. Rozhodnutia správneho súdu a kasačného súdu 42. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 6S/54/2014-116 zo dňa 06.07.2016, ktorým napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 43. Žalovaný proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.07.2017 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom zaviazal krajský súd, aby v ďalšom konaní v zmysle právnych názorov kasačného súdu (§ 469 SSP) uvedených v časti VII odôvodnenia tohto rozsudku opätovne rozhodol. V. Návrh na prerušenie konania 44. Žalobca elektronickým podaním doručeným súdu dňa 27.05.2021 navrhoval konanie prerušiť a podať Súdnemu dvoru EÚ nasledovné prejudiciálne otázky: I. „Majú sa článok 2 ods. 1, článok 4 ods. 1 a 2, článok 5 ods. 1, ako aj článok 10 ods. 1 a 2 šiestej smernice... vykladať v tom zmysle, že plnenie, ktoré sa uskutočnilo za takých okolností, o aké ide v spore vo veci samej, v prípade ktorého ani zdaniteľná osoba, ani daňový orgán nedokážu určiť skutočnú totožnosť dodávateľa tovaru, je dodaním tovaru? II. Je v súlade so smernicou 2006/112/ES, pokiaľ je uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na vstupe podmienené splnením povinnosti zdaniteľnej osoby preukázať, že zdaniteľné plnenie, ktoré prijala, bolo poskytnuté od osoby, ktorá faktúru vystavila alebo preukázať, že toto zdaniteľné plnenie jej poskytla iná konkrétna zdaniteľná osoba? III. Ak je odpoveď na prvú a druhú otázku kladná, majú sa článok 17 ods. 2 písm. a), článok 18 ods. 1 písm. a), ako aj článok 22 ods. 3 šiestej smernice vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá za takých okolností, o aké ide v spore vo veci samej, zakazuje zdaniteľnej osobe vykonať odpočet dane z toho dôvodu, že faktúru vystavila osoba, ktorá nebola skutočným dodávateľom tovaru, a nemožno určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru a uložiť mu povinnosť zaplatiť daň alebo určiť osobu, ktorá je povinná zaplatiť daň na základe článku 21 ods. 1 písm. c) šiestej smernice z dôvodu vystavenia faktúry?“ 45. Návrh odôvodňoval tým, že hoci v predmetných otázkach je právna úprava EÚ a doterajšia judikatúra Súdneho dvora EÚ jednoznačná, pričom podľa jeho názoru rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.07.2017 priamo popiera elementárnu spravodlivosť a je v rozpore s právom EÚ, ako je formulované rozsudkom vo veci C-277/14 zo dňa 22.10.2015 vo výklade šiestej smernice Rady 77/388/ EHS zo dňa 17.05.1977, návrh na prerušenie a položenie prejudiciálnych otázok dával z opatrnosti a ponechal na úvahe súdu, či takémuto návrhu vyhovie. 46. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V prípadoch špecifikovaných v § 100 SSP tak správny súd obligatórne alebo fakultatívne preruší konanie, prípadne urobí iné vhodné opatrenia na plynulé konanie vo veci. 47. K povinnosti všeobecného súdu (teda aj správneho súdu) ohľadom žalobcom navrhovaného postupu, vychádzajúc z analógie právneho názoru ponúkaného aj judikatúrou Ústavného súdu SR (napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 53/2010 zo dňa 10.2.2010, sp. zn. II. ÚS 269/2009 zo dňa 7.7.2009), súd konštatoval, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby jeho rozhodnutia na základe právneho predpisu boli primárne riadené takým ich výkladom, ktorý je nie len ústavne konformný ale i eurokonformný zároveň. 48. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh uvedený v § 100 ods. 1 písm. c) SSP, má všeobecný súd možnosť stotožniť sa s návrhom účastníka, alebo vykoná výklad právnej normy konformný s právom EÚ. 49. Aj samotný žalobca v podaní, v ktorom žiadal konanie prerušiť a podať Súdnemu dvoru EÚ návrh na prejudiciálne konanie zdôraznil, že nejednoznačnosť právnej úpravy EÚ týkajúcej sa predmetnej veci nevidí. Správny súd je rovnakého názoru. Zároveň rozhodnutie správneho súdu je v značnej miere determinované právnym názorom vyjadreným v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.07.2017, ktorým je správny súd v tejto veci viazaný. 50. Preto podľa názoru správneho súdu nebol daný dôvod na postup podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP a súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP. VI. Relevantné právne predpisy 51. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 52. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 53. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 54. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 55. Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 56. Podľa § 46 ods. 9 daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a/), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 (písm. b/), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c/). 57. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/). 58. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3). 59. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 60. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. 61. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 62. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 63. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/). 64. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 65. Podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ zákona o DPH na účely tohto zákona faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry (písm. a/), vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru (písm. c/). VII. Právne posúdenie veci 66. Správny súd opätovne posúdil rozhodnutia žalovaného a správcu dane i konanie, ktoré im predchádzalo v intenciách žaloby a v súlade s usmernením vysloveným Najvyšším súdom SR a konštatoval nedôvodnosť všeobecnej správnej žaloby. 67. Správny súd sa podriadil vôli kasačného súdu, ktorý vyjadril jednoznačný názor o správnosti a zákonnosti postupu správneho orgánu, hoci sa s mnohými tézami vyslovenými kasačným súdom v odôvodnení jeho rozhodnutia nestotožnil. Či už to bolo z dôvodu, že dôsledkom vlastnej praxe správneho súdu (konfrontovanej aj s právnymi názormi v rozhodnutiach Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR) dospel správny súd k inému názoru, alebo v odôvodnení rozsudku kasačného súdu správny súd nenašiel vysvetlenie pre niektoré tvrdenia, z úcty k súdu vyššej inštancie správny súd nepolemizuje so závermi kasačného súdu ani s hodnotením posudzovanej súdenej veci. 68. Na druhej strane však nedá správnemu súdu nepristaviť sa pri jednej z výčitiek, ktorú kasačný súd adresoval rozsudku správneho súdu č.k. 6S/54/2014-116 zo dňa 06.07.2016 v odseku č. 40 a č, 47 odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.07.2017, v ktorom kasačný súd uviedol: „Uvedené skutkové zistenia správny súd neaplikoval na ustanovenia § 49 ods. 1, odsek 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z., hoci ich spomenul, ale s poukazom na základné zásady daňového konania (viď body č. 37 a č. 38 napadnutého rozsudku) a čl. 59 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky prekvapivo pristúpil k priamej aplikácii judikatúry Súdneho dvora. Tento svoj právno-aplikačný postup, hoci je správny súd v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky viazaný príkazom v rozhodovacej činnosti aplikovať slovenský právny poriadok, a iba v prípade kolízie vnútroštátneho práva s medzinárodným právom verejným môže pristúpiť k výberu kolízneho práva, správny súd vôbec neodôvodnil. Kasačný súd má zo skutkových záverov správcu dane jednoznačne preukázané, že správny súd v preskúmavanej veci nemal pristúpiť k aplikácii úniového práva prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora, ale naopak nekolízny právny stav v preskúmavanej veci nasvedčoval aplikácii dotknutých ustanovení zák. č. 222/2004 Z.z. Preto bolo povinnosťou správneho súdu preveriť splnenie základných podmienok stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom na vznik práva na odpočítanie dane a následne, či si aj žalobca podaním daňového priznania toto právo v súlade s uvedeným právnym poriadkom uplatnil.“ 69. V prvom rade správny súd poukazuje na znenie článku 144 ods. 1 Ústavy SR, pričom tvrdenie kasačného súdu skôr kongruuje so znením účinným do 30.06.2001, ktoré je rozdielne ako v čase rozhodnom pre posúdenie súdenej veci. 70. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR v znení účinnom do 30.06.2001 sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. 71. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR v znení účinnom od 01.07.2001 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20190701.html>a <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20190701.html> a zákonom. 72. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20190701.html>. 73. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. 74. V demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemožno pripustiť použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom. 75. Správny súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). 76. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. 77. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91, Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok 10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí. 78. Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311, body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a 22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). 79. Správny súd dáva po pozornosti, že základnými vlastnosťami komunitárneho práva sú jeho priama uplatniteľnosť a prednosť. Priama uplatniteľnosť spočíva v bezprostrednej aplikovateľnosti (norma komunitárneho práva sa stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho pozitívneho práva členských štátov) a v priamom účinku ako materiálnej stránky priamej uplatniteľnosti, kedy komunitárna norma môže sama osebe zakladať práva a povinnosti pre jednotlivcov. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. 80. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva „súčasťou (...) právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. Bezprostredná uplatniteľnosť sa týka v prvom rade primárneho práva, ktoré musí vnútroštátny sudca aplikovať ako právo komunitárne a nie vnútroštátne. „Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv vytvorila Zmluva o založení Európskeho spoločenstva vlastný právny poriadok, ktorý sa okamihom nadobudnutia jej platnosti stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý je záväzný pre vnútroštátne súdne orgány”. Bezprostredne aplikovateľné sú však aj nariadenia, rozhodnutia a medzinárodné zmluvy uzavreté spoločenstvami a samozrejme aj rozsudky súdnych inštitúcií EÚ. 81. Súd je toho názoru, že sudcovská tvorba práva sa v súčasnom kontinentálnom systéme práva javí ako nezastaviteľný a stále sa prehlbujúci proces. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo prevzaté množstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány aplikujúce právo. Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. 82. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. 83. Správny súd si na základe uvedeného dovolí tvrdiť, že neopomenul na zistený skutkový stav aplikovať ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona o DPH, avšak výklad týchto ustanovení a rozhodnutia daňových orgánov podrobil testu konformity s právom EÚ, predovšetkým s právne relevantnou a rešpektovanou judikatúrou ESD a Súdneho dvora EÚ, pričom uvedené bolo jeho povinnosťou bez ohľadu na to, či právna úprava zákona o DPH bola v súlade s právom EÚ. 84. Ako už správny súd vyššie uviedol, je právnym názorom vyjadreným v zrušujúcom rozsudku súdu vyššieho stupňa (kasačného súdu) v predmetnej veci viazaný. Preto za daných okolností javí sa ako vhodné a účelné poukázať na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.07.2017, z ktorého vyplýva nasledovný záväzný právny záver: „Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) s prihliadnutím na formálnu viazanosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 časť vety prvej pred bodkočiarkou v spojení s § 439 ods. 3 písm. a/ S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačná sťažnosť je v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p. dôvodná, a preto v súlade s kasačnou právomocou mu zverenou zákonodarcom rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku a o vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 08. júna 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v preskúmavanej veci sťažovateľa), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (yigilantibus leges sunl scriptue) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane. Preto kasačný súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených v § 453 S.s.p. prieskum prípustnosti a následne dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti, preto kasačný súd primárne na základe dôvodov kasačnej sťažnosti preskúmal relevanciu nedostatkov konania a rozsudku krajského súdu v rozsahu sťažnostných bodov. Preto kasačnému súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi. V takto vymedzenom rámci prieskumu a pri nemennosti skutkového stavu (§ 454 v spojení s § 441 S.s.p.) o preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) kasačný súd pristúpil k prieskumu oprávnenosti dôvodu kasačného dôvodu. Sťažovateľ namieta, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú vec, t.j. meritum sporu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že s týmto kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom normy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, aleju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. Správny súd najmä vytýkal sťažovateľovi nesprávny skutkový záver, že reálnosť dodania plnenia vyplývajúceho zo zdaniteľného obchodu bola spochybnená zo zistenia, že dodávateľ stavby takéto dodanie nemohol uskutočniť (viď bod č. 16 a 17), o čo nepriamo podporuje absencia povinnej stavebnej či inej užívacej dokumentácie vrátane rozhodnutí správnych orgánov. Uvedené skutkové zistenia správny súd neaplikoval na ustanovenia § 49 ods. 1, odsek 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z., hoci ich spomenul, ale s poukazom na základné zásady daňového konania (viď body č. 37 a č. 38 napadnutého rozsudku) a čl. 59 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky prekvapivo pristúpil k priamej aplikácii judikatúry Súdneho dvora. Tento svoj právno-aplikačný postup, hoci je správny súd v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky viazaný príkazom v rozhodovacej činnosti aplikovať slovenský právny poriadok, a iba v prípade kolízie vnútroštátneho práva s medzinárodným právom verejným môže pristúpiť k výberu kolízneho práva, správny súd vôbec neodôvodnil. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, ako už bolo vyššie uvedené, zásadne vychádzal z judikatúry Súdneho dvora. Z jeho doktríny o zákaze zneužitia daňového práva (viď rozsudok vo veci sp.zn. C-255/02 Halifax aspol. a ďalšie citované rozsudky - ďalej tiež „doktrína zneužitia práva“) pre správny súd vyplynul záver (viď najmä bod č. 41 napadnutého rozsudku), že ak daňové orgány nepreukázali uskutočnenie zdaniteľných obchodov ako aj neexistenciu predmetných zdaniteľných plnení, potom bolo z ich strany potrebné objektívne preukázať, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca (viď rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach sp.zn. C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid), čím sa na správcu dane malo preniesť dôkazné bremeno. Následne správny súd (viď bod č. 50 napadnutého rozsudku) vyhodnotil skutkové zistenie, že hoci dodávateľ stavby nemohol dodanie stavby zabezpečiť zo subjektívnych dôvodov (chýbali mu ľudské zdroje, nebolo jasné, akým spôsobom prepravil materiál, uvedená spoločnosť nemala akékoľvek reálne doklady o uskutočnení zdaniteľného plnenia), tak toto zistenie nepreukazuje podľa správneho súdu neuskutočnenie zdaniteľného obchodu. Správny súd následne s poukazom na judikatúru Súdneho dvora zdôraznil (viď body č. 52 a 53 napadnutého rozsudku), že správca dane mal na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole, a to - že je objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe, alebo - že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť, čo však znamenalo pre správcu dane toto preukázať. S týmto výkladom judikatúry Súdneho dvora na skutkový stav, ako je v preskúmavanej veci samej, kasačný súd nemôže súhlasiť. Predovšetkým správca dane nie je zaťažený inkvizičnou povinnosťou v teréne vyhľadávať, kto, ako a kde dielo vyhotovil. Identifikovať, t.j. presne opísať a preukázať spôsob, zhotoviteľa diela a miesto, kde sa nachádza predmet zdaniteľného obchodu, je v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku primárnou procesnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, nakoľko týmto potvrdzuje hodnovernosť údajov uvedených v daňovom priznaní. Preto doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Maks Pen (sp.zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. Ďalšími podmienkami, ktoré uvedený rozsudok Súdneho dvora (sp.zn. C-18/13, marginálny bod č. 25) neodmysliteľne a kumulatívne spája s právom platiteľa na odpočítanie dane je, že žalobca, ako osoba dotknutá zdaniteľným obchodom, musí byť jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak využíva uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Pokiaľ splní daňový subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. Avšak boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ako cieľ uznaný a podporovaný Smernicou č. 2006/112, je podľa Súdneho dvora dôvodom, prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie vrátane práva na odpočet DPH. Kasačný súd má zo skutkových záverov správcu dane jednoznačne preukázané, že správny súd v preskúmavanej veci nemal pristúpiť k aplikácii úniového práva prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora, ale naopak nekolízny právny stav v preskúmavanej veci nasvedčoval aplikácii dotknutých ustanovení zák. č. 222/2004 Z.z. Preto bolo povinnosťou správneho súdu preveriť splnenie základných podmienok stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom na vznik práva na odpočítanie dane a následne, či si aj žalobca podaním daňového priznania toto právo v súlade s uvedeným právnym poriadkom uplatnil. Medzi základné predpoklady vzniku práva na odpočítanie dane patrí vznik daňovej povinnosti u dodávateľa tovaru (v preskúmavanej veci ide o stavbu), s čím sa spája dôkazné bremeno žalobcu preukázať nadobudnutie tovaru od označeného platiteľa, ktorý vystupuje v úlohe jednoznačne identifikovateľného dodávateľa tovaru. Následne je nutné zobrať do úvahy aj skutkové zistenia, ktoré môžu preukázať, že žalobca ako daňový subjekt ním deklarovaný a existujúce zariadenia pizzerie legálne užíva nielen v zmysle § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. ale aj v súlade s inými právnymi predpismi na dodávky tovarov a služieb, z ktorých mu plynie príjem z ekonomickej činnosti. Avšak správca dane prostredníctvom daňového spisu k posúdeniu možnosti subdodávateľa vlastnými finančnými a personálnymi prostriedkami vyhotoviť stavbu v zmysle zmluvy o dielo na zhotovenie stavby z 20.03.2006 prostredníctvom miestneho zisťovania predkladá dôkazy (zápisnice z miestneho zisťovania), ktoré spochybňujú splnenie vecných a formálnych podmienok vykonania zdaniteľného obchodu v termíne od 30.03.2008 do 20.09.2008: - konateľ Peter Kotúč žiadny tovar ani služby pre žalobcu neposkytol, ani nezaobstaral. - spoločnosť žalobcu nepozná, - nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, - faktúry nevystavil ani nepodpísal, podpis na faktúre nie je jeho, - v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze, - dodávateľ stavby hlásenie k zamestnaneckej dani podal len za roky 2004 a 2005, - od roku 2006 až do svojho výmazu z obchodného registra dodávateľ stavby nepodal žiadne ročné hlásenia, ktoré by preukázali jeho ekonomickú činnosť a - uznesením Okresného súdu Košice I. sp.zn. 27 Cbr 152/07-41 zo dňa 18. februára 2009 bola spoločnosť H.T.KOV s.r.o. (dodávateľ stavby) vymazaná z obchodného registra. Hore uvedené skutočnosti, a to najmä „ex offo“ výmaz dodávateľskej spoločnosti z obchodného registra necelé 4 mesiace po tom, čo mal dodávateľ stavby zrealizovať s plným podnikateľským nasadením svojich technických a personálnych zdrojov vyhotovenie diela v rozsahu vymedzenom v bode 4 (iii), pre kasačný súd predstavujú skutkové prekážky pre logický záver o opaku. Pokiaľ žalobca poukazuje na overený podpis pána Kotúča, resp. jeho vedomý zápis do obchodného registra vo funkcii konateľa spoločnosti, kasačný súd uvedenú argumentáciu nemôže vyhodnotiť ako relevantnú pre spochybnenie jeho celej výpovedi zo dňa 11.04.2012. V uvedenej súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je aj pri aplikácii Súdneho správneho poriadku použiteľná a týka sa aj aktuálnej otázky prerozdelenia dôkazného bremena (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 5 Sž-o-KS 29/2005):“V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo.“ Už samotné zistenie skutočnosti, že vystavovatelia dotknutých daňových dokladov popreli ich vystavenie (inak povedané spochybnili hodnovernosť existencie daňového dokladu ako aj v ňom zaznamenaných údajov o tovare), jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške výdavkov vychádzajúcich z týchto dokladov a deklarovaných v jeho daňovom priznaní. “ Tiež pozornosti kasačného súdu neuniklo, že žalobca nepredložil správcovi dane relevantné dôkazné prostriedky vo forme povinnej a inej dokumentácie (najmä projekt stavby a inú relevantnú dokumentáciu v zmysle čl. VIII. bod 2 zmluvy o dielo ako aj ustanovenia § 45 ods. 2 Stavebného zákona potrebný na vydanie stavebného povolenia vrátane statických a dynamických výpočtov konštrukcií stavieb, rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník v rozsahu vymedzenom v § 46d stavebného zákona či atesty pre nebezpečné zariadenia), ktoré by preukázali podiel dodávateľa stavby na stavbe, resp. jej samotnú existenciu v tom rozsahu, v akom bola dohodnutá v zmluve o dielo. Na tomto mieste musí Najvyšší súd poukázať na zásadu poctivého obchodného styku, ktoré ako jedna z riadiacich zásad obchodného práva prerastá aj do iných právnych odvetví - v prejednávanej veci predovšetkým do daňového práva s tým cieľom, že je povinnosťou štatutárnych orgánov obchodných spoločností zabezpečiť nielen prínosné výsledky podnikania ale aj jeho neskoršiu preukaznosť z dôvodu ochrany spoločníkov či akcionárov pred sankcionovaním zo strany orgánov štátnej moci. Daňovo - účtovné doklady, ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom (záznamom udalostí), ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácii ktorého správca dane absentoval. Preto, ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobcu ako daňového subjektu v súlade s § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Správny súd sa k takto zistenému skutkovému stavu vôbec nevyjadril a naopak tieto zistenia s neodôvodneným odkazom na judikatúru Súdneho dvora odmietol. Preto až po vyhodnotení relevancie skutkového stavu zisteného žalovaným a na základe preverenia zákonných podmienok na priznanie a uplatnenie práva na odpočítanie dane mohol správny súd vysloviť záver, či žalobca nielenže existenciu stavby ale aj jej využitie v čase daňovej kontroly relevantným spôsobom preukázal, a aké dôsledky pre žalobcu z toho budú vyplývať. Nakoľko tak správny súd nekonal, je oprávnený dôvod kasačnej sťažnosti, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú vec.“ 85. Správny súd v intenciách vyššie citovaných argumentov kasačného súdu poukazuje na zistenia správcu dane v priebehu daňovej kontroly: 86. Na spornej faktúre od H.T.KOV s.r.o. nie je zrejmé, aký tovar, resp. služby boli v prospech žalobcu dodané, pričom ku faktúram neboli priložené žiadne súpisy vykonaných prác prípadne stavebný denník. 87. Spoločnosť H.T.KOV s.r.o. sa v mieste sídla podľa obchodného registra nikdy nenachádzala, nenahlásila správcovi dane žiadne prevádzky a nebolo preukázané, že by v rozhodnom období vykonávala ekonomickú činnosť v zmysle zákona o DPH. 88. Spoločnosť H.T.KOV s.r.o. bola zrušená dňom 14.07.2009 na základe uznesenia Okresného súdu Košice I 27 Cbr 152/07-41 zo dňa 18. februára 2009. 89. Za kontrolované zdaňovacie obdobia január až december 2008 spoločnosť H.T.KOV s.r.o. nepodala správcovi dane žiadne priznanie DPH (od 1.12.2008 nebola platiteľom DPH). Z uvedeného je zrejmé, že tvrdený dodávateľ - spoločnosť H.T.KOV s.r.o. nedeklaroval v septembri 2008 žiadne dodanie zdaniteľných obchodov a tým DPH nebola priznaná, ani odvedená do štátneho rozpočtu. 90. Z údajov z daňového informačného systému spoločnosť H.T.KOV s.r.o. k dani zo závislej činnosti vyplýva, že v rozhodnom čase nemala žiadnych zamestnancov. Hlásenie k dani zo závislej činnosti (daň odvádzaná do štátneho rozpočtu z miezd zamestnancov) podala H.T.KOV s.r.o. správcovi dane len za roky 2004 a 2005. Za obdobia od roku 2006 až do jej výmazu z obchodného registra spoločnosť H.T.KOV s.r.o. nepodala žiadne ročné hlásenia, ktoré by preukázali, že za obdobie, v ktorom mala predmetné stavebné práce, v prospech žalobcu dodať, by mala zamestnancov, ktorí by fakturované zdaniteľné obchody mohli aj reálne vykonať. 91. Pokiaľ ide o výpoveď konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. Petra Kotúča a rozpor medzi jeho tvrdením o tom, že žalobcu nepozná a nedodával pre neho žiaden tovar alebo služby, ani nevystavil faktúru č. 20080920 a tým, že zároveň tvrdil, že si nie je vedomí, že by bol konateľom H.T.KOV s.r.o., kasačný súd k tomu zaujal stanovisko poukazujúc na rozsudok NS SR sp.zn. 5 Sž-o-KS 29/2005, podľa ktorého v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo. 92. Svedok Ing. arch. Ján Fibinger nepotvrdil, že by dodanie komponentov opísaných v ods. 3 odôvodnenia rozsudku dodávala v septembri 2009 spoločnosť H.T.KOV s.r.o., ako je deklarované na spornej faktúre. Vypovedal, že výstavba Haly originality bola vykonaná v roku 2008, zodpovedá to dátumu vydaného stavebného povolania č. SÚ-997/2008/IDT dňa 16. 4. 2008 a dátumu vydania povolenia na užívanie stavby č. 1429/2008/IDT zo dňa 7.7.2008, stavebné práce vykonala spoločnosť RENOVING s.r.o.. Oceľové konštrukcie na stavbu haly kontroly originality podľa svedka síce mala dodať spoločnosť H.T.KOV s.r.o., presne si to však nepamätal, pričom v žalobcom predloženej zmluve o dielo zo dňa 14.08.2007, ani na faktúrach za zabezpečenie stavebných prác a hmotného majetku dohodnutého v zmluve dodanie oceľových konštrukcií nie je uvedené. 93. Uvedené (v ods. 86 až 92 odôvodnenia rozsudku opísané) zistenia odôvodňovali pochybnosti o reálnosti žalobcom deklarovaných obchodov, z ktorých si v príslušnom zdaňovacom období uplatnil odpočet DPH. 94. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf 4/2009 zo dňa 23.6.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.2.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. 95. Pre prípad preukázania vzniku práva na odpočítanie DPH pri dodaní tovaru alebo služby bol žalobca zaťažený dôkazným bremenom, že v zdaniteľnom obchode došlo od dodávateľa tovaru k prevodu práva reálne nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru alebo služby, nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva v zmysle Obchodného zákonníka k tovaru žalobcom ako kupujúcim, napríklad tvrdením o odovzdaní a prevzatí tovaru podloženým príslušnými protokolmi, ale pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/72/2015 zo dňa 11.4.2017 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 4/2018). 96. Pokiaľ ide o medzi účastníkmi sporné rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. 97. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. 98. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 99. Hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie, sú splnené len vtedy, ak sa skutočne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Súdny dvor EÚ už rozhodol, že overenie existencie zdaniteľného plnenia sa musí uskutočniť v súlade s pravidlami dokazovania vnútroštátneho práva na základe celkového posúdenia všetkých dôkazov a skutkových okolností prejednávanej veci (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-285/11, C-642/11, C-610/19). 100. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v obchodnom reťazci. 101. Správca dane je oprávnený v prípade spochybnenia reálneho obchodu v rámci obchodného reťazca žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosiahnutie účelu jeho hospodárskej činnosti. Správca dane má právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, ak vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť tvrdení daňového subjektu, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. 102. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 39/2018). 103. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). 104. Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61, C-610/19 Vikingo, bod 50). Zásada zákazu zneužitia práva, ktorá sa uplatňuje v oblasti DPH, zakazuje len vyslovene umelé konštrukcie zbavené hospodárskej reality s jediným cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľmi smernice 2006/112 (C-419/14, C-610/19). 105. Správca dane v konaní konštatoval, že žalobca počas kontroly ani v rámci vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní nepredložil a ani neuviedol žiadne relevantné dôkazy o tom, že vyfakturované zdaniteľné plnenia boli naozaj uskutočnené tak, ako je uvedené na predložených dokladoch. Teda podľa správcu dane bolo kontrolou predložených dokladov a vykonaných šetrení zistené, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 199 500,00 Sk, uplatnené právo na odpočítanie dane doložil dodávateľskou faktúrou č. 20080920 zo dňa 30.09.2008, v celkom sume 1 249 500,00 Sk, z toho DPH v sume 199 500,00 Sk, na ktorej bol uvedený, ako dodávateľ daňový subjekt H.T. KOV s.r.o., avšak z vykonaného dokazovania reálnosť tohto na predmetnej faktúre deklarovaného obchodu nebola preukázaná. 106. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na právne závery rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžf/8/2014 zo dňa 7.10.2014, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii“. 107. Podľa názoru správneho súdu správca dane oprávnene preveroval reálnosť dodania tovaru od spoločnosti H.T.KOV s.r.o., tak ako to vyžaduje zákon o DPH a daňový poriadok, prípadne judikatúra NS SR a Súdneho dvora EÚ majúc na zreteli, že označenie dodávateľa a predmetu dodania je základnou náležitosťou faktúr podľa § 71 zákona o DPH. Ako vyplýva z opisu uvedeného v prvej časti a v ods. 86 až 92 odôvodnenia rozsudku správca dane za účelom verifikácie tvrdení o oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet DPH, vykonal preverovanie u dodávateľa žalobcu, z listín, ktoré predložil žalobca a z výpovedí ďalších svedkov. Ako argumentoval kasačný súd, správca dane a žalovaný správne konštatovali, že žalobca nepreukázal reálne prijatie fakturovaného tovaru a jeho montáž. Správny súd dodáva, že z administratívneho spisu vyplýva, že deklarovanému dodávateľovi nevznikla z predmetných obchodných transakcií daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, preto následne nevzniklo ani žalobcovi ako odberateľovi právo na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH. 108. Správny súd je zároveň toho názoru, že žalobca, pokiaľ skutočne realizáciu dodávky dohodol od spoločnosti H.T.KOV s.r.o., nevynaložil dostatočnú starostlivosť na preverenie svojho zmluvného partnera, jeho pôsobenie na trhu a schopnosť realizovať predmetnú dodávku a následky takéhoto ľahkovážneho konania spočívajúce v pochybnostiach, kto, kedy a ako tovar dodal a nadobudol, musí znášať sám (rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33; rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Správny súd dodáva, že žalobca nevenoval riadnu pozornosť ani formulácii zmluvy, v ktorej sa vyskytujú formálne nedostatky, ale predovšetkým sa nedostatočne pozorne zachoval pri akceptácii dodávateľskej faktúry, z ktorej nie je zrejmé, aký tovar, resp. služby boli spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. v prospech žalobcu dodané. Správnosť záveru o neunesení dôkazného bremena umocňovala i skutočnosť, že žalobca k predmetnej faktúre daňovým orgánom nepredložil žiadne súpisy vykonaných prác prípadne stavebný denník, čím sám prispel ku konštatovaným pochybnostiam o reálnosti deklarovaného obchodu a na to nadväzujúce nepriznanie nadmerného odpočtu DPH 109. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného a správcu dane sú v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 110. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno spravodlivo od žalobcu požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania. 111. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).