Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/198/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201631 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018201631.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Ševčenkova č. 36, 851 01 Bratislava IČO: 35 971 967, právne zastúpený: Advokátska kancelária Andrej Mojžiš, s.r.o., AK so sídlom Gen. Svobodu č. 16, 902 01 Pezinok, proti žalovanému: Úrad na ochranu osobných údajov, Hraničná č. 12, 820 07 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 00351/2018-Op-6 zo dňa 19.09.2018, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutie správneho orgánu 1. Predsedníčka Úradu na ochranu osobných údajov rozhodnutím č. 00351/2018-Op-6 zo dňa 19.09.2018 podľa § 110 ods. 9 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v spojení v spojení s § 70 ods. 6 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 84/2014 Z. z. v spojení s § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenila rozhodnutie o pokute vydané Úradom na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky pod č. k.: 00554/2018-Os-5 zo dňa 29.06.2018 nasledovne: Rozhodnutím č. k.: 00521/2018-Os-7 zo dňa 14. mája 2018, právoplatným dňa 06.06.2018, Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky konštatoval u prevádzkovateľa UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava, IČO: 35 971 967 zistené porušenie ustanovenia: - § 43 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že v čase výkonu kontroly o informačnom systéme WIZARD, v ktorom sú osobné údaje klientov spracúvané na základe osobitných zákonov, neviedol evidenciu v rozsahu údajov podľa § 35 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z., Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 1 písm. j) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 43 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že o kamerovom informačnom systéme, v ktorom sú spracúvané osobné údaje dotknutých osôb monitorovaním priestorov prístupných verejnosti na účely ustanovené v § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z., neviedol evidenciu v rozsahu údajov podľa § 35 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z., Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 1 písm. j) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 21 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že nevykonal poučenie oprávnených osôb U. I. a P. W. o ich právach a povinnostiach pri spracúvaní osobných údajov v rozsahu citovaného ustanovenia zákona, o ktorom bol povinný vyhotoviť záznam podľa § 21 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z. z., Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. f) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 20 zákona č. 122/2013 Z. z. v spojení s § 5 vyhlášky úradu č. 164/2013 Z. z. o rozsahu a dokumentácii bezpečnostných opatrení v znení vyhlášky č. 117/2014 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky č. 164/2013 Z. z. o rozsahu a dokumentácii bezpečnostných opatrení (ďalej len „vyhláška“) tým, že predložený Bezpečnostný projekt ochrany informačného systému osobných údajov vydaný dňa 02.05.2005, aktualizovaný dňa 30.04.2008, 25.12.2010 nezodpovedal požiadavkám zákona a obsahovým náležitostiam podľa vyhlášky, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. e) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 19 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že od roku 2010 (posledná aktualizácia bezpečnostného projektu) bez zbytočného odkladu nezabezpečil aktualizáciu prijatých bezpečnostných opatrení tak, aby zodpovedali zmenám a reálnym podmienkam pri spracúvaní osobných údajov v informačnom systéme, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. e) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že prijaté primerané technické, organizačné a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia“) pri spracúvaní osobných údajov v kamerovom informačnom systéme prepojenom s verejnej prístupnou počítačovou sieťou, v ktorom sú spracúvané osobné údaje osobitnej kategórie, nezdokumentoval v bezpečnostnom projekte informačného systému, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 3 písm. c) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že neprijal primerané bezpečnostné opatrenia, keď v praxi nezabezpečil dodržiavanie mechanizmov nastavených pre bezpečné spracúvanie osobných údajov - preskúmavanie dodržiavania smernice U/1/1/2013, zo dňa 20.11.2013 - Prevádzka kamerového monitorovacieho systému, jedenkrát ročne, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. e) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že neprijal primerané bezpečnostné opatrenia, keď v praxi nezabezpečil dodržiavanie mechanizmov nastavených pre bezpečné spracúvanie osobných údajov vykonávaním pravidelného preskúmania prístupových práv do rôznych systémov (napríklad WIZARD, SARA, AD), Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. e) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že neprijal primerané bezpečnostné opatrenia v súvislosti so zabezpečením osobných údajov klientov spracúvaných v papierovej podobe (písomná dokumentácia súvisiaca s vybavovaním požiadaviek klientov) v klientskom centre, s cieľom chrániť osobné údaje pred akýmikoľvek neoprávneným spracúvaním, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. e) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 6 ods. 2 písm. b) v spojení s § 4 ods. 3 písm. d) zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že získaval súhlas dotknutej osoby so spracúvaním jej osobných údajov v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. na účely marketingových ponúk zasielaných elektronickou poštou a na iné marketingové účely (najmä na účely priameho marketingu v poštovom styku) spôsobom, pri ktorom musí dotknutá osoba udeliť nesúhlas so spracúvaním osobných údajov, čím je obmedzené jej právo dotknutej osoby udeliť prípadne neudeliť slobodne daný výslovný súhlas so spracúvaním jej osobných údajov na prevádzkovateľom vymedzený účel, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 11 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, pri realizácii nezáväznej objednávky prostredníctvom webovej stránky prevádzkovateľa (napr. internet, televízia, a pod.) nemohla túto dotknutá osoba vykonať bez udelenia súhlasu na marketingové účely, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 6 ods. 2 písm. g) zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že nezabezpečil spracúvanie zhromaždených osobných údajov zákazníkov vo forme umožňujúcej identifikáciu dotknutých osôb po dobu nie dlhšiu, ako je nevyhnutné na dosiahnutie účelu spracúvania (napríklad po dobu ukončenia zmluvného vzťahu alebo uplynutím lehoty uchovávania osobných údajov), Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 17 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že nezabezpečil likvidáciu osobných údajov osobných údajov dotknutých osôb, ktorých účel spracúvania sa skončil, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. d) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že pri monitorovaní priestoru prístupného verejnosti kamerami Vchod UPC, Vchod FO, UPC-Shell, Rampa priestor zreteľne neoznačil ako monitorovaný, Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. c) zákona č. 122/2013 Z. z. - § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 122/2013 Z. z. tým, že kamerami Vchod UPC, Vchod FO, UPC- Shell, Rampa, ktorými monitoroval okolie nad rozsah nevyhnutný na dosiahnutie účelu monitorovania, spracúval osobné údaje dotknutých osôb pohybujúcich sa v tomto priestore v rozsahu, ktorý nie je nevyhnutný na dosiahnutie účelu spracúvania. Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. Za to sa mu podľa ustanovenia § 68 ods. 3 písm. c) zákona č. 122/2013 Z. z. uložila pokuta 25.000 €. 2. Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené najmä tým, že podľa zákona č. 122/2013 Z. z. bol úrad v postavení správneho orgánu povinný rozhodnúť o uložení opatrení na odstránenie nedostatkov a príčin ich vzniku v samostatnom správnom konaní. Rozhodnutie o pokute podľa zákona č. 122/2013 Z. z. môže byť vydané v samostatnom správnom konaní a to v prípade, ak pre uloženie pokuty sú zistené objektívne dôvody. V samostatnom správnom konaní pri ukladaní pokuty správny orgán vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorého podkladom je najmä rozhodnutie o uložení opatrení na odstránenie nedostatkov a príčin ich vzniku. Ukladanie sankcií pri porušení ochrany osobných údajov podľa zákona č. 122/2013 Z. z. je hmotnoprávne ako i procesne upravené samostatne v štvrtej hlave tretej časti zákona č. 122/2013 Z. z. Z dikcie ustanovenia § 70 ods. 6 zákona č. 122/2013 Z. z. „proti rozhodnutiu o uložení pokuty“ priamo vyplýva, že rozhodnutie o uložení pokuty sa vydáva v samostatnom konaní, pričom zákon pre toto konanie zároveň ustanovuje samostatnú lehotu na jeho rozhodnutie v konaní o rozklade, ktorá je odlišná od lehoty na rozhodnutie v konaní o ochrane osobných údajov, v ktorom sa deklarujú porušenia alebo nesplnenia povinností pri spracúvaní osobných údajov ustanovených zákonom. Dôkazy sústredené v administratívnom spise vedenom na úrade pod sp. zn. 00521/2018- Os, vrátane napadnutého rozhodnutia tak tvoria podklad pre samostatné konanie o uložení pokuty a to v prípade, ak pre začatie takéhoto správneho konania o pokute existujú dôvody. Nová právna úprava zákona č. 18/2018 Z. z. procesne neupravuje postup uložiť pokutu v samostatnom správnom konaní, naopak, táto sa ukladá v tom istom správnom konaní, v ktorom sa deklarujú zistené porušenia uložiť aj sankciu za toto porušenie. 3.V prípade ak by správny orgán pred dňom 25.05.2018 nezačal konanie o uložení pokuty podľa zákona č. 122/2013 Z. z. nastal by právny stav, kedy by správny orgán už nemohol uložiť pokutu z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), nakoľko podľa zákona č. 18/2018 Z. z. úrad v postavení správneho orgánu rozhoduje o porušeniach a nápravných opatreniach (vrátane pokút) v spoločnom správnom konaní. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 122/2013 Z. z. explicitne nevyplýva moment, kedy môže správny orgán začať konanie o pokute. Nakoľko zákon č. 122/2013 Z. z. neustanovuje v žiadnom ustanovení podmienku, že konanie o pokute môže byť začaté až po nadobudnutí právoplatnosti meritórneho rozhodnutia o zistených porušení zákona č. 122/2013 Z. z., takýto procesný postup nevykazuje znaky porušenia zákona č. 122/2013 Z. z. alebo Správneho poriadku. V prípade, ak by v konaní o uložení opatrení neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce pre pokračovanie v konaní o uložení pokuty, konanie o uložení pokuty by správny orgán nepochybne zastavil. Správny orgán prevádzkovateľa o začatí konania o pokute riadne upovedomil a rovnako ho riadne upovedomil o tom, že získal všetky podklady na vydanie rozhodnutia s možnosťou vyjadriť sa k jeho podkladu. Prevádzkovateľ bol v celom konaní o uložení pokuty nečinný a postup správneho orgánu napadol až v podanom rozklade. Vzhľadom na absenciu právneho predpisu upravujúceho procesný postup správneho orgánu pri ukladaní pokuty v období platnosti zákona č. 122/2013 Z. z. pred 25.05.2018 a po uvedom dátume v čase platnosti novej právnej úpravy, s poukazom na skutočnosť, že v prípade nezačatia konania pred 25.05.2018 by došlo k zmareniu účelu samotného konania o ochrane osobných údajov, predsedníčka úradu uplatnenú námietku prevádzkovateľa nepovažovala za dôvodnú. 4. Správny orgán úradu pri ukladaní pokuty uplatnil na základe analógie legis tzv. absorpčnú zásadu a uložil pokutu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Prevádzkovateľ v podanom rozklade namietal nesprávnu aplikáciu absorpčnej zásady pri ukladaní pokuty, keď výrok napadnutého rozhodnutia nevyjadruje skutočnosť, že úrad uložil pokutu za všetky konštatované porušenia a obsahuje iba jedno porušenie zákona a to § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. Predsedníčka úradu preskúmaním výroku napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že námietka prevádzkovateľa je dôvodná. Úvodná časť napadnutého rozhodnutia síce ustanovuje taxatívny výpočet porušení s poukazom na konkrétne ustanovenia zákona č. 122/2013 Z. z., avšak výroková časť napadnutého rozhodnutia nereflektuje jeho odôvodnenie, podľa ktorého bola pokutu ukladaná ako úhrnná sankcia za všetky spáchané administratívne delikty. Takáto diskrepancia medzi výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia vytvára pochybnosť, či prevádzkovateľa môže byť potrestaný aj za ďalšie porušenia, ktoré neboli uvedené priamo vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, čo by bolo v priamom rozpore so zásadou ne bis in idem. Nakoľko z obsahu spisového materiálu a najmä odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nesporne vyplýva, že pokuta bola ukladaná v línii absorpčnej zásady za všetkých štrnásť zistených porušení, predsedníčka úradu v tomto konaní o rozklade pristúpila k uplatneniu inštitútu zmeny rozhodnutia tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 5. Spáchanie štrnástich správnych deliktov je nepochybne potrebné považovať za priťažujúcu okolnosť. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí uložil pokutu v dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby a to vo výške 25.000 €. V prípade, ak by bola pokuta ukladaná len za jedno zistené porušenie, vzhľadom na povahu tohto jediného pochybenia by bolo potrebné prehodnotiť jej výšku a primeranosť. Nakoľko je však pokuta ukladaná ako úhrnná za všetky zistené porušenia, pričom takto zohľadnené ďalšie pochybenia nemožno považovať len za pochybenia formálneho charakteru ako sa domnieval prevádzkovateľ, (prevádzkovateľ si neviedol evidenciu o informačných systémoch - podľa súčasnej právnej úpravy sa jedná porušenie o povinnosti viesť si zoznam spracovateľských operácií; neaktualizoval si bezpečnostné opatrenia, pričom tieto si splnil len jednorazovo formálnym spôsobom a následne ich neaktualizoval takmer sedem rokov, pričom sám prevádzkovateľ upriamuje pozornosť na to, že samotné Nariadenie kladie prioritný dôraz na primeranú bezpečnosť spracúvania osobných údajov, ktoré prevádzkovateľ hrubo porušoval za účinnosti a platnosti zákona č. 122/2013 Z. z.; podmieňoval súhlas, čím vznikli pochybnosti o slobodnom udelení súhlasu ako jednej zo základných náležitosti tohto právneho základu; porušoval základné zásady spracúvania osobných údajov) predsedníčka úradu dospela k záveru, že uloženie úhrnnej pokuty vo výške 25.000 € za štrnásť pochybení nemožno považovať za neprimerane prísnu sankciu. 6. Vzhľadom na to, že viaceré porušenia (porušenia bezpečnosti, alebo základných zásad a princípov spracúvania osobných údajov) je nutné zaradiť do kategórie porušení závažného charakteru, za porušenie ktorých je aj podľa novej právnej úpravy stanovená vyššia horná hranica pokuty. Je preto nepochybné, že aj v prípade ukladania sankcie podľa novej právnej úpravy by samotné konštatovanie porušenia/napomenutia bez uloženia pokuty nebolo možné považovať za účinné, primerané a odradzujúce nápravné opatrenie. Zároveň je potrebné vyzdvihnúť, že podľa novej právnej úpravy za porušenia obdobného charakter, ktorého sa dopustil prevádzkovateľ v tomto správnom konaní zákon č. 18/2018 Z. z. ako i Nariadenie ustanovujú hornú hranicu až do výšky 10.000.000 € alebo v prípade podniku až do výšky 2 % celkového svetového ročného obratu za predchádzajúci účtovný rok, podľa toho, ktorá suma je vyššia a v prípade závažnejších porušení (napr. viackrát konštatované porušenie základných zásad spracúvania osobných údajov) až do výšky 20.000.000 €, alebo v prípade podniku až do výšky 4 % celkového svetového ročného obratu za predchádzajúci účtovný rok, podľa toho, ktorá suma je vyššia. Vzhľadom na takto stanovené sadzby podľa novej právnej úpravy bolo preto v tomto správnom konaní pre prevádzkovateľa priaznivejšie uloženie pokuty podľa zákona č. 122/2013 Z. z., podľa ktorého bola horná hranica výšky pokuty za najzávažnejšie zistené porušenie ustanovená vo výške 200.000 €. 7. V Slovenskej republike chýba procesný predpis, ktorý by upravoval zásady správneho trestania. Podľa Odporučenia Rady Európy (91) z 13. februára 1991 pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných. Je všeobecne známou skutočnosťou, že priestupky v zmysle štrasburskej judikatúry majú trestnoprávny charakter. Preto konanie o nich podlieha ochrane zaručenej Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Trestnoprávny charakter majú aj ostatné správne delikty. Podľa štrasburskej judikatúry má administratívne trestanie trestnoprávny charakter, preto treba vychádzať analogicky z zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 300/2005 Z. z.“), resp. zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktoré upravujú postup pri ukladaní sankcií pri súbehu trestných činov/priestupkov. Aj Najvyšší súd SR dospel k záveru (9/2012 - Analógia v oblasti správneho trestania), že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Najvyšší súd SR poukázal na skutočnosť, že administratívne trestanie má podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, a preto treba pri mlčaní „zákona“ vychádzať analogicky zo zákona č. 300/2005 Z. z. Rovnaký názor vyslovil aj v obdobných veciach v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/19, 23, 27/2011 a 5Sž/21/2011. 8. K samotnému odôvodneniu výšky uloženej pokuty predsedníčka úradu uvádzala, že sa stotožňuje s argumentáciou prevádzkovateľa v časti, v ktorej napáda zmätenosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo veci vyhodnotenia obligatórnosti uloženia pokuty ako priťažujúcej okolnosti. K veci je však potrebné dodať, že takáto nesprávna úvaha správneho orgánu nemá vplyv na zákonnosť skutkových a právnych zistení odôvodňujúcich uložiť úhrnnú pokutu vo výške 25.000 €. K neprimeranosti výšky uloženej pokuty s ohľadom na iné správne konania vo veciach ochrany osobných údajov predsedníčka úradu uvádzala, že prevádzkovateľom uvedená štatistika je vzhľadom na počet a charakter zistených porušení konštatovaných v rozhodnutí č. 00521/2018-Os-7 zo dňa 14.05.2018, právoplatnom dňa 06.06.2018, účelová a nemá oporu v žiadnom zákone. Skutočnosť, že v predchádzajúcej rozhodovacej praxi spraveného orgánu nebola uložená pokuta vo výške 25.000 € nemožno považovať za prekážku pre jej uloženie. Nakoľko úrad doposiaľ nerozhodoval o úhrnnej pokute za štrnásť zistených porušení v skutkovo podobných veciach tomuto konaniu, tak ako sa domnieva prevádzkovateľ, predsedníčka úradu považuje pokutu stále uloženú na spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby za objektívnu, reflektujúcu závažnosť protiprávneho konania prevádzkovateľa. S poukazom na vysoký počet porušení takto uložená sankcia pre prevádzkovateľa nemôže byť žiadnym spôsobom prekvapujúca. Argumentácia podľa ktorej sa prevádzkovateľ spoliehal na ostatnú rozhodovaciu činnosť v obdobných veciach (pozn. myslené ako veci týkajúce sa konania o ochrane osobných údajov, nie však konkrétnych porušení v skutkovo podobných prípadoch) sa javí ako špekulatívna, účelová v snahe vyhnúť sa akejkoľvek zodpovednosti za porušovanie zákonných povinností stanovených v oblasti ochrany osobných údajov. 9. Z dôvodu právnej istoty je potrebné zosumarizovať, ktoré priťažujúce a poľahčujúce okolnosti boli zohľadnené pri ukladaní pokuty. Tak ako bolo už spomenuté v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia, veľký počet zistených porušení bol vyhodnotený ako priťažujúca okolnosť. Rovnako bola ako priťažujúca okolnosť vyhodnotená povaha samotných porušení. K veci je zároveň potrebné uviesť, že napriek tomu, že podľa novej právnej úpravy rodné číslo už nepatrí do osobitnej kategórie osobných údajov, jeho povaha ako jedinečného nezameniteľného identifikátora fyzickej osoby vytvorila v podmienkach Slovenskej republiky pre takýto osobný údaj ustálenú aplikačnú prax, v zmysle ktorej sa poskytuje rodnému číslu takmer rovnaká právna ochrana ako kedy bola spracúvaná osobitná kategória osobných údajov. Uvedené reflektuje ustanovenie § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého aj podľa novej právnej úpravy v oblasti ochrany osobných údajov sú sprísnené kritéria pri jeho spracúvaní. Rovnako ako priťažujúca okolnosť bola vyhodnotená doba trvania zistených porušení (neaktuálnosť evidencie, poučení zamestnancov od roku 2013, neaktualizovanie bezpečnostných opatrení od roku 2010). Nakoľko k odstráneniu zistených nedostatkov zo strany prevádzkovateľa došlo až na základe upozornení kontrolného orgánu úradu v rámci riadnej kontroly úradu na základe ročného plánu kontrol na rok 2017, postup na ktorý poukazuje prevádzkovateľ, teda dodatočná odstránenie zistených porušení nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť, ale za povinnosť prevádzkovateľa zosúladiť svoje excesy so stavom, ktorý ustanovuje zákon č. 122/2013 Z. z. K veci je potrebné zároveň dodať, že k daným porušeniam nemalo vôbec dôjsť a pokiaľ k takýmto porušeniam došlo, malo byť v záujme prevádzkovateľa, aby protiprávny stav identifikovala a nedostatky odstránil. 10. Skutočnosť, že na porušenia zákona č. 122/2013 Z. z. musel poukázať kontrolný orgán a práve nedostatky vyplývajúce z kontrolných zistení boli podnetom pre prevádzkovateľa na odstránenie protiprávneho stavu, tak nemožno považovať za prejav dobrej vôle zo strany prevádzkovateľa, ale logický, prirodzený postup a zároveň zákonnú povinnosť prevádzkovateľa protiprávny stav odstrániť v čo najkratšej dobe. Ak by aj napriek uvedenému správny orgán bol povinný zohľadniť odstránenie nedostatkov ako poľahčujúcu okolnosť, práve spôsob, akým sa dozorný orgán o porušeniach dozvedel, t. j. z vlastnej iniciatívy, by bolo naopak potrebné v tomto správnom konaní hodnotiť ako priťažujúcu okolnosť. Ako poľahčujúca okolnosť bola vyhodnotená skutočnosť, že u prevádzkovateľa neboli v minulosti zistené predchádzajúce porušenia, nebol zistený opakujúci sa charakter zistených porušení a taktiež skutočnosť, že napriek povahe zistených porušení neboli identifikované následky, ktoré by priamo zasiahli dotknuté osoby alebo ohrozili ich súkromný a rodinný život. Správny orgán pri ukladaní pokuty zohľadnil v rámci svojej voľnej úvahy (diskerčnej právomoci) všetky kritéria, ktoré považoval za nevyhnutné a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom uviedol aj ktoré skutočnosti považoval za priťažujúce ako i poľahčujúce okolnosti pri ukladaní pokuty. Štatistické výsledky, na ktoré poukazuje prevádzkovateľ, predsedníčka úradu nepovažovala za dôvodné argumenty. Obligatórna pokuta v tomto konaní mohla byť prevádzkovateľovi uložená až do výšky 200.000 €. Porušenie základných zásad spracúvania osobných údajov a bezpečnosti pri spracúvaní aj osobitnej kategórie osobných údajov nemožno nijakým spôsobom zľahčovať. Pokuta spĺňa nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa osoby, ktorej sa pokuta ukladá. Predsedníčka úradu sa stotožňuje s rozhodnutím správneho orgánu, ktorý správne a najmä zákonným spôsobom určil jej výšku stále v dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Takto uložená sankcia bude plniť preventívnu funkciu v tom, že prevádzkovateľa odradí od budúceho porušovania zákona ako i represívnu funkciu v tom, že prevádzkovateľa potrestá za zistené porušenie. II. žaloba a námietky 11. V žalobe žalobca uviedol, že postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a preto sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalobca v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu (okrem iných skutočností) namietal, že tvrdenie žalovaného uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, že svojím rozhodnutím sankcionuje viacero porušení a že ním uložená pokuta predstavuje úhrnnú sankciu za viacero porušení, nemá oporu vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Žalobca tvrdil, že z výroku prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalovaný mu uložil pokutu iba za jediné porušenie, a to porušenie ust. § 19 ods. 1 ZOOÚ. Z tohto dôvodu je podľa jeho názoru potrebné nazerať na sankciu uloženú prvostupňovým rozhodnutím ako na sankciu za jediné porušenie ZOOÚ a jej výška je v danom prípade neprimeraná. Žalovaný námietke žalobcu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prisvedčil a skonštatoval, cit.: „...takáto diskrepancia medzi výrokom a odôvodnením , vytvára pochybnosť, či prevádzkovateľ môže byť potrestaný aj za ďalšie porušenia, ktoré neboli uvedené priamo vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia...“. Napriek tomuto konštatovaniu však žalovaný následne usúdil, cit.: „...z obsahu spisového materiálu a najmä odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nesporne vyplýva, že pokuta bola ukladaná v línii absorpčnej zásady...“ a preto prikročil k tomu, že prvostupňové rozhodnutie zmenil, a to tým spôsobom, že do výroku napadnutého rozhodnutia jednoducho zahrnul i porušenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia neuvedené a zmienené výlučne v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný vyššie uvedeným postupom dopustil neprípustného odstránenia vád vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a spôsobil tým jeho nezákonnosť. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/139/2002 (uverejnený pod č. 86/2003 ZSP) z pojmového hľadiska je zmenou rozhodnutia potrebné rozumieť stav, kedy vec, ktorá je predmetom konania, odvolací orgán (resp. orgán rozhodujúci o rozklade) rozhodne inak ako orgán prvého stupňa. Reformačný výrok odvolacieho orgánu sa stáva nezávislým od výroku rozhodnutia prvého stupňa, je novým vyriešením predmetu veci, a to spôsobom, ako vo výroku svojho rozhodnutia uvedie odvolací orgán. 12. Žalovaný ako orgán rozhodujúci o rozklade môže konať výlučne vo vlastnom mene. Pokiaľ chce zmeniť prvostupňové rozhodnutie, musí ako orgán rozhodujúci o rozklade nahradiť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu svojím rozhodnutím. Nemá však oprávnenie konať v mene prvostupňového orgánu, ani mu zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva oprávnenie „vylepšiť“, resp. upraviť svojím rozhodnutím výrok prvostupňového rozhodnutia, ktorý považuje za chybný alebo neúplný. Výrok rozhodnutia totiž predstavuje najdôležitejšiu a záväznú časť rozhodnutia, v ktorej sú určené práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť za každých okolností určitý a presný, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania a za aké pochybenie sa účastníkovi konania ukladá sankcia. Rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty je potrebné považovať za rozhodnutie trestného charakteru a preto je nevyhnutné vymedziť presne vo výrokovej časti, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Takáto požiadavka podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to predovšetkým z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, a v konečnom dôsledku i pre možnosť posúdenia primeranosti uloženej sankcie. Keďže výrok prvostupňového rozhodnutia vyššie uvedené podmienky nespĺňa, bol podľa názoru Žalobcu daný dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia pre nezákonnosť. 13. Pokiaľ chcel žalovaný vyššie popísanú vadu prvostupňového rozhodnutia odstrániť, mal podľa názoru žalobcu prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť ho prvostupňovému orgánu i s prípadnou inštrukciou, akým spôsobom má prvostupňový orgán pri rozhodovaní postupovať. Tým, že žalovaný namiesto toho prvostupňové rozhodnutie zmenil a zahrnul do napadnutého rozhodnutia i porušenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia neuvedené, neprípustným spôsobom nahradil zásadné obsahové náležitosti prvostupňového rozhodnutia, ktoré spôsobovali jeho nezákonnosť. Zasiahol tak do práv žalobcu na spravodlivé konanie, a to porušením zásady dvojinštančnosti konania. Vzhľadom na skutočnosť, že záväznou časťou správneho rozhodnutia je výlučne jeho výrok, žalobca pochopiteľne pri odôvodnení rozkladu vychádzal výlučne z obsahu výroku. Inými slovami, žalobca sa v rozklade vyjadroval výlučne k porušeniu, za ktoré mu výrokom prvostupňového rozhodnutia bola uložená sankcia. Tým, že žalovaný do napadnutého rozhodnutia zahrnul i porušenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia neuvedené, odňal žalovaný žalobcovi možnosť vyjadriť sa k porušeniam zahrnutým do napadnutého rozhodnutia v rámci riadneho odvolacieho konania (keďže voči napadnutému rozhodnutiu už nie je možné podať riadny opravný prostriedok) a zasiahol tak do práv žalobcu na spravodlivé konanie. 14. Prvostupňové rozhodnutie vychádzalo z právnej úpravy, ktorá už v čase jeho vydania nebola účinná. Prvostupňové rozhodnutie vydané v rámci konania o uložení pokuty totiž nadväzovalo na predchádzajúce konanie o ochrane osobných údajov, ktoré bolo ukončené rozhodnutím žalovaného o uložení opatrení na odstránenie zistených nedostatkov. Rozhodnutie o uložení opatrení bolo vydané dňa 14. 05. 2018, žalobcovi bolo doručené dňa 21. 05. 2018 a právoplatnosť nadobudlo dňa 06. 06. 2018. Konanie o uložení pokuty bolo však voči žalobcovi začaté už dňa 26. 04. 2018, t.j. ešte predtým, než bolo vydané rozhodnutie o uložení opatrení, ktoré svojou podstatou predstavuje hmotnoprávny základ pre následné konanie o uložení pokuty. Žalobca v tomto postupe žalovaného videl porušenie zásad správneho konania a riadneho procesného postupu, ktorý predpokladajú predpisy upravujúce správne konanie. Žalobca sa domnieval, že je v rozpore so zákonom, aby došlo k začatiu konania o uložení sankcie účastníkovi skôr, než nadobudlo právoplatnosť (resp. v tomto prípade dokonca predtým než bolo vôbec vydané!) rozhodnutie správneho orgánu, v ktorom sa konštatuje, že účastník spáchal správny delikt, za ktorý mu v následnom (samostatnom) konaní správny orgán môže (ale nemusí) uložiť sankciu. Žalobca v rozklade tvrdil, že žalovaný takto postupoval v snahe „zachytiť“ lehotu 24. 05. 2018 uvedenú v prechodných ustanoveniach zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vyhnúť sa tak aplikácii nového predpisu upravujúceho ochranu osobných údajov. 15. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tomuto tvrdeniu žalobcu v podstate prisvedčil, keď uviedol, cit.: „V prípade, ak by správny orgán pred dňom 25.5.2018 nezačal konanie o uložení pokuty podľa zákona 122/2013 Z.z. nastal by právny stav, kedy by správny orgán už nemohol uložiť pokutu, nakoľko podľa zákona č.18/2018 Z.z. úrad rozhoduje o porušeniach a nápravných opatreniach (vrátane pokút) v spoločnom správnom konaní.“. Žalovaný však zároveň skonštatoval, že zo žiadneho ustanovenia ZOOÚ nevyplýva, kedy môže správny orgán začať konanie o pokute, a že ním zvolený postup nevykazuje znaky porušenia ZOOÚ alebo správneho poriadku. Žalobca sa s týmto záverom žalovaného nestotožnil. Domnieval sa, že postup zvolený žalovaným je v rozpore so základnými zásadami správneho konania. Vo svetle v súčasnosti už neúčinnej právnej úpravy ochrany osobných údajov konanie o ochrane osobných údajov a konanie o uložení pokuty z hľadiska svojho charakteru predstavovali dve samostatné, na seba nadväzujúce konania. Pokiaľ žalovaný v rámci konania o ochrane osobných údajov dospel k záveru, že došlo k spáchaniu správneho deliktu, mohol následne, v rámci samostatného konania o uložení pokuty, prikročiť k uloženiu sankcie za takéto porušenie. Keďže však konanie o uložení pokuty bolo konaním nadväzujúcim na konanie o ochrane osobných údajov, a pre rozhodnutie vydané v konaní o uložení pokuty sú podkladom skutkové a právne závery formulované v rozhodnutí vydanom v rámci konania o ochrane osobných údajov (pričom správnosť týchto podkladov už správny orgán v konaní o uložení pokuty ďalej neskúma), je podľa názoru žalobcu nepochybné, že konanie o uložení pokuty nemohol žalovaný začať bez toho, aby mal za na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu za preukázané, že došlo k spáchaniu správneho deliktu, za ktorý sa chystá uložiť sankciu. K takému záveru však podľa názoru žalobcu mohol žalovaný dôjsť výlučne až na základe právoplatného rozhodnutia o spáchaní správneho deliktu. 16. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, cit.: „...zo žiadneho ustanovenia zákona č.122/2013 Z.z. explicitne nevyplýva moment, kedy môže správny orgán začať konanie o pokute...“, Žalobca tvrdil, že ani nie je potrebné, aby táto podmienka bola výslovne vyjadrená v právnom predpise; podľa jeho názoru ide totiž o skutočnosť vyplývajúcu zo samotnej povahy veci a z povahy oboch konaní. Požiadavka vyššie uvedeného postupu bola navyše odôvodnená i hľadiskom hospodárnosti, kedy podľa názoru žalobcu postup, kedy správny orgán „preventívne“ začne konanie o uložení pokuty s vedomím, cit.: „...ak by neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce pokračovanie v konaní o uložení pokuty, konanie o uložení pokuty by správny orgán nepochybne zastavil...“ neúmerne zaťažuje účastníka konania. Žalobca tiež zastáva názor, že argument žalovaného, cit.: „Vzhľadom na absenciu právneho predpisu upravujúceho procesný postup správneho orgánu ... by došlo k zmareniu účelu samotného konania o ochrane osobných údajov, ...“ vo svetle vyššie uvedeného neobstojí. V zmysle ust. § 62 ods. 1 ZOUÚ účelom konania o ochrane osobných údajov bolo zistiť, či postupom prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa došlo k porušeniu práv fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov a v prípade zistenia nedostatkov, uložiť opatrenia na nápravu, prípadne sankciu za porušenie tohto zákona. Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia vyplýva, že uloženie pokuty nepatrí medzi základné účely konania o ochrane osobných údajov, ale je len jeho sekundárnym účelom. Samotný žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že: 1/ k porušeniu práv fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov nedošlo, a 2/ žalobca aktívne spolupracoval pri výkone kontroly a zistené nedostatky bezodkladne odstránil. Žalobca preto tvrdil, že základný účel konania o ochrane osobných údajov nebol zmarený a bol v plnom rozsahu splnený. 17. Ak by teda v dôsledku zmeny právnej úpravy a opomenutia zákonodarcu vyriešiť danú situáciu v prechodných ustanoveniach nového právneho predpisu žalovaný i stratil právo uložiť žalovanému sankciu, nemožno takúto situáciu označiť za zmarenie účelu konania o ochrane osobných údajov. Prípadnú nedôslednosť zákonodarcu, ktorý pri formulácii prechodných ustanovení omylom alebo opomenutím nevyriešil situáciu, v ktorej sa žalovaný vo vzťahu k žalobcovi ocitol, nemožno riešiť na úkor žalobcu ako účastníka konania, resp. nemôže byť pričítaná na jeho ťarchu. Takýto postup žalovaného je navyše v rozpore so zásadami správneho trestania vyjadrenými v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) 1 o správnych sankciách, konkrétne s princípom zákazu spätnej pôsobnosti zákonného ustanovenia upravujúceho zodpovednosť za správny delikt. Jedným z pravidiel, ktoré Výbor ministrov Rady Európy v tejto súvislosti vyslovil, je pravidlo, podľa ktorého ak po spáchaní správneho deliktu nadobudnú účinnosť predpisy umožňujúce uložiť za správny delikt miernejšie sankcie, zodpovednosť za správny delikt sa bude posudzovať podľa právnej normy, ktorá je výhodnejšia pre zodpovednú osobu. Toto pravidlo je možné aplikovať i na prípad, kedy by účastníkovi konania (z dôvodu nedostatočnej úpravy určitej situácie v prechodných ustanoveniach nového predpisu) už nebolo možné podľa nového predpisu uložiť sankciu za konanie, ktorého sa dopustil podľa predpisu predchádzajúceho. Nie je v kompetencii žalovaného nahrádzať činnosť zákonodarcu a postupom, ktorý nemá oporu v žiadnom právnom predpise a je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, dopĺňať medzeru v zákone. III. argumenty žalovaného 18. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že odvolanie podľa Správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípe a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky. Dôsledkom tohto postupu je skutočnosť, že situácia účastníka konania môže byť rozhodnutím odvolacieho orgánu aj zhoršená, t. j. odvolací orgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. V správnom konaní neplatí zásada reformatio in peus. zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4Sžo/16/2016 citované ustanovenie § 47 ods. 6 Správneho poriadku upravuje situácie, ak sa v písomnom vyhotovení rozhodnutia zistí formálna alebo obsahová chyba. Oprava takýchto chýb sa robí neformálnym spôsobom v texte rozhodnutia a správny orgán o nej nevydáva rozhodnutie. Spravidla sa oprava uskutočňuje tak, že sa nesprávny údaj prečiarkne a uvedie správny údaj. Na konci rozhodnutia sa uvedie, kto a kedy opravu vykonal, pripojí sa podpis a odtlačok pečiatky. Správny poriadok neobsahuje taxatívny výpočet toho, aké chyby sa môžu takýmto spôsobom opraviť, len demonštratívne uvádza, že ide o chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. V zásade platí, že opraviť možno také chyby, ktoré nemajú vplyv na obsah rozhodnutia, nemenia jeho podstatu a zmysel a predovšetkým je zjavné, že k chybe došlo neúmyselne. Pokiaľ ide o pojem „iná zrejmá nesprávnosť“, najvyšší súd judikoval: „ O zrejmej nesprávnosti možno hovoriť len vtedy, ak nesprávnosť je z rozsahu celého rozhodnutia zrejmá a bez ďalšieho problému zistiteľná. Môže ísť len o zrejmé zmyslové rozpory a omyly, ktoré majú charakter skutkový a ich opravou nedôjde k zmene v obsahu a zmysle rozhodnutia “.„ Podľa ustanovenia § 47 ods. 6 Správneho poriadku chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Použitie tohto ustanovenia však prichádza do úvahy, len ak ide o zrejmé chyby a nesprávnosti pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, nie teda o obsahové nesprávnosti, opravou ktorých by sa zmenil sám zmysel rozhodnutia “ (31/2007 ZSP). 19. Žalovaný zastával názor, že žalobcova námietka je zmätočná z dôvodu nesprávneho výkladu inštitútu zmeny rozhodnutia v správnom konaní. V správnom konaní žalovaný aplikoval inštitút zmeny rozhodnutia zákonným spôsobom v súlade s § 59 ods. 2 Správneho poriadku. V odôvodnení napadnuté rozhodnutia sa žalovaný okrem iného vysporiadal aj s námietkou ohľadom výšky uloženej pokuty, ktorá bola pôvodne ukladaná v zmysle výroku prvostupňového rozhodnutia len za jedno porušenie. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyslovil cit.: „ V prípade, ak by bola pokuta ukladaná len za jedno zistené porušenie, vzhľadom na povahu tohto jediného pochybenia by bolo potrebné prehodnotiť jej výšku a primeranosť. “ Zároveň konštatoval, že cit.: „Nakoľko je však pokuta ukladaná ako úhrnná za všetky zistené porušenia, pričom takto zohľadnené ďalšie pochybenia nemožno považovať len za pochybenia formálneho charakteru ako sa domnieva prevádzkovateľ,... uloženie úhrnnej pokuty vo výške 25.000 € za štrnásť pochybení nemožno považovať za neprimerane prísnu sankciu. “ Žalovaný v rámci konania o rozklade uvedenú okolnosť neposúdil ako inú zrejmú nesprávnosť a zmenou prvostupňového rozhodnutia tak nedošlo ani k jeho „vylepšeniu“, alebo úprave rozhodnutia, prípadne odstránení vád, ktoré považoval za chybné. Opakovane je potrebné zdôrazniť, že zmenou rozhodnutia došlo k novému vyriešeniu predmetu veci, kedy namiesto uloženia pokuty za jedno porušeniu, bola uložená nová (úhrnná) pokuta v rovnakej výške ako pôvodne uložená pokuta, ale za štrnásť zistených porušení. Vzhľadom na uvedené nemožno ustáliť, že došlo k modifikácii pôvodného výroku rozhodnutia, nakoľko tento bol nahradený úplne novým výrokom rozhodnutia. Samotný žalobca, ako účastník dotknutého správneho konania vo svojej žalobe nezrozumiteľnosť či zmätočnosť výroku napadnutého rozhodnutia nenamietal, naopak, z obsahu samotnej žaloby možno usúdiť, že podstata zmeny prvostupňového rozhodnutia, a teda aj konečné rozhodnutie vo veci boli žalobcovi jasné a zrejmé. 20. Postup pri zmene prvostupňového rozhodnutia bol správny a zákonný. Inštitút zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci správnemu orgánu podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku podľa názoru žalovaného nemá absolútnu povahu. Tak ako vyplýva z druhej vety predmetného ustanovenia, tento inštitút sa využije len vtedy „pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti“ a to najmä keď je potrebné vykonať ďalšie, najmä rozsiahle dokazovanie. Ako je zrejmé z predmetu správneho konania o uložení pokuty, žiadne ďalšie rozsiahle dokazovanie vykonať nebolo potrebné, všetky podklady pre vydanie rozhodnutia boli sústredené v spisových materiáloch, o obsahu ktorých bol žalobca v postavení účastníka konania riadne informovaný. Tak ako vyplýva zo strany 18 a 19 administratívneho spisu sp. zn. 00554/2018-Os žalobca v postavení účastníka správneho konania sa k podkladu rozhodnutia, ani k spôsobu jeho zistenia nevyjadril a ani nenavrhol jeho doplnenie. Nakoľko žalovaný pri zmene rozhodnutia vychádzal len z dôkazov vykonaných už pred podaním rozkladu a žiadne rozsiahle dokazovanie v konaní o pokute nebolo potrebné vykonať, nebol založený dôvod pre zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci správnemu orgánu ako sa domnieva žalobca. Zrušením napadnutého rozhodnutia a jeho vrátením na nové prejednanie by naopak došlo k nedôvodným prieťahom v konaní, čo je v prísnom rozpore so základnou zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. 21. Argumentácia žalobcu o akomsi primárnom a sekundárnom účele konania o ochrane osobných údajov neobstojí. S poukazom na formuláciu ustanovenia § 68 zákon č. 122/2013 Z. z., boli pokuty rozdelené na fakultatívne a obligatórne podľa závažnosti skutkovej podstaty administratívneho deliktu. V prípade naplnenia skutkovej podstaty, za ktorú sa ukladala obligatórna pokuta správny orgán nemal na výber rozhodnúť sa či nastúpi tzv. „sekundárny“ účel správneho konania ako sa nazdáva žalobca. Rovnako sekundárny účel pokuty v rámci konania o ochrane osobných údajov nepriznáva ani pracovaná skupina pre ochranu údajov zriadená podľa článku 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ ES z 24.10.1995, ktorá v Usmernení týkajúcom sa používania a stanovovania správnych pokút na účely nariadenia 2016/679 uviedla cit.: „Pokuty sú dôležitým nástrojom, ktorý by dozorné orgány mali používať za primeraných okolností. Dozorné orgány sa vyzývajú, aby k nápravným opatreniam, ktoré majú účinne, odradzujúco a primerane reagovať na porušenie predpisov, pristupovali uvážene a s mierou. Cieľom nie je urobiť z pokút krajné riešenie ani sa ukladaniu pokút vyhýbať, ale zároveň ich nepoužívať tak, aby sa znehodnocovala účinnosť tohto nástroja. “ Žalovaný zastával názor, že žalobca sa len účelovo snaží vyhnúť akejkoľvek zodpovednosti za porušovanie zákonných povinností stanovených v oblasti ochrany osobných údajov. Nápravné opatrenie v podobe finančnej pokuty za štrnásť zistených porušení v jednom prípade obligatórneho charakteru nemohla byť pre žalobcu v žiadnom prípade prekvapujúca. 22. Zákon č. 122/2013 Z. z. vo vzťahu k pokute upravoval len lehotu na jej uloženie a to v ustanovení § 70, v ktorom bola stanovená subjektívna lehota na uloženie pokuty dva roky od kedy sa o porušení povinností správny orgán dozvedel a objektívna lehota päť rokov od momentu, kedy sa udalosť stala, bez ohľadu na to, kedy sa o nej dozvedel správny orgán. Žiadne ďalšie obmedzenia pre moment, kedy malo byť začaté správne konanie, ktoré ma charakter ex offo neexitovali. Žalovaný sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa v postavení správneho orgánu jasne, zrozumiteľne a logicky vysporiadal tak s námietkou žalobcu o momente začatia konania o pokute, ako i s námietkou prečo ukladal pokutu podľa zákona č. 122/2013 Z. z. a nie podľa novej právnej úpravy. Postup žalovaného v správnom konaní bol súladný tak so zákonom č. 122/2013 Z. z., Správnym poriadkom ako i ustálenou praxou v rozhodovacej činnosti slovenského dozorného orgánu v postavení správneho orgánu. Pre slovenský právny poriadok neštandardná rozhodovacia činnosť vo veci konania o ochrane osobných údajov upravená podľa dnes už neplatnej a neúčinnej právnej úpravy v zmysle 122/2013 Z. z., kedy sa o zistených porušeniach rozhodovalo v samostatnom konaní nezávislom od konania o pokute bola nadobudnutím účinnosti zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/679 z 27.04.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) odstránená. IV. pojednávanie 23. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 11.08.2021.Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Relevantné právne predpisy 24. Podľa § 68 ods. 1 písm. j) zákona č. 122/2013 Z. z. úrad môže uložiť pokutu prevádzkovateľovi od 300 € do 3.000 € prevádzkovateľovi, ktorý nesplnil alebo porušil povinnosť vedenia evidencie informačného systému podľa § 43. 25. Podľa § 68 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. úrad môže uložiť pokutu prevádzkovateľovi od 1 000 eur do 50 000 eur prevádzkovateľovi, ktorý nesplnil alebo porušil niektorú z povinností základných zásad spracúvania osobných údajov podľa § 5 až 7 a 9 až 12. 26. Podľa § 68 ods. 2 písm. c) zákona č. 122/2013 Z. z. úrad môže uložiť pokutu prevádzkovateľovi od 1.000 € do 50.000 €, ktorý pri získavaní osobných údajov nesplnil alebo porušil niektorú z povinností podľa § 15. 27. Podľa § 68 ods. 2 písm. d) zákona č. 122/2013 Z. z. úrad môže uložiť pokutu prevádzkovateľovi od 1.000 € do 50.000 €, ktorý nesplnil alebo porušil niektorú z povinností likvidácie osobných údajov podľa § 17. 28. Podľa § 68 ods. 2 písm. e) zákona č. 122/2013 Z. z. úrad môže uložiť pokutu prevádzkovateľovi od 1.000 € do 50.000 €, ktorý nesplnil alebo porušil niektorú z povinností bezpečnosti spracúvania osobných údajov podľa § 19 ods. 1 a 3 a § 20. 29. Podľa § 68 ods. 2 písm. f) zákona č. 122/2013 Z. z. úrad môže uložiť pokutu prevádzkovateľovi od 1.000 € do 50.000 €, ktorý nesplnil alebo porušil niektorú z povinností upravujúcich poučenie oprávnených osôb podľa § 21 ods. 2 a 4. 30. Podľa § 68 ods. 3 písm. c) zákona č. 122/2013 Z. z. úrad uloží pokutu od 1.000 € do 200.000 € prevádzkovateľovi, ktorý nesplnil alebo porušil povinnosť mať vypracovaný bezpečnostný projekt podľa § 19 ods. 2. 31. Podľa § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z. pri ukladaní pokuty alebo poriadkovej pokuty a určení jej výšky úrad prihliada najmä na závažnosť, čas trvania a následky protiprávneho konania, mieru ohrozenia súkromného a rodinného života a na počet dotknutých osôb. 32. Podľa § 70 ods. 6 zákona č. 122/2013 Z. z. proti rozhodnutiu o uložení pokuty alebo poriadkovej pokuty možno podať písomne rozklad do 15 dní odo dňa jeho doručenia. O rozklade rozhodne predseda úradu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. 33. Podľa § 72 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. sa na konanie podľa tohto zákona vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak. 34. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. 35. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 36. Podľa § 59 ods. 4 Správneho poriadku, proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať. 37. Podľa § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad; včas podaný rozklad má odkladný účinok. 38. Podľa § 61 ods. 2, ods. 3 Správneho poriadku, o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade. VI. Posúdenie veci správnym súdom 39. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis. zn. 2Sžo/32/2014) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a že ho vydal orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať. 40. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu ( priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchala a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt. Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 122/2013 Z. z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny delikt odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu. 41. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov, ktorá rozhodnutím č. 00351/2018-Op-6 zo dňa 19.09.2018 podľa § 110 ods. 9 zákona č. 18/2018 Z. z. a § 70 ods. 6 zákona č. 122/2013 Z. z. v spojení s § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenila rozhodnutie o pokute vydané Úradom na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky pod č. k.: 00554/2018-Os-5 zo dňa 29.06.2018. 42. Správny súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, ktorá poukazovala na neprípustné odstránenie vád vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Ustanovenie § 59 Správneho poriadku má pre odvolacie konanie osobitný význam, pretože reglementuje - rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho orgánu, - spôsob rozhodovania odvolacieho orgánu, - problematiku formálnej právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu. Z teoretického hľadiska sa podľa spôsobu vybavenia opravného prostriedku rozlišujú niektoré princípy, a to kasačný, apelačný (reformatívny) a revízny, prípadne ich kombinácie. Kasačný princíp znamená, že odvolací orgán nemôže napadnuté rozhodnutie zmeniť, ale musí ho zrušiť a vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania sa tento princíp neuplatňuje v tejto klasickej podobe a spravidla dochádza k jeho modifikácii. Kasačný princíp smeruje predovšetkým proti právnym nedostatkom rozhodnutia, a to tak podľa práva hmotného, ako aj procesného. Apelačný princíp umožňuje, že orgán, ktorý rozhoduje o odvolaní, môže sám napraviť rozhodnutie a sám môže rozhodnúť vo veci samej. Pritom sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým orgánom. Apelácia smeruje predovšetkým proti nedostatkom skutkového základu, ale aj proti právnym nedostatkom. Odvolací orgán môže podľa výsledkov konania napadnuté rozhodnutie potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť. Pri revíznom princípe, ak sa odvolací orgán domnieva, že bol porušený zákon, musí rozhodnutie zrušiť a nariadiť nové prejednanie veci prvostupňovým orgánom. Svojím vlastným rozhodnutím môže prvostupňové rozhodnutie nahradiť len vtedy, ak zistený skutkový stav zostane nedotknutý. Podstatné však je, že odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípe a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Prvostupňové a druhostupňové správne konanie pritom tvoria jeden celok. Odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky. Z uvedené preto vyplýva, že druhostupňový orgán bol jednoznačné oprávnený rozhodnúť vo veci, kedy samostatne hodnotil danú administratívnu vec skutkovo a právne s tým, že zákon mu umožňoval korigovať nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Preto bolo v konečnom dôsledku právne irelevantné, či prvostupňové rozhodnutie spĺňalo všetky nevyhnutné náležitosti rozhodnutia trestného charakteru. 43. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku týkajúcu sa začatia konania o uložené sankcie skôr, ako došlo k nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia o uložení opatrení na odstránenie zistených nedostatkov. V tomto postupe žalobca videl porušenie zásad správneho konania a riadneho procesného postupu. Motívom žalovaného mala byť snaha o dodržanie lehoty 24.05.2018, ktorá je upravená v prechodných a záverečných ustanoveniach zákona č. 18/2018 Z. z. a vyhnutie sa aplikácii nového zákona upravujúceho ochranu osobných údajov. Uvedenú konštrukciu podľa správneho súdu založil žalobca iba na subjektívnej domnienke, bez právneho základu. Bolo preto nevyhnutné súhlasiť so žalovaným v tom smere, že v tomto konkrétnom prípade naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu správny orgán ukladal pokutu obligatórne. Aj zo znení ustanovení § 65 - § 66 a § 68 - § 70 zákona č. 122/2013 Z. z. vyplýva, že ide o dve samostatné konania, ktoré sledujú iný účel. Ustanovenie § 65 cit. zákona upravuje rozhodnutie vo veci, ak úrad zistí porušenie práv dotknutej osoby alebo nesplnenie povinností pri spracúvaní osobných údajov ustanovených zákonom zo strany prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa. V takom prípade úrad rozhodnutím uloží, aby prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ v určenej lehote vykonal opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku. Ďalej podľa § 66 a nasl. citovaného zákona za porušenie povinností ustanovených zákonom č. 122/2013 Z. z. sa diferencovane (fakultatívne/obligatórne), podľa závažnosti, rozsahu a času trvania, následkoch protiprávneho konania, prípadného opakovania takéhoto protiprávneho konania a miery ohrozenia súkromného a rodinného života a počtu dotknutých osôb, prevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi ukladajú pokuty a to v samostatnom konaní. Nebolo preto možné akceptovať námietku žalobcu o tom, že pre rozhodnutie v konaní o uložení o pokute sú podkladom skutkové a právne závery formulované v rozhodnutí o uložení opatrení. Ani premisu o tom, že konanie o uložení pokuty nemohol žalovaný začať bez toho, aby mal a priori na základe rozhodnutia o uložení opatrení za preukázané, že došlo k spáchaniu správneho deliktu. Nebolo možné teda prijať záver, že by uvedený postup žalovaného spôsoboval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 44. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 45. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).