Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/37/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200366 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018200366.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členov senátu: JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu: P. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. J. XXX/XX, XXX XX E. F., právne zastúpený: ŠTELLMACHOVÁ&PARTNERS s.r.o., M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Chlumeckého 2, P. O. BOX 57, 820 12 Bratislava, za účasti: Okresný úrad Žilina, Janka Kráľa 4, 010 40 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Dňa 20.09.1993 bola uzatvorená medzi Interhotelom Ružomberok, š.p. v likvidácii, Červenej armády 9, 034 01 Ružomberok ako predávajúcim (ďalej aj ako „pôvodný vlastník“) a Ing. G. B. - B. T. F.K. C., H. XX, XXX XX E. F.Á. ako kupujúcim (ďalej aj ako „pôvodný nadobúdateľ“), zmluva o predaji časti majetku podniku č. XX/XXXX (ďalej len ako „zmluva o predaji časti majetku podniku č. XX/XXXX zo dňa 20.09.1993“) a ktorej predmetom prevodu boli aj nehnuteľnosti: parc. KN č. XXX/X- zastavaná plocha o výmere 6 090 m2 a budova hotela súp. č. X, parc. KN č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 388 m2 a budova 30 BJ súp. č. XXXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území E. F. (ďalej aj ako „prevádzané nehnuteľnosti“). Účastníci zmluvy prehlásili, že predaj časti majetku podniku sa realizuje na základe výsledkov verejnej súťaže, ktorú povolilo listom č. 665/93 - Vr zo dňa 29.07.1993 Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky, a to výnimkou z ust. § 47b zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších zákonov (ďalej len ako „zákon č. 92/1991 Zb.“). 2. Dňa 03.03.2003 bola uzatvorená kúpna zmluva (ďalej aj ako „kúpna zmluva zo dňa 03.03.2003“) medzi predávajúcim 1. - Ing. G. B. - B. T. F. K. C., B. R.. P.Á. XXX, XXX XX E. F., miesto podnikania: H.H. XX, XXX XX E. F. (ďalej aj ako „predávajúci“), na predmet predaja v celosti - bytového domu súp. č. XXXX, P.Š. Z., E. F. postaveného na KN parc. č. XXX/X o výmere 388 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. E. F. (ďalej aj ako „bytový dom“ alebo aj ako „prevádzané nehnuteľnosti“) a predávajúcim 2. - Ing. G. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. R.. P. Č.. XXX, XXX XX E. F. (ďalej aj ako „predávajúci“), na predmet predaja v celosti - prevod pozemku KN parc. č. XXX/X - zastavané plochy o výmere 388 m2, KN parc. č. XXX/ XX - zastavané plochy o výmere 2 361 m2, nachádzajúce sa v k. ú. E. F. (ďalej aj ako „prevádzané nehnuteľnosti“) a kupujúcim P.Z. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. J. R.. Č.. XXX/XX, E. F. (ďalej aj ako „kupujúci“), ktorý kúpil uvedené nehnuteľnosti od predávajúceho v celosti. 3. Správa katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V-685/2003 zo dňa 11.04.2003 povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na kupujúceho P. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. J. R.. Č.. XXX/ XX, E. F. k prevádzaným nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003. 4. Proti rozhodnutiu č. V-685/2003 zo dňa 11.04.2003, podal prokurátor Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš (ďalej len ako „prokurátor“) dňa 17.07.2003 protest, č. Pd 2009/03-13 (ďalej len ako „protest č. Pd 2009/03-13 zo 17.07.2003“) s tým, že namietal, že rozhodnutím o povolení predmetného vkladu boli porušené ustanovenia § 31 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len ako „katastrálny zákon“) v spojení s ust. § 29 ods. 5 a 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 01.08.1995 (ďalej len ako „zákon č. 182/1993 Z. z.“) a ust. § 3, § 32 a ust. § 46 zákona č.71/1967 Zb. (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny poriadok“). Prokurátor uviedol, že Správa katastra Liptovský Mikuláš bola pri rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho - P. A. povinná za účelom riadneho vyhodnotenia skutočností stanovených v ust. § 31 ods. 1 katastrálneho zákona preskúmať aj znenie zmluvy o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993, ktorú mala k dispozícií v zbierke listín. Preto nemožno považovať za riadne a úplné zistenie skutkového stavu skutočnosť, že sa uspokojila iba s vyhlásením predávajúceho uvedeného v predmetnej kúpnej zmluve, že na predmetný bytový dom sa nevzťahuje povinnosť uzavrieť s nájomcami bytu alebo nebytového priestoru zmluvu o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru podľa zákona č. 182/1993 Z.z. alebo povinnosť odpredať nájomcovi byt alebo nebytový priestor, pozemok zastavaný domom alebo priľahlý pozemok za maximálnu (regulovanú) cenu podľa zákona č. 182/1993 Z.z.. Preskúmaním zmluvy o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993, prokurátor dospel k záveru, že zmluva o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993 bola uzatvorená v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. účinného ku dňa 20.09.1993. 5. Katastrálny úrad v Žiline rozhodnutím č. Vo 34/03-SI (Pd) zo dňa 23.09.2003 protestu prokurátora č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003, nevyhovel. 6. Proti rozhodnutiu Katastrálneho úradu v Žiline Vo 34/03-SI (Pd) zo dňa 23.09.2003, podal prokurátor Krajskej prokuratúry Žilina protest č. Kd 3019/03-32 zo dňa 10.03.2004 (ďalej len ako „protest č. Kd 3019/03-32 zo dňa 10.03.2004“). 7. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, rozhodnutím č. LPO-1533/2004/SI zo dňa 19.07.2004, protestu prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. Kd 3019/03-32 zo dňa 10.03.2004 vyhovel a zrušil rozhodnutie Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo 34/03 - S I (Pd) zo dňa 23.09.2003 a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. 8. Rozhodnutím č. Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 29.12.2004 Katastrálny úrad v Žiline vyhovel protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 a zrušil rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V-685/2003 zo dňa 11.04.2003. 9. Kupujúci - P. A., podal proti rozhodnutiu č. Vo-34/2003-SI(Pd) zo dňa 29.12.2004 Katastrálneho úradu v Žiline, odvolanie. 10. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky rozhodnutím č. LPO-1421/2005/S1 zo dňa 06.04.2005, potvrdil rozhodnutie Vo-34/2003-SI(Pd) zo dňa 29.12.2004, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V-685/2003 zo dňa 11.04.2003. 11. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky na základe odvolania žalobcov, rozhodnutím č. LPO-1421/2005- S1 dňa 06.04.2005 napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 12. Dňa 18.09.2006 vydala predsedníčka Úradu geodézie, kartografie a katastra SR rozhodnutie č. P-4564/2006, ktorým potvrdila rozhodnutie č. LPO-1533/2004/S1 zo dňa 19.07.2004. 13. Katastrálny úrad v Žiline (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“), rozhodnutím č. Vo-34/2003-SI/(Pd) zo dňa 01.07.2011 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), vyhovel protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 a právoplatné rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 zrušil a vec vrátil Správe katastra Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie. Prvostupňový orgán dospel k záveru, že nakladanie s bytovým domom súp. č. XXXX v k. ú. E. F. bolo v čase uzatvorenia zmluvy zo dňa 03.03.2003 obmedzené v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., a preto Správa katastra Liptovský Mikuláš konala v rozpore s týmto ustanovením zákona, čoho dôsledkom je neplatnosť zmluvy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. 14. Účastník konania kupujúci - P. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. J. R.. Č.. XXX/XX, E. F., podal odvolanie zo dňa 20.7.2011 proti prvostupňovému rozhodnutiu Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-SI/(Pd) zo dňa 01.07.2011. 15. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky ako odvolací orgán (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“), rozhodnutím č. PO-6160/2011/S1 zo dňa 15.09.2011 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), zamietol odvolanie kupujúceho - P. A. a rozhodnutie Katastrálneho úradu č. v Žiline č. Vo-34/2003-Sl (Pd) zo dňa 01.07.2011, potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že predmetný prevod prevádzaných nehnuteľností bol uskutočnený v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. účinného ku dňa 20.09.1993 na základe zmluvy o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993 a súhlas na ich prevod bol udelený príslušným orgánom - Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (zn. 665/93 - Vr zo dňa 29.07.1993) podľa ust. § 47b tohto zákona na speňaženie majetku podniku - hotel Jánošík v Liptovskom Mikuláši iným spôsobom ako predajom vecí na verejnej dražbe. Ďalej uviedol, že v zmysle tohto súhlasu speňaženie majetku bolo vykonané verejnou súťažou pri likvidácií podniku, ktorého spôsob upravoval osobitný predpis - Obchodný zákonník a zákon o štátnom podniku. Je teda nepochybné, že aj prevod majetku štátu podľa ust. § 7b č. 92/1991 Zb. účinného ku dňa 20.09.1993 je prevodom majetku podľa tohto zákona. Ak by likvidátor štátneho podniku predal majetok inak než to umožňovalo ust. § 47b zákona č. 92/1991 Zb., postupoval by v rozpore so zákonom a išlo by o neplatný právny úkon. Podľa zákona č.182/1993 Z.z. právnická alebo fyzická osoba, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu, o.i. aj podľa zákona č. 92/1991 Zb., môžu previesť vlastníctvo domu alebo jeho časti podľa osobitného predpisu len do vlastníctva štátu vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce. Uviedol, že predmetný bytový dom bol odpredaný ako celok napriek tomu, že nájomcovia jednotlivých bytov v tomto bytovom dome požiadali o prevod vlastníckeho práva k bytu ešte pred odpredajom celého bytového domu s tým, že uvedenú skutočnosť preukazuje súdne konanie v právnej veci žalobcov manželov D. T. F. X., proti žalovaným Ing. B., B. T. F. K. C. a P.Z. A. na Okresnom súde Liptovský Mikuláš vedené pod sp.zn. 13C/132/2004, o uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. V kontexte znenia predmetnej kúpnej zmluvy je podľa rozhodnutia jednoznačné, že Ing. G. B. - B. T. F. K. C. je pre účely zákona č. 182/1993 Z.z. fyzickou osobou, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb. s právnymi následkami upravenými napr. v ust. § 17 ods. 3, § 29 ods. 5 a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z.. Zdôraznil, že existenciu žiadostí nájomcov bytov o ich odkúpenie preukazuje aj list nájomcov doručený súdu dňa 19.04.2013, ktorým nájomníci predmetného bytového domu oznámili Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, že v novembri 1999 podali Ing. G. B. žiadosť o prevod bytu do vlastníctva podľa zákona č.182/1993 Z. z. a ktorí dňa 04.05.2004 podali na Okresný súd Liptovský Mikuláš žalobu voči Ing. G. B. - B. T. F. K. C. o uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode bytu nachádzajúceho sa v predmetnom bytovom dome do ich vlastníctva. II. Pribratie ďalšieho účastníka do konania 16. Uznesením č.k. 3S 209/2011-112 zo dňa 26.09.2013, pribral správny súd do konania Obvodný úrad Žilina, Janka Kráľa 4, 010 40 Žilina (teraz Okresný úrad Žilina), ktorý sa stal dočasným správcom majetku štátu, ktorý po zomrelom Ing. G. B., ktorý bol ako predávajúci účastníkom kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti a ktorej zápis do katastra nehnuteľností bol predmetom správneho konania, odúmrťou pripadol štátu - Slovenskej republike v zmysle ust. § 462 Občianskeho zákonníka, nakoľko všetci zákonní dedičia po zomrelom poručiteľovi Ing. G. B., dedičstvo odmietli. Uvedené preukazuje potvrdenie notára JUDr. V. A. zo dňa 16.09.2013 (č.l. 111 súdneho spisu). III. Žaloba 17. Včas podanou žalobou zo dňa 25.10.2011 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 27.10.2011, sa žalobca P. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. J. XXX/XX, XXX XX E. F. (ďalej len ako „žalobca“), domáhal voči žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Chlumeckého 2, P. O. BOX 57, 820 12 Bratislava (ďalej len ako „žalovaný“), preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo -34/2003-SI/ (Pd) zo dňa 01.07.2011, s návrhom na ich zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. 18. Žalobca v žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, keďže správne orgány nerešpektovali predchádzajúce súdne rozhodnutia v danej veci, pričom sa ani nevysporiadali s otázkou, prečo sa od právneho názoru súdu odklonili, a preto považuje napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné odporujúce princípom právnej istoty a ktoré je nesprávne aj z vecných dôvodov. 19. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle ust. § 250j ods. 6 O.s.p. sú správne orgány viazané právnym názorom súdu s tým, že skutkový a právny stav z ktorého vychádzali v napadnutých rozhodnutiach, bol známy a nezmenený už v čase, keď o predmetnej veci rozhodoval súd v predchádzajúcom konaní. Uviedol, že pri tomto istom skutkovom a právnom stave súd vyslovil právne závery, ktoré sú zhodné s tvrdeniami žalobcu a v predchádzajúcom súdnom konaní predchádzajúce rozhodnutia žalovaného a Katastrálneho úradu v Žiline boli zrušené a vec vrátená správnym orgánom na ďalšie konanie. Ak by boli skutkové a právne závery správnych orgánov správne, už v predchádzajúcom konaní by súdy žalobcovu žalobu zamietli. Mal za to, že v rozhodnutiach Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovili právny názor, že by bol v rozpore so zákonnými ustanoveniami záver, že je potrebné aj verejnú súťaž, na základe ktorej pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. nadobudol predmetnú nehnuteľnosť, zahrnúť do režimu zákona č. 92/1991 Zb.. Zároveň poukázal na to, že súd uviedol, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akou správnou úvahou sa riadil v prípade, keď dospel k záveru, že napriek vyššie citovaným zákonným ustanoveniam je potrebné aj verejnú súťaž, ktorou bola získaná predmetná nehnuteľnosť, zahrnúť do režimu zákona č. 92/1991 Zb.. Podľa názoru žalobcu sa súdy v predchádzajúcich rozhodnutiach celom rozsahu stotožnili s jeho argumentáciou týkajúcou sa aplikácie ust. § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z., ako aj aplikácie ust. § 5 a ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. tak, ako ju uviedol v žalobe zo dňa 23.05.2005. Tvrdil, že súdy judikovali, že len ak by pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe privatizačného projektu, bolo by potrebné aplikovať ust. § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Zb.. Uviedol, že ustanovenie § 47 ods. 1 je potrebné aplikovať v spojení s ust. § 5 zákona č. 92/1991 Zb., ktorý na prevod majetku podľa tohto zákona vyžaduje výhradne privatizačný projekt a tiež, že verejnú súťaž nemožno zahrnúť do režimu zákona č. 92/1991 Zb.. Žalobca poukázal na to, že prvostupňový orgán - Katastrálny úrad v Žiline a ani žalovaný sa týmto právnym názorom súdu neriadili a že v konaní nezistili žiadne nové skutočnosti potrebné pre rozhodnutie v danej veci. Správne orgány boli povinné vyslovené názory súdom aplikovať na daný prípad. Zastával názor, že zákon č. 92/1991 Zb. nevylučuje, aby privatizačný projekt určitého štátneho podniku v zmysle ust. § 5 tohto zákona obsahoval, že v rámci prevodu majetku štátu na iné osoby (privatizácia) bude podnik alebo časť podniku alebo iný majetok speňažený likvidátorom postupom podľa ust. § 47b ods. 1. Žalobca zdôraznil, že privatizačný projekt vyhotovený nebol, nakoľko sa nejednalo o privatizáciu štátneho podniku, ale len speňaženie jeho časti v rámci jeho likvidácie v zmysle Obchodného zákonníka, a preto postup likvidátora nie je postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb.. Uviedol, že likvidátor pri speňažovaní majetku postupoval so súhlasom nadriadeného orgánu - Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (zn. 665/93 - Vr zo dňa 29.07.1993) v súlade s ust. § 47b zákona č. 92/1991 Zb.. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. nie je ustanovením, ktoré zakladá samotné oprávnenie likvidátora speňažovať likvidovaný majetok, ale upravuje spôsob speňažovania tohto majetku (predaj na verejnej dražbe). Oprávnenie likvidátora speňažovať likvidovaný majetok vyplýva z jeho postavenia ako štatutárneho orgánu likvidovaného subjektu (ust. § 70 ods. 3 Obchodného zákonníka, ust. § 15a ods. 4 zákona o štátnom podniku) a samotného účelu likvidácie, ktorým sa rozumie prevod majetku štátu na iné osoby na účel speňaženia majetku a vyporiadania všetkých záväzkov zrušeného podniku. Je teda zrejmé, že v tomto prípade likvidátor podniku speňažoval majetok v rámci likvidácie podniku a so súhlasom príslušného orgánu. Z uvedeného vyplýva, že pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B., nebol osobou, ktorá nadobudla bytový dom do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb. a teda sa na neho nevzťahovalo obmedzenie podľa § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a z tohto dôvodu je potom kúpna zmluva zo dňa 11.04.2003 platná. Podľa názoru žalobcu v danom prípade zmluvná voľnosť pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B., nebola obmedzená. Žalobca zdôraznil, že v danom prípade k prevodu majetku štátu nedošlo podľa zákona č. 92/1991 Zb., ale iným spôsobom, a to formou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzatvoreným v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý spôsob zákon č. 92/1991 Zb. neupravuje a na takýto spôsob prevodu je zákon č. 92/1991 Zb. neaplikovateľný, len ho v ust. § 47b dovoľuje. Ďalej žalobca poukázal na to, že v spisovom materiáli žalovaného sa nenachádza dôkaz o tom, že niektorí z nájomcov predmetného bytového domu požiadali riadne a včas pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B. o prevod vlastníctva bytu. Žalovaný teda rozhodoval vo veci na základe skutočností, ktoré nemal preukázané. Uviedol, že o neplatnosti zmlúv môžu rozhodovať výlučne súdy. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, žalobca navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. IV. Vyjadrenie žalovaného 21. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 04.12.2012, doručeným správnemu súdu dňa 12.01.2012 zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. 22. Uviedol, že za prvoradé považuje vyriešenie otázky, či sa na pôvodného vlastníka ako predávajúceho vzťahovalo obmedzenie v nakladaní s predmetným bytovým domom v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.. Zároveň žalovaný poukázal na to, že obmedzenie sa vzťahuje na vlastníkov domov uvedených v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., teda aj na fyzické osoby, ktoré nadobudli byty do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb.. 23. Ďalej uviedol, že je potrebné vyriešiť otázku, či pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. nadobudol predmetný bytový dom podľa zákona č. 92/1991 Zb.. 24. Zároveň poukázal na to, že v ust. § 5 zákona č. 92/1991 Zb. sa uvádza, že prevod majetku podľa tohto zákona sa vykoná podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní. Uviedol, že zákon č. 92/1991 Zb. bol novelizovaný zákonom č. 17/1993 Z.z. a ktorým sa doplnilo ustanovenie § 47b ods. 1, ktoré umožnilo likvidátorovi speňažiť majetok predajom vecí na verejnej dražbe, prípadne iným spôsobom, ak bude súhlasiť orgán uvedený v ust. § 10 ods. 1. tohto zákona. Zdôraznil, že ustanovenie § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. umožňovalo postupovať likvidátorovi daným spôsobom pri predaji časti majetku podniku na základe zmluvy zo dňa 20.09.1993. Žalovaný sa zároveň vyjadril sa k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Cdo 80/2002 s tým, že sa týka aplikácie iných zákonných ustanovení a jeho automatická aplikácia by opäť robila zbytočným ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na tzv. veľkú privatizáciu podľa privatizačných projektov. 25. Zdôraznil, že zmluva o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993 sa riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a zákonom č. 92/1991 Zb., s tým, že oprávnenie prevodcu (likvidátora) je upravené v ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., ktoré oprávňuje likvidátora na konanie s ktorým Obchodný zákonník a iné zákony v tom čase nepočítali. Mal za to, že účelom ust. § 47b ods. 1 nie je primárne likvidácia spoločnosti, ale prevod majetku štátu na iné osoby v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.. Argumentácia žalobcu, že ustanovenie § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. je nepriamou novelou zákona o štátnom podniku, je nesprávna, pretože uvedené ustanovenie sa netýka len štátnych podnikov, ale všetkých organizácií uvedených v ust. § 1 citovaného zákona. Uviedol, že ust. § 29 ods. 5 bolo zakomponované do zákona č. 182/1993 Z.z. novelou zákona č. 151/1995 Z.z., a to z dôvodov ochrany práv nájomcov v bytoch s maximálnou cenou bytu a zákonom stanovenou povinnosťou prevodu vlastníctva, aby aj nový vlastník domu mal povinnosť previesť byt do vlastníctva, ak táto povinnosť vyplývala predchádzajúcemu vlastníkovi domu, a to za cenu stanovenú zákonom. Túto povinnosť vyslovene uvádzajú aj zmluvné strany v kúpnej zmluve zo dňa 03.03.2003. Správny orgán dospel k záveru, že nakladanie s bytovým domom súp. č. XXXX v k.ú. E. F. bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 03.03.2003 obmedzené v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. tým, že pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. previedol bytový dom s. č. XXXX na osobu, ktorá nie je uvedená v ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a konal tak v rozpore s týmto ustanovením zákona, čoho dôsledkom je neplatnosť zmluvy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko Správa katastra Liptovský Mikuláš vklad č. V 685/2003 povolila na základe neplatnej zmluvy, bolo potrebné vyhovieť protestu prokurátora č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 a rozhodnutie č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 zrušiť (podľa ust. § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, katastrálny úrad preskúma platnosť zmluvy). Žalovaný uviedol, že skutočnosť, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí nezisťoval, či niektorý z nájomcov riadne a včas požiadal o kúpu bytu, nemohlo ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže predmetnú zmluvu považoval za neplatnú na základe už uvedených dôvodov. Žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú a navrhuje ju zamietnuť. V. Vyjadrenie žalobcu 26. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 29.01.2021 uviedol, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu, nesúhlasil s námietkami žalovaného a zastával názor, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie sú vydané v rozpore so zákonom, nakoľko sú založené na zásadne nesprávnej aplikácii právnych noriem, ako aj na ich nesprávnom výklade. 27. Žalobca mal za to, že správny súd by mal predovšetkým vziať do úvahy nasledovné skutočnosti a to, že : - argumentácia žalovaného a Katastrálneho úradu v Žiline je nedostatočná a vo vzťahu k pozemkom úplne absentuje, a preto je potrebné vychádzať z jeho argumentácie, ktorá v konaní nebola relevantným spôsobom spochybnená (viď záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/24/2017 zo dňa 24.01.2018, ako aj záver Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedený v náleze pod sp. zn. III. ÚS 193/2017- 43 zo dňa 04.07.2017), - žalovaný a Katastrálny úrad v Žiline nerešpektovali záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v rozsudku č.k. 2S/157/2005-42 zo dňa 13.5.2009, ako aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010 a tak došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, - z dôvodov uvedených rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/157/2005-42 zo dňa 13.05.2009 (s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil Najvyšší súd Slovenskej republiky), najmä zo str. 4 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva právne posúdenie veci súdmi, ktorým bol správny orgán v tom čase viazaný, - v spise žalovaného sa nenachádza doklad alebo dôkaz o tom, že niektorí z nájomcov požiadali riadne a včas pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B. o prevod vlastníctva bytu a teda, že jedná o nájomcov bytu, ktorým vzniklo právo na odkúpenie bytu. 28. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenie sp. zn. 10Sžr/24/2017 zo dňa 24.01.2018, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 209/2011-126 zo dňa 03.06.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že doterajšia argumentácia správneho súdu, ako aj žalovaného a prvostupňového orgánu vo vzťahu ku kľúčovým otázkam bola nedostatočná, tak potom je potrebné vychádzať z argumentácie a tvrdení žalobcu, ktoré v konaní neboli relevantným spôsobom spochybnené. 29. Zdôraznil, že prvostupňový orgán a následne ani žalovaný sa vôbec neriadili záväzným právnym názorom Krajského súdu v Bratislave uvedeného v rozsudku č.k. 2S/157/2005-42 zo dňa 13.05.2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010, ktoré boli pre nich záväzné, a ktoré už dali za pravdu žalobcovi (pričom skutkový stav sa vôbec nezmenil za celý čas trvania predmetného sporu), čo už samo osobe predstavuje vadu napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia. 30. Uviedol, že skutkový a právny stav, z ktorého vychádzali orgány verejnej správy bol známy a nezmenený už v čase, keď o predmetnej veci rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2S/157/2005 a ktorý sa nezmenil. 31. Ďalej poukázal na skutočnosť, že táto vec je predmetom konania pred správnymi súdmi už od roku 2004 (viac ako 17 rokov), hoci sa skutkový a právny stav tejto veci už od podania prvej žaloby v tejto veci nezmenil. 32. Žalobca zdôraznil, že nie je dôležitý názov právneho úkonu, či citácia právnych predpisov, ale dôležitý je skutočný obsah právneho úkonu a jeho podstatné náležitosti, t. j. je posúdenie za akých podmienok a akým spôsobom predmetný bytový dom žalobca nadobudol. Nie je teda právne rozhodné, že zmluva o predaji časti majetku podniku zo dňa 03.03.2003 odkazuje na zákon č. 92/1991 Zb.. Zo zmluvy o predaji časti majetku podniku zo dňa 03.03.2003 vyplýva, že na predaj bytového domu bola vyhlásená dňa 24.08.1993 verejná súťaž, a to na základe súhlasu Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky zn. 665/93-Vr. zo dňa 29.07.1993 a pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. nadobudol predmet prevodu na základe výnimky z ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. a nie na verejnej dražbe, ale na základe verejnej súťaže. 33. Ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. upravuje spôsob speňaženia majetku, resp. spôsob výberu kupujúceho (predaj na verejnej dražbe) s tým, že oprávnenie likvidátora speňažovať likvidovaný majetok vyplýva z jeho postavenia ako štatutárneho orgánu likvidovaného subjektu (§ 70 ods. 3 Obchodného zákonníka ust. § 15a ods. 4 zákona o štátnom podniku) a samotného účelu likvidácie, ktorým sa rozumie prevod majetku štátu na iné osoby na účel speňaženia majetku a vyporiadania všetkých záväzkov zrušeného podniku (takto je likvidácia podniku definovaná v ust. § 15a ods. 1 zákona o štátnom podniku) a takýto je účel likvidácie aj v prípade likvidácie obchodných spoločností. Je teda zrejmé, že v tomto prípade, likvidátor podniku výnimkou z ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., speňažoval majetok v rámci likvidácie podniku a so súhlasom príslušného orgánu. Zastával názor, že v konkrétnom prípade k prevodu majetku štátu podľa zákona č. 92/1991 Zb. nedošlo, ale bol realizovaný formou verejnej súťaže v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. 34. Zdôraznil, že prevod majetku podľa tohto zákona sa vykoná len podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní. Uviedol, že bude potrebné, aby správny súd preskúmal, či zmluvná voľnosť predávajúceho predmetného bytového domu nebola ničím obmedzená a to s poukazom na čl. 20 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 80/2002. 35. Podľa názoru žalobcu z uvedeného vyplýva, že obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa vzťahuje len na tie právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré nadobudli byty (bytové domy) podľa osobitného predpisu (t.j. podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) do vlastníctva a zároveň ich nadobudli po účinnosti zákona č. 115/1995 Z.z.. 36. Nakoľko ani jedna z vyššie uvedených podmienok v prípade pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B. nebola splnená, tento mohol platne uzatvoriť so žalobcom predmetnú kúpnu zmluvu. 37. Žalobca zastával názor, že ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 sa na pozemky nevzťahuje, a preto v tejto časti je kúpna zmluva platná. 38. Mal za to, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán konali v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 12 ods. 2, ako aj či. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej ako „Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru (ďalej ako „Protokol“). Postupom žalovaného, ako aj Katastrálneho úradu v Žiline došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobcu. Žalobca mal legitímne očakávania, že o jeho právach bude rozhodnuté v súlade s už vydanými právoplatnými rozhodnutiami vydanými v tejto veci. VI. Súdne konania 39. Žalobou zo dňa 30.11.2004, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 02.12.2004, zaevidovanou pod sp. zn. 1S/364/2004 (prvá žaloba), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v poradí prvého rozhodnutia žalovaného č. LPO-3577/2004-Sl zo dňa 27.09.2004. 40. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1S 364/2004-59 zo dňa 08.06.2006 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.09.2004 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 41. Žalobou zo dňa 23.05.2005, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.05.2005, zaevidovanou pod sp. zn. 2S/157/05 (druhá žaloba), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. LPO-1421/2005/SI zo dňa 06.04.2005 a rozhodnutia Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 29.12.2004. 42. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S 157/05-42 zo dňa 13.05.2009, zrušil napadnuté rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. LPO-1421/2005/S1 zo dňa 06.04.2005, ako aj prvostupňové rozhodnutie č. Vo-34/2003- Sl (Pd) zo dňa 29.12.2004 a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že správny orgán sa nedostatočne zaoberal s argumentmi žalobcov ohľadne aplikácie ust. § 47 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. v spojení s ust. § 5 tohto zákona v zmysle ktorého, sa vyžadoval privatizačný projekt a taktiež, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé akou správnou úvahou sa riadil, keď dospel k záveru, že je potrebné zahrnúť do režimu zákona č. 92/1991 Zb. aj verejnú súťaž, ktorou boli získané predmetné nehnuteľnosti, napriek tomu, že táto bola získaná formou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzatvoreným v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Ďalej uviedol, že správny orgán nezdôvodnil ani okolnosť, prečo nerešpektoval vo svojej správnej úvahe na poukázaný právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 80/2002, keď z ust. § 1 zákona č. 92/1991 Zb. vyplýva, že tento zákon možno použiť na tzv. veľkú privatizáciu vo forme prevodu majetku štátu na iné osoby na základe privatizačných projektov, schválených či určených príslušnými orgánmi cez fond národného majetku, ktorým argumentoval v odvolaní žalobca. 43. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania žalovaného zo dňa 13.05.2009, rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 2Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave súdu č. 2S 157/05-42 zo dňa 13.05.2009 ako vecne správny. 44. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S/209/2011-126 zo dňa 03.06.2014, žalobu žalobcu zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011 a ktorý zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-SI(Pd) zo dňa 01.07.2011.V rozhodnutí uviedol, že správny orgán dospel k vecne správnemu záveru, že nakladanie s bytovým domom súp. č. XXXX v k.ú. E. F.Á., bolo v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003 obmedzené v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. tým, že Ing. G. B. previedol bytový dom súp. č. XXXX na osobu, ktorá nie je uvedená v ustanovení § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a konal tak v rozpore s týmto ustanovením zákona, čoho dôsledkom je neplatnosť zmluvy v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Správny súd ďalej uviedol, že žalovaný dospel k vecne správnemu záveru, že nakladanie s bytovým domom súp. č. XXXX v k.ú. E. F., bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 03.03.2003 obmedzené v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. tým, že Ing. G. B. previedol bytový dom súp. č. XXXX na osobu, ktorá nie je uvedená v citovanom ustanovení a konal tak v rozpore s týmto ustanovením zákona, čoho dôsledkom je neplatnosť kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. 45. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 10Sžr/134/2014-182 zo dňa 30.11.2015, potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 209/2011-126 zo dňa 03.06.2014 ako vecne správny. 46. Žalobca v predmetnej právnej veci podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústavný súd“), ktorý Nálezom III. ÚS 193/2017-43 zo dňa 04.07.2017 rozhodol tak, že základné právo žalobcu - P. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ako „ústava“), právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „dohovor“) a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr 134/2014 zo dňa 30.11.2015 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“), porušené bolo. Ústavný súd k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uviedol, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) vo vzťahu k aplikácii ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. ústavný súd uviedol, že zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že jedným zo žalobných, ale aj odvolacích dôvodov bola argumentácia sťažovateľa ako žalobcu založená na tom, že pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. - B. T. F. K. C. nadobudol bytový dom do vlastníctva zmluvou o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993 od pôvodného vlastníka - štátneho podniku Interhotel Ružomberok, š.p. v likvidácii, uzatvorenou podľa príslušných ustanovení o predaji časti podniku v zmysle Obchodného zákonníka na základe verejnej súťaže (nie na verejnej dražbe a po súhlase príslušného orgánu), teda výnimkou z ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého pri likvidácii organizácií uvedených v ust. § 1 citovaného zákona speňaží likvidátor majetok predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor postupovať len so súhlasom orgánu uvedeného v ust. § 10 ods. 1. Zastával názor, že najvyšší súd S k analyzovanému odvolaciemu (i žalobnému) dôvodu (oprávnenia likvidátora pri speňažovaní likvidovaného majetku štátneho podniku), nezaujal stanovisko pre žalobcu ako sťažovateľa dostatočne zrozumiteľné a iba všeobecne uzavrel, že z dôvodu, že likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti, a že vypracovanie privatizačného projektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii spoločnosti, preto povinnosť tvorby privatizačného projektu sa nevzťahuje na likvidáciu štátneho podniku a že ust. § 47b ods. 1 preto upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona č. 92/1991 Zb.. Podľa názoru ústavného súdu je odpoveď najvyššieho súdu na spornú otázku týkajúcu sa oprávnenia likvidátora odpredať likvidovaný majetok spôsobom upraveným Obchodným zákonníkom, resp. zákonom č. 111/1990 Zb. nedostatočná a rozhodnutie riadne neodôvodnil, a z tohto dôvodu preto nevyhovuje požiadavkám plynúcim z jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ba ani požiadavkám zaručeným právom na spravodlivý proces. Ústavný súd na podklade identifikovaných nedostatkov prijal záver, podľa ktorého Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku nenaplnil požiadavky plynúce zo základného práva žalobcu na súdnu ochranu ani z jeho práva na spravodlivé konanie, pretože neposkytol zrozumiteľné a dostatočne objasňujúce dôvody a preto vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. K námietke k nevysporiadaniu sa s námietkou čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003, že ak by aj všeobecné súdy dospeli k záveru, že prevod vlastníckeho práva k bytovému domu je neplatný (čo však nepripúšťal), „nemôže sa táto neplatnosť týkať prevodu pozemkov KN parc. č. 392/3 a parc. č. 392/12, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003 a že predmetnou kúpnou zmluvou boli prevádzané osobitne pozemky a bytový dom a kúpna cena bola dojednaná taktiež osobitne pre bytový dom ako aj osobitne pre označené pozemky“, ústavný súd uviedol, že najvyšší súd na túto námietku žalobcu vôbec nereagoval a neurobil tak ani krajský súd v rozsudku zo dňa 03.06.2014. Žalobca namietal aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru a ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd porušil aj jeho právo zaručené v čl. 13 dohovoru. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k aplikácii ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že nemohol bez dôvodných pochybností vysloviť porušenie sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru spočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.. K námietke porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ústavný súd uviedol, že jej nevyhovel. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd uviedol, že v súčasnej situácii napadnutý rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepreukazuje porušenie práva hmotnej povahy. Konštatovanie takého porušenia by znamenalo prejudikciu skutkových a právnych záverov v konaní o žalobe sťažovateľa, čo ústavnému súdu v aktuálnom procesnom stave neprislúcha. Preto sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy nevyhovel. Ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výlučne na základe nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s tým, že po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd znovu rozhodol o odvolaní žalobcu, rešpektujúc súčasne viazanosť žalobnými dôvodmi, pričom s odvolacími námietkami sa vysporiada jednotlivo a súčasne tak, aby sa sťažovateľ v prípade negatívneho rozhodnutia o jeho žalobe dozvedel príčiny nedôvodnosti individuálnych žalobných bodov, ktoré je povinný rešpektovať, čo sa musí prejaviť v podobe riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Ústavný súd uviedol, že až následné posúdenie ústavnej akceptovateľnosti prípadných meritórnych právnych záverov najvyššieho súdu, umožňuje dospieť k definitívnemu záveru o tom, či bol žalobca zbavený svojho vlastníckeho práva v rozpore s ústavou. 47. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vydaný Nález ústavného súdu III.ÚS 193/2017-43 zo dňa 04.07.2017, vydal dňa 24.01.2018 uznesenie sp. zn. 10Sžr/24/2017, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 209/2011-126 zo dňa 03.06.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že odôvodnenie krajského súdu je nedostatočné vo vzťahu k vyriešeniu kľúčovej otázky ktorou je určenie, či pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B., nadobudol predmetný bytový dom spôsobom podľa zákona č. 92/1991 Zb. a či v prípade, ak prevod vlastníckeho práva k bytovému domu je neplatný, došlo v danom prípade k čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko podľa názoru žalobcu táto neplatnosť sa nemôže týkať prevodu pozemkov KN parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/XX a ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003, s tým, že právny názor súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadne čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy v naznačenom smere úplne absentuje, čo nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP. Ďalej uviedol, že povinnosť súdu vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného, považoval najvyšší súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné s tým, že postupom súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, pretože pre chýbajúcu argumentáciu sa žalobca ani nemôže účinne proti rozsudku brániť. U nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok ani vady správneho konania, preto bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré nebude postihnuté deficitom nepreskúmateľnosti. V tejto súvislosti poukázal tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa síce nevyžaduje, aby odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo odpoveď na každý argument účastníka konania; ak sa však jedná o argument, ktorý je kľúčový pre rozhodnutie, osobitná odpoveď práve na tento argument sa vyžaduje (Georgidias proti Grécku z 29.05.1997, Higgins proti Francúzsku z 19.02.1998). Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré poskytuje záruku, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ide o predpoklad účinného uplatňovania práva na opravné prostriedky stranami v konaní. Navyše, odôvodnenie súdneho rozhodnutia je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. VII. Právne posúdenie veci 48. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo - 34/2003-SI/ (Pd) zo dňa 01.07.2011, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 49. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 18.03.2021, nakoľko žalobca a žalovaný súhlasili s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP). 50. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. PO-6160/2011/ SI zo dňa 15.09.2011, ktorým ako odvolací orgán zamietol odvolanie účastníka konania P. A. (žalobcu) a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Katastrálneho úradu č. v Žiline č. Vo-34/2003-Sl (Pd) zo dňa 01.07.2011. 51. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 52. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 53. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 54. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 55. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 56. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 57. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 58. V predmetnej veci bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podaním žaloby na súd dňa 25.04.2016, t. j. predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č.162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 59. Súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím postupoval podľa SSP, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a nahradil OSP s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods.1 a ods. 2 SSP, podľa ktorého, správny súd konanie dokončí podľa SSP s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona ostávajú zachované a nebude uplatňovať ustanovenia SSP, ak by boli v neprospech žalobcu. 60. Podľa § 491 ods.1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 61. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. Ustanovenia právnych predpisov účinné v čase uzavretia zmluvy o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993: 62. Podľa § 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, tento zákon upravuje podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik”), včítane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu na tomto podnikaní, a to na československé alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby (ďalej len „privatizácia“). 63. Podľa § 5 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, prevod majetku podľa tohto zákona sa vykoná podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní. 64. Podľa § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, pri likvidácii organizácií uvedených v § 1 speňaží likvidátor majetok predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor postupovať len so súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods. 1. 65. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., štátne podniky, rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na služobné byty. 66. Podľa § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka, likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti; pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov; nové zmluvy môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov. Ustanovenia právnych predpisov účinné v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003: 67. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., dohodnutá cena bytu a pozemkov podľa odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa §18, 18a a 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva a) štátu vrátane štátnych podnikov v likvidácii a Slovenského pozemkového fondu, b) obce, c) obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo obce, d) poľnohospodárskeho družstva, výrobného družstva alebo spotrebného družstva, e) obchodnej spoločnosti založenej obchodnou spoločnosťou uvedenou v písmene c) alebo družstvom uvedeným v písmene d), f) právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu, 22) g) záujmového združenia právnických osôb a do roku 1989 spoločenskej organizácie Revolučné odborové hnutie a jej právnych nástupcov, a to príslušné odborové zväzy odborových organizácií a následne Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, ktorá nadobudla do vlastníctva byty postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov. Poznámka pod čiarou č. 22 odkazuje na zákon č. 92/1991 Zb.. 68. Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., dom vo vlastníctve obce alebo jeho časť nemožno previesť podľa osobitného predpisu23a) do vlastníctva nájomcov bytov a nebytových priestorov v tomto dome ani do vlastníctva tretích osôb, ak požiada o prevod vlastníctva bytu v dome nájomca. Poznámka pod čiarou č. 23a) odkazuje napríklad na § 588 Občianskeho zákonníka, § 56 až 220 Obchodného zákonníka. 69. Podľa § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., vlastníci domov uvedení v § 17 ods. 3 môžu previesť vlastníctvo domu alebo jeho časti podľa osobitného predpisu 23a) len do vlastníctva štátu vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky. 70. Podľa § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z., vlastník domu, ktorý nadobudol dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu 34) z vlastníctva štátu, Slovenského pozemkového fondu, obce, bytového družstva, obchodnej spoločnosti s účasťou obce, štátu alebo bytového družstva, alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo z vlastníctva družstva alebo z vlastníctva obchodnej spoločnosti uvedenej v § 17 ods. 3 písm. e), alebo ak ide o byty alebo o ateliéry v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu, 22) nemôže previesť vlastníctvo domu podľa osobitného predpisu, 23a) ak v dome požiadal nájomca o prevod vlastníctva bytu. Cena bytu nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1. 71. Podľa § 31 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), Okresný úrad preskúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada okresný úrad aj na skutkové a právne skutočnosti, <https://www.zakonypreludi.sk/zz/1995-162> ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. 72. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. 73. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 74. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. 75. Žalobca sa v tomto konaní domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. PO- 6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-SI(Pd) zo dňa 01.07.2011. Žalobca počas celého konania argumentoval tým, že zmluva o predaji časti majetku podniku zo dňa 20.09.1993 je zmluvou uzatvorenou podľa ustanovení Obchodného zákonníka, a nie podľa zákona č. 92/1991 Zb. s tým, že pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. nadobúdal časť podniku, ktorej súčasťou bol predmetný bytový dom a pozemky od pôvodného vlastníka - štátneho podniku Interhotely Ružomberok, š.p. v likvidácii, zastúpený likvidátorom a nie od Fondu národného majetku Slovenskej republiky a taktiež nie podľa schváleného privatizačného projektu. Tvrdil že, pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. nadobúdal predmetný bytový dom iným spôsobom a nie podľa zákona č. 92/1991 Zb.. Likvidátor štátneho podniku v tomto prípade speňažoval majetok podniku v rámci jeho likvidácie, a teda nešlo o jeho privatizáciu. Zdôraznil, že ďalší predaj bytového domu do vlastníctva žalobcu nebol obmedzený zákonom - t. j. ust. § 29 ods. 5, 7 zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. ako predávajúci nebol vlastníkom bytového domu v zmysle ust. § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. a preto, bol oprávnený ho odpredať žalobcovi. Podľa názoru žalobcu prevod majetku podľa zákona č. 92/1991 Zb. sa vykoná len podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní schváleného príslušným orgánom. Mal za to, že zmluvná voľnosť predávajúceho (pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B.), nebola obmedzená. Poukazoval na to, že v celom spise žalovaného sa nenachádza doklad alebo dôkaz o tom, že niektorí z nájomcov požiadali riadne a včas pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B. o prevod vlastníctva bytu, a že vôbec ide o nájomcu bytu. Ďalej podľa názoru žalobcu obmedzenie vlastníka bytového domu v zmysle ust. § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. sa už vôbec nemôže týkať pozemkov KN parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/XX, ktoré tiež boli predmetom kúpnej zmluvy. Žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie je výsledkom konania žalovaného po ich zrušení súdmi, v ktorom však žalovaný a ani prvostupňový orgán nerešpektovali vyslovené právne názory uvedené v rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcich sa tejto veci, a preto sú nepreskúmateľné a odporujúce princípom právnej istoty, rovnosti účastníkov konania a predvídateľnosti správnych rozhodnutí. Podľa názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj zo samotných vecných dôvodov. 76. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú s tým, že za prvoradé považuje vyriešenie otázky, či sa na pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B. ako predávajúceho vzťahovalo obmedzenie v nakladaní s predmetným bytovým domom v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a poukázal na to, že obmedzenie sa vzťahuje na vlastníkov domov uvedených v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., teda aj na fyzické osoby, ktoré nadobudli byty do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb. ktorý sa vzťahoval na prevod majetku „do súkromných rúk“, teda na privatizáciu. 77. Úlohou správneho súdu bolo potrebné posúdiť, či sa na prevod nehnuteľností na základe zmluvy o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993 uzatvorenej medzi Interhotelom Ružomberok, š.p. v likvidácii, Červenej armády 9, 034 01 Ružomberok ako predávajúcim a Ing. G.A. B. - B. T. F.K. C., H. XX, XXX XX E. F. ako kupujúcim, ktorej predmetom prevodu bol predaj podniku ako aj nehnuteľností: parc. KN č. XXX/X- zastavaná plocha o výmere 6 090 m2 a budova hotela súp. č. 1, parc. KN č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 388 m2 a budova 30 BJ súp. č. XXXX, nachádzajúce sa v k.ú. E. F., vzťahoval zákon č. 92/1991 Zb. a v nadväznosti na uvedené, či bola obmedzená zmluvná voľnosť pôvodného nadobúdateľa- Ing. G. B. ako predávajúceho na prevádzané nehnuteľnosti na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003 s kupujúcim (žalobcom), a to v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a ďalej, či sa ust. § 29 ods. 5 tohto zákona vzťahuje aj na pozemky, t.j., či je kúpna zmluva v časti, ktorá sa týka pozemkov, platná. 78. Správny súd zároveň predmetnú vec posudzoval v kontexte na závery vyslovené v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 193/2017-43 zo dňa 04.07.2017, ktorý vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr 134/2014 zo dňa 30.11.2015, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 209/2011-126 zo dňa 03.06.2014, bolo porušené základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru ako aj na závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/24/2017 zo dňa 24.01.2018, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 209/2011-126 zo dňa 03.06.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 79. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal správny súd zistené, že Správa katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 povolila vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003, ktorou predávajúci - Ing. G. B., previedol na žalobcu ako kupujúceho bytový dom súp. č. XXXX postavený na KN parc. č. XXX/X a pozemky KN parc. č. XXX/X T. XXX/XX v k. ú. E. F., ďalej mal súd zistené, že Katastrálny úrad v Žiline rozhodnutím č. Vo - 34/2003-SI/(Pd) zo dňa 01.07.2011, vyhovel protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 a právoplatné rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že nakladanie s bytovým domom súp. č. XXXX v k. ú. E. F. bolo v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003 obmedzené v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., nakoľko prvostupňový orgán konal v rozpore s citovaným ustanovením zákona v dôsledku čoho je kúpna zmluva zo dňa 03.03.2003 neplatná v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej mal správny súd zistené, že Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky rozhodnutím č. PO-6160/2011/S1 zo dňa 15.09.2011 zamietol odvolanie kupujúceho (žalobcu) a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Katastrálneho úradu č. v Žiline č. Vo-34/2003- Sl (Pd) zo dňa 01.07.2011. Správny orgán pre rozhodnutie o proteste prokurátora musel vyriešiť otázku, či sa na pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B. ako predávajúceho, vzťahovalo obmedzenie v nakladaní s predmetným bytovým domom v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. v zmysle ktorého, sa obmedzenie vzťahuje na vlastníkov domov uvedených v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., teda aj na fyzické osoby, ktoré nadobudli byty do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb.. Ďalšou otázkou, ktorú riešil prvostupňový orgán bolo či, pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. ako predávajúci, nadobudol predmetný bytový dom podľa zákona č. 92/1991 Zb. alebo nie. 80. Z obsahu súdneho spisu mal správny súd zistené v konaní, že pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. zomrel dňa 02.02.2011 a že na Notárskom úrade je vedené dedičské konanie notárkou JUDr. V. A. pod č. k. 6D/157/2011, DN 36/11, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. 81. Ďalej mal správny súd mal zistené z administratívneho spisu, že v konaní o vklade do katastra nehnuteľností účastníkov - Ing. G. B. - B. T. F.K. C., H. XX, XXX XX E. F. ako predávajúci a P. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. J. XXX/XX, XXX XX E. F. ako kupujúci, Katastrálny úrad v Žiline rozhodol rozhodnutím č. 685/2003 zo dňa 19.04.2012 tak, že konanie podľa ust. § 31a písm. a) katastrálneho zákona prerušil z dôvodu, že pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. ako predávajúci dňa 02.02.2011 zomrel, a to do právoplatného skončenia dedičského konania, s tým, že po jeho skončení bude správny orgán pokračovať v konaní. 82. Správny súd uvádza, že argumentácia žalobcu bola založená na tom, že pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. nadobudol predmetný bytový dom a prislúchajúce pozemky, do vlastníctva zmluvou o predaji časti podniku č. 16/1993 z 20.09.1993 od pôvodného vlastníka - štátneho podniku Interhotel Ružomberok, š.p. v likvidácii, uzatvorenou zmluvou podľa príslušných ustanovení o predaji časti podniku v zmysle Obchodného zákonníka na základe verejnej súťaže a po súhlase príslušného orgánu, teda výnimkou z ust. § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.. 83. K námietke žalobcu, že prevod majetku štátu na základe privatizačného projektu je definičným znakom aplikácie zákona č. 92/1991 Zb., a teda, ak nedošlo k vydaniu privatizačného projektu, nemožno hovoriť o prevode majetku likvidátorom podľa zákona č. 92/1991 Zb., správny súd uvádza, že právna úprava likvidácie štátnych podnikov je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, v zákone č. 92/1991 Zb. ako aj v zákone č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku a ktorá je pre likvidátora záväzná a nemožno sa od nej odchýliť. Podstatou inštitútu likvidácie je zákonom upravený postup, pri ktorom dochádza k mimosúdnemu vyrovnaniu majetkových vzťahov zanikajúceho subjektu a likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti za účelom rýchleho, hospodárneho a efektívneho speňaženia jej majetku. Správny súd zastáva názor, že vypracovanie privatizačného projektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii spoločnosti, nakoľko z ust. § 6 ods. 1 písm. f), písm. g) a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb., ktoré stanovuje podmienky privatizačného projektu, vyplýva, že privatizovaná osoba bude v činnosti pokračovať. K aplikácii ustanovenia § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. v znení novely zákona č. 17/1993 Z.z. správny súd ďalej uvádza, že účelom tohto ustanovenia je prevod majetku štátu na iné osoby v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., ktoré upravuje teda aj ďalší spôsob prevodu majetku štátu na základe ktorého, likvidátor pri likvidácii organizácií uvedených v ust. § 1 zákona č. 92/1991 Zb., speňaží majetok iným spôsobom ako vo verejnej dražbe, a to so súhlasom príslušného orgánu (§ 10 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.), a preto nie je potrebné vytvárať privatizačný projekt, pretože už zo samotnej podstaty likvidácie vyplýva, že privatizovaná osoba nebude pokračovať v činnosti. V konaní mal správny súd zistené, že likvidátor konajúci v mene pôvodného vlastníka ako predávajúceho, pri prevode predmetného bytového domu a prislúchajúcich pozemkov na pôvodného nadobúdateľa - Ing. G. B., postupoval na základe zmluvy o predaji časti podniku č. 16/1993 zo dňa 20.09.1993 uzatvorenej podľa zákona č. 92/1991 Zb. a v súlade s ustanovením § 47b ods. 1 tohto zákona, ktoré stanovuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona č. 92/1991 Zb. a z ktorého nevyplýva pre likvidátora povinnosť tvorby privatizačného projektu. Z uvedeného je teda zrejmé, že zákon č. 92/1991 Zb. nie je definovaný privatizačnými projektmi, ale prevodom majetku štátu na iné fyzické a právnické osoby (§ 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.). Správny súd preto vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. 84. K námietke žalobcu, že na prevod bytového domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003 uzatvorenej medzi Ing. G. B. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, nemôže byť aplikované ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. nakoľko sa jedná o retroaktivitu právnej normy, správny súd uvádza, že na prevod predmetného bytového domu na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 03.03.2003 medzi pôvodným nadobúdateľom - Ing. G. B. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, možno aplikovať citované ustanovenie, nakoľko už bolo účinné v čase uzatvorenia tejto zmluvy a to v zmysle zákona č. 151/1995 Z. z., ktorým bol novelizoval zákon č. 182/1993 Z. z.. Preto správny súd vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. 85. Správny súd vo vzťahu k vyššie uvedenému preskúmal, či nebola obmedzená zmluvná voľnosť predávajúceho - Ing. G. B. predmetného bytového domu v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003 a dospel k záveru, že nakoľko pôvodný nadobúdateľ - Ing. G. B. ako predávajúci previedol predmetný bytový dom na žalobcu ako kupujúceho na základe predmetnej kúpnej zmluvy, nejednalo sa o osobu uvedenú v ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. v nadväznosti na ust. § 17 ods. 3 tohto zákona a z tohto dôvodu bolo nakladanie s predmetným bytovým domom obmedzené, čoho dôsledkom je absolútna neplatnosť zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Správny súd konštatuje, že v prípade právneho úkonu in fraudem legis je vôľa daná. Absolútne neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu. Neplatnosť právneho úkonu nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a pôsobí voči každému. V nadväznosti na uvedené, správny súd poukazuje na to, že podľa ust. § 31 katastrálneho zákona, je orgán verejnej správy t. j. Okresný úrad, katastrálny odbor povinný preskúmať pri podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností predmetnú kúpnu zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom a zároveň pri rozhodovaní o vklade vlastníckeho práva prihliada aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. 86. V zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že v odôvodnení krajského súdu v naznačenom smere úplne absentuje uvedenie právneho názoru ohľadne čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy týkajúcej sa pozemkov vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že ak by aj všeobecné súdy dospeli k záveru, že prevod vlastníckeho práva k bytovému domu je neplatný, nemôže sa táto neplatnosť týkať prevodu pozemkov KN parc. č. XXX/X T. XXX/XX, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 03.03.2003, a teda je potrebné posúdiť, či sa ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzťahuje aj na prevádzané pozemky, t.j. či je platná kúpna zmluva zo dňa 03.03.2003 v časti, ktorá sa týka pozemkov, správny súd uvádza, že v konaní je nesporné, že kúpnou zmluvou zo dňa 03.03.2003 boli prevádzané nehnuteľnosti - bytový dom a pozemky v celosti tak, ako boli špecifikované v kúpnej zmluve a v návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Správny súd zastáva názor, že pre posúdenie neplatnosti právneho úkonu iba v časti, na ktorú sa dôvod neplatnosti vzťahuje, je potrebné vychádzať z toho, či túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu vzhľadom na jeho povahu, obsah alebo okolnosti, za ktorých bol urobený. Podľa ust. § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Preto otázku možnosti či nemožnosti oddelenia časti právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Správny súd mal zistené z listu vlastníctva č. XXXX, že predmetné prevádzané pozemky na parc. č. XXX/X o výmere 388 m2 a na parc. XXX/XX o výmere 2 361 m2 sú vedené na v katastri nehnuteľností - druh pozemku ako zastavané plochy (na pozemku parc. č. XXX/X sa nachádza prevádzaný bytový dom). Správny súd poukazuje na ust. § 18a a z ust. § 23 zákona č.182/1993 Z.z., z ktorého vyplýva, že s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený a k priľahlému pozemku. Ak je vlastník domu aj vlastníkom pozemku, musí previesť zmluvou o prevode vlastníctva bytu na vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome aj príslušný spoluvlastnícky podiel na pozemku a na priľahlom pozemku. Z predmetnej uzatvorenej kúpnej zmluvy možno usudzovať, že v danom prípade sa nejedná o časť právneho úkonu obsahovo oddeliteľnú, nakoľko v nej zmluvné strany jednoznačne prejavili svoju vôľu, že boli prevádzané predmetné nehnuteľnosti (bytový dom a pozemky) v celosti. Podľa ust. § 35 ods. Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru: R 3/1981: Pre úvahu o tom, či ide o časť právneho úkonu, ktorú nemožno oddeliť od ostatného obsahu úkonu (§41), je nerozhodné, či sa právny úkon týka veci (napr. pozemku), ktorú možno oddeliť, ale rozhodné je, či ide o časť úkonu obsahovo oddeliteľnú. Rč 44/1998: „Pre posúdenie, či je časť právneho úkonu oddeliteľná od jeho ostatného obsahu, nemožno vystačiť iba so záverom, že nepriamym predmetom posudzovaného právneho úkonu sú dve samostatné veci, pozemok a stavba na ňom zriadená. Posúdenie toho, či možno časť úkonu oddeliť od ostatného obsahu, teda úzko súvisí s jeho výkladom, uplatnia sa preto interpretačné zásady, ktoré vyplývajú z ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ R 33/1975: „Zmluva, ktorá svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom spoločnosti (§ 39), je od počiatku absolútne neplatná, nie je rozhodné, či účastníci o dôvode jej neplatnosti vedeli.“ R 39/1992: „Pri povoľovaní výnimiek zo zákazu prevodu majetku z vlastníctva štátu (podľa zák. opatrenia č.364/1990 Zb. a neskôr podľa zákona č. 92/1991 Zb.) bolo možné viazať udelenie výnimiek i na stanovenie podmienok, až pri splnení ktorých možno považovať za daný výnimočný súhlas s prevodom. Ak tieto podmienky v zmluve nie sú rešpektované, je zmluva neplatná (§ 39 OZ). 87. K námietke žalobcu, že v konaní nebolo preukázané, že nájomcovia jednotlivých bytov predmetnom bytovom dome nepožiadali o prevod vlastníckeho práva k bytu, správny súd uvádza, že zo súdneho spisu vyplýva, že sú vedené súdne konania žalobcami - nájomcami jednotlivých bytov v tomto bytovom dome, ktorí požiadali Ing. G.Š. B. o prevod vlastníckeho práva k bytu (napr. súdne konanie v právnej veci žalobcov manželov D. T. F. X., proti žalovaným Ing. G. B. - B. T. F. K. C. T. P. A. na Okresnom Q. E. F.Á. vedené pod sp.zn. 13C 132/2004, o uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu). Existenciu žiadostí nájomcov bytov o ich odkúpenie preukazuje aj list nájomcov zo dňa 16.04.2013 doručený správnemu súdu dňa 19.04.2013, ktorým nájomníci predmetného bytového domu oznámili Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, že v novembri 1999 podali Ing. G. B. žiadosť o prevod bytu do vlastníctva podľa zákona č.182/1993 Z. z. a ktorí dňa 04.05.2004 podali na Okresný súd Liptovský Mikuláš žalobu voči Ing. G. B. - B. T. F. K. C. o uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode bytu nachádzajúceho sa v predmetnom bytovom dome do ich vlastníctva (č. l. 87 s. sp.). Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poukazuje na to, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Správny súd preto vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. 88. K námietke žalobcu, že orgány verejnej správy vôbec nerešpektovali predchádzajúce súdne rozhodnutia v tejto veci, pričom sa ani nevysporiadali s otázkou, prečo sa od právneho názoru súdu odklonili a ktorý z tohto dôvodu považuje napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné odporujúce princípom právnej istoty a ktoré je nesprávne aj z vecných dôvodov, správny súd uvádza, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací orgán vysvetlil svoj názor k tomuto odvolaciemu dôvodu a ktorý sa týka právneho názoru uvedeného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 157/05-42 zo dňa 13.05.2009, ktorým Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie č. LPO-1421/2005/S1 zo dňa 06.04.2005, ako aj rozhodnutie č. Vo-34/2003- Sl (Pd) zo dňa 29.12.2004 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a), c), e) OSP a ust. § 250j ods. 3 OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodu podaného odvolania žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 157/05-42 zo dňa 13.05.2009, rozsudkom č. 2Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 2S 157/05-42 zo dňa 13.05.2009 a ktorý sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave vysloveným v rozsudku č. 2S 157/05-42 zo dňa 13.05.2009 a to, že v konaní pred správnymi orgánmi došlo k porušeniu ustanovení Správneho poriadku (ust. § 47 ods. 3). Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že orgány verejnej správy nerešpektovali predchádzajúce súdne rozhodnutia, nakoľko sa v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutím dôsledne zaoberali závermi súdov a vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili, pričom z ich odôvodnení je zrejmé, na základe akej správnej úvahy zistený skutkový stav právne posúdili. Správny súd preto vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. 89. Vo vzťahu k vyššie uvedenému poukazuje správny súd na judikatúru napr. viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. februára 2012, sp. zn. 6Cdo 227/2011 v ktorom sa uvádza, že pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne nedostatky právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný (len) takým právnym názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšieho stupňa je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (napríklad z hľadiska toho, ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba interpretovať), ako aj pri aplikácií procesných predpisov (napríklad z aspektu dovolacím súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu neprichádza do úvahy vtedy, keď sa dovolací súd v zrušujúcom rozsudku obmedzil len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní postupovať po procesnej stránke (že napríklad treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto prípade nejde o zaujatie právneho názoru. Pre úplnosť možno uviesť, že súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový základ. zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ.“ 90. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správne aplikoval citované právne predpisy aj ich správne interpretoval. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právny názor, ktorý vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze III. ÚS 193/2017-43 zo dňa 04.07.2017, ktorý sa týka tejto veci, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, „že k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžr/134/2014-182 zo dňa 30.11.2015 vo vzťahu k aplikácii ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. nemohol bez dôvodných pochybností vysloviť porušenie sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru spočívajúcom v jeho nedostatočnom odôvodnení vo vzťahu k aplikácii ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.“. 91. V zmysle ustálenej judikatúry pod nesprávnym právnym posúdením veci možno rozumieť činnosť, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je vtedy nesprávne, ak sa orgán verejnej správy pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). 92. Správny súd poukazuje na to, že aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov, ktoré sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. 93. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom a v uvedenom smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t.j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. I ÚS/98). 94. Vyššie citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 95. Správny súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. Že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžo/3/2012). 96. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). 97. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). 98. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. 99. Správny súd na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom, dospel k záveru, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a považoval ich vydané v súlade so zákonom, preto niet dôvodu na ich zrušenie. 100. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. 101. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 102. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.