Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/30/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200211 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1019200211.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: RASLEGAL, s.r.o., IČO: 36 855 561, Mostová 2, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: PROVENTUS/ advokáti s.r.o., IČO: 50 145 126, Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.69594-14/2018-BA zo dňa 04.12.2018, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Sociálna poisťovňa č. 69594-14/2018-BA zo dňa 04.12.2018 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnym orgánom 1. Dňa 17.09.2018 bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu zo dňa 14.09.2018 o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 211/2000 Z.z.“ alebo ako „zákon o slobode informácií“), v ktorej žalobca žiadal o sprístupnenie dokumentov, resp. informácií, a to a) zoznamu všetkých vecí (v rozsahu mena a priezviska/obchodného mena žalobcu a žalovaného, konajúceho súdu, spisovej značky veci a predmetu konania - požadovanej náhrady škody, ktorá Sociálnej poisťovni vznikla voči tretím osobám výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania) pri nárokoch na náhradu škody podľa § 238 zákona o sociálnom poistení, v ktorých Sociálna poisťovňa vystupuje/vystupovala ako žalobca, b) všetkých súdnych rozhodnutí vo veci samej, t. j. súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu, prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to vo všetkých veciach zo zoznamu podľa písm. a. vyššie, c) všetkých žalôb a podaní žalobcu vo veciach zo zoznamu podľa písm. a. vyššie. 2. Žalovaný žiadosť zo dňa 14.09.2018 vybavil rozhodnutím č. 69594-9/2018-BA zo dňa 05.11.2018, ktorým žiadosti o sprístupnenie požadovanej informácie podľa § 18 ods. 2 zákon o slobode informácií v znení neskorších predpisov v spojení s § 46 a § 47 správneho poriadku nevyhovel. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. V odvolaní zo dňa 27.11.2018, doručenom žalovanému toho istého dňa žalobca k tvrdeniu týkajúceho sa vytvorenia zoznamu všetkých súdnych konaní podľa bodu a) žiadosti namietal, že vyňatie požadovaných informácií z určitého celku (dokumentácie, listín) nemožno považovať za vytvorenie novej informácie, pretože v uvedenom prípade nedochádza ku žiadnym kvalitatívnym zmenám týchto informácií a nemení sa ich podstata, a teda na sprístupnenie požadovaných informácií postačovalo jednoduché vyhľadanie a zhromaždenie údajov zo systému Sociálnej poisťovne. K informáciám požadovaným k bodu a), b), c) žiadosti žalobca v odvolaní uviedol, že správny orgán nemôže zamietnuť sprístupnenie všetkých požadovaných informácií (napr. celého dokumentu obsahujúce osobné údaje) kvôli ochrane osobných údajov, musí takéto informácie iba vylúčiť a ostatné informácie je povinný sprístupniť. Nie je preto možné zamietnuť prístup ku všetkým informáciám nachádzajúcim sa v dokumente z dôvodu, že iba niektoré informácie podliehajú ochrane. 4. O odvolaní rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím č. 69594-14/2018-BA zo dňa 04.12.2018, odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie sociálnej poisťovne o odmietnutí sprístupnenia informácie č. 69594-9/2018-BA zo dňa 05.11.2018 potvrdil. 5. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že s poukazom na § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, je žalovaný povinný sprístupňovať len informácie, ktoré má k dispozícii. 6. K sprístupneniu zoznamu všetkých súdnych konaní podľa bodu a) žiadosti (v rozsahu mena a priezviska/obchodného mena žalobcu a žalovaného, konajúceho súdu, spisovej značky veci a predmetu konania - požadovanej náhrady škody, ktorá Sociálnej poisťovni vznikla voči tretím osobám výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania) podľa § 238 zákona o sociálnom poistení, v ktorých Sociálna poisťovňa vystupuje/vystupoval ako žalobca, žalovaný uviedol, že nemá vytvorený žiadny zoznam, žiadnu databázu súdnych konaní, teda informácie nemá k dispozícii. Zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať informácie, ktoré v čase podania žiadosti neexistujú alebo neboli vytvorené, a ktorých sprístupnenie by vyžadovalo ich vytvorenie, t. j. vykonanie operácií a výpočtov s určitými existujúcimi informáciami za účelom vytvorenia nových informácií. 7. Súčasne nie je povinný sprístupňovať informácie, ktoré sú k dispozícii, ale ktoré je potrebné spracovať takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné alebo nové informácie a nie je povinný zoraďovať informácie do tabuliek alebo ich usporadúvať podľa kritérií stanovených žiadateľom. Za účelom vyhovenia žiadosti by žalovaný musel vytvoriť novú informáciu, teda zoznam súdnych sporov, v ktorom by boli uvedené všetky údaje, ktoré požaduje žiadateľ a to meno a priezvisko/obchodné meno žalobcu a žalovaného, konajúci súd, spisovú značku veci a predmet konania, ktoré by musela vypísať z jednotlivých súdnych konaní. V danom prípade nejde iba o mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov zo systému Sociálnej poisťovne, ktorými žalovaný disponuje. Žalovaný nemá požadovanú informáciu spracovanú v rozsahu a spôsobom, akým ju žiadal žalobca, čo je dôvodom, pre ktorý nie je povinný sprístupniť predmetnú informáciu. 8. Informáciou podľa zákona o slobode informácií je akýkoľvek obsah alebo jeho časť, najmä obsah záznamu na listine, záznamu uloženého v elektronickej podobe, v podobe zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu alebo audiovizuálneho diela, v akejkoľvek forme, zaznamenané na akomkoľvek nosiči. Vo všeobecnosti za informáciu možno považovať správu, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej dovtedy známa nebola. 9. Zo zákona o slobode informácií nemožno vyvodzovať, že informáciou by malo byť zhromažďovanie, vyhľadávanie, resp. spracovanie údajov podľa požiadaviek a pokynov toho, kto poskytnutie informácie žiada. Rovnako zo zákona o slobode informácií nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť žiadateľa také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žiadateľom o informáciu. Žalobca môže požadovať len také informácie, ktoré má povinná osoba v reálnej dispozícii v originálnej podobe a ktoré je povinná poskytnúť bez toho, aby musel žalovaný tieto informácie vyhľadať, vyňať a takto zhromaždené údaje kvalitatívne spracovať. 10. Žiadosť žiadateľa o sprístupnenie informácií v predmetnej veci je ukážkou požiadaviek, na ktoré sa zákon o slobode informácií nevzťahuje. Nemôže sa na požiadavky takéhoto druhu vzťahovať preto, lebo odpoveď by si vyžiadala okamžité prechodné navýšenie existujúcich personálnych a technických kapacít príslušného organizačného útvaru na vyhľadanie a spracovanie odpovede zo stoviek spisov (sprístupnenie informácie). Úlohou Sociálnej poisťovne nie je spracovávanie prehľadov, resp. poskytovanie údajov bez obmedzenia podľa požiadaviek žiadateľov, ale zákonom vymedzená činnosť. 11. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžso 31/2008, podľa ktorého zákon o slobode informácií v žiadnom ustanovení neukladá povinnému subjektu spracovávať údaje do určitých databáz, ak o to požiada žiadateľ a teda ani v predmetnej veci nemal žalovaný povinnosť takúto databázu vytvárať, alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sži/10/2012 (žalovaná Sociálna poisťovňa), ktorý konštatuje, že v prípade, ak žalovaná požadovanú informáciu nemá k dispozícii vo forme, v akej žalobca žiada informáciu sprístupniť, požadovanú informáciu nesprístupní, alebo na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10Sžo/191/2015 (žalovaná Sociálna poisťovňa), podľa ktorého zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe, aby vyžiadané informácie spracovávala z údajov zo spisov podľa požiadaviek toho, kto o poskytnutie informácií žiada, žalobcom požadované údaje by si vyžadovali zhromažďovanie, vyhodnocovanie, sčítavanie a spracovanie množstva údajov do inej formy, v akej .sa u žalovanej nachádzajú a spracovaním požadovaných informácií by sa tak z nich stali kvalitatívne nové informácie. 12. Žalovaný potvrdil právny názor uvedený v prvostupňovom rozhodnutí, že okrem toho, že Sociálna poisťovňa nemá uvedený zoznam vytvorený, informácie o mene, priezvisku, obchodnom mene žalovaného a predmete konania podľa bodu a) žiadosti, sú informáciami, ktoré sa týkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, informáciami o osobných údajoch fyzickej osoby a súčasne informáciami, ktoré sú zhromaždené v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, ktorá ich môže poskytovať iba v súlade s § 9 zákona o slobode informácií a § 170 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení"). Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa nedisponuje súhlasom dotknutých osôb, na základe ktorého by mohli byť uvedené informácie poskytnuté a taktiež neexistuje osobitný právny predpis, z ktorého by vyplývala povinnosť Sociálnej poisťovne požadované informácie poskytnúť bez súhlasu dotknutých osôb, uvedené informácie nebolo možné žiadateľovi sprístupniť. 13. K sprístupneniu informácií podľa bodu b) žiadosti a to všetkých súdnych rozhodnutí vo veci samej, t. j. súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu, prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to vo všetkých veciach zo zoznamu podľa bodu a) žiadosti odvolací orgán uvádza, že prvostupňový orgán správne rozhodol, ak v rozhodnutí č. 69594-9/2018-BA zo dňa 5. novembra 2018 žalovaný argumentoval, že nemôže sprístupniť súdne rozhodnutia z dôvodu, že súdne rozhodnutia sa týkajú konkrétnej fyzickej osoby a obsahujú informácie týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, sú informáciami o osobných údajoch fyzickej osoby podľa § 9 zákona o slobode informácií a súčasne obsahujú aj informácie z informačného systému Sociálnej poisťovne, a to napr. osobné údaje, údaje o právnickej osobe, údaje o konkrétnych dávkach sociálneho poistenia a pod., ktoré Sociálna poisťovňa môže poskytnúť len so súhlasom dotknutej osoby, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Navyše povinnosť zverejňovať a sprístupňovať verejnosti právoplatné rozhodnutia vo veci samej majú súdy podľa § 82a ods. 1 a 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 36a ods. 1 a 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ktoré ich pri zverejňovaní aj anonymizujú. 14. K sprístupneniu informácií podľa bodu c) žiadosti a to všetkých žalôb a podaní žalobcu vo veciach zo zoznamu podľa bodu a) žalovaný uviedol, že žaloby a podania v konaniach o nárokoch na náhradu škody podľa § 238 zákona o sociálnom poistení, obsahujú informácie týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, sú informáciami o osobných údajoch fyzickej osoby a súčasne obsahujú aj informácie z informačného systému Sociálnej poisťovne, ktoré žalovaný môže vo väzbe na § 9 zákona o slobode informácií a § 170 zákona o sociálnom poistení, poskytnúť len so súhlasom dotknutej osoby, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Vzhľadom na to, že žaloby a podania žalobcu môžu obsahovať osobné údaje, alebo údaje z informačného systému Sociálnej poisťovne, napr. výška vyplácaných/vyplatených dávok fyzickej osobe, údaje týkajúce sa zdravotného stavu fyzickej osoby a pod., tieto nie je možné ani anonymizovať tak, aby nejaká časť mohla byť sprístupnená. Žaloby a podania Sociálnej poisťovne ako žalobcu sú uložené v súdnom spise na súde, pričom podľa 97 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku právo nahliadať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a kópie, alebo požiadať súd o vyhotovenie kópií za úhradu vecných nákladov majú iba strany (žalobca a žalovaný) a ich zástupcovia, a inej osobe ako osobe uvedenej v odseku 1, môže súd povoliť nahliadnuť do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú na to vážne dôvody a práva strany tým nemôžu byť dotknuté. 15. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach adresovaných súdu. Žalovaný ako správny orgán konajúci v oboch stupňoch v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti V. tohto rozsudku. II. Žaloba 16. Včas podanou žalobou, súdu elektronicky podanou dňa 07.02.2019, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie opísaného rozhodnutia žalovaného, ktoré považoval za nezákonné, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 17. K bodu a) infožiadosti (zoznamu všetkých vecí pri nárokoch na náhradu škody podľa ust. § 238 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, v ktorých vystupuje/vystupovala Sociálna poisťovňa ako žalobca) nesúhlasil žalobca nesúhlasil s tvrdením, že správny orgán je povinný sprístupňovať len tie informácie, ktoré má k dispozícii, pričom nie je povinný vytvárať informácie, ktoré v čase podania žiadosti neexistujú alebo neboli vytvorené, a ktorých sprístupnenie by vyžadovalo ich vytvorenie, t. j. vykonanie operácií a výpočtov s určitými existujúcimi informáciami za účelom vytvorenia nových informácií. Nesúhlasil ani s tvrdením, že správny orgán nie je povinný sprístupňovať informácie, ktoré síce má k dispozícii, avšak ktoré je potrebné spracovať takým spôsobom, že sa z nich stanú kvalitatívne odlišné alebo nové informácie. 18. Žalobca sporoval názor žalovaného, že sprístupnením informácií podľa predmetnej infožiadosti sa má vytvoriť nová informácia a že sa spracovaním týchto informácií vzniknú kvalitatívne odlišné alebo nové informácie. 19. Žalovaný pripustil, že vyžiadanými dokumentmi (informáciami) disponuje, no údajne nemá vytvorený zoznam všetkých súdnych konaní v zmysle požiadaviek a na základe uvedeného dospel k záveru, že v zmysle infozákona tieto informácie nemá k dispozícii. 20. Podľa žalobcu je v niektorých situáciách náročné určiť, kedy ide iba o vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných informácií, a kedy už môžeme hovoriť o vytvorení kvalitatívne novej informácie. Dôležitým aspektom pre rozpoznanie týchto situácií je tzv. „intelektuálna náročnosť“ činnosti, ktorá je potrebná pre spracovanie odpovede na žiadosť. S uvedeným aspektom sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal, iba skonštatoval, že v danom prípade by musel údajne vytvoriť (akúsi) novú informáciu, neozrejmil však, ako k tomuto tvrdeniu dospel. 21. Žalobca poukázal na postoj českej odbornej verejnosti, ktorá zastáva názor, že: „rozlišení obou kategórií tudíž musí být hledáno v míre „intelektuálni náročnosti“ činnosti, která by byla nutná pro prípravu odpovedi na žádost. Jinak rečeno o vytvárení nové informace pujde pouze tehdy, jestliže k vytvorení odpovedi na žádost nestačí pouhé mechanické vyhledání a shromáždení údaju, které má povinný subjekt k dispozici a které jsou žadatelem poptávány, ale jestliže je nezbytné s temito údaji provádet další zpracování nad rámec prostého „vtelení“ do odpovedi na žádost.“ 22. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil iba na prosté konštatovanie, že nemá nami požadované informácie spracované podľa požiadaviek žalobcu. Tento názor považoval žalobca za absurdný a nezákonný. Žalobca objektívne nepozná a ani nemôže poznať presnú internú štruktúru (systém), v ktorej jednotlivé informácie žalovaný spracováva. Zákon o slobode informácií však žiadateľovi dovoľuje uviesť podmienky pre sprístupnenie požadovaných informácií podľa vlastne stanovených špecifikácií/kritérií. Týmto spôsobom dochádza k uľahčeniu vybavenia žiadosti o informácie povinnou osobou, keďže táto vie presne identifikovať, o sprístupnenie akých dokumentov má žiadateľ záujem a tieto mechanicky vyselektovať. 23. Vyňatie požadovaných informácií z určitého celku (dokumentácie, listín) nemožno považovať za vytvorenie novej informácie ako sa zjavne žalovaný nesprávne domnieva. V uvedenom prípade totiž nedochádza ku žiadnym kvalitatívnym zmenám týchto informácií a nemení sa ani ich podstata. Ak by sa prosté vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov z obsiahlejšej databázy považovalo za vytváranie novej informácie, išlo by o protiústavný výklad zákona. Žalovaný ako povinná osoba by v dôsledku takého výkladu de facto nemusel poskytovať žiadne informácie, čo by znamenalo popretie ústavnej povinnosti poskytovať informácie zakotvenej v čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. 24. Je pochopiteľné, že žalovaný nemá vytvorené desiatky alebo stovky databáz údajov tak, aby mohol na akúkoľvek infožiadosť odpovedať bez mechanickej selekcie podľa žiadateľom požadovaných kritérií. Nemôže totiž predvídať, aké kritériá si žiadateľ zvolí a teda je samozrejmosťou, že v rámci odpovede na každú infožiadosť musí pristúpiť k mechanickej selekcii svojich databáz. To ale nie je dôvodom na odmietnutie sprístupnenia požadovaných informácií/dokumentov, pretože nejde o vytváranie „nových“ informácií. 25. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4 As 57/2007 zo dňa 28.11.2008, ktorý judikoval, že: „všechny informace, ktoré stéžovatel požaduje má krajský úrad k dispozici. Není tedy možné akceptovat argumentaci krajského úradu, který stéžovatelí část informací neposkytl s tím, že informační povinnost podle tohto zákona se nevztahuje na vytvárení nových informací (srovnávacích prehledu, evidencií), neboť stežovatel žádné nové, dosud nevytvorené informace nepožaduje.“ 26. K podobnému záveru dospel aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí vo veci sp. zn.: 7S/33/2009 zo dňa 30.09.2009, ktorý uviedol, že: „Vychádzajúc z citovaného § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám sprístupnenie sa týka iba tých informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii. Neukladá jej povinnosť vytvárať na základe žiadosti informácie, ktoré v čase podania žiadosti neexistujú. Taktiež nie je povinná spracovávať a vytvárať prehľady alebo tabuľky informácií, ktoré v čase podania žiadosti neexistujú, alebo inak usporadúvať informácie podľa kritérií stanovených žiadateľom v žiadosti o informácie. Zbieranie, zhromažďovanie a príprava viacerých informácií požadovaných v jednej žiadosti o informácie však nie je vytváraním novej informácie. Pri uvedenom totiž nedochádza k vytváraniu kvalitatívne novej informácie.“. 27. Vo vyššie citovanom rozhodnutí súd ďalej konštatuje, že: „v tomto smere je potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca v podanej žiadosti o sprístupnenie informácií nepožadoval od povinnej osoby usporiadanie informácií podľa ním stanovených kritérií, ale iba špecifikoval v súlade s § 14 citovaného zákona o slobode informácií, ktoré žiadal vyhľadať a sprístupniť tak, aby bolo možné o jeho žiadosti konať a rozhodnúť.“ 28. Žalovaný podľa žalobcu vôbec neskúmal a ani neodôvodnil, akými úvahami sa riadil pri posúdení „intelektuálnej náročnosti“ činnosti týkajúcej sa sprístupnenia informácií. Napadnuté rozhodnutie síce obsahuje citácie právnych predpisov (a spravidla ide o predpisy, ktoré s danou záležitosťou nemajú žiadny súvis), avšak absentuje uvedenie logickej súvzťažnosti medzi výrokom o danej skutočnosti a týmito predpismi. 29. Neobstojí ani argument žalovaného, že by si sprístupnenie informácií vyžiadalo okamžité prechodné navýšenie existujúcich personálnych a technických kapacít príslušného organizačného útvaru na vyhľadanie a spracovanie odpovede zo stoviek spisov. 30. V zmysle citovaného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/33/2009 zo dňa 30.09.2009 rozsah vyhľadania a spracovania dokumentov potrebných na sprístupnenie informácií žalobcovi a ani prípadné problémy s technickým a personálnym zabezpečením žalovaného nemôžu byť na ujmu žiadateľa a nezbavujú povinnú osobu povinnosti informácie sprístupniť. Závažnosť situácie odôvodňuje len aplikáciu predĺženia lehoty v zmysle zákona o slobode informácií, avšak nie nesprístupnenie informácie. 31. Pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Sžso/31/2008, sp. zn. 6Sži/10/2012, sp. zn. 10 Sžo/191/2015), tieto žalovaný uvádzal bez akejkoľvek bližšej spojitosti s danou vecou, závery citovaných rozhodnutí žalovaný ďalej nerozvádza, ani nijak neodôvodňuje. 32. Žalobca vyjadril presvedčenie, že správny orgán nemusel pre sprístupnenie dokumentov podľa bodu a) žiadosti o sprístupnenie informácií vytvoriť žiadnu novú informáciu. Je nemysliteľné, aby žalovaný nemal prehľad o tom, v akých veciach je sporovou stranou, dokonca žalobcom, osobitne za situácie, keď pri hájení svojich práv využíva aj externé právne zastúpenie advokátmi (čo financuje z verejných prostriedkov). Uvedenú databázu teda zjavne má, akurát ju nie je ochotná sprístupniť, čo ale nie je liberačným dôvodom. Podľa žalobcu na sprístupnenie požadovaných informácií postačovalo jednoduché vyhľadanie a zhromaždenie údajov zo systému Sociálnej poisťovne. Tento dôvod odmietnutia sprístupniť informáciu preto v kontexte uvedeného neobstojí. 33. Žalobca namietal tvrdenie uvedené v napadnutom rozhodnutí, že dôvodom nesprístupnenia informácie podľa bodov a), b) a c) bola ochrana osobných údajov fyzických osôb a absentujúceho súhlasu pre takéto zverejnenie. 34. Odôvodnenie svojho tvrdenia však žalovaný obmedzil iba na odcitovanie jednotlivých ustanovení právnych predpisov bez ich logického prepojenia na predmetný skutkový stav. Žalobca teda nepoznal skutočné pohnútky, ktoré viedli žalovaného k potvrdeniu nesprístupnenia vyžiadaných informácií. 35. Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia je nesporné, že žalovaný je povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií a je zrejmé, že žalobcom vyžiadané informácie má žalovaný k dispozícii, keďže ich vedie vo svojom informačnom systéme. 36. S poukazom na znenie § 12 zákona o slobode informácií žalovaný zdôraznil, že ak sú medzi požadovanými informáciami aj informácie, ktoré sú podľa zákona zo sprístupnenia vylúčené, žalovaný nemôže zamietnuť sprístupnenie všetkých požadovaných informácií (napr. celého dokumentu obsahujúceho aj osobné údaje), ale musí takéto informácie vylúčiť (napr. urobiť nečitateľnými začiernením, prekrytím a pod.) a ostatné informácie je povinný sprístupniť. 37. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 250/2008 zo dňa 25.11.2009: „Aby sprístupnením dokumentov neprišlo zároveň ku sprístupneniu osobných údajov a tým aj k porušeniu zákona o ochrane osobných údajov, je potrebné informácie na dokumentoch upraviť tak, aby obsahovali iba anonymizované údaje - t.j. údaje, ktoré nemožno priradiť k dotknutej osobe, ktorej sa údaje týkajú. Toto opatrenie sa vykoná tak, že sa na každom dokumente, ktorý obsahuje údaj o určenej alebo určiteľnej fyzickej osobe znečitateľnia údaje, na základe ktorých je táto osoba určená alebo určiteľná (t.j. bydlisko a rodné číslo, za určitých špecifických okolností aj meno a priezvisko, alebo údaje o vlastnostiach alebo znakoch, ktoré umožňujú dotknutú osobu nezameniteľne odlíšiť od iných osôb).“ 38. Nie je podľa žalobcu možné zamietnuť prístup ku všetkým informáciám nachádzajúcim sa v požadovanom dokumente z dôvodu, že iba niektoré informácie podliehajú ochrane. Prijmúc opačnú argumentáciu, žalovaný by nebol povinný zverejniť žiadne informácie, pričom uvedené by však bolo v hrubom rozpore s účelom zákona a zároveň aj absurdné. Práve za účelom opísaného postupu sa využíva anonymizácia, no žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuvádza, z akého dôvodu tento spôsob ochrany nevyužil vo vzťahu k údajom, ktoré považuje za osobné. 39. Žalobca dodal, že je otázne, či samotné meno a priezvisko je takým údajom, ktorý bez ďalšieho napĺňa znaky osobného údaja. Pričom podľa jeho názoru to tak nie je, pretože podľa jednoduchého mena a priezviska je spravidla konkrétna osoba neidentifikovateľná. 40. Žalobca poukázal na znenie článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého právo na informácie môže byť obmedzené, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Rozhodnutie žalovaného narúša ústavnú požiadavku proporcionality pri obmedzovaní základných práv a požiadavku minimalizácie zásahu do ústavného práva na informácie. Žalovaný rozhodol nezákonne, keď odmietol sprístupniť vyžiadané dokumenty z dôvodu, že sa v nich údajne nachádzajú aj údaje podliehajúce ochrane. Bol povinný v zmysle zákona sprístupniť predmetné informácie v upravenej forme, a to bez osobných údajov, na základe ktorých by bolo možné identifikovať fyzickú osobu. III. Vyjadrenie žalovaného 41. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu elektronicky dňa 03.04.2019 zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 42. Pokiaľ ide o argumentáciu proti jednotlivým žalobným námietkam, tá bola obdobná, akú žalovaný použil v odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. 43. Na podporu svojich tvrdení odôvodňujúcich nesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžik/1/2017, 10SŽi/2/2016, 4Sžso/31/201810Sžo/191/2015. 44. Žalovaný nemohol vyhovieť žalobcovi a sprístupniť mu informácie v ním požadovanej podobe, pretože tieto by musel vytvárať z približne z 50000 regresných spisov, čo by vzhľadom na personálne a technické možnosti nemohol. Navyše sa žalobcom požadované informácie týkali osobnosti a súkromia fyzických osôb, osobných údajov fyzických osôb. Súčasne išlo o informácie zhromažďované v informačnom systéme žalovaného a na ich sprístupnenie by bol potrebný súhlas dotknutých osôb alebo by sa mohli sprístupniť až po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. IV. Relevantné právne predpisy 45. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 46. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 47. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 48. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 49. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. 50. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 51. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 52. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 53. Podľa § 1 písm. a/, písm. b/ zákona č. 18/2018 Z.z. tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným spracúvaním ich osobných údajov (písm. a/), práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb (písm. b/). 54. Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z.z. osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu. 55. Podľa § 78 ods. 6 a ods. 7 zákona č. 18/2018 Z.z. osobné údaje o dotknutej osobe možno získať od inej fyzickej osoby a spracúvať v informačnom systéme len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby; to neplatí, ak poskytnutím osobných údajov o dotknutej osobe do informačného systému iná fyzická osoba chráni svoje práva alebo právom chránené záujmy, oznamuje skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnenie právnej zodpovednosti dotknutej osoby, alebo sa osobné údaje spracúvajú na základe osobitného zákona podľa § 13 ods. 1 písm. c) a e). Ten, kto také osobné údaje spracúva, musí vedieť preukázať úradu na jeho žiadosť, že ich získal v súlade s týmto zákonom (ods. 6). Ak dotknutá osoba nežije, súhlas vyžadovaný podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu môže poskytnúť jej blízka osoba. Súhlas nie je platný, ak čo len jedna blízka osoba písomne vyslovila nesúhlas (ods. 7). V. Posúdenie veci správnym súdom 56. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe správnych žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 57. Súd musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní, resp. iný procesný zákon. 58. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 69594-14/2018-BA zo dňa 04.12.2018, ktorým zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu (vydané žalovaným) č. 69594-9/2018-BA zo dňa 05.11.2018 o odmietnutí sprístupnenia informácií (bližšie opísaných v ods. 1 odôvodnenia rozsudku) a toto rozhodnutie potvrdil. 59. Žalobca namietal nesprávnosť rozhodnutia žalovaného, pričom namietal, nie je zákonné zamietnuť prístup ku všetkým informáciám nachádzajúcim sa v ním požadovaných dokumentoch z dôvodu, že niektoré informácie nachádzajúce sa v týchto dokumentoch podliehajú režimu nesprístupnenia. 60. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 zákona č. 211/2000 Z.z.). 61. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie však nie je absolútne a možno ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ a ich rozsah. 62. Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2). 63. Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie. 64. Vo všeobecnosti platí, že podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. sa sprístupňujú všetky informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. S cieľom zachovania informačnej povinnosti povinnej osoby a aj práva na prístup k informáciám oprávnenej osoby je nevyhnutné v ďalšom štádiu skúmať, či informáciu ako takú možno sprístupniť v obmedzenom rozsahu podľa § 9, § 11 a § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.. Ak informáciu nemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, potom povinná osoba informáciu nesprístupní podľa § 8, § 10, § 11. 65. Spoločným menovateľom pre čiastočné alebo úplné obmedzenie práva na informácie je, že sú odôvodnené v súlade so zákonom (test legality) a s cieľom sledovaným zákonom (test legitimity) za súčasného zohľadnenia podstaty a zmyslu práva na informácie. Všeobecnými cieľmi sú opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a ďalšie ciele vymedzené v § 8 až § 13 zákona č. 211/2000 Z.z.. 66. Jednou z výnimiek obligatórnej povinnosti zverejniť informáciu povinnou osobou je predpoklad ustanovený v § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.. Povinná osoba informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy, sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Z uvedeného vyplýva, že povinná osoba, pokiaľ ide o osobné údaje, tieto súhlasí len po predchádzajúcom súhlase dotknutej osoby alebo pokiaľ jej táto povinnosť ustanovená osobitným zákonom. 67. Z uvedeného vyplýva, že povinnosťou povinnej osoby v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. je najskôr posúdiť, či požadovaná informácia súvisí s osobnými údajmi dotknutej osoby a pokiaľ tomu tak je postupovať v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ako je uvedené v predchádzajúcom odseku odôvodnenia rozsudku. 68. Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. 69. Z formulácie (opísanej v ods. 1 odôvodnenia rozsudku) žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nie je zrejmá požiadavka získať priamo iba informácie, ktoré sú takými (v predchádzajúcom odseku uvedenými) personálnymi identifikátormi resp. o prejavy osobnej povahy. 70. Na spornú otázku je potrebné sa pozrieť predovšetkým z pohľadu proporcionality potreby takého zásahu do práv na informácie žalobcu v podobe nesprístupnenia ním požadovaných informácií - celého dokumentu, z dôvodu, že tieto obsahujú aj osobné údaje. 71. Oprávnená osoba (žiadateľ o informácie) ma´ nepochybne právo žiadať o informácie v ľubovoľnom rozsahu - t. j. napríklad vyžiadať si i kópiu celého administratívneho spisu. Je potom povinnosťou povinnej osoby preveriť, či požadovaný materiál neobsahuje informácie, na ktoré´ sa vzťahujú zákonné obmedzenia. To ma´ potom nevyhnutne za následok preverenie jednotlivých súčastí poskytovaného spisu z hľadiska ich kompatibility so zákonnými limitmi pravá na informácie (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č.k.: 1 As 98/2008 - 148 zo dňa 29.07.2009). 72. Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06). 73. Pokiaľ povinná osoba má podľa zákona č. 211/2000 Z.z. na výber informáciu nesprístupniť alebo jej sprístupnenie iba obmedziť, je povinná zvážiť, do akej miery, úplne či čiastočne, je nevyhnutné brániť osobe oprávnenej požadovanú informáciu dostať. Má pritom zvážiť možné ohrozenie právneho postavenia iných osôb, verejného poriadku a bezpečnosti a po zvážení všetkých okolností sa rozhodnúť pre jednu zo zákonom ponúkaných možností. 74. Žalovaný nemohol s určitosťou konštatovať, že informácie (dokumenty) požadované žalobcom (opísané v ods. 1 odôvodnenia rozsudku) mali en blok pozostávať z osobných údajov v zmysle ich definície podľa zákona č. 18/2018 Z.z., čo by mohol byť dôvod ich nesprístupnenia. Ostatne, ani toto žalovaný netvrdil, keď v napadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k žalobe uviedol, že informácie nesprístupnil z dôvodu, že sa v požadovaných dokumentoch nachádzajú aj osobné údaje, čiže priamo pripustil, že okrem osobných údajov obsahovali dokumenty aj informácie nezaťažené obmedzením sprístupnenia v zmysle § 9 zákona č. 211/2000 Z.z.. 75. Dikcia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 211/2000 Z.z. zo sprístupnenia vylučuje iba informácie dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby alebo osobné údaje, kedy nebol vopred k sprístupneniu udelený písomný súhlas dotknutej osoby. Pokiaľ však oprávnenou osobou je požadovaná informácia, ktoré okrem tohto druhu obsahuje aj iné informácie, nie je možné predmetné zákonné ustanovenie vykladať, tak ako to urobil žalovaný, spôsobom prísne nezohľadňujúcim práva verejnosti Slovenskej republiky na informácie. 76. Takýto výklad zákona by bolo možné považovať za neústavný a v rozpore s úmyslom zákonodarcu zákonom upraviť podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Preto základným a najpodstatnejším východiskom povinnej osoby pri posúdení žiadosti o poskytnutie informácií v takýchto prípadoch bude vyjasnenie otázky, ktoré časti z požadovanej informácie nemožno sprístupniť a z akého právne relevantného dôvodu, pričom za zákonné a právo na informácie reflektujúce posúdenie možno považovať len také, ktoré mieru nesprístupnenia zvolenú povinnou osobou i náležite zrozumiteľne a presvedčivo v rozhodnutí vysvetlí. 77. Inými slovami, zákon č. 211/2000 Z.z. sprístupnenie, čiastočné nesprístupnenie až nesprístupnenie informácií odstupňováva tak, že v prvom rade sa požadovaná informácia sprístupní; ak informáciu nemožno v celom jej rozsahu sprístupniť, potom sa sprístupnenie požadovanej informácie obmedzí; ak zákon výslovne určuje, že takúto informáciu nemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu a až v krajnom prípade sa požadovaná informácia nesprístupní. 78. Vo všeobecnosti teda platí, že podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. sa sprístupňujú všetky informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. S cieľom zachovania informačnej povinnosti povinnej osoby a aj práva na prístup k informáciám oprávnenej osoby je nevyhnutné v ďalšom štádiu skúmať, či informáciu ako takú možno sprístupniť v obmedzenom rozsahu podľa § 9, § 11 a § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.. Ak informáciu nemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, potom povinná osoba informáciu nesprístupní podľa § 8, § 10, § 11. 79. Spoločným menovateľom pre čiastočné alebo úplné obmedzenie práva na informácie je, že sú odôvodnené v súlade so zákonom (test legality) a s cieľom sledovaným zákonom (test legitimity) za súčasného zohľadnenia podstaty a zmyslu práva na informácie. Všeobecnými cieľmi sú opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a ďalšie ciele vymedzené v § 8 až § 13 zákona č. 211/2000 Z.z.. 80. Žalovaný rozhodol o nevyhovení sprístupniť žalobcom požadované informácie s poukazom na § 9 ods. 1, 2 zákona č. 211/2000 Z.z.. 81. Zo znenia a významu vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že okrem posúdenia rozsahu nevyhnutného obmedzenia práva na informácie je potrebné sa pri posúdení zaoberať, či je možné sprístupniť informácie aspoň z časti, v ktorej to osobitný právny predpis (zákona č. 18/2018 Z.z.) nezakazuje. 82. Žalovaný sa vyššie uvedeným nespravoval, postupoval v rozpore so zásadou vyplývajúcou z § 3 ods. 1 a § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. a ktorá vyplýva z článku 26 ods. 1, 4 Ústavy SR (bližšie vysvetlené v ods. 59 až 64 odôvodnenia rozsudku), čo súd považoval za chybnú aplikáciu práva na zistený skutkový stav. Žalovaný síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval resp. vyvodil zo skutkových záverov nesprávne právne závery. Uvedené pochybenie zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. 83. S vyššie pomenovanou chybou aplikácie práva úzko súvisí ďalší súdom zistený nedostatok, ktorým je nedostatočné odvodnenie rozhodnutia žalovaného nesprístupniť žalobcom požadované informácie z dôvodu (zjednodušene), že sa v rámci nich nachádzajú aj informácie dotýkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby alebo osobné údaje. 84. Zároveň správny súd prízvukuje, že súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. 85. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. 86. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. 87. Odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia a platí to aj pre prvostupňové rozhodnutie, sa nezaoberá nespochybnenou možnosťou, že listiny, ktoré požadoval žalobca sprístupniť, obsahujú informácie rôzneho druhu. Dá sa rozumne očakávať, že v rámci jedného dokumentu nachádzajú sa v ňom informácie dotýkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby, informácie, ktoré sú osobnými údajmi v zmysle zákona č. 18/2018 Z.z., ale aj také informácie, ktoré nie je možné týmto spôsobom kvalifikovať. 88. Taktiež rozhodnutia žalovaného nevysvetľujú, na základe čoho označuje informácie v rozsahu meno a priezvisko v listinách (rozhodnutiach, žalobách) alebo zozname požadovaných žalobcom za osobné údaje, teda za také identifikátory, na základe ktorých možno stotožniť konkrétnu osobu. Správny súd prisvedčil žalobcovi, že len podľa mena a priezviska spravidla nie je konkrétna fyzická osoba identifikovateľná, resp. na jej identifikovanie nie sú vo väčšine prípadov tieto údaje dostatočné a na to, aby boli považované za osobné údaje, potrebujú byť súčasťou súboru ďalších špecifickejších identifikátorov. 89. Správny súd dodáva, že ochrana pred neoprávneným nakladaním (spracúvaním) s osobnými údajmi sa týka len fyzických osôb, nie práv právnických osôb. 90. Ako už správny súd vyššie vysvetlil, informácie, ktoré sa nedotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby alebo ktoré nie sú osobnými údajmi a ktoré sa nachádzajú v listine označenej v žiadosti o sprístupnenie má povinná osoba sprístupniť, alebo má vysvetliť z akého zákonného dôvodu tak urobiť nemôže. Pokiaľ takéto vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia o nesprístupnení informácie chýb a, je rozhodnutie postihnuté vadou nedostatku dôvodov brániacou správnemu súdu riadne rozhodnutie administratívneho orgánu preskúmať a zároveň je dôvodom na zrušenie takéhoto dôvodu v súlade s § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 91. Správny súd za dôvodnú považoval aj druhú žalobnú námietku, kedy žalobca tvrdil, že žalovaný pre potreby sprístupnenia dokumentov podľa žiadosti o sprístupnenie informácií nemusel vytvoriť novú informáciu. 92. Žalobca argumentoval, že žalovaný musí mať prehľad o tom, v akých veciach je účastníkom súdneho konania, dokonca žalobcom, osobitne za situácie, keď pri hájení svojich práv využíva aj externé právne zastúpenie advokátmi (čo financuje z verejných prostriedkov). Podľa žalobcu na sprístupnenie požadovaných informácií postačovalo jednoduché vyhľadanie a zhromaždenie údajov zo systému Sociálnej poisťovne, preto žalovaným tvrdený dôvod odmietnutia sprístupniť informáciu považoval za neopodstatnený. 93. Zákon č. 211/2000 Z.z. určuje, že osobami povinnými sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Povinnými osobami sú aj právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona. 94. Žalovaný je verejnoprávnou inštitúciou poverenou výkonom nemocenského poistenia, úrazového poistenia, garančného poistenia, poistenia v nezamestnanosti a dôchodkového zabezpečenia, Žalovaný hospodári s verejnými prostriedkami a tiež nakladá s majetkom štátu, preto sa legitímne od nej očakáva dostatočná miera transparentnosti. 95. Transparentnosť v tomto kontexte znamená, že inštitúcie štátu širokej verejnosti otvorene, zrozumiteľne a včas poskytujú všetky podstatné informácie o svojej stratégii, hodnoteniach, rozhodnutiach a postupoch. Skutočná snaha o transparentnosť si od rozhodovacích orgánov vyžaduje sebadisciplínu, ktorá je zárukou stálosti ich (verejnoprávnych, hospodárskych a pod.) rozhodnutí a zdôvodnení. Možnosť verejnej kontroly krokov zvyšuje motiváciu rozhodovacích orgánov plniť svoje úlohy čo najlepšie. 96. Správny súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti v demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemožno pripustiť taký výklad zákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii právneho predpisu pripúšťajúceho pri jeho výklade viacero eventualít je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom. 97. Ústava SR v článku 26 ods. 4 vytvára rámec pre možnosť obmedzenia práva na vyhľadávanie a šírenie informácií v tom zmysle, že sa tak môže udiať len na základe a v medziach zákona, pričom musí ísť o okolnosť odôvodňujúcu takéto opatrenie ako nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 98. Potom za ústavne konformný možno považovať len taký výklad ustanovenia § 12 zákona č. 211/2000 Z.z., že povinná osoba v prvom rade sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií, pričom v nadväznosti na vyššie spomínaný článok Ústavy SR vylúčiť informácií, pri ktorých je daný dôvod nesprístupnenia v zmysle zákona a len do tej miery, ktorá je v demokratickej spoločnosti nevyhnutná. 99. Súdna prax ohľadom možnosti obmedziť sprístupnenie informácie povinnou osobou smeruje k extenzívnemu (smerujúci k rozšíreniu) vnímaniu povinnosti povinnej osoby zverejniť informácie ako k výkladu zužujúcemu, benevolentnejšie vnímajúcemu obmedzenie zverejňovania. 100. Podľa názoru správneho súdu sa príslušné ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. (uvedené v časti IV odôvodnenia rozsudku) majú vykladať v tom zmysle, že obmedzenie zverejnenia požadovaných informácií povinnou osobou má byť v čo najmenšej možnej miere. Pokiaľ ide o priamo nesprístupnenie informácií, správny súd považuje pre povinnú osobou túto možnosť ultima ratio, pričom sa pri takomto krajnom riešení kladú správnemu orgánu zvýšené nároky na odôvodnenie, ktoré musí byť ekvivalentné s rozsahom nesprístupnenia 101. Žalovaný, hoci pripustil, že žalobcom požadovanými informáciami disponuje, vo svojom rozhodnutí uviedol, že nemá vytvorený zoznam v takom formáte, ktorý by zodpovedal požiadavkám žalobcu a ktorý je opísaný v ods. 1 odôvodnenia rozsudku. Žalovaný argumentoval, že nemá vytvorenú databázu súdnych konaní, žalôb alebo súdnych rozhodnutí. 102. Podľa žalovaného táto situácia postačovala na tvrdenie, že žalobcom požadované informácie nemá k dispozícii. Súčasne žalovaný zastával názor, že nie je povinný sprístupňovať informácie, ktoré sú k dispozícii, ale ktoré je potrebné spracovať takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné alebo nové informácie a nie je povinný zoraďovať informácie do tabuliek alebo ich usporadúvať podľa kritérií stanovených žiadateľom. Podľa žalovaného by za účelom vyhovenia žiadosti musel vytvoriť novú informáciu, teda zoznam súdnych sporov, v ktorom by boli uvedené všetky údaje, ktoré požaduje žiadateľ a to meno a priezvisko/obchodné meno žalobcu a žalovaného, konajúci súd, spisovú značku veci a predmet konania, ktoré by musela vypísať z jednotlivých súdnych konaní. Nešlo by iba o mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov zo systému Sociálnej poisťovne, ktorými žalovaný disponuje, čo bolo dôvodom, pre ktorý predmetné informácie nesprístupniť. 103. Žalovaný svoje tvrdenia založil na právnom názore odvolávajúc sa na znenie ustanovenia § 3 ods. 1, že zákon č. 211/2000 Z.z. neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať informácie, ktoré v čase podania žiadosti neexistujú alebo neboli vytvorené, a ktorých sprístupnenie by vyžadovalo ich vytvorenie, t. j. vykonanie operácií a výpočtov s určitými existujúcimi informáciami za účelom vytvorenia nových informácií. 104. K týmto tvrdeniam žalovaného súd uvádza, že vo význame opísanom v odsekoch 96 až 100 odôvodnenia rozsudku je potrebné vykladať aj ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Miera obmedzenia prístupu k informáciám má byť minimálna a naopak zverejnenie má byť uplatnené v maximálnej možnej miere. To je zmyslom a cieľom právnej úpravy inštitútu zverejňovania informácií. 105. Správny súd je toho názoru, že (vyššie opísané) úvahy žalovaného o potrebe vytvoriť novú informáciu nemožno v korelácii s imperatívom zverejňovať informácie v čo najväčšej možnej miere považovať za kongruentné s dikciou na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z.. 106. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 107. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09). 108. Aby spracovaním určitej informácie povinnou osobou vznikla nová informácia, predpokladá sa, že spracovanie bolo takej intenzity a rozsahu, že obe informácie sa budú od seba odlišovať obsahovo i kvalitatívne. 109. O dostatočné spracovanie a vznik novej informácie napríklad nepôjde vtedy, keď správny orgán len mechanicky vyselektuje z informácií, ktoré má zoskupené do štandardného celku, tie, ktoré žiada od neho oprávnená osoba. Tento proces je najčastejší, pretože správny orgán pri svojej činnosti pracuje s veľkým množstvom informácií a z tejto množiny žiadatelia o sprístupnenie informácií nepožadujú vždy všetky dostupné informácie, teda informácie z celej agendy správneho orgánu, ale iba jej časť. Zároveň infožiadosťou požadovaná časť agendy nemusí byť evidovaná v jednoznačne ohraničenom, konkrétnom a samostatnom súboru, ale môže ísť aj len o časť informácií takto registrovaných oprávnenou osobou. 110. Rovnakú logiku je potrebné uplatniť v otázke určenia, či požiadavka na vyčlenenie určitých čiastočných informácií (hlásení, správ) ako výseku z celku alebo viacerých celkov obsahujúcich informácie, je požiadavkou na vytvorenie novej informácie. 111. Podstata bude spočívať v tom, či povinná osoba požadovanou informáciou disponuje a nie či ju má evidovanú v konkrétnej podobe, na konkrétnom mieste alebo v konkrétnom rozsahu a ani v tom, či sa uloženie informácie u povinnej osoby zhoduje s formou a rozsahom informácie, ako ju žiada sprístupniť oprávnená osoba požiadavkou 112. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný disponuje vyžiadanými dokumentmi (informáciami). Argumentom pre nevyhovenie žiadosti žalobcu bola skutočnosť, že žalovaný nemá informácie v podobe požadovanej žalobcom. 113. Skutočnosť, že žalovaný nemá vytvorené osobitné registre pre druh informácií, ako ich požaduje žalobca, ale informácie v konečnom dôsledku má, nie je v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. relevantný dôvod na nesprístupnenie informácie. 114. Ak aj samotný žalovaný potvrdil, že žalobcom požadované informácie má k dispozícii, nebolo v súlade s logikou jeho následné tvrdenie, že by spracovaním jeho databáz obsahujúcich tieto informácie vznikli informácie nové. Keďže žalobca nežiadal od žalovaného žiadnu informáciu, ktorá by si pred jej sprístupnením od žalovaného vyžadovala mimoriadny prístup - odborné posúdenie, skúmanie, analýzu, syntézu, zber podkladov a ich obsahové spracovanie ani interpretáciu výsledkov skúmania a celkom isto postačovalo mechanické vyhľadanie a formulovanie výsledkov vyhľadávania, nemožno uvažovať o tom, že žalobca požadovanými informáciami nedisponoval a musel by vytvoriť informácie nové ako o dôvode požadované informácie nesprístupniť. 115. Dôvodom na nesprístupnenie informácie nie je ani väčší rozsah informácií a tomu zodpovedajúca prácnosť pri zabezpečení dokumentov a ich sumarizácia. Nedostatok personálneho alebo technického vybavenia nie je vecou oprávnenej osoby a zákon č. 211/2000 Z.z. nemožno vykladať v tom zmysle, že sa právo na informácie má riadiť možnosťami resp. limitami povinnej osoby zabezpečiť riadne a včas sprístupniť informáciu, ak ju má k dispozícii. 116. Správny súd dáva do pozornosti, že z § 17 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva, že vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií je činnosť, ktorú zákonodarca predpokladal pri vybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácie, a preto nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, ktorý práve potrebu vyhľadávania a zberu rôznych informácií považoval za dôvod, pre ktorý žiadosti o sprístupnenie informácií nevyhovel. 117. Ako vyplýva z už spomínaného ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., pokiaľ plnenie povinnosti sprístupniť informácie vyžaduje od povinnej osoby vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií požadovaných na sprístupnenie v jednej žiadosti, alebo existujú preukázateľné technické problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaním informácie, má povinná osoba možnosť predĺžiť lehotu na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácie. 118. Pokiaľ by súd pripustil argumentáciu žalovaného, že povinná osoba (zjednodušene povedané) nemusí sprístupniť informáciu žiadanú v infožiadosti, ktorá nezodpovedá presnej forme, s akou túto informáciu povinná osoba eviduje, znamenalo by to znemožnenie prístupu k informáciám občanom len preto, že nepoznajú presný spôsob evidencie a zaradenia informácií. Uvedené sa však celkom bez pochybností prieči článku 26 ods. 5 Ústavy SR, účelu a zmyslu zákona č. 211/2000 Z.z. a povinná osoba by sa prakticky vyhla verejnej kontrole. 119. Správny súd prisvedčil argumentácii žalobcu, že pri určení, či na základe infožiadosti povinná osoba má iba vyhľadať a zhromaždiť informácie, alebo musí vytvoriť kvalitatívne novú informáciu, je dôležitým aspektom intelektuálna náročnosť činnosti potrebnej, pre vyhovenie požiadavke oprávnenej osoby. Správny súd prisvedčil žalobcovi aj v tom, že vysvetlenie tohto aspektu ako aj relevantnosti tvrdenia o potrebe vytvorenia novej informácie v žalobou napadnutom rozhodnutí absentuje. 120. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného napadnuté správnou žalobou trpí vadami nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, pričom uvedené vady mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/ SSP a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. 121. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). 122. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 123. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).