Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/76/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200550 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1019200550.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Smerácke memento, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Zámočnícka č. 80/32, 900 42 Dunajská Lužná IČO: 36 282 413, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Mgr. Karol Haťapka, s.r.o., AK so sídlom Vretenová č. 4, 841 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo financií SR, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/011052/2019-117 zo dňa 04.04.2019 a Štátnej pokladnice č. 01/2019/000988 zo dňa 04.02.2019, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného sp. zn. MF/011052/2019-117 zo dňa 04.04.2019 ako aj rozhodnutie Štátnej pokladnice sp. zn. 01/2019/000988 zo dňa 04.02.2019 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutie 1 Žalovaný rozhodnutím sp. zn. MF/011052/2019-117 zo dňa 04.04.2019 podľa § 46 a § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu Štátnej pokladnice č. 01/2019/000988 zo dňa 04. 02. 2019, ktorým prvostupňový orgán nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie, ktoré sa týkali sprístupnenia údajov: a) zoznam všetkých výdavkov, ktoré boli poukázané zo Štátnej pokladnice so zverejnením identifikačných údajov subjektu, ktorému boli poukázané finančné prostriedky a titul (dôvod) danej platby, a to za obdobie rokov 2013, 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 vrátane výpisu všetkých platieb b) zoznam všetkých príjmov, ktoré boli poukázané v prospech Štátnej pokladnice za obdobie roku 2013, 2014, 2015 , 2016, 2017, 2018 a dôvody týchto úhrad a poskytnutie výpisu s identifikáciou týchto platieb tak aby bolo jasné kto ich poskytol. 2. Rozhodnutie bolo podporené predovšetkým dôvodmi, ktoré uvádzala Štátna pokladnica v prvostupňovom rozhodnutí s tým že v zmysle § 21a zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri ochrane a poskytovaní informácií a dokladov Štátnej pokladnice alebo agentúry o finančných operáciách, platobných operáciách alebo iných obchodoch týkajúcich sa klientov alebo iných účastníkov finančného trhu sa postupuje rovnako ako pri ochrane a poskytovaní informácií a dokladov, ktoré sa týkajú platobných služieb alebo iných bankových obchodov a sú predmetom bankového tajomstva. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Tieto informácie banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením. Informácie a doklady o záležitostiach, ktoré sú chránené bankovým tajomstvom, banka a pobočka zahraničnej banky môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn na účely a za ďalších podmienok uvedených v tomto súhlase alebo pokyne, ak cit. zákon neustanovuje inak. Klient má právo za úhradu vecných nákladov oboznámiť sa s informáciami, ktoré sa o ňom vedú v databáze banky alebo pobočky zahraničnej banky, a na obstaranie výpisu z nej. Za porušenie bankového tajomstva sa nepovažuje poskytovanie informácií v súhrnnej podobe, z ktorých nie je zrejmý názov banky alebo pobočky zahraničnej banky, meno a priezvisko klienta a informácie podľa osobitného predpisu. 3. Štátna pokladnica ako poskytovateľ platobných služieb je v zmysle § 88 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov povinná zachovávať mlčanlivosť o všetkých informáciách a dokladoch o záležitostiach týkajúcich sa používateľov platobných služieb a ich obchodov, ktoré poskytovatelia platobných služieb získali pri výkone svojej činnosti podľa cit. zákona a ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o platobných operáciách a o použití finančných prostriedkov prostredníctvom platobných prostriedkov. Tieto informácie a doklady týkajúce sa používateľov platobných služieb a ich obchodov musí Štátna pokladnica ako poskytovateľ platobných služieb utajovať, uchovávať, primerane zálohovať a chrániť pred neoprávneným prístupom, vyzradením, zneužitím, pozmenením, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením. Informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa používateľov platobných služieb a ich obchodov môžu poskytovatelia platobných služieb poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého používateľa platobných služieb alebo na jeho písomný pokyn, ak cit. zákon neustanovuje inak. Na základe § 8 zákona ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. 4. Štátna pokladnica ako prvostupňový správny orgán podľa žalovaného správne posúdil žiadosť o sprístupnenie informácie a dôvody, pre ktoré ako povinná osoba nevyhovela sprístupneniu požadovaných informácií riadne odôvodnila v súlade s platnými právnymi predpismi. Princíp prevažujúceho verejného záujmu, t.j. vymedzenie určitých situácií (výnimiek), kedy je vo verejnom záujme potrebné sprístupniť aj informácie, ktoré sú inak podľa zákona chránené vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a vzťahuje sa na určité nasledovné prípady: výnimka z ochrany osobných údajov, výnimka z ochrany obchodného tajomstva, výnimka z ochrany informácií o rozhodovacej činnosti súdu alebo orgánu činného v trestnom konaní, výnimka z ochrany informácií o zmierovacom, arbitrážnom alebo rozhodcovskom konaní, výnimka z ochrany informácií o kontrole, dohľade alebo dozore orgánom verejnej moci a výnimka z ochrany informácií poskytnutých povinnej osobe inou osobou bez právnej povinnosti. Štátna pokladnica neodôvodnila svoje rozhodnutie nesprístupniť žiadateľovi požadované informácie ochranou obchodného tajomstva, tak ako to žiadateľ mylne v odvolaniach uvádza, ale ochranou bankového tajomstva. V žiadosti požadované informácie nemožno subsumovať pod výnimku z ochrany obchodného tajomstva, nakoľko v predmetnej veci sa jedná o ochranu bankového tajomstva, nie o ochranu obchodného tajomstva. II. Žaloba a námietky 5. Žalobca v žalobe uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, a tiež že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, resp. pred Štátnou pokladnicou, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobcom požadované informácie tak boli neodôvodnene nesprístupnené, pretože sa na ne nesprávne prihliadalo ako na údajné bankové tajomstvo, ktoré však v tomto prípade nie je možné aplikovať z dôvodu prioritného nižšie odôvodneného prvku „verejného záujmu“ vo veci, ako aj povinnosti orgánu verejnej moci v zmysle citovaného ust. § 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici v znení neskorších predpisov, je Štátna pokladnica rozpočtovou organizáciou priamo zapojenou na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva financií Slovenskej republiky a ako taká je považovaná za inštitúciu s nespochybniteľný komponentom verejného majetkového substrátu, čiže verejný záujem žalobcu v procesnom postavení žiadateľa na slobodný prístup k informáciám je právne daný a požadované informácie by mala Štátna pokladnica verejnosti (žiadateľovi) sprístupniť v plnom rozsahu, keďže systémom štátnej pokladnice sa okrem iného rozumie sústava činností zabezpečujúcich centralizáciu riadenia verejných financií. V zmysle vyššie uvedeného, žalovaný ako orgán verejnej moci, a Štátna pokladnica ako ním zriadená rozpočtová organizácia zriadená zákonom, boli povinní poskytnúť žalobcovi informácie o svojej činnosti, s poukazom na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti, čo však neurobili. 6. Ako tiež vyplýva z platnej judikatúry a súdnej praxe, pojem obchodné a analogicky bankové tajomstvo nemožno vykladať mechanicky a samostatne. Ide totiž o inštitút, ktorý treba vnímať v korelácií s ostatnými faktormi, teda v kontexte posudzovanej situácie. Nie je preto možné všeobecne konštatovať, že určitá skutočnosť sa údajne považuje za bankové tajomstvo. Aj pre posudzovanie, či je možné žiadanú informáciu sprístupniť verejnosti, sa preto musí prioritne posudzovať verejný záujem na sprístupnení takejto informácie a či je náležite vyvážený s obchodnoprávnym záujmom, ktorý je v tomto prípade sekundárnym záujmom oproti prioritnému verejnému záujmu. Toto tvrdenie potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5a 119/01 zo dňa 10.10.2003, v ktorého odôvodní sa uvádza, že je nutné „vykládat pojem obchodního tajemství nikoliv jako nespojitou skutečnost umožňující pouze rozlišení mezi existencí či neexistencí, ale jako skutečnost, jež musí být vykládána v souvislosti s důvody, pro néž_je_její existence zkoumána”. Významnou reštrikciou judikatúry v súvislosti s obchodným tajomstvom a analogicky s bankovým tajomstvom, je tiež povinnosť rešpektovať „výnimky, v ktorých nemožno odmietnuť prístup k informáciám, i keby tvorili obchodné tajomstvo a takou je aj prípad, ak sa sprístupnenie informácie týka používania verejných financií alebo nakladania s majetkom štátu alebo obce”. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, bankové tajomstvo subjektov, ktoré nakladajú s verejnými financiami (de facto do tejto kategórie musíme zaraďovať i všetky štátne a samosprávne podniky vrátane Štátnej pokladnice), majú možnosť ochrany prostredníctvom bankového tajomstva značne limitovanú. 7. Pre posúdenie ochrany obchodného a analogicky bankového tajomstva v korelácií s právom žiadateľa na informácie žalobca poukázal prioritne na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-416/10 z 15.01.2013, ktorým bola zodpovedaná prejudiciálna otázka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci Pezinskej skládky. Na vec žalobcu bolo potrebné aplikovať vyvodené závery, ktoré sa dotýkajú obchodného tajomstva a výnimky spojené s povinným zverejňovaním informácií. Rozsudok poukazuje na ust. čl. 15 čl. 6 Aarhuského dohovoru, ktorý zakotvuje včasnú účasť verejnosti a stanovuje aj skutočnosť, že verejnosť musí mať prístup k relevantným informáciám hneď, ako sú k dispozícii - teda už od štádia prvostupňového správneho konania a v rozsahu, v akom sú v danom čase k dispozícií. Ďalším dôležitým faktom, ktorý pramení z tohto rozsudku Súdneho dvora EÚ je skutočnosť, že aj keď bola informácia neodôvodnene nesprístupnená, pretože sa na ňu prihliadalo ako na obchodné tajomstvo, takéto konanie možno napraviť „v priebehu druhostupňového správneho konania pod podmienkou, že sú ešte otvorené všetky možnosti a riešenia a že náprava v tomto štádiu konania umožní dotknutej verejnosti mať účinný vplyv na výsledok rozhodovacieho konania, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu”. V zmysle platnej európskej legislatívy, ktorá si dala za cieľ unifikáciu právnej ochrany v oblasti bankového tajomstva, je potrebné aplikovať na tento prípad extenzívnejší a nie reštriktívny prístup, práve z dôvodu prítomného verejného záujmu na sprístupnení požadovaných informácií. Pri posudzovaní povinnosti subjektov zverejniť obsah bankového tajomstva treba významne prihliadať na fakt, či daný subjekt hospodári s verejnými prostriedkami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo samosprávy. S odkazom na § 10 ods. 2 písm. c) zákona, ako aj na uvedenú rozhodovaciu prax súdov je potrebné poukázať na skutočnosť, že subjekty s verejným substrátom musia pri uplatňovaní svojich nárokov s ohľadom na bankové tajomstvo spĺňať omnoho prísnejšie informačné kritériá, než čisto súkromnoprávne entity. 8. Pri posudzovaní faktu, ktorá osoba hospodári a nakladá s verejnými financiami, sa zvykne používať širší výklad tohto pojmu, a teda ide o obchodné spoločnosti s výlučnou majetkovou účasťou štátu, vyšších územných celkov alebo obcí, alebo o obchodné spoločnosti, v ktorých síce štát alebo samosprávy nemajú výlučnú majetkovú účasť, ale ktoré sú štátom alebo samosprávami ovládané. Pri následnom posudzovaní pojmu „ovládaná spoločnosť” treba postupovať podľa výkladu Obchodného zákonníka, konkrétne podľa § 66a. Uvedený právny záver opakovane potvrdil aj Najvyšší správny súd Českej republiky, napr. v rozhodnutí sp. zn. 8 As 57/2006 kde vyslovil, že finančné prostriedky obchodnej spoločnosti založenej orgánom verejnej moci sú de facto finančnými prostriedkami orgánu verejnej moci. Najvyšší správny súd v rozsudku uviedol, že by bolo v rozpore s ústavným právom na informácie, ak by záležalo len na vôli povinnej inštitúcie, či vlastným úkonom (t. j. vložením vlastného majetku do obchodnej spoločnosti) obmedzí alebo úplne vylúči časť svojej činnosti z kontroly verejnosti. Súd uviedol, že nemožno akceptovať argumentáciu, že možno vylúčiť kontrolu verejnosti nad hospodárením s finančnými prostriedkami len preto, že obchodná spoločnosť hospodári aj s vlastnými prostriedkami, ktorých oddelenie nie je v hospodárení možné. Súd nakoniec uvádzal, že vzhľadom na to, že právom akcionára je podieľať sa na riadení obchodnej spoločnosti, jej zisku a likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti a orgán verejnej moci je jediným akcionárom obchodnej spoločnosti, obchodná spoločnosť fakticky sama predstavuje majetkovú hodnotu v portfóliu orgánu verejnej moci. Uvedenú hypotézu potvrdzuje aj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06, kde súd vyslovil názor, že „tzv. verejné inštitúcie hospodária s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou povinných osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona. Práva a povinnosti orgánov verejnej moci nerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva. V porovnaní s inými súkromnoprávnymi entitami si ale vyžadujú omnoho prísnejšiu verejnú kontrolu, čo má vplyv aj na informácie nimi označené za verejné tajomstvo. S ohľadom na uvedené dochádzame k záveru, že v prípade subjektov s verejnou účasťou je dispozícia s obchodným tajomstvom právne významne limitovaná, ba až vylúčená. Tieto osoby zo svojej povahy nakladajú s verejnými prostriedkami a judikatúra poukazuje na prevyšujúci význam informovanosti verejnosti pred ochranou obchodného tajomstva a tým de facto aj hospodárskej súťaže, do ktorej tieto subjekty vstupujú“. 9. Pri posudzovaní obchodného tajomstva nejde o právny inštitút bez neobmedzenej limitácie. Legálnu limitáciu obchodného a analogicky bankového tajomstva predstavuje najmä zákon, ďalšiu reštrikciu pri výklade šírky pojmu predstavuje platná judikatúra a európske právo. Práve rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pezinskej skládky je veľmi aktuálnym odkazom na fakt, že inštitút obchodného a analogicky bankového tajomstva narazil na ďalšiu vlnu limitácie. Okrem jasného naplnenia piatich obligatórnych znakov totiž nesmie nielen odporovať ustanoveniam zákona o práve verejnosti na informácie (najmä v oblasti kontroly verejných financií), ale musí preklenúť i nadradený verejný záujem spoločnosti. Napriek tomu môžu subjekty obchodnoprávnych vzťahov stále dosiahnuť efektívnu ochranu svojich obchodných a analogicky bankových tajomstiev, hoci treba rozlišovať medzi čisto súkromnoprávnymi entitami a tzv. verejnými inštitúciami, ako je to v našom prípade. Zatiaľ čo v prvom prípade je ochrana obchodných a analogicky bankových tajomstiev možná najmä za predpokladu, že formulácia nutnosti jeho zatajenia dokáže presvedčiť súd s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax, v prípade osôb s komponentom verejného majetkového substrátu je limitácia omnoho väčšia a predmetné skutočnosti by po právnej stránke mali byť zverejnené takmer vždy. Informovanosť verejnosti, ktorá je kvázi „vlastníkom”, resp. prispievateľom na chod týchto inštitúcií, je totiž nadradená. Právny stav veci (výklad), ako si ho vyložil žalovaný je nesprávny. Tento výklad je účelový s cieľom ískania neoprávnenej procesnej výhody na úkor žalobcu a oklieštenia jeho zákonného práva na slobodný prístup k informáciám. Žalovaný nedostatočne zistil právny stav veci a závažne procesne pochybil, keď pri vydaní rozhodnutia nevzal do úvahy aspekt „verejného záujmu“, ktorý predstavuje zákonnú výnimku z vyššie citovaných ustanovení o bankovom tajomstve. 10. Štátna pokladnica a následne žalovaný boli povinní predmetnú žiadosť posúdiť z pohľadu priority verejného záujmu, a tak ako bola koncipovaná, jej vyhovieť. Žalovaný sa v rozhodnutí obmedzil len na strohé a nedostatočne odôvodnené konštatovania a zákonné citácie o údajnom bankovom tajomstve, a preto je rozhodnutie aj z tohto hľadiska nepreskúmateľné a arbitrárne, pričom judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania. Právna teória a súdna prax sa zhodli na tom, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl povinnej osoby pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak povinná osoba nepoužila správny právny predpis alebo ak síce aplikovala správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretovala alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodila nesprávne právne závery. pokiaľ ide o právne posúdenie veci. Rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, a tiež že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, resp. pred Štátnou pokladnicou, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. III. vyjadrenie žalovaného 11. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 15.04. 2019 obrátil na príslušný súd a žiada zrušiť predmetné rozhodnutia v celom rozsahu, pričom poukazuje na skutočnosť, že Štátna pokladnica je považovaná za inštitúciu s nespochybniteľným komponentom verejného majetkového substrátu, čiže verejný záujem má prednosť pred bankovým tajomstvom, ktoré bráni zverejneniu požadovaných informácií. V tomto smere zastávame iný právny názor, ktorý by sme prezentovali opakovane, keďže vyplýva z prvostupňového, resp. odvolacieho rozhodnutia. Podľa žalovaného táto otázka bude predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní. Žalobcom pôvodná formulovaná žiadosť o informáciu je nejasná a nezrozumiteľná, nakoľko z nej exaktne nevyplýva žalobcov zámer. Z uvedenej žiadosti nie je zrejmé, či mal žalobca záujem o informáciu o príjmoch a výdavkoch Štátnej pokladnice za roky 2013 - 2018 ako samostatnej kapitoly (jej hospodárenie) alebo o príjmy a výdavky, ktoré boli výsledkom všetkých platieb uskutočnených Štátnou pokladnicou v rokoch 2013 - 2018 (príjmy a platby jej klientov). V prípade žiadosti o toky platieb všetkých klientov by ani technicky nebolo možné takúto informáciu zverejniť aj z hľadiska kvantity údajov a taktiež z hľadiska rôznorodosti platieb, ktoré Štátna pokladnica realizuje. Záverom žalovaný zotrval na svojom názore, ktorý sa vzťahuje na ochranu bankového tajomstva. IV. pojednávanie 12. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 11.08.2021.Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Relevantné právne predpisy 13. Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 14. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 15. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Tieto informácie banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením. Informácie a doklady o záležitostiach, ktoré sú chránené bankovým tajomstvom, banka a pobočka zahraničnej banky môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn na účely a za ďalších podmienok uvedených v tomto súhlase alebo pokyne, ak tento zákon neustanovuje inak. Klient má právo za úhradu vecných nákladov oboznámiť sa s informáciami, ktoré sa o ňom vedú v databáze banky alebo pobočky zahraničnej banky, a na obstaranie výpisu z nej. Za porušenie bankového tajomstva sa nepovažuje poskytovanie informácií v súhrnnej podobe, z ktorých nie je zrejmý názov banky alebo pobočky zahraničnej banky, meno a priezvisko klienta a informácie podľa osobitného predpisu. 16. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z. z., Poskytovatelia platobných služieb sú povinní zachovávať mlčanlivosť o všetkých informáciách a dokladoch o záležitostiach týkajúcich sa používateľov platobných služieb a ich obchodov, ktoré poskytovatelia platobných služieb získali pri výkone svojej činnosti podľa tohto zákona a ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o platobných operáciách a o použití finančných prostriedkov prostredníctvom platobných prostriedkov. Tieto informácie a doklady týkajúce sa používateľov platobných služieb a ich obchodov musia poskytovatelia platobných služieb utajovať, uchovávať, primerane zálohovať a chrániť pred neoprávneným prístupom, vyzradením, zneužitím, pozmenením, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením. Informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa používateľov platobných služieb a ich obchodov môžu poskytovatelia platobných služieb poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého používateľa platobných služieb alebo na jeho písomný pokyn, ak tento zákon neustanovuje inak. 17. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., zákona o slobode informácií (ďalej len ZSI), osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 18. Podľa § 21a zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pri ochrane a poskytovaní informácií a dokladov Štátnej pokladnice alebo agentúry o finančných operáciách, platobných operáciách alebo iných obchodoch týkajúcich sa klientov alebo iných účastníkov finančného trhu sa postupuje rovnako ako pri ochrane a poskytovaní informácií a dokladov, ktoré sa týkajú platobných služieb alebo iných bankových obchodov a sú predmetom bankového tajomstva. 19. Podľa § 3 ods. 1 ZSI, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 20. Podľa § 8 ods. 1 ZSI, ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. 21. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 22. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 23. Podľa § 23 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv, komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti. 24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Posúdenie veci správnym súdom 25. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99). 26. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 27. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii ZSI vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2 ZSI. Je teda evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013). 28. ZSI upravuje aj inštitút obmedzenia prístupu k informáciám v § 8 až 11. <aspi://module='ASPI'&link='211/2000%20Z.z.%25238-11'&ucin-k-dni='30.12.9999'>Zákonodarca legislatívnym nadpisom naznačil, že inštitúty § 8 až 11 <aspi://module='ASPI'&link='211/2000%20Z.z. %25238-11'&ucin-k-dni='30.12.9999'> sa aplikujú tak na aktívnu informačnú povinnosť povinnej osoby (zverejňovanie informácií), ako aj na pasívnu informačnú povinnosť (sprístupňovanie informácie na základe žiadosti o sprístupnenie). Obmedzenie prístupu k informáciám nepredstavuje len právo, ale aj povinnosť povinnej osoby, či už pri sprístupňovaní, alebo pri zverejňovaní informácií vykonať určité kroky smerujúce k zúženiu rozsahu poskytovanej informácie, resp. k jej neposkytnutiu. Tieto kroky vykoná povinná osoba z úradnej povinnosti (ex offo). Čo sa týka bankového tajomstva - uvedený inštitút je upravený v zákone o bankách. Jeho predmetom sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Také informácie sú banka a pobočka zahraničnej banky povinné utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením. Informácie a doklady o záležitostiach, ktoré sú chránené bankovým tajomstvom, môže banka a pobočka zahraničnej banky poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn, za splnenia ďalších podmienok uvedených v tomto súhlase alebo pokyne, ak zákon o bankách <aspi:// module='ASPI'&link='483/2001%20Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> neustanovuje inak. 29. Primárnym dôvodom zrušenia napadnutých rozhodnutí bola skutočnosť, že v nich absentuje akékoľvek relevantné zdôvodnenie nesprístupnenia požadovaných informácii žalobcovi. Išlo o podstatnú námietku s tým, že ako v žalobe uvádzal žalobca, orgány verejnej správy sa obmedzili iba na strohé a nedostatočne odôvodnené konštatovania o bankovom tajomstve. Dôvodne ich preto považoval za nepreskúmateľné a arbitrárne s tým, že judikatúra NS SR považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady. Správny súd v danej súvislosti uvádza, že argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a neposlednej rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu ako jedna z náležitostí riadneho rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku musí spĺňať zákonom stanovené požiadavky. Rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu nebolo vôbec zrejmé, akými úvahami sa orgáne verejnej správy riadil pri posudzovaní predmetnej žiadosti žalobcu. 30. Žalobca má právo sa dozvedieť z dôvodov napadnutých rozhodnutí, ako sa orgány verejnej správy vysporiadali s jeho námietkou verejného záujmu kontroly nakladania s verejnými financiami a podľa jeho názoru existenciou tzv. „legálnej limitácie“ bankového tajomstva. Aj podľa správneho súdu má táto konštrukcia s testom proporcionality právnu relevanciu a orgány verejnej správy sa s ňou musia vysporiadať. Vo všeobecnosti je vždy možné uviesť, že pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd hodnotí však preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úvah a zvážení správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými obmedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Podľa správneho súdu v danom prípade bolo možné súhlasiť so žalobcom, že rozhodnutia nespĺňali atribúty riadneho odôvodnenia. Uvedené spôsobuje ich nezákonnosť a bolo dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vrátenie veci na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 31. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 32. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).