Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/107/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201310 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1017201310.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: O. Z., K. I. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Ladislav Csákó, so sídlom Hviezdoslavova 4, 048 01 Rožňava, zapísaný v zozname SAK pod č. 0947, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. KM-OLVS-33/2017/OPK zo dňa 30.05.2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Krajský súd v Bratislave žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov. 1. Vedúci služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Personálnym rozkazom č. 14 zo dňa 22.03.2017, prepustil podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zo služobného pomeru žalobcu, v štátnej službe ako príslušníka Policajného zboru v stálej službe, referent - ÚOZ (16740) Obvodného oddelenia Policajného zboru Plešivec odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Rožňave, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach s tým, že služobný pomer končí dňom doručenia rozhodnutia podľa § 194 ods. 3 zákona. 2. Personálny rozkaz bol vydaný na základe skutočnosti, že žalobca svojim konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Konanie žalobcu spočívalo v tom, že na Veľkú noc 2016 spôsoboval priateľke N. E., nar. XX.XX.XXXX a jej dcére K. E., nar. XX.XX.XXXX, obe bytom I.G. XXX, psychické a fyzické utrpenie tým, že na ne kričal, naháňal ich, strkal a vyhrážal sa N. E.Ó., že ju dá zatvoriť a jej dcéru dá do detského domova, pričom z obavy o svoj život utiekli pred ním do bytovky k sesternici. Následne asi o dva týždne neskôr opäť obom spôsoboval psychické utrpenie búchaním na stenu päsťou, kričaním, a po N. E. hodil kvetináč a fľašu, následkom čoho dostala záchvat a musela ju ošetriť RZP kvôli vysokému tlaku a pulzu. Na druhý deň jeho konanie pokračovalo, čo N. E. vnímala ako nebezpečie, a z obavy o svoj život, ako aj o život dcéry, odišli prenocovať do hotela Fliper. Dňa 31.07.2016 v čase okolo 02.15 hod. v obci Gemerská Hôrka odvolateľ fyzicky napadol N. E.. Najprv jej vytrhol obidve náušnice z uší, strčil ju ku stene, a ťahal ju popri nej za ruky na miesto, kde bola tma, buchol ju o stenu a začal škrtiť. V tom verbálne zasiahol O. Y., ktorý sa žalobcu spýtal, čo jej robí, na čo žalobca O. Y. fyzicky napadol. Po bitke N. E. utekala za žalobcom na hlavnú cestu, kde do nej strčil, následkom čoho padala a jej pád zastavilo zábradlie pri základnej škole. Tam ju žalobca bil päsťami do rebier, do ruky a zo štyri až päťkrát ju vyfackal, následkom čoho mala narazené rebrá a na chrbte, nohe a rukách mala podliatiny. Žalobca ju po fyzickej inzultácii k danej veci prinútil nepravdivo vypovedať na polícii. Vyhrážal sa jej, že ak tak neurobí, tak ju zabije. Dňa 08.01.2017 žalobca na adrese trvalého bydliska N. E. spôsoboval psychické utrpenie tým, že po odmietnutí stretnutia s ním sa prechádzal okolo jej domu, neskôr vošiel do dvora, čo u nej vzbudilo strach, že jej ublíži alebo ju zastrelí. Následne k nej domov prišiel okolo 23.00 hod. sused J. A. s prosbou, aby išla do bytu žalobcu, lebo si drží pri krku nôž a vyhráža sa, že ak nepríde, tak sa zabije a má aj nachystané rozlúčkové listy. Takéto konanie žalobcu sa v poslednom období niekoľkokrát opakovalo. N. E. sa vyhrážal zabitím, priložil jej svoj prst k hlave a urobil „pif“ so slovami, že zastrelí ju aj seba a z tohto sveta odídu spolu. Neustále jej posielal sms správy obsahovo bezvýznamné, len aby ich bolo čo najviac a vyčítal jej, že za všetko môže ona. 3. Proti Personálnemu rozkazu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol minister vnútra SR pod č. KM-OLVS-33/2017/OPK zo dňa 30.05.2015 tak, že podľa § 243 ods. 4 zákona odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba. 4. Žalobou doručenou súdu dňa 01.08.2017 žalobca žiada, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. KM-OLVS-33/2017/OPK zo dňa 30.05.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 5. Žalobca uviedol, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ bolo tvrdenie, že mal porušiť zvlášť hrubým spôsobom služobnú prísahu a služobnú povinnosť s tým, že by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalobca tvrdí, že tieto skutočnosti sa nezakladajú na pravde, nakoľko nikdy, žiadnym spôsobom a vôbec nie zvlášť hrubým spôsobom, neporušil služobnú prísahu ani služobnú povinnosť. Rovnako nie je pravda, že by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 6. Žalobca namieta procesné a formálne pochybenia, keďže nebol (a už vôbec nie náležite) poučený o možnosti dať sa zastúpiť advokátom v správnom konaní. Nemal možnosť náležite sa brániť v konaní, keďže mu boli stanovené také lehoty, v rámci ktorých nebolo možné realizovať práva prislúchajúce jeho procesnému postaveniu. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru a s dôkazmi, ktoré mali tento návrh odôvodňovať, bol oboznámený dňa 10.03.2017 (piatok) a bol poučený o možnosti predložiť písomné pripomienky, námietky, návrhy alebo dôkazy na svoju obhajobu do 08.00 hod. dňa 13.03.2017 (pondelok). Žalobca je presvedčený o tom, že to nebola žiadna náhoda, že v piatok poobede sa mu „poskytne“ možnosť reagovať do pondelka rána, v rámci výkonu väzby, kde sú možnosti každého účastníka konania značne oklieštené. Takýto postup bol obídením právneho predpisu a úmyselným zmarením účastníckeho práva žalobcu. 7. Žalobca namieta, že sa žiadneho konania opísaného v personálnom rozkaze nedopustil a jednotlivé skutky považované za dôvod na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, sú výmyslom „poškodenej“, ktorá sa snaží žalobcu takýmto spôsobom zbaviť, lebo nadviazala vzťah so J. A.. Žalobca sa dožadoval dokazovania, ktoré bolo zamietnuté s odôvodnením, že vyšetrovateľka odmietla služobnému orgánu možnosť nazrieť do trestného spisu (viď. predposledný odsek na strane 15 preskúmavaného rozhodnutia), čo je v rozpore s tvrdením uvedeným v predposlednom odseku na strane 6 preskúmavaného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že služobný orgán v rámci vlastného šetrenia využil ako dôkazy v zmysle § 238 zák. č. 73/1998 Z. z. okrem iného aj dôkazy nachádzajúce sa v trestnom spise. Pritom z § 233 zákona vyplýva, že oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady, zároveň oprávnený orgán má posudzovať rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. V prípade žalobcu sa vykonávali len tie dôkazy, ktoré vyznievali v jeho neprospech. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že služobnému orgánu poskytol zápisnice trestného spisu vo fotokópii, ale ako vyplýva z rozhodnutí správnych orgánov, tieto netvoria obsah administratívneho spisu. 8. Žalobca namieta dôvodnosť a opodstatnenosť preskúmavaného rozhodnutia, a to s poukazom na tvrdenia „poškodenej“ ktoré spochybňuje niektorými skutočnosťami a tým, či služobný orgán naozaj objektívne ustálil skutkový stav veci tak, ako to vyžaduje ust. § 233 ods. 1 zákona. V tejto súvislosti žalobca uviedol: 1. že „poškodená“ svoje tvrdenia nikdy neuviedla žalobcovi do očí, pri žiadnej konfrontácii nikdy neuviedla nič, čo by mohlo vyznieť v neprospech žalobcu, 2. pokiaľ sa žalobcovi vytýka, že mal byť na „poškodenú“ hrubý, dokonca až tak, že mala pred žalobcom utiecť a ubytovať sa v hoteli Flipper, žalobca navrhol vyžiadať Knihu ubytovaných hostí z 20.03.2016 na 21.03.2016 (žalobca predložil dôkaz o tom, že „poškodená“ ako účel ubytovania uviedla-rekreácia), 3. z preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že medzi žalobcom a „poškodenou“ mal byť konflikt na Veľkú noc 2016 (ktorá pripadla na 25. - 28.3.2016) a po dvoch týždňoch po veľkej noci mala zo strachu pred žalobcom ujsť a ubytovať sa v hoteli Flipper. Z uvedeného však vyplýva, „poškodená“ sa ubytovala v hoteli Flipper ešte pred veľkou nocou a konflikt sa stal ešte pred týmto ubytovaním. V tejto súvislosti žalobca napáda čas predchádzajúceho konfliktu (ak vôbec nejaký bol tak, ako tvrdí „poškodená“), čo má vplyv na prekluzívnu lehotu uvedenú v § 192 ods. 5 zákona. Bolo vecou služobného orgánu tieto časy ustáliť úplne jednoznačným a hodnoverným spôsobom, vylučujúcim akýkoľvek iný čas, nakoľko žalobca sa nemôže náležíte brániť. 4. Tvrdenie, že žalobca mal dostať „poškodenú“ do takého stavu, že musela prísť RZP, žalobca uviedol, že pravdou je, že bola ošetrená RZP, avšak nie pre stav, ktorý by spôsobil žalobca, preto navrhol vyžiadať správu z RZP Plešivec za účelom zistenia, čo bolo dôvodom ošetrenia poškodenej a čo konkrétne uviedla. 5. K tvrdeniu, že „poškodenej“ mal ublížiť žalobca aj tým, že mal priložiť prsty k hlave „poškodenej“ a povedať „pif“, žalobca namieta, že pri tomto skutku sa neuvádza žiaden čas jeho spáchania, čo vylučuje posúdenie otázky preklúzie. 6. K tvrdeniu o akýchsi vyhrážkach zabitím či zastrelením „poškodenej“ a seba, žalobca namieta, že uvedené skutky sú neidentifikovateľné a nestotožniteľné, neuvádza sa žiaden čas ich spáchania, čo vylučuje posúdenie otázky preklúzie. 7. K porušeniu služobnej prísahy vo vzťahu ku konfliktu v Gemerskej Hôrke, čoho dôkazom má byť výpoveď O. Y. a jeho družky Q. M. žalobca uviedol, že nevie či sa v administratívnom spise nachádza takýto dôkaz, lebo ak áno, bude to nejaký „podfuk“, pretože v trestnej veci bol vypočutý svedok O. Y. ako aj jeho bývalá družka, pričom O. Y. odmietol vypovedať, aby si neprivodil nebezpečenstvo trestného stíhania a jeho bývalá družka odmietla vypovedať preto, aby neprivodila trestné stíhanie otcovi svojich detí (O. Y.). 8. K tvrdeniu, že „poškodenej“ mal žalobca ublížiť aj tým, že ju mal krátko po jej operácii na štítnu žľazu škrtiť, na čo mala začať zo stehov silne krvácať, žalobca uviedol, že lekárskou správou MUDr. Dudáša zo dňa 16.02.2017, ani správou Nemocnie Košice - Šaca a. s. zo dňa 16.02.2017, tieto tvrdenia neboli objektivizované. Zo správ vyplýva, že zo zdravotnej dokumentácie „poškodenej“ nevyplýva, že by bola napadnutá druhou osobou, resp. že „poškodená“ bola bez poranenia pooperačnej rany a pooperačné hojenie bolo bez komplikácií. Zo správy Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach zo dňa 13.02.2017 vyplýva, že sa „poškodená“ nikdy nezmienila o žiadnej fyzickej inzultácii. Žalobca uviedol, že v podstate všetci svedkovia, ktorí vo veci boli vypočutí a ktorí mali čo i len z časti vypovedať v neprospech žalobcu zhodne potvrdili v trestnom konaní, že ich pred výsluchom kontaktovala „poškodená“ (potvrdili to napr. svedkovia O., K., Š.). Žalobca tiež poukázal na závery znaleckého posudku PhDr. J. Cupáka, z ktorého o. i. vyplýva, že žalobca nevykazuje známky zvýšenej sugestibility a nemá sklony ku konfabulácií a nie je ani nadpriemerne agresívny. 9. Žalobca namieta, že aby služobný orgán mohol prepustiť policajta zo služobného pomeru, musia byť splnené kumulatívne dve podmienky 1. poruší služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a súčasne 2. jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. K otázke, prečo nie je splnená podmienka prepustenia pre porušenie služobnej disciplíny alebo služobnej povinnosti sa žalobca už vyjadril, pričom nie je splnená ani druhá zákonom predpokladaná podmienka a služobný orgán žiaden takýto konkrétny dôvod ani neuviedol. Žalobca uviedol, že sa mal dopustiť konania kladeného mu za vinu výlučne v čase jeho osobného voľna, nikdy nie v pracovnom čase. Všetky skutky sa mali stať v obci Hucín, čiže nie v obci, v ktorej mal slúžiť, ani nie v rovnakom okrese, ani nie v tom istom kraji, pričom k skutkom malo dôjsť medzi štyrmi stenami rodinného domu „poškodenej“ o ktorých nikto nevedel, preto si žalobca ani len v teoretickej rovine nevie predstaviť, ako by mohlo byť jeho zotrvanie v služobnom pomere na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Túto skutočnosť mal služobný orgán jasne, konkrétne a presvedčivo uviesť v svojom rozhodnutí. III. Vyjadrenie žalovaného. 10. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 13.03.2018, doručeným súdu dňa 16.03.2018 s tým, že skutkový stav bol náležíte zistený, dôkazy boli získané zákonným spôsobom, sú relevantné a objektívne vyhodnotené. Vyjadrenie žalobcu, ktorým sa snaží spochybniť konanie nadriadených vo veci jeho prepustenia, nemení nič na skutočnosti, že v čase mimo výkonu služby sa dopustil konania, ktorým porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný navrhol žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. 11. Žalovaný vo vyjadrení osobitne poukázal na zápisnicu o výsluchu N. E. ako poškodenej, na výsluch svedkyne N. M., matky poškodenej, na výsluch J. A. ktorý býva v susedstve poškodenej, na výsluch O. Y.Ű., ktorý opísal udalosť zábavy v Gemerskej Hôrke, na výsluch M. K., ktorá opísala udalosť z konca leta 2016, a má zato, že všetky dôkazy dôsledne vyhodnotil, jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech žalobcu a dospel k záveru, že žalobca svojím konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 12. Žalovaný uviedol, že zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu spočíva v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, keď svoje sily nevynaložil na ochranu života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb ale naopak svojím protiprávnym konaním do týchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol, keď fyzicky napadol inú osobu; teda neriadil sa Ústavou SR, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými predpismi a zasiahol do práv inej osoby na ochranu zdravia a to v rozpore s jeho spoločenským postavením, úlohami a poslaním Policajného zboru (§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 171/1993 Z.z.). Žalobca konal vo zvlášť hrubom rozpore s ustanovením § 48 ods. 3 písm. g) a h) zákona č. 73/1998 Z.z., keď mimo výkonu štátnej služby nedodržal služobnú disciplínu a nezdržal sa konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, ako aj v rozpore s nariadením ministra vnútra SR č. 3/2002 v znení neskorších predpisov (etický kódex príslušníka Policajného zboru) a to s čl. 1, podľa ktorého policajt pri výkone služby i mimo služby koná v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými aktmi riadenia Ministerstva vnútra SR, ako aj s Európskym kódexom policajnej etiky a rešpektuje ľudské práva a slobody a s čl. 4, podľa ktorého policajt dodržiava zásady občianskeho spolužitia tak na verejnosti, ako aj vo svojom súkromnom živote. Žalovaný má za to, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení základných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ. Požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka PZ k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho právneho postavenia ako aj z úloh, ktorými sa zúčastňuje na plnení funkcií štátu. Preto sa vyžaduje ich dodržiavanie a predpokladá sa, že každý príslušník PZ v rámci svojho postavenia ich bude príkladne a striktne rešpektovať tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Bolo by v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, ak by v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý konal tak, ako je kladené za vinu žalobcovi a dopustil sa tak konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Podľa zhodnotenia služobnej činnosti žalobca plnil služobné povinnosti na požadovanej úrovni a jeho odborné vedomosti potrebné na výkon služby boli na dobrej úrovni. Podľa prehľadu o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach bol doposiaľ 32-krát odmenený, disciplinárne opatrenie mu doposiaľ uložené nebolo. Svedomité plnenie služobných povinností a dôsledné dodržiavanie služobnej disciplíny je však základnou povinnosťou každého príslušníka PZ, a preto ním nemožno ospravedlniť konanie žalobcu. 13. K námietke žalobcu, že nebol poučený o možnosti dať sa zastúpiť advokátom v správnom konaní a nemal možnosť náležite sa brániť, keďže mu nadriadený stanovil také lehoty, v rámci ktorých nebolo možné realizovať práva na dostatočnú obhajobu, žalovaný uviedol, že právo na účinnú obhajobu neznamená, že by nadriadený mal povinnosť vopred upovedomiť policajta o vykonávaných všetkých procesných úkonoch, ani ho k týmto úkonom prizývať a zákon č. 73/1998 Z.z. neukladá povinnosť oprávnenému orgánu poučovať účastníkov konania o možnosti dať sa zastupovať advokátom a zákon takúto možnosť ani výslovne neupravuje, aj keď zastupovanie právnym zástupcom je prípustné. V tejto súvislosti žalovaný citoval ust. § 193 ods. 2 zákona a v ďalšom uviedol, že nadriadený upovedomil žalobcu o začatí konania dňa 17.01.2017 a dal mu možnosť vyjadriť sa. Žalobca sa vtom čase nachádzal vo väzbe v Ústave na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici, kde ho v ten deň prišli vypočuť jeho nadriadení. Žalobca mal teda možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutkom, avšak svoju možnosť nevyužil s vyjadrením, že už vypovedal ako obvinený za účasti obhajcu pred vyšetrovateľkou inšpekcie, kde tvrdenia bývalej priateľky vyvrátil a do skončenia prípadu sa odmietol vyjadrovať. Celé konanie vedené v súlade so zákonom sa vykonáva predovšetkým za osobnej aktívnej účasti účastníkov konania a od jeho samotného začiatku mal žalobca možnosť požiadať o nahliadnutie do spisu, robiť si z neho výpisky, čo ani raz nevyužil. Ku krátkym lehotám na vyjadrenie žalovaný uviedol, že dňa 10.03.2017 nadriadený žalobcu s návrhom upovedomil a dal mu lehotu na vyjadrenie do 13.03.2017, 08.00 hod., čo považoval za dostatočne dlhý čas. Žalobca navrhol vykonanie výsluchov Q. V., P. Z. a J. B.. Návrhu žalobcu nadriadený nevyhovel z dôvodu, že by výsluch navrhovaných svedkov neviedol k objasneniu skutočného stavu veci, nakoľko označené osoby neboli svedkami konaní, ktorých sa dopustil žalobca. Výsluch uvedených osôb, bez akýchkoľvek formálnych náležitostí zaslal na e-mail obhajca žalobcu. 14. K námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že mu vyšetrovateľka odmietla nazrieť do vyšetrovacieho spisu, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie považuje za rozporné, pretože v konaní vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru boli využité dôkazy obsiahnuté vo vyšetrovacom spise (nadriadený dňa 03.02.2017 písomne požiadal vyšetrovateľku o poskytnutie materiálov z vyšetrovacieho spisu ktorá v rámci súčinnosti podala správu v danej trestnej veci). Zápisnice o výsluchu svedkov poskytnuté neboli s poukazom na § 69 Trestného poriadku. 15. K námietke, že žalovaný dôkazy vykonával v jednom smere a v neprospech žalobcu, žalovaný uviedol, že oprávnený orgán postupoval tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci a na ten účel obstaral potrebné podklady, pričom všetky dôkazy hodnotil podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. 16. K námietke, že v rozhodnutí nie sú presne uvedené dátumy, kedy sa skutky stali, čo môže mať dopad na prekluzívnu lehotu, žalovaný uviedol, že skutky uvedené v rozhodnutí sa stali v období od marca 2016 do januára 2017 a sú pri nich riadne uvádzané dátumy, kedy sa stali. Všetky ďalšie vyhrotené situácie uvádzané v rozhodnutí, ktoré sa stali medzi žalobcom a poškodenou sa udiali v uvedenom období a nemajú vplyv na uplynutie prekluzívnej lehoty. 17. K námietke, že nebola dostatočne preukázaná vina žalobcu a zabezpečené dôkazy nezakladajú dôvod na jeho prepustenie, ako aj spochybnenie výpovede O. Y., ktorý pred vyšetrovateľkou odmietol vypovedať, žalovaný uviedol, že O. Y. vypovedal pred oprávneným orgánom dňa 03.02.2017, tak ako je uvedené v rozhodnutí o prepustení, preto námietku možno považovať za neopodstatnenú. 18. K námietke, že dôkazy sa vykonávali v jednom smere a v neprospech žalobcu, žalovaný uviedol, že poškodená vo výpovedi zo dňa 25.01.2017 pred riaditeľom OO PZ Plešivec potvrdila výpoveď, ktorú urobila pred vyšetrovateľkou a zdôraznila, že sa zakladá na pravde. Preto výsluch poškodenej treba považovať za zákonný a v súlade s právnymi predpismi. Prvostupňový orgán je oprávnený hodnotiť dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Ak bol pre účely konania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru využitý dôkaz z trestného konania, tento podliehal hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona a to i napriek tomu, že ide o dve samostatné konania. Výsluch poškodenej oprávnený orgán vyhodnotil s ďalšími dôkazmi a poskytol dostatočný obraz o protiprávnom konaní žalobcu. Pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania je príslušný orgán slobodný, žiadne ustanovenia zákona mu neukladajú akú dôkaznú hodnotu má určitému dôkaznému prostriedku priznať. V hodnotiacej činnosti je príslušný orgán iba obmedzený napr. pravidlami formálnej logiky, ktorým by hodnotiace úsudky nemali oponovať, skúsenosťami z aplikačnej praxe a povinnosťou hodnotiaci záver v rozhodnutí jasne a stručne odôvodniť. V danom príde poškodená vo výpovedi jednoznačne popísala protiprávne konania, ktorých sa voči nej dopustil žalobca a podporujúcimi dôkazmi sú výpovede svedkov, ktorí boli prítomní pri incidentoch medzi poškodenou a žalobcom. 19. K námietke, že žalobca si nevie predstaviť ako by mohlo byť jeho zotrvanie v služobnom pomere na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, pretože konanie, ktorého sa mal dopustiť sa stalo v čase jeho osobného voľna, žalovaný uviedol, že okrem iného žalobca konal aj v rozpore s etickým kódexom a to s čl. 4 prílohy k etickému kódexu, podľa ktorého, policajt dodržiava zásady občianskeho spolužitia tak na verejnosti, ako aj vo svojom súkromnom živote. Protiprávne konanie žalobcu spočívalo najmä vtom, že bývalej priateľke - poškodenej a jej dcére spôsoboval psychické a fyzické utrpenie, kričal na ne, strkal a vyhrážal sa a z obavy o svoj život pred ním viackrát utiekli. Ďalej po poškodenej hodil kvetináč a fľašu. Dňa 31.07.2017 poškodenú žalobca fyzicky napadol, buchol ju o stenu a začal ju škrtiť. Následne fyzicky napadol O. Y., potom opäť strčil do poškodenej, ktorá následne na to spadla, žalobca ju bil päsťami do rebier, štyri až päťkrát ju vyfackal, prinútil ju nepravdivo vypovedať a vyhrážal sa jej tým, že ak tak neurobí zabije ju. Žalovaný dal do pozornosti fakt, že protiprávne konanie sa musí posudzovať nielen počas výkonu štátnej služby, ale ja mimo nej, v súlade s § 48 ods. 3 písm. g) zákona. Je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby ju vykonával policajt, ktorý sa v čase osobného voľna dopustí závažného protiprávneho konania aj napriek tomu, že bol riadne oboznámený so sprísnenými opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov PZ v súvislosti s výkonom štátnej služby. 20. K námietke žalobcu, že na základe všetkých okolností bolo jeho potrestanie nesprávne a nezákonné, že z jeho konania nevyplýva porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, žalovaný uviedol, že každý príslušník má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a pri svojom povolaní a profesii má byť svojím správaním vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca sa opakovane dopúšťal protiprávneho konania po dobu minimálne 11-mesiacov, nejde teda o ojedinelý skutok, a nemožno hovoriť ani o náhodnom či občasnom zlyhaní z jeho strany, nakoľko samotné opakovanie takého konania v budúcnosti nedáva záruku toho, že by sa tieto negatívne vplyvy na čestnosť a disciplinovanosť nepreniesli aj do správania sa ostatných príslušníkov PZ a teda, že by v prípade žalobcovho ponechania v služobnom pomere opätovne nedošlo k ohrozeniu vyššie uvedených záujmov. V závere žalovaný dodal, že nadriadený pri voľnom hodnotení dôkazov prihliadal aj na osobu žalobcu, jeho doterajšie hodnotenie, zastávanú funkciu, doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, na čas a situáciu za ktorej došlo k porušeniu služobnej prísahy, ako aj na preukázanie miery zavinenia a dôsledky. IV. Administratívne konanie. 21. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že na základe hlásenia o vznesení obvinenia, OR PZ v Rožňave, oznámilo žalobcovi začatie konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru upovedomením číslo:ORPZ-RV-OPP6-34-001/2017 zo dňa 12.01.2017. Písomné upovedomenie prevzal žalobca osobne dňa 17.01.2017. Žalobca sa k začatiu konania o prepustení vyjadril v zápisnici o výsluchu účastníka konania zo dňa 17.01.2017 a to po poučení s tým, že čo sa mu kladie za vinu, k tomu zatiaľ v tomto štádiu vypovedať nebude, ako obvinený za účasti obhajcu vypovedal pred vyšetrovateľkou inšpekcie, kde tvrdenia bývalej priateľky vyvrátil a do skončenia veci sa ani vyjadrovať nebude. Ku skutkom ktoré mal spáchať nedošlo tak ako tvrdí poškodená, má pochybnosti o dôveryhodnosti jej výpovede ako aj jej svedkov. 22. Následne správny orgán vykonal vlastné šetrenie za účelom zistenia a objasnenia skutočného stavu veci čo je uvedené v zápisnici o výsluchu N. E.E. - poškodenej zo dňa 25.01.2017, výsluchu N. M. - matky poškodenej zo dňa 26.01.2017, výsluchu J. A. - býva v susedstve zo dňa 26.01.2017, výsluchu O. Y. - svedok udalosti v obci Gemerská Hôrka zo dňa 03.02.2017. Súčasťou spisu je prehľad o odmenách a trestoch žalobcu od 06.06.1997 do 13.12.2012, prezenčná listina z preškolenia ust. § 8, 63, 64, 68, 68a zákona č. 171/1993 Z.z., nariadenia MV SR č. 2/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ a ďalšie zo dňa 09.09.2016, pracovné hodnotenie žalobcu zo dňa 08.02.2017. 23. Žalobca podal dňa 13.01.2017 žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa § 191 zákona č.73/1998 Z.z.. Následne riaditeľ OR PZ v Rožňave vydal personálny rozkaz č. 15 zo dňa 08.02.2017, ktorým uvoľnil žalobcu podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zo služobného pomeru dňom 31.03.2017, na základe vlastnej žiadosti žalobcu. 24. Súčasťou administratívneho spisu je správa Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby zo dňa 03.02.2017 adresovaná OO PZ Plešivec, zápisnica o výsluchu M. K. - kamarátka poškodenej zo dňa 01.03.2017, záznam o podaní vysvetlenia N. E. - poškodenej zo dňa 17.01.2016, zápisnica o podaní vysvetlenia žalobcu zo dňa 17.01.2016, zápisnica o výsluchu osoby na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci W. Š. - sesternica poškodenej zo dňa 06.03.2017, návrh na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák.č. 73/1998 Z.z. zo dňa 07.03.2017 so stanoviskom nadriadených, stanovisko odborového zväzu polície v SR zo dňa 08.03.2017 k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru, oboznámenie s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru číslo ORPZ-RV-OPP6-34-28/2017 zo dňa 10.03.2017 ktorého sa osobne zúčastnil žalobca čo potvrdil svojím podpisom, vyjadrenie žalobcu k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru doručené riaditeľovi OO PZ Plešivec dňa 14.03.2017, zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 09.03.2017 P. Z. - bývalá manželka žalobcu, zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 07.02.2017 J. B. - priateľ žalobcu, zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 09.03.2017 Q. V. - pozná žalobcu aj poškodenú, zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 06.02.2017 J. L. - pozná žalobcu aj poškodenú. 25. Vedúci služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydal Personálny rozkaz č. 14 zo dňa 22.03.2017, ktorým prepustil podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov zo služobného pomeru žalobcu, v štátnej službe ako príslušníka Policajného zboru v stálej službe, referent - ÚOZ (16740) Obvodného oddelenia Policajného zboru Plešivec odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Rožňave, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach s tým, že služobný pomer končí dňom doručenia rozhodnutia podľa § 194 ods. 3 zákona. Žalobca personálny rozkaz prevzal dňa 27.03.2017. Personálny rozkaz bol vydaný na skutkovom základe ktorý je opísaný v odseku 2. tohto rozhodnutia. 26. Proti predmetnému personálnemu rozkazu podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol minister vnútra SR pod č. KM-OLVS-33/2017/OPK zo dňa 30.05.2015 tak, že podľa § 243 ods. 4 zákona odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. V. Právne posúdenie žaloby. 27. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo (§27 SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 28. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 29. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 30. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 31. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný. 32. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, v znení účinnom v čase vydania personálneho rozkazu (ďalej len „zákon“), tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len "príslušník informačnej služby"), príslušníkov Národného bezpečnostného úradu (ďalej len "príslušník bezpečnostného úradu") a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. 33. Podľa § 2 ods. 1 zákona, policajtom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. 34. Podľa § 3 zákona, v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len "nadriadený"), ak tento zákon neustanovuje inak. 35. Podľa § 17 ods. 1 zákona, občan pri vzniku služobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie: "Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!". 36. Podľa § 47 zákona, služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. 37. Podľa § 48 ods. 3 písm. g) zákona, policajt je povinný v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. 38. Podľa § 48 ods. 3 písm. h) zákona, policajt je povinný dodržiavať služobnú disciplínu. 39. Podľa § 189 písm. c) zákona, služobný pomer sa končí prepustením. 40. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona, policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 41. Podľa § 192 ods. 5 zákona, o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do šiestich mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. 42. Podľa § 193 ods. 1 zákona, návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. 43. Podľa § 193 ods. 2 zákona, policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa. 44. Podľa § 194 ods. 1 po bodkočiarku zákona, rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné; 45. Podľa § 194 ods. 3 zákona, ak bol policajt prepustený z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. c) až g), možno skončiť služobný pomer dňom doručenia rozhodnutia o prepustení. 46. Podľa § 233 ods. 1 zákona, oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. 47. Podľa § 233 ods. 2 zákona, oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 48. Podľa § 235 ods. 1 zákona, konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu. 49. Podľa § 235 ods. 3 zákona, ak sa konanie začína z podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. 50. Podľa § 237 ods. 1 zákona, účastníci konania sú povinní postupovať tak, aby svojím konaním nesťažovali a nezdržiavali priebeh konania. 51. Podľa § 237 ods. 2 zákona, účastníci konania majú právo nahliadať do spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisy. 52. Podľa § 238 ods. 1 zákona, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 53. Podľa § 238 ods. 2 zákona, dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. 54. Podľa § 238 ods. 3 zákona, účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. 55. Podľa § 238 ods. 4 zákona, oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 56. Podľa § 241 ods. 1 zákona, rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. 57. Podľa § 241 ods. 3 zákona, v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. 58. Podľa § 247a zákona, na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia. 59. Podľa čl. 1 ods. 1 písm. f) nariadenia ministra vnútra SR č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru, policajt poruší služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä keď úmyselne neoprávnene koná proti majetku, životu, zdraviu a osobnej slobode iného. 60. Podľa čl. 1 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ v znení neskorších predpisov (ďalej len „etický kódex“), príslušník PZ (ďalej len „policajt“) pri výkone služby i mimo služby koná v súlade s Ústavou SR, všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými aktmi riadenia MV SR, ako aj Európskym kódexom policajnej etiky a rešpektuje ľudské práva a slobody. 61. Podľa čl. 4 prílohy k etickému kódexu, policajt dodržiava zásady občianskeho spolužitia tak na verejnosti, ako aj vo svojom súkromnom živote. VI. Závery správneho súdu. 62. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v rozsahu dôvodov žalobných námietok. Správny súd je povinný posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či náležite zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi ako aj dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t.j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať všetky zákonom požadované náležitosti (v danom prípade zákon č. 73/1998 Z.z.). Odôvodnenie rozhodnutia musí opisovať a hodnotiť všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, primerane sa vysporiadať s návrhmi, námietkami a vyjadreniami účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Zároveň musí byť presvedčivé. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. 63. V preskúmavanej veci je správny súd názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe svojej zákonom povolenej voľnej úvahy, boli v rozhodnutí dostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, aké skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, ako žalovaný vyhodnotil vykonané dôkazy, aké použil právne predpisy a k akým došiel záverom. Pre správny súd je rozhodujúce posúdiť, či vydané rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Po zohľadnení vyššie uvedeného, súd musí konštatovať, že so všetkými relevantnými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní sa žalovaný náležite zaoberal a v svojom rozhodnutí sa aj patrične vysporiadal. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k svojmu právnemu záveru. Vzhľadom na uvedené súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za súladné s § 241 zákona č. 73/1998 Z.z.. Súd je tiež názoru, že správne orgány v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav, ktorý im umožnil vec náležite posúdiť a taktiež súd nezistil ani rozpor zisteného skutkového stavu vo veci s obsahom administratívneho spisu. 64. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 6. tohto rozhodnutia, že nebol (a už vôbec nie náležite) poučený o možnosti dať sa zastúpiť advokátom v správnom konaní, nemal možnosť náležite sa brániť v konaní, keďže mu boli stanovené také lehoty, v rámci ktorých nebolo možné realizovať práva prislúchajúce jeho procesnému postaveniu, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že zákon č. 73/1998 Z.z. neupravuje povinnosť, ktorou by príslušnému orgánu ukladal povinnosť poučiť účastníka konania o možnosti dať sa zastupovať advokátom. V tejto súvislosti treba uviesť, že v zásade každý občan sa môže dať pri rôznych úkonoch zastúpiť advokátom a je to výlučne jeho voľba. Z uvedeného je zrejmé, že zastupovanie je prípustné a v súlade s § 193 ods. 2 zákona, je na účastníkovi, či sa bude vyjadrovať sám alebo prostredníctvom právneho zástupcu. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že nadriadený upovedomil žalobcu o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru dňa 17.01.2017, žalobcu v súlade s § 233 ods. 1, § 237, § 239a zákona poučil a dal mu možnosť vyjadriť sa. Žalobca sa vyjadril len s tým, že k skutku čo sa mu kladie za vinu zatiaľ v tomto štádiu vypovedať nebude, že ako obvinený za účasti obhajcu vypovedal pred vyšetrovateľkou, kde tvrdenia bývalej priateľky vyvrátil a do skončenia veci sa ani vyjadrovať nebude. Dňa 10.03.2017 bol žalobca oboznámený v zmysle § 193 ods. 2 zákona s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona, spolu so spisovým materiálom a bol poučený podľa § 237 ods. 2 v spojení s § 238 ods. 3 zákona, o práve nazerať do spisového materiálu, robiť si z neho poznámky a výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie ako aj k preloženému materiálu a navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy. Zároveň bol poučený o možnosti predložiť písomné pripomienky, námietky, návrhy a dôkazy v lehote do 13.03.2017. Žalobca sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru vyjadril písomne listom doručeným nadriadenému dňa 14.03.2017, v ktorom navrhol zabezpečiť dôkazový materiál. Podľa názoru súdu, žalobca bol náležite v súlade so zákonom poučený a lehota na vyjadrenie bola stanovená v primeranej dĺžke. Na základe uvedeného je možné bezpochyby konštatovať, že uvedená námietka sa nezakladá na pravde a vo vzťahu k žalobcovi boli riadne dodržané všetky štandardné zákonné postupy. Lehotu na vyjadrenie účastníka v tomto štádiu administratívneho konania zákon neupravuje, keďže ide o konanie, v ktorom správny orgán má zákonom stanovenú lehotu na rozhodnutie vo veci (§ 192 ods. 5 zákona), preto v takomto prípade určuje lehotu správny orgán, vždy individuálne, s ohľadom na vec samu. 65. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 7. tohto rozhodnutia, že sa dožadoval dokazovania, ktoré bolo zamietnuté s odôvodnením, že vyšetrovateľka odmietla služobnému orgánu možnosť nazrieť do trestného spisu (viď. predposledný odsek na strane 15 preskúmavaného rozhodnutia), čo je v rozpore s tvrdením uvedeným v predposlednom odseku na strane 6 preskúmavaného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že služobný orgán v rámci vlastného šetrenia využil ako dôkazy v zmysle § 238 zák. č. 73/1998 Z.z. nachádzajúce sa v trestnom spise, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V prvom rade treba uviesť, že predmetná námietka nie je dostatočne určito špecifikovaná a správny súd na základe poznania obsahu administratívneho spisu má zato, že žalobca pravdepodobne mal na mysli „dožadovanie dokazovania“ v jeho vyjadrení k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru doručené nadriadenému dňa 14.03.2017, v ktorom v jeho závere navrhol zabezpečiť dôkazový materiál z výsluchu žalobcu pred vyšetrovateľkou a osôb ktoré menoval v predmetnom podaní (žalobca v podaní menoval osoby N. E., J. A., M. K.Á., W. Š.) s tým, ak označené osoby neboli vypočuté, aby tak bolo vykonané. Z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán obratom, listom zo dňa 15.03.2017 vyžiadal od právneho zástupcu žalobcu zaslanie zápisnice o výsluchu žalobcu ako aj výsluchu svedkov J. L., Q. V., J. B. a P.E. Z.. Dňa 16.03.2017 boli všetky uvedené zápisnice doručené OO PZ Plešivec. Na dokreslenie uvedeného je potrebné uviesť, že súčasťou administratívneho spisu je aj úradný záznam OO PZ Plešivec zo dňa 17.03.2017 z obsahu ktorého vyplýva, že dňa 15.03.2017 v telefonickom rozhovore vyšetrovateľka PZ odboru inšpekčnej služby Stred, úradu inšpekčnej služby SKIS MV SR sa vyjadrila, že neposkytne zápisnice svedkov ani obvineného, ktoré žalobca navrhol zabezpečiť a to s odkazom na § 69 Tr. por. (pozn. súdu, upravuje oprávnenie nazerania do spisov) a konštatovala zabezpečenie požadovaného materiálu od obhajcu žalobcu. Z uvedeného je logické vysvetlenie, že materiály, ktoré neboli predložené vyšetrovateľkou, boli správnym orgánom zabezpečené prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu. Rovnako z administratívneho spisu vyplýva, že svedkovia navrhnutí na výsluch žalobcom vo vyjadrení zo dňa 14.03.2017 boli priamo vypočutí OO PZ Plešivec a to N. E. dňa 25.01.2017, J. A. dňa 26.01.2017, M. K. dňa 01.03.2017, W. Š. dňa 06.03.2017 ako aj O. Y. dňa 03.02.2017, N. M. dňa 26.01.2017. Z uvedeného je teda nepochybné, že predmetná námietka nemá oporu v administratívnom spise a kontext odôvodnenia je potrené chápať a logicky to aj vyplýva, z obsahu administratívneho spisu. 66. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 8. tohto rozhodnutia, že namieta dôvodnosť a opodstatnenosť preskúmavaného rozhodnutia, a to s poukazom na tvrdenia poškodenej, ktoré žalobca spochybňuje a tým kladie otázku, či správny orgán naozaj objektívne ustálil skutkový stav veci ako to vyžaduje ust. § 233 ods. 1 zákona, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán obstaral potrebné poklady na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci, vychádzal predovšetkým z výpovedí žalobcu, poškodenej a zúčastnených osôb. Všetky výpovede vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol na výpovede priamych svedkov a v logických súvislostiach dospel k záveru, že k skutkom opísaných v odseku 2. tohto rozhodnutia došlo (nešlo o žiadnu fabuláciu) a žalobca tak svojím konaním, rovnako opísaným v odseku 2. tohto rozhodnutia, v hrubom rozpore s ust. § 48 ods. 3 písm. g) a h) zákona, mimo výkonu štátnej služby, nedodržal služobnú disciplínu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz a žiadny svedok neuviedol také skutočnosti, ktoré by oslabili už vykonané zistenie skutkového stavu veci. Na tomto mieste tiež treba dodať, že posúdenie skutku v administratívnom správnom konaní, nemá charakter trestného konania a pre posúdenie skutku je postačujúce, že žalobca svojím konaním naplnil dôvod na prepustenie zo služobného pomeru (podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z.). 67. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 9. tohto rozhodnutia, že neboli splnené kumulatívne podmienky pre prepustenie policajta zo služobného pomeru a to 1. porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a súčasne 2. jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný sa dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal s podmienkami pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru na strane 20 až 23 svojho rozhodnutia, pričom prihliadol na služobnú prísahu, na povinnosti žalobcu, ako aj na hodnotenia žalobcu, všetko v synergii s porušením služobnej prísahy. K uvedenému správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžo/26/2016 zo dňa 23.11.2017 v zmysle ktorého „Pri aplikácii § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. odvolací súd uvádza, že pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy správneho orgánu, ktorý tak môže pri skúmaní intenzity preukázaného porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti prihliadnuť aj na osobu policajta (jeho doterajšie hodnotenia), na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu (zabezpečovanie iných služobných povinností), za ktorej došlo k porušeniu služobnej povinnosti, na preukázanú mieru zavinenia, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na dôsledky. Odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti, že žalovaný pri svojom rozhodnutí vzal do úvahy aj pozitívne výsledky jeho doterajšej služobnej činnosti, keď v rozhodnutí žalovaného uviedol, že podľa zhodnotenia služobnej činnosti odvolateľ dobre ovláda právne aj interné predpisy upravujúce výkon štátnej služby pri zabezpečovaní ochrany diplomatických misií, plnenie služobných úloh je u neho na veľmi dobrej úrovni, do služby nastupuje včas, riadne ustrojený a pripravený, s pracovníkmi diplomatických misií, iných organizácií a úradov jedná korektne a slušne, v prípade potreby ochotne vykonáva štátnu službu aj nad základný čas služby v týždni alebo aj mimo stanovený rozpis služieb, svojim kolegom je vždy ochotný pomôcť, voči starším kolegom sa správa s rešpektom, požívanie alkoholických nápojov a iných návykových látok počas výkonu štátnej služby nebolo u neho zistené. Tieto však vzhľadom na ďalšie okolnosti, predovšetkým povahu protiprávneho konania, ktorého sa žalobca dopustil, vyhodnotil žalovaný v rámci svojej správnej úvahy tak, že nemôžu ospravedlniť žalobcovo protiprávne konanie. Uvedené posudzovanie v rámci správnej úvahy žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, predovšetkým s ohľadom na to, že každý príslušník policajného zboru má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím správaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Na činnosť policajného zboru sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby, ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou policajného zboru je chrániť záujmy spoločnosti, a s tým sú spojené aj vyššie nároky na činnosť jeho príslušníkov.“ 68. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán správne vyhodnotil konanie žalobcu s tým, že sa dopustil konania, síce mimo výkon činnej služby, pre ktoré bol s ním ukončený služobný pomer, avšak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu ako aj povinnosti žalobcu ako policajta vyplývajúce z jeho postavenia a služobnej prísahy, je treba vyhodnotiť skutok opísaný v odseku 2. tohto rozhodnutia, ako nezlučiteľný s tým, aby žalobca ďalej zotrval v služobnom pomere. Jednoznačne sa správny súd priklonil k záveru žalovaného, že žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, nakoľko sa dopustil konania opísaného v personálnom rozkaze č. 14 zo dňa 22.03.2017. Psychické a fyzické utrpenie blízkej osobe aj v čase mimo výkonu služby je v prípade policajta dôvod, pre ktorý je možné takéto konanie označiť ako hrubé porušenie služobnej disciplíny zakladajúce opodstatnený záver o tom, že by ponechanie takéhoto policajta v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zákon č. 73/1998 Z.z. v ust. § 191 ods. 1 písm. c) síce presne neuvádza, čo je možné pokladať za hrubé porušenie povinnosti policajta, avšak vzhľadom na znenie § 48 ods. 3 písm. g), h) zákona, podľa názoru správneho súdu (aj s poukazom na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky) je treba správanie žalobcu uvedené v odseku 2. tohto rozhodnutia aj v čase mimo výkon štátnej služby, vyhodnotiť ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, tak ako tomu bolo aj v preskúmavanej veci a to vzhľadom na všetky okolnosti skutkového deja. Poslaním policajta je pomáhať a chrániť a nie psychicky a fyzicky napádať inú osobu, čo je v rozpore so spoločenským postavením policajta. K týmto skutočnostiam sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia rozsiahle a vecne vyjadril. 69. Námietku nedostatku špecifikácie dátumov, kedy sa skutky stali, čo môže mať vplyv na prekluzívnu lehotu, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetná námietka nie je dostatočne špecifikovaná, je len všeobecná, bez kontextu skutku k prekluzívnej lehote. No napriek tomu správny súd konštatuje, že zákon v § 192 ods. 5 upravuje, že o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do šiestich mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správny orgán sa o zákonnom dôvode prepustenia žalobcu dozvedel dňa 11.01.2017, kedy bolo OR PZ v Rožňave doručené hlásenie Ministerstva vnútra SR, o vznesení obvinenia žalobcu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, v dôsledku ktorého OO PZ Plešivec oznámilo žalobcovi začatie konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru upovedomením číslo:ORPZ-RV-OPP6-34-001/2017 zo dňa 12.01.2017. Písomné upovedomenie prevzal žalobca osobne dňa 17.01.2017. O prepustení žalobcu bolo rozhodnuté personálnym rozkazom č. 14 zo dňa 22.03.2017, ktorý bol žalobcovi riadne doručený dňa 27.03.2017, teda podmienky zákona, zachovania subjektívnej lehoty, boli zachované (dňa 12.01.2017 - nadriadený zistil dôvod a o prepustení bolo rozhodnuté dňa 22.03.2017). Pokiaľ ide o dátumy špecifikovaných skutkov ktoré sú kladené žalobcovi za vinu, je potrebné konštatovať, že každý skutok je špecifikovaný tak, že ho nemožno zameniť s iným skutkom a rovnako uvedenie dátumov je dostatočne určité. Pri prvom skutku je uvedený dátum na Veľkú noc 2016, pričom takáto špecifikácia dátumu označenia skutku je podľa názoru súdu dostatočná, keďže presné označenie dátumu je oficiálne uvedené v kalendári na rok 2016 (od 25.03. - Veľký piatok do 28.03. - Veľkonočný pondelok). Pri druhom skutku je uvedený dátum 31.07.2016 a pri treťom skutku je uvedený dátum 08.01.2017. Z uvedeného je zrejmé, že k skutkom došlo v období od 25.03.2016 do 08.01.2017. O prepustení žalobcu bolo rozhodnuté personálnym rozkazom č. 14 zo dňa 22.03.2017, teda podmienky zákona, zachovania objektívnej lehoty, boli zachované (prvý skutok sa stal najskôr dňa 25.03.2016 a o prepustení bolo rozhodnuté dňa 22.03.2017). 70. Súdu neunikla ani skutočnosť, že žalobca po tom, ako bol upovedomený o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru pod číslo:ORPZ-RV-OPP6-34-001/2017 zo dňa 12.01.2017, sám podal dňa 13.01.2017 žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa § 191 zákona č.73/1998 Z.z.. O predmetnej žiadosti riaditeľ OR PZ v Rožňave vydal Personálny rozkaz č. 15 zo dňa 08.02.2017, ktorým uvoľnil žalobcu podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zo služobného pomeru dňom 31.03.2017. Nakoľko k faktickému uvoľneniu zo služobného pomeru malo dôjsť dňom 31.03.2017, avšak pred uvedeným dňom žalovaný rozhodol Personálnym rozkazom č. 14 zo dňa 22.03.2017 o prepustení žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona zo služobného pomeru s tým, že služobný pomer končí dňom doručenia rozhodnutia podľa § 194 ods. 3 zákona (personálny rozkaz žalobca prevzal dňa 27.03.2017), tento má prednosť (skutočnosti uvedené v ňom nastali skôr) pred Personálnym rozkazom č. 15 zo dňa 08.02.2017 o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru, t.zn., že ukončenie služobného pomeru sa riadi Personálnym rozkazom č. 14 zo dňa 22.03.2017 v spojení s rozhodnutím ministra vnútra SR pod č. KM-OLVS-33/2017/OPK zo dňa 30.05.2015. 71. Záverom správny súd konštatuje, že v preskúmavanom správnom konaní nezistil žiadne procesné pochybenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Správny orgán vo veci vykonal dokazovanie v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci a v rozhodnutí prihliadol na všetko čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti a sú v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral zabezpečené dôkazy, uviedol skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil s použitím príslušných zákonných ustanovení. Vzhľadom na vyššie uvedené Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považuje za vecne správne a žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. VII. Trovy konania. 72. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 v spojení s § 175 ods.1 SSP tak, keďže úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si neuplatnil (ide o orgán štátnej správy), preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 73. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).